Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/185/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5719200575
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5719200575.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: L. V., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom C. I. V. XXXX/XX, X., právne zastúpený: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o.,
so sídlom Závodská cesta 3911/24, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Slovenská republika,
zastúpená Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 12, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o
náhradu škody vo výške 2.500 €, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Martin č.k. 18C/4/2019-78 zo dňa 28. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch I., II. p o t v r d z u j e .

Vo výroku III. rozsudok prvoinštančného súdu m e n í tak, že žalobcovi priznáva právo na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 2.000 €, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol, žalobcovi priznal právo na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 60 %. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že

uznesením OR PZ v Martine zo dňa 23.12.2010 bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu sprenevery
podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. Uznesením OR PZ, Odbor kriminálnej polície v
Martine, zo dňa 23.2.2011 bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi za prečin sprenevery podľa §
213 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. Okresná prokuratúra Martin podala podľa § 234 ods. 1
Trestného poriadku obžalobu 25.5.2011 na Okresný súd Martin pod sp. zn. 2Pv 655/10-8. Rozsudkom
Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/78/2011-658 zo dňa 5.5.2015 bol žalobca uznaný vinným za prečin
sprenevery v zmysle § 213 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody

vo výmere 18 mesiacov, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba vo
výmere 30 mesiacov. Bola mu uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 5.563,63 €.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/110/2015 zo dňa 1.10.2015, bol žalobca oslobodený
spod obžaloby prokurátora, sp. zn. 2Pv 655/2010 zo dňa 25.5.2011, pre skutok kvalifikovaný ako
prečin sprenevery v zmysle § 213 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. S poukazom na platnú právnu
úpravu, rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, súd zastal názor, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazom podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Pri určení výšky prihliadal na

skutočnosti podľa ustanovenia § 17 ods. 3 písm. a) až d) zákona č. 514/2003 Z.z., zohľadnil dĺžku trvania
trestného stíhania, povahu trestnej veci, následky v osobnej sfére žalobcu a zastal názor, že iba samotné
konštatovanieporušeniaprávabynebolodostatočnýmzadosťučinením.Konštatovanieoporušenípráva
nikdy žalobcovi nevráti späť obdobie takmer piatich rokov života, počas ktorých bol vystavený obrovskejzáťaži v podobe dlhotrvajúceho strachu, psychického stresu, napätia a obáv z možného odsúdenia.
V tejto súvislosti zohľadnil závery ošetrujúcej lekárky, že stres a psychická nepohoda sa prejavili na
jeho zdravotnom stave, keď pre bolesti hlavy nemohol spávať. Taktiež za dôvodné považoval vyjadrenia

žalobcu o jeho negatívnych pocitoch na pracovisku, o zmene jeho vzťahu k okoliu, nakoľko psychická
nepohoda žalobcu okrem lekárskeho potvrdenia bola potvrdená aj čestnými prehláseniami kolegýň.
Čestným prehlásením bolo preukázané, že priateľka žalobcu s ním práve pre vedené trestné konanie
ukončila vzťah. Nakoľko však žalobca nepreukázal, že trestné stíhanie ovplyvnilo jeho pracovný život
existenčne tak, že klienti žalobcu po začatí trestného stíhania ukončili zmluvy, ktoré s nimi uzatvoril,

na túto skutočnosť nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy krátil a nároku žalobcu vyhovel do sumy 2.000 €. Vo zvyšku žalobu zamietol. S ohľadom na pomer
úspechu a neúspechu strán v spore, priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 60 %.

2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručili odvolanie žalobca aj žalovaný.

3. Žalobca v podanom odvolaní považoval za potrebné poukázať, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy sa posudzuje so zreteľom na jej intenzitu, rozsah, dopady, ako aj na dĺžku je trvania. Pri určovaní
konečnej výšky peňažného zadosťučinenia v súlade s princípom spravodlivosti sa zohľadňujú jednotlivé
situácie, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo tak, aby bola naplnená požiadavka zabezpečujúca

účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Už samotné vznesenie obvinenia a vedenie
trestného stíhania podľa neho predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, ovplyvňuje
jeho osobný život a jeho osud. Uplatnenú výšku náhrady v sume 2.500 € považoval za primeranú.
Poukázal, že trestné konanie zasiahlo do viacerých sfér jeho osobnosti. V konaní bolo preukázané, že

došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu, žalobca bol v psychickej nepohode, čo sa prejavovalo
negatívnymi pocitmi na pracovisku a zmenou jeho správania k okoliu. K zásahu do osobnostných
práv žalobcu došlo závažným spôsobom, a teda súdom priznaná suma sa javí ako podhodnotená. Pri
posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy by mal súd vychádzať z celkovej najvyššej sumy, akú možno
za zásah do osobnostnej sféry priznať a nie zo sumy uplatnenej žalobcom. Žalobca si počas piatich

rokov trestného stíhania vytrpel mnoho príkoria, jeho následky sa dodnes prejavujú na jeho zdravotnom
stave a zrejme si ich ponesie doživotne. Všetky nepríjemné zážitky pocítil na vlastnej koži a nijaký
človek, ktorý nemá rovnakú alebo podobnú skúsenosť si nedokáže reálne predstaviť, čím všetkým si
prešiel a teda, pokiaľ súd len pre nepreukázanie zásahu do pracovnej sféry, i pomerne symbolickú
sumu uplatnenú žalobcom krátil, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a na základe tohto nesprávne aplikoval zákonné ustanovenie. Nestotožnil sa ani s postupom
prvoinštančného súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, vzhľadom na to, že výška
plnenia v danom prípade vychádzala z úvahy súdu. Žiadal preto zmeniť rozsudok prvoinštančného
súdu a priznať mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 € a nárok na náhradu trov
prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku okresného súdu žiadal nárok žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.
Uviedol, že rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon, pretože jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca svoj nárok odvíjal od nezákonného vznesenia
obvinenia a podanej obžaloby. V zmysle rozhodnutí dovolacieho súdu nie je možné automaticky

každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok pokladať
za nezákonné rozhodnutie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 201/2007,
skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu
a vine obvineného. Ide o rozhodnutie vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal
trestný čin a ak aj dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o

vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne V tejto súvislosti poukázal aj na nález II. ÚS 163/2013-50,
kde ústavný súd prezentoval názor, že oslobodenie spod obžaloby nemá automaticky za následok
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Zákon pojem nezákonné rozhodnutie nedefinuje. Za
nezákonné rozhodnutie možno považovať také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore
s právnym poriadkom SR alebo záväzkami SR vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou

je SR viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Prípadnú
konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia, a to retroaktívne
s poukázaním na to, že obvinený bol spod obžaloby súdom oslobodený, nemožno akceptovať, lebo
takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. V prípade žalobcunie je preukázaný základný predpoklad pre uspokojenie jeho nároku na náhradu škody a to vydanie
rozhodnutia v rozpore s právnym poriadkom SR - nezákonného rozhodnutia. V uvedenej trestnej veci
sa názory súdov pri rozhodovaní o dostatočnom preukázaní viny žalobcu rôznili a v konečnom dôsledku

bol žalobca spod obžaloby oslobodený v dôsledku uplatnenia zásady „in dubio pro reo“. Zákonné
predpoklady pre vznesenie obvinenia a podanie obžaloby nie sú stanovené na uplatnenie tejto zásady.
Trestné konanie sa po vznesení obvinenia presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich
pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto obvinenia. Z rozsudku Krajského súdu v Žiline, ktorým bol
žalobca právoplatne spod obžaloby oslobodený, nevyplýva, že by súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval nezákonný postup policajného orgánu, resp. nesprávny úradný postup prokurátora, teda
neboli preukázané žiadne konkrétne okolnosti a dôvody, na ktoré poukazuje aj rozhodnutie dovolacieho
súdu pod sp. zn. 4MCdo/15/2009, ktoré by odôvodňovali odškodnenie žalobcu. Taktiež mal za to, že
žalobca ani dôveryhodným spôsobom nepreukázal, že by práve trestné konanie zásadným spôsobom
ovplyvnilo jeho súkromný život alebo zdravotný stav. Potvrdenie od všeobecnej lekárky bolo vydané
na vlastnú žiadosť žalobcu a je v ňom len teoreticky konštatované, že ťažkosti mohli byť spôsobené

zhoršením psychického stavu v tomto období.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na odvolacích dôvodoch, argumenty žalovaného
považoval v celom rozsahu za neopodstatnené s tým, že okresný súd sa vo svojom rozsudku dostatočne
vyčerpávajúco vysporiadal s predchádzajúcou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k odôvodnenosti

uplatneného nároku a existencii nezákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok
Najvyššieho súdu SR publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako
judikátR37/2014(sp.zn.4MCdo15/2009),akoirozhodnutieÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS320/2016
z 7.7.2016. Poukazoval tiež na princíp právnej istoty a objektívny charakter zodpovednosti štátu podľa
§ 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa nestotožnil s jeho argumentmi uvedenými v podanom
odvolaní, neuznal nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného sa v plnom rozsahu pridržiaval všetkých doterajších

vyjadrení a odvolania zo dňa 13.5.2019.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa §
385 CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne postupom

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

9. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie,dospelksprávnymskutkovýmzisteniam,vyvodilsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutie
náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

10. Prvoinštančný súd podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným spôsobom odôvodnil a to i
poukazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít svoj záver o danosti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcu voči žalovanému v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
a na žalovaným produkovanú argumentáciu dal dostatočnú odpoveď. Pri určení výšky správne prihliadal

na skutočnosti podľa ustanovenia § 17 ods. 3 písm. a) až d) zákona č. 514/2003 Z.z.

11. I odvolací súd za podstatné považoval, že dĺžka trestného konania bola neprimerane dlhá - 55
mesiacov a práve v tejto súvislosti odvolací súd hodnotil zásah do osobnostných práv navrhovateľa,
intenzitu a dĺžku trvania tohto zásahu vo všetkých sférach jeho života. Pri ustálení výšky náhrady

nemajetkovej ujmy a jej primeranosti i z hľadiska inej hmotnoprávnej úpravy upravujúcej odškodnenie,
ako i z hľadiska dokazovaním zisteného skutkového stavu zvažoval, či prvoinštančným súdom priznaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy znamená pre žalobcu spravodlivé zadosťučinenie zodpovedajúce
intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej, spoločenskej s prihliadnutím na
osobužalobcu,jehodoterajšíživot,závažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchknejdošlo.Kritéria

na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo svojej podstate určuje ust. § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z., pričom v tomto smere je potrebné zohľadniť judikatúru najvyšších súdnych autorít,
podľa ktorých určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v
súlade s požiadavkou spravodlivosti (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 145/2011 z 12.decembra 2012). Za podstatné v tejto súvislosti považoval, že všeobecné súdy nemôžu limitovať výšku
náhrady mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych
normách,pričomzavýznamnézohľadniliústavnoprávnehľadisko,vzmyslektoréhozodpovednosťštátu

jekonštruovanáakoobjektívnaaabsolútnazodpovednosť,ktorejsaštátnemôžezbaviť.ÚstavnýsúdSR
v Náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24. januára 2017 vyslovil názor, že stanoviť presnou sumou
výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania či už väzby alebo vedenia trestného stíhania
vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí
zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako

tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho
súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá
rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať
predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že
takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadňovať.

12. Odvolací súd zohľadňoval povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a prirodzené dopady
trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu. Zohľadňoval rozhodovaciu prax všeobecných súdov,
či už na Slovensku alebo v Českej republike a rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva.

13. Bez akýchkoľvek pochybností považoval za úplne prirodzené, že trestné stíhanie zasiahlo do života

žalobcu, vyvolalo uňho pocity úzkosti, obavy o ďalšiu budúcnosť, frustrácie a stresu, ktoré určitým
spôsobom zasiahli do spoločenského života, do zdravotného stavu žalobcu, do rodinných vzťahov a
tento stav pretrvával viac ako 55 mesiacov. Je pravdou, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal tak dramatické, nezvratné a doslova likvidačné dopady na jeho profesijný život ako
v iných porovnateľných prípadoch, v nadväznosti na čo odvolací súd pri pomerovaní výšky náhrady

vo veciach s obdobnými následkami sa stotožnil s postupom prvoinštančného súdu, pokiaľ žalobcom
požadovanú náhradu krátil a priznal mu nemajetkovú ujmu vo výške 2.000 €. Mal za to, že takto priznaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy je dostatočnou satisfakciou žalobcu za neprimeranú dĺžku trestného
konania a stíhania a pokrýva dlhotrvajúce obdobie neistoty, obáv a stresu žalobcu, ktorý však i podľa
čestného prehlásenia kolegýň nestratil ich dôveru a podporu. Žalobca nepreukázal fatálne zdravotné

následky, neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ani, že by rozchod s priateľkou bol ovplyvnený
práve vedeným trestným stíhaním. Nepreukázal stratu zamestnania počas obdobia vedenia trestného
stíhania. Aj v nadväznosti na uvedené aspekty odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu ako
správne, stotožniac sa s jeho odôvodnením potvrdil.

14. Pokiaľ sa týkalo nároku na náhradu trov konania, rozsudok prvoinštančného súdu zmenil, priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko pokiaľ i prvoinštančný súd vychádzal
z pomeru úspechu a neúspechu strán v spore, je potrebné uviesť, že v danom prípade výška plnenia
závisela od úvahy súdu a preto bolo potrebné žalobcovi priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 % s
tým, že pri výpočte náhrady sa bude vychádzať zo sumy priznanej prvoinštančným súdom. V odvolacom

konaní ani jedna zo strán úspešná nebola, v nadväznosti na čo odvolací súd žiadnej zo strán náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

15. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)