Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/28/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317211754
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317211754.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: B. V., nar. X.X.XXXX, bytom Q. XXX/
XX, D., zastúpený splnomocnencom: Podhorský & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Ventúrska 1, Bratislava, IČO: 46 962 000, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 740,08 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 11. októbra
2018, č.k. 15Csp/133/2017-116, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach (výroky I. a II.) m
e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 740,08
eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 3.5.2017 do zaplatenia, ako aj primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 400 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšnej časti
primeraného finančného zadosťučinenia žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd

rozhodol tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9
ods. 1 a 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 3 a 5, § 4 ods. 6 a § 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, ako aj § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď na základe vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že žalobcovi, ktorý pristúpil k záväzku svojej manželky, čím prešli na neho všetky
jej povinnosti ale aj práva bol poskytnutý klasický úver. Pre revolvingový úver je totiž typické, že
dlžníkovi je poskytnutý určitý úverový rámec, v rámci ktorého môže dlžník čerpať peňažné prostriedky
(ale aj nemusí) a to až do výšky dohodnutého úverového rámca. Veriteľ tento úver vždy dopĺňa do
dohodnutej výšky a úverový vzťah tak môže fungovať dobu neurčitú, pričom najčastejším spôsobom
poskytovania revolvingu je prostredníctvom kreditných kariet. V danom prípade bol však žalobkyni
úver poskytnutý jednorazovo a v konkrétnej výške. Súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu

bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Na jednej strane vystupuje
fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri
uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľskú zmluvu jecharakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť
tietopodmienkyindividuálneovplyvniť.Občianskyzákonníkpodrobnejšiešpecifikujevšeobecnépravidlá

pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ

má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného
vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za
porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Predmetnú
zmluvu teda súd považoval za spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Aj keď predmetná zmluva je zmluva, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je
potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy

obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa
Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou
Obchodného zákonníka. Posúdiac obsah rozhodnutia vydaného v konaní sp. zn. 30C/211/2014, ako aj
výsledky uvedeného konania, súd dospel záveru, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola
neplatným právnym úkonom, a teda žalovaný mal nárok na vrátenie len tej sumy, ktorá bola žalobcovi

reálne poskytnutá, a teda sumy vo výške 1.284,25 eur. Nakoľko však žalovanému bolo vrátených
2.024,33 eur, a síce o 740,08 eur, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný
žalobcovi vydať späť. K námietke premlčania žalovaného súd uvádza, že žalovaný ako nebankový
subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou
bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vyťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia

predmetnej zmluvy už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať
RPMN umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcií poskytujúcich
úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Neuvedenie jednoznačného a zrozumiteľného údaju
o RPMN a určenie neprimerane vysokej ceny úveru, nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané
na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom. Je

dôvodné predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že nedodržaním všetkých zákonných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nastane zákonom predpokladaná sankcia, že veriteľ (žalovaný) nebude
môcť od dlžníka (žalobkyne) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol
s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). So zreteľom na
uvedené, súd má za to, že inak trojročná objektívna premlčania doba sa v danom prípade predĺžila

na desať rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. V zmysle uvedeného nárok žalobcu
premlčaný nie je. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené v prvej výrokovej vete daného
rozhodnutia a podanej žalobe v časti požadovaného bezdôvodného obohatenia a úrokov z omeškania z
tohto peňažného plnenia v plnom rozsahu vyhovel, nakoľko mal za to, že v tejto časti bola žaloba podaná
dôvodne. V časti požadovaného finančného zadosťučinenia súd podanej žalobe vyhovel len v časti, a

to v časti 400 eur, nakoľko v tejto sume sa súdu finančné zadosťučinenie zdalo primerané a dostatočné.
Žalovaný pri svojej podnikateľskej činnosti nepostupoval v súlade so zákonom, používal praktiky, ktoré
je možné kvalifikovať ako nekalé obchodné praktiky a rovnako tak používal aj zmluvné dojednania,
ktoré majú povahu neplatných zmluvných podmienok a nie sú v súlade s právnymi predpismi slúžiacimi
na ochranu spotrebiteľa. Konanie žalovaného nemožno považovať za konanie v súlade s ochranou

spotrebiteľa ako slabšej strany daného sporu. Súd priznanú sumu finančného zadosťučinenia považoval
za primeranú a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu, ako spotrebiteľa. Súd
tu súčasne poukazuje aj na to, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné
zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej vyššie citovaným
zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby

spotrebiteľovi bola privodená nejaká konkrétna a presne definovaná ujma. Postačuje, ak k takémuto
porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Uvedená podmienka v danom prípade splnená bola, nakoľko
žalovaný svojím konaním rozhodne nepostupoval v súlade s ochranou spotrebiteľa a jeho práv, ktoré
práva v dôsledku vyššie uvedeného, boli porušené. Uvedené preukazuje výsledok konania vedeného
na tunajšom súde pod sp. zn. 30C/211/2014. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhej výrokovej

vete daného rozhodnutia a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur ako dôvodné priznal.
Vo zvyšne časti požadovaného finančného zadosťučinenia žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 255 CSP, podľa ktorého nárok na náhradu trov vznikol žalobcovi ako
plne úspešnej strane sporu (priznanie výšky finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu). Pretosúd rozhodol tak ako je uvedené vo štvrtej výrokovej vete tohto rozhodnutia a žalobcovi priznal plnú
náhradu trov konania. O výške priznaných trov rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej, samostatným uznesením.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť, a priznať
mu právo na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Ako základnú
skutočnosť odvolateľ namietol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu na

podanie žaloby a domáhanie sa zaplatenia sumy 740,08 eur. Poukázal na to, že žalobca ako dlžník
neuzavrel so žalovaným žiadnu zmluvu, nakoľko zmluvný vzťah, ktorého sa týkali tvrdenia uvádzané v
žalobe, bol uzavretý medzi žalovaným ako veriteľom a p. Júliou Farkašovou, pričom žalobca pristúpil
k záväzkom dlžníka ako spoludlžník podľa § 533 ods. 1 OZ, čo znamená, že sa zaviazal uhradiť
záväzok dlžníka. Týmto pristúpením sa však nestal zmluvnou stranou zmluvy o revolvingovom úvere,
pretože každé plnenie, ktoré by poskytol, by bolo plnením záväzku primárneho dlžníka. Poukázal na

rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 3C/211/2014, v ktorom takisto popiera aktívnu legitimáciu
žalobcu, keďže na jeho strane 3 sa prepisuje výpoveď žalovanej 1/, ktorá výslovne uviedla, že na
zmluvu uzavretú dňa 6.9.2010, a ktorá je predmetom daného konania, robila úhrady len ona. Súd prvej
inštancie sa pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie nezaoberal ani obsahom zmluvy, a ani obsahom
spoludlžníckeho záväzku, pričom spoludlžníctvo zakladá pasívnu solidaritu a nie aktívnu. Na základe

toho spoludlžník nie je oprávnený sa domáhať vrátenia plnenia, ktoré bolo poskytované na splnenie
pôvodného záväzkovo-právneho vzťahu. Namietol tiež posúdenie námietky premlčania, keď podľa súdu
sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť, lebo neuviedol jednoznačný a zrozumiteľný údaj o RPMN. Vytkol
súdu, že z rozsudku nie je zrejmé, v čom je údaj o RPMN nezrozumiteľný, ak zmluva obsahuje údaj
RPMN úveru, priemernú hodnotu RPMN vyžadovanú zákonom a určovanú Ministerstvom financií SR.

Poukázal na komentátorovú literatúru k ust. § 107 ods. 1 a 2 OZ, podľa ktorej v desaťročnej premlčacej
dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo
získané úmyselne, pričom úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému
obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia, a nestačilo by teda, keby
povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne, a potom by si ho úmyselne ponechal. Pokiaľ

by mala byť v posudzovanom prípade aplikovaná desaťročná premlčacia doba stanovená v § 107
ods. 2 OZ pre prípad získania úmyselného bezdôvodného obohatenia, bolo by preto nutné preukázať
existenciu vedomosti žalovaného o tom, že existuje skutočnosť, od ktorej odvodzuje vznik a existenciu
bezdôvodného obohatenia. Existencia úmyslu získať bezdôvodné obohatenie nie je daná s eventualitou,
že by bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia krajských

súdov. Ďalej uviedol, že výrok o povinnosti zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie odôvodnil
konajúci súd všeobecným odôvodnením o tom, kedy takýto nárok môže vzniknúť, na aké skutočnosti
sa prihliada pri jeho určení a podobne. Namietol predčasnosť rozhodnutia ako takého, pretože ku
dňu vyhlásenia rozhodnutia nebolo ustálené a preukázané právoplatným rozhodnutím to, že došlo k
porušeniu práva určeného na ochranu spotrebiteľa, pričom súd v rozsudku ani nekonštatoval, aké právo

žalobcu bolo porušené. Rozsudok je nepreskúmateľný, pokiaľ ide o splnenie zákonnej podmienky podľa
§3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. čo do základu uvedeného nároku.

4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. V plnom rozsahu sa stotožnil so závermi prvoinštančného

súdu uvedenými v odôvodnení rozsudku, pričom s tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní
nesúhlasil. Uviedol, že konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech opísanými praktikami. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné
s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch

a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto
nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Poukázal na spravodlivé
vyriešenie prípadu, pričom tento ústavný princíp musí mať prednosť aj pred princípom právnej istoty tak,
ako to vyslovila aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. vo veci Stagno vs. Belgicko a

Zehenter vs. Rakúsko. Mal za to, že kým nezačne plynúť subjektívna premlčacia doba počas plynutia
objektívnej premlčacej doby, nemôže súd prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalovaným.
Zásadným názorom pre rozhodnutie vo veci samej je existencia ustáleného názoru Najvyššieho súdu
SR a Ústavného súdu SR, ktorý bol vyslovený v mnohých rozhodnutiach, a podľa ktorého zásadavigilantibus iura scripta sunt v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana spotrebiteľa. Poukázal tiež na to, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozsudku jasne a
dostatočne vysporiadal s tým, na základe akých dôvodov mal za preukázané, že žalobca má nárok na

primerané finančné zadosťučinenie.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15Csp/133/2017 bolo zaplatenie
sumy 740,08 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému
uložil zaplatiť žalobcovi 740,08 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 3.5.2017 do zaplatenia,

ako aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, a vo zvyšnej časti primeraného finančného zadosťučinenia žalobu zamietol. O nároku na
náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie

v časti vyhovenia žalobe a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

8. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu a napadnutého rozsudku dospel k záveru,
že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, no vec nesprávne právne posúdil, a to v otázke posúdenia premlčania

nároku žalobcu, ako aj v otázke nároku na primerané finančné zadosťučinenie.

9. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý určuje, kto je nositeľom uplatneného
práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Žalobca je aktívne vecne legitimovaný, ak je nositeľom
uplatneného práva a žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, keď má skutočne povinnosť, ktorej

splnenia sa na ňom žalobca domáha, alebo ktorá má byť určená.

10. Súd prvej inštancie správne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu na podanú žalobu, pričom v
podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. K veci odvolací súd
len dodáva, že žalobca sa proti žalovanému nedomáha plnenia titulom uzatvorenej zmluvy, ale titulom

vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo plnením bez právneho dôvodu.

11. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

12. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

13. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O
tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže

dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých
možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške
(objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde.
Rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ust. § 107 ods. 1. Pre začiatok

plynutia objektívnej premlčacej doby, a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej v prípade úmyselného
bezdôvodného obohatenia, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne
došlo.Prezačiatokplynutiaobjektívnejpremlčacejdobyjerozhodnýdeň,kedykzískaniubezdôvodného
obohatenia skutočne (fakticky) došlo. V prípade, že je poskytované plnenie bez právneho dôvodu
postupne v splátkach, objektívna premlčacia doba začína plynúť u každej z nich zvlášť v okamihu, kedy

k plneniu došlo. Každá z dielčich platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny
osud,premlčujesasamostatneasamostatnesaposudzujeprípadnéomeškaniesjejvydaním(rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/143/2008 zo dňa 21.1.2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
33Odo/52/2005 zo dňa 14.12.2006).14. Bolo potrebné vytknúť súdu prvej inštancie, že tento zameral svoju pozornosť na posúdenie plynutia
a dĺžky objektívnej premlčacej doby, pričom ponechal bez povšimnutia plynutie subjektívnej premlčacej

doby, keď bolo potrebné dať za pravdu žalovanému, ktorý už v odpore proti platobnému rozkazu (č.l. 19)
namietol premlčanie nároku žalobcu z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby, nakoľko dôvody,
na základe ktorých žalobca podal žalobu, boli žalobcovi známe najneskôr vyhlásením rozsudku vo veci
sp. zn. 30C/211/2014 dňa 23.9.2014, pričom od tohto dňa plynula subjektívna premlčacia doba, ktorá
uplynula skôr, ako bola súdu doručená žaloba (dňa 5.5.2017).

15. Vzhľadom na uvedené potom v dôsledku dôvodne uplatnenej námietky premlčania nebolo možné
žalobe žalobcu vyhovieť.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nemožno považovať uplatnenie námietky
premlčania zo strany žalovaného za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§3 OZ), keď námietka

premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, môže však nastať situácia, v ktorej uplatnenie tejto
námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila
a voči ktorej by za tejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane
tvrdýmpostihomvporovnanísrozsahomacharakteromnímuplatňovanéhoprávaasdôvodmi,prektoré
svoje právo včas neuplatnil (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 148/2004, 3Cdo

41/2012, rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 539/2008, 33Cdo 1416/2013 a podobne).

17. V prejednávanej veci však nič nebránilo žalobcovi ihneď po vyhlásení rozsudku vo veci vedenej na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 30C/211/2014 podať žalobu, pričom márne uplynutie premlčacej
doby žiadnym spôsobom žalovaný nezavinil.

18. Za dôvodné považoval odvolací súd i odvolanie žalovaného v časti priznania primeraného
finančného zadosťučinenia, keď v danom prípade žalobca na súde úspešne neuplatnil porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi, a teda
nebolo dôvodným v zmysle § 3 ods. 5 cit. zákona rozhodovať o akomkoľvek primeranom finančnom

zadosťučinení.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

20.Onárokunanáhradutrovtohtokonania(prvoinštančnéhoiodvolacieho)odvolacísúdrozhodolpodľa
§ 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, a v konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).