Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. október 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117204672
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:6117204672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: E. H., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom F. XX, F., zastúpený: AKFU LEGAL, s.r.o., IČO: 47950358, Havlíčkova 11A, Bratislava, proti
žalovanému: X. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. S. X, H. N., zastúpený: In Medias Res, s.r.o., IČO:
36863351, Sladovnícka 13, Trnava, o zaplatenie 40.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 21C/54/2017-103 zo dňa 11. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov odvolacieho konania priznáva v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

2. Súd rozsudok po právnej stránke odôvodnil aplikáciou § 657 z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“). Vecne argumentoval tým, že podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou
o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje
vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda

vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže
byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody
je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou
zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009). Zo zhodných

skutkových tvrdení strán sporu, ako aj zo zmluvy o pôžičke mal súd preukázané, že žalobca ako veriteľ
a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 05.11.2015 zmluvu o pôžičke, v ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal
poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi sumu 40.000 eur, ktorú mal veriteľ odovzdať dlžníkovi v hotovosti
pri podpise zmluvy a dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdil prevzatie uvedenej sumy a zároveň sa
zaviazal zaplatiť svoj dlh do 01.12.2016. Pravosť podpisov žalobcu aj žalovaného osvedčila E. M.,
zamestnanec poverený notárkou JUDr. Ingrid Dubasovou. Žalobca v žalobe ako aj ďalších písomných
podaniach zo dňa 02.06.2017 a 21.02.2018 tvrdil, že sumu 40.000 eur odovzdal žalovanému pri podpise

zmluvy o pôžičke, ktoré tvrdenie žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu ako aj v ďalších jeho
písomných podaniach popieral a tvrdil, že pri podpise zmluvy o pôžičke dňa 05.11.2015 a ani neskôr
mu žalobca sumu 40.000 eur neodovzdal. Žalobca na pojednávaní dňa 11.10.2018 prostredníctvomprávneho zástupcu vyhlásil, že žalobca ako veriteľ neodovzdal žalovanému ako dlžníkovi predmet
pôžičky - sumu 40.000 eur pri podpise zmluvy o pôžičke.

3. V danom prípade bolo pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami
sporu dňa 05.11.2015 rozhodujúcim zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému. Ako
už bolo vyššie uvedené, zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka nevzniká len na základe
dohody zmluvných strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, nakoľko zmluva o
pôžičke má charakter reálnej, nielen konsenzuálnej zmluvy. V danej veci, ako to vyplýva z vykonaného

dokazovania, k odovzdaniu pôžičky vo výške 40.000 eur zo strany žalobcu žalovanému dňa 05.11.2015
na základe predmetnej zmluvy nedošlo, z ktorého dôvodu nemožno zmluvu o pôžičke uzavretú medzi
stranami sporu dňa 05.11.2015 považovať za platnú. Nakoľko zmluva o pôžičke zo dňa 05.11.2015
nevznikla, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. Žalobca na pojednávaní dňa 11.10.2018 podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe

zo dňa 27.02.2017 ako aj v písomných podaniach zo dňa 02.06.2017 a 21.02.2018 keď uviedol, že
sumu 40.000 eur žalobca odovzdal žalovanému v 8 platbách po 5.000 eur v dňoch 6.7.2015, 24.6.2015,
10.6.2015, 15.5.2015, 13.5.2015, 12.5.2015, 24.4.2015, 13.4.2015. K prvým piatim výberom od začiatku
bol svedok, vtedajšia partnerka pani L. L., ktorá potvrdí prevzatie peňazí žalovaným od žalobcu za
jej účasti v byte žalobcu a za týmto účelom žalobca žiadal vo veci vypočuť túto svedkyňu. Posledné

tri splátky boli odovzdané proti podpisu žalovaného spolu s podmienkou, že sa uzavrie zmluva o
pôžičke, ktorá bude pokrývať celú sumu, ktorú žalobca žalovanému v predmetných dátumoch odovzdal.
Na preukázanie pravosti podpisu žalovaného na čestných prehláseniach navrhol žalobca vykonať
dokazovanie znalcom grafológom. Žalobca ako osoba neznalá práva si túto zmluvu prevzal z internetu,
ponechal v zmluve formuláciu, že suma bola prevzatá pri podpise zmluvy.

5. Základnú procesnú povinnosť strán sporu predstavuje povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, teda substancovať všetky podstatné a rozhodujúce
skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoje procesnú taktiku, ktorá povinnosť je zakotvená jednak v čl.
8 CSP a jednak v § 150 CSP. Znamená to, že strana sporu nesmie zamlčať skutkové tvrdenia, o ktorých

vie. Strany sporu sú povinné vykonať túto povinnosť v súlade s princípom hospodárnosti (č.l.8 CSP) a ich
procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (čl.5 CSP). Sankciou za včasné nesplnenie uvedenej
povinnosti je postup súdu v zmysle § 143 ods. 1 a § 153 ods. 2 CSP a následne možná prehra sporu.

6. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú

oprávnené vykonávať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu
konania. Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné procesnoprávne
sankcie za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu. Napr. nie je
želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo
by mohli znamenať zmarenia účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho

pojednávania. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní, nie je včasné. (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 577-578).

7. Súd návrh žalobcu na zmenu skutkových tvrdení, že sumu 40.000 eur žalobca odovzdal žalovanému

v 8 platbách po 5.000 eur v dňoch 6.7.2015, 24.6.2015, 10.6.2015, 15.5.2015, 13.5.2015, 12.5.2015,
24.4.2015, 13.4.2015 nepripustil z dôvodu, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na
konanie o zmenenej žalobe, nakoľko na preukázanie zmenených skutkových tvrdení žalobca predložil
úplne nové návrhy na vykonanie dokazovania, s čím žalovaný nesúhlasil a zároveň v záujme zachovania
princípu rovnosti strán sporu by bol nevyhnutný opätovne postup podľa § 167 ods. 1 až 4 CSP. Súd

poukazuje na § 150 CSP, podľa ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ktorú povinnosť si žalobca v žalobe zo dňa 27.02.2017
a ani v písomných podaniach zo dňa 02.06.2017 a 21.02.2018 nesplnil, splnil si ju až na pojednávaní
dňa 11.10.2018, čo je zároveň v rozpore s princípom hospodárnosti vyplývajúcim z č. l. 8 CSP. Žalobca
žiadnym spôsobom nezdôvodnil, aké vážne dôvody mu bránili urobiť zmenu skutkových tvrdení skôr,

resp. prečo pravdivé skutkové tvrdenia neuviedol už v samotnej žalobe, keďže už v čase podania
žaloby mu boli známe a zároveň už v čase podania žaloby bol zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom. Žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 22.05.2017 sporoval, že predmetná
suma spomínanej pôžičky nebola nikdy reálne zo strany žalobcu odovzdaná a žalovaný takúto sumuod žalobcu neprevzal, nebola mu odovzdaná ani v deň podpisu zmluvy ani neskôr. Žalobca mal teda
dostatočne dlhý čas na to, aby zmenil svoje skutkové tvrdenia, toto však v priebehu roka a pol neučil
ani napriek poučeniu o sudcovskej koncentrácii konania. Skutkové tvrdenia sú zároveň v zmysle §

149 CSP i prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany a strany sporu v zmysle § 153 ods. 1
CSP sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Skutkové tvrdenia ako
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany podliehajú zákonnej ale aj sudcovskej koncentrácii
konania (§ 153 CSP a § 154 CSP). Skutkové tvrdenia ako prostriedky procesného útoku nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť

a hospodárnosť konania. Podľa názoru súdu zmenené skutkové tvrdenia mohol žalobca predložiť už
skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalobca nepostupoval v
súlade so zásadou, že právo patrí bdelým (pozorným, obozretným opatrným, starostlivým), teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou
a sú predvídaví aj čo do možnosti vzniku problémov s preukazovaním splnenia ich právnych povinností.
Vzhľadom na to, že žalobca zmenené skutkové tvrdenia nepredložil včas, súd na ne podľa § 153 ods.

2 CSP neprihliadol, nakoľko by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania vzhľadom na návrhy
žalobcu na doplnenie dokazovania a zároveň by to vyžadovalo vykonanie ďalších úkonov súdu a to
postup podľa § 167 CSP, pričom žalobca bol o sudcovskej koncentrácii konania poučený vo výzve súdu
doručenej právnemu zástupcovi žalobcu dňa 05.02.2018.

8. Vzhľadom na to, že súd nepripustil zmenu skutkových tvrdení žalobcu a zároveň neprihliadol
na zmenené skutkové tvrdenia žalobcu, boli návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom
svedkyneL.L.,žalovaného,dôkazomoexistenciibankovéhoúčtuavykonanímznaleckéhodokazovania
znalcom grafológom nadbytočné a nehospodárne, tieto návrhy na doplnenie dokazovania by boli
dôvodné na preukázanie žalobcom zmenených skutkových tvrdení, ktoré sa však predmetom tohto

sporu nestali, preto nebol dôvod ich preukazovať, navyše žalovaný nepopieral, že by podpis na zmluve
o pôžičke zo dňa 05.11.2015 nebol jeho vlastným, žalovaný sporoval len svoj podpis na čestných
prehláseniach, ktoré však nepreukazovali tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe. Vo vzťahu ku skutkovým
tvrdeniam uvedeným v žalobe mal súd dostatočne zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie
veci, preto súd tie návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania, ktorými navrhoval dokazovať tvrdenia

nesúvisiace s predmetom sporu, zamietol.

9. Na záver súd uvádza, že predmetom tohto sporu sa nestalo vrátenie sumy 5.000 eur poskytnutej
žalobcom žalovanému dňa 6.7.2015, sumy 5.000 eur poskytnutej žalobcom žalovanému dňa 24.6.2015,
sumy 5000 eur poskytnutej žalobcom žalovanému dňa 10.6.2015, sumy 5000 eur poskytnutej žalobcom

žalovanému dňa 15.5.2015, sumy 5.000 eur poskytnutej žalobcom žalovanému dňa 13.5.2015, sumy
5.000 eur poskytnutej žalobcom žalovanému dňa 12.5.2015, sumy 5.000 eur poskytnutej žalobcom
žalovanému dňa 24.4.2015, 13.4.2015, vrátenia ktorých sa žalobca môže domáhať novou žalobou v
novomkonaní,keďževovecisanebudejednaťoresiudicata,nakoľkozozmenenýchskutkovýchtvrdení
žalobcu vyplýva, že žalobca a žalovaný uzavreli v predchádzajúcom období osem samostatných zmlúv

o pôžičke ústnou formou, na základe ktorých žalobca prenechal žalovanému osem krát po 5.000 eur a
ktoré ústne zmluvy o pôžičke vznikli (každá) už v okamihu odovzdania finančných prostriedkov žalobcom
žalovanému.

10. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že

žalovaný, ktorý mal v konaní plný úspech, keďže žaloba voči nemu bola zamietnutá, má voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Uviedol, že súd do svojej úvahy zobral len skutočnosti, ktoré boli dovtedy jednotlivými stranami písomne
deklarovanéanezobraldoúvahyajskutočnosti,ktoréprávnyzástupcažalobcunapojednávanípredložil.
Súd tým dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd tento svoj
postup oprel o zásadu koncentrácie a hospodárnosť konania, ktorá de facto dosiahnutá nebola, keďže
žalobca je na základe dosiahnutého výsledku nútený sa obrátiť na odvolací súd.

12. Nesprávne právne posúdenie veci Súdu je možné zhrnúť a jeho jednotlivé dôvody stotožniť s
obsahom Rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 nasledovne:13. "Nemožno pritom prehliadať, že zmluva obsahuje prehlásenie žalovaného, že prevzatie pôžičky
od žalobcu potvrdzuje svojím podpisom na zmluve; o pravosti podpisov zmluvných strán na zmluve
nie je namieste pochybovať, pretože boli úradne overené. Skutočnosť, že žalovaný zmluvu o pôžičke

(5.11.2015) podpísal, svedčí pre záver, že predmet od žalobcu prevzal. Pokiaľ by totiž predmet pôžičky
od žalobcu neobdržal, bolo by celkom nelogické, aby podpísal zmluvu obsahujúcu jeho prehlásenie
o prevzatí peňazí. Účastníci zmluvu o pôžičke uzavreli v rámci zmluvnej voľnosti, pričom im text
zmluvného dojednania musel byť v čase jej podpisu známy; zmluvu ako prejav svojej pravej a slobodnej
vôle následne po spísaní opatrili overenými podpismi. Za daného skutkového stavu veci odporuje

pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane žalovaného, že predmet pôžičky od žalobcu
neprevzal, resp. dovodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená overenými podpismi účastníkov nie je
dostatočným dôkazom pre preukázanie opaku. Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov
by malo byť, naopak, umožnené, spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných
dojednaní nemôže byť vyvrátený na základe prostého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť
následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (resp. nechce byť nositeľom povinností založených

zmluvným vzťahom)."

14. Vytýčené pojednávanie zo dňa 11.10.2018 bolo prvé (a jediné) pojednávanie vo veci. Žalobca sa
po výzve Súdom zameral na vyvrátenie všetkých účelových tvrdení použitých v obrane žalovaného.
To znamená, že spôsob argumentácie zvolený žalobcom bol vyvolaný stanoviskami žalovaného.

Žalobca označil a predložil všetky dôkazy, a navrhol vykonanie takých dôkazov, ktoré vyplynuli z
tvrdení protistrany a jeho právneho zástupcu. Svoj postup žalobca oprel o ustanovenie § 188 CSP,
podľa ktorého súd vykonáva dôkazy na pojednávaní. To znamená, že ak súd nariadil vo veci ústne
pojednávanie, podstatou a účelom tejto fázy súdneho konania je reálne dokazovanie na princípoch
priamosti, bezprostrednosti a ústnosti. Uvedené platí o to viac, ak predmet súdneho konania je reálny

kontrakt (zmluva o pôžičke), kde dokazovanie obvykle predstavuje ťažiskovú časť konania.

15. Žalobca je odôvodnene toho názoru, že v tomto prípade skutočná potreba dokazovania s poukazom
na Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 nejestvovala a nejestvuje. V každom
prípade, ak (by) sa Súd nestotožnil s týmto tvrdením žalobcu, potom musí platiť opak, že v danom

prípade nebolo a nie je možné dokazovanie vykonať inak ako výsluchom žalobcu a navrhnutého svedka.

16. Žalobca nikdy netvrdil, že pôžičku odovzdal naraz. Do pojednávania sa táto skutočnosť
nepreukazovala. Žalobca pre takúto argumentáciu nevidel priestor a nevidel dôvod, keďže argumentoval
v zmysle už hore citovaného Rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33 Cdo 2547/2011, (ten je v

podstatnej časti identický s prípadom žalobcu). Navyše pri pôžičke stačí, ak veriteľ vec určenú podľa
druhu „prenechá“ dlžníkovi, čiže umožní dlžníkovi s ňou nakladať, preto je dôležitá samotná skutočnosť,
že veriteľ pôžičkou dlžníkovi nakladať umožnil. Žalobca pri svojej žalobe vychádzal z logického základu,
že ku dňu podpísania zmluvy o pôžičke žalovanému sumu 40.000 eur už poskytol. Suma 40.000 eur bola
dlžníkovi odovzdaná v ôsmich splátkach po päťtisíc eur. Žalovaný si jednotlivé splátky osobne prevzal

v byte žalobcu v jednotlivých dňoch, kedy došlo k výberom jednotlivých pôžičiek. Žalovaný vedomý si
tohto stavu spoločne so žalobcom išli na notársky úrad, kde podpísali zmluvu o pôžičke. Dôvod, prečo
prvých päť pôžičiek nebolo odovzdaných proti písomnému potvrdeniu zo strany žalovaného bol ten, že
tieto pôžičky boli odovzdané za účasti svedka, s ktorým žalovaný v tom čase žil v jednej domácnosti.
Po skončení vzťahu medzi žalovaným a svedkom bol žalobca ochotný žalovanému poskytnúť pôžičku

len proti písomnému potvrdeniu s tým, že zmluva o pôžičke bude zahŕňať všetky poskytnuté pôžičky.
Žalovaný pred podpisom zmluvy o pôžičke dňa 5.11.2015 poskytol žalobcovi nové číslo občianskeho
preukazu, ktoré mu bolo medzičasom zmenené. Zmena č. OP žalovaného vyplýva z porovnania údajov
načestnomprehláseníanazmluveopôžičke.Žalobcanapojednávaníprostredníctvomsvojhozástupcu
uviedol, že zmluva o pôžičke bola stiahnutá z internetu. Boli do nej vopred vpísané osobné údaje, okrem

čísla občianskeho preukazu žalovaného, ktorý bol rukou vpísaný pred podpisom zmluvy, keďže ten údaj
bol nový a sám žalovaný upozornil žalobcu na túto zmenu, ďalej výška celej požičanej sumy a dátum
splatnosti pôžičky.

17. Súd túto zmluvu o pôžičke zo dňa 5.11.2015 označil za neplatnú, keď podľa Súdu predmetná suma

(rozumej 40.000 eur) nebola nikdy reálne zo strany žalobcu odovzdaná a žalovaný takúto sumu od
žalobcu neprevzal, nebola mu odovzdaná ani v deň podpisu zmluvy ani neskôr. Súd mal teda zato, že
pri zdôvodnení, že žalovaná suma je výsledkom súčtu jednotlivých pôžičiek, došlo zo strany žalobcu
ku zmene skutkových tvrdení a zmenu nepripustil. Závery Súdu, ktorý na jednej strane konštatuje, žežalobca prenechal žalovanému osemkrát po 5.000, -eur a na druhej strane konštatuje, že zmluva o
pôžičke je neplatná, považuje žalobca za prekvapivé a zmätočné, keď 8 x 5000 eur je 40.000 eur. Súd
takisto konštatuje, že došlo k uzavretiu pôžičiek ústnou formou. V tomto bode musí žalobca zdôrazniť,

že zmluvu o pôžičke nie je možné považovať za neplatný právny úkon. Nepresná formulácia v zmluve
"túto čiastku predá veriteľ dlžníkovi v hotovosti pri podpise zmluvy" nie je spôsobilá urobiť právny úkon
neplatným. Ide o formálny nedostatok, kde zmenou formulácie "pri podpise zmluvy" na "pred podpisom
zmluvy" by bola táto nepresnosť odstránená. V každom prípade, uvedená nepresnosť nie je podstatná
pre posúdenie platnosti právneho úkonu ako celku podľa § 41 Občianskeho zákonníka:

"ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, poklať z
povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že
túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.“

18. Podľa právneho názoru žalobcu základ sporu, ktorý predstavovala poskytnutá pôžička vo výške
40.000 eur zmenený nebol. Základ sporu tvorí osem samostatných pôžičiek po 5.000 eur, čo je 40.000

eur. Žalobca pri koncipovaní žaloby a právnej argumentácii vychádzal z Rozsudku NS ČR sp. zn. 33 Cdo
2547/2011 a v zmysle neho má za preukázané, že k reálnemu plneniu došlo. Preto dokazovanie tejto
skutočnosti sa javí v zmysle použitého rozsudku ako nadbytočné a nehospodárne. Žalobca vychádzal z
princípu právnej istoty a logickej argumentácie uvedenej v Rozsudku NS ČR sp. zn. 33 Cdo 2547/2011.
Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie vecí určených podľa druhu, dočasnosť právneho

vzťahu a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu. Všetky tieto základné náležitosti zmluvy o pôžičke boli
splnené. Súd samotný konštatuje, že v skutočnosti došlo k uzavretiu ôsmich samostatných zmlúv o
pôžičke.

19. Nedostatok v postupe Súdu vidí žalobca v tom, že sa vo svojej právnej úvahe vôbec nezaoberal

otázkou uznania dlhu, novácie, resp. iným súkromnoprávnym inštitútom. Právna úvaha Súdu je preto
nepreskúmateľná a z veľkej časti je opretá o účelové tvrdenia žalovaného, ktoré boli žalobcom v
celom rozsahu vyvrátené. Keďže predmet zmluvy bol odovzdaný pred podpisom zmluvy o pôžičke,
samotná zmluva podľa právneho názoru žalobcu predstavuje dlžobný úpis. Súd mal túto skutočnosť
vyložiť v súlade s pravidlom, že právne úkony sa posudzujú podľa jeho obsahu a nie formy. Súd

svojim Rozsudkom postavil formalizmus nad spravodlivosť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 177/2014 a Nález Ústavného súdu SR z 12. septembra 2017,
sp. zn. III. ÚS 196/2017-65. Za ďalší zmätočný a nelogický záver považuje žalobca tvrdenie Súdu o
nehospodárnosti konania (viď 33. v znení 37.), keď hovorí, že v prípade (napadnutého) Rozsudku nejde
o res iudicata, a preto žalobca má možnosť podať osem samostatných žalôb. Žalobca považuje takýto

záver Súdu za zmätočný z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým konanie o pôžičke na základe jedného
dlžobného úpisu, skonzumované jednou spoločnou žalobou, považuje žalobca za hospodárnejšie
ako vedenie ôsmich samostatných sporov. Žalobcovi taktiež nie je zrejmé, prečo Rozsudok vo veci
nepredstavuje res iudicata, keď jednotlivé pôžičky sú úplne premietnuté v dlžobnom úpise (takýto
záver zakladá bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu). Účastníci zmluvu o pôžičke uzavreli v rámci

zmluvnej voľnosti, pričom im text zmluvného dojednania musel byť v čase jej podpisu známy; zmluvu
ako prejav svojej pravej a slobodnej vôle následne po spísaní opatrili overenými podpismi. Za daného
skutkového stavu veci odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane žalovaného,
že predmet pôžičky od žalobcu neprevzal, resp. dovodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená overenými
podpismiúčastníkovniejedostatočnýmdôkazomprepreukázanieopaku.NapokonzáverSúduuvedený

v bode 37. je možné označiť za denegatio iustitie, keď každý nárok z jednotlivých pôžičiek bol v čase
vydania Rozsudku premlčaný podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi nie je zrejmé, z
čoho Súd vychádzal, že došlo k uzavretiu ôsmich samostatných pôžičiek ústne, keď Súd tento dôkaz
nepripustil, preto Súd naň nemal ani prihliadať.

20. Žalobca nevidel a nemal dôvod riešiť a spomínať jednotlivé pôžičky v žalobe z dôvodu, že tieto
boli nahradené a skonzumované jedným spoločným záväzkom. Argumentáciu žalovaného považoval z
hľadiska súkromného práva za právne irelevantnú.

21. Postup Súdu považuje žalobca za zmätočný a v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti

rozhodnutí súdov."
Žalobca žiada, aby odvolací súd Rozsudok Súdu prvej inštancie č. 21C/54/2017-103 zo dňa 11.októbra
2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Alebo v prípade,
že sa odvolací súd plne stotožní s argumentáciou žalobcu a ďalšie dokazovanie by považoval zanehospodárne a nadbytočné s ohľadom na doteraz uvedené, prípadne si zvolí postup podľa §§ 383 až
385 CSP a plne sa stotožní so závermi žalobcu, žalobca žiada, aby odvolací súd rozhodnutie Súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť sumu 40.000 eur s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne od 02.12.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že v prvom rade treba poukázať a stotožniť sa s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v bode 31 jeho rozhodnutia, z ktorého nepochybne vyplýva,
že k odovzdaniu pôžičky v sume 40.000,- eur zo strany žalobcu k rukám žalovaného dňa 05.11.2015

na základe zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 05.11.2015 s poukazom na znenie ust. § 657 Občianskeho
zákonníka nedošlo. Túto skutočnosť naviac potvrdil samotný žalobca v spojitosti s vyjadrením jeho
právneho zástupcu na pojednávaní dňa 11.10.2018, kedy uviedol, že peniaze neboli fyzicky odovzdané
na notárskom úrade pri podpise zmluvy o pôžičke tak, ako to tvrdil doposiaľ od počiatku konania.
Rovnako sa treba v celom rozsahu stotožniť so zákonným odôvodnením rozhodnutia zo strany súdu
prvej inštancie v bodoch 32 až 36, kedy súd opodstatnene postupoval v súlade so základnými

princípmi a zásadami Civilného sporového poriadku a objektívne nepripustil svojvoľný postup žalobcu
v tomto konaní. Samotný rozsudok súdu prvej inštancie tak jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom
vysvetlil a podložil účastníkom konania všetky relevantné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu meritórneho
rozhodnutia.

23. Naopak žalobca nielen v priebehu konania pred súdom prvej inštancie (najmä však na pojednávaní
dňa 11.10.2018), ale i v aktuálne podanom odvolaní, opakovane zavádza a poukazuje či už na príslušnú
právnu úpravu alebo notoricky spomínané rozhodnutie NS ČR zjavne účelovým spôsobom, ktorý mu v
danej fáze konania práve vyhovuje. Tento záver do značnej miery preukazuje subjektívna úvaha žalobcu
obsiahnutá v bodoch 11 a 16 odvolania, keď na jednej strane poukazuje na nepotrebné dokazovanie s

poukazom opäť na označené rozhodnutie NS ČR, hneď na to však v nasledovnej vete už zdôrazňuje
opak jeho tvrdenia spočívajúci práve v nevyhnutnej potrebe vykonania dokazovania na pojednávaní
pred súdom (?). Táto zmätočnosť záverov i konania žalobcu len dokresľuje celý jeho nejednoznačný a
nepresvedčivý postup v rámci celého konania.
Žalobca v bode 12 odvolania výslovne uvádza, že sám nikdy netvrdil, že pôžičku odovzdal naraz (?!) a

do pojednávania sa táto skutočnosť nepreukazovala (?!).

24. Predmetné tvrdenie žalobcu možno ustáliť za preukázateľne nepravdivé a zavádzajúce s poukazom
na všetky predchádzajúce kontinuálne vyjadrenia a predložené dôkazy v rámci tohto konania:

• Zmluva o pôžičke zo dňa 05.11.2015 - čl. 2.1 tejto zmluvy v znení: „Túto čiastku predá veriteľ dlžníkovi
v hotovosti pri podpise zmluvy.“

• Návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 27.02.2017 - čl. III odsek prvý v znení: „Peňažné
prostriedky boli žalovanému poskytnuté (odovzdané) ku dňu podpisu (v deň podpisu) zmluvy, čo

žalovaný potvrdil svojím vlastnoručným podpisom zmluvy, tak ako je uvedené v článku II bod 1 zmluvy.“

• Vyjadrenie žalobcu k odporu zo dňa 02.06.2017 - strana 2, čl. II posledný odsek v znení: Čl. II bod 1
Zmluvy o pôžičke znie: „Veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi peňažnú čiastku, ktorá je predmetom
podľa tejto zmluvy na dobu do 01.12.2016. Túto čiastku predá veriteľ dlžníkovi v hotovosti pri podpise

zmluvy.“

•Vyjadreniežalobcukodporuzodňa02.06.2017-strana3,čl.IIprvýodsekvznení:„Ztohtoustanovenia
Zmluvy o pôžičke zreteľne vyplýva, že pôžičku žalobca odovzdal žalovanému pri podpise Zmluvy o
pôžičke.“

• Vyjadrenie žalobcu k odporu zo dňa 02.06.2017 - strana 4, čl. II piaty odsek v znení: „A teda aj napriek
tomu, že k odovzdaniu peňažných prostriedkov vo výške 40.000,- eur na základe Zmluvy o pôžičke došlo
v rozpore so Zákonom o obmedzení platieb...“
• Vyjadrenie žalobcu k stanovisku žalovaného zo dňa 21.02.2018 - strana 3, čl. II ad i) v znení:

„SpochybňovaniezneniaZmluvyopôžičketýkajúcesaprevzatiapredmetupôžičkyzostranyžalovaného
a namietanie neexistencie ďalšieho písomného dokladu o prevzatí pôžičky je zrejmá snaha žalovaného
o procesné obštrukcie, nakoľko v obsahu uzavretej Zmluvy o pôžičke ako celku je jasne vyjadrená vôľazmluvných strán a teda aj samotné prevzatie pôžičky žalovaným pri podpise zmluvy, čo žalovaný svojím
podpisom jednoznačne potvrdil.“

25. Žalobca v bode 14 odvolania ďalej zjavne bagatelizuje smerodajné zmluvné dojednanie v čl. 2.1
zmluvyopôžičkevznení:„Tútočiastkupredáveriteľdlžníkovivhotovostipripodpisezmluvy.“,kedysauž
prekvapivo najmä s ohľadom na jeho doterajšie zhodné vyjadrenia typu „reálneho odovzdania predmetu
pôžičky dňa 05.11.2015 pri podpise zmluvy“, jedná len doslova o formálny nedostatok formulácie znenia
zmluvy (?!).

26. Žalobca potom preukázateľne neuniesol dôkazné bremeno ani v bode 23 odvolania, kedy sa
neúspešne snažil a snaží navodiť súdu dojem, že jednotlivé pôžičky ním uvádzané na pojednávaní
dňa 11.10.2018 za obdobie mesiacov apríla až júla 2015 mali byť nahradené a skonzumované jedným
spoločným záväzkom (?).

27. V neposlednom rade žalobca doposiaľ nepreukázal ani viackrát žalovaným označovanú tú zásadnú
skutočnosť, že by pri podpise predmetnej zmluvy reálne disponoval sumou 40.000,- eur v hotovosti,
to znamená nielen, či mal túto sumu skutočne fyzicky u seba, ale ani jej prípadný pôvod, či vôbec
takouto čiastkou mohol reálne ku dňu 05.11.2015 disponovať. K tomuto dátumu nebol zo strany žalobcu
predložený žiaden listinný doklad, ani žiaden originálny výpis z účtu banky, ako mylne žalobca uvádza

v bode 25 odvolania.

28. Každopádne i prípadné predloženie takéhoto dôkazu by bolo viac menej za daného skutkového
stavu bezpredmetné s ohľadom na už spomínanú výpoveď žalobcu, kedy sám priznal, že peniaze neboli
fyzicky odovzdané pri podpise zmluvy o pôžičke.

29. Súd prvej inštancie tak rozhodol v danom prípade v súlade so základnými princípmi Civilného
sporového poriadku, pričom jeho rozhodnutie je presvedčivé a spravodlivé. Nemožno totiž objektívne,
či už hmotnoprávne alebo procesnoprávne pochybenie účastníka konania, v tomto prípade na strane
žalobcu, dávať na ťarchu príslušného súdu a spochybňovať vo všeobecnej rovine jeho postup a

rozhodovaciu právomoc. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný žiada, aby odvolací súd podané
odvolanie žalobcu vyhodnotil po skutkovej i právnej stránke ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny v celom rozsahu a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

30. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že Žalobca sa pridržiava svojho odvolania
zo dňa 26.11.2018 v celom rozsahu. Žalobcovi nie je zrejmý zvolený postup konajúceho súdu, keď
sa odchýlil od rozhodujúcej praxe iných súdov. V tomto považuje žalobca Rozsudok Okresného súdu
Trnava zo dňa 11.10.2018, č. k. 21C/54/2017 za zmätočný a arbitrárny. Preto je podľa názoru žalobcu
rozlišovať medzi tvrdeniami žalovaného o tom, že dôvody žalobcu v podanom odvolaní nie sú objektívne

skutkovoaprávnepodloženéaskutočnosťou,ženapriektomu,žedôkazybolisúdupredložené,konajúci
súd ich odmietol ako neprípustné v tomto konaní, a odporučil žalobcu, aby sa s nárokmi obrátil so
samostatnými žalobami. Ide o kategorický rozdiel vo vnímaní ČI. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
ktorý hovorí, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty; právna istota je stav, ktorom môže

každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (čl. 2 ods. 2).
Žalobca v takomto postupe vidí nehospodárnosť konania a odklon v postupe v porovnaní s ustálenou
a logickou rozhodovacou praxou súdov, na ktorú žalobca poukázal vo svojom odvolaní. Zvolený postup

Súdu považuje žalobca za účelový a jeho výsledok za prekvapujúci, nespravodlivý a arbitrárny.

31. Nedostatok v postupe Súdu vidí žalobca v tom, že sa vo svojej právnej úvahe vôbec nezaoberal
otázkou uznania dlhu, novácie, resp. iným súkromnoprávnym inštitútom. Keďže predmet zmluvy
bol odovzdaný pred podpisom zmluvy o pôžičke, samotná zmluva podľa právneho názoru žalobcu

predstavuje dlžobný úpis. Súd mal túto skutočnosť vyložiť v súlade s pravidlom, že právne úkony
sa posudzujú podľa jeho obsahu a nie formy. Súd svojim Rozsudkom postavil formalizmus nad
spravodlivosť.32. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 177/2014 „Spravodlivé súdne konanie
implikujevsebeprávonakontradiktórnekonanie,podľaktoréhoprocesnéstranymusiadostaťpríležitosť
predložiť nielen všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa pred
ním."

33. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom
beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1CSPacontrario),adospelkzáveru,žeodvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

34. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy vo výške 40.000 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,0 % ročne od 02.12.2016 do zaplatenia na tom skutkovom základe,
že dňa 05.11.2015 žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov vo výške 40.000 eur, ktoré boli žalovanému odovzdané ku dňu podpisu zmluvy

(v deň podpisu) zmluvy.

35. Vzhľadom k rozsahu odvolania zo strany žalobcu je predmetom prieskumu odvolacieho súdu posúdiť
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu žalobcu zamietol, nakoľko k odovzdaniu
pôžičky vo výške 40.000 eur zo strany žalobcu žalovanému dňa 05.11.2015 na základe predmetnej

zmluvy o pôžičke nedošlo, z ktorého dôvodu nemožno zmluvu o pôžičke zo dňa 05.11.2015 považovať
za platnú a zmluva o pôžičke zo dňa 05.11.2015 nevznikla.

36. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi.

37. Žalobca v odvolaní namietal, že spôsob argumentácie zvolený žalobcom bol vyvolaný stanoviskami
žalovaného. Uviedol, že označil a predložil všetky dôkazy, a navrhol vykonanie takých dôkazov, ktoré
vyplynuli z tvrdení protistrany a jeho právneho zástupcu. Žalobca nikdy netvrdil, že pôžičku odovzdal

naraz. Do pojednávania sa táto skutočnosť nepreukazovala. Žalobca pri svojej žalobe vychádzal z
logického základu, že ku dňu podpísania zmluvy o pôžičke žalovanému sumu 40.000 eur už poskytol.
Suma 40.000 eur bola dlžníkovi odovzdaná v ôsmich splátkach po päťtisíc eur. Nepresná formulácia
v zmluve "túto čiastku predá veriteľ dlžníkovi v hotovosti pri podpise zmluvy" nie je spôsobilá urobiť
právny úkon neplatným. Základ sporu tvorí osem samostatných pôžičiek po 5.000 eur, čo je 40.000

eur. Nedostatok v postupe Súdu vidí žalobca v tom, že sa vo svojej právnej úvahe vôbec nezaoberal
otázkou uznania dlhu, novácie, resp. iným súkromnoprávnym inštitútom. Postup Súdu považuje žalobca
za zmätočný a v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí súdov. Keďže predmet
zmluvy bol odovzdaný pred podpisom zmluvy o pôžičke, samotná zmluva podľa právneho názoru
žalobcu predstavuje dlžobný úpis.

38. Žalobca pri koncipovaní žaloby a právnej argumentácii vychádzal z Rozsudku NS ČR sp. zn. 33 Cdo
2547/2011 a v zmysle neho má za preukázané, že k reálnemu plneniu došlo. Preto podľa jeho názoru,
dokazovanie tejto skutočnosti sa javí v zmysle použitého rozsudku ako nadbytočné a nehospodárne.

39. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.40. Podľa čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným

prieťahom v konaní.

41. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

42. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

43. Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

44. Podľa § 153 ods. 3 CSP ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany

neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

45. Podľa § 181 ods. 4 CSP ak strana alebo jej zástupca nie sú schopní predniesť podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť
lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom uplynutí tejto lehoty nemusí súd na tieto

skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 153 a 154.

46. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu
nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v
určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je

vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia
procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony
strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky
procesnej obrany (§ 149). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP
tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany

v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (čl. 5 CSP).
Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania
a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie
konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 - sudcovská koncentrácia
konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia

konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu
obligatórna. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor
neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové
tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už
nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť,

že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom
konaní dôvodné, napr. aj bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania.

47. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí

v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie
procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na
procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. V prípade porušenia povinnosti
predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť sankcia
predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, prípadne však aj iné právne následky. Napr. omeškanie

s predložením prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže spôsobiť vznik
zavinených trov konania (§ 256 ods. 2) a povinnosť ich náhrady.48. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko),
ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko).

49. Zo žalobného návrhu vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia dlžnej sumy titulom pôžičky a
to na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 05.11.2015, predmetom ktorej bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov vo výške 40.000 eur, ktoré boli žalovanému odovzdané ku dňu podpisu zmluvy
(v deň podpisu) zmluvy. Podľa vyjadrenia žalovaného k žalobnému návrhu, tento poprel prevzatie
pôžičky, podľa jeho tvrdenia táto pôžička (40.000 eur) nebola žalovanému nikdy reálne zo strany žalobcu

odovzdaná, nebola mu odovzdaná ako v deň podpisu zmluvy o pôžičke a rovnako ani neskôr a to ani
sčasti.

50. V rámci prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany sa tak žalobca ako aj žalovaný vyjadrili
a reagovali na žalobu, resp. vyjadrenie protistrany.

51. Z obsahu vyjadrenia (zo dňa 02.06.2017) žalobcu ako reakcie na vyjadrenie žalovaného k tvrdeniam
o tom, že žalobca neodovzdal predmet pôžičky žalovanému a žalovaný tento predmet pôžičky nikdy
od žalobcu neprevzal, poukázal na znenie čl. II bod 1 Zmluvy s doslovnou citáciou. Uviedol tiež, že z
tohto ustanovenia Zmluvy o pôžičke zreteľne vyplýva, že pôžičku žalobca odovzdal pri podpise Zmluvy
o pôžičke.

52. Vo vyjadrení žalovaného zo dňa 16.10.2017 tento poprel tvrdenia žalobcu o odovzdaní peňazí,
uviedol, že: „k predmetnému reálnemu odovzdaniu sporných peňažných prostriedkov neexistuje k
dnešnému dňu žiadny relevantný písomný doklad potvrdzujúci skutočné plnenie z uzavretej zmluvy
o pôžičke (ako napr. príjmový doklad vystavený žalovaným)....“ a ako svedka navrhol vypočuť

zamestnankyňu notárky p. E. M..

53.Žalobcavreakciinavyššieuvedenévyjadreniežalovanéhouviedol,že„...nakoľkovobsahuuzavretej
zmluvy o pôžičke ako celku je jasne vyjadrená vôľa zmluvných strán, a teda aj samotné prevzatie pôžičky
žalovaným pri podpise zmluvy, čo žalovaný svojim podpisom jednoznačne potvrdil. A preto námietka

žalovaného týkajúca sa absencie relevantného písomného dokladu potvrdzujúceho skutočné plnenie
zo zmluvy o pôžičke (ako napr. príjmový pokladničný doklad vystavený žalovaným) je podľa nášho
právneho názoru irelevantná, nakoľko v samotnom znení Zmluvy o pôžičke je obsiahnuté už aj samotné
potvrdenie prevzatia pôžičky žalovaným. ...“

54. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca po celú dobu vychádzal zo Zmluvy o pôžičke uzatvorenej
dňa 05.11.2015 a tvrdil, že k odovzdaniu peňazí (pôžičky) došlo pri podpise danej zmluvy o pôžičke.
Následne na pojednávaní konanom dňa 11.10.2018 uvádzal ďalšie nové skutkové tvrdenia ohľadom
prevzatia pôžičky a v ďalšom aj okamihom uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Nič nebránilo žalobcovi
uvedené tvrdiť a navrhnúť dôkazy už v rámci prostriedkov procesného útoku, čo neurobil, a neobstojí

ani reakcia žalobcu v tom, že iba reagoval na vyjadrenie žalovaného. Pokiaľ žalobca už v samotnej
žalobe neuviedol prevzatie peňazí žalovaným v menších čiastkach pred samotným uzatvorením zmluvy
o pôžičke, žalobca mohol tieto tvrdenia uviesť vo svojom vyjadrení, keď žalovaný už prvý krát poprel
tvrdenia o prevzatí peňazí pri podpise zmluvy a zároveň mohol aj navrhnúť dôkazy. Preto súd prvej
inštancie nepochybil, keď aplikoval prostriedky sudcovskej koncentrácie a nové skutkové tvrdenia

učinené žalobcom až na pojednávaní nepripustil. Nemožno argumentovať ani tvrdeniami žalobcu v
tom, že postup Súdu považuje za zmätočný a v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti
rozhodnutí súdov. Ako je uvedené už vyššie, účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k
rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné
úkony vykonávali včas.

55. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

56. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.
Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana konania, ktorá tieto povinnosti nesplnila.Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba.
Pokiaľ strana konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia
dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strana konania za to, že v konaní

neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.

57. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
konania.Tátonormazásadneurčujetakrozsahdôkaznéhobremena(okruhskutočností,ktorémusiabyť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by
sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť. Teória v
tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a
dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a
na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (por.

rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010).Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.

58.Zvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvejinštancievyplynulo,žestranypodpísalidňa05.11.2015

zmluvu o pôžičke, ale k reálnemu odovzdaniu peňazí v zmysle tejto zmluvy nedošlo. Preto súd prvej
inštancie pri uplatnení sudcovskej koncentrácie správne uzatvoril, že vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam
uvedeným v žalobe mal súd dostatočne zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie veci, preto
súd tie návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania, ktorými navrhoval dokazovať tvrdenia nesúvisiace s
predmetom sporu, zamietol. Na základe uvedeného žalobca nepreukázal, že k reálnemu odovzdaniu

peňazí v zmysle tejto zmluvy došlo, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Na
žalobcovi bolo bremeno tvrdenia a dôkazu, že medzi ním a žalovaným prišlo k uzatvoreniu zmluvy
o pôžičke dňa 05.11.2015 a k reálnemu odovzdaniu peňazí v zmysle tejto (a žiadnej inej) zmluvy.
Argumentácia žalobcu o formálnom nedostatku zmluvy neobstojí, je založená na iných skutkových
tvrdeniach, ktoré súd prvej inštancie nepripustil.

59. Pokiaľ sa žalobca odvolával na rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Cdo 2547/2011, je zrejmé, že uvedený
rozsudok sa týka skutkovo inej veci, keď v tomto prípade sám žalobca uviedol, že ku dňu podpisu zmluvy
a ani neskôr k reálnemu odovzdaniu peňazí nedošlo.

60. Ďalšie odvolacie argumenty žalobu, ohľadom čiastočných plnení, posúdenia samotnej zmluvy o
pôžičke ako dlžného úpisu, novácie vo vzťahu k vyššie uvedenému, nie sú spôsobilé zmeniť rozhodnutie
vo veci samej. Samotnú zmluvu (od ktorej si žalobca odvodzoval svoj nárok) nemožno ani obsahovo
považovať za dlžný úpis, respektíve nováciu. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo 55/1998,
ZSP č. 65/1998 „Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje

odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet
dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým
dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu, tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po
uzavretí zmluvy a môže byť s ním spojené i účinky uznania dlhu. Jeho existencia uľahčuje veriteľovi
procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú dlžobný úpis, prechádza

z veriteľa dlžníka.“

61. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke

sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí

nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. (rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 30. 6. 2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009)62.Nakoľkozoskutkovýchtvrdenížalobcuvyplynulo,žekreálnemuodovzdaniupeňazívzmyslezmluvy
o pôžičke zo dňa 05.11.2015 nedošlo, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikol,
preto rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

63. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd

musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

64. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Podľa názoru odvolacieho

súdu, žalobca nepreukázal prevzatie žalovanej sumy zo strany žalovaného titulom pôžičky zo dňa
05.11.2015.

65. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako i
v súvisiacom osobitne nenapadnutom výroku o trovách konania ako vecne správny, s použitím § 387

ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

66. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998).

67. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní vo veci samej v
celomrozsahuúspešnýanebolitudanéžiadnedôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,ktorébyodôvodňovali
výnimočne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady

trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

68. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).