Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/70/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114234976
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5114234976.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej

a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Z. R., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/X, XXX XX E. H. Z., 2/ P. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S.
A. XXXX/X, XXX XX R., 3/ Ing. A. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXXX/XX, XXX XX E. H.
Z., žalobcovia v rade 1/ až 3/ zastúpení spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová,
s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 01 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovanému: Z. Q., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX/X, XXX XX E. H. Z., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Jurajom
Štrbákom, advokátom, so sídlom 023 51 Raková 1445, IČO: 42 350 867, za účasti intervenienta na

strane žalovaného: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17,
811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpeného JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom
Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 37 928 422, o zaplatenie 92.387,46
Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6C/348/2014-153 zo dňa
7. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/348/2014-153 zo dňa 07. marca 2017 v prvej vete, v časti tretej

vety o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,00 Eur a v piatej vete výroku p o t v r d z u j e .

M e n í rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/348/2014-153 zo dňa 07. marca 2017 vo výrokoch o
trovách prvoinštančného konania, t. j. v siedmej až pätnástej vete výroku tak, že:

Žalobkyňa v rade 1/ m á voči žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 99,34 %, ktorí sú povinní plniť spoločne a nerozdielne.

Žalobkyňa v rade 2/ m á voči žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 69,42 %, ktorí sú povinní plniť spoločne a nerozdielne.

Žalobca v rade 3/ m á voči žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 97,90 %, ktorí sú povinní plniť spoločne a nerozdielne.

Žalobcovia v rade 1/, 2/ a 3/ m a j ú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 %.

Žalobcom v rade 1/, 2/ a 3/ voči intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho
konania n e p r i z n á v a .

Vo zvyšnej časti (t. j. v druhej vete, v časti tretej vety o priznaní sumy 500 Eur, štvrtej a šiestej vete
výroku) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/348/2014-153 zo dňa 07.03.2017 n

e d o t k n u t ý . o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v rade 1/
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,00 Eur do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku a vo

zvyšnej časti (o zaplatenie náhrady majetkovej ujmy vo výške 50,00 Eur, ako aj o náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 25.000,00 Eur) žalobu žalobkyne v rade 1/ zamietol (veta prvá a druhá výroku). Ďalej uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v rade 2/ sumu 500,00 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 9.000,00 Eur do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti (o zaplatenie náhrady
majetkovej ujmy vo výške 1.762,32 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,00 Eur) žalobu
žalobkyne v rade 2/ zamietol (veta tretia a štvrtá výroku). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

v rade 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,00 Eur do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku
a vo zvyšnej časti (o zaplatenie náhrady majetkovej ujmy vo výške 94,66 Eur a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 15.000,00 Eur) žalobu žalobcu v rade 3/ zamietol (veta piata a šiesta výroku). Súčasne
rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcom v rade 1/ až 3/ priznal každému proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % (veta siedma,

desiata a trinásta výroku). Žalovanému nepriznal proti žalobcom v rade 1/ až 3/ nárok na náhradu trov
konania o nároku na náhradu majetkovej ujmy (veta ôsma, jedenásta a štrnásta výroku).Intervenientovi
na strane žalovaného priznal proti žalobkyni v rade 1/ nárok na náhradu trov konania o nároku na
náhradu majetkovej ujmy v rozsahu 100 %; proti žalobkyni v rade 2/ nárok na náhradu trov konania o
nároku na náhradu majetkovej ujmy v rozsahu 20 %; proti žalobcovi v rade 3/ nárok na náhradu trov

konania o nároku na náhradu majetkovej ujmy v rozsahu 100 % (veta deviata, dvanásta a pätnásta
výroku).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia v rade 1/ až 3/ sa žalobou, doručenou na súd dňa
30.10.2014, v znení jej doplnenia zo dňa 25.11.2014, domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť

žalobkyni v rade 1/ titulom náhrady majetkovej ujmy sumu 50,00 Eur a titulom náhrady nemajetkovej
ujmy sumu 40.000,00 Eur, žalobkyni v rade 2/ titulom náhrady majetkovej ujmy sumu 4.243,20 Eur a
titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 24.000,00 Eur a žalobcovi v rade 3/ titulom náhrady majetkovej
ujmysumu94,66Euratitulomnáhradynemajetkovejujmysumu24.000,00Euranahradiťtrovykonania.
Uviedli, že uplatnený nárok im vznikol v príčinnej súvislosti so smrťou K. R. - manžela a otca žalobcov

pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný. Žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn.
36T/155/2014 zo dňa 10.10.2014, právoplatným a vykonateľným dňa 10.10.2014, uznaný vinným zo
spáchania prečinu usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, s poukazom na
ust. § 138 písm. h/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 09.04.2014 v čase o 11.13 hod.
v meste E. H. Z. na miestnej komunikácii ulici D. viedol špecifikované motorové vozidlo, kde v priamom

úseku cesty obchádzal po pravej strane stojace vozidlá, pričom s vozidlom zastavil v dôsledku prekážky
v cestnej premávke, následne začal s vozidlom cúvať, pričom sa dostatočne nevenoval riadeniu vozidla
a zadnou časťou vozidla narazil do chodca K. R. (manžela a otca žalobcov v rade 1/ a 3/), ktorý
prechádzal po vyznačenom priechode pre chodcov. Pri zrážke utrpel chodec zranenia, na následky
ktorých dňa XX.XX.XXXX zomrel. Žalovaný ako vodič svojim konaním porušil ust. § 4 ods. 1 písm.

c/ a § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Označeným rozsudkom bol žalovaný
odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na
skúšobnú dobu v trvaní jeden rok, pri uložení zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 18 mesiacov.
Uvedeným rozsudkom poškodených súd odkázal s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne
konanie. V trestnom konaní si poškodení riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody tak voči

škodcovi(žalovanému),akoajpoisťovni(vystupujúcejvtomtokonaníakointervenient),ktorádozačiatku
aktuálneho konania neposkytla poškodeným (žalobcom) žiadne plnenie. V príčinnej súvislosti s konaním
žalovaného žalobcom vznikla nezvratná a najzávažnejšia ujma - strata najbližšieho člena rodiny. Došlo
v značnej miere k zhoršeniu kvality ich citového i rodinného života a psychického zdravia. Žalobkyňa v
rade 1/ so zosnulým manželom žila v spoločnej domácnosti, jeho smrťou stratila nielen človeka, ktorý

bol pre ňu oporou, útechou, ale aj človeka, ktorý jej pomáhal a ekonomicky zabezpečoval domácnosť.
Po smrti manžela zostala v domácnosti sama, jej jediným príjmom je starobný dôchodok vo výške
344,80 Eur a priznaný vdovský dôchodok vo výške 118,00 Eur (manžel mal starobný dôchodok vo výške
394,50 Eur) s negatívnym vplyvom na jej životnú úroveň. Zhoršil sa jej zdravotný stav, najmä psychické
zdravie. Žalobcovia v rade 2/ a 3/ stratili otca. So zosnulým tvorili fungujúcu, harmonickú rodinu, ktorá

pre nich všetkých predstavovala pevné rodinné zázemie, boli súdržnou rodinou, pravidelne sa stretávali,organizovali spoločné oslavy, posedenia, výlety. Z nečakanej traumatickej, šokujúcej udalosti prežívali
pocity mimoriadnej bolesti, úzkosti, smútku zo straty možnosti viesť s nebohým aj naďalej rodinný život.

3.Uplatnenénárokyžalobcovvrade1/až3/nanáhradumajetkovejujmy(žalobkyňouvrade1/vrozsahu
sumy 50,00 Eur, žalobkyňou v rade 2/ v rozsahu sumy 3.743,20 Eur s výnimkou náhrady nákladov
súvisiacich so zastupovaním v trestnom konaní v celkovej sume 500,00 Eur a žalobcom v rade 3/ v
rozsahu 94,66 Eur) súd posúdil v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ v spojení s § 444 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Konštatoval, že mal preukázané všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za vznik

škody na zdraví K. R. v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka.
4. Pokiaľ si žalobkyňa v rade 1/ uplatňovala titulom práva na náhradu škody nárok na zaplatenie sumy
50,00 Eur ako nákladov na lieky poskytnuté príslušníkom rodiny zosnulého vynaložených žalobkyňou
v rade 1/, súd nemal vynaloženie týchto nákladov na tvrdený účel žalobkyňou v rade 1/ preukázané.
Súčasne súd konštatoval, že žalobkyňou v rade 1/ uplatňovaný nárok nemá ani zákonnú oporu v ust.
§ 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Náhrada škody na zdraví zahŕňa úhradu účelných nákladov

spojených s liečením poškodeného (v prejednávanom prípade K. R.), ktoré sa v zmysle citovaného
zákonného ustanovenia nahrádzajú tomu, kto ich vynaložil.
5. Uznesením č.k. 6C/348/2014-58 zo dňa 22.04.2015 okresný súd zastavil konanie v časti o žalobe
žalobkynevrade2/ozaplateniesumy1.717,88Eur(vrozsahuposkytnutéhopoistnéhoplneniazostrany
intervenientapoukončeníšetreniapoistnejudalostidňa29.12.2014;tedapozačatíkonania,pozn.odvol.

súdu) a uznesením č.k. 6C/348/2014-71 zo dňa 11.11.2015 zastavil konanie v časti o žalobe žalobkyne
v rade 2/ o zaplatenie sumy 263,00 Eur. Nárok na náhradu majetkovej škody žalobkyňou v rade 2/ tak
zostal v celkovej výške 1.762,32 Eur (pozostávajúci z náhrady časti nákladov na pomník, náhrobný
kameň a úpravu hrobu vo výške 636,12 Eur, nákladov vynaložených na smútočné ošatenie pozostalých
v sume 100,- Eur, cestovných nákladov súvisiacich s návštevami poškodeného v sume 437,06 Eur,

náhrady straty na zárobku za obdobie od 09.04.2014 do 26.04.2014 v sume 589,14 Eur s výnimkou
náhrady nákladov súvisiacich so zastupovaním poškodenej advokátom v trestnom konaní). Okresný
súd mal preukázané, že primerané náklady spojené s pohrebom (nárok žalobkyne v rade 2/ v zmysle
§ 449 ods. 2 a 3 OZ bol uspokojený v právnym predpisom limitovanej výške, preto nárok žalobkyne
v rade 2/ v časti presahujúcej sumu 663,88 Eur (ako maximálnej výšky náhrady podľa predpisov o

sociálnej poisťovni), t.j. v sume 636,12 Eur ako nedôvodný zamietol. Náhradu nákladov v celkovej
sume 100,00 Eur ako výdavku vynaloženého na smútočné ošatenie (najviac v sume 99,60 Eur pre
každú fyzickú osobu a nezaopatrené dieťa), pre nesplnenie podmienok pre uplatnenie tohto nároku
(žalobkyňa v rade 2/ nežila s poškodeným v spoločnej domácnosti) ako ani nepreukázanie vynaloženia
týchto nákladov zamietol. Žalobkyni v rade 2/ nepriznal ani vyčíslené cestovné náklady v sume 437,06

Eur, vyčíslenú náhradu straty na zárobku v sume 589,14 Eur, pričom svoje závery zhrnul v bodoch
47. až 49. napadnutého rozsudku (cestovné výdavky) a v bode 51. napadnutého rozsudku (náhrada
straty na zárobku). V časti o zaplatenie sumy 500,00 Eur ako nákladov za právne služby vynaložené
v súvislosti so zastupovaním žalobkyne v rade 2/ ako poškodenej v trestnom konaní ako dôvodnej
vyhovel. Z rovnakých dôvodov ako u žalobkyne v rade 2/, žalobcovi v rade 3/ nepriznal majetkovú ujmu

zodpovedajúcu vyčísleným cestovným nákladom v sume 94,66 Eur.

6. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcov v rade 1/ až 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy si súd
prvej inštancie osvojil právne závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/265/09
zo dňa 17.02.2011 a v súlade s týmito závermi a vykonaným dokazovaním vo veci, v zmysle ust. § 13

ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval, že žalobcom v rade 1/ - 3/ postačuje na uplatnenie práva
na ochranu osobnosti preukázaná existencia neoprávneného zásahu do týchto práv. Ide o objektívnu
zodpovednosť škodcu bez ohľadu na zavinenie. S poukazom na uznanú vinu žalovaného v trestnom
konaní (viď bod 2. tohto odôvodnenia), ktorým výrokom rozhodnutia bol súd viazaný (v zmysle § 193
CSP), nemal súd prvej inštancie žiadne pochybnosti o tvrdeniach žalobcov o ich citovej ujme vo forme

šoku, smútku zo straty blízkej osoby (manžela a otca K. R.) a tak isto aj spoločenstva (vzťahu) s touto
blízkou osobou. Mal teda jednoznačne preukázanú zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah
do práv na ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou
ich blízkeho príbuzného natrvalo narušený (základ nároku). Smrťou poškodeného došlo k nezvratnému
pretrhnutiu všetkých väzieb, preto žalobcovia v rade 1/ až 3/ disponovali jediným prostriedkom ochrany

práva na ochranu ich osobnosti, a to právom na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Následne
sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia v okolnostiach
súdenej veci, a to v zmysle všeobecných zásad ustálených v rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych
autorít. V kontexte poukázal na zásadu v európskom deliktuálnom práve, že v prípade objektívnepodobnýchujmbysamalipriznávaťporovnateľnésumyavkontextetejtozásadypoukázalajnaniektoré
rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou
blízkej osoby pri dopravnej nehode, napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7Co/578/2014 zo dňa

09.09.2015, sp.zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/139/2011 zo
dňa 30.10.2012. V konkrétnostiach prejednávanej veci konštatoval, že z obsahu výpovedí žalobcov v
rade 1/ až 3/ mal preukázanú rozvinutú emočnú a citovú naviazanosť žalobcov na osobu zosnulého K.
R. primeranej stupňu ich príbuzenského pomeru. Pre žalobkyňu v rade 1/ bol jej manžel celoživotným
partnerom, s ktorým vychovala dve deti, žila s ním počas ich dlhotrvajúceho manželstva v spoločnej

domácnosti, nepochybne si vzájomne po celý svoj život, ako aj v období ich staroby (žalobkyňa v čase
smrti manžela vo veku 73 rokov, manžel K. R. vo veku 77 rokov) boli oporou, pomocou a odhliadnuc od
pomocižalobcovvrade2/a3/,odkázanívýživoujedennadruhého.Žalobcoviavrade2/a3/akoplnoleté
osoby v strednom veku stratili otca, ktorý im v ich detstve nepochybne poskytol osobnú starostlivosť,
výchovu, výživu, s ktorým boli v čase predchádzajúcom jeho smrti v pravidelnom, či už osobnom alebo
telefonickom kontakte, navštevovali ho a poskytovali mu pomoc. Obaja žalobcovia nežili už so zosnulým

v spoločnej domácnosti. Súd prihliadol aj na pomerne vysoký vek poškodeného v čase jeho smrti.
Na strane žalovaného ako na významnú skutočnosť prihliadol na jeho nedbanlivostné (neúmyselné)
konanie. Spôsob prejavenej ľútosti nad spáchaným skutkom zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcom
bez preukázania prejavenia účinnej morálnej satisfakcie (napriek jeho návšteve u žalovanej v rade 1/
tesne po pohrebe K. R. pred začatím sporu na súde), nepovažoval súd za takú okolnosť (akú mal

na mysli Ústavný súd ČR v náleze sp.zn. I.ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015), ktorá by mala viesť k
ďalšiemu zníženiu súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v rade 1/ až 3/. Skutkovú
argumentáciu žalobcov v rade 1/ až 3/ o pasívnom postoji žalovaného voči nim žalovaný nevyvrátil.
Postoj žalovaného v samotnom súdnom konaní sa javil, resp. sa mohol javiť v očiach žalobcov ako
účelový v snahe o zníženie náhrady nemajetkovej ujmy. Priznanie žalovaného k spáchaniu skutku v

trestnom konaní, uzavretie dohody o vine a treste žalovaným a samotné uloženie trestu žalovanému
rozsudkom, nevnímal súd ako prejavenie morálnej satisfakcie voči žalobcom, t.j. za okolnosti, ktoré by
boli spôsobilé znížiť súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013.

7. Vychádzajúc zo všeobecných zásad určovania výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy,
individuálnych okolností prejednávanej veci, praxe súdov v otázke určovania výšky nemajetkovej ujmy,
berúc ako určité referenčné vodítko sumu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípade Kontrová
proti Slovenskej republike (na ktorý odkázali žalobcovia, ako aj intervenient na strane žalovaného),
považovalsúdprvejinštanciezaprimeranépriznaťžalobcomvrade1/až3/relutárnu(peňažnú)náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako uviedol vo výrokoch rozsudku, pričom v ostatnom rozsahu žalobu v
tejto časti zamietol. Uplatňovanú výšku peňažnej náhrady žalobcami v rade 1/ až 3/ považoval za zjavne
neopodstatnene vysokú, poukazujúc na skutkové okolnosti a právne závery rozsudku ESĽP v prípade
Kontrová proti Slovenskej republike.
8. Ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu intervenienta spočívajúcu v limitovaní výšky peňažnej

náhrady v prejednávanej veci výškou odškodnenia v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi, keďže tento zákon upravuje podmienky a rozsah
odškodňovania obetí trestných činov nie zo strany ich páchateľov, ale zo strany štátu. Otázka
rozsahu krytia žalovaných nárokov povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla nebola predmetom tohto sporu, keďže žalobcovia v rade 1/ až 3/ sa

žalobou v konaní nedomáhali (v zmysle § 15 zákona č. 381/2001 Z. z.) plnenia voči intervenientovi na
strane žalovaného, preto bola táto otázka pri rozhodovaní súdu irelevantná. Táto je podstatná medzi
žalovaným a intervenientom na jeho strane len v ich vnútornom (zmluvnom) právnom vzťahu a vo
vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v prejednávanej veci nemala žiadny právny význam.
S poukazom na výšku peňažného plnenia (v celkovej sume 33.500,00 Eur) súd prvej inštancie určil

žalovanému dlhšiu lehotu na plnenie takto uloženej povinnosti (§ 232 ods. 3 CSP).

9. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vzal do úvahy, že žalobou si žalobcovia v rade
1/ až 3/ uplatnili viac nárokov, a preto podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania rozhodoval o
náhrade trov konania pri každom nároku samostatne, t.j. dvoma samostatnými výrokmi (viď Števček,

M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s. str. 927). O náhrade trov konania rozhodol zvlášť u
každého žalobcami 1/ až 3/ uplatneného nároku (spolu 6 nárokov, u každého žalobcu nárok na náhradu
majetkovej škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy). Poukázal, že na rozdiel od predchádzajúcejprávnej úpravy, súčasná právna úprava priorizuje jednoznačne zásadu úspechu a v prípadoch, keď mala
strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v ust. § 255 ods. 2 CSP (pomer
úspechu).AktuálnaúpravaCivilnéhosporovéhoporiadkunepoznánepatrnýúspech(predtým§142ods.

3 O.s.p.). Zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky.
Zásadu úspechu treba potom uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (tu
náhrada nemajetkovej ujmy), alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nebolo by celkom
spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby

svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Východiskom je rozlíšenie,
čo je základné (že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté) a čo sprevádzajúce (výška nemajetkovej ujmy).
Vhodným riešením v tomto prípade sa súdu javilo, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania
výlučne z prisúdenej sumy, čo je aj zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten,
ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Súd
prvej inštancie na tomto základe priznal všetkým trom žalobcom proti žalovanému nárok na náhradu

trov konania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu 100 %, keďže ich považoval čo
do právneho základu za plne úspešných (§ 255 ods. 1 CSP).

10. Pokiaľ ide o náhradu trov konania o nárokoch žalobcov v rade 1/ a 3/ na náhradu majetkovej ujmy,
rozhodol v zmysle zásady úspechu (§ 255 ods. 1 CSP) s poukazom na plný úspech strany sporu v

konaní, v tomto prípade žalovaného. Žalovanému nárok na náhradu týchto trov konania voči žalobcom
v rade 1/ a 3/ nepriznal, rešpektujúc okolnosť, že žalovaný sa výslovne v konaní nároku na náhradu
trov konania vzdal, resp. ho neuplatnil. Vychádzajúc z analógie legis článok 4 ods. 1, aplikujúc ho v
otázke náhrady trov intervenienta na strane žalovaného, ktorému v konaní nepochybne trovy vznikli,
v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal intervenientovi na strane žalovaného, vzhľadom na plný úspech

žalovaného, na podporu ktorého intervenient v konaní vystupoval, v tejto časti konania nárok na plnú
náhradu trov konania proti žalobcom v rade 1/ a 3/ v rozsahu 100 %. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania o nároku žalobkyne v rade 2/ na náhradu majetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k záveru o
procesnom úspechu žalovaného v rozsahu 20 %, keďže aj vo vzťahu k žalobkyni v rade 2/ sa žalovaný
vzdal nároku na náhradu trov konania, súd žalovanému proti žalobkyni v rade 2/ nárok na náhradu trov

konania na náhradu majetkovej ujmy nepriznal. Obdobne ako vo vzťahu k žalobcom v rade 1/ a 3/ súd
priznal intervenientovi na strane žalovaného voči žalobkyni v rade 2/ nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 20 %.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný do prvej, tretej, piatej, siedmej,

desiatej a trinástej vety výroku rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods.
1 písm. d/, e/, h/ CSP. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, alternatívne, aby ho odvolací súd zmenil. V jeho odôvodnení uviedol, že procesný súd závažne
pochybil pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, výšku nemajetkovej ujmy určil na základe kritérií, ktoré
nemajú oporu v zákone ani v právnej doktríne, dokonca ani v rozhodovacej praxi súdov, či Európskeho

súdu pre ľudské práva, samozrejme s prihliadnutím na všetky podstatné okolnosti tohto prípadu
(nešťastnej udalosti). Za nevyhnutné považoval skúmanie interpersonálnych väzieb medzi zomrelým a
pozostalými.Vdanomprípadeišloootcaamanželavoveku77rokovapozostalí-žalobcoviavrade2/a
3/ boli v čase jeho smrti dospelé deti s vlastným životom a rodinami. Preto výšku priznanej nemajetkovej
ujmy žalobcom v rade 2/ a 3/ v napadnutom rozsudku považoval za neprimerane vysokú. Rovnako

za neprimerané považoval priznanie nemajetkovej ujmy žalobkyni v rade 1/. Priznanie takejto sumy
nepovažoval ani za riadne zdôvodnené, išlo len o všeobecnú argumentáciu. Procesný súd rozhodol o
výške nemajetkovej ujmy na základe citovo agresívneho spôsobu, ktorým operoval právny zástupca
žalobcov s cieľom vykresliť ho negatívne ako nezodpovednú osobu, necitlivého grobiana. Uchýlil sa k
nesprávnym hypotetickým predpokladom a porovnaniam v slovenskej súdnej praxi pri odškodňovaní

nemajetkovej ujmy, ktoré okrem právneho základu na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu nemajú
s týmto konkrétnym prípadom absolútne nič spoločné. Súhlasil s tým, že nemajetková ujma sa nedá
presne vyčísliť ani preukázať. Uznal, že na strane žalobcov došlo k strate a zásahu do ich citového a
rodinného života, ktorá sa v dôsledku úmrtia nedá zvrátiť, reparovať, predmetná nehoda s tragickým
koncom ho bude trápiť do konca života. Akcentoval, že išlo o nešťastnú udalosť a nedbanlivostný

skutok. Apeloval na odvolací súd, aby mal zdravý úsudok najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu a dôsledne posúdil výšku nemajetkovej ujmy v intenciách všetkých skutočností
a dôkazov predložených procesnému súdu. Jej úhradu bude následne požadovať od intervenienta na
jeho strane, nakoľko zastáva jednoznačný právny názor, že zákonné poistenie zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj poistenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti
poukázal na účel poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov,
na výklad pojmu škoda, ako aj judikatúru Európskeho súdneho dvora, v zmysle ktorej sú členské štáty

povinné pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo únie a vnútroštátne ustanovenia,
ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel
(smernica 2009/103/ES). Ak aj procesný súd v rozsudku poukázal na rozhodnutia pri odškodňovaní
v iných prípadoch, tieto nekorešpondujú s uvedeným konkrétnym prípadom, a preto odôvodnenie
rozhodnutia považoval za nepreskúmateľné a zmätočné.

12. Žalobcovia v rade 1/ až 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli odvolanie zamietnuť a
uplatnili si nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Skutkové a právne závery
rozhodnutia okresného súdu považovali za správne a zákonné. Žalovaný v odvolaní neuviedol, z
akých dôvodov považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepreskúmateľné a zmätočné,
resp. v čom rozhodnutia v iných prípadoch, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v napadnutom

rozhodnutí, nekorešpondujú s uvedeným konkrétnym prípadom. Dostatočne nevysvetlil dôvody, pre
ktoré spochybňuje výšku žalobcom priznanej nemajetkovej ujmy, t.j. dôvody, pre ktoré mal súd
prvej inštancie rozhodnúť nesprávne. Žalovaný evidentne prehliadol dôkazy, ktoré preukázali, že
interpersonálny vzťah medzi pozostalými a zomrelým bol pevný, súdržný a veľmi emocionálny, v tomto
smere poukázal na výpovede žalobcov. Súd prvej inštancie správne posúdil a vyhodnotil samotnú

závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu
(zomrelý nemal podiel na vzniku tragickej udalosti, ku ktorej došlo porušením povinností na strane
žalovaného, za čo bol právoplatne odsúdený). Žalovaný neprejavil záujem na urýchlenom vyriešení
otázky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov a neprejavil žalobcom priamo ľútosť, ospravedlnenie, čo

ujmu žalobcov prehĺbilo. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že sa náležite vysporiadal
so všetkými dôkazmi, ktoré boli vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP a z obsahu
je zrejmé, akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení, preto podľa názoru žalobcov je rozsudok
okresného súdu náležite zdôvodnený, dostatočne presvedčivý, správny a zákonný.

13. Po doručení vyjadrenia žalobcov v rade 1/ až 3/ k odvolaniu odvolateľovi (§ 374 ods. 1 CSP), tento vo
veci nepodal odvolaciu repliku. Inými vyjadrenia strán k veci odvolací súd v štádiu odvolacieho konania
nedisponoval.

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP
v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie v prvej vete, v časti
tretej vety o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a v piatej vete výroku v zmysle § 387 ods. 1 CSP
ako vecne potvrdil. Súčasne v zmysle § 388 CSP zmenil výrok o trovách prvoinštančného konania ako
výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý (náhrada majetkovej ujmy), keďže
z obsahu podaného odvolania bolo zrejmé, že žalovaný namietal len neprimeranosť výšky priznanej
nemajetkovej ujmy žalobcom v rade 1/ -3/.

15. V odvolaním napadnutej časti odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré

boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci -
na rozhodnutie o nemajetkovej ujme, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom

konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti odvolací
súd uvádza, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§11 Občianskeho

zákonníka). Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, súčasťou práva na ochranu
súkromia chráneného ust. § 11 Občianskeho zákonníka je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a
rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie,ktoré spôsobilo násilne pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny je konaním nesúcim znaky
neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

17. V prejednávanej veci sa žalobcovia voči žalovanému domáhali priznania nemajetkovej
ujmy vzniknutej neoprávneným zásahom do ich súkromia, tým že ich manžel a otec zomrel
následkom dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný. Vo vzťahu k žalovanému boli naplnené všetky
zákonné predpoklady občiansko-právnej zodpovednosti žalovaného: 1. protiprávne konanie (porušenie
dopravnýchpredpisovžalovanýmnásledkomktorýchdošlokdopravnejnehode),2.vznikškody(ujmyna

živote poškodeného), 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou ujmou. Jedná sa
o zodpovednosť objektívnu (zodpovednosť za výsledok), z toho dôvodu subjektívny prvok (zavinenie) je
bezprávnehovýznamu.Vykonanýmdokazovanímsapreukázalo,žekonanímžalovaného(pridopravnej
nehode, za ktorú v plnom rozsahu nesie zodpovednosť žalovaný) bola spôsobená ujma - smrť manžela
žalobkyne v rade 1/ a otca žalobcov v rade 2/ a 3/. Uvedená udalosť závažným spôsobom zasiahla do
rodinného života, súkromia žalobcov (ako vyplynulo z ich výpovedí), z uvedených dôvodov ich žaloba,

ktorou sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému v zmysle § 11 v spojení s § 13
Občianskeho zákonníka má relevantný skutkový aj právny základ. Okresný súd pri svojom právnom
posúdení dôsledne vychádzal z citovaných zákonných ustanovení, podal výklad týchto ustanovení
ako aj predpokladov vzniku práva fyzickej osoby domáhať sa ochrany v takomto prípade a rovnako
správne zadefinoval predpoklady priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v prípadoch v

ktorých morálne zadosťučinenie nie je postačujúce. V tomto smere nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nepoprel ani žalovaný, spornou však zostala jej výška.

18. Výšku peňažného zadosťučinenia určuje súd na základe voľnej úvahy, pri ktorej za rozhodujúce
hmotné právo považuje intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých dotknutým

osobám (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka - závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu došlo). Súd prvej inštancie svoje úvahy v intenciách hmotného práva zhrnul vo svojom
odôvodnení, prihliadol najmä na mieru zavinenia škodcu - žalovaného, postoj zodpovednej osoby k
spôsobenej škode, otázku hmotnej závislosti pozostalej manželky na usmrtenej osobe, vek zomrelého,
kvalitu a intenzitu vzťahu pozostalých so zomrelým a tieto svoje úvahy pretavil do výšky priznanej

nemajetkovej ujmy, s výškou ktorej sa odvolací súd stotožnil. Účelom tohto inštitútu je zmiernenie tých
následkov, ktorým stratou blízkeho človeka (člena rodiny), v dôsledku konkrétnej udalosti boli žalobcovia
vystavení.

19. Úvaha okresného súdu v súdenej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného

skutkového stavu veci a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenie
a závery okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané a ani v rozpore s
formálnou logikou. Okresný súd výsledky hodnotenia zahrnul do odôvodnenia napadnutého rozsudku,
tietodostatočnevysvetlil(ktoréskutočnostipovažovalzapreukázané,zakýchdôkazovvychádzal,akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil), preto nie je možné akceptovať odvolaciu námietku žalovaného

o arbitrárnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s prijatým záverom súdu prvej
inštancie v otázke výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom, nakoľko pri svojich úvahách zohľadnil
všetky individuálne okolnosti zásahu do osobnostnej sféry (rodinného života) žalobcov v rade 1/ - 3/ či
už z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov do ich práva na súkromie zahrňujúc
aj ich právo na rodinný život. Vyššie súvisiace okolnosti súd v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne,

nielen z právneho, ale citlivo aj z ľudského hľadiska uviedol. Odvolací súd, ktorý si túto argumentáciu
osvojil, v plnom rozsahu odkazuje na argumentáciu okresného súdu. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení
poukázal na iné rozhodnutia odvolacieho súdu a tiež najvyššieho súdu, týmito poukázal na ustálenú prax
odvolacieho súdu, resp. najvyššieho súdu v obdobných prípadoch, resp. kritéria, ktoré súdy ovplyvnili
pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy. Súčasne však prihliadal na to, aby priznaná výška nemajetkovej

ujmy bola primeraná individuálnym okolnostiam prejednávanej veci.

20. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v

súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).21. Pretože odvolací súd nezistil nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré je povinný prihliadať z
úradnej povinnosti, rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním ako vecne správne

potvrdil.

22. Rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd zmenil v závislých výrokoch (siedma až pätnásta
veta výroku) o trovách prvoinštančného konania, ktorý nezodpovedá čistému úspechu jednotlivých
procesných strán v spore. Žalobcovia v rade 1/ - 3/ si v prejednávanej veci uplatnili voči žalovanému

dva samostatné nároky - 1/ nárok na náhradu majetkovej ujmy a 2/ nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Každý z týchto nárokov môže byť predmetom samostatného konania. Aktuálne obidva tieto nároky
tvoria predmet jedného (spojeného) konania medzi žalobcami a žalovaným, čomu musí zodpovedať
jeden výrok o trovách prvoinštančného konania každého žalobcu voči žalovanému. Aj vyhláška MS SR
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo svojich
ust. § 13 ods. 3 a 4 priamo počíta so spojením vecí v civilnom sporovom konaní, čomu v takýchto

prípadoch zodpovedá aj iný spôsob výpočtu odmeny advokáta. Tarifná odmena za úkon právnej služby
advokáta je v prípade spojenia vecí do jedného konania iná, ako keby každá vec bola predmetom
samostatného konania a k takémuto úkonu právnej služby sa inak počíta aj výška hotových výdavkov a
náhrada za stratu za času podľa § 15 až §17 citovanej vyhlášky. V prípade osobitného výroku o nároku
na náhradu trov konania vo vzťahu ku každému nároku uplatnenému žalobou, by tak pri následnom

postupe súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP bolo veľmi obtiažne rozhodnúť o výške náhrady
trov konania, najmä trov právneho zastúpenia zástupcu vo vzťahu k jednotlivým nárokom, ktoré boli
predmetom sporu.

23. Krajský súd preto zdôrazňuje, že rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania má vždy jednotný

charakter, z čoho vyplýva potreba rozhodnutia o trovách konania spoločne pre všetky časti predmetu
konania v rámci procesu na súde určitej inštancie. Pokiaľ bola teda strana sčasti úspešná a v ďalšej
časti neúspešná (resp. v tejto časti zavinila, že konanie sa muselo zastaviť), je dôvodné vychádzať z
ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, ktoré je kľúčovým pre riešenie naznačených prípadov.
24. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, je potrebné, aby to bol

prevažujúci úspech, t. j. aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte
suma opodstatňujúca záver o prevažnom úspechu jednej zo strán sporu, ktorú vyjadrujeme percentom
jeho úspechu v spore. Nárok na náhradu trov konania vzniká v takom prípade na základe
jednoduchého výpočtu. Úspech strany sporu, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od
úspechu strany sporu, ktorej vzniká nárok na náhradu trov konania, a výsledok zakladá pomerný nárok

na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Tento výpočet sa opiera o
to, že aj tá procesná strana, ktorá nemala prevažujúci úspech, má v podstate v tej časti, v ktorej uspel
(v súdenej veci v časti, v ktorej súd žalobu zamietol) nárok na náhradu trov. Vyjadruje to dikcia zákona
„...súd náhradu trov konania pomerne rozdelí...“, hoci v praxi dostáva náhradu trov iba jedna zo strán
sporu, prípadne žiadna sporová strana (ak pomer úspechu a neúspechu v konaní bol u každej procesnej

strany rovnaký). Inak povedané, čiastočné procesné úspechy sa vzájomne do rovnakej výšky anulujú.
Zvyšujúcačasťjedeterminantomprezáveročiastočnompriznanínárokunanáhradutrovkonania.Tento
záver potom slúži aj ako východisko pre výrok, ktorým sa pri zásadne rovnakých čiastkových úspechoch
žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania. Okresný súd bol preto povinný s ohľadom na
výsledok celého sporu po zistení čistého úspechu tej-ktorej strany v tomto konaní rozhodnúť o trovách

konania v súlade s § 255 ods. 2 CSP.
25. Odvolací súd v zhode s prijatým záverom súdu prvej inštancie a jeho zdôvodnenia ohľadom úspechu
žalobcov v rade 1/ - 3/ v súvislosti s ich uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy (výška
ktorej je závislá od úvahy súdu) vychádzal z toho, že ak žalobcom bola priznaná časť tohto nároku ide
o procesne úspešnú stranu, ktorá má nárok na plnú náhradu trov konania do výšky priznaného nároku.

Následne odvolací súd osobitne určil pomer úspechu strán sporu v konaní jednotlivo medzi každým
žalobcom a žalovaným.
26. Predmetom celého „spojeného“ konania bola u žalobkyne v rade 1/ suma 15.050,00 Eur (50,00
Eur majetková ujma a suma 15.000,00 Eur priznaná nemajetková ujma). Odvolací súd stanovil výšku
úspechu žalobkyne v rade 1/ v prejednávanej veci na 99,67 % (súd jej priznal sumu 15.000,00 Eur);

čomu zodpovedá úspech žalovaného v spore vo výške 0,33 % (súd zamietol žalobu čo do sumy 50,00
Eur). Čistý úspech žalobkyne v rade 1/ v spore potom prestavuje výšku 99,34 %, ktorá je rozdielom jej
úspechu a neúspechu v celom „spojenom“ konaní (99,67 % - 0,33 %); v dôsledku čoho jej odvolací súd
ako pomerne úspešnejšej strane podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 396 ods.1 CSP v uvedenom rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému a intervenientovi,
ktorí sú povinní plniť spoločne a nerozdielne.
27. Predmetom celého „spojeného“ konania bola u žalobkyne v rade 2/ suma 13.243,20 Eur (4.243,20

Eur majetková ujma, 9.000,00 Eur priznaná nemajetková ujma). Odvolací súd stanovil výšku úspechu
žalobkynevrade2/vprejednávanejvecina84,71%(súdjejpriznalsumu9.000,00Eurakonemajetkovú
ujmu, 500,00 Eur - majetkovú ujmu a v časti zastavenia konania v sume 1.717,88 Eur procesné
zavinenie pričítal žalovanému; t.j. celkovo bolo úspešná v sume 11.217,88 Eur); čomu zodpovedá
úspech žalovaného v spore vo výške 15,29 % (zamietnutie žaloby čo do sumy 1.762,32 Eur, pripočítal

procesné zavinenie žalobkyni v rade 2/ na zastavení konania v sume 263,00 Eur). Čistý úspech
žalobkynevrade2/vsporepotomprestavujevýšku69,42%,ktorýjerozdielomjejúspechuaneúspechu
v celom „spojenom“ konaní (84,71 % - 15,29 %); v dôsledku čoho jej odvolací súd ako pomerne
úspešnejšej strane podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP v uvedenom
rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému a intervenientovi, ktorí sú povinní plniť
spoločne a nerozdielne.

28. Predmetom celého „spojeného“ konania bola u žalobcu v rade 3/ suma 9.094,66 Eur (94,66 Eur
ako majetková ujma a 9.000,00 Eur ako priznaná nemajetková ujma). Odvolací súd stanovil výšku
úspechu žalobcu v rade 3/ v prejednávanej veci na 97,9 % (súd mu priznal sumu 9.000,00 Eur); čomu
zodpovedá úspech žalovaného v spore vo výške 1,05 % (súd zamietol žalobu čo do sumy 94,66 Eur).

Čistý úspech žalobcu v rade 3/ v spore potom prestavuje výšku 97,90 %, ktorá je rozdielom jeho úspechu
a neúspechu v celom „spojenom“ konaní (98,95 % - 1,05 %); v dôsledku čoho mu odvolací súd ako
pomerne úspešnejšej strane podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP
v uvedenom rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému a intervenientovi, ktorí sú
povinní plniť spoločne a nerozdielne.

29. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

30. Vo zvyšnej časti, t.j. v druhej vete, v časti tretej vety o priznaní sumy 500,00 Eur, štvrtej a šiestej vete
výroku, zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

31.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcom v rade 1/ - 3/ ako úspešnej procesnej strane

priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací
súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcom v rade 1/ - 3/ voči intervenientovi na
strane žalovaného z dôvodu, že odvolanie podal len žalovaný, a intervenient vystupujúci na jeho strane

bol v odvolacom konaní nečinný (odvolanie nepodal).

32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).