Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. február 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/347/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112218062
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3112218062.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu G.. G. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX, F., proti žalovanému G. F., B. XX XXX XXX, so sídlom G. U.. 2, F., zastúpenému I. D.
M., s.r.o., so sídlom Y. 21, R., B. XX XXX XXX, o určenie vlastníckeho práva na odvolania žalobcu aj
žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínč.k.14C/174/2012-184zodňa24.apríla2017,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. p o t v r d z u j ea vo výroku III. m e n í tak, že
žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že V. parcela č. XXX/X zastavané
plochy a nádvoria o výmere 402m2 a CKN parcela č. XXX/XX záhrady o výmere 34 m2 zapísané na
LV č. X pre okres F., obec F., k. ú. B. v podiele 1/2 sú vo vlastníctve žalobcu, vo výroku II. žalobu
v zostávajúcej časti zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 50 %.
Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca sa domáhal určenia, že parcely uvedené vo výrokovej časti
rozsudku súdu prvej inštancie sú v podiele 1/2 vo vlastníctve žalobcu a v podiele 1/2 patria do dedičstva
po neb. E. K. z dôvodu, že rozhodnutím Mestského národného výboru, odbor územného plánovania

a architektúry v F. pod sp. zn. O. XXX/XX-Gr zo dňa 29.05.1989 boli vyvlastnené pozemky v k.ú. B.,
a to geometrickým plánom č. XXX-XXX-XXXX-XX z XX.XX.XXXX z pôvodných parciel č. XX a XX/X
odčlenené časti 4, 5, 6, 7, 8 a 9 od žalobcu ako vlastníka v 1/2 a v 1/2 od E. K.. O. F. rozhodnutím
zn. Výst. XXXX/XX-XXX zo dňa 14.05.1990 potvrdil rozhodnutie MsNV v F. zn. O. XXX/XX-Gr zo dňa
XX.XX.XXXX len v časti týkajúcej sa vyvlastnenia časti „5“ a súčasne zrušil vyvlastnenie častí „4“, „7“,
„ 8“ a „9“, pričom časť „6“ sa v uvedenom rozhodnutí nespomína. Na Správu katastra v F. bolo doručené
iba rozhodnutie G. XXX/XX-Gr s vyznačením právoplatnosti, akoby vo veci ani nebolo podané odvolanie.

Podľa identifikácie parciel č. XXXX/XX nevyvlastnené časti, ktoré mali zostať vo vlastníctve žalobcu a
E. K. a to časť „X“, „X“, „8“ a „9“ zodpovedajú terajším C-KN parcelám č. XXX/X, XXX/X a XXX/X. Podľa
identifikácie L zo dňa 28.6.2012 sa jedná o CKN parcely č. XXX/X a XXX/XX vo vlastníctve žalovaného,
zapísané na LV č. X. Žalobca poukázal, na to, že pozemok užíval ako svoj vlastný a až po rokoch
sa dozvedel, že rozhodnutie O. nebolo poslané na Správu katastra. Ako dôkaz predložil identifikácie
pozemkov, vyjadrenia Okresnej prokuratúry v F. z 13.06.2012 a Obvodného pozemkového úradu v F.
z 28.04.2010, rozhodnutie zn. H..XXXX/XX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, geometrický plán č. XXX-XXX-

XXXX-XX, identifikáciu a kópiu z katastrálnej mapy. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pričom poukázal
na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu na podanie žaloby v časti petitu, v zmysle
ktorého žalobca žiada určenie, že predmetné nehnuteľnosti sú v podiele 1/2 súčasťou dedičstva po
neb. E. K., keďže žalobca nepreukázal, že bol dedičom (účastníkom konania) v základnom dedičskomkonaní. K obom petitom žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu
SR, z ktorých vyplýva, že nie je možné sa domáhať žalobou o určenie vlastníckeho práva v prípadoch
straty vlastníckeho práva v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 (tzv. rozhodná doba) , nakoľko sa

na tieto prípady vzťahujú reštitučné predpisy, ktoré sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality.
Napriek tomu, že rozhodnutím O. bola časť rozhodnutia MsNV zrušená, MsNV ďalej v tejto veci nekonal
a vyvlastňovacie konanie nebolo právoplatne ukončené, ale na rozhodnutí MsNV je vyznačený dátum
14.8.1989 ako deň právoplatnosti rozhodnutia a týmto dňom došlo k reálnemu prechodu vlastníckeho
práva na štát (prevzatím bez právneho dôvodu). Žalovaný poukázal na § 3 ods. 1 písm. o) zákona

č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, podľa ktorého sa tento zákon vzťahoval aj na
navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli na štát v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho
dôvodu.“ Pokiaľ Obvodný pozemkový úrad v F. rozhodnutím z 20.10.2010 rozhodol, že žalobca nespĺňa
podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemkom, žalobca mal možnosť podať proti tomuto rozhodnutiu
odvolanie a neurobil tak. Žalovaný ďalej tvrdil, že užíval predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere a stal
sa ich vlastníkom po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby.

1.2 Zamietajúci výrok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že z pripojeného spisu Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 18D/6634/93 po neb. E. K. vyplýva, že tento zomrel ako bezdetný, slobodný, bez
zanechania závetu. Ako dedičia v II. dedičskej skupine prichádzali do úvahy rodičia poručiteľa, ktorí však
dedičstvo odmietli a dedičmi v II. dedičskej skupine boli tiež žalobca a jeho brat B.. R. K., ktorý je podľa

vyjadrenia žalobcu stále nažive. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.07.2000 sp.
zn. 3Cdo/131/99 (R 65/2003), podľa ktorého pri určovaní predmetu dedičstva treba považovať všetkých
účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov, ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súduSRsúdprvejinštanciekonštatoval,žežalobcajelenjednýmzdedičovpoE.K.,pretobolopotrebné
žalobu v časti o určenie, že pozemky patria v podiele 1/2 do dedičstva zamietnuť z dôvodu nedostatku

aktívnej vecnej legitimácie danej skutočnosťou, že účastníkmi časti tohto sporového konania neboli
všetci tí, ktorí nimi mali byť (účastníkom konania o určenie, že pozemky patria do dedičstva, mal by aj
dedič B.. R. K.).

1.3 Výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené, zdôvodnil súd prvej inštancie tým, že z vykonaného

dokazovania je nepochybné, že rozhodnutím Mestského národného výboru (G.) v Trenčíne sp. zn. O.
XXX/XX-Gr zo dňa 29.05.1989 boli vyvlastnené pozemky v k.ú. B., a to geometrickým plánom č. XXX-
XXX-XXXX-XX z 19.03.1986 z pôvodných parciel č. 82 a 87/1 odčlenené nasledujúce časti: z parcely č.
XX časť „4“ o výmere 27 m2, časť „5“ o výmere 110 m2 a časť „6“ o výmere 230 m2 a z parcely č. XX/
X časť „7“ o výmere 70 m2, časť „8“ o výmere 118 m2 a časť „9“ o výmere 12 m2 od žalobcu ako

vlastníka v 1/2 a v 1/2 od E. Adámka. O. F. rozhodnutím zn. Výst. XXXX/XX-XXX zo dňa 14.05.1990
potvrdilrozhodnutieG.vF.zn.O.XXX/XX-Grzodňa29.05.1989včastitýkajúcejsavyvlastneniaparcely
č. XX v časti „5“ o výmere 110 m2 a súčasne zrušil vyvlastnenie časti parcely 87/1 o výmere 200 m2
(časť „7“, „8“ a „9“) a časť parcely XX o výmere 27 m2 (časť „4“), pričom časť „6“ o výmere 230 m2
z parcely XX sa v uvedenom rozhodnutí nespomína. Je teda zrejmé, že právoplatne bola vyvlastnená

z majetku žalobcu len časť „5“ o výmere 110 m2 a vyvlastňovacie konanie sa v oddelených častiach
označených ako „4“, „6“, „7“, „8“, „9“ právoplatne neskončilo, a teda vlastnícke právo žalobcu ani E. K.
k sporným častiam pôvodných parciel č. XX a XX/X nebolo nikdy zákonne odňaté, neprešlo na štát
ani na žalovaného nijakým legitímnym spôsobom. Zo znaleckého posudku č. 7/2016 znalkyne B.. B. R.
z odboru geodézia a kartografia po vykonaní identifikácie dielov č. 4, 6, 7, 8, 9 vyplýva, že pozemku

CKN parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 402 m2 zodpovedá diel č. 6 vo výmere
230 m2 v celosti, diel č. 7 vo výmere 70 m2 v celosti, diel č. 8 v časti A o výmere 102 m2. Zvyšok
dielu č. 8 (časť B) o výmere 16 m2 leží v V. pozemku parc. č. XXX/X (ktorý nebol predmetom tohto
konania). Pozemok V. parc. č. XXX/XX o výmere 34 m2 zodpovedá dielu č. 4 vo výmere 24 m2 v
celosti a dielu č. 9 v časti 10 m2. Zvyšok dielu 9 vo výmere 2 m2 leží v pozemku V. parc. č. XXX/

XX (ktorý nebol predmetom tohto konania). Nárok žalobcu na určenie vlastníckeho práva, uplatnený
žalobou, nemožno považovať v žiadnom prípade za reštitučný nárok, lebo mu vlastnícke právo nikdy
nebolo zákonným spôsobom odňaté. Žalovaný nepreukázal titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva
ani pre dobromyseľnú držbu. Skutočnosť, že na kataster bolo doručené neprávoplatné rozhodnutie,
nemôže zakladať titul pre oprávnenú držbu a nemožno ho pripísať ospravedlniteľnému omylu. MsNV v

F. ako správny orgán nemal žiadne pochybnosti o tom, že rozhodnutie č. OÚPA XXX/XXXX-Gr zo dňa
29.05.1989niejeprávoplatnéakocelok,lebomubolodoručenézrušujúcerozhodnutiedruhostupňového
správneho orgánu ONV č. Výst. XXXX/XX-XXX zo dňa 14.05.1990, z ktorého je zrejmé, že o spornýchčastiach č. 4, 6, 7, 8, 9 nebolo rozhodnutie MsNV potvrdené, ale zrušené, teda tieto parcely neboli nikdy
vyvlastnené.

1.4 Výrok o trovách konania súd prvej inštancie zdôvodnil s odkazom na ustanovenie § 255 ods.
2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým, že žalobca bol v konaní úspešný v 1/2, preto mu
priznal 50 % trov konania. O ich výške rozhodne po právoplatnosti sporu vyšší súdny úradník.

2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok

zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že už vo vyjadrení zo 06.12.2012 poukázal na aplikáciu
reštitučných predpisov, ktorá má podľa jeho názoru za následok neúspešnosť žaloby. Poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že nie je možné sa domáhať
žalobou o určenie vlastníckeho práva v prípadoch straty vlastníckeho práva v období od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX, nakoľko sa na tieto prípady vzťahujú reštitučné predpisy, ktoré sú k všeobecným
predpisom vo vzťahu špeciality. Pre vyhodnotenie, či došlo v prípade žalobcu k strate vlastníckeho práva

v rozhodnom období, je dôležité posúdenie právnych účinkov rozhodnutia G. F. č. O. XXX/XXXX-Gr zo
dňa 29.05.1989 v nadväznosti na rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu a následný zápis
prechodu vlastníctva na štát v evidencii nehnuteľností. Mestskému národnému výboru bolo vyrozumenie
okresného národného výboru ako nadriadeného správneho orgánu doručené dňa XX.XX.XXXX a práve
tento deň je vyznačený na rozhodnutí G. ako deň právoplatnosti rozhodnutia. Týmto dňom došlo reálne

k prechodu vlastníckeho práva na štát. S odkazom na § 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003 Z.
z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.2009
sp. zn. 4Cdo/130/2007 a zo dňa 30.03.2011 sp. zn. 6Sžo/128/2010 žalovaný uviedol, že žalobou o
určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Pokiaľ štát
v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu,

išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden z reštitučnými zákonmi typizovaných dôvodov pre
vydanie veci oprávneným osobám. Postačujúcim pre reštitučný titul je prechod nehnuteľnosti do moci
štátu alebo právnickej osoby. V prípade prechodu vlastníctva na štát vyvlastňovacím rozhodnutím po
roku 1967 nemal zápis prechodu vlastníctva na štát v evidencii nehnuteľností konštitutívny charakter,
preto nie je možné tvrdiť, že sporné pozemky prešli na štát dňom 17.01.1990, kedy boli zapísané

v evidencii nehnuteľností. Žalobca teda stratil svoje vlastnícke právo 14.08.1989, a to bez právneho
dôvodu, preto sa na navrátenie pozemkov vzťahujú reštitučné predpisy. Žalovaný poukázal na to,
že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.2009 sp. zn. 4Cdo/130/2007 bolo preskúmané aj
Ústavným súdom SR v rámci konania sp. zn. IV. ÚS 190/2011. Vzhľadom na uvedené je žalovaný
toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Okrem

toho konanie postihnuté inou vadou, pretože odôvodnenie rozsudku je nedostatočné, keď neposkytuje
odpoveď na otázku, prečo sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal možnosťou, že štát v rozhodnej dobe
prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, a tak išlo o prevzatie
bez právneho dôvodu.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca, a to vo výroku II.,
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a žalobe vyhovel. Odvolanie zdôvodnil
nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym hodnotením skutkového stavu súdom prvej inštancie.
Nesprávny je podľa žalobcu záver o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, pretože v tomto spore
nešlo o prejednanie dedičstva, ale o určenie vlastníctva. Otázka dedičstva po zomrelom E. K. bola

vyriešená v konaní pod sp. zn. XXD/XXXX/XX, a preto nebol dôvod, aby na strane žalobcu vystupovali
dedičia po E. K., lebo túto otázku vyriešili v dedičskom konaní.

4. K odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie správne odkázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 20.07.2000 sp. zn. 3Cdo/131/99 (R 65/2003), z ktorého vyplýva, že všetkých

účastníkov dedičského konania treba považovať za nerozlučných spoločníkov. Žalobca je len jedným
z dedičov po nebohom E. K., preto žalovaný považuje záver súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej
legitimácie za správny.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe včas podaných odvolaní žalobcu i žalovaného
preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSPa dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné vo veci samej (vo výrokoch I. a II.) potvrdiť ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné, keď
neposkytujeodpoveďnaotázku,prečosasúdprvejinštancienezaoberalmožnosťou,žeštátvrozhodnej
dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, odvolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie sa touto otázkou zaoberal, keď uviedol - s odkazom na rozhodnutie
Obvodného pozemkového úradu v F. z 20.10.2010 - právny názor, že vlastníctvo žalobcu nebolo nikdy

zákonným spôsobom odňaté ani neprešlo na štát vzhľadom na rozhodnutie Okresného národného
výboru F. zn. H.. XXXX/XX-XXX zo 14.05.1990, ktorým bolo vyvlastňovacie rozhodnutie G. F. sp. zn.
O. XXX/XX-Gr z XX.XX.XXXX zrušené. S týmto právnym názorom sa odvolací súd stotožňuje a k tomu
dopĺňa:

8. Vecne žalovaný namietal, že žalobca mal svoj nárok uplatniť v reštitučnom konaní podľa zákona č.

503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, keďže podľa žalovaného predmetné nehnuteľnosti
prevzal štát na základe neprávoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia, teda de facto bez právneho
dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z. z.) v období, na ktoré sa vzťahuje uvedený zákon, a
vzhľadom k tomu, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k všeobecným predpisom
občianskeho práva. Na podporu tejto argumentácie žalovaný odkázal na dve rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR (sp. zn. 4Cdo/130/2007 zo dňa 25.02.2009; sp. zn. 6Sžo/128/2010 zo dňa 30.03.2011) a
jedno rozhodnutie Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 190/2011). Žalovaný však opomenul, že v období
nasledujúcom po vydaní ním citovaných rozhodnutí (v rokoch 2012-2014) sa judikatúra odklonila od
ním uvádzaného názoru a do popredia sa dostal taký výklad reštitučného zákonodarstva, ktorý nebráni
uplatneniu tých istých nárokov aj v civilnom konaní o určenie vlastníckeho práva (porov. nález Ústavného

súdu SR z 28.03.2012 č. k. III. ÚS 16/2012-32; nález Ústavného súdu SR zo 14.02.2013 č. k. II. ÚS
468/2012-22; ale tento názor bol pertraktovaný už aj v skoršom období - porov. rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06, sp. zn. II. ÚS 231/09).

9. Zhodne s prevažujúcou novšou judikatúrou odvolací súd aj v tejto veci uvádza, že zmyslom a účelom

reštitučného zákonodarstva nepochybne nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených
osôb,alenaopak,uľahčenieobnoveniaichvlastníckehopráva.Vžiadnomprípadenemohlobyťanebolo
účelom reštitučného zákonodarstva vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie
vlastníckeho práva s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe
neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom

chápaní, ale - pokiaľ ide o nerešpektovanie odkladného účinku podaného odvolania vo vyvlastňovacom
konaní - boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

10. Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003 Z. z. (obdobne ako v
iných reštitučných predpisoch) samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám

sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia
bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich
zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v
dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii
nehnuteľností, prípadne aj bez zmeny zápisu v evidencii nehnuteľností fakticky prevzal nehnuteľnosti

bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia
oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho
práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchšom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej
ochrany svojho vlastníckeho práva.
11. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej

osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej
k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo
dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.
Názor žalovaného, podľa ktorého nevyhovenie reštitučnému nároku žalobcu rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu v Trenčíne z 20.10.2010 (odôvodnené skutočnosťou, že pozemky nárokované

žalobcom v tomto reštitučnom konaní neprešli na štát v rozhodnom období od 25.02.1948 do
01.01.1990) znamená de facto zánik jeho vlastníckeho práva (a teda nemožnosť uplatňovať vlastnícke
právo určovacou žalobou), tobôž v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby)
nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, takako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ
v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu.

12. Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia žalobcu, že tam, kde existuje špeciálna právna
úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno
obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Žalobca sa podaním určovacej žaloby nepokúsil
obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využil zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany
ním tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným spôsobom.

13. Odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva,
že vyvlastňovacie rozhodnutie MsNV Trenčín sp. zn. O. XXX/XX-Gr z XX.XX.XXXX, aj keď bola na ňom
(nesprávne) vyznačená právoplatnosť dňom 14.08.1989, bolo následne v správnom konaní zrušené vo
vzťahu k častiam „4“, „7“, „8“, „9“ rozhodnutím Okresného národného výboru F. zn. H.. XXXX/XX-XXX
zo XX.XX.XXXX, teda už v správnom konaní došlo k náprave nesprávneho zápisu právoplatnosti, aj

preto nebol dôvod v ďalšom správnom konaní (reštitučnom) rozhodovať o navrátení vlastníckeho práva
žalobcovi, keď toto právo mu už bolo navrátené uvedeným rozhodnutím ONV zo XX.XX.XXXX (aj vo
vzťahu k časti „6“, ktorá v rozhodnutí ONV zo 14.05.1990 nebola uvedené, však platí to, čo bolo uvedené
vyššie, teda že aj keby sa na túto časť vzťahovali reštitučné predpisy, neznamená to, že nie je možné
uplatniť vlastnícke právo určovacou žalobou). Ako správne podotkol samotný žalovaný v odvolaní, po

roku XXXX nemal zápis prechodu vlastníctva na štát v evidencii nehnuteľností konštitutívny charakter,
preto skutočnosť, že napriek zrušeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia zostal štát zapísaný ako vlastník
v evidencii nehnuteľností, nie je relevantná pre určenie skutočného vlastníka (aj preto teda reštitučné
konanie nebolo potrebné) a nezhodu zapísaného vlastníctva so skutočným vlastníctvom bolo práve
potrebné riešiť žalobou o určenie vlastníckeho práva, kde súd nerozhoduje o navrátení vlastníctva (ktoré

nikdy nebolo odňaté), ale len deklaruje existujúce vlastnícke právo.

14. Napokon súd prvej inštancie tiež správne uviedol, že žalovaný nepreukázal titul pre dobromyseľnú
držbu (na základe ktorej by mohlo dôjsť k vydržaniu predmetných pozemkov žalovaným), keďže
žalovanému (jeho právnemu predchodcovi - MsNV F.) bolo doručené zrušujúce rozhodnutie

druhostupňového orgánu - ONV zo XX.XX.XXXX, z ktorého je zrejmé, že vyvlastňovacie rozhodnutie
MsNV F. sp. zn. O. XXX/XX-Gr z XX.XX.XXXX nemohlo byť právoplatné dňom 14.08.1989 tak ako to
na ňom bolo vyznačené, a teda že doložka právoplatnosti bola vyznačená (pravdepodobne samotným
MsNV) nesprávne.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd výrok I. napadnutého rozsudku potvrdil ako vecne
správny.

16. Podstatou argumentácie žalobcu v odvolaní proti výroku II. napadnutého rozsudku bolo tvrdenie, že
v tomto spore nešlo o prejednanie dedičstva, ale o určenie vlastníctva. Odvolací súd sa stotožňuje aj s

touto časťou odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa:

17. Je pravdou, ako uvádza žalobca, že v tomto spore nešlo o prejednanie dedičstva, ale o určenie
vlastníctva (o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, inak povedané, že ich vlastníkom bol
poručiteľ v čase svojej smrti). Práve preto, že predmetom tohto konania nie je prejednanie dedičstva (a

teda v tomto konaní nie je možné riešiť otázku, kto bude v prípade vyhovenia žalobe skutočným dedičom
predmetných pozemkov po poručiteľovi E. K.), musia byť účastníkmi tohto konania všetky osoby, ktoré
prichádzajú do úvahy ako (potenciálni) dedičia.

18. Súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav, keď z pripojeného dedičského spisu Okresného

súdu Trenčín sp. zn. XXD/XXXX/XX zistil, že neb. E. K. zomrel ako bezdetný, slobodný, bez zanechania
závetu. Ako dedičia v II. dedičskej skupine prichádzali do úvahy rodičia poručiteľa, ktorí však dedičstvo
odmietli a dedičmi zostali žalobca a jeho brat B.. R. K.. Odvolací súd k tomu len dodáva, že výsledkom
dedičského konania sp. zn. XXD/XXXX/XX bola dedičská dohoda, v dôsledku ktorej prevzal celé vtedy
prejednávané dedičstvo žalobca (voči ustupujúcemu bratovi bezodplatne), avšak nedošlo k formálnemu

odmietnutiu dedičstva (ako celku) dedičom Ing. R. K.. Dedičská dohoda uzavretá v konaní pod sp. zn.
XXD/XXXX/XX sa týka len tam prejednávaného majetku, nie však ďalšieho majetku poručiteľa, ktorý
v čase dedičského konania vedeného pod sp. zn. 18D/XXXX/XX nebol známy (nebol evidovaný ako
majetok poručiteľa a v dôsledku toho nemohol byť vtedy prejednaný). V prípade úspešnosti žaloby ourčenie, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, patrili do dedičstva po neb. E. K., by sa
tieto nehnuteľnosti museli prejednať v novom dedičskom konaní ako tzv. novoobjavený majetok, pričom
účastníkom tohto nového dedičského konania a potenciálnym dedičom by bol aj B.. R. K..

19.Právnynázor,žezprávnychúkonovtýkajúcichsaspoločnýchvecíalebomajetkovýchprávpatriacich
do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne všetci (aj potenciálni) dedičia
poručiteľa (teda že všetci účastníci konania o dedičstve sú považovaní za nerozlučných spoločníkov),
je zastávaný v judikatúre Najvyššieho súdu SR konštantne - počnúc rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/131/99

(R 65/2003) v rade ďalších rozhodnutí, napr. sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, XCdo/XXX/XXXX, XCdo/XXX/
XXXX, XCdo/XXX/XXXX, XCdo/XXX/XXXX. V zmysle citovaných rozhodnutí všetci dedičia majú v
konaní o určenie predmetu dedičstva postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov. Nositeľom dedičských
práv prestáva byť dedič (potenciálny dedič) len v prípade účinného odmietnutia dedičstva, čo sa v danom
prípade nestalo.

20. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Právna úprava
dedičského práva však vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva, čo znamená,
že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté. Až na základe tohto
rozhodnutia súdu (resp. súdom povereného notára ako súdneho komisára) vydaného v dedičskom
konaní sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V čase od smrti poručiteľa do

právoplatného dedičského rozhodnutia súdu teda nie je isté, kto bude poručiteľovým dedičom a ako
bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov. Preto ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do
právoplatného dedičského rozhodnutia súdu považovaní všetci za vlastníkov celého majetku patriaceho
do dedičstva. To platí aj v prípade, ak síce už dedičské konanie po poručiteľovi skončilo vydaním
právoplatného rozhodnutia, ale v pôvodnom dedičskom konaní nebol niektorý majetok známy a nebol

v konaní o dedičstvo prejednaný - aj vtedy sú až do skončenia nového dedičského konania ohľadom
novoobjaveného majetku všetci dedičia považovaní za vlastníkov tohto majetku. Z právnych úkonov
týkajúcich sa novoobjaveného majetku patriaceho do dedičstva (resp. majetku, o ktorom dedičia tvrdia,
že patrí do dedičstva) sú všetci dedičia oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne
a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 77 CSP (predtým § 91 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku). Ak má súd rozhodnúť o tom, že určitý majetok patrí do dedičstva, musí sa takýto
rozsudok vzťahovať na všetkých (potenciálnych) dedičov - budúcich účastníkov dedičského konania o
novoobjavenommajetku,apretovšetci(potenciálni)dedičiamusiabyťúčastníkomtakéhotourčovacieho
súdnehokonania.Pretoodvolacísúdpovažovalzáversúduprvejinštancieonemožnostivyhovieťžalobe
v časti o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria z 1/2 do dedičstva po neb. E. K.ovi, z dôvodu, že

účastníkom tohto konania nebol jeden z dedičov, a to B.. R. K., za vecne správny.

21. Z dôvodu odvolania podaného oboma stranami odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách konania
ako výrok závislý od oboch výrokov vo veci samej (§ 379 písm. a/ CSP) a dospel k záveru, že tento výrok
je potrebné zmeniť z dôvodu, že súd prvej inštancie síce dospel k správnemu skutkovému zisteniu (že

žalobca bol v konaní úspešný v 1/2) a použil správne ustanovenie procesného predpisu (§ 255 ods. 2
CSP), avšak toto ustanovenie aplikoval nesprávnym spôsobom (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

22. Žalobca sa žalobou domáhal jednak určenia, že ním uvedené nehnuteľnosti patria z 1/2 do jeho
vlastníctva a jednak určenia, že tie isté nehnuteľnosti patria z 1/2 do dedičstva po neb. E. K.. Žaloba

teda obsahovala dva na sebe nezávislé určovacie petity, pričom v prvom z nich bol úspešný žalobca
(žalobe bolo vyhovené) a v druhom bol úspešný žalovaný (žaloba bola zamietnutá). Vzhľadom k tomu,
že oba petity boli v zásade rovnocenné, je správne konštatovanie, že žalobca bol v konaní úspešný v 1/2
- treba však dodať, že rovnako v 1/2 bol úspešný žalovaný. Ak by mal žalovaný nahradiť žalobcovi 50
% jeho trov, znamenalo by to, že žalovaný by sám znášal svoje vlastné trovy v rozsahu 100 % a k tomu

ešte 50 % trov žalobcu, kým žalobca by znášal len 50 % svojich vlastných trov (a z trov žalovaného by
neznášal nič), čo by nezodpovedalo skutočnosti, že každý z nich bol v konaní v rovnakej miere úspešný
(v 1/2) ako neúspešný (takisto v 1/2).
23. Pri čiastočnom úspechu strán sa priznáva náhrada trov konania pomerom medzi úspechom jednej a
druhej strany (§ 255 ods. 2 CSP), pričom v zmysle konštantnej judikatúry tento pomer sa určuje ako tzv.

čistý úspech. Čistý úspech predstavuje vlastne úspech jednej strany, očistený od úspechu druhej strany.
V prípade, ak bola každá zo strán úspešná v 1/2, čistý úspech každej zo strán je nula (50 % mínus 50
%). Inak povedané, v tomto prípade vo vzťahu k prvému petitu by mal žalovaný (ako neúspešná strana)
nahradiť úspešnému žalobcovi jeho trovy konania, ale vo vzťahu k druhému petitu by zase žalobca (akoneúspešná strana) mal nahradiť trovy konania žalovanému. Nároky oboch strán na náhradu trov konania
voči sebe navzájom sa vzájomne vykompenzujú, takže v tomto prípade pomeru úspechu a neúspechu
oboch strán zodpovedá určenie, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods.

2 CSP, druhá časť vety).

24. Tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie, aj v odvolacom konaní bola každá zo strán v 1/2
úspešná a v 1/2 neúspešná (odvolací súd považoval odvolania oboch strán za nedôvodné, preto možno
konštatovať, že každý z odvolateľov bol vo vzťahu k svojmu vlastnému odvolaniu neúspešný, ale vo

vzťahu k odvolaniu druhej strany úspešný). Teda aj o trovách odvolacieho konania platí to, čo bolo
uvedené vyššie o trovách konania pred súdom prvej inštancie - polovičný úspech každej zo strán
znamená nulový čistý úspech, preto odvolací súd žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).