Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/56/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709210511
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7709210511.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne I.. B. Ž., L.. XX.XX.XXXX, J. C., M. X, zastúpenej JUDr.
Adrianou Krajníkovou, advokátkou, Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57, proti
žalovanej Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody 353 444,- eur, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 29.11.2011 č.k. 4C/131/2009-371 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením zo dňa 22.12.2011 a vec v r
a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom označeným ako medzitýmny súd prvého stupňa vo výroku uviedol, že
rozhodnutie ministra spravodlivosti K. B. č. 1209/04-52/42-E zo dňa 29.01.2004 o dočasnom
pozastavení výkonu exekútorského úradu z dôvodu začatia disciplinárneho konania nie je nezákonným

rozhodnutím podľa § 1 ods. 1 a § 4 zákona č. 58/1969 Zb.. Rovnako uviedol, že žalobkyňou označený
postup ministra spravodlivosti nie je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 18 zákona č. 59/1969
Zb. spôsobilým privodiť vznik škody žalobkyni. Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku
žalobkyne, ako súdnej exekútorky zo zodpovednosti za škodu z nesprávneho úradného rozhodnutia, za
ktoré označila rozhodnutie ministra spravodlivosti K. B. zo dňa 29.01.2004 o jej dočasnom pozastavení
výkonu exekútorského úradu v zmysle § 222 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že v jeho písomnom vyhotovení uviedol rozsiahle citácie
prednesov a stanovísk obidvoch procesných strán a z ich obsahu vyvodil, že žalovaný písomným
podaním zo dňa 11.12.2009 uznal právny titul pre žalobkyňou uplatnenú náhradu škody podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
postupom. Výšku škody žiadala žalovaná ustáliť na základe nariadeného znaleckého dokazovania.

Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 1 ods. 1, 2, § 3 a § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb.
konštatoval, že z listinného dôkazu, a to rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu Exekútorského
úradu vyplýva, že toto rozhodnutie bolo vydané dňa 29.01.2004. Jeho písomné vyhotovenie obsahuje
poučenie, kde je uvedené, že nie je proti nemu prípustný rozklad. Súd sa stotožnil s právnym názorom
žalovaného, že rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu Exekútorského úradu je

rozhodnutím vydaným v správnom konaní, čiže ide o správne rozhodnutie, voči ktorému je prípustný
opravný prostriedok. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. MSždov/7/2003 zo dňa
11.06.2003, podľa ktorého rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu Exekútorského
úradu je správnym rozhodnutím, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok konštatoval, že
žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť pre podanie rozkladu, teda nevyužila zákonné riadne opravné
prostriedky. Rovnako nevyužila ani možnosť podať návrh na protest prokurátora na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia v občianskoprávnom konaní, v rámci ktorého by bola oprávnená domáhať sa
preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. Konštatoval, že žalobkyňa ani jednu z týchto právnychmožností nevyužila a v priebehu celého trvania pozastavenia výkonu Exekútorského úradu nepožiadala
o zrušenie rozhodnutia, prípadne povolenie opätovného výkonu Exekútorského úradu. Konštatoval, že
rozhodnutie nie je nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a preto na základe neho

nemohla vzniknúť ani zodpovednosť štátu za škodu, a teda na jeho základe nie je možné uplatniť
nárok na náhradu škody. Keďže toto rozhodnutie nebolo príslušným orgánom zrušené ako nezákonné
aplikácia ust. § 3 a § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v tomto prípade nie je možná. Na podporu tohto
svojho názoru poukázal aj na obsah a dôvody rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. ÚS 230/2009.

Pri riešení spornej otázky momentu začatia disciplinárneho konania súd prvého stupňa konštatoval,
že návrh na jeho začatie bol doručený Slovenskej komore exekútorov v Bratislave dňa 29.01.2004, čo
vyplýva z podacej pečiatky spisu. Konštatoval, že tento návrh bol doručený I.. N. (zrejme predsedovi
disciplinárnej komisie) až 19.02.2004. Napriek zneniu § 8 ods. 2 Disciplinárneho poriadku Slovenskej
komory exekútorov, podľa ktorého disciplinárne konanie sa začína dňom doručenia návrhu predsedovi
disciplinárnej komisie, vzhľadom na to, že Disciplinárny poriadok nie je všeobecným záväzným

predpisom mal za to, že už doručením tohto návrhu, t.j. dňom 29.01.2004 toto disciplinárne konanie bolo
začaté. Mal za to, že opačným výkladom by mohlo dôjsť k zneužívaniu tohto postupu. S poukazom na
ust. § 152 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že je potrebné vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom v
znení tak, ako to uviedol vo výroku rozsudku.

Dňa22.12.2011vydalsúdprvéhostupňaopravnéuznesenie,ktorýmopraviloznačeniezákonavovýroku
rozsudku tak, že namiesto jeho nesprávneho čísla 50/1969 Zb. uviedol správne označenie 58/1969 Zb..

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust.

§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.. V odvolaní uviedla, že z nedostatočného odôvodnenia rozsudku nie
je zrejmé, či súd rozhodol o časti veci, alebo o jej základe. Má za to, že v tomto prípade nebolo
rozhodnuté o základe, keďže jej nárok vychádzal z viacerých právnych skutočností, ako len z tých,
ktoré boli uvedené vo výrokovej časti. Nie je teda zrejmé, na základe čoho súd prvého stupňa rozhodol
iba o časti namietaného rozhodnutia ministra spravodlivosti a jeho nesprávneho úradného postupu,

pričom titulov pre uplatnenie nárokov bolo viac. Za tieto tituly označila nezákonné rozhodnutie ministra
spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu jej Exekútorského úradu, nesprávny úradný postup
ministra spravodlivosti pri vydávaní tohto rozhodnutia, jeho nesprávny úradný postup pri informovaní
verejnosti o dočasnom pozastavení jej úradu, z titulu návrhu na začatie disciplinárneho konania,
podaného na SKE dňa 29.01.2004 a na základe uznesenia Ministerstva vnútra SR Prezídia policajného

zboru, Úradu boja proti korupcii zo dňa 23.07.2004 sp.zn. ČVS: PPZ-10/BBK-VE-2004. Poukázala na
to, že z jej prednesov vyplýva, že ako titul pre náhradu škody považuje všetky označené skutočnosti, a
to preto, že nastala neštandardná právna situácia, kedy rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení
výkonu úradu predchádzalo začatiu disciplinárneho (aj trestného) konania, čím takéto rozhodnutie je v
príčinnej súvislosti s nárokovanou škodou. Považuje preto za nesprávne rozhodnutie, pokiaľ ním bolo

rozhodnuté iba o tom, že rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu jej úradu
nie je nezákonným rozhodnutím a postup ministra spravodlivosti nie je nesprávnym úradným postupom.
K dôvodom prvostupňového rozsudku, v ktorých tento poukázal na to, že proti rozhodnutiu ministra
spravodlivosti nevyužila rozklad, a teda nevyužila zákonný opravný prostriedok ani protest prokurátora
uviedla, že tieto považuje za nesprávne, keďže sú ponímané z iného právneho spektra, o aký sa jedná

v danom prípade a je aplikovaný z inej právnej situácie a iného procesného stavu, ako bol jej. Súhlasí s
názorom, že pokiaľ rozhodnutie správneho orgánu neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku, alebo
obsahuje nesprávne poučenie v danom prípade také, ktorý mu nepriznáva opravný prostriedok, tak
účastník napriek tomu má na neho právo a nemožno mu ho odňať iba preto, že nebolo deklarované v
poučení. Avšak neplatí opačne, že ak toto právo existuje, ale nebolo deklarované, je na škodu účastníka,

ak ho nevyužil. Má za to, že priznanie práva, ktoré sa odoprie nesprávnym úradným postupom, je inou
skutočnosťou ako posúdenie jeho nevyužitia spôsobené týmto nesprávnym úradným postupom. Ak
bol účastník vinou orgánu nesprávne poučený a podľa tohto poučenia sa správal a nepodal opravný
prostriedok,nemožnotovyužiťnajehoškodu.Bolobyvrozporesozákonomadobrýmimravmiaprávom
na spravodlivé súdne konanie, ak by neuplatnenie opravného prostriedku, o ktorom bolo poučenie,

že neexistuje, pripísalo by na ťarchu tomuto účastníkovi. Naviac keď orgány sa spravovali tým, že
opravný prostriedok nie je prípustný a rozhodnutie je právoplatné a účinné. Preto minister spravodlivosti
vykonal tlačovú besedu dňa 02.02.2004, kde informoval širokú verejnosť okrem iného aj o dočasnom
pozastavení mojej činnosti, pretože sám svoje rozhodnutie doručené dňa 31.01.2004 považoval zaprávoplatné. Za nepreskúmateľný považuje záver súdu prvého stupňa, pokiaľ tento uviedol, že aplikácia
§ 3 a § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v tomto prípade nie je možná. Nekonkretizoval však svoj postup
na základe akého sa dopracoval k takémuto záveru. Má za to, že v danom prípade je treba aplikovať

§ 3 a posúdiť ho ako prípad hodný osobitného zreteľa bez potreby využitia rozkladu, a to z dôvodu, že
orgán štátu uviedol účastníka konania do omylu o tom, že neexistuje opravný prostriedok a účastník sa
týmto poučením oprávnene spravoval. Rozhodnutie ministra považuje za nedôvodné aj s poukazom na
to, že návrh na disciplinárne konanie voči nej sa začalo dňom doručenia návrhu predsedovi komisie, a
to dňa 19.02.2004, pričom rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení výkonu Exekútorského úradu

bolo vydané už dňa 29.01.2004.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť, keďže má za
to, že súd vo veci vykonal potrebné dokazovanie, výsledky ktorého náležite vyhodnotil a aj správne vo
veci rozhodol.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie , ktoré mu predchádzalo podľa
§ 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
(vzhľadom k tomu, že rozsudok zrušuje) a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
je dôvodné.

Súd prvého stupňa zaťažil svoje konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a navyše rozhodol nesprávnou formou rozhodnutia.

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. V žalobe označila rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda. Rozhodnutie Ministra
spravodlivosti SR K. B. zo dňa 29.01.2004 o dočasnom pozastavení výkonu jej Exekútorského úradu a
z tohto titulu si uplatnila aj nárok na predbežné prerokovanie na Ministerstve spravodlivosti SR.

Z jej prednesov, ako aj podaní počas konania pred súdom prvého stupňa (a potvrdila to aj v odvolaní
proti rozsudku) vyplýva, že jej mala byť spôsobená škoda aj inými správnymi rozhodnutiami, resp.
nesprávnymi úradnými postupmi. Nie je totiž zrejmé, či žalobkyňa považuje za rozhodnutie, ktorým jej

mala byť spôsobená škoda iba rozhodnutie ministra zo dňa 29.01.2004, ktoré uviedla v žalobe, alebo aj
iné rozhodnutia, resp. nesprávne úradné postupy. Takáto situácia predstavuje teda zjavný rozpor medzi
predmetom konania, ktorý je vymedzený v žalobe a skutkovými tvrdeniami žalobkyne počas konania.
Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa odstrániť tieto rozpory, keďže bez ich odstránenia nebolo
možné ustáliť predmet konania z hľadiska popísania rozhodujúcich skutkových okolností nároku. Takáto

procesnásituáciazároveňbránisúdu vmožnostipokračovaťvkonaníarozhodnúťonároku.Súdprvého
stupňa však napriek tomu vo veci konal a aj rozhodol bez toho, aby bolo zrejmé, či jeho rozhodnutie je
rozhodnutím o celom predmete konania z hľadiska skutkových tvrdení žalobkyne.

Konkretizácia rozhodnutia, resp. úradného postupu, z ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na
náhradu škody, je nevyhnutná z hľadiska toho, že každé označené rozhodnutie, resp. tvrdený nesprávny
úradný postup, môže tvoriť samostatný základ pre nárok na náhradu škody, aj so samostatnou
premlčacou lehotou. Takáto povinnosť súvisí aj s posúdením zákonnej podmienky, a to predbežného
prerokovania nároku na príslušnom ústrednom orgáne (§ 9). Nesprávnym postupom, ktorým súd tento

rozpor neodstránil, vznikla procesná situácia, z ktorej nie je zrejmé, či rozhodnutie vo veci je rozhodnutím
o celom základe predmetu konania.

Napadnutý rozsudok je podľa jeho označenia rozsudkom medzitýmnym.

Podľa ust. § 152 ods. 1 O.s.p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd
rozhoduje vo veci samej uznesením.Podľa ods. 2 rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd

rozsudkom rozhodnúť najprv len o jeho časti, alebo len o jeho základe.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že rozsudok o základe (medzitýmny rozsudok) je osobitnou formou
rozhodnutia, ktorú môže súd zvoliť v prípade, ak považuje za vhodné rozhodnúť najprv o základe nároku

a ďalšiemu rozhodnutiu (konečnému) ponecháva otázku ohľadne rozsahu nároku. Predpokladom jeho
použitia je teda deliteľnosť predmetu konania na dve zložky: 1. základ, 2. výšku. Aplikáciou takéhoto
rozhodnutia sa môžu ušetriť značné náklady konania potrebné na preukázanie výšky nároku tým,
že sa najprv rozhodne o tom, či obstojí základ tohto nároku. Zásadne teda rozsudok o základe
prichádza do úvahy v prípade, ak súd považuje nárok za dôvodný. Iba takýto záver umožňuje rozdelenie
nároku na základ, ako aj výšku. Je teda zrejmé, že použitie medzitýmneho rozsudku neprichádza

do úvahy v prípade, ak súd na základe vykonaného dokazovania dospeje k záveru, že nárok je
nedôvodný, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Pokiaľ totiž súd prvého stupňa dospel k záveru, že
označené rozhodnutie nie je nezákonným rozhodnutím, resp. označený úradný postup nie je postupom
nesprávnym, chýba tu jedna zo zákonných podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a takýto záver
odôvodňuje zamietnutie nároku a nie rozhodnutie o jeho základe. Za takejto situácie by totiž už

neostávala na ďalšie konanie žiadna skutková ani právna otázka a konečný zamietavý rozsudok by iba
kopíroval rozsudok medzitýmny.

S poukazom na tieto procesné pochybenia neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako rozsudok súdu

prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého
stupňa predovšetkým odstrániť procesné prekážky v konaní, teda odstrániť rozpor medzi obsahom
písomnej žaloby a žalobkyňou prezentovanými skutkovými tvrdeniami ohľadne predmetu konania. Až
po odstránení týchto prekážok bude možné o nároku žalobkyne meritórne rozhodnúť.

V novom rozhodnutí bude povinnosťou súdu prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodniť podľa ust. §
157 ods. 2 O.s.p. tak, aby z jeho obsahu bolo zrejmé, ako sa tento vyporiadal s každou zo zákonných
podmienok vzniku zodpovednosti za škodu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.