Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/35/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615203385
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615203385.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžovo nám. 11, 010 11 Žilina, IČO:31 575 951, proti žalovaným: 1/ P. F.,
nar. XX.X.XXXX, XXX XX P. D. XXX, 2/ L. F., A.. X.XX.XXXX, XXX XX P. D. XXX, o zaplatenie 9 883,74
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 22.8.2018,
č.k. 4C/278/2015-38, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom zamietajúcom výroku potvrdzuje.

V prisudzujúcom výroku sa v napadnutej časti o povolení splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach
vo výške 150 eur, vždy do 25-teho dňa v mesiaci, od právoplatnosti rozhodnutia do zaplatenia, pod
stratou výhody splátok a v závislom výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v
r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/,2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 9 883,74 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9 816,71
eur od 19.2.2015 do zaplatenia, v mesačných splátkach vo výške 150 eur mesačne vopred splatných
k 25-temu dňu toho ktorého mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že nezaplatením čo i

len jednej splátky, alebo jej časti sa stáva splatný celý dlh a vo zvyšku žalobu zamietol. Vo výroku
rozhodnutia priznal žalobcovi voči žalovaným 1/,2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením

2. Prisudzujúci a zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1,2,3,4, § 54 ods.
1,2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 497,

§ 499, § 502 ods.1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“), § 9
ods.6, § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej „zákon o spotrebiteľských
úveroch„), § 290, § 295 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 3 ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Nariadenie vlády“) a vecne tým, že Úverovú zmluvu č. XXXXX uzavretú dňa 3.6.2013 medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, i keď sporná
zmluva predstavovala tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného

zákonníka) vychádzajúc z toho, že na žalovaných je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože
pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu ich obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti; na
základe uvedeného mal za to, že na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskehozákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. V danej
veci bola aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka pre žalovaných ako spotrebiteľov priaznivejšia,
a to s poukazom na ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie zistil, že nesplatená

istina v uplatnenej výške 9 300,19 eur predstavuje žalovanými čerpanú a nevrátenú sumu úveru s úrokmi
spolu v sume 516,52 eur vyčíslenými ku dňu zosplatenia úveru, t.j. ku dňu 18.2.2015 (úroková sadzba
13,9 % p.a. vyplýva zo zmluvy) a vyčíslenými úrokmi z omeškania z neuhradených splátok úveru do
dňa zosplatnenia v sume 7,03 eur (úroková sadzba 5 % p.a.), ktoré nároky žalobca uplatnil dôvodne.
Popri istine ako dôvodný posúdil žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie poplatkov za upomienky 2 x

15 eur a poplatku za predčasné splatenie úveru v sume 30 eur (spolu 60 eur). V prisudzujúcom výroku
rozhodnutia potom uložil žalovaným povinnosť zaplatiť sumu 9 883,74 eur, ktorá súčtom pozostáva
z nesplatenej istiny 9.300,19 eur, úrokov 516,52 eur vyčíslených ku dňu zosplatnenia úveru, úrokov
z omeškania z neuhradených splátok úveru do dňa zosplatnenia v sume 7,03 eur, poplatkov 60 eur.
Nakoľko žalovaní 1/,2/ boli v omeškaní s plnením peňažného záväzku a toto omeškania trvá, za
dôvodnú posúdil i žalobu v časti, v ktorej si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z

istiny 9 816,71 eur (istiny a úroku vyčíslených ku dňu zosplatnenia úveru) za obdobie od 19.2.2015 až
do zaplatenia, keď pri právnom posúdení výšky úroku z omeškania vychádzal z ust. § 3 nar. vlády č.
87/1995 Zb.. Poukazujúc na § 232 ods. 3 C.s.p. p ďalej posúdil osobné a majetkové pomery žalovaných
a umožnil im uhradiť pohľadávku žalobcu v splátkach, keď výšku 150 eur považoval za primeranú,
zodpovedajúcu približne výške pôvodnej splátky a keď povolenie splácať dlh v splátkach nezasiahne

neprimerane do hospodárskych pomerov žalobcu. Výšku splátky 150 eur mesačne nepovažoval za
zjavneneprimeranúkvýškepohľadávkyžalobcu,ktorújemožnéuspokojiťvprimeranomčase.Súdprvej
inštancie konštatoval, že pri rozhodovaní zohľadnil majetkové pomery žalovaných ako spoludlžníkov ku
ktorým prišlo po uzatvorení zmluvy, najmä okolnosti na strane žalovanej 2/, ktorá nie je zamestnaná zo
zdravotných dôvodov, je invalidnou dôchodkyňou, žalovaní nevlastnia žiadny majetok a splatenie celého

záväzku žalovanými jednorazovo nie je v danej situácii objektívne možné.

3. Pri rozhodovaní o nároku na zaplatenie zmluvného úroku 13,9% ročne z nezaplatenej istiny 9 300,19
eur za obdobie od 19.2.2015 do zaplatenia (t.j. za čas po ukončení zmluvy po zosplatnení úveru )
súd prvej inštancie vzal v úvahu, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie

na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie) a niet zákonného kogentného pravidla, podľa
ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Pretože ak úver
nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už
zákonné(úrokyzomeškaniaskogentnestanovenýmlimitom)alebozmluvné(napr.zmluvnápokuta).Mal
za to, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zákona v neprospech žalovaných,

ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Preto uplatnený úrok 13,90
% p.a., prevyšujúci úrok z omeškania a problematickú klauzulu o úrokoch popri úrokoch z omeškania
(po splatnosti) prima facie potenciálne umožňujúcu navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru,
posúdil ako rozpor s ust. § 3a ods.3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti

navyšujúcenuzaužívaniefinančnýchprostriedkovzaobdobiedodohodnutejalebopredčasnevyvolanej
doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu
inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády. Na základe uvedeného mal
za to, že dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách
platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje značnú

nerovnováhu ku škode spotrebiteľa a značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému
pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške
úveru a je nepravdepodobným, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom,
ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne (I.-XXX/XXXX, Y., Rozsudok Krajského súdu
Prešov sp. zn. 6Co/190/2014 v analogickej právnej veci ). Mal tak za to, že žalobca ako veriteľ nemohol

oprávnene požadovať od žalovaných ako dlžníkov zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny,
nakoľko sa po vyhlásení celého úveru za splatný sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí a žalobcovi
patria len úroky z omeškania. Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za
používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti. Na uvedenom nič
nemení ani dohoda účastníkov nakoľko táto je pre obchádzanie zákona absolútne neplatná.

4. Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedeným nárokom ďalej konštatoval, že je mu z rozhodovacej
činnosti známa existencia odlišného právneho názoru, podľa ktorého dispozitívna norma neobmedzuje
dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky súodmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR
zo dňa 27.06.2007, sp. zn. 33Odo 657/2005). Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje
v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, keďže Súdny dvor

výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil
zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem
zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. I.-XXX/XX, Y.), keď čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13 sa má
vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými

stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce
zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Na účely
určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny preklad)“, treba
preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol
rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní.
Taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania, či iných

sankciách, je v neprospech žalovaných. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi
uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope
na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády č. 87/1995 Z.z.: „Ak je predmetom spotrebiteľskej
zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so
splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery

nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10
percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto
nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ
spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty
a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie

podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie
spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto
nariadenia vlády. Poukazujúc na právny názor uvedený v rozsudkoch Krajského súdu Bratislava, sp.
zn. 10Co/136/2017 zo dňa 13.7.2017 a č.k. 7 Co 347/2017 - 64 zo dňa 14.2.2018 súd prvej inštancie
konštatoval, že istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa §

503 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak
zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti
dlžného zostatku úveru. Žalobca ako veriteľ preto nemohol oprávnene požadovať od žalovaných ako
dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po vyhlásení celého úveru za splatný sa istina

úveru ďalej zmluvne neúročí a žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania. Na základe uvedeného
žalobu v časti o zaplatenie úroku z úveru uplatneného po zosplatnení úveru (úroku vo výške 13,9 %
ročne z nezaplatenej istiny 9 300,19 eur od 19.2.2015 do zaplatenia) ako nedôvodnú zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1, § 255 ods.1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov

konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti zamietajúcemu výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na úrok po
zosplatnení úveru a výroku o splatnosti povinnosti uloženej žalovaným v prisudzujúcom výroku
rozhodnutia podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozsudok súdu prvej inštancie

je v napadnutej časti nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia
peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. §
502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je

dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona, ako aj na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Z podstaty
úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť
úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik

povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.
Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník
v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ideo dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba
vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na
úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. l Obchodného zákonníka). Úprava úroku z

omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter), a preto je rozhodujúce, ako
sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v
konkrétnom prípade. Odvolateľ mal za to, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha
nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný
zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom

stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom
zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Odvolateľ
v podanom odvolaní odkázal na aktuálnu rozhodovaciu prax v danom smere, a to na rozsudok
Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 29.11.2017, č.k. 43 Co/23/2017-92, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 7.12.2017,
č.k. 8Co/193/2017-88, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.11.2017, č.k. 7 Co/366/2017-84,

rozsudky Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.2.2018, č.k. 5 Co/297/2017, zo dňa 15.2.2018, č.k. 5
Co/311/2017, zo dňa 13.2.2018, č.k. 5 Co/250/2017 a rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa
27.3.2018, č.k. 8 Co/138/2017-83 a zo dňa 29.5.2018, č.k. 3Co/108/2017. Odvolateľ
ďalej uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj
úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných

prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia
až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom,
na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných
záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506
Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom

pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch
splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku
ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú
sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu
veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred

odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou zásadou
spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie
aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Odstúpením od zmluvy v
zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa a tomu
zodpovedajúca povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok

veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

7. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie , v ktorom povolil žalovaným splácať dlh v mesačných
splátkach po 150 eur, toto odvolateľ označil za rozhodnutie v rozpore so zákonom, keďže ním je
umožnené žalovaným splácať dlh dokonca v nižšej splátke, než v akej mali hradiť úver v zmysle

zmluvy .Výšku priznanej splátky mal za neadekvátnu výške uplatnenej pohľadávky , pretože lehota na
jej splatenie ( 5 rokov) sa predĺžila do takej miery, že sa tým poprel samotný účel súdneho konania. V
súvislosti s odvolaním v tejto časti poukázal na aktuálnu judikatúru, konkrétne na rozsudky Krajského
súdu v Trnave zo dňa 1.3.2017, č.k. 24 Co/322/2016-85, zo dňa 15.5.2017, č.k. 23 Co/498/2016-72
a zo dňa 28.5.2018, č.k 23Co/392/2017-77 a na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

dňa 31.7.2017, č.k. 12 Co/145/2017-85 a zo dňa 27.9.2017, č.k. 15Co/185/2017-136. Vzhľadom k
uvedenému odvolateľ žiadal, aby odvolací súd v zmysle ust. § 388 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej
inštancievnapadnutomrozsahuzmenilavyhovelžalobežalobcuvplnomrozsahuazaviazalžalovaných
uhradiťdlžnúsumudo3dníodprávoplatnostirozsudkuazároveňžalobcovipriznalnáhradutrovkonania
aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

8. Žalovaní 1/,2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

9. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a
§ 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne

vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia dôvodné, pretože súd prvej inštancie pri posudzovaní
žaloby v časti o uloženie povinnosti žalovaným 1/,2/ zaplatiť žalobcovi úrok z úveru uplatneného po
zosplatneníúveru(vovýške 13,9%ročneznezaplatenejistiny9300,19eurod19.2.2015dozaplatenia)náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a
rozhodnutie v tejto časti i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

10. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietajúcemu
výroku rozhodnutia, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil
skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na
základe uvedeného sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s
dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcimi sa k zamietajúcemu výroku a

konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už
vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.

12. V posudzovanej veci nie je sporné, že Úverová zmluva č. 52406 uzavretá medzi stranami
dňa 3.6.2013 má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí,

ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o v zásade
o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať, pretože
nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide o cenu za to, že do jeho dispozície mu boli vydané
finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a
prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí až do splatnosti úveru. V prípade, že dlžník

poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo
vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru
dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu
odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné
právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať

od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s
ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Hoci vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu
a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo
svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých

peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia
dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla
by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal
naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia

celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto
následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy
v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi.

13. Vo vzťahu k prezentovanému záveru odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 18.9.2012 sp.zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý v odôvodnení rozhodnutia poukazujúc na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 143/98 uviedol, že nie je možné priznať
úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.
Hoci judikatúra najmä nižších súdov v tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa k
názoru prezentovanému v označenom rozhodnutí , ktorý korešponduje so záverom prezentovaným

súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a jeho záver považuje za logický, nakoľko v opačnom
prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe
úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo nerovnováhu vo vzťahoch medzi
účastníkmi zmluvy. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie
hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a

môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nejaké obmedzenie užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.14. Žalobca vo svojom odvolaní svoj nárok na riadny úrok po vyhlásení splatnosti úveru až do momentu
zaplatenia dlžnej istiny odôvodňoval poukazom na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa tohto
ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve.

Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Na základe
druhej vety tohto ustanovenia nemožno potvrdiť ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne
úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení úveru. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba na situáciu, kedy dlžník
splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie je prípad posudzovanej
veci, kedy dlžníci ( žalovaní 1/,2/) dlžný úver nesplatili. Argumentácia žalobcu poukazujúca na § 506

Obchodného zákonníka upravujúceho oprávnenie veriteľa odstúpiť od zmluvy pre omeškanie dlžníka
nemá súvis s posudzovanou vecou, nakoľko žalobca od zmluvy neodstúpil, vyhlásil predčasnú splatnosť
úveru, čo je odlišný inštitút s inými právnym následkami (napr. zmluva v takomto prípade nezaniká). O
rovnaké ustanovenie oprel svoje rozhodnutie č. k. 11Co 12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 aj Krajský súd
v Žiline, ktoré preto žalobca tiež citoval nedôvodne a nie je potrebné zo strany odvolacieho súdu sa k
nemu bližšie vyjadrovať. Žalobcova námietka, že Ústavný súd SR sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS

476/2012 nezaoberal meritom veci, ktorá bola predmetom konania na všeobecných súdoch, je rovnako
nedôvodná. Ústavný súd SR sa po vecnej stránke zaoberá rozhodnutiami všeobecných súdov iba do
tej miery, či sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné, teda či nimi nedošlo k takému excesu, ktorý by
mal za následok porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR. Skutočnosť, že
Ústavný súd SR sa podrobne nezaoberal meritom veci, nijako neznižuje význam jeho záveru o ústavnej

udržateľnosti posudzovaných rozhodnutí všeobecných súdov. Rovnako je bezpredmetné využívať ako
výkladovú pomôcku návrhy zákonov, ktoré neboli schválené Národnou radou SR. Najvyšší súd ČR vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014 citovanom žalobcom síce konštatoval, že
úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky stranami dojednané úroky, avšak ani tento
názor nie je spôsobilý vyvrátiť správnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, podľa
ktorých má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru,
pričom tieto možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania aj po splatnosti celého úveru, odvolací
súd zdôrazňuje, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v

právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť právnych názorov súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je riešená a
upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V záujme
zachovania princípov právnej istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je nevyhnutné, aby

všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej
procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Povinnosťou všeobecných súdov však rozhodne nie je reagovať v odôvodnení na rozhodnutia vydávané
iným senátmi, či inými súdmi rovnakej alebo nižšej inštancie. Existencia odlišnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov je síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe v zákonom stanovenej

procedúre nie vylúčená. To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj
rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. úplne
odlišne. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva odvolateľovi do pozornosti, že Občianskoprávne kolégium
Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 1.3.2019 v zmysle § 17 ods. 3 písm. a/ zákona č.
757/2004Z.z.osúdochaozmeneadoplneníniektorýchzákonovprijalovzhľadomnavýkladovérozdiely

v právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 5Co, 6Co, 7Co, 8Co, 9Co, 15Co, 16Co k otázke
platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru Stanovisko č. 1/2019, podľa
ktorého „ v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia
úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej
splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo

na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi.“

16. S poukazom na uvedené sa odvolací súd zhoduje s názorom odvolateľa len v tom, že úroky z

omeškaniaazmluvnéúrokysúdvarozdielneinštitúty,ktorémajúsvojevlastné,vzájomnenezastupiteľné
funkcie. Uvedené však nijako nespochybňuje zánik nároku veriteľa na zmluvné úroky po zosplatnení
úveru, nakoľko stále platí, že sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne aj inými
poplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú nerovnováhuv právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca poukazoval na komentár k
Obchodnému zákonníku, názory tam uvedené boli aktuálnou rozhodovacou činnosťou súdov už
prekonané v smere uvedenom vyššie. Možno teda zhrnúť, že odvolacia argumentácia žalobca nebola

spôsobilá spochybniť správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu o
uloženie povinnosti žalovaným 1/,2/ zaplatiť žalobcovi úrok z úveru vo výške 13,9 % ročne z
nezaplatenej istiny 9 300,19 eur od 19.2.2015 do zaplatenia ( t.j. za obdobie po zosplatnení úveru ). Na
základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku
podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

17. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

18. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Prihliadajúc na kvantitatívnu stránku odvolania (medze, v ktorých sa žalobca domáha preskúmania
rozhodnutia ) odvolací súd následne preskúmaval časť prisudzujúceho výroku súdu prvej inštancie
týkajúceho sa určenia paričnej lehoty, t.j. lehoty určenej na splnenie priznaného peňažného plnenia.
Vo vzťahu k dôvodom odvolania je treba uviesť, že v civilnom súdnom konaní v zásade platí, že ak

je v rozsudku uložená povinnosť plniť, je strana , ktorej bola táto povinnosť uložená, povinná splniť ju v
zásade do troch dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 C.s.p.). Len v odôvodnených prípadoch
môže súd určiť lehotu dlhšiu; takto postupuje podľa okolností daného prípadu, napr. podľa sociálnej a
rodinnej situácie, zdravotného stavu osoby, ktorej sa ukladá povinnosť a pod.. Ak má súd za to, že je v
danomprípadenamiesteurčiťnaplnenielehotudlhšiu,alebostanoviť,žeplneniesamástaťvsplátkach,

musí byť táto časť výroku rozhodnutia súdu podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré
by presvedčivo zdôvodnili záver, že je vzhľadom na povahu prejednávanej veci, priznaný nárok a osobné
pomery strany vhodné určiť na plnenie lehotu dlhšiu ako tri dni od právoplatnosti rozsudku, resp.
stanoviť, že peňažné plnenie sa môže plniť v splátkach. Je pritom na úvahe súdu, či po oboznámení
sa s relevantnými skutočnosťami (vykonanými dôkazmi) výhodu splátok žalovanému umožní alebo nie,

v akom rozsahu a za akých podmienok. Platí ale, že pokiaľ povinný žalovaný o umožnenie uhradiť dlh
v splátkach v priebehu konania požiada, musí zároveň svoje tvrdenia preukázať dôkazmi, ktoré súd
následne vykoná a vykonané dokazovanie vyhodnotí.

20. V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní 1/,2/, ktorým bolo súdom prvej inštancie

riadne doručené Poučenie o možnosti zastúpenia spotrebiteľa a procesných právach a povinnostiach
spotrebiteľa podľa § 292 C.s.p., v priebehu pojednávania nariadeného na deň 22.8.2018 v priebehu
záverečnýchprednesovuviedli,ženiesúschopnízaplatiťpohľadávkujednorazovoažiadajúopovolenie
splátok (v neurčenej výške). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že tento
poukazujúc na § 232 ods. 3 C.s.p. posúdil osobné a majetkové pomery žalovaných

a umožnil im uhradiť pohľadávku žalobcu v splátkach, keď „výšku 150 eur považoval za primeranú,
zodpovedajúcu približne výške pôvodnej splátky a keď povolenie splácať dlh v splátkach nezasiahne
neprimerane do hospodárskych pomerov žalobcu. Výšku splátky 150 eur mesačne nepovažoval za
zjavneneprimeranúkvýškepohľadávkyžalobcu,ktorújemožnéuspokojiťvprimeranomčase.Súdprvej
inštancie konštatoval, že pri rozhodovaní zohľadnil majetkové pomerov žalovaných ako spoludlžníkov

ku ktorým prišlo po uzatvorení zmluvy, najmä okolnosti na strane žalovanej 2/, ktorá nie je zamestnaná
zo zdravotných dôvodov, je invalidnou dôchodkyňou, žalovaní nevlastnia žiadny majetok a splatenie
celého záväzku žalovanými jednorazovo nie je v danej situácii objektívne možné.“

21. V prejednávanej veci po zohľadnení prijatého rozhodnutia a obsahu súdneho spisu je odvolací

súd nútený konštatovať, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možností
žalovaných zaplatiť dlžnú pohľadávku. Z prednesov žalovaných v priebehu pojednávania nariadeného
na deň 22.8.2018 síce vyplýva nimi tvrdená výška ich mesačného príjmu (žalovaný 1/ netto mzda
vo výške 500 eur, žalovaná 2/ invalidný dôchodok vo výške 450 eur) a ich majetkové pomery (podľatvrdenia žalovaných nevlastnia žiaden majetok), súd prvej inštancie sa však týmito tvrdenými finančnými
amajetkovýmipomermi nezaoberal,nezisťovalakédôkazyžalovaní1/,2/napreukázaniesvojichtvrdení
o nemožnosti zaplatiť dlh v primeranej navrhujú vykonať, nezaoberal sa skutočnou ochotou žalovaných

platiť dlh v splátkach a ani tým, či vôbec a akú sumu po podaní žaloby (ktorá bola žalovaným doručená
dňa2.1.2018)zaobdobiedorozhodnutiasúduprvejinštanciežalobcoviuhradili.Zároveňjepotrebnétiež
vychádzať z toho, že posúdenie finančných možností žalovaných pre účely úhrady dlžnej pohľadávky
by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde
jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaných a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu exekúcie.

Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že výška splátok musí byť primeraná výške
priznaného plnenia, pričom v danom prípade by pri splátkach 150 eur mesačne bol dlh uhradený až cca
po 5- tich rokoch, čo je neprijateľné, keďže podľa ustálenej rozhodovacej praxe by lehota na zaplatenie
celého dlhu nemala presiahnuť obdobie 3 rokov.

22. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý povolil žalovaným 1/,2/

zaplatiť dlžnú sumu v splátkach bez dôsledného posúdenia a odôvodnenia splnenia podmienok
pre povolenie splátok vychádzajúceho z výsledkov vykonaného dokazovania má za následok, že
odôvodnenie rozhodnutia v časti vzťahujúcej sa k uvedenému výroku nespĺňa požiadavky obsiahnuté v
§ 220 ods.2 C.s.p na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na
spravodlivý proces. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej

časti prisudzujúceho výroku, t.j. vo výroku o povolení splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach vo
výške 150 eur, vždy do 25-teho dňa v mesiaci, od právoplatnosti rozhodnutia do zaplatenia, pod
stratou výhody splátok a v závislom výroku o trovách konania podľa § 389 ods.1 písm. b/ C.s.p. zrušil
a vec v rozsahu zrušenia podľa § 391 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie
bude opakovane dôsledne posúdiť žiadosť žalovaných 1/,2/ prezentovanú v priebehu pojednávania

nariadeného na deň 22.8.2018 na plnenie dlhu v splátkach vo vzťahu k dôkazom, ktoré na jej
preukázanie žalovaní 1/,2/ navrhli (resp. navrhnú) a prijaté rozhodnutie o paričnej lehote následne
dostatočne odôvodniť (§ 220 ods.2 C.s.p.). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade
trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).