Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/224/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114203290
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7114203290.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu
JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu T. U., bytom v W., W. B. Č..
X, zastúpeného JUDr. Jurajom Špirkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 19 proti
žalovanému O. Š., bytom v W., P. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Igorom Milichovským, advokátom so
sídlom v Košiciach, Krmanova č. 14, o zaplatenie 49.000,00 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 10.2.2017 č.k. 19C/68/2014-132 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom poskytnutej
pôžičky.

3.Prirozhodovanívychádzalsúdprvejinštanciezozistenia,žeúčastníciuzatvorilidňa16.3.2013zmluvu
o pôžičke, na základe ktorej žalobca ako veriteľ mal žalovanému ako dlžníkovi poskytnúť pôžičku vo
výške 49.000,00 eur. V zmluve účastníci uviedli, že peňažné prostriedky boli poskytnuté a prevzaté

dňa 16.3.2013 a žalovaný ako dlžník uznáva svoj dlh voči veriteľovi. Súd ďalej vychádzal zo svedeckej
výpovede svedkyne Č., ktorá uviedla, že peňažnú pôžičku v sume 25.000,00 eur z jej účtu poskytla
žalovanému a na požiadanie žalobcu žalovanému poskytla peňažné prostriedky dvakrát po 5.000,00 eur
a tieto peňažné prostriedky boli prevedené na účet žalovaného. Pôžičku teda svedkyňa mala poskytnúť
žalovanému.

4. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok
žalobcu nie je dôvodný. Z výpovede svedkyne mal za preukázané, že svedkyňa bez akýchkoľvek
pochybností uviedla, že peňažné prostriedky vo výške 35.000,00 eur poskytla žalovanému, pričom
žalobca pri poskytovaní tejto pôžičky vystupoval ako sprostredkovateľ, resp. pôžičku zabezpečoval.
Ďalej súd z výpovede svedkyne vyvodil, že peňažné prostriedky vo výške 35.000,00 eur nepochádzali
z vlastných finančných prostriedkov žalobcu a hoci boli nepochybne žalovanému poskytnuté, neboli

dané do dispozície žalobcu s úmyslom, aby žalobca s týmito peňažnými prostriedkami mohol ľubovoľne
nakladať, resp. s priamym úmyslom použiť tieto finančné prostriedky nepochybne patriace svedkyni.
Je nepochybné, že žalobca a žalovaný sa zhodli na tom, že si dojednali minimálne medzi sebou
poskytnutiepôžičkyvovýške35.000,00eur,samoosebetakétodojednanieprevzniktohtozáväzkového
vzťahu nepostačuje, pretože pre jeho vznik absentuje práve namietané reálne odovzdanie peňažných
prostriedkov žalovanému. Pokiaľ sa strany sporu súčasne zhodli na skutkových okolnostiach, za

akých peňažná pôžička vo výške 35.000,00 eur došla do dispozície žalovanému zo strany žalobcu,
vzhľadom na výpoveď svedkyne súd nemohol posúdiť inak otázku reálneho odovzdania predmetupôžičky spôsobom, že žalobca v konaní ohľadne dojednanej pôžičky nepreukázal jej reálne odovzdanie,
pretože existencia tzv. dlžného úpisu, ktorú žalobca reálnym odovzdanie čiastky 35.000,00 eur ako
obligatórne náležitosti záväzkového vzťahu založeného zmluvou o pôžičke mienil preukázať, bola v

konaní vyvrátená svedeckou výpoveďou svedkyne Č.. Podľa názoru súdu žalobca neuniesol v konaní
svoje dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej pôžičky vo výške 35.000,00 eur a ani dôkazné bremeno vo
vzťahu k tvrdenej poskytnutej pôžičke vo výške 14.000,00 eur, ktorá mala byť žalovanému poskytnutá
dňa 26.3.2013. Žalobca v spore síce preukázal, že z tejto čiastky si zabezpečil v sume 11.000,00 eur od
P. P., svedok ale súčasne nepotvrdil tvrdenie žalobcu o tom, že uvedenú čiastku odovzdal žalovanému,

pretože ako vyplýva z jeho svedeckej výpovede, nebol pri odovzdaní tejto čiastky a poznatok o tom
mal iba sprostredkovane od žalobcu. Žalovaný v priebehu celého konania žalobcom tvrdené dojednanie
na poskytnutie sumy 14.000,00 eur popieral, pričom z jeho výpovede v označených trestných veciach
vyplýva iba tvrdenie, že so žalobcom sa dohodol na pôžičke vo výške 35.000,00 eur za už spomínaného
skutkového stavu. Neuniesol dôkazné bremeno ani predložením listinného dokladu - písomnej zmluvy
o pôžičke, aj keby ju súd mal považovať za tzv. dlžný úpis. K 16.3.2013 žalovanému boli poskytnuté

peňažné prostriedky iba vo výške 25.000,00 eur z účtu svedkyne, t.j. v sume odlišnej od čiastky
14.000,00 eur, ktorá mala byť podľa žalobcu poskytnutá žalovanému až 26.3.2013. Žalovaný preukázal
„nehodnovernosť“ tohto dokladu, pre ktorú tento doklad nemôže požívať relevantnú silu dôkazného
prostriedku v súdnom spore.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že medzi stranami

sporu nebolo sporné, že v súvislosti so svojim školským stretnutím začali jednať o poskytnutí určitých
peňažných prostriedkov, o ktoré požiadal žalovaný. Strany sporu sa zhodli aj na tom, že spísali tiež
písomnú zmluvu, ktorá bola dátumovaná k 16.3.2013 a ktorá mala byť dodatočne žalobcom doplňovaná
o určité údaje. Súd sa zhodol s jeho právnym záverom o tom, že tzv. dlžobný úpis predstavuje písomné
potvrdenie dlžníka o tom, že dlhuje veriteľovi určitú sumu a že jeho existencia uľahčuje veriteľovi

procesnúsituáciuvtom,žedôkaznébremenoohľadnepreukázaniaadojednaniaareálnehoodovzdania
predmetu pôžičky sa prenáša na dlžníka. Žalovaný vo svojej výpovedi v konaní nepoprel, že s ním
dojednal poskytnutie pôžičky vo výške 35.000,00 eur, ktoré dokázal zohnať. Žalovaný v súvislosti
s predmetom pôžičky opakovane vypovedal tiež v trestnej veci, a to spôsobom, že so žalobcom
dojednal peňažnú pôžičku, na základe ktorej si od neho vypožičal sumu spolu vo výške 35.000,00

eur. Z uvedeného podľa jeho názoru je zrejmé, že preukázal odovzdanie peňazí minimálne vo výške
35.000,00 eur. Žalovaný v rámci svojej obrany použil viacero nekonzistentných tvrdení, ako napríklad,
že dlh vrátil a pod. Vzhľadom na to má za to, že pokiaľ z uvedených skutočností súd ustálil, že pre
vznik záväzkového vzťahu tu absentuje odovzdanie peňazí žalovanému, takéto posúdenie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak teda podľa súdu k vzniku záväzkového vzťahu nedošlo,

mal by žalovaný vrátiť plnenie minimálne vo výške 35.000,00 eur z dôvodu bezdôvodného obohatenia.
Ďalej uviedol, že pre vznik zmluvy nie je dôležité, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke,
ale to kedy došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu zmluvy. Ďalej poukazuje na výpoveď svedka Vargu,
ktorý uviedol, že bol z výpovede svojej mamy v šoku, lebo si nevie vysvetliť, na základe čoho vyslovila
vetu, že ona požičala túto časť peňazí žalovanému. Je toho názoru, že v konaní bolo jednoznačne

preukázané, že zmluva bola najprv dojednaná ústne a to medzi ním a žalovaným a k jej podpísaniu
došlo až neskôr, preto je možné túto písomnú zmluvu posúdiť ako dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne
potvrdil, že dlhuje veriteľovi dlžnú sumu alebo prípadne posúdiť ako potvrdenie o prevzatí svojej pôžičky
vo výške 49.000,00 eur splatnej 16.5.2013. Ďalej poukázal na to, že žalovaný svoju obranu nepodporil
žiadnym dôkazom. Už samotná skutočnosť, že žalovaný zmluvu o pôžičke podpísal, svedčí o tom, že

predmet pôžičky od neho prevzal. Pokiaľ by predmet pôžičky neobdržal, bolo by celkom nelogické, aby
podpísal zmluvu obsahujúcu prehlásenie o prevzatí peňazí. Za daného skutkového stavu veci odporuje
pravidlá logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane žalovaného, že predmet pôžičky od žalobcu
neprevzal. V tejto súvislosti poukazuje aj na výpovede žalovaného z priloženého vyšetrovacieho spisu.

7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.8. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani pre

zmenu rozhodnutia.

9. Odvolací súd je v prejdnávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno
považovať za správne, ak súd pri rozhodovaní vychádzal z názoru „že žalobca neuniesol v konaní svoje
dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej pôžičky ...“.

10. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

11. Súdna prax je ustálená v tom, že zmluva o pôžičke má reálnu (nielen konsenzuálnu) povahu. Vznik

pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Ako
pre každú zmluvu je i pre zmluvu o pôžičke nevyhnutným predpokladom zhodná vôľa oboch strán
(konsenzus). Akonáhle je zmluva na základe ponuky a jej prijatia uzavretá, vzniká medzi stranami
záväzný právny vzťah, ktorého obsahom sú dohodnuté práva a povinnosti, avšak až odovzdaním
predmetu pôžičky dlžníkovi sa tento vzťah medzi nimi stáva právnym vzťahom z pôžičky. Pôžička sa

radí k tzv. reálnym kontraktom, kedy okrem samotného uzatvorenia zmluvy je potrebný ešte ďalší úkon,
a to odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Teda nielen samotným zmluvným dojednaním, ale až
odovzdaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi to, čo mu bolo požičané, a tomu
zodpovedajúce právo veriteľa požadovať vrátenie pôžičky.

12. Súdna prax je ustálená aj v tom, že pri peňažnej pôžičke veriteľ zo zmluvy o pôžičke splní svoj
záväzok prenechať dlžníkovi peniaze v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka nielen ich odovzdaním
dlžníkovi v hotovosti, ale aj formou bezhotovostného platobného styku, t.j. bezhotovostným prevodom
na účet dlžníka, prípadne podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby, ku
ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie alebo na dlžníkom označený účet tretej osoby, ktorý podľa

dohody strán zmluvy o pôžičke je miestom plnenia záväzku veriteľa poskytnúť predmet pôžičky.

13. V prejednávanej veci ako z výpovede žalovaného vyplýva „oslovil žalobcu, či by mu vedel poskytnúť
pôžičku konkrétne okolo 35.000,00 eur“. Žalobca s poskytnutím pôžičky súhlasil a peniaze mu „zohnal“
od svedkyne p. V. Č. tak, že táto dňa 14.3.2013 previedla na účet žalovaného sumu 25.000,00 eur a dňa

26.3.2013 vybrala z účtu hotovosť v sume 10.000,00 eur, ktorú žalobca odovzdal žalovanému a ktorý
ju uvedeného dňa vložil na svoj peňažný účet.

14. Z vyjadrenia žalovaného uvedeného v pripojenom vyšetrovacom spise, ale aj vo vyšetrovacom spise
OkresnejprokuratúryKošiceIIvyplýva,žefinančnéprostriedkyvsume35.000,00eurmupožičalžalobca

s tým, že pôžičku vráti do konca apríla 2013. Vzhľadom na to, že pôžičku v dohodnutej lehote nesplatil,
navrhol mu spísať zmluvu o pôžičke a overiť notárom.

15. Z uvedeného konania účastníkov je zrejmá ich zhodná vôľa uzavrieť zmluvu o pôžičke. Zmluva o
pôžičke teda na základe ponuky a jej prijatia bola uzatvorená a medzi účastníkmi vznikol záväzný právny

vzťah,ktoréhoobsahombolidohodnutéprávaapovinnosti,t.j.povinnosťžalobcuposkytnúťžalovanému
finančné prostriedky v sume 35.000,00 eur a žalovaný sa zaviazal ich vrátiť najneskoršie do konca apríla
2013.

16. Napriek tomu, že medzi účastníkmi vznikol záväzný právny vzťah až odovzdaním predmetu pôžičky,

t.j. sumy 35.000,00 eur, sa tento právny vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky, lebo ako bolo vyššie
uvedené, pôžička je reálnym kontraktom, kedy okrem uzatvorenia samotnej zmluvy je potrebný ďalší
úkon a to odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, v danom prípade žalovanému.

17.Podľanázoruodvolaciehosúduzvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žežalobcavkonanípreukázal,

že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, že žalovanému predmet pôžičky odovzdal, ako aj skutočnosť,
že žalovaný pôžičku riadne a včas nevrátil.18. K odovzdaniu predmetu pôžičky je potrebné uviesť, že uvedená suma bola žalovanému odovzdaná
a to tak, že dňa 4.3.2013 mu bola pripísaná na jeho účet suma 25.000,00 eur a dňa 26.3.2013 mu
bola odovzdaná žalobcom hotovosť v sume 10.000,00 eur. Na veci nemení nič ani zistenie, že uvedené

peňažné prostriedky pochádzali z účtu svedkyne p. V. Č.. Je tomu tak preto, že žalobca sa zaviazal, že
poskytne žalobcovi finančné prostriedky v sume 35.000,00 eur, ktoré mu aj poskytol tým spôsobom, že
tieto na jeho požiadanie poskytla žalobcovi svedkyňa v rámci plnenia záväzku žalobcu. Správne preto
súd prvej inštancie aj konštatoval, že „nemožno jednoznačne uzavrieť, že by došlo k dojednaniu pôžičky
medzi ňou a žalovaným ...“. Svedkyňa neposkytla žalovanému peňažné prostriedky na základe pôžičky

a neplnila mu ani bez právneho dôvodu, ale tieto poskytla žalovanému za účelom splnenia žalobcovho
záväzku zo zmluvného vzťahu o pôžičke, v rámci ktorého sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému
peňažnú pôžičku.

19. Bez významu je z tohto pohľadu poukaz súdu na tvrdenie svedkyne „no tak peňažné prostriedky som
poskytla titulom pôžičky ja O. Š.. Na tom trvám“. V súvislosti s uvedenou výpoveďou svedkyne nemožno

súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že z predmetnej svedeckej výpovede vyplýva jednoznačne,
aká bola vôľa pri poskytovaní sumy 35.000,00 eur a to že tieto peňažné prostriedky poskytla ako pôžičku
žalovanému, ak v rozpore s tým zároveň súd konštatoval, že nemožno uzavrieť, aby došlo k dojednaniu
pôžičky medzi svedkyňou a žalovaným.

20. Nemožno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že pre vznik zmluvy o pôžičke v
prejednávanej veci absentuje reálne odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému. Zo zisteného
skutkového stavu nemožno vyvodiť, že pre vznik zmluvného záväzkového vzťahu z pôžičky absentuje
reálne odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému len z tohto dôvodu, že peňažné prostriedky
nepochádzali z vlastných finančných zdrojov žalobcu a nikdy údajne neboli dané do dispozície žalobcovi

s úmyslom, aby žalobca s týmito peňažným prostriedkami mohol ľubovoľne nakladať. Je tomu tak preto,
že z vykonaného dokazovanie je nesporné, že svedkyňa na požiadanie žalobcu plnila jeho záväzok zo
zmluvného vzťahu.

21.Nemožnosúhlasiťsozáveromsúduprvejinštancie,žežalobcavkonaníneuniesoldôkaznébremeno

ani vo vzťahu k tvrdenej poskytnutej pôžičke vo výške 14.000,00 eur. Je nesporné, že účastníci
uzatvorili dňa 16.3.2013 písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej čl. 2 bod 2.1.1 účastníci uviedli, že
peňažné prostriedky boli poskytnuté a prevzaté žalovaným dňa 16.3.2013, pričom pravosť podpisu bola
osvedčená notárom dňa 7.5.2013. V čl. 6.3. zmluvy o pôžičke je uvedené, že zmluva nadobúda účinnosť
podpisom zmluvných strán. Účastníci teda zmluvu podpísali dňa 16.3.2013 a neskôr svoj podpis

osvedčili pred notárom dňa 7.5.2013. Nemožno pritom prehliadnuť, že zmluva obsahuje vyhlásenie
žalovaného o prevzatí, ale aj povinnosti vrátiť pôžičku, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve. O pravosti
podpisov zmluvných strán na zmluve nie je namieste pochybovať, lebo boli úradne osvedčené.

22. Skutočnosť, že žalovaný zmluvu o pôžičke dňa 16.3.2013 podpísal svedčí pre záver, že predmet

pôžičky od žalobcu prevzal. Pokiaľ by totiž predmet pôžičky od žalobcu neprevzal, bolo by celkom
nelogické, aby podpísal zmluvu obsahujúcu jeho vyhlásenie o prevzatí peňazí. Účastníci zmluvu o
pôžičke uzavreli v rámci zmluvnej voľnosti, kedy text zmluvného dojednania musel byť v čase ich
podpisu známy. Zmluvu ako prejav svojej pravej a slobodnej vôle následne po spísaní opatrili overenými
podpismi.

23. Za daného skutkového stavu veci odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane
žalovaného, že predmet pôžičky od žalobcu neprevzal, resp. vyvodiť, že zmluva o pôžičke opatrená
overenými podpismi účastníkov nie je dostačujúcim dôkazom pre preukázanie opaku. Účastníkom
občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom

zrejmý obsah zmluvných dojednaní nemôže byť vyvrátený na základe iba pouhého popretia zo strany
účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (resp. nechce byť
nositeľom povinnosti založený zmluvným vzťahom).

24. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sú dané odvolacie dôvody žalobcu spočívajúce v

nesprávnych skutkových zisteniach a následne v nesprávnom právnom posúdení veci, preto odvolací
súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.25. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v tomto zrušujúcom uznesení, t.j. že došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalobcom
plnením prostredníctvom svedkyne a následne opätovne posúdi dôvodnosť žalobcom uplatneného

nároku ohľadom poskytnutej pôžičky v rozsahu 49.000,00 eur.

26. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C.s.p.).

27. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0:

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).