Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/317/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116220905
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116220905.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o, so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti
žalovanému: Y. L., nar. XX.XX.XXXX., bytom U., o zaplatenie 6.673,47 eur s príslušenstvom, na
odvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínzodňa17.júla2018,č.k.17Csp/114/2016-92,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania p o

t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.konanievčastiozaplatenieúrokovvsume450
eur zastavil. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.306 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 10.11.2016 do zaplatenia a vyčísleným úrokom
z omeškania v sume 975,94 eur. Tretím výrokom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a štvrtým výrokom
rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §

489, § 491 ods. 1, § 494, § 52 ods. 1 až 4, § 524 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ďalej ust. § 497, § 261 ods. 3 písm. d), § 324, § 341 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka, ust. § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2 písm. y), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2012 a výsledkami vykonaného dokazovania, keď
mal preukázané, že žaloba je dôvodná iba v časti. Súd uviedol, že pôvodne Poštová banka, a.s. dňa
08.02.2012 uzatvorila so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť
žalovanému úver vo výške 7.000 eur a žalovaný sa ako dlžník zaviazal za dohodnutých podmienok

úver vrátiť do 25.01.2019 v pravidelných 72 mesačných splátkach vo výške 157,27 eur, počnúc dňom
25.02.2013. Ďalej bol dohodnutý úrok vo výške 14,90 % ročne, RPMN 17,60 % a priemerná RPMN vo
výške12,29%.Úverbolposkytnutýzaúčelomsplateniapredchádzajúcichzáväzkov.Kudňu10.02.2014
bol úver vyhlásený veriteľom za predčasne splatný a celková pohľadávka bola vyčíslená v sume
7.278,14 eur. Ku dňu 10.10.2017 došlo k postúpeniu pohľadávky z Poštovej banky, a.s., na žalobcu.
Súd konštatoval, že úverová zmluva, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným ako
spotrebiteľom je spotrebiteľskou zmluvou, čím sa pri rozhodovaní o žalobe otvoril priestor pre aplikáciu

ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú základný právny rámec ochrany
spotrebiteľa popri ostatných právnych predpisoch. Súd v prvom rade posudzoval, či došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, aj s prihliadnutím na § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách a konštatoval, že tomu tak bolo. V prvom rade súd prvej inštancie rozhodol očiastočnom späťvzatí žaloby v zmysle ust. § 145 ods. 2 CSP, keď žalobca v podaní zo dňa 16.07.2018
vzal žalobu späť v časti o zaplatenie úrokov v sume 450 eur. Ďalej súd posudzoval uplatnené právo
žalobcu na istinu úveru, úroky, úroky z omeškania a poplatky. Na základe preskúmania predmetnej

úverovej zmluvy zistil, že táto neobsahuje správny údaj priemernej hodnoty RPMN a uvedená chyba
má za následok, že sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd poukázal na
zverejnené „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3.
štvrťrok 2011“ zo dňa 31.10.2011, podľa ktorých bola priemerná hodnota RPMN pri nezabezpečených
spotrebiteľských úveroch vo výške viac ako 6.500 eur so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov vo

výške11,66%.Dňa31.01.2012boliMinisterstvomfinanciíSRzverejnené„Súhrnnéinformácieoúdajoch
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2011“, teda tieto boli
zverejnené až po uzatvorení predmetnej úverovej zmluvy dňa 08.01.2012, preto ich nebolo možné
použiť. Ani v nich však nie je uvedená priemerná RPMN taká ako sa uvádza v úverovej zmluve (12,29
%). V úverovej zmluve je teda uvedený nesprávny údaj o priemernej RPMN, ktorý sa v nej musí uvádzať
podľa § 9 ods. 1 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa obsahu zmluvy je zrejmé, že úver

bol žalovanému poskytnutý 08.01.2012 a splatným sa mal stať poslednou splátkou splatnou 25.01.2019.
Poskytnutý nezabezpečený úver v sume 7.000 eur tak mal zmluvnú splatnosť od 5 do 10 rokov. Správne
mal byť uvedený údaj o priemernej RPMN, vzťahujúcej sa na poskytnutý úver vo výške 11,66 %;
uvedený však bol údaj 12,29 %, ktorý indikoval väčšiu výhodnosť poskytnutého úveru, čím bol pre
žalovaného zavadzajúci, a to naviac v jeho neprospech. Súd teda konštatoval, že v zmysle uvedeného

žaloba žalobcu nie je dôvodná v časti uplatnených úrokov a poplatkov. Žalovaného súd zaviazal na
splnenie povinnosti vrátiť žalobcovi nevrátenú časť istiny vrátane úrokov z omeškania. Súd mal za
preukázané, že žalovanému bola poskytnutá suma úveru vo výške 7.000 eur, pričom doposiaľ žalovaný
vrátil titulom splácania úveru sumu 1.694 eur. Podľa žaloby žalovaný vrátil v období od 19.04.2016
do 20.10.2016 spolu 350 eur. Podľa výpisu z aktuálneho stavu úveru k 31.08.2015 žalovaný vrátil v

období od 25.02.2013 do 31.08.2015 spolu 894 eur. Podľa písomného podania žalobcu zo 16.07.2018
žalovaný vrátil v období od 23.11.2016 do 24.07.2017 spolu 450 eur, ktorú nesprávne žalobca započítal
na plnenie úrokov. Rozdiel medzi poskytnutým úverom a vrátenou sumou teda predstavuje sumu
5.306 eur. Vzhľadom k tomu, že žalobca si v žalobe uplatnil právo na úroky z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo žalovanej sumy od 10.11.2016, súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť

úroky z omeškania v uplatnenej výške, hoci podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
by mal žalobca nárok na úroky vo výške 8,25 %. Súd rešpektujúc zásadu, že sudca nemôže ísť nad
návrhy strán, rozhodol iba o priznaní uplatnenej výšky úroku z omeškania žalobcom. Žalovaného takisto
zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od vyhlásenej predčasnej splatnosti úveru, teda
od 10.02.2014 do 10.11.2016 v sume 975,94 eur, ktorý si žalobca vyčíslil. Rozhodnutie o nároku na

náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že obe sporové
strany boli v konaní čiastočne úspešné. Porovnajúc žalobný návrh a rozsudok súdu bolo pritom potrebné
konštatovať, že žalovaný bol v konaní úspešnejší, pričom miera vzájomných úspechov bola približne
rovnaká. Preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca, a to vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a v nadväzujúcom výroku o náhrade trov konania,
domáhajúcsaichzrušeniaavráteniavecisúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Alternatívnežiadal,aby
odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. Uplatnil
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) g), h) CSP. Podľa jeho názoru je predmetné

rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Uviedol, že základom odôvodnenia súdneho
rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia
súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré
musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Bol toho názoru, že nedostatočným odôvodnením
súdneho rozhodnutia porušil súd jeho práva, vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ohľadne

uvedeného poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, Ústavného súdu ČR, Najvyššieho
súdu SR. Ďalej uviedol, že zrejme chybou v písaní bol dátum uzatvorenia zmluvy uvedený 08.01.2012,
pričom korektný dátum má byť dátum 10.01.2013. Skutočný dátum uzatvorenia zmluvy vyplýva aj z
ďalších logicky na seba nadväzujúcich skutočností uvedených v zmluve o úvere. Poukázal na článok
III. bod 3.1 zmluvy o úvere, kde sa uvádza dátum prvej splátky 25.02.2013. Ak by žalovaný uzatvoril

s jeho právnym predchodcom zmluvu o úvere 08.01.2012 je vylúčené, že by prvá splátka úveru bola
naplánovaná až na 25.02.2013, teda rok po uzatvorení zmluvy o úvere. Ďalším dôkazom prečo je dátum
08.01.2012 uzatvorenia zmluvy o úvere nesprávny je ten, že v zmysle listiny „aktuálny stav úveru“ sa
uvádza na poslednej strane pod položkou „plán čerpania“ údaj: vyčerpať od: 10.01.2013 vyčerpať do:10.02.2013, pričom žalovaný v prvý deň ako mohol predmetnú sumu vyčerpať uskutočnil čerpanie, a
to v zmysle položky - „uskutočnené čerpanie“, ktoré sa nachádza na poslednej strane uvedenej listiny.
Predmetná suma úveru bola vyčerpaná 10.01.2013 v troch transakciách, a to prvá vo výške 3.805,43

eur, druhá vo výške 3.054,57 eur a tretia 140 eur. Je vylúčené, aby zmluva o úvere, ak bola podpísaná
08.01.2012, dlžník by mohol čerpať úver až dňa 10.01.2013, teda až rok po podpise zmluvy o úvere.
Podľa jeho názoru v tejto súvislosti je potom potrebné brať do úvahy, vo väzbe na priemernú RPMN
„Súhrnné informácie o údajoch novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok
2012“,pričompriaplikovanítýchtoúdajovjeevidentné,žepriemernáRPMNjevzmluveoúvereuvedená

správne, vo výške 12,29 %.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné v napadnutej časti, vo výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v nadväzujúcom
výroku IV. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Výrok o zastavení konania v časti zaplatenia úrokov v sume 450 eur (výrok I.) a vo výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.306 eur s príslušenstvom a vyčísleným úrokom z

omeškania (výrok II.) odvolaním napadnutý nebol, preto je v týchto častiach rozsudok súdu prvej
inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

6.Odvolacísúdzaaplikácie§380ods.2CSPzúradnejpovinnostipredovšetkýmposudzoval,čikonanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou (vadami), ktorá sa týka procesných podmienok,

existencia ktorej vady zistená nebola. Samotný odvolateľ síce formálne v odvolaní uvádzal, že uplatňuje
okrem iného tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP (nesplnenie procesných
podmienok), v konkrétnostiach však jeho naplnenie neuviedol, z ktorého dôvodu nebola táto jeho
odvolacia námietka spôsobilá k ďalšiemu odvolaciemu prieskumu nad rámec ex offo skúmania splnenia
procesných podmienok odvolacím súdom, ktorý v tomto smere nedostatok konania nezistil.

7. Ďalej sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu, týkajúcu sa nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku a nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie
predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci, zaoberal tiež tým, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo
k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace

procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP), resp. vo vzťahu k námietke o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia, či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP).

8. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia v zmysle uvedeného zákonného ustanovania (§ 389
ods. 1 písm. b) CSP), je totiž taký vadný postup súdu v civilnom sporovom konaní, ktorým sa stranám
odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a
svojim postupom odňal stranám procesné práva, ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého

práva dochádza tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

9. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodne tak, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu. Jedným z princípov predstavujúcich

súčasť práva na spravodlivý proces je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a
svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 191 a § 220 ods. 1 CSP), pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, pričom súd musí dbať v argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení svojho rozhodnutia tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu.10. Civilný sporový poriadok v ust. § 220 ods. 2 CSP zakotvil požiadavku preskúmateľnosti rozhodnutia.
V zmysle uvedeného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké dôkazy predložil

alebo označil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykoná ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo
presvedčivé.

11. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska ani jedného z vyššie uvedených dôvodov. Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam(rozhodnutieÚstavnéhosúduSRvoveciachsp.zn.IV.ÚS115/03,III.ÚS60/04),čoplnedopadá
tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre

aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias verzus Grécko z 29. mája 1997). Európsky súd
pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní; stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

12. V predmetnej veci súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dal odpoveď na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozsudku obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný
podkladpreuskutočnenieprieskumuvodvolacomkonaní,pričomodvolacísúdnezistil,žebytietozávery
boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže

sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

13. Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolací súd zistil, že zostávajúca odvolacia námietka žalobcu
smeruje proti nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje

rozhodnutieobezúročnostiabezplatkovostiúveru(odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.f)ah)CSP),
keď žalobca namietal, že zrejme chybou v písaní bol dátum uzatvorenia zmluvy o úvere uvedený 8.
január 2012, pričom korektný dátum má byť dátum 10.01.2013. Poukazoval na ďalšie dôkazy, z ktorých
vyplýva nepochybne dátum uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere 08.01.2012 (listina - aktuálny stav
úveru). Súd prvej inštancie mal potom brať do úvahy ohľadne priemernej RPMN “Súhrnné informácie

o údajoch novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2012“, podľa ktorých je
priemerná RPMN v zmluve o úvere uvedená správne vo výške 12,29 %.

14. Zo žaloby žalobcu zo dňa 10.11.2016 vyplýva, že sám žalobca v popise skutkového stavu
uviedol, že predmetná zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená

10.01.2013. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že dátum podpísania predmetnej zmluvy oboma
zmluvnými stranami je 08.01.2012. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (v bode 7) uviedol, že
predmetná zmluva bola uzatvorená dňa 08.02.2012, teda u súdu prvej inštancie došlo k pochybeniu v
uvedení nesprávneho mesiaca uzatvorenia zmluvy (súd uviedol nesprávne mesiac február 2012, keď z
predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že dátum uzatvorenia zmluvy bol 8. január 2012).

15. V sporovom konaní sa uplatňuje zásada koncentrácie konania. Zákonná koncentrácia konania
znamená, že procesné úkony strán sporu, ktoré koncentrácii konania podliehajú - teda prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, nespôsobujú ex lege procesnoprávne účinky, ak
sú uplatnené po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Aplikácia tak sudcovskej ako aj

zákonnej koncentrácie konania je v sporoch s ochranou slabšej strany obmedzená. V individuálnych
spotrebiteľských sporoch sa ust. § 154 CSP o zákonnej koncentrácii konania neaplikuje na
procesné úkony spotrebiteľa. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany dodávateľa
podliehajú zákonnej koncentrácii konania.

16. V danom prípade súd prvej inštancie s poukazom na koncentračnú zásadu správne vychádzal
pri svojom rozhodovaní zo zmluvy o úvere, ktorá bola žalobcom v spore predložená s dátumom jej
uzatvorenia 08.01.2012 (i keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol nesprávny mesiac
uzatvorenia zmluvy, a to 08.02.2012), dátum uzatvorenia ktorej mal potom vplyv na priemernú hodnotuRPMN pri nezabezpečených spotrebiteľských úveroch v tej dobe a za danej situácie bol potom správny
záver súdu prvej inštancie o uvedení nesprávneho údaju o priemernej RPMN, vzťahujúcej sa na
poskytnutý úver. Následne bol potom správny záver súdu prvej inštancie o absencii náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spôsobujúcej bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetného úveru. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie, zohľadňujúc koncentračnú
zásadu, preto už nebolo možné brať v úvahu ďalšie nové tvrdenia žalobcu k predmetnému sporu.

17. Na základe týchto skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej

časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).