Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. november 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/28/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214213195
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2214213195.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. U. B., nar. X.X.XXXX, adresa G.
G. časť O. XX, 2. N. B., nar. XX.X.XXXX, adresa tamtiež, obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Helena
Buzgóová, so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 2, proti žalovanému: Slovenský pozemkový
fond, so sídlom Bratislava 11, Búdkova cesta 36, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11C/386/2014-103 zo dňa
21.6.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) voči
žalobcom v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobcovia sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v kat. úz. O. G., obec G. G., parc. č. 94/3 záhrady vo výmere 1.073m2,
evidovanej na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu Dunajská Streda - katastrálny odbor (parcela
registra „C“). Výrokom II. žalobcom náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia súd prvej inštancie ako prvé skonštatoval, že žalovaný
Slovenský pozemkový fond je vo veci pasívne legitimovaný, nakoľko podľa § 16 ods. 1 písm. a) a b)
zákona č. 80/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, Fond nakladá
podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov s pozemkami: a) vo vlastníctve štátu uvedenými v
osobitnom predpise a v § 14 ods. 1 a v § 15; b) s nezisteným vlastníkom (§ 13), pričom podľa § 17 ods.
1 citovaného zákona, Fond pri nakladaní s pozemkami uvedenými v § 16 ods. 1 vystupuje vo svojom
mene a to aj pred súdmi a orgánmi verejnej správy.

3. Následne súd uviedol, že žalobcovia sa domáhajú určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti v kat.úz. O. G., Obec G. G., parc. č. 94/3 záhrady vo výmere 1073 m2, evidovanej na liste
vlastníctva č. XXX Okresného úradu Dunajská Streda - katastrálny odbor (parcela registra "C"). Ide teda
o určovaciu žalobu podanú dňa 19.6.2014 v zmysle § 137 písm. c) CSP. Potom po citácii ust. § 137 písm.
c) CSP a statí z rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo 105/2013, 5Cdo 60/1998, 3Cdo 112/2004 skonštatoval,
že žalobcovia osvedčili danosť naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, keď ako oprávnené

osoby tvrdia, že spornú nehnuteľnosť nadobudli do svojho bezpodielového spoluvlastníctva vydržaním.

4. Na to súd prvej inštancie poukázal na zákonné predpoklady vydržania a to spôsobilý predmet
vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Pokiaľide o predmet vydržania, uviedol, že v danom prípade ide o nehnuteľnú vec, ktorá je spôsobilým
predmetom vydržania. Pokiaľ ide o oprávnenosť držby, uviedol, že sa vyžaduje, aby držiteľ bol so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, pričom je potrebné posúdiť,

či držiteľ pri zachovaní obvyklej normálnej miery opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať,
mohol dôvodne usudzovať, že mu vec alebo právo patrí. Na obranu žalovaného, že absencia zákonom
predpísanej písomnej formy o prevode nehnuteľnosti nemôže byť základom oprávnenej držby a preto
nemôže viesť k vydržaniu, rovnako ako opomenutie povinnosti zápisu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností alebo registrácie na Štátnom notárstve, uviedol, že túto obranu žalovaného akceptuje a

následne poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 2Cdon 568/96, 22Cdo 1253/99, 22Cdo 490/2001,
judikát V5/1989 a citoval, že či je držiteľ dobromyseľný treba hodnotiť vždy objektívne, nestačí jeho
subjektívne presvedčenie, pričom je rozhodujúce, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať mal, resp. mohol mať alebo
nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Podľa názoru prvoinštančného súdu
žalobcovia od roku 1966 (kúpa záhrady) do roku 2009 (úmysel s nehnuteľnosťou vlastnícky disponovať)

boli dobromyseľní, nemohli mať pochybnosti o tom, že by im záhrada nepatrila, najmä však od času
vydania stavebného povolenia (1969) na stavbu rodinného domu na parc. č. 93 nadobudnutého tým
istým spôsobom ako záhrada parc. č. 94/3. Následne súd poukázal na nález ÚS SR I.ÚS 549/2015
pojednávajúci o dobrej viere nadobúdateľa ako nevyhnutnom predpoklade pre vydržanie. Pokiaľ ide o
oprávnenosť držby a jej nepretržitosť, súd poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 863/2014, z

ktorého uviedol, že dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam
veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo.
To však neznamená, že takýto titul musí byť daný, postačí, že držiteľ je so zreteľom k všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že tu takýto titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je
treba vždy hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého

účastníka (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000). Poukázal tiež na rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo
2065/2005 podľa ktorého, ak niekto nadobudne vlastnícke právo k pozemku a pritom sa v dôsledku
ospravedlniteľného omylu uchopí aj držby susedného pozemku, bude držiteľom oprávneným. Titulom
držby bude nadobúdací titul k skutočne vlastnenému pozemku aj keď ide o tzv. putatívny titul, je tento
titul postačujúci (NS ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000). V rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo 386/2000 poukázal

na to, že jedným z hľadísk pre posúdenie oprávnenosti omylu držiteľa je aj pomer plochy kúpeného a
skutočne držaného pozemku, pričom záleží aj na tvare pozemkov a ich umiestnení v teréne. Z rozsudku
NS ČR sp. zn. 22Cdo 1594/2004 aj 22Cdo 2941/2000 citoval, že oprávnenú držbu nemožno vylúčiť aj
v prípade, že výmera držaného pozemku dosahuje až 50% výmery pozemku kúpeného a výnimočne
aj viac. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 837/98 súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ

sa nadobúdateľ chopí držby celého pozemku, aj keď na niektorú z parciel tento pozemok tvoriacich
sa nadobúdací titul nevzťahuje, nevylučuje to podľa okolností jeho oprávnenú držbu celého pozemku.
Následne súd poukázal tiež na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo 2724/2009 a 22Cdo 4138/2013
pojednávajúce o chopení sa držby časti susedného pozemku.

5.Následnesúdprvejinštancievyvodil,žezuvedenéhovyplýva,žežalobcoviasachopilidržbysporného
pozemku na základe tzv. putatívneho právneho dôvodu, preto neobstojí záver, že oprávnenú držbu
vylučovala absencia titulu držby. Bolo teda treba skúmať, objektívnu dobrú vieru držiteľa.

6. Potom súd vec citoval ust. § 123, § 129 ods. 1 a 2, § 130, § 134 ods. 1, 2, 3 a § 868 Občianskeho

zákonníka(zák.č.40/1964Zb.-ďalejlenOZ).Nadviazal,žeObčianskyzákonník(zákonč.40/1964Zb.),
oproti skoršiemu právnemu stavu (zákon č. 141/1950Zb.), vydržanie vlastníckeho práva neumožňoval,
iba rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo do 31.3.1964 (§ 498 zákona č. 40/1964 Zb., teraz
§ 854). Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 131/1982 Zb. (účinná od 1.4.1964),
opätovne zaviedla inštitút vydržania (§ 135a) a súčasne v ustanovení § 507a (teraz§ 856 ods. 3)

umožnila pre vydržanie započítať aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec
nepretržite v držbe s tým, že tento čas neskončí skôr, než uplynutím jedného roka. Novela Občianskeho
zákonníka, vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb., okrem iného, podstatne rozšírila spôsobilosť predmetu
vydržania. Spôsobilým predmetom vydržania sa stala aj poľnohospodárska pôda. Uvedená novela
súčasne umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa (nie štátu) a umožnila vydržanie i voči štátu,

i možnosť vydržať vlastnícke právo právnickou osobou. Pre aplikáciu príslušnej právnej úpravy majú
mimoriadny význam prechodné ustanovenia zákona č.509/1991 Zb. - § 868. Z uvedeného vyplýva, že ak
boli do 31.12.1991 splnené predpoklady pre vydržanie vlastníckeho práva, vznik právnych vzťahov, ako
aj nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991.Prezapočítanieuplynulýchdôbdonepretržitejvydržacejdobyjevýznamnéintertemporálneustanovenie
§ 865 ods. 3 (§ 507a ods. 3 zákona č. 131/1982 Zb.),umožňujúce občanovi započítať aj čas pred
1.4.1983, so súčasným odkladom možnosti vydržania až od1.4.1984, ako aj ustanovenie § 872 ods. 6

(zákona č. 509/1991 Zb.), umožňujúce oprávnenej osobe, aby v prípade vydržania pozemku započítala
čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred 1.1.1992.

7. Súd žalobe na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vyhovel z dôvodu, že žalobcovia
vlastnícke právo nadobudli vydržaním. Žalobcovia prevodom (na základe neformálnej zmluvy uzavretej

v súlade s § 44 a § 46 - účastníci sa dohodli na jej obsahu a uzavreli o tom písomnú zmluvu zo dňa
12.03.1966 - avšak neúčinnej podľa § 134 ods. 2 - zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom
- v tom čase platného Občianskeho zákonníka) nenadobudli vlastníctvo, ani len spoluvlastníctvo k
predmetnej nehnuteľnosti. Úmyslom žalobcov bolo kúpiť stavebný pozemok na výstavbu rodinného
domu v rozlohe približne 7 árov s priľahlou záhradou v rozlohe približne 10 árov. Uvedenému nasvedčuje
nielen uvedená zmluva, ale i ďalšie listinné dôkazy: geometrický plán, LV č. XX, stavebné povolenie.

Žalobcovia minimálne od roku 1966, kedy došlo k ohradeniu si pozemku, boli toho názoru, že pozemok
na ktorom legálne stavajú a priľahlú záhradu, riadne kúpili za vyplatenú kúpnu cenu a je v ich vlastníctve.
Nikto ich pri tejto držbe nerušil a žiadne právne ani faktické nároky, minimálne počas vydržacej doby 10
rokov, vo vzťahu k nim si neuplatnil. Uvedené vyplynulo z listinných dôkazov. Žalobcovia pri vstupe do
držbypozemku(kúpa7árovstavebnéhopozemku,10árovzáhrady,ohradenie)bolidobromyseľnívtom,

že pozemok si riadne kúpili a vlastnícky im patrí, a počas celej vydržacej doby pri nerušenom užívaní
pozemku a nakladaní ako s vlastným (stavba na základe stavebného povolenia) tiež boli dobromyseľní,
a preto splnili všetky podmienky k tomu, aby pozemok vydržali. Súd zdôraznil, že zatiaľ, čo stavebný
pozemok - parc. č. 93 vo výmere 724 m2, evidovaný na LV č. XX, skutočne v roku 1966 do svojho
vlastníctva nadobudli (viď LV č. XX: titul nadobudnutia: R.II 52/66-15/66), záhradu - parc.č. 94/3 vo

výmere 1073 m2 nenadobudli do svojho vlastníctva, o čom získali vedomosť v roku 2009, toto však už
žiadny vplyv na nadobudnutie vlastníctva vydržaním k predmetnému pozemku nemalo. Žalobcovia sú
oprávnenými držiteľmi predmetnej nehnuteľnosti a splnili tým zákonnú oprávnenú držbu potrebnú na
nadobudnutie nehnuteľnosti vydržaním.

8. V danej veci si žalobcovia neuplatnili svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na základe
kúpnej zmluvy, ale vydržaním. Predmetná kúpna zmluva bola spôsobilou založiť dobromyseľnosť
držiteľov - žalobcov o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, ktoré presvedčenie má oporu v skutkových
okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľom vlastnícky patriť - kúpna zmluva z
12.03.1966, v ktorej obe zmluvné strany prejavili svoju vôľu, predať a kúpiť - žalobcovia zaplatili za

spornú nehnuteľnosť kúpnu cenu. Neplatnosť zmluvy - absencia presného určenia osoby na strane
predávajúceho i na strane kupujúceho a kvalifikované vymedzenie predmetu kúpy geometrickým
plánom, spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a účastníci zmluvy
na to nemali potrebné odborné predpoklady, neboli osobami práva znalými. Vychádzajúc z vyvrátiteľnej
právnej domnienky, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená, súd dospel k záveru,

že držba žalobcov bola aj pri vstupe a aj počas celej vydržacej doby oprávnená. Záver o právnej
erudovanosti najmä žalobcov do takej miery, aby mohli posúdiť(ne)platnosť kúpnej zmluvy nevyplýva
zo žiadnych skutočností, navyše právny proces prevodu nehnuteľností bol závislým aj od činnosti iných
osôb na ňom zúčastnených, napr. notára, nepochybne však najmä miestneho národného výboru a
stavebného úradu.

9. Následne súd prvej inštancie dospel k záveru, že určovacia žaloba bola podaná dôvodne. Pokiaľ ide
o náhradu trov konania ustálil, že vo veci boli úspešní žalobcovia, ktorí však pred súdom uviedli, že sa
nároku na náhradu trov konania vzdávajú (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP).

10. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I., pri uplatnení odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
f) CSP, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods.
1 písm. h) CSP, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podal odvolanie
žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v rozsahu jeho výroku I. zmenil tak, že žalobu
zamietne a ak dospeje k záveru, že sú na to splnené podmienky, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Podľa odvolateľa napadnutý rozsudok je postihnutý viacerými vadami. Zdôraznil, že žalobcami
v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržanímustanovených v § 134 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, keď žalobcovia počas vydržacej doby nemohli
mať status oprávnených držiteľov vzhľadom na absenciu ich dobromyseľnosti v tom, že im predmetná
nehnuteľnosť patrí, keď pri zachovaní bežnej opatrnosti, mohli a mali zistiť, že sporná nehnuteľnosť im

nepatrí. Následne odvolateľ citoval ust. § 46 OZ v znení účinnom do 30.6.1969, § 40 ods. 1 a § 134 ods.
2 OZ. Odmietol, že by za právny titul vstupu žalobcov do oprávnenej držby spornej nehnuteľnosti mohla
byť považovaná ústne uzatvorená kúpna zmluva v čase, keď právna úprava vyžadovala pre platnosť
prevodu nehnuteľnosti nielen písomnú formu, ale aj registráciu Štátnym notárstvom, pričom vlastníctvo
prechádzalo až registráciou zmluvy. V tejto súvislosti žalovaný odkázal na konštantnú judikatúru, ktorá

dospela k záveru, že „Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom
jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný“ (NS SR sp.
zn. 3Cdo 97/2009, 4Cdo 283/2009, 5Cdo 30/2010, 3MCdo 7/2010, 3MCdo 8/2010, 6 MCdo 5/2010,
3Cdo 46/2017). Poukázal na to, že odklon od ustálenej judikatúry bol súdom odôvodnený predovšetkým
rozhodnutiami českých súdnych orgánov a to napriek tomu, že rozhodovacia prax na Slovensku je v
obdobných prípadoch jednotná a súčasne odôvodnenie tohto odklonu nepovažuje SPF za dôkladné

a presvedčivé. Žalovaný odmietol konštatovanie, že by písomnú formu zmluvy a potrebu registrácie
Štátnym notárstvom bolo možné považovať za odborné otázky vyžadujúce osobitné vzdelanié, znalosti
a vedomosti. V prípade, ak žalobcovia nedisponujú dôkazmi o uzatvorení zmluvy v písomnej forme,
nemohli byť dobromyseľní pri vstupe do držby vzhľadom na to, že právnym omyl žalobcov spočívajúci
v neuzatvorení zmluvy vo forme predpísanej zákonom pre jej platnosť nemôže byť ospravedlniteľný. V

tejto súvislosti poukázal na R 74/2015 (NS SR sp. zn. 4Cdo 361/2012). Ako listinný dôkaz bola v konaní
predložená potvrdenka zo dňa 12.3.1966, ktorou G. O. potvrdzuje, že od U. B. ako kúpnu cenu za
záhradu v Z.... prevzal 3.421,- Kčs, pričom súd tento dôkaz vyhodnotil ako kúpnu zmluvu uzatvorenú
v písomnej forme, ktorá hoci nie je platná, bola spôsobilá založiť vstup do oprávnenej držby. Žalovaný
odmieta, že by uvedený doklad, na ktorom chýbajú akékoľvek identifikačné údaje týkajúce sa či už osôb

alebo nehnuteľností, mohol vyvolať u žalobcov dojem o platnom uzatvorení kúpnej zmluvy a platnom
prevode spornej nehnuteľnosti. Podmienkou prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti bola tiež registrácia
zmluvy na Štátnom notárstve, pričom zo strany žalobcov nebolo preukázané ani splnenie tejto zákonom
ustanovenej podmienky. V tejto súvislosti odkázal na R 73/2015. Uviedol, že omyl vyvolaný neznalosťou
všeobecných predpisov občianskeho práva nie je možné považovať za ospravedlniteľný a teda pri

existencii tohto omylu nemohli byť žalobcovia dobromyseľní so zreteľom na všetky okolnosti, že im
sporná nehnuteľnosť patrí a teda nemohli mať status oprávnených držiteľov. V ďalšom žalovaný citoval
z odôvodnenia NS SR sp. zn. 5Cdo 30/2010 a 5Cdo 234/2009 pojednávajúce o oprávnenosti držby.

12. Žalovaný poukázal tiež na to, že aj v prípade, že by bolo možné považovať ústne uzatvorenú zmluvu

a vyplatenú kúpnu cenu za právny titul vstupu do oprávnenej držby, táto nemohla byť oprávnená po celú
vydržaciu dobu, keď už z dohody o zriadení práv osobného užívania pozemku uzavretej dňa 8.3.1966
je zrejmé, že bolo zriadené právo osobného užívania iba k parc. č. 93 k výstavbe rodinného domu
a zriadeniu záhradky. Aj pri pripustení, že žalobcovia nemuseli mať vedomosť o spôsobe evidencie
spornej nehnuteľnosti, je vylúčené, aby nemali vedomosť o výmere parcely a dohoda o zriadení

práv osobného užívania výslovne uvádzala, že sa zriaďuje právo osobného užívania k parc. č. 93 o
výmere 724 m2. Žalovaný odmieta, že by takáto dohoda bola spôsobilá založiť právny titul vstupu do
oprávnenej držby spornej nehnuteľnosti, ktorej výmera spolu s výmerou nehnuteľnosti v ich vlastníctve
predstavuje 1.797 m2. Práve naopak žalobcovia pri zachovaní bežnej opatrnosti mali postrehnúť, že
výmera pozemku, ktorý si oplotili, výrazne presahuje výmeru uvedenú v dohode. Skutočnosť, že v

dohode je uvedená výmera 724 m2 v nich mohla a mala vyvolať pochybnosti o ich vlastníctve k
spornej nehnuteľnosti s výmerou 1.073m2. Pokiaľ žalobcovia v stanovisku zo dňa 31.7.2015 uvádzajú,
že zistili v pozemkovej knihe, ktorá bola v budove Okresného súdu v Dunajskej Strede, že kto je
vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, z toho vyplýva, že žalobcovia mali vedomosť o spôsobe evidencie
nehnuteľnosti, ktorú mali záujem kúpiť, v pozemkovej knihe. Teda, že pozemok, o ktorý mali záujem, nie

je vedený ako jedna parcela, ale ako dve parcely. Žalovaný zdôraznil, že na základe uvedenej dohody
bolo žalobcom zriadené právo osobného užívania len k jednej parcele a len s výmerou 724 m2 a
to tak na výstavbu domu, ako aj na zriadenie záhradky, a teda nie k celému pozemku, o ktorý mali
žalobcovia záujem. Keď MNV usporiadal v ich prospech len časť nehnuteľnosti, o ktorú mali záujem, pri
zachovaní bežnej opatrnosti mohli zistiť a nadobudnúť vedomosť o tom, že MNV vyriešil ich požiadavku

len čiastočne. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovia v stanovisku zo dňa 31.7.2015 uviedli, že na obecnom
úrade im bolo oznámené, že je potrebné nehnuteľnosť previesť do vlastníctva štátu a im zriadiť právo
osobného užívania pozemku, z čoho je možné predpokladať, že žalobcovia mali vedomosť o potrebe
vyhotovenia zmluvy o prevode vlastníctva v písomnej forme a práve preto sa obrátili na MNV a žiadalio vyhotovenie zmluvy. Pokiaľ žalobcovia argumentujú vydaným stavebným povolením, je zrejmé, že
toto bolo vydané výlučne na stavbu rodinného domu na parc. č. 93 a teda uvedený dôkaz nemá vo
vzťahu k spornej nehnuteľnosti žiaden právny význam, rovnako ako ani kolaudačné rozhodnutie. Právny

titul vstupu do oprávnenej držby by mal preukazovať jediný listinný dôkaz a to potvrdenka z 12.3.1966.
Žalovaný odmieta, že by postup žalobcov posúdený a vykladaný ako neznalosť predpisov bolo možné
považovať za ospravedlniteľný právny omyl. Naopak tvrdí, že žalobcovia mali pri zachovaní bežnej
opatrnosti zistiť, že právo osobného užívania bolo zriadené len jednej parcele, k podstatne menšej
výmere, než o akú mali žalobcovia záujem, že bolo zriadené tak na výstavbu rodinného domu, ako aj

na zriadenie záhrady, že ich požiadavka, s ktorou sa obrátili na MNV týkajúca sa vyhotovenia zmluvy o
prevode vlastníctva k celému pozemku, o ktorý mali záujem, zostala sčasti nedoriešená a teda nemohli
byť dobromyseľní s ohľadom na všetky okolnosti, že im sporný pozemok patrí. Oplotenie sporného
pozemku a jeho užívanie žalobcami pri absencii oprávnenej držby je bez právneho významu. Podľa
názoru žalovaného omyl žalobcov nie je ospravedlniteľný a to z dôvodu, že omyl nastal nie výlučne
v dôsledku skutočností, že žalobcovia mali uzatvoriť zmluvu len v ústnej forme, že zmluva nebola

registrovaná Štátnym notárstvom, ale aj v dôsledku skutočnosti, že žalobcovia zrejme mali vedomosť
o potrebe vyhotovenia zmluvy v písomnej forme, keď sa s požiadavkou na jej vyhotovenie obrátili na
MNV, pričom následne mohli zistiť, že ich požiadavka bola vybavená iba čiastočne. Uvedený omyl mohol
byť odstránený a to pri zachovaní bežnej opatrnosti oboznámením sa s obsahom listiny podpísanej
žalobcami a to dohody o zriadení práva osobného užívania, čo nevyžaduje osobitné odborné znalosti z

oblasti pozemkového práva a teda pri zachovaní bežnej opatrnosti, ktorú možno od držiteľa požadovať,
dalo sa tomuto omylu predísť.

13.Vzhľadomnauvedenésažalovanýdomnieva,žežalobcovianepreukázaliexistenciunadobúdacieho
titulu, ani oprávnenosť a dobromyseľnosť držby po celú vydržaciu dobu, keď mali objektívnu možnosť

mať vedomosť o skutočnostiach majúcich vplyv na ich deklarovanú dobromyseľnosť. Vyššie popísané
vylučuje dobromyseľnosť žalobcov so zreteľom na všetky okolnosti v tom, že im sporná nehnuteľnosť
patrí. Žalovaný zotrváva na názore, že držba žalobcov nebola oprávnená vzhľadom na nedostatok
dobromyseľnosti, keď žalobcovia pri zachovaní bežnej opatrnosti a to kedykoľvek počas trvania
vydržacej doby mohli zistiť jej vady, pričom tak, ako tieto vady zistili v roku 2009, objektívne mali možnosť

ich zistiť aj kedykoľvek predtým. Súd prvej inštancie preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. K doručenému odvolaniu žalovaného predložili prostredníctvom svojej advokátky písomné
vyjadrenie žalobcovia, ktorým navrhli napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Uviedli, že

rozhodne naplnili všetky podmienky § 134 ods. 1 OZ. Nehnuteľnosť je pridomová záhrada za parcelou,
na ktorej majú vystavaný rodinný dom, zo všetkých strán je oplotená a prístup na ňu je výlučne cez
parc. č. 93, ktorej sú vlastníkmi. Nehnuteľnosť vždy užívali ako oprávnení držitelia. Oslovili vlastníka
nehnuteľnosti O. G., s ktorým sa dohodli na odkúpení parc. č. 93 za cieľom výstavby domu a vyplatili mu
kúpnu cenu a O. G. cez obecný úrad zariadil, aby sa stali výlučnými vlastníkmi uvedenej nehnuteľnosti

stavebného pozemku a zároveň získali stavebné povolenie a vystavali rodinný dom. Po zahájení stavby
domu O. G. im ponúkol na odpredaj aj záhradu vo výmere 1.073 m2, dňa 12.3.1966 mu vyplatili
dohodnutú kúpnu cenu 3.421,- Kčs a ujali sa jej užívania. Záhradu oplotili a od uvedenej doby sú
presvedčení, že sú jej vlastníkmi. O. G. žil až do roku XXXX, na nehnuteľnosti sa zatavil a nikdy nebol
problém s vlastníctvom, že by si uplatňoval vlastnícke právo na uvedenú nehnuteľnosť. Nepretržitosť

ich vydržacej doby je od 12.3.1966, odkedy nehnuteľnosť nerušene a nepretržite užívali ako pridomovú
záhradu, riadne hradili dane a poplatky. Náhodou v roku 2009 pri zameraní pozemkov v obci sa
dozvedeli, že nie sú vlastníkmi svojej pridomovej záhrady. Okamžite na katastri zisťovali vlastníka a vec
riešili.

15. Tvrdenia žalovanej strany, že nesplnili všetky podmienky § 134 OZ nemôžu prijať. Oni neobsadili
cudziu nehnuteľnosť svojvoľne, od vlastníka nehnuteľnosti ju odkúpili. Je pravdou, že nie perfektnou
zmluvou, ale tak, ako prvú parcelu dal vlastník do poriadku, tak boli presvedčení, že aj druhú parcelu
usporiadal a preto ju 43 rokov (do roku 2009) užívali v domnení, že im vlastnícky patrí a aj dnes sú
toho názoru, pretože ju vyplatili a ako vlastnú nerušene a nepretržite užívali. Navrhli preto rozhodnúť v

naznačenom smere a v ich prospech rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

16. V písomnom vyjadrení žalovaného k odvolaniu žalovaný zdôraznil, že žalobcami nebolo preukázané
splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním ustanovených v § 134 v spojení s§ 130 ods. 1 OZ, nemohli mať status oprávnených držiteľov vzhľadom na absenciu ich dobromyseľnosti,
keď pri zachovaní bežnej opatrnosti mohli a mali zistiť, že sporná nehnuteľnosť im nepatrí a teda omyl
žalobcovnemožnopovažovaťzaospravedlniteľný.Vďalšomžalovanýodkázalnasvojupredchádzajúcu

argumentáciu a navrhol rozhodnúť tak, ako v podanom odvolaní.

17. Žalobcovia využili možnosť podať písomné vyjadrenie i k tomuto vyjadreniu žalovaného, pričom
navrhli rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť s tým, že nemajú inú možnosť ako zotrvať na vyjadrení
k odvolaniu. Nikdy by sa neopovážili obsadiť a užívať, a už vôbec nie oplotiť cudziu nehnuteľnosť. Pri

platení kúpnej ceny za záhradu po 12.3.1966 nehnuteľnosť užívali ako vlastnú, nikdy ich nikto v užívaní
nerušil a užívali ju v domnení, že vlastnícke právo majú usporiadané tak, ako k prednej parcele, vždy
platili dane a poplatky. Splnili všetky podmienky § 134 ods. 1 OZ a preto navrhli rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako správne potvrdiť.

18. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie
žalovanéhojedôvodné,vdôsledkučohobolonevyhnutnérozsudoksúduprvejinštanciezmeniťažalobu
žalobcov v celom rozsahu zamietnuť (§ 388 CSP).

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného,
bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru, že zo
strany žalobcov došlo k účinnému vydržaniu spornej parcely, v dôsledku čoho bolo dôvodné určiť, že sú
jej bezpodielovými spoluvlastníkmi. Hoci žalovaný podal odvolanie výlučne voči meritórnemu výroku I.,

čo znamená, že voči výroku II. o náhrade trov konania sa neodvolal, v zmysle § 379 písm. a) CSP, keďže
od rozhodnutia o meritórnom výroku je závislý výrok o náhrade trov konania, ktorý odvolaním nebol
dotknutý, odvolací súd odvolateľom vymedzeným rozsahom odvolania nebol viazaný a odvolaciemu
prieskumu podliehal aj výrok II. o náhrade trov konania.

21. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že podľa LV č. XXX obec G. G., kat. úz.
O. G. je ako vlastník predmetnej parc. č. 94/3 o výmere 1.073 m2 záhrady (parcely registra „C“) vedený
O. G. v podiele 1/1, pričom žalovaný je správcom tejto nehnuteľnosti. Z LV č. XX obec G. G., kat. úz. O.
G. vyplýva, že bezpodielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/1 parc. č. 93 o výmere 724 m2 - zastavané
plochy a nádvoria, ako aj stavby na nej stojacej súp. č. XX - rodinný dom, sú žalobcovia v podiele 1/1.

22. V potvrdenke predloženej žalobcami v maďarskom jazyku sa uvádza: „Potvrdzujem, že som
dnešného dňa od U. B. prevzal 4.000,- slovom štyritisíc Kčs G. K.“. Žalobcovia tvrdia, že toto potvrdenie
sa vzťahuje k prevodu nehnuteľností par. č. 93 o výmere 724 m2 zo začiatku roku 1966.

23. Žalobcovia ako listinný dôkaz predložili aj ďalšiu potvrdenku opätovne písanú v maďarskom jazyku,
v ktorej je podľa prekladu uvedené: „Týmto potvrdzujem, že od U. B. ako kúpnu cenu za záhradu v Z.,
plocha medzi H. M. a Z. S., som prevzal 3.421,- Kčs, slovom tritisíc štyristodvadsaťjeden korún. O. G.
dňa 12.III.1966“. Podpísaný je G. O. a ako svedkovia B. L. a ďalšia osoba s nečitateľným podpisom.
Podľa žalobcov táto potvrdenka sa vzťahuje k prevodu spornej nehnuteľnosti parc. č. 94/3 o výmere

1.073 m2. Z pripojených kópií katastrálnej mapy vyplýva, že na parc. č. 93 prístupnej spredu z verejnej
komunikácie sú umiestnené stavby a za ňou prístupná len z tejto parcely sa nachádza parc. č. 94/3.24. Ako listinný dôkaz žalobcovia pripojili aj kúpnu zmluvu zo dňa 5.1.1966, na základe ktorej
Československý štát zastúpený MsNV v G. G. kupuje a G. V. a V. odpredávajú nehnuteľnosť parc. č. 93,
nezastavený stavebný pozemok vo výmere 724 m2 V kat. úz. O. G. za kúpnu cenu 579,20 Kčs. Zmluva

je podpísaná zástupcom MsNV aj oboma predávajúcimi.

25. Z v spise založenej Dohody o zriadení práv osobného užívania pozemku zo dňa 8.3.1966 vyplýva,
že Miestny národný výbor G. G. zriadil v prospech žalobcov právo osobného užívania k parc. č. 93 v
kat. úz. O. G. vo výmere 724 m2 k výstavbe rodinného domku a zriadeniu záhradky za úhradu 579,20

Kčs. Dohoda je podpísaná zástupcom MsNV a oboma žalobcami.

26. Z rozhodnutia ONV v Dunajskej Strede odbor výstavby zn. Výst: 3095/1969 zo dňa 17.11.1969
vyplýva, že obom žalobcom bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu v G. G.
na parc. č. 93. Rozhodnutím MsNV G. G. zn. 11/1972 zo dňa 16.11.1972 bolo žalobcovi 1 udelené
povolenie užívať novostavbu rodinného domu v obci G. G. na parc. č. 93 na základe predtým uvedeného

stavebného povolenia.

27. Žalobcovia v priebehu celého konania tvrdili, že v roku 1966 spornú parcelu na základe predtým
uvedeného potvrdenia od O. G. odkúpili, oplotili, riadne platili dane a poplatky a užívali v dobrej viere
ako vlastnú. V roku 2009, keď mali záujem s nehnuteľnosťou vlastnícky disponovať zistili, že parc. č.

94/3 nie je vedená v ich bezpodielovom spoluvlastníctve.

28. V zmysle § 40 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase, kedy
malo dôjsť k prevodu predmetnej nehnuteľnosti v roku 1966 (ďalej len OZ), ak právny úkon nebol
urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Podľa § 46 ods. 1 OZ

v uvedenom znení, písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy,
pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. V zmysle § 134 ods. 2 OZ v uvedenom znení k
zmluve o prevode nehnuteľností je potrebná jej registrácia Štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza
registráciou zmluvy.

29. Hoci súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku vyššie citované ustanovenia nepoužil, odvolací
súd ich s poukazom na nižšie uvedenú argumentáciu nepovažoval za rozhodujúce iba doplnkové, a
preto nezvolil postup v zmysle § 382 CSP a nevyzýval strany, aby sa vyjadrili k ich možnému použitiu.

30. Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 1.4.1964, kedy nadobudol účinnosť

nový Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 1.4.1983 vydržanie nepoznal.
Bolo zavedené až novelou ust. § 132a a § 135a Občianskeho zákonníka v zmysle ktorých kto s vecou
zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má -
pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle § 135a ods. 1
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite

v držbe nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan
nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda
vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda
o osobnom užívaní pozemku v rozsahu podľa § 200. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ale vydržaním
nemožno nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má

socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

31. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom
č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po
dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie
vlastníctva) nestanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe
po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v
hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné

započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno totiž prehliadnuť, že už držba na
základe ust. § 132a ods. 1 z.č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia;
súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby
a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zák. č. 509/1991Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky
nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky
súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1.

januárom 1992 (rozsudok NS SR č. 3Cdo 80/01 z 30.10.2001).

32. V zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v účinnom znení, oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť.

33. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá,
že držba je oprávnená.

34. Podľa § 129 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo
kto vykonáva právo pre seba.

35.Zvyššiecitovanýchustanovenízákonavyplýva,žeposúdenie,čijedržiteľdobromyseľnýalebonie,je
treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného
účastníka a že je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s
ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po

celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v
okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o
tom, že mu vec podľa práva patrí (rozsudok NC ČR z 9.11.2000 sp. zn. 22Cdo 1253/99).

36. S poukazom na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru vydržanie časti parcely je v zásade možné.

Je to najmä v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti
alebo celého susedného pozemku. Právnym titulom vydržania je v takom prípade nadobúdací titul ku
skutočne vlastnenému pozemku i keď ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci (porovnaj rozsudok NS ČR
sp. zn. 22Cdo 1398/2000).

37. Podľa konštantnej súdnej judikatúry tiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby
časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je
vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto
prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera držiteľa musí byť v
danej veci teda posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s

prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať mal alebo mohol
mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom
titule. Podmienkou teda je, aby držali sporný pozemok na základe ospravedlniteľného omylu. Jedným
z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa nehnuteľnosti je v takomto prípade i pomer
plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (mutatis mutandis rozsudok NS ČR zo dňa 9.3.2000

sp. zn. 22Cdo 1848/98).

38. Danej veci sa priamo dotýkajú aj nasledujúce judikáty zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov
SR č. 6/2015:

39. V rozhodnutí R 73/2015 (4Cdo 283/2009) bola prijatá právna veta, že oprávneným držiteľom
nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže
byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991
na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle
zák. č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).

Najvyšší súd v tejto veci argumentoval, že v zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka
oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho
práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a
nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí
a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, žemýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho

nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznávanú
zásadu ignorovania iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) nie je neospravedlniteľný
právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho
zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť,
a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

40. Pokiaľ držiteia ujali držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve
presvedčení. Požiadavku, aby zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci boli registrované štátnym
notárstvom, bola v Občianskom zákonníku upravená celkom jasne. Jednoznačne bola vymedzená v

ust. § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. decembra 1991) tak, že „ak sa nehnuteľná vec prevádza
na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná
registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.“

41. V rozhodnutí č. R 74/2015 (4Cdo 361/2012) Najvyšší súd SR prijal právnu vetu, že oprávneným

držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej
vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka do 31.
decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej
forme. Argumentoval pritom tým, že dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu

nestačí. Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce
sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa,
ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva.
Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj

na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný.
Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené,
aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu. Je ale potrebné
posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného
prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo

právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho

posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (viď aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3Cdo 97/2009,
4Cdo 283/2009, 5Cdo 30/2010, 3MCdo 7/2010, 3MCdo 8/2010 a 6MCdo 5/2010). Neznalosť jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti

sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle
urobiť.

42. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode

nehnuteľnosti. Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode
nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľnýotom,žemunehnuteľnosťpatríavzmysle§130ods.1vetaprváObčianskehozákonníka
nemôže byť držiteľom oprávneným (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 49/2010). Na základe
ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom

veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva
postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti
(viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 137/2011).43. Ústavný súd SR sa v rozhodnutí II.ÚS 484/2015 zo 14.11.2018 odklonil od vyššie uvedených
judikátov NS SR, pričom zaujal stanovisko, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s
nadobúdaním práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva

podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ust. § 134 Občianskeho
zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej

držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom
vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp.
ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je

v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, základnou podmienkou úspešného vydržania je, aby držiteľ,
ktorý s vecou nakladá ako s vlastnou, bol so zreteľom na všetky okolnosti prípadu dobromyseľný o

tom, že mu držaná vec patrí (§ 129 a § 130 ods. 1 OZ) a to nepretržite po dobu 10 rokov ak ide o
nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 OZ). Dobromyseľnosť držiteľa sa pritom musí vždy hodnotiť objektívne,
nielen na základe subjektívneho osobného presvedčenia držiteľa. Je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti, že mu

vec alebo právo patrí. V okamihu, kedy sa držiteľ zoznámi so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí, dobrá viera zaniká.

45. Vyššie popísanú potvrdenku zo dňa 12.3.1966 ani podľa jej označenia, formy, ani obsahu nie je
možné považovať za kúpnu zmluvu v zmysle § 399 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení k 12.3.1966,

keďže predmetná listina nemá základné náležitosti kúpnej zmluvy a to najmä riadne označený predmet
kúpy, riadne označenie predávajúcich a kupujúcich. Pri posudzovaní predmetnej listiny ako právneho
úkonu kúpnej zmluvy by muselo byť konštatované, že tento právny úkon nebol urobený určite a
zrozumiteľne a preto v zmysle ust. § 37 OZ v uvedenom znení ako kúpna zmluva bol absolútne neplatný.
Je teda potrebné vychádzať z toho, že k prevodu spornej nehnuteľnosti z O. G. na žalobcov malo dôjsť

na základe ústnej kúpnej zmluvy.

46. Osobitnou okolnosťou daného prípadu, na ktorú nebolo možné neprihliadať bolo, že žalobcovia s
krátkym časovým odstupom „kupovali“ dve parcely a to parc. č. 93 a aj susediacu spornú parc. č. 94/3.
Sami žalobcovia prostredníctvom svojej advokátky na pojednávaní prvoinštančného súdu dňa 5.6.2017

(č.l. 94) uvádzali, že predávajúci O. G. keďže zomrel, nestihol prevod vybaviť cez obec, pričom stavebný
pozemok vybavoval cez obec na stavebnom úrade, vybaviť to mal jeho právny nástupca A. G., ktorý
to však nevybavil. Z uvedeného vyjadrenia žalobcov jednoznačne vyplýva, že vedeli, že predmetný
prevod danej nehnuteľnosti nebol perfektný a nebol zavŕšený. Vedeli, že k prevodu bolo potrebné „ešte
niečo cez úrady vybaviť“. Ich vedomosť o tom, že uskutočnený prevod parc. č. 94/3 nebol perfektný

v súlade s právnym poriadkom vyplýva i z toho, že boli osobne účastní a boli im doručované listiny
miestnych orgánov o postupe pri tom, ako nadobudli susediacu nehnuteľnosť parc. č. 93 do svojho
osobného užívania, ktoré sa neskôr pretavilo na vlastníctvo. Vedeli teda, že pri susednej a súvisiacej
parc. č. 93 najskôr kúpnou zmluvou štát odkúpil predmetnú nehnuteľnosť od jej vlastníkov a potom
žalobcom dohodou zriadil právo osobného užívania k nej. Z Kúpnej zmluvy na parc. č. 93 z 5.1.1966

aj z Dohody o zriadení osobného užívania z 8.3.1966 žalobcovia nesporne a bez pochybností museli
vedieť, že takýmto spôsobom došlo k vysporiadaniu iba parc. č. 93 a nie už susednej parc. č. 94/3.
Obdobne z písomného stanoviska žalobcov doručeného súdu prvej inštancie dňa 31.7.2015 vyplýva,
že v pozemkovej knihe v budove Okresného súdu v Dunajskej Strede v pozemnoknižnej vložke zistili,
kto je vlastníkom parc. č. 93, čo znamená, že museli mať vedomosť o spôsobe evidencie nehnuteľností

v danom období. Vzhľadom na to, že výmera žalobcami účinnej nadobudnutej parc. č. 93 (724 m2)
bola podstatne a neporovnateľne nižšia ako výmera susednej predmetnej parc. č. 94/3 (1.073 m2), je
vylúčené, aby na strane žalovaných vznikol omyl a domnienka, že oplotili a užívajú iba parc. č. 93.47. S poukazom na vyššie popísané individuálne okolnosti daného konkrétneho prípadu, aj pri
odhliadnutí od toho, že predmetná kúpna zmluva nebola urobená v písomnej forme ako to vyžadoval
zákon (cit. § 46 ods. 1 OZ v uvedenom znení), čo spôsobuje absolútnu neplatnosť predmetného

právneho úkonu (§ 40 ods. 1 OZ), aj s odhliadnutím od toho, že k predmetnej zmluve o prevode
nehnuteľnosti bola potrebná jej registrácia štátnym notárstvom, pričom bez registrácie vlastníctvo
neprešlo (cit. § 134 ods. 2 OZ), čo podľa uvedených záverov NS SR oboje zakladá neospravedlniteľný
právny omyl žalobcov, je vylúčená dobromyseľnosť žalobcov ako držiteľov danej nehnuteľnosti z
iného dôvodu. Žalobcovia totiž pri zachovaní bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom

na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, mali mať od počiatku aj po celú
vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že im dotknutá nehnuteľnosť vlastnícky patrí. Na základe
priamej a bezprostrednej skúsenosti s prevodom susediacej parcely, ako priemerne spôsobilé osoby pri
zachovaní bežnej opatrnosti, museli totiž vedieť, že predmetnú nehnuteľnosť právne účinným spôsobom
do svojho vlastníctva, či bezpodielového spoluvlastníctva, resp. do osobného užívania nenadobudli.
Pokiaľ žalobcovia boli v presvedčení, že dotknutá nehnuteľnosť im vlastnícky patrí, ako to tvrdia, ich omyl

bol neospravedlniteľný, keďže nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti prípadu od každého požadovať. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že za predmetnú
nehnuteľnosť zaplatil kúpnu cenu, ohradili ju a dlhé roky ju užívali, či platili za ňu dane a poplatky. Tieto
okolnosti sami osebe totiž ich dobromyseľnosť nezakladajú. Samotná detencia k vydržaniu nestačí.

48. Pokiaľ súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku dospel k opačnému záveru, vec nesprávne
právne posúdil tým, že na vec síce aplikoval správne normy o vydržaní, ale na zistený skutkový stav ich
nesprávne aplikoval. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 388
CSP zmenil a žalobu žalobcov ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

49. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

50. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

51. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

52. Konečným výsledkom konania bol plný úspech žalovaného vo veci a preto podľa citovaných
ustanovení žalovanému v zásade vzniklo právo na plnú náhradu trov konania voči neúspešným

žalobcom. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v
plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).