Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/66/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812224120
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3812224120.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., J. XX/
X, zastúpenej F., so sídlom B., O. XX/X, IČO: XX XXX XXX proti žalovanej K. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K., XX. augusta XX/X, zastúpenej V., o zaplatenie sumy 7.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa7.januára2019,č.k.11C/29/2013-152,takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v poradí druhým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy

7.000,- eur s príslušenstvom a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške
100 %. V odôvodnení uviedol, že súd mal v konaní preukázané zmluvou o pôžičke zo dňa 15.06.2010,
že medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, na
základe ktorej žalobkyňa poskytla peňažnú pôžičku žalovanej v sume 7.000,- eur, ktoré poskytla z jej
účtu, ktorý bol spoločným účtom aj jej manžela R. N.. Pôžička bola poskytnutá z účtu M. na účet
označený v zmluve, išlo o účet syna žalovanej I. N.. V zmluve sa dlžníčka zaviazala zaplatiť svoj dlh
do 18.06.2010 a v prípade, ak v termíne dlh neuhradí, môže si veriteľ žiadať o zaplatenie úroku 5

% mesačne z celkového dlhu. Dlžníčka sa zaviazala vrátiť dlžnú sumu pôžičky 7.000,- eur na účet
uvedený v zmluve, išlo o účet žalobkyne. K uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo pripísaním sumy 7.000,-
eur na účet syna žalovanej ešte pred podpisom tejto zmluvy a písomná zmluva o pôžičke bola uzavretá
až následne, v ktorej boli dohodnuté podmienky pôžičky, vrátane aj čísla účtu, na ktorý sa dlžníčka
zaviazala peňažnú pôžičku vrátiť. Pripísaním pôžičky, sumy 7.000,- eur na účet uvedený v zmluve došlo
k uzavretiu zmluvy o pôžičke, teda išlo o odovzdanie pôžičky bezhotovostným prevodom podľa dohody
žalobkyne a žalovanej na účet označený v tejto zmluve, teda na účet tretej osoby, syna žalovanej, ku

ktorému mala dlžníčka dispozičné oprávnenie. Žalobkyňa v konaní preukázala, že došlo k uzavretiu
zmluvy opôžičketým,žepôžička7.000,-eur, ktorúposkytla žalovanej bolapripísanánaúčetoznačený
vzmluve.Týmtodošlokuzavretiuzmluvyopôžičke.Podľatvrdeniažalobkyne,žalovanápôžičku 7.000,-
eur nevrátila v dohodnutej dobe, t. j. do 18.06.2010 a pôžička, ktorá bola pripísaná dňa 30.08.2011
na jej účet uvedený v zmluve, nebola pôžička 7.000,- eur, ale iná pôžička syna žalovanej I. N., ktorú
menovaný vrátil jej manželovi R. N., lebo takúto sumu bol v tom čase syn žalovanej jej manželovi
dlžný, išlo o sumu 19.500,- eur. Táto suma bola pripísaná dňa 30.08.2011 na jej účet. Spornou zostávala

skutočnosť, či žalovaná vrátila sumu 7.000,- eur žalobkyni podľa zmluvy o pôžičke tak, ako tvrdila.
Súd považoval za nesporné, že žalovaná poukázala ako dlžníčka žalobkyni dňa 30.08.2011 na jej účet
uvedený v zmluve sumu 19.500,- eur zo svojho účtu s odôvodnením, že ona je v zmluve označená
ako dlžníčka, preto vrátila žalobkyni pôžičku 7.000,- eur, ktorá je zahrnutá v poukázanej sume 19500 eur, ktorá ale pozostávala nielen z vrátenej sumy 7.000,- eur, ale aj 5 % úroku mesačne z dlžnej
sumy 7.000,- eur a zvyšná suma bola ďalšia pôžička, ktorú mal jej syn voči manželovi žalobkyne.
Sumu 19 500 eur zdôvodnila žalovaná predovšetkým tým, že keď náhodou po určitom čase našla

zmluvu o pôžičke, chcela preveriť, či syn vrátil manželovi žalobkyne sumu 7.000,- eur a keď zistila
od syna, že túto sumu nevrátil, rozhodol sa vrátiť aj dlh, ktorý mal z inej pôžičky, preto jej poskytol
na jej účet sumu 19.500,- eur, ktorú ona poukázala na účet žalobkyne. Syn vedel, že do tejto sumy
zahrnula aj 5 % úrok mesačne z dlžnej sumy 7.000,- eur a aj zvyšnú pôžičku, ktorú mal. Takže vrátila
nielen sumu 7.000,- eur, ktorú sa zaviazala vrátiť žalobkyni, ale v tejto sume boli zahrnuté aj iné

čiastky. Takto sa rozhodol jej syn vrátiť aj dlh, ktorý mal voči manželovi žalobkyne. Sumu 19.500,-
eur jej poskytol syn na jej účet a ona sumu 7.000,- eur vrátila v sume 19.500,- eur. Nevedela súdu
presne vysvetliť, prečo v odpore uviedla úrok 5 % mesačne zo sumy 7.000,- eur v sume 5.000,- eur,
pričom neskôr uviedla, že tento úrok je vo výške 4.475,- eur. Úrok vypočítala zo sumy 7.000,- eur ona.
V priebehu konania z výsluchu strán sporu, svedkov R. N. a I. N. vyplynulo, že suma 7.000,- eur, ktorá
bola predmetom pôžičky zo dňa 15.06.2010 medzi žalobkyňou a žalovanou bola skutočne pre syna

žalovanej, ale v zmluve o pôžičke je označená ako dlžníčka žalovaná, ktorá sa zaviazala vrátiť pôžičku
7.000,- eur, preto podľa názoru súdu je nepodstatné, že peniaze z pôžičky použil syn žalovanej, ale
podstatné je to, že v zmluve je uvedená ako dlžníčka žalovaná, ktorá sa zaviazala dlh žalobkyni vrátiť do
konkrétnej doby do 18.06.2010. Zmluvné strany sa len dohodli, na ktorý účet bude pôžička poskytnutá. Z
dokazovania tiež vyplynulo, že syn žalovanej I. N. si požičiaval peniaze od manžela žalobkyne R. N., ale

nikdy medzi nimi nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy o pôžičke preto, lebo sa dlho poznali, vzájomne si
pomáhali. Peniaze si syn žalovanej požičiaval viackrát a vždy tieto peniaze manželovi žalobkyne vrátil.
Ani jeden z nich nepovažovali za potrebné uzatvoriť písomnú zmluvu o pôžičke, lebo s vrátením
pôžičky zo strany syna žalovanej nikdy neboli problémy. K odovzdaniu a prevzatiu pôžičky došlo vždy v
pohostinstve v K., ktoré prevádzkoval syn žalovanej I. N., kde došlo aj k vráteniu pôžičky. Pri odovzdaní

a prevzatí pôžičky nebol nikdy žiaden svedok, čo potvrdili R. N. aj I. N.. Manžel žalobkyne R. N.
spomenul pred známymi, ale aj pred B. N. a S. N., že požičiaval synovi žalovanej I. N. peniaze, ktorí
obidvaja vo svojich výpovediach potvrdili, že vedeli, že manžel žalobkyne požičal synovi žalovanej
sumu 20.000,- eur pred šiestimi, siedmimi, resp. desiatimi rokmi, pričom S. N. uviedol, že pred štyrmi
rokmi syn žalovanej vrátil manželovi žalobkyne nejaké peniaze. Tvrdil, že po roku 2006, resp. 2007 bol

ešte syn žalovanej dlžný manželovi žalobkyne nejaké peniaze. Obidvaja svedkovia potvrdili, že pôžičku
20.000,-eursynžalovanejvrátilmanželovižalobkyne,pričomsynžalovanejnepotvrdil,žesumu20.000,-
eur mu R. N. požičal. Tiež tvrdil, že mu nepožičal sumu 15.000,- eur a sumu 4.000,- eur, resp. 4.500,-
eur mu vrátil, ale nevedel uviesť, kedy. Ani jeden zo svedkov sa podrobnejšie k pôžičke 20.000,- eur
nevedeli vyjadriť. Nepotvrdili sa ani tvrdenia manžela žalobkyne R. N., že požičal synovi žalovanej I. N.

v januári 2009 sumu 15.000,- eur a v apríli 2011 sumu 4.500,- eur ani žalobkyňa nevedela o všetkých
pôžičkách svojho manžela, nebola prítomná pri odovzdaní a prevzatí, pričom jej tvrdenie, že v roku
2009 jej manžel požičal I. N. sumu 19.500,- eur sa javí súdu ako nevierohodná, pretože pri pôžičkách
prítomná nebola. Rovnako ani žalovaná o všetkých pôžičkách svojho syna nevedela. Dôkaz o tom,
že R. N. požičal I. N. sumu 19.500,- eur neexistuje, ktorým by sa vierohodným spôsobom preukázalo,

že skutočne túto sumu manžel žalobkyne požičal synovi žalovanej, resp. požičal sumu 15.000,- eur
a následne 4.500,- eur. Mohol mať I. N. dlh voči R. N., ale R. N. si mohol dlh voči I. N. vymáhať,
ale neurobil tak. Hoci mu podľa jeho tvrdenia I. N. nevrátil sumu 15.000,- eur, požičal mu v apríli 2011
ďalšiu sumu 4.500,- eur a nevedel súdu vysvetliť, prečo tak konal. Pritom s jeho súhlasom bola uzavretá
zmluva o pôžičke dňa 15.06.2010, na základe ktorej žalobkyňa požičala z ich spoločného účtu synovi

žalovanej sumu 7.000,- eur, ani túto sumu nevedel vysvetliť, prečo túto sumu požičal, keď mu bol syn
žalovanej dlžný peniaze z predchádzajúcej pôžičky. Písomná zmluva o pôžičke bola uzavretá len na
sumu 7.000,- eur dňa 15.06.2010 a len z dôvodu, že manžel žalobkyne nepoznal žalovanú, vedel, že
ide o matku I. N., ktorému požičiaval peniaze, ktorý mu pôžičky vracal, preto dal súhlas, aby žalobkyňa
z ich spoločného účtu poskytla pôžičku 7.000,- eur na účet I. N., ktorý ale zmluvu o pôžičke nemohol

uzatvoriť, pretože bol v tom čase v G. a zmluvu uzavrela jeho matka žalovaná K. N., ktorá je označená
ako zmluvná strana ako dlžníčka, ktorá sa i zaviazala vrátiť požičanú sumu 7.000,- eur. Súd vychádzal z
obsahu zmluvy o pôžičke, že žalovaná ako dlžníčka bola povinná vrátiť pôžičku 7.000,- eur, ktorú podľa
názoru súdu prvej inštancie i vrátila, táto bola obsiahnutá v sume 19.500,- eur, ktorá suma pozostávala
aj z 5 % úroku mesačne zo sumy 7.000,- eur vypočítaný žalovanou zo sumy 7.000,- eur vypočítaný

za obdobie od požičania peňazí do 30.08.2011 a táto suma predstavuje 4.475,- eur, teda do doby,
kedy boli vrátené peniaze žalobkyni ako veriteľovi. Zvyšná suma mala predstavovať pôžičku jej syna
manželovi žalobkyne. Podstatné pre súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkazov bolo, že žalovaná
ako dlžníčka označená v zmluve o pôžičke sa zaviazala vrátiť dlh žalobkyni 7000 eur, ktorý vrátilana jej účet dňa 30.08.2011. Žalovaná poskytla na účet žalobkyni vyššiu sumu z dôvodov uvedených
vyššie. Svoju povinnosť voči žalobkyni ako veriteľovi si podľa názoru súdu prvej inštancie splnila.
Nie je podstatné na aký účel bola pôžička poskytnutá a ako bola použitá, podstatné je, aby zmluva o

pôžičke okrem označenia zmluvných strán obsahovala aj určenie predmetu pôžičky. Zmluvné strany sú
v zmluve presne označené, je zrejmé, kto je veriteľ a kto dlžník a z obsahu zmluvy vyplynula i povinnosť
dlžníka vrátiť pôžičku. Podstatné náležitosti zmluva o pôžičke obsahovala. Súd pri vyhodnotení dôkazov
vychádzalzvýpovedístránsporu,svedkov,prihliadolnavšetko,čovpriebehukonaniavyšlonajavo,tieto
dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a dospel k záveru, že žaloba bola podaná

nedôvodne. Žalovaná svoju povinnosť splnila a vrátila sumu, ktorú mala vrátiť podľa zmluvy o pôžičke. K
námietkam žalobkyne, že suma 19 500 eur nie je vrátená pôžička 7.000,- eur, ale iná pôžička, ktorú vrátil
syn žalovanej I. N. jej manželovi R. N. súd uvádza, že táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola
ani výpoveďami svedkov B. N. a S. N., ktorí síce vedeli o pôžičkách syna žalovanej, ale nevedeli presne
uviesť, kedy túto pôžičku 19.500,- eur, resp. 15.000,- eur a 4.500,- eur požičal manžel žalobkyne
synovi žalovanej a nevedeli, kedy túto sumu vrátil. Súd z vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobkyne

zamietol. Právne vec posúdil podľa § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 262 ods.1, 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila tým, že súd prvej
inštancie vykonal všetky navrhované dôkazy, ale zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil, resp. vec

nesprávne právne posúdil v zmysle dôvodov v § 365 ods. 1 písm. g/ CSP. Nesúhlasila so záverom
súdu, ktorý prezentoval na č. l. 15 rozsudku, že neexistuje dôkaz o tom, že manžel žalobkyne R. N.
požičal I. N. sumu 15.000,- Eur. Naopak, takýmto dôkazom sú všetky výpovede manželka žalobkyne R.
N., najmú jeho prvá výpoveď zo dňa 04.06.2013, kedy na pojednávaní uviedol, že sumu 15.000,- Eur
požičal synovi žalovanej I. N. v januári 2009 a sumu 4.500,- Eur mu požičala 14.04.2011. V tom čase

R. N. vôbec nemohol vedieť, čo sa bude v predmetnom konaní všetko dokazovať a uviedol pravdivo
aj to, že pri odovzdaní peňazí I. N. nikto nebol, takto ako to mali obaja zaužívané aj pri ostatných
pôžičkách. Svedok R. N. zotrval na svojich tvrdeniach z prvého výsluch aj pri konfrontáciách s I. N..
Ďalej poukazovala na výpoveď svedka I. N., že sa rozhodol, že suma 19.500,- Eur bude dňa 30.08.2011
vrátená R. N. na účet, hoc i dovtedy vždy si požičiavali a vracali peniaze v hotovosti bez toho, aby o tom

vedeli iní ľudia. Sama žalovaná na pojednávaní na otázky súdu povedala, že robila synovi ekonómku,
ale nebola podrobne informovaná o pôžičkách svojho syna I. N., ale vedela zároveň pomerne presne,
že vyššiu sumu, ako 5.000- Eur R. N. je synovi nepožičal. Za veľmi zaujímavé považovala aj samotné
tvrdenie vypočítania úroku 5% z požičanej sumy 7.000,- Eur. Samotná žalovaná na otázku súdu na
pojednávaní dňa 06.12.2018, či jej nebolo čudné, že bola vrátená suma 19.500,- Eur namiesto 7.000,-

Eur uviedla, že suma 4.475,- Eur predstavovala úroky a syn jej povedal, že zvyšok tvorí suma peňazí,
ktoré bol ešte dlžný R. N., syn jej presne nepovedal sumu 19.500,- Eur, ona sama to dopočítala. Ako
mohla potom čokoľvek počítať, keď nevedela výšku inej pôžičky. Mala za to, že zo strany žalovanej
ide o účelové tvrdenie, cieľom potvrdiť prvú výpoveď svojho syna zo dňa 04.06.2013. Ale ani samotný
I. N. nevedel, z ktorej pôžičky a v akej sume mal vrátiť zvyšok, ako sám povedal na pojednávaní dňa

06.12.2018, on len vedel, že má vrátiť sumu 19.500,- Eur, a že v nej bola aj pôžička v sume 7.000,- Eur.
Svedok I. N. vylúčil, že by mu R. N. požičal sumu 15.000,- Eur, ale najvyššiu sumu, ktorú so od neho
požičal si nepamätal. Svedok tiež na otázku právneho zástupcu uviedol, že sumu 19.500,- Eur pred
vrátením si s R. N. odsúhlasili, teda vrátenie tejto sumy R. N. na účet očakáva. Ak teda nie je preukázaná
existencia pôžičky v sume 15.000,- Eur a 4.500,- Eur, ako to prezentuje súd, nie je potom preukázaná ani

existencia inej pôžičky, resp. pôžičiek, ktoré mali byť vracané so sumou 7.000,- Eur v sume 19.500,- Eur.
Považovala za nesprávne vyhodnotenie výpovedí svedkov B. N. a S. N., pretože vôbec nezohľadňuje
obsah ostatných vykonaných dôkazov. Mám na mysli predovšetkým prvotnú výpoveď svedka I. N. z
04.06.2013, ktorý uviedol, že mu nikdy R. N. nepožičal sumu nad 10.000,- Eur. Obaja svedkovia B. N. a
S. N. priamo potvrdzujú existenciu pôžičky medzi veriteľom R. N. a dlžníkom I. N. v sume 20.000,- Eur,

čo je v rozpore s výpoveďou a všetkými ostatnými tvrdeniami I. N., že si od neho nikdy nepožičal väčšiu
sumu ako 10.000,- Eur. Mala za to, že žalovaná si svoju povinnosť, ktorú prevzala na seba zmluvou
o pôžičke zo dňa 16.06.2010 nesplnila, nepreukázala, že vrátená suma 19.500,- Eur obsahovala aj
jej záväzok voči žalobkyni v sume 7.000,- Eur, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bola
vrátená pôžička jej syna I. N. v sume 19.500,- Eur, ktorú mal voči svojmu veriteľovi R. N.. Teda išlo o

vrátenie inej pôžičky, z iného právneho vzťahu a nie zo zmluvy o pôžičke zo dňa 16.06.2010 uzavretou
medzi žalobkyňou a žalovanou. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania
voči žalovanej vo výške 100 %.3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že to bola ona a nie jej
syn, ktorá v júni 2010 náhodne objavila zmluvu o pôžičke, ktorú uzatvorila so žalobkyňou a spýtala sa

syna, či túto pôžičku, ktorá bola použitá na prevádzkové potreby syna - podnikateľa, bola už vrátená.
Keďže tento záväzok splnený nebol, dal jej syn čiastku 19 500 Eur, ktorú previedla na účet označený
žalobkyňou v zmluve o pôžičke. Z uvedeného vyplýva, že nie jej syn, ale ona dala podnet na vrátenie
požičanej čiastky, pretože si bola vedomá, že peňažné prostriedky prijaté do žalobkyne, musí vrátiť ona
a nie jej syn. V odpore, ale aj na ústnych pojednávaniach, vždy poukazovala na to, že čiastka 19.500,-

Eur pozostávala z pôžičky 7.000,- Eur, úroku z omeškania vo výške 5% mesačne od 18.06.2010 do
30.08.2011 a zostatku, ktorý mal predstavovať nesplatený záväzok jej syna voči manželovi žalobkyne.
Tvrdenie žalobkyne, že obaja svedkovia B. N. a S. N. priamo potvrdzujú existenciu pôžičky medzi R.
N. a I. N. v sume 20.000,- Eur považovala skôr za prianie žalobkyne, ako za jednoznačne preukázanú
skutočnosť, pretože ani jeden z týchto svedkov nebol pri odovzdávaní peňazí od R. N. I. N., nejestvuje
žiadny záznam zápis, resp. zmluva, svedkovia bol len informovaní manželom žalobkyne o tejto pôžičke,

a v ich výpovediach, ako aj v prednese samotnej žalobkyne, boli tak výrazné časové nezrovnalosti o
dobe poskytnutia pôžičky, že samotné výpovede si skôr protirečia, ako sa potvrdzujú. Mala za to, že
súd prvej inštancie na základe rozsiahleho dokazovania právne správne posúdil prejednávanú vec a
vzhľadom k tomu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutia na tom právnom závere, že žalovaná ako
dlžníčka vrátila žalobkyni ako veriteľke sumu 7.000,- Eur z titulu pôžičky, keď táto suma bola obsiahnutá
v sume 19.500,- Eur, ktorá pozostávala aj z 5% úroku mesačne zo sumy 7.000,- Eur, t. j. sumy 4.475,-
Eur za obdobie od požičania peňazí do ich vrátenia 30.08.2011 a zvyšná suma predstavovala pôžičku
syna žalovanej manželovi žalobkyne.

6. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie vo
svojom odôvodnení zodpovedal otázky, ktoré majú pre daný spor podstatný význam, dostatočne objasnil
skutkový stav veci a správne vec aj po právnej stránke posúdil. Na zdôraznenie jeho správnosti a k

odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné:

7. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 11.01.2018 uviedol, že pri peňažnej pôžičke
veriteľ zo zmluvy o pôžičke splní svoj záväzok prenechať dlžníkovi peniaze v zmysle § 657 Občianskeho
zákonníka nielen ich odovzdaním dlžníkovi v hotovosti, ale aj formou bezhotovostného platobného

styku, t. j. bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, alebo na základe dohody zmluvných strán na
dlžníkom označený účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie, alebo na dlžníkom
označený účet tretej osoby, ktorý podľa dohody strán zmluvy o pôžičke je miestom plnenia záväzku
veriteľa poskytnúť peňažnú pôžičku.

8. Preto súd prvej inštancie následne na základe uvedeného a vykonaného dokazovania, najmä zmluvy
o pôžičke zo dňa 15.06.2010 uzavretej medzi žalobkyňou ako veriteľkou a žalovanou ako dlžníčkou,
správne dospel k záveru, že ak žalobkyňa na základe požiadavky žalovanej vyjadrenej v zmluve o
pôžičke, bezhotovostne poukázala na žalovanou určený účet, ktorého je majiteľom tretia osoba, syn
žalovanej I. N., finančné prostriedky, potom žalobkyňa splnila svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke vo

vzťahu k žalovanej.

9. Spornou skutočnosťou však zostalo, či peňažnú pôžičku vo výške 7.000,- Eur žalovaná žalobkyni
vrátila.

10. Na túto skutočnosť súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil záver, že
peňažná pôžička 7.000,- Eur bola žalobkyni vrátená žalovanou spolu s ďalšími finančnými prostriedkami
vo výške 19 500 Eur, ktoré predstavovali aj 5 % úrok mesačne zo sumy 7.000,- Eur, t. j. sumy 4.475,-Eur za obdobie od požičania peňazí do ich vrátenia 30.08.2011 a zvyšná suma predstavovala peňažnú
pôžička syna žalovanej I. N. manželovi žalobkyne R. N..

11. Žalobkyňa v odvolaní namieta, že súd prvej nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keď naopak z
vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná si svoju povinnosť, ktorú na seba prevzala zmluvou o
pôžičke nesplnila, nepreukázala, že vrátená sumu 19 500 Eur zahŕňala aj záväzok žalovanej v sume
7.000,- Eur, pretože bola vrátená pôžička syna žalovanej I. N., ktorú mal voči manželovi žalobkyne R.
N., teda išlo o vrátenie pôžička z iného právneho vzťahu a nie zo zmluvy o pôžička zo dňa 16.06.2010

uzavretou medzi žalobkyňou a žalovanou.

12. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.

13. Odvolací súd v danom prípade preskúmal všetky vykonané dôkazy a skutkové závery súdu
prvej inštancie a nezistil, že by hodnotenie vykonaných dôkazov a k tomu prijaté jeho skutkové závery
vybočovali zo zásad voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 CSP.

14. Je zrejmé, že absencia údaju o účele platby 19.500,- Eur, ktorá boli poukázaná žalovanou žalobkyni
na ňou označený účet dňa 30.08.2011, vyvolávala pochybnosti, či jej súčasťou je aj zaplatenie peňažnej
pôžičky vo výške 7.000,- Eur. Pochybnosti boli spojené predovšetkým s okolnosťami, ktoré súviseli s
peňažnými pôžičkami syna žalovanej I. N. od manžela žalobkyne R. N., ktorí medzi sebou uzatvárali
viackrát len ústne zmluvy o pôžičkách, nakoľko si vzájomne dôverovali. Manžel žalobkyne R. N. ako

svedok tvrdil, že suma 19.500,- Eur predstavovala vrátenie peňažných pôžičiek synom žalovanej I. N., a
to pôžičky z januára 2009 vo výške 15.000,- Eur a pôžičky z apríla 2011 vo výške 4.500,- Eur. Svedok
tiež tvrdil, že sa s I. N. nedohodol, kedy mu peňažné pôžičky vráti, mal za to, že mu ich vráti potom
keď bude mať peniaze. Požičiavanie a vrátenie peňazí medzi nimi prebiehalo v pohostinstve /v kuchyni/
takým spôsobom, že R. N. odovzdal peniaze v hotovosti do rúk I. N. a vrátenie peňazí prebiehalo

rovnakým spôsobom. Svedok I. N. tvrdil, že manžel žalobkyne R. N. mu požičiaval peniaze, ktoré mu
vrátil a v súčasnosti nemá u neho žiadny dlh. Zmluvy o pôžičke neboli uzavreté v písomnej forme, lebo si
vždy s R. N. pomáhali a nepovažovali za potrebné zmluvy uzavrieť písomne. Zotrval na tom, že v sume
19.500,- Eur bola vrátená aj suma 7.000,- Eur s úrokmi, ako aj ďalšia pôžička od R. N.. K vráteniu tejto
sumu bezhotovostným spôsobom uviedol, že sa tak rozhodol preto, aby si na viackrát nemuseli vracať

peniaze. Svedok S. N. potvrdil iba to, že R. N. požičiaval I. N. peniaze, a že od žalobkyne a jej manžela
R. N. sa dozvedel na rodinnej oslave, že mu požičal sumu 20.000,- Eur ani pred 6 až 7 rokmi, či išlo o
pôžičku naraz alebo na viackrát, nevedel povedať. Svedok B. N. uviedol, že z počutia vedel, že R. N.
požičal I. N. sumu 7.000,- Eur, ale či mu ju vrátil, nevedel uviesť. Počul tiež, že R. N. požičal I. N. sumu
20.000,- Eur, čo bolo pred 9 alebo 10 rokmi, ktorú suma mala byť vrátená. Nevedel sa vyjadriť k iným

pôžičkám. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva aj to, že súd prvej inštancie vykonal konfrontáciu
medzi svedkami R. N. a I. N., z ktorej vyplynulo, že každý svedok tvrdil, že suma 19 500 Eur pozostáva
z iných súm a iných pôžičiek.

15. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe týchto vykonaných dôkazov dospel k skutkovému záveru,

že žalovaná svoji dlh vo výške 7.000,- Eur s príslušenstvom splnila spôsobom, že bola zahrnutá v sume
19.500,- Eur, ktorá bola poukázaná dňa 30.08.2011 na účet uvedený v zmluve o pôžičke, potom je jeho
vyhodnotenie dôkazov správne a odvolací súd nemal dôvod sa od tohto skutkového záveru odchýliť.
Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by suma 19.500,- Eur predstavovala vrátenie len iných
peňažných pôžičiek uzavretých medzi R. N. a I. N. (teda nie sumy 7.000,- Eur), nakoľko túto skutočnosť

žalobkyňa nepreukázala, keďže na nej bolo dôkazné bremeno o vzniku aj inej finančnej pôžičky a o jej
vrátení, resp. nevrátení. Finančné pôžičky medzi R. N. a I. N. podľa vyjadrenia svedkov boli uzavierané
len ústnou formou prevzatím peňazí osobne a vrátením peňazí osobne. Pokiaľ odvolateľka poukazovala
na výpovede svedkov S. N. a B. N., títo svedkovia o pôžičkách mali vedomosť len sprostredkovanie,
neboli prítomní pri odovzdávaní peňazí.

16. Odvolací súd preto odvolanie žalobkyne považoval za nedôvodné.17. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu.

18. Úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).