Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/277/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617206404
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5617206404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členovJUDr.JanyUrbanovejaMgr.AnnyMihálikovej,vprávnejvecižalobcu:BENCONTCOLLECTION,
a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361
368, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. P. XX/XX, XXX XX X. E., v konaní o zaplatenie
14.773,94 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č.k. 10Csp/146/2017-153 zo dňa 09. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Csp/146/2017-153 zo dňa 09. apríla 2018 vo

výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol (veta druhá výroku) a vo výroku o trovách konania (veta
tretia výroku) p o t v r d z u j e .

V nenapadnutej časti (veta prvá výroku) zostáva rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
10Csp/146/2017-153 zo dňa 09. apríla 2018 n e d o t k n u t ý .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 565, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), g), h), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), j), ods. 9, § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3, § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.689,68 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 1.870,85 a vo výške 5,25 % ročne zo sumy 12.689,68 Eur od 25.08.2017 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26 % (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 12.09.2017 sa pôvodný

žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 14.773,94 Eur, úrokov vo výške 1.122,43
eura a 7.219,51 Eur, úrokov vo výše 11,9 % ročne zo sumy 14.773,94 Eur od 25.08.2017 do zaplatenia,
úrokov z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 14.773,94 Eur od 25.08.2017 do zaplatenia,
poplatkov vo výške 14,38 Eur a náhrady trov konania.
3. Uznesením č.k. 10Csp/146/2017-120 zo dňa 23.01.2018 okresný súd pripustil, aby namiesto
pôvodného žalobcu (spoločnosť Poštová banka, a.s.) do konania na miesto žalobcu vstúpila spoločnosť
BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692. Predmetné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.02.2018.
4. Prvoinštančný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola dňa 11.01.2013 uzatvorená Zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená za
účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z., preto sa na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského práva. Na základepredmetnej Zmluvy o úvere poskytol právny predchodca žalobcu v postavení veriteľa žalovanému v
postavení dlžníka (spotrebiteľa) úver vo výške 15.000,00 Eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver
vrátiť, spolu s dojednaným úrokom vo výške 11,9 % ročne, v 120 mesačných splátkach vo výške

228,24 Eur, resp. vo výške 230,74 Eur spolu s poplatkom za správu úverového účtu vo výške 2,50
Eur mesačne, so splatnosťou prvej splátky 20.02.2013 a s konečnou splatnosťou úveru 20.01.2023.
Ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 13,45 %, priemerná ročná percentuálna miera
nákladov 12,29 %, celková výška nákladov predstavovala sumu 11.390,47 Eur. Žalovaný uzavretie
Zmluvy o úvere, poskytnutie úveru, ani výšku žalovaného nároku nerozporoval. Z listiny označenej ako

Aktuálny stav úveru ku dňu 24.08.2017 mal súd preukázané, že žalovaný čerpal úver dňa 14.01.2013
vo výške spolu 15.000,00 Eur a právnemu predchodcovi žalobcu uhradil spolu 2.310,32 Eur. Keďže
žalovaný si povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o úvere, a to povinnosť uhrádzať riadne a včas dojednané
splátky neplnil, čo nebolo medzi stranami sporné, právny predchodca žalobcu ho v zmysle § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka upozornil na možnosť predčasného zosplatnenia úveru a následne využil svoje
právo žiadať splatenie celého úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka. V súlade s ustanovením

článku 3.12 písm. b) v spojení s článkom 3.11 písm. a) Všeobecných obchodných podmienok Poštovej
banky, a. s. (právny predchodca žalobcu) došlo ku splatnosti úveru uplynutím lehoty na plnenie, určenej
právnym predchodcom žalobcu vo výzve na predčasné splatenie úveru - desiatym dňom po doručení
výzvy žalovanému. Výzva bola doručená žalovanému dňa 30.09.2014, preto sa úver stal predčasne
splatným dňa 10.10.2014.

5. Po preskúmaní predmetnej úverovej Zmluvy súd dospel k záveru, že táto Zmluva neobsahuje povinné
obsahové náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku ňu jej uzatvorenia. V
Zmluveoúvere,uzatvorenejmedziprávnympredchodcomžalobcuažalovaným,absentovalúdajodobe
trvania zmluvy, ktorý je obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona
č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu jej uzatvorenia. Uvedený údaj nie je možné zamieňať (resp.

stotožňovať) s údajom o termíne konečnej splatnosti úveru - jedná sa o dve rozdielne veličiny, čo vyplýva
aj zo samotného zákonného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia Zmluvy. Z predmetnej Zmluve absentuje aj údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ
zaplatiť (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.). Údajom o celkovej čiastke, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, sa rozumie konkrétna výška (suma), ktorú musí spotrebiteľ pri riadnom plnení

si zmluvy zaplatiť. Uvedený údaj predstavuje dôležitú informáciu pre spotrebiteľa, nakoľko vyjadruje,
akú celkovú sumu je povinný veriteľovi pri riadnom plnení záväzkov zo zmluvy o úvere zaplatiť.
Zmluva o úvere, uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, však údaj o celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, neobsahovala. Zmluva obsahovala len údaj o celkovej výške
nákladov spotrebiteľa na spotrebiteľský úver. Následkom zisteného stavu okresný súd spotrebiteľský

úver, ktorý poskytol právny predchodca žalobcu v pozícii veriteľa žalovanému ako spotrebiteľovi, posúdil
za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalobcovipretovznikolnároknavrátenie prostriedkov,ktoréžalovanémureálnejehoprávnypredchodca
poskytol. Nakoľko žalovaný zaplatil právnemu predchodcovi žalobcu spolu 2.310,32 Eur, čo nebolo
medzi stranami sporné, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 12.689,68

Eur, predstavujúcu rozdiel medzi prostriedkami reálne poskytnutými a žalovaným vrátenými. Z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobcovi neprislúchali uplatnené úroky a poplatky. Žalobu vo
zvyšnej časti istiny zamietol. Vo vzťahu k uplatneným poplatkom za upomienky súd navyše uviedol,
že tieto neboli so žalovaným dojednané individuálne - Sadzobník poplatkov nepochybne nepredstavuje
individuálne zmluvné dojednanie, dlžník nemá žiadnu možnosť jeho obsah ovplyvniť, sadzobník

poplatkov, navyše, nespĺňa obligatórnu náležitosť písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd
taktiež považoval za neplatné dojednanie účastníkov Zmluvy o úvere o povinnosti žalovaného platiť ako
súčasť splátky poistné. V Zmluve o úvere absentuje dojednanie o výške poistného, keď je v nej uvedený
len druh poistenia (základný súbor poistenia) bez akejkoľvek bližšej konkretizácie. Zo Zmluvy zároveň
nevyplýva, akú sumu bol žalovaný povinný z dojednanej splátky uhrádzať na poistné. Nakoľko sa

žalovaný dostal s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania, prislúchalo žalobcovi aj právo na
zaplatenie úrokov z omeškania. Okresný súd preto priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,25 %
ročnezosumynesplatenejistiny(12.689,68Eur)ododňanasledujúcehopopredčasnejsplatnostiúveru,
t. j. od 11.10.2014 do 31.7.2017 (teda ku žalobcom tvrdenému dňu vyčíslenia úrokov z omeškania), v
celkovej výške 1.870,85 Eur a od 25.08.2017 do zaplatenia, tak, ako si ich právny predchodca žalobcu

uplatnil v podanej žalobe. Žalobca v doplnení žaloby navrhol priznať úroky z omeškania v percentuálnej
sadzbe od 01.08.2017, tvrdiac, že pri vyhotovovaní žaloby došlo k zrejmej nesprávnosti. Prvoinštančný
súd však uvedenú skutočnosť nemal preukázanú. Žalobca v žalobe tvrdil, že úroky z omeškania vyčíslil
ku dňu 24.08.2017, preto si ku dňu 25.08.2017 uplatňuje úroky z omeškania percentuálnou sadzboua ak následne žalobca zistil, že úroky z omeškania pevnou sumou boli vyčíslené ku dňu 31.07.2017,
nemožnotopovažovaťzazrejmúnesprávnosť.Navyše,včastinárokunazaplatenieúrokovzomeškania
od 01.08.2017 do 24.08.2017, ktoré, podľa tvrdení žalobcu, neboli uplatnené v spore, keďže úroky z

omeškania boli vyčíslené len ku dňu 31.07.2017, by sa jednalo o zmenu žaloby, ktorá v zmysle § 294
Civilného sporového poriadku, v spotrebiteľských sporoch, ak je žalovaným spotrebiteľ, nie je prípustná.
S prihliadnutím na uvedené súd v zostávajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania podanú žalobu
zamietol.
6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na úspech sporových strán v konaní

podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Úspech žalobcu v konaní predstavoval 14.560,53
Eur, čo v percentuálnom vyjadrení pri celkovej výške uplatneného nároku 23.130,26 Eur činí 63 % a jeho
neúspech vo výške 8.569,73 Eur činí 37 %. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu potom predstavoval
čistý úspech v rozsahu 26 %, v ktorom súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny v časti, v ktorej súd žalobu zamietol tak, že odvolací súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, alternatívne sa domáhal v
napadnutej časti jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolateľ vytýkal súdu, že nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, pretože súd svojím postupom

mu znemožnil účasť na konaní. Bez toho, aby ho oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej
otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o úvere, jeho žalobu o zaplatenie peňažnej
sumy zamietol. Súd ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a
nepostupoval podľa § 129 CSP. Ak totiž súd mal za to, že v prejednávanom prípade je sporná aj otázka
neuvedenia náležitostí v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, mal

podľa názoru odvolateľa ho podľa § 129 CSP vyzvať na odstránenie vád podania vo veci samej. Súd
ho nevyzval ani podľa § 157 CSP, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci v otázke
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku.
Nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť inštitútu
tzv. prekvapivých rozsudkov akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Rovnako tak súd nevytýčil ani

termínpojednávaniapodľa§177ods.1CSP.Odvolateľoznačujepostupsúduzanesúladnýsozásadami
účelnosti a hospodárnosti konania vyúsťujúci do situácie, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany
žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na odvolací súd,
čo nie je žiaduce. On ako žalobca nežiadal o odročenie nariadeného pojednávania, naopak, súhlasil s
pojednávaním a rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti. Aj z uvedeného dôvodu možno napadnuté

rozhodnutie považovať za odmietnutie spravodlivosti. Čo sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, odvolateľ uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru
a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v
samotnej Zmluve v časti 3. Samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou Zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka

úveru je zo Zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého
úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré Zmluva obsahuje.
Za zjavne nepravdivé považoval tvrdenie okresného súdu o tom, že v Zmluve absentuje údaj o dobe
trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru - doba trvania Zmluvy je uvedená v článku 3 bod 1,
keď v kolónke „počet mes. splátok“ je dohodnutá na 120 mesiacov a dátum 1. splátky bol stanovený

na deň 20.02.2013. Termín konečnej splatnosti úveru bol uvedený v kolónke „dátum koneč. splatnosti“,
ktorý bol stanovený na deň 20.01.2023. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolateľ na
nepreskúmateľné, v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (žalobca poukázal na Nález ÚS
ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 25/2007 a pod.) a poukázal aj na judikatúru
a teoretické východiská v súvislosti s ochranou spotrebiteľa.

8. Žalovaný na odvolanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 28.06.2018, nijakým spôsobom
nereagoval. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené neboli.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej
časti zamietol (výrok II.) a v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správne. V nenapadnutej časti (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
prevažnej časti sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie.

12. Uzatvorením Zmluvy o úvere medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu bol založený
spotrebiteľskýprávnyvzťah(tentozáverodvolateľnenamietal).Bolsprávnypostupokresnéhosúdu,keď

podrobil zmluvu o úvere súdnej kontrole, či po stránke obsahovej spĺňa náležitosti vyžadované § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy je aj ročná
percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady

použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V konkrétnej Zmluve nielen absentoval
údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale údaj o celkových nákladoch na úver vo
výške 11.390,47 Eur nezodpovedal parametrom uvedeným v zmluve, keďže poskytnutý úver v sume
15.000 Eur mal byť žalovaným - dlžníkom splatený v 120 splátkach po 228,24 Eur a vychádzajúc z
matematického výpočtu potom náklady na úver predstavovali sumu 12.388,80 Eur a nie 11.390,47

Eur tak, ako je uvedené v Zmluve. Znamená to, že spotrebiteľ v kontraktačnej fáze dostal skreslenú
informáciu o výške nákladov na úver (skreslenú informáciu o povinnom údaji), teda v Zmluve bola
uvedená nižšia suma nákladov na úver, než suma, ktorú mal žalovaný splatiť podľa výšky a počtu
splátok - čo žalobca (odvolateľ) neobjasnil/ nepodložil žiadnymi skutkovými tvrdeniami. Vecné a právne
súvislosti na základe ktorých okresný súd uzavrel bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ktoré zároveň

aj podrobne v dôvodoch rozhodnutia vyargumentoval, majú podľa názoru odvolacieho súdu zákonný
rámec. Len na doplnenie odvolací súd dodáva, že uvedená náležitosť spotrebiteľskej zmluvy má priamy
dopad na správne uvedenie výšky RPMN, teda ďalšej obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods.
2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy. Následne žalovaný bol
povinný nahradiť iba úverovú sumu poskytnutú právnym predchodcom ako istinu vo výške 15.000,00

Eur, z ktorej uhradil sumu 2.310,32 Eur, na základe čoho súd mohol žalobcovi priznať uplatnený nárok
len vo výške 12.689,68 Eur spolu s úrokom z omeškania.

13. Odvolací súd považoval za nadbytočné rozoberať otázku, či bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
spôsobuje absencia obligatórneho údaju vyžadovaného v § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010

Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy, keďže bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru už
bola konštatovaná na základe dôvodov popísaných v predchádzajúcom odseku, pričom pre takéto
konštatovanie nie je potrebné kumulatívne splnenie viacerých dôvodov, ale stačí, keď v spotrebiteľskej
zmluve absentuje čo i len jedna z obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom k rozhodnému dňu. Z uvedeného dôvodu sa tak odvolací súd nezaoberal touto

okolnosťou vyhodnocovanou okresným súdom, či naň reagujúcimi odvolacími námietkami žalobcu.

14. Odvolacie námietky procesného charakteru odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Žalobcovi
okresný súd vytvoril procesný priestor na to, aby v priebehu vedeného sporu mohol uplatniť procesnépráva garantované Civilným sporovým poriadkom. Žalobca bol riadne predvolaný na meritórne
pojednávanie, na ktorom mohol vecne argumentovať, bolo na žalobcovi, či tento súdom vytvorený
procesný priestor využije alebo nie. Tým, že sa žalobca pojednávania nezúčastnil (svoju neúčasť na

pojednávaní ospravedlnil) o možnosť argumentovať priamo na pojednávaní sa obral sám. Okresný súd
nemal povinnosť vyzvať žalobcu podľa § 129 CSP, predmetné ustanovenie totiž upravuje proces
odstraňovania vád podania vo veci samej a v prípade žaloby žalobcu sa nejednalo o neúplné a nejasné
podanie, ani o podanie, ktoré by bránilo vecnému prejednaniu veci. Odvolací súd nevzhliadol ani dôvod
na to, aby okresný súd postupom podľa § 168 ods.1 CSP nariadil termín predbežného prejednania

sporu, ide totiž o fakultatívnu fázu konania a je namieste v prípade tých sporov, ktoré sa vyznačujú
skutkovou a právnou zložitosťou. V súdenej veci je jednoznačné, že o takýto typ sporu sa nejedná,
žalobou uplatňovaný nárok vyplýva zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a v konkrétne riešenej vecnej
otázke (otázkach) o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je rozhodovacia prax súdov ustálená.

15. Za nedôvodné považoval krajský súd aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti

napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti je náležitou východisková úvaha odvolateľa o nevyhnutnosti
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá
povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
relevantnéargumentystrán.Vsúdenejvecivšakokresnýsúdsvojerozhodnutiezákonuzodpovedajúcim

spôsobomodôvodnil.Právonasúdnuochranuvšaknemožnozamieňaťs„právom“stranysporubyťpred
súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi
názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany
sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia.

16. Krajský súd zdôrazňuje, že konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden celok.
Z daného faktu vychádza tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR pri zaujímaní
stanoviska, či postupom súdu v konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom/
bolo mu odopreté právo na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd je oprávnený korigovať určité
nedôslednosti v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho, aby prvoinštančné rozhodnutie

muselo byť zrušené. Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii civilného sporového odvolacieho
konania, ktoré nie je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad od konania
v správnom súdnictve).

17. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).

18. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa dostatočným spôsobom riadil
ustanovením § 220 CSP, keď je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, čoho sa žalobca
domáhal a aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, uviedol ktoré dôkazy použil, poukázal na zákonné

ustanovenia, ktoré na zistený stav aplikoval, pričom rozhodol o celom nároku žalobcu a odôvodnenie
jeho rozhodnutia v plnom rozsahu korešponduje s výrokovou časťou napadnutého rozsudku. Odvolaciu
námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu preto posúdil odvolací
súd ako nedôvodnú.

20. Nakoľko odvolanie žalobcu v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP,ako aj od rozhodnutia vo veci samej v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne
zodpovedá čiastočnému úspechu žalobcu v spore a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

21. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že

žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení
sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie
o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj

§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z

uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).