Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/247/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115202387
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115202387.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: WIENER STÄDTISCHE VERSICHCERUNG
AG, Vienna Insurance Group, so sídlom Shottenring 30, 1010 Viedeň, Rakúska republika, zapísaná v
obchodnom registri Obchodného súdu Viedeň, FN 333376i, zastúpený splnomocnencom: Advokátska
kancelária KORABOVA & LOVICH, s. r. o., so sídlom Laurinská 4, Bratislava, IČO: 50 131 931,
proti žalovanému: C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XXB, V., zastúpený splnomocnencom:
PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281,
o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Trnava zo dňa 13. februára 2018, č.k. 18C/60/2015-132, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) a v závislom
výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že vlastníkom nákladného
motorového vozidla výrobnej značky VW Amarok, VIN: WV1ZZZ2HZDH015183 (pôvodne VIN:
WV1ZZZ2HZCA061645) je obchodná spoločnosť WIENER STÄDTISCHE VERSICHERUNG AG,

Vienna Insurance Group, Schottenring 30, Viedeň, Rakúska republika, zapísaná v Obchodnom registri
Obchodného súdu Viedeň pod č. FN 333376i (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Výrokom
III. súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému v časti
o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a výrokom IV. rozhodol, že žalovaný má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi v časti o uloženie povinnosti vykonať evidenčný
úkon.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
občianskych a obchodných veciach, § 3 ods. 1, § 39, § 41a ods. 2, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1 a 2,
§ 44, § 123, § 126 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 588 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako
„OZ“), § 409 ods. 1 a § 446 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj § 2 písm. a), i), § 16a ods. 2 písm.
a), b) a § 85 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z., keď na základe vykonaného dokazovania súd konštatoval,
že z obsahu predložených dôkazov plynie, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu

v dôsledku poistného plnenia predchádzajúcemu vlastníkovi následkom krádeže motorového vozidla
v Rakúsku, čo v zmysle všeobecných poistných podmienok, resp. zmluvného vzťahu medzi ním a
predchádzajúcim vlastníkom viedlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k motorovému vozidlu žalobcom.
Uvedené žalobca preukázal jednak všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj dokladom o úhradepoistného plnenia, resp. uvedené plynie aj z dokladov predložených vo vyšetrovacom spise (č.l.102
hlásenie SIRENE, kde je v riadku 168. uvedený ako súčasný vlastník žalobca). Súd konštatoval, že
prechod vlastníctva na žalobcu z pôvodného vlastníka nebol v konaní sporný a žalovaný ho nenamietal.

Spornou bola skutočnosť, či žalovaný uzavrel zmluvu zo dňa 22.08.2013, prípadne zmluvu zo dňa
19.08.2013, a či bol dobromyseľný pri nadobúdaní vlastníckeho práva k vozidlu, alebo nie. Žalovaný v
konaní poprel uzavretie zmluvy zo dňa 19.08.2013, ako aj pravosť jeho údajného podpisu na tejto listine,
pričom súčasne popisoval aj uzavretie zmluvy v rozpore s časovými údajmi uvedenými v zmluve zo dňa
19.08.2013. Žalobca nenavrhol dokazovanie v tejto časti, a preto súd má za to, že uvedený podpis nebol

podpisom pravým žalovaného, nakoľko uvedené v konaní nebolo preukázané. Súd preto posúdil zmluvu
zo dňa 19.08.2013 ako nepravú, nepodpísanú žalovaným a predloženú pre účely prihlásenia vozidla do
evidencie, resp. typového schválenia treťou stranou. Žalovaný sa v konaní ďalej bránil tým, že pri kúpe
mu bolo predložené uznanie o typovom schválení ES jednotlivo dovezeného vozidla - teda certifikát
originality, ktorý však v konaní nepredložil, nakoľko ním podľa názoru súdu nedisponuje. Súd konštatuje,
že z obsahu listinných dôkazov č.l. 26, resp. z pripojeného vyšetrovacieho spisu neplynie skutočnosť,

že by vozidlo podstúpilo kontrolu originality, ale bol vystavený len certifikát konformity (ostatne uvedené
vo svojej výpovedi žalovaný na polícii ani netvrdil, viď č.l. 115 vyšetrovacieho spisu). Súd konštatoval,
že podľa údajov z vyšetrovacieho spisu šlo o nové vozidlo bez doterajšej evidencie v zahraničí, pričom
podľa vtedy platných právnych predpisov sa doklad o kontrole originality nevyžadoval, pri schválení
jednotlivo dovezeného nového vozidla, ktoré ešte nebolo zapísané v evidencii. Súd konštatoval, že v

časti,kdežalovanýtvrdil,žemubolpredloženýcertifikátoriginality,neuniesoldôkaznébremeno,nakoľko
existencia takéhoto dokladu zo súdneho spisu, ani pripojeného spisu nevyplýva, pričom je priamo v
rozpore so skutočnosťami uvedenými v trestnom konaní. V konaní o prihlásenie vozidla bol predložený
len COC certifikát výrobcu vozidla, ktorý na požiadanie vystaví každý importér za poplatok po zaslaní
údajov o vozidle. Uvedené skutočnosti sú všeobecne známe. Súd skúmal konanie žalovaného z pohľadu

zisťovania dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní motorového vozidla. Súd zvažoval, či posúdiť
uzavretú zmluvu podľa ustanovení OZ alebo Obchodného zákonníka. Súd konštatoval, že žalovaný sa
stretol podľa jeho výpovede s predajcom už v predchádzajúcom dni, pričom vozidlo vyskúšal, dohodli
sa na odhlásení vozidla a dohodli aj termín vyplatenia ceny a prevzatia vozidla. Žalovaný vo výpovedi
na polícii a pred súdom v zásade tvrdil rovnaké skutočnosti, a to že prišiel k nemu do spoločnosti

jemu neznámy pracovník predajcu, s ktorým sa previezol na vozidle, dohodli sa na ďalšom postupe, že
vozidlo na neho odhlási, a následne ho k nemu privezie a on mu vyplatí cenu. Žalovaný vo výpovedi
na polícii tvrdil, že vozidlo malo bratislavské evidenčné čísla (č.l.115 vyšetrovacieho spisu), pričom však
je z obsahu histórie registrovaných vlastníkov č.l.95 vyšetrovacieho spisu zrejmé, že vozidlu, ak boli
pridelené značky, tak tomu bola až 21.08.2013 o 12:22 (dovtedy sa v evidencii nenachádzalo), pričom

následne bolo už dňa 22.08.2013 o 12:49 vydané osvedčenie o evidencii žalovanému, t.j. k prihláseniu
vozidla predajcom a jeho odhláseniu na žalovaného by muselo prísť v ten istý deň vrátane obhliadky, aby
žalovaný stihol vozidlo prihlásiť nasledujúci deň, pričom žalovaný vo výpovedi tvrdil, že vozidlo skúšal
vtedy, keď na firme nikto nebol t.j. po pracovnej dobe a po stránkových hodinách na oddelení evidencie.
Súd uvedené zhrnul z dôvodu, že predajca reálne vozidlo odhlásil 22.08.2013 a stihol ho doviezť

žalovanému tak, aby tento stihol vozidlo prihlásiť, alebo sa odhlásenie uskutočnilo už 21.08.2013, ale
potom žalovaný vozidlo nemohol vidieť na EČV, resp. na vozidle videl iné EČV (žalovaný vo výpovedi
nevedel uviesť EČV vozidla), ktoré nekorešpondovali s osvedčením o evidencii, a mal byť pri uvedenom
obozretný. Z obsahu predloženého osvedčenia o evidencii plynie, že vozidlo bolo prvýkrát evidované na
území Slovenskej republiky 21.08.2013, súčasne z argumentácie žalovaného jasne plynie, že vozidlo

bolo poškodené, kupoval ho na inzerát (nie z predajne ako nové), pričom nešlo o prvé vozidlo, ktoré v
živote kupoval. Žalovaný uviedol, že nepodniká v oblasti predaja automobilov, pričom však prevádzkuje
autoservis. Súd vychádzajúc z uvedeného a z tvrdení žalovaného o priebehu celého procesu mal za
to, že žalovaný nebol dobromyseľný pri kúpe motorového vozidla, z toho pohľadu, že bez dôvodných
pochybností možno jeho dobromyseľnosť predpokladať. Súd na základe celého kontraktačného procesu

medzi predajcom a žalovaným dospel k záveru, že žalovaný uzavrel kúpnu zmluvu ústnou formou a
podľa ustanovení OZ, nakoľko všetky detaily obchodu boli dohodnuté už dňa 21.08.2013 (predmet
kúpy, cena, odovzdanie) najneskôr a dňa 22.08.2013 došlo len k odhláseniu odovzdaniu vozidla a
peňazí, a preto bola zmluva uzavretá podľa OZ a z pohľadu súdu je zmluva podpísaná dňa 22.08.2013
len následný dokument, ktorý žalovaný uzavrel z dôvodu svojej právnej ochrany pre prípad budúcich

problémov, nakoľko aj žalovanému samotnému musel byť priebeh uzavretia zmluvy ako neštandardný.
Nakoľko nadobudol žalovaný vlastnícke právo od nevlastníka, súd vyhodnotil v súlade so zásadou nemo
plus iuris túto ústnu zmluvu ako neplatnú, odporujúcu zákonu, a preto nemohol priznať žalovanému
ochranu dobromyseľnosti jeho vlastníckeho práva voči žalobcovi. Súd súčasne uvádza, že aj kebyposúdil, že došlo k uzavretiu zmluvy podľa Obchodného zákonníka, tak by mal za to, že žalovaný
nebol dobromyseľný, nakoľko z pohľadu súdu, nie je štandardným krokom kúpa motorového vozidla
od neznámej osoby, ktorej vyplatí kupujúci sumu 14.900,- eur (lebo vozidlo nebolo nové) v hotovosti,

za čas kratší ako 24 hodín (ak by súd vzal v úvahu, že žalovaný všetko uviedol pravdivo), pričom
obhliadka vozidla je vykonaná s neznámou osobou, pričom kúpna cena je taktiež vyplatená neznámej
osobe, pričom žalovaný ako osoba kupujúca nie prvý krát motorové vozidlo a prevádzkujúca autoservis,
nepožaduje certifikát kontroly originality, keď vidí použité motorové vozidlo (sám žalovaný argumentoval
stavomvozidlavzhľadomkcene),ktorépodľajemupredloženéhoosvedčeniaoevidenciiboloprihlásené

v Slovenskej republike jeden deň. Len samotné ubezpečenie predávajúceho, že je vlastníkom vozidla,
nie je dostatočným dôvodom na rozptýlenie pochybností o majiteľovi predmetu sporu, a týmto dokladom
nie je vzhľadom na čas prihlásenia a stav vozidla ani osvedčenie o evidencii. Uvedené konanie nemožno
hodnotiťakokonaniesodbornoustarostlivosťou,zvlášťakideoosobu,ktorásíceprepotrebypodnikania
(svojho) a svojej spoločnosti opakovane nakupovala motorové vozidlá, resp. prevádzkuje autoservis
prostredníctvomspoločnosti,ktorejjekonateľom.Súdjetohonázoru,žeprávezdôvoduneštandardnosti

a v záujme svojej ochrany dodatočne uzavrel žalovaný s predajcom zmluvu podľa Obchodného
zákonníka, aby bol chránený pre prípad budúcich problémov. Žalobca pri náležitej obozretnosti mohol
zistiť, že osoba, od ktorej vozidlo kúpil, nie je vlastníkom predmetného vozidla, pričom vzhľadom na
prevádzku autoservisu a predchádzajúce nákupy vozidiel a postupovať inak. Súčasne súd mal za to, že
cena vozidla v čase kúpy bola vyššia, čo preukazujú jednak doklady z vyšetrovacieho spisu (č.l.100),

ako aj z obsahu poistného plnenia žalobcu v sume 21.533,31 eur (č.l.25), ktorá je zásadne odlišná
od kúpnej ceny. Súd konštatuje, že neobstojí tvrdenie žalovaného o dohode a o tom, že ceny v čase,
keď vozidlo kupoval, boli vyššie aj nižšie (žalovaný zisťoval ceny v uvedenom období), pričom však
svoje tvrdenia o rôznych cenách nepodoprel žiadnym dôkazom. Súd teda z kúpnej ceny dôvodí, že
žalovaný nebol dobromyseľný, pretože s predávajúcim dohodol kúpnu cenu vo výške 14.900 eur napriek

tomu, že vozidlo malo v uvedenom čase podstatne vyššiu hodnotu. Súd súčasne zmluve, ktorá bola
súdu predložená vytýka mimo iné aj jej nedostatočnú identifikáciu predmetu, mimo iné aj uvedenie
kilometrov, čo je štandardná súčasť zmluvy, resp. opísanie vád, ktoré v zmluve nie sú. Súd na základe
časových okolností prípadu (prevod vlastníckeho práva), ceny motorového vozidla, a nezachovania
základnej opatrnosti žalovaného, dospel k záveru tak, ako bolo uvedené vyššie, že žalovaný nebol

dobromyseľný, a písomná zmluva zo dňa 22.08.2013 je len následný (zastretý) právny úkon v záujme
ochrany žalovaného, ktorému však predchádzala ústna kúpna zmluva, ktorú súd považuje za podstatnú
a prvotne uzavretú, avšak neplatnú podľa § 39 OZ, nakoľko porušuje zásadu nemo plus iuris, t.j. že nikto
nemôže previesť viac práv ako má sám. Súd uvádza, že ochrana vlastníctva je primárna a s tým spojené
práva iných osôb, ich ochrana má subsidiárnu povahu. Prelomenie základných zásad platných ešte aj v

čase uplatňovania rímskeho práva, a to zásady: nikto nemôže na druhého previesť viac práva ako sám
máaprávonevznikázbezprávia,vyžadujevzmysleust.§446Obchodnéhozákonníkadobromyseľnosť,
ktorá nie je ničím spochybnená. Pri pochybnosti nemožno tvrdiť dobromyseľnosť a pochybnosť v danej
veci je reálne zistenou skutočnosťou (obdobne viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2Obdo 30/2009 zo dňa 09.12.2009). Súd mal súčasne za to, že existuje naliehavý právny záujem na

požadovanom určení, keďže vozidlo je držané treťou osobou, ktorá ho vydá len vlastníkovi a výslovne
odkázala žalobcu na podanie určovacej žaloby (viď č.l. 27). Na základe uvedeného preto súd rozhodol
tak, že žalobe vyhovel a vlastnícke právo žalobcu k predmetnému motorového vozidla výrobnej značky
VW Amarok, VIN: WV1ZZZ2HZDH015183 (pôvodne VIN: WV1ZZZ2HZCA061645) určil.

3. Súd sa ďalej zaoberal aj druhým požadovaným výrokom v rámci žaloby, a to uložením povinnosti
žalovanému odhlásiť motorové vozidlo na žalobcu z evidencie vozidiel, keď aplikoval ust. § 119 ods. 1
zákona č. 8/2009 Z.z., pričom mal za to, že nemožno takúto povinnosť uložiť žalovanému, keďže tento
nie je vlastníkom ani držiteľom motorového vozidla a po právoplatnosti určujúceho výroku súdu ani ním
nemôže byť. Súd má za to, že argumentácia žalovaného v tejto časti o nevykonateľnosti takéhoto výroku

je plne dôvodná, nakoľko žalovaný nedisponuje uvedeným vozidlom ani dokladmi, a nie je jeho vlastník.
Oprávnenie žalobcu odhlásiť vozidlo plynie priamo z citovaného zákonného ustanovenia § 119 ods. 1
zákona č. 8/2009 Z.z., kde je uvedené, že vlastník alebo držiteľ, t.j. po právoplatnom rozhodnutí o určení
vlastníckeho práva je žalobca oprávnený vozidlo z evidencie odhlásiť, a preto nie je dôvod ukladať takúto
povinnosť žalovanému, a preto súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

4. Výroky o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil použitím § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
keď konštatoval, že predmetom konania boli dva odlišné a samostatné nároky, o ktorých súd rozhodol
aj samostatnými výrokmi a to tak, že v časti konania, čo do požadovaného výroku I. súd zaviazalžalovaného na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 100%, nakoľko žalobca bol plne úspešný v
konaní. Čo do povinnosti uložiť žalovanému povinnosť odhlásiť vozidlo súd priznal náhradu trov konania
žalovanému voči žalobcovi v rozsahu 100%, nakoľko žalovaný bol v tejto časti plne úspešný v konaní.

O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe a v závislom výroku o nároku na náhradu
trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých častiach

zmeniť tak, že žalobu súd zamietne a prizná mu náhradu trov konania, prípadne rozsudok v napadnutých
častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní súd zistil, že ide o spor s medzinárodným
prvkom a aplikoval na určenie svojej príslušnosti čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 1215/2012. Mal za to, že ohľadom aplikácie tohto článku Nariadenia môžu vznikať pochybnosti,

ale vzhľadom k tomu, že aj podľa osobitného ustanovenia tohto Nariadenia je príslušným konajúci
súd, súhlasil s aplikáciou predmetného Nariadenia. Po určenie právomoci slovenských súdov však
súd nepracoval so skutočnosťou, že ide o konanie s medzinárodným prvkom, a bez iného aplikoval
v danej veci slovenské právo, avšak neaplikoval ho v celom rozsahu vzťahov, ktoré sa danej veci
týkali s tým, že predmetom danej veci je určenie vecného práva k nehnuteľnosti. V tejto súvislosti

odvolateľ poukázal na § 5 a § 6 zákona č. 97/1963 Zb. a uviedol, že predmetom sporu je určenie
vlastníckeho práva, t.j. určenie, komu náleží vlastnícke právo k danej veci podľa rozhodného práva.
Predmetom právneho posúdenia a činnosti súdu teda je, ktorá strana sporu má vlastnícke právo k
danej veci. Uvedená otázka je sporná (určenie právneho vzťahu), pričom žiadna strana neuznala v
spore vlastnícke právo druhej strany sporu k danej veci. Obe strany tvrdili, že druhá strana nie je vecne

legitimovaná v danom spore, pričom úlohou súdu bolo aplikovať na tvrdené vlastnícke právo strán
sporu právne predpisy, a určiť, ktorej strane podľa práva toto vlastnícke právo náleží. Skutočnosť, že
vlastnícke právo nenáleží jednej strane sporu, neznamená automaticky, že vlastnícke právo prináleží
druhej strane sporu. Súd mal v danej veci skúmať, či žalobcovi náleží vlastnícke právo, keďže táto
skutočnosť sa neprezumuje, a to podľa rozhodného práva, ktorým je v danej veci slovenské právo.

Podľa osvedčenia o evidencii motorového vozidla pôvodným vlastníkom bol Ing. H. J., nie žalobca.
Výplatou poistného plnenia prešiel na žalobcu nárok na náhradu vyplateného poistného plnenia voči
osobe, ktorá vozidlo odcudzila (náhrada škody), nie voči žalovanému. V tomto prípade prechádza zo
zákona na žalobcu nárok na náhradu škody, nie vlastnícke právo k veci. Poistné podmienky žalobcu
nie sú titulom, na základe ktorého môže dôjsť k zmene vlastníckeho práva. K veci dodal, že uvedený

nárok neprechádza na poisťovňu ani podľa rakúskeho práva. Poukázal na to, že žiadne dôkazy, z
ktorých by vyplýval skutkový stav, že žalobca sa stal vlastníkom veci, o ktorej sa vedie spor, neboli
v konaní produkované. Súd v tejto časti dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým a
právnym záverom, keďže si nesprávne vyložil právnu normu. Žalobca podľa slovenského práva ani
rakúskeho práva v dôsledku poistného plnenia nenadobudol (prechodom ani prevodom) vlastnícke

právo k motorovému vozidlu, ktoré je predmetom sporu. Nesúhlasil so skutkovým zistením súdu
ohľadom ústneho uzavretia kúpnej zmluvy na predmetné vozidlo, keďže z kontraktačného procesu a
písomnej zmluvy takýto záver nevyplýva a súd vykonané dokazovanie hodnotil svojvoľne s ohľadom
na skutočnosti, ktoré sú značne hypotetické a neboli v konaní ničím overené. Uviedol, že on žiadnu
ústnu zmluvu na prevod predmetného vozidla neuzavrel, jeho vôľa nikdy nesmerovala k uzavretiu

ústnej zmluvy a neuzavrel by ani písomnú kúpnu zmluvu, pokiaľ by predávajúci nesplnil kontraktačnú
podmienku ohľadom vlastností vozidla a to, že mu predloží odhlásenie vozidla, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že vozidlo je registrované úradmi Slovenskej republiky (prezumpcia správnosti činnosti štátnych
orgánov, neregistrovali by odcudzené vozidlo, registruje sa len na základe hodnoverných dokladov).
Súd v konaní nevypočul predávajúceho (žalobca nenavrhol toto dokazovanie) ohľadom toho, či jeho

vôľa smerovala k ústnemu uzavretiu kúpnej zmluvy, resp. kto učinil návrh a kedy bol tento návrh
akceptovaný. Skutočnosť, že písomná kúpna zmluva nemá podľa úvahy súdu štandardné ustanovenia
ohľadom najazdených kilometrov a opis vád, nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy a bolo len na
rozhodnutí účastníkov tohto úkonu, či takéto ustanovenia do zmluvy zapracujú, keďže absencia týchto
ustanovení nevylučuje aplikáciu ustanovení zákona ohľadom uplatňovania vád a ďalších nárokov z

kúpnej zmluvy. Ohľadom jeho dobromyseľnosti uviedol, že predmetné vozidlo kupoval ako fyzická osoba
- spotrebiteľ pre využitie na poľovné účely (jeho osoby). Táto jeho osobná aktivita nemá žiaden súvis
s jeho podnikateľskou činnosťou. Skutočnosť, že niekto je konateľom spoločnosti a táto spoločnosť
nadobudla motorové vozidlá, sama o sebe neznamená, že žalovaný je expertom na právnu otázkuprevodu vlastníctva od nevlastníka. Skutočnosť, že vozidlo malo zmenené VIN, nebolo možné overiť
bežnou obhliadkou s tým, že vyšetrovatelia ohľadom uvedeného museli vykonať expertízne posúdenie.
OnVINniekoľkokrátoveroval,aleskutočnosť,žebolopozmenené,nezistilarovnakonezistilskutočnosť,

že vozidlo bolo ukradnuté. On ako spotrebiteľ nemal žiadnu pochybnosť ohľadom toho, že osoba, ktorá
je evidovaná ako vlastník motorového vozidla v registri, a ktorá vozidlo prevádza, týmto vlastníkom v
skutočnosti nie je. Uviedol, že súd nevykonal žiadne dokazovanie, z ktorého by bolo možné vyvodiť
akúkoľvek pochybnosť, že by on mal preukázanú vedomosť, že predávajúci nie je vlastníkom vozidla.
Odvolateľ mal za to, že z vykonaného dokazovania a aplikácie právnych predpisov jednoznačne vyplýva,

že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný s tým, že jeho vlastnícke právo k veci vzniklo
na základe kúpnej zmluvy. Bez ohľadu na riešenie dobromyseľnosti žalovaného je podaná žaloba
nedôvodná, a preto mala byť súdom prvej inštancie v celom rozsahu zamietnutá.

6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých častiach z
dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že odvolateľ v odvolaní neuvádza žiadne relevantné právne

argumenty, na ktoré by bolo možné v odvolacom konaní prihliadať, prípadne argumenty, ktoré by z
jeho strany už neboli bývali odzneli pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že žalovaný počas celého
prvoinštančného konania prechod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu z pôvodného vlastníka na
žalobcu nenamietal a nespochybňoval, keď celá procesná obrana odvolateľa v konaní pred súdom prvej
inštancie sa obmedzovala výlučne na tvrdenia, v zmysle ktorých sa údajne mal žalovaný stať vlastníkom

motorového vozidla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.2013, eventuálne kúpnej zmluvy zo dňa
19.08.2013.Uviedol,žepoistnývzťahmedzižalobcomakopoisťovateľomajehoklientom(t.j.poisteným)
vznikol na základe príslušných ustanovení hmotného práva Rakúskej republiky, a ako vyplýva z
obsahu súdneho spisu a z vykonaného dokazovania prechod vlastníckeho práva k predmetnému
motorovému vozidlu na poisťovateľa (žalobcu) upravuje čl. 5 ods. 4 všeobecných poistných podmienok

(č.l.83-86). Prvoinštančný súd veľmi podrobne a vyčerpávajúceho konkretizoval dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
týka tak skutkovej, ako aj právnej stránky samotného rozhodnutia. Uviedol, že súd prvej inštancie
dospel k celkom správnemu záveru, keď na základe vyhodnotenia kontraktačného procesu uzavrel,
že v uvedenom prípade došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy žalovaným v ústnej forme a podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej
republike založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac právo, než sám má. Poukázal na
to, že ochrana vlastníckeho práva je primárna a ochrana práv iných osôb má subsidiárnu povahu.
Prelomenie základných zásad platných ešte aj v čase uplatňovania rímskeho práva, a to zásady, že
nikto nemôže na druhého previesť viac práv, ako sám má a právo nevzniká z bezprávia, vyžaduje v

zmysle dikcie ust. § 446 Obchodného zákonníka dobromyseľnosť, ktorá nie je ničím spochybnená. Už
pri akejkoľvek pochybnosti totiž nemožno tvrdiť dobromyseľnosť a v posudzovanej právnej veci nie len
že existujú pochybnosti, ale dokonca je nedobromyseľnosť žalovaného reálne zistenou a preukázanou
skutočnosťou. Uviedol, že on ako výlučný vlastník dotknutého motorového vozidla je bez akýchkoľvek
pochybností aktívne legitimovaným subjektom v predmetnom spore, pričom na podanie žalobného

návrhu bol napokon vyzvaný i prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní, a to postupom podľa
§ 97 ods. 1 Trestného poriadku.

7. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na dôvodoch obsiahnutých v jeho
odvolaní. Uviedol, že v prípade, ak niekto v rámci procesnej obrany tvrdí, že jeho vlastníkom veci,

nevylučuje týmto tvrdením, že vlastníkom veci nie je niekto iný. Skutočnosť, že tvrdil, že je vlastníkom
veci, spochybňuje vlastnícke právo žalobcu, pričom práve otázka vlastníckeho práva k veci bola
predmetom sporu. Ďalej uviedol, že skutočnosť, na základe ktorej dochádza k prechodu (nadobudnutiu)
vlastníckeho práva, nestanovil poistné podmienky, resp. uhradenie poistného plnenia poisťovňou.
K prechodu práva na náhradu škody (nie vlastníckeho práva) dochádza v zmysle zákona plnením

poistenému. K nadobudnutiu vlastníckeho práva poisťovňou tak môže dôjsť iba na základe zmluvy, ktorú
však žalobca v konaní neprodukoval. Záver o aktívnej vecnej legitimácii je výsledkom rozhodovacej
činnosti súdu (aplikácie práva), ktorý nie je založený len na označení sa za vlastníka (aktívne vecne
legitimovaného) zo strany samotného žalobcu, prípadne nevyplýva z odporučenia policajta uvedeného
v uznesení, výzve alebo jeho priateľskej rade.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávaniapreskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správny.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 18C/60/2015 bolo
určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a uloženie povinnosti vykonať evidenčný úkon
odhlásenia. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že vlastníkom nákladného
motorového vozidla výrobnej značky VW Amarok, VIN: WV1ZZZ2HZDH015183 (pôvodne VIN:

WV1ZZZ2HZCA061645) je obchodná spoločnosť WIENER STÄDTISCHE VERSICHERUNG AG,
Vienna Insurance Group, Schottenring 30, Viedeň, Rakúska republika, zapísaná v Obchodnom registri
Obchodného súdu Viedeň pod č. FN 333376i (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Výrokom
III. súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému v časti
o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a výrokom IV. rozhodol, že žalovaný má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi v časti o uloženie povinnosti vykonať evidenčný

úkon.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti vyhovenia žalobe a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.).

11. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak,
z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo
ktoré odporujú ust. § 195 až § 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný,

ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo
právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne
aplikoval.

12. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či

nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,

výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral
do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a
nemožno mu nič vyčítať.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne
právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.15. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

17. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

18. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

19. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

20. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na

vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

21. Súd prvej inštancie správne vyriešil otázku právomoci na prejednanie veci v zmysle článku 4 ods.

1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a
o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, čo žiadna zo strán v podstate
nenamietala.

22. Ďalej bolo potrebné zaoberať sa tým, aké právo je právom rozhodným na prejednanie veci. V

danom prípade sa jedná o určenie vecného práva k hnuteľnej veci, a teda neprichádzalo do úvahy
použitie Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), a ani Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007
z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II.). V zmysle ust. § 2 zákona č.
97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom sa ustanovenia tohto zákona použijú, len

pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon
vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. S prihliadnutím na uvedené bolo potrebné na posúdenie
rozhodného práva vychádzať z ustanovení citovaného zákona.

23. V zmysle § 5 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, vecné práva k

nehnuteľnostiamikhnuteľnýmveciamsaspravujú,pokiaľvtomtozákonealebovosobitnýchpredpisoch
nie je ustanovené inak, právom miesta, kde je vec.

24. Podľa § 6 cit. zákona, vznik a zánik práv k hnuteľným veciam sa spravuje právom miesta, kde vec
bola v čase, keď nastala skutočnosť, ktorá zakladá vznik alebo zánik tohto práva.

25. Hraničný určovateľ, miesto polohy veci, je týmto ustanovením naviazaný na rozhodný časový
okamih, pričom toto naviazanie je dôležité, aby nedošlo k situácii, kedy by boli pochybnosti o tom, ktoré
miesto veci je rozhodné. V danom prípade prevod vlastníckeho práva, ako aj ostatné účinky, sa budúriadiť § 5 a § 6 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, teda právnym poriadkom
štátu,kdesavecnachádzalavdobe,kedydošlokrozhodnejskutočnosti,ktorázakladávznikalebozánik
tohtopráva.Vslovenskomprávnomporiadkusazarozhodnúskutočnosťvprípadeprevoduvlastníckeho

práva k hnuteľnej veci považuje fyzické odovzdanie veci, a teda rozhodným právom v danom prípade
je právnym poriadok SR.

26. Je potrebné dať za pravdu žalobcovi, že odvolateľ počas prvoinštančného konania nespochybňoval
prevod vlastníctva k motorovému vozidlu z pôvodného vlastníka na žalobcu, pričom žalobca na

preukázanie uvedenej skutočnosti doložil listinné dôkazy, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal a
žalovaný voči predloženým listinným dôkazom nič nenamietal. Žalovaný teda nevyužil včas prostriedky
procesnej obrany, a teda pokiaľ uvedené namieta až v odvolacom konaní, nebolo možné na túto obranu
žalovaného prihliadať.

27. K veci odvolací súd len dodáva, že poistné podmienky sú súčasťou uzatvorenej poistnej zmluvy, a

teda nie je vylúčené, aby sa jednalo o inú zmluvu uvedenú v ust. § 130 ods. 1 OZ, na základe ktorej
sa nadobúda vlastníctvo k veci.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal i s
kontraktačným procesom, na základe ktorého sa mal stať žalovaný vlastníkom predmetného vozidla,

pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa prvoinštančný súd dostatočným spôsobom vysporiadal so
všetkými námietkami uplatnenými zo strany žalovaného, a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom
konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Uvedené platí i na posudzovanie
dobromyseľnosti žalovaného, keď k záverom súdu prvej inštancie, ktoré sú logické, zrozumiteľné a

vyčerpávajúce, odvolací súd nepovažuje za potrebné nič dodať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

29. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Z dôvodu, že
odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu

prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ako i v závislom výroku o trovách
konania, kedy súd správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vo
veci úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

30. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).