Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/220/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201845
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1016201845.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek
senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobcu: Komerční banka,
a.s., Na Příkopě 33/969, 114 07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054, zahraničná osoba
podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: Komerční banka, a.s.,
pobočka zahraničnej banky, Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, zastúpený:
LEGATE, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 846 909 proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103636724/2016 zo dňa 01.08.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Dňa 27.06.2011 podal na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, Radlinského 37, 817 73
Bratislava (ďalej len ako „správca dane“), platiteľ Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969,
114 07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054, zahraničná osoba podnikajúca na území Slovenskej
republiky prostredníctvom organizačnej zložky s názvom: Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej
banky, so sídlom: Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564 (ďalej aj ako
„platiteľ“ alebo aj ako „daňový subjekt“), v zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“), riadne daňové
priznanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011, v ktorom uviedol vlastnú daňovú
povinnosť vo výške XX XXX,XX eura. Platiteľ odviedol daň z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“)
za prijaté služby poskytnuté zriaďovateľom Komerční banka a.s., Na Příkopě 33/969, 11 407 Praha
1, Česká republika, IČO: 45317054 (treasury činnosti, EURO projekty a EURO SEPA II, aplikačné a
IT infraštrukturálne služby, DHL kuriérske služby, videokonferenčný servis, prepravné služby, storno
dokladu č. XXXXXXXXX J. a ktoré jej vyfakturoval na základe vystavených faktúr č. XXXXXXXXXX,
č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. Platiteľ si zároveň z
uvedených služieb uplatnil čiastočné odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 4 zákona o DPH vo výške
príslušného koeficientu vypočítaného podľa § 50 Zákona o DPH vo výške X,XX..
2. Dňa 25.08.2011 podal platiteľ správcovi dane dodatočné daňové priznanie dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie máj 2011, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť v riadku 28 vo výške
XX XXX,XX eura a dňa 04.10.2011, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške X XXX,XX

eura a zároveň uviedol v riadu 21 nárok na odpočet dane vo výške XXX,XX eura. Ako dôvod podania
dodatočného daňového priznania uviedol, že podľa jeho názoru uvedené vnútropodnikové plnenia prijaté
od svojho zriaďovateľa, nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty v Slovenskej republike.
3. Dňa 05.10.2011 podal platiteľ správcovi dane žiadosť o vrátenie preplatku na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie máj 2011 vo výške X XXX,XX eura a ako zdôvodnenie podania žiadosti uviedol,
že kalkuláciu podaných dodatočných daňových priznaní odôvodňuje posúdením aplikácie DPH v rozpore
s metodickým pokynom v súvislosti so zdaňovaním vnútropodnikových plnení dodávaných obchodnou
spoločnosťou Komerční banka, a.s., so sídlom v Českej republike ako členom DPH skupiny svojej
organizačnej zložke Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom v Slovenskej republike.
Poukázal na detailné zdôvodnenie jeho postupu uvedené v liste zo dňa 03.06.2011, ktorý bol zaslaný
správcovi dane spolu s dodatočným daňovým priznaním za marec 2011.
4. Dňa 30.06.2014 za účelom preverenia opodstatnenosti podania dodatočného daňového priznania
platiteľom, začal správca dane daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec
2011, apríl 2011, máj 2011, jún 2011, júl 211 a august 2011 a to na základe oznámenia o výkone daňovej
kontroly č.j. 9900450/5/2188497/2014/Bach zo dňa 26.05.2014.
5. Správca dane vykonal u platiteľa daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
marec 2011, apríl 2001, máj 2011, jún 2011, júl 2011, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol z daňovej
kontroly č. 20420267/2015 zo dňa 24.06.2015 (ďalej len „Protokol“).
6. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií č.
9900450/5/397346/2015/Bach zo dňa 06.03.2015 na finančnú správu Českej republiky o preverenie
dodávok služieb a ich špecifikáciu za účelom preverenia skutočností týkajúcich sa dodania služieb
zriaďovateľom - členom skupiny a jeho organizačnou zložkou na Slovensku.
7. Finančná správa Českej republiky v odpovedi č. 20656/15/Ulb zaslanej správcovi dane uviedla, že
služby uvedené na preverovaných faktúrach boli poskytnuté daňovému subjektu Komerční banka a.s.,
pobočka zahraničnej banky IČ DPH: SK4020305256 v rámci interných plnení, ktoré aj spotrebovala, že
sa jednalo o IT infraštrukturálne služby t.j. o služby podpory a údržby siete, serverov umiestnených v
Komerčnej banke, a.s. pobočka zahraničnej banky so sídlom v Slovenskej republike, o služby vzťahujúce
sa k elektronickému bankovníctvu pre klientov pobočky na Slovensku, ako aj o fakturáciu školení
zamestnancov a o fakturáciu nákladov vynaložených útvarmi investičného bankovníctva a Investment
banking services v Komerčnej banke, a.s.. Fakturácia zahŕňala aj služby spojené s požiadavkami
celoEurópskej iniciatívy SEP A - EURO Projekty A EURO SEPAII.
8. Dňa 07.04.2016 nariadil správca dane ústne pojednávanie, na ktorom prerokoval s platiteľom ním
predložené pripomienky a dôkazy k zisteniam uvedeným v Protokole a zistené skutočnosti zaznamenal
v zápisnici č. 102891086.
9. Dňa 25.06.2015 správca dane doručil platiteľovi Protokol a výzvu na vyjadrenie sa k nemu č.
20420874/2015 zo dňa 24.06.2015, v ktorej mu stanovil lehotu na predloženie písomného vyjadrenia 15
pracovných dní a vyzval ho na označenie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť
v priebehu daňovej kontroly.
10. Dňa 18.06.2015 správca dane nariadil ústne pojednávanie za účelom prejednania záverov Protokolu,
ktorého sa zúčastnil splnomocnený zástupca platiteľa, ktorý uviedol, že nesúhlasí s obsahom zápisnice
č. j.: 20371315/2015, ktorý k zisteným skutočnostiam pri daňovej kontrole nepredložil žiadne vyjadrenie.
11. Dňa 14.07.2015 bolo doručené správcovi dane v elektronickej forme vyjadrenie platiteľa k Protokolu
zo dňa 14.07.2015 (ďalej len „vyjadrenie“) v zmysle ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového poriadku,
v ktorom uviedol, že sa jednalo o činnosti, ktoré si organizačná zložka nezabezpečuje sama,
ale sú zabezpečované zriaďovateľom. Ďalej poukázal na to, že náklady zriaďovateľa na činnosti,
ktoré sú vykonávané v prospech organizačnej zložky, sú prostredníctvom personálnych nákladov na
zamestnancov zriaďovateľa vykonávajúcich činnosť pre organizačnú zložku premietnuté do nákladov
organizačnej zložky. Podľa názoru platiteľa, nakoľko sa v danom prípade jednalo o dodanie a
fakturovanie služieb zriaďovateľom organizačnej zložke a teda sa nejednalo o právny vzťah dvoch
subjektov, ale o vnútropodnikové alokácie nákladov medzi organizačnými útvarmi jednej právnickej
osoby, vnútropodnikové alokácie nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty, nakoľko to neukladajú
uplatniteľné právne predpisy Slovenskej republiky.
12. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty ako správca dane (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“)
dňa 19.04.2016 vydal rozhodnutie č.102969819/2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
podľa ustanovenia § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), vyrubil
daňovému subjektu a to organizačnej zložke zriadenej na Slovensku - Komerční banka, a.s., pobočka
zahraničnej banky, Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, IČ DPH: SK4020305256

(ďalej aj ako „organizačná zložka“), rozdiel dane v sume X. XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie máj 2011, v ktorom uviedol, že pri daňovej kontrole u daňového subjektu dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2011, apríl 2001, máj 2011, jún 2011, júl 2011 sa
zameral na preverovanie služieb, pri ktorých príjemca platí daň podľa ustanovenia § 69 ods. 3 zákona
o DPH a to z dôvodu správneho posúdenia vzniku daňovej povinnosti daňového subjektu a následne
správnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobia v zmysle § 49
až § 51 zákona o DPH. Uviedol, že v danom prípade bolo v konaní zistené, že organizačnej zložke
dodal služby zriaďovateľ - Komerční banka a.s. so sídlom Na Příkopě 33/969, 114 07 Praha 1, Česká
republika, IČO: 453 17 054, ktorý bol súčasťou skupinovej registrácie pre účely DPH v Českej republike
DIČ: CZ699001182 (ďalej aj ako „zriaďovateľ“).
13. Prvostupňový orgán vzhľadom na existenciu plnení prijatých od zriaďovateľa organizačnou zložkou
a za ne zaplatenej protihodnoty, posúdil predmetné poskytnuté plnenia ako dodanie služieb v zmysle
ustanovenia § 9 Zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 2 Zákona o DPH. Trval na svojom
stanovisku, že služby boli poskytnuté zriaďovateľom, ktorý bol súčasťou skupiny pre účely DPH v Českej
republike, organizačnej zložke zriadenej v tuzemsku (t.j. v Slovenskej republike) a teda sa jednalo
o dodania medzi skupinou a inou nezávislou osobou a z tohto dôvodu mali byť zdanené v zmysle
ustanovenia § 69 ods. 3 Zákona o DPH, v zmysle ktorého zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou a je registrovaná pre daň podľa § 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej
zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miesto
dodania služby podľa § 15 ods. 1 v tuzemsku. Preto sú všetky fakturované služby posudzované ako
samostatný zdaniteľný obchod, t.j. sú predmetom dane z pridanej hodnoty.
14. Uviedol, že daňový subjekt (platiteľ) v rámci vyrubovacieho konania nepredložil žiadne nové dôkazy
a vyjadrenie daňového subjektu nezakladalo dôvod meniť výsledok kontroly a na základe uvedených
dôvodov preto správca dane neakceptoval pripomienky daňového subjektu uvedené v písomnom
vyjadrení a konštatoval, že postup a závery daňovej kontroly sú správne a z tohto dôvodu považoval
prvostupňové rozhodnutie za zákonné.
15. Daňový subjekt podal voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu pre vybrané daňové
subjekty č. 102969819/2016 zo dňa 19.04.2016 odvolanie zo dňa 06.05.2016, v ktorom namietal, že
správca dane vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia, nakoľko skutkový stav ním zistený, je
v rozpore so skutočnosťou a ďalej, že nepostupoval v súlade s právnymi predpismi a jeho postup
nemá oporu v slovenskej daňovej legislatíve. Namietal, že vnútropodnikové alokácie nie sú zdaniteľnými
plneniami a ďalej poukazoval na porušenie jeho legitímnych očakávaní a v tejto súvislosti poukázal
na princípy právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem s odvolaním sa na článok 13 Ústavy
Slovenskej republiky a vyjadril názor, že členstvo zriaďovateľa v DPH skupine vytvorenej pre české DPH
účely v Českej republike, nemá žiadny vplyv na slovenské DPH účely v Slovenskej republike a nie je
možné tvrdiť, že členstvo zriaďovateľa v českej DPH skupine, narušuje skutočnosť, že jeho slovenská
pobočka je jeho právnou súčasťou a tvorí s ním jednu právnickú osobu nielen pre právne, ale aj pre
slovenské daňové účely. Z týchto dôvodov navrhoval prvostupňové rozhodnutie zrušiť.
16. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“),
rozhodnutím č. 103636724/2016 zo dňa 01.08.2016 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), podľa
ustanovenia § 74 ods. 4 Daňového poriadku, potvrdilo prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu
pre vybrané daňové subjekty č. 102969819/2016 zo dňa 19.04.2016, ktorým ako správca dane podľa
ustanovenia § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu - organizačnej zložke (Komerční
banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, IČ
DPH: SK4020305256), rozdiel dane v sume X XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie máj 2011.
17. Druhostupňový orgán pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia sa zaoberal podrobne jednotlivými
námietkami daňového subjektu, posúdil zistený skutkový stav a dospel k právnemu záveru, že
správca dane správne posúdil sporné zdanenie služieb daňovým subjektom na základe ním podaného
dodatočného daňového priznania a to v súlade s ustanoveniami Zákona o DPH a Smernice Rady
2006/112 ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako „Smernica Rady 2006/112
ES“), ako aj v súlade s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ. Stotožnil sa so závermi správcu dane
vyplývajúcimi z napadnutého rozhodnutia, nakoľko zriaďovateľ, ktorý je v Českej republike registrovaný
pod identifikačným číslom skupinovej registrácie DPH a ktorý si na Slovensku si zriadil prevádzkareň
- organizačnú zložku, ktorá nie je súčasťou skupiny pre účely DPH zriadenej v Českej republike,
sú predmetné dodané a fakturované služby zriaďovateľom organizačnej zložke, posudzované ako
samostatný zdaniteľný obchod, t.j. sú predmetom dane z pridanej hodnoty v tuzemsku (t.j. na
Slovensku).

18. Druhostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly,
ako aj vo vyrubovacom konaní, v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku, skutkový
stav posudzoval podľa ustanovení Zákona o DPH a svoje závery opieral o judikatúru Súdneho dvora
EÚ. Podľa jeho názoru všetky dôkazy použité pri výkone daňovej kontroly boli získané v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré správca dane hodnotil podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo a dokazovanie viedol v súčinnosti s daňovým subjektom, ktorému bolo umožnené
využiť jeho právo vyjadrovať sa ku všetkým zisteniam, ktoré vyšli najavo v priebehu daňovej kontroly. V
danom prípade teda nedošlo k ukráteniu daňového subjektu na jeho zákonných procesných právach,
keďže tieto si v plnenej miere uplatnil, čoho dôkazom sú podané vysvetlenia a písomné vyjadrenia. Na
základe uvedených skutočností nezistil zákonné dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

II.
Žaloba

19. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave dňa 06.10.2016 sa žalobca domáhal
voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
103636724/2016 zo dňa 01.08.2016 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 102969819/2016 zo dňa 19.04.2016,
ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.

20. Žalobca v žalobe namietal:
I.) nesprávne právne posúdenie veci
- záver správcu dane, podľa ktorého vnútropodnikové alokácie (náklady) sú bez ďalšieho zdaniteľnými
obchodmi, nemá oporu v slovenskom právnom poriadku:
- Zákon o DPH neupravuje zahraničnú DPH skupinu ako samostatnú zdaniteľnú osobu a zároveň
ani prevádzkareň zahraničnej právnickej osoby nie je podľa Zákona o DPH samostatnou zdaniteľnou
osobou;
- Zákon o DPH nestanovuje, že účasť zahraničnej právnickej osoby v zahraničnej DPH skupine má za
následok, že sa jeho prevádzkareň v Slovenskej republike stáva samostatnou zdaniteľnou osobou;
- Zákon o DPH vôbec neupravuje alokácie vnútropodnikových nákladov z pohľadu DPH.
Žalobca vzhľadom na vyššie uvedenú absenciu právnej normy má za to, že žalovaný uplatňoval analogiu
legis, ktorá je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky v
odvetví správneho a finančného práva úplne vylúčená.
Ďalej podľa názoru žalobcu, žalovaný uplatnil domnelý „eurokonformný“ výklad vnútroštátneho práva
a to:
v zmysle čl. 11 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „Smernica Rady 2006/112/ES“), ktorá upravuje problematiku iba rámcovo a
ponecháva aplikáciu na vnútroštátne predpisy;
- rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-7/13 Skandia America Corporation (USA), filial Sverige (ďalej
aj ako „prípad Skandia“) aplikoval na zjavne odlišný skutkový stav v danom konaní.
II.) nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, keď vnútropodnikové alokácie (náklady
považoval za dodanie služby na účely DPH, pričom v predmetnom prípade nejde o plnenie medzi dvoma
nezávislými osobami, keďže nárok poskytovateľa na odmenu voči príjemcovi plnenia vzniknúť nemohol,
pretože majetok prevádzkarne v Slovenskej republike je zároveň majetkom jej zahraničnej právnickej
osoby. Alokáciou nákladov v rámci jedného právneho subjektu nemohlo dôjsť k zdaniteľnému plneniu.
21. Ďalej žalobca namietal, že:
- rozhodnutia sú v rozpore so zásadou právnej istoty a zásadou legitímnych očakávaní z dôvodu,
že, okrem iného, žalovaný interpretoval vnútroštátny predpis nad rámec zákonom povolených medzí
správnej úvahy;
- rozhodnutia sú nepreskúmateľné, pretože orgány verejnej správy neuvádzajú, na základe ktorých
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov dospeli k sporným záverom a sú vnútorne
rozporné, nevysporiadali sa s jeho všetkými zásadnými námietkami a svoje závery nedostatočne
odôvodnili a nedali odpoveď na jeho argumenty;
- orgány verejnej správy nezohľadnili skutočnosť, že v danom konaní išlo o alokácie vnútropodnikových
nákladov a nie o refakturáciu externe nakupovaných služieb, a teda sa nevysporiadali s jeho odvolacími
námietkami;

- nezákonný postup žalovaného spočíval v tom, že nebolo uskutočnené vytýkacie konanie, na základe
ktorého bol žalovaný povinný postupovať v súlade so zásadou oficiality.

III.
Vyjadrenie žalovaného

22. K žalobe sa vyjadril žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.11.2016, tak, že nesúhlasil s námietkami
žalobcu. Zdôraznil, že v danom prípade sa jednalo o právny vzťah dvoch zdaniteľných subjektov, a preto
vnútropodnikové alokácie sú predmetom dane z pridanej hodnoty.
23. Žalovaný sa zhodne vyjadril tak ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k jednotlivým
skutočnostiam, ktoré žalobca v žalobe namietal, nakoľko dôvody žaloby sú totožné s dôvodmi podaného
odvolania, s ktorými sa podľa jeho názoru kvalifikovaným a dostatočným spôsobom vysporiadal v
napadnutom rozhodnutí, a preto aj vo vzťahu k námietkam žaloby zotrváva na odôvodnení v ňom
uvedenom.

IV.
Replika žalobcu

24. Žalobca trval na tom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím je nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe a zotrvával na svojom právnom názore, že
vnútropodnikové alokácie nákladov nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty, a to najmä z dôvodov, že
zahraničná DPH skupina, t.j. ani DPH skupina v Českej republike, nie je Zákonom o DPH rozoznávaná
ako (zahraničná) osoba a Zákon o DPH ani iné všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej
republiky neviažu daňové posúdenie vnútropodnikových alokácií na skutočnosť, či zahraničná osoba je,
alebo nie je členom zahraničnej DPH skupiny.
25. Tvrdil, že výklad žalovaného nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, nakoľko Zákon
o DPH neukladá povinnosť zdaniť predmetné vnútropodnikové alokácie.
26. Poukázal na to, že metodický pokyn nie je všeobecne záväzným právnym predpisom, a preto mu
nemôže uložiť daňovú povinnosť nad rámec zákona.
27. Zdôraznil, že jedným z predpokladov pre zdanenie prijatých služieb je, že sú dodané zahraničnou
osobou.
28. Nesúhlasil so stanoviskom žalovaného, že postavenie žalobcu, ako (zahraničnej) osoby odvodzuje
z ustanovenia § 4a ods. 5 Zákona o DPH, v zmysle ktorého, zdaniteľná osoba môže byť členom
len jednej skupiny. Ak má zdaniteľná osoba, ktorá je členom skupiny, sídlo, miesto podnikania alebo
prevádzkareň mimo tuzemska, nemôžu byť tieto jej časti mimo tuzemska súčasťou skupiny. Z textu
Zákona o DPH je však zrejmé, že upravuje situácie, kedy má člen slovenskej DPH skupiny miesto
podnikania alebo prevádzkareň mimo Slovenskej republiky. Neupravuje situácie, kedy má zahraničná
DPH skupina prevádzkareň v Slovenskej republike. Zákon o DPH nerozlišuje zahraničnú DPH skupinu
ako osobu a fortiori ako zdaniteľnú osobu. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný na odôvodnenie kľúčovej
časti svojho právneho názoru používa len analógiu, čo je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov
a Ústavného súdu Slovenskej republiky vo verejnom práve vo všeobecnosti neprípustné. Analógia sa
aplikuje len tam, kde ju zákon výslovne predpokladá.
29. Uviedol, že žalovaný sa opiera v danej veci výlučne o rozhodnutie Súdneho dvora EÚ prípad Skandia
s tým, že upravuje vecne odlišnú situáciu, ako je situácia žalobcu a jeho závery nie sú všeobecne
uplatniteľné. Podľa názoru žalobcu, žalovaný uplatňuje svojvoľný výklad zákona založený v podstate
len na analógii, ktorá je vecne neopodstatnená a v správnom práve a priori neprípustná.
30. Namietal, že žalovaný sa vyjadril výlučne k prvému žalobnému dôvodu, t.j. k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci a to tak, že opakoval svoju argumentáciu zo správneho konania, opäť bez toho, aby
reagoval na zásadné námietky žalobcu voči právnemu posúdeniu veci žalovaným a k právnemu základu
tohto posúdenia, pritom sa nevyjadril k ostatnými žalobným dôvodom.
31. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný nevysvetlil relevantné dôvody, pre ktoré by vnútropodnikové
alokácie uskutočnené žalobcom mali podliehať DPH a len odkázal na ustanovenie § 69 ods. 3 Zákona
o DPH bez toho, aby náležite vysvetlil, prečo a akým spôsobom boli podľa neho splnené podmienky pre
uplatnenie citovaného ustanovenia v prípade žalobcu. Žalovaný vôbec nereagoval na námietku žalobcu,

že v danom prípade nešlo o právny vzťah dvoch subjektov, ale o vnútropodnikové alokácie nákladov
medzi organizačnými útvarmi jednej právnickej osoby.
32. Uviedol, že žalovaný sa vo veci vyjadril k veci len vo všeobecnej rovine a bez toho, aby svoje
závery opieral o konkrétne ustanovenia aplikovateľných všeobecne záväzných právnych predpisov,
alebo právnych predpisov Európskej únie.
33. Taktiež sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s procesnými pochybeniami správcu dane správy
(napríklad opomenutie vytýkacieho konania), na ktoré poukázal žalobca v žalobe (v bodoch 100 - 110
a v bode 126).
34. Podľa názoru žalobcu, postup žalovaného len potvrdzuje nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.

V.
Právne posúdenie veci

35. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.
1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok) (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ako aj konanie, ktoré vydaniu
tohto rozhodnutia predchádzalo, v intenciách námietok vznesených žalobcom a to na nariadenom
pojednávaní dňa 12.09.2019 (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
Súd vo veci vyhlásil rozsudok dňa 19.09.2019 v zmysle ustanovenia § 137 ods. 3 SSP.
36. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
103636724/2016 zo dňa 01.08.2016, ktorým žalovaný potvrdil podľa ustanovenia § 74 ods. 4 Daňového
poriadku prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 102969819/2016
zo dňa 19.04.2016, ktorým ako správca dane podľa ustanovenia § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
ako daňovému subjektu (organizačnej zložke) - Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky,
Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, IČ DPH: SK4020305256 - rozdiel dane v
sume X XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011.
37. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
38. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
39. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
40. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v
zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak
tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP).
41. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky).
42. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), daňový
subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných
predpisov, skutočnosti na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu výkonu daňovej
kontroly, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
43. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

44. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, je daňová kontrola ukončená dňom doručenia
protokolu. Nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 zákona daňového
poriadku začína vyrubovacie konanie a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu (§ 68
ods. 1 daňového poriadku).
45. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
46. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) Zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
„dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.
47. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, na účely tohto zákona je tuzemskom územie Slovenskej
republiky.
48. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o DPH, zahraničím je územie, ktoré nie je tuzemskom.
49. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle
akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.
50. Podľa § 4 ods. 1 Zákona o DPH, zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania alebo
prevádzkareň v tuzemsku, a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko v tuzemsku alebo sa v tuzemsku
obvykle zdržiava, a ktorá dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych
mesiacov obrat 49 790,- eur, je povinná podať daňovému úradu žiadosť o registráciu pre daň. Zdaniteľná
osoba je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň do 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po mesiaci, v ktorom dosiahla obrat podľa prvej vety.

51. Podľa § 4 ods. 2 Zákona o DPH, žiadosť o registráciu pre daň môže podať aj zdaniteľná osoba,
ktorá nedosiahla obrat podľa odseku 1.

52. Podľa § 4 ods. 5 Zákona o DPH, na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto
podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.

53. Podľa § 4a ods. 1 Zákona o DPH, viac zdaniteľných osôb so sídlom, miestom podnikania alebo
prevádzkarňou v tuzemsku, ktoré sú spojené finančne, ekonomicky a organizačne (ďalej len „člen
skupiny“), sa môže považovať za jednu zdaniteľnú osobu (ďalej len „skupina“).
54. Podľa § 4a ods. 5 Zákona o DPH, zdaniteľná osoba môže byť členom len jednej skupiny. Ak
má zdaniteľná osoba, ktorá je členom skupiny, sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň mimo
tuzemska, nemôžu byť tieto jej časti mimo tuzemska súčasťou skupiny. Člen skupiny nemôže byť
účastníkom zmluvy o združení podľa § 4 ods. 2. Členom skupiny nemôže byť zdaniteľná osoba, na ktorú
je vyhlásený konkurz alebo ktorej je povolená reštrukturalizácia.
55. Podľa § 4b ods. 1 prvá veta Zákona o DPH, členovia skupiny môžu požiadať o registráciu skupiny
pre daň (ďalej len „registrácia skupiny“).
56. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru
podľa § 8 vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,

c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

57. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o DPH, užívanie hmotného majetku, ktorý je vo vlastníctve platiteľa a
pri ktorého kúpe alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítateľná, na
osobnú spotrebu platiteľa alebo jeho zamestnancov alebo na ďalší iný účel ako na podnikanie platiteľa
sa považuje za dodanie služby za protihodnotu okrem užívania majetku, pri ktorom bola daň odpočítaná
podľa § 49 ods. 5 alebo § 49a v rozsahu použitia majetku na podnikanie.
58. Podľa § 9 ods. 3 Zákona o DPH, bezodplatné dodanie služby iné ako v odseku 2 na osobnú spotrebu
platiteľa alebo jeho zamestnancov alebo na ďalší iný účel ako na podnikanie platiteľa sa považuje za
dodanie služby za protihodnotu.
59. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

60. Podľa § 49 ods. 4 Zákona o DPH, ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb,
pri ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať
daň podľa odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať,
podľa § 50.
61. Podľa § 50 ods. 1 zákona o DPH, pomernú výšku odpočítateľnej dane podľa § 49 ods. 4 platiteľ
vypočíta ako súčin dane a koeficientu vypočítaného podľa odseku 2 a zaokrúhleného na dve desatinné
miesta nahor.
62. Podľa § 69 ods. 3 Zákona o DPH, zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou
osobou a je registrovaná pre daň podľa § 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou
z iného členského štátu alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miesto dodania služby podľa
§ 15 ods. 1 v tuzemsku.
63. Podľa článku 11 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, po
porade s poradným výborom pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „Výbor pre DPH“) môže každý
členský štát považovať za jednu zdaniteľnú osobu osoby usadené na území toho istého členského štátu,
ktoré sú síce právne nezávislé, ale súčasne vzájomne úzko prepojené finančnými, ekonomickými a
organizačnými väzbami. Členský štát, ktorý využíva možnosť ustanovenú v prvom odseku, môže prijať
akékoľvek opatrenia potrebné na zabránenie daňovým únikom alebo vyhýbaniu sa dani prostredníctvom
využívania tohto ustanovenia.
64. Podľa článku 16 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, použitie tovaru, ktorý je súčasťou majetku podniku zdaniteľnej osoby, na osobnú spotrebu tejto
zdaniteľnej osoby alebo na osobnú spotrebu jej zamestnancov, alebo bezodplatné poskytnutie tohto
tovaru, alebo všeobecnejšie jeho využitie na iné ako ekonomické účely, sa považuje za dodanie tovaru za
protihodnotu, ak DPH za príslušný tovar alebo za jeho súčasti bola úplne alebo čiastočne odpočítateľná.

65. Podľa článku 26 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, 1. za
poskytovanie služieb za protihodnotu sa považujú tieto transakcie:
a) použitie tovaru, ktorý je súčasťou majetku podniku zdaniteľnej osoby, na súkromnú spotrebu tejto
zdaniteľnej osoby alebo na súkromnú spotrebu jej zamestnancov alebo všeobecnejšie na iné účely ako
účely jej podnikania, ak je DPH za príslušný tovar úplne alebo čiastočne odpočítateľná;

b) poskytovanie služieb, ktoré bezodplatne uskutočňuje zdaniteľná osoba na svoju osobnú spotrebu
alebo na osobnú spotrebu svojich zamestnancov alebo všeobecnejšie na iné účely ako účely jej
podnikania. 1. Členské štáty sa môžu odchýliť od ustanovení odseku 1 za predpokladu, že takáto
odchýlka nepovedie k narušeniu hospodárskej súťaže.
66. Úlohou krajského súdu bolo potrebné primárne posúdiť námietku žalobcu nesprávneho právneho
posúdenia veci orgánmi verejnej správy a to, či žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami Zákona
o DPH, keď posúdil z pohľadu dane z pridanej hodnoty vnútropodnikové alokácie nákladov ako dodanie
služieb medzi dvomi zdaniteľnými subjektmi a teda, že sa jednalo o samostatný zdaniteľný obchod medzi
zriaďovateľom - obchodnou spoločnosťou Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, 114 07
Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054, ktorá je súčasťou skupinovej registrácie pre účely DPH
v Českej republike DIČ: CZ699001182 a jej organizačnou zložkou - Komerční banka, a.s., pobočka
zahraničnej banky, so sídlom: Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, zaregistrovanej
pre účely DPH v tuzemsku - Slovenskej republike DIČ DPH: SK4020305256 a teda, či organizačná
zložka je samostatnou zdaniteľnou osobou s povinnosťou zdaniť v zmysle ustanovenia § 69 ods. 3
zákona o DPH plnenia (služby) poskytnuté jej zriaďovateľom ako zahraničnou osobou z iného členského
štátu.

67. V nadväznosti na vyššie uvedenú námietku žalobcu sa súd zároveň zaoberal otázkou, či z
ustanovení zákona o DPH vyplýva, že organizačná zložka je samostatnou zdaniteľnou osobou s
povinnosťou zdaniť prijaté plnenia (služby) poskytnuté jej zriaďovateľom ako zahraničnou osobou z
iného členského štátu, ako tvrdí žalovaný. A ďalej skúmal, či žalovaný pri posúdení danej veci aplikoval
analógiu legis resp. analógiu iuris tak, ako to tvrdí žalobca.

68. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, ďalej súd skúmal, či vnútropodnikové alokácie nákladov boli
žalovaným správne považované za dodanie služby medzi zriaďovateľom a organizačnou zložkou, za
protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

69. Žalobca podanou žalobou žiadal správny súd, aby v celom rozsahu preskúmal zákonnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, ako aj zákonnosť postupu
žalovaného pri ich vydaní, pričom dôvody žaloby rozdelil do VI. častí a uviedol v 158 bodoch a v častiach
I. až IV. zhrnul skutkový stav a konania pred orgánmi verejnej správy, uviedol skutočnosti, ktoré nie
sú medzi účastníkmi konania sporné a skutočnosti, ktoré považuje žalobca za sporné a s ktorými sa
nestotožňuje. Žalobca navrhol zrušiť predmetné napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím z dôvodu, že správca dane nesprávne vyhodnotil dôkazy a tým nesprávne právne posúdil
vec a to, že vnútropodnikové alokácie nákladov od zriaďovateľa dodané pre organizačnú zložku, sú
predmetom dane z pridanej hodnoty a zároveň pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho skutkového
zistenia, nakoľko skutkový stav zistený správcom dane je v rozpore so skutočnosťou, čo malo podľa
žalobcu za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového
rozhodnutia. Ďalej namietal, že správca dane nepostupoval v súlade s právnymi predpismi a judikatúrou
Súdneho dvora EÚ.

70. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I., Oddiel Po, Vložka č.1914/B súd zistil,
že zriaďovateľ - Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, 114 07 Praha 1, Česká republika,
IČO: 453 17 054, založil ako zahraničná osoba za účelom podnikania na území Slovenskej republiky
organizačnú zložku - Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 231 564 so sídlom
Hodžovo námestie 1 A, Bratislava, ktorá bola zapísaná v Obchodnom registri dňa 01.01.2011.

71. Súd zistil z administratívneho spisu, že Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, 114
07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054 (zriaďovateľ), je s účinnosťou od 01.01.2009 členom
skupiny pre účely platenia dane z pridanej hodnoty v Českej republike - IČ DPH: CZ699001182 v zmysle
ustanovenia § 5a a nasl. zákona č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v Českej republike.

72. Ďalej mal súd zistené z administratívneho spisu, že Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě
33/969, 114 07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054, zahraničná osoba podnikajúca na území
Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej
banky, so sídlom Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, je zaregistrovaná v
Slovenskej republike s súčinnosťou od 01.01.2011 ako platiteľ dane z pridanej hodnoty - IČ DPH:
SK4020305256 podľa ustanovenia § 4 Zákona o DPH ako osoba s prevádzkarňou v Slovenskej
republike.

73. V konaní mal súd preukázané, že zriaďovateľ, ako člen skupiny na účely DPH v Českej republike
pod daňovým identifikačným číslom skupinovej DPH - CZ 699001182 registrovanej v Českej republike,
vyhotovil svojej organizačnej zložke faktúry č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č.
XXXXXXXXXX zo dňa 31.05.2011 a č. XXXXXXXXXX. zo dňa 20.05.2011 registrovanej pre účely DPH
- IČ DPH:SK4020305256, za dodávku služieb zaisťujúcich jej chod a že sa jednalo najmä o treasury
činnosti, EURO projekty a EURO SEPA II, aplikačné a IT infraštrukturálne služby, DHL kuriérske služby;
videokonferenčný servis; prepravné služby DHL. Z uvedených služieb si žalobca uplatnil čiastočné
odpočítanie dane v celkovej výške XXX,XX eura v zmysle § 49 ods. 4 zákona o DPH vo výške
príslušného koeficientu vypočítaného podľa ustanovenia § 50 Zákona o DPH vo výške X,XX. Žalobca
podal na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty riadne daňové priznanie za zdaňovacie obdobie máj
2011 a odviedol daň z pridanej hodnoty v celkovej výške X XXX,XX eura podľa ustanovenia § 69 ods. 3
zákona o DPH a následne podal dodatočné daňové priznania a za kontrolované zdaňovacie obdobie si
znížil základ dane s odôvodnením, že prijatie týchto služieb nemá podliehať povinnosti vyrubeniu dane
podľa citovaného ustanovenia Zákona o DPH a to vzhľadom na zmenu posúdenia vnútropodnikových
plnení (alokácií) prijatých organizačnou zložkou od svojho zriaďovateľa s poukázaním na judikatúru
Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej, tieto plnenia prijaté nie sú predmetom platenia DPH v Slovenskej
republike, a preto požiadal správcu dane o vrátenie preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie máj 2011, ktorý z tohto dôvodu vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia marec, apríl, máj, jún, júl a august 2011, zameranú na preverovanie služieb,
pri ktorých príjemca platí daň podľa ustanovenia § 69 ods. 3 Zákona o DPH poskytnutých zdaniteľnou
osobou zriaďovateľom, ktorá je zároveň členom skupiny na účely DPH v Českej republike a to svojej
organizačnej zložke zriadenej v Slovenskej republike.

74. Krajský súd na základe preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaným v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím, dospel k záveru, že v danom prípade správca dane, ktorý žalobcovi za

zdaňovacie obdobie máj 2011 zvýšil základ dane o sumu XX XXX,XX eura a daň o sumu X XXX,XX
eura a zároveň zvýšil odpočítanie dane o sumu XXX,XX eura a za zdaňovacie obdobie máj 2011 vyčíslil
rozdiel dane v sume X XXX,XX eura, postupoval v súlade so zákonom a správne vychádzal z názoru,
že predmetné služby zriaďovateľom, ktorý bol súčasťou skupiny pre účely DPH v Českej republike, boli
ním dodané jeho organizačnej zložke zriadenej v tuzemsku, t.j. v Slovenskej republike, a preto mali byť
zdanené v zmysle ustanovenia § 69 ods. 3 zákona o DPH, pretože ak zdaniteľná osoba vstúpi do skupiny
na účely DPH, akékoľvek služby, ktoré následne poskytne svojej organizačnej zložke v zahraničí, ktorá
nie je členom skupiny, sú považované za služby poskytnuté medzi dvoma samostatnými osobami, t.j. za
dodania medzi skupinou a inou nezávislou osobou a to z dôvodu, že skupina na účely DPH vystupuje
ako jeden nezávislý subjekt.

75. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý sa opiera o rozsudok Súdneho dvora EÚ - FCE Bank
C-210/04, že stála prevádzkareň, ktorá nie je právnickou osobou odlišnou od spoločnosti, ktorej je
súčasťou a ktorá je usadená v inom členskom štáte a ktorej spoločnosť poskytuje služby, by sa nemala
považovať za zdaniteľnú osobu z dôvodu pripísaných nákladov v súvislosti s uvedenými službami a
že poskytovanie služieb v rámci rovnakej právnickej osoby, nepatrí do pôsobnosti dane z pridanej
hodnoty, súd uvádza, že predmetný rozsudok nemožno aplikovať na daný prípad, keďže Súdny dvor
EÚ v uvedenej veci vychádzal zo skutočnosti, že zahraničná osoba povinná platiť daň, má zriadenú
prevádzkareň na území členského štátu EÚ, pričom táto prevádzkareň je súčasťou skupiny a v tomto
prípade zriaďovateľ - člen skupiny pre účely platenia dane z pridanej hodnoty v Českej republike poskytol
služby svojej organizačnej zložke v tuzemsku zaregistrovanej, ako platiteľ pre účely dane z pridanej
hodnoty v Slovenskej republike, a preto ich možno považovať za služby poskytnuté medzi dvoma
samostatnými nezávislými osobami (zdaniteľnými subjektmi), ktoré sú posudzované ako samostatný
zdaniteľný obchod medzi DPH skupinou voči tretej osobe, t.j. sú predmetom dane z pridanej hodnoty.
Súd na základe uvedených skutočností túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
76. S názorom žalovaného, že uvedený právny názor vyplýva aj so záverov rozsudku Súdneho dvora
EÚ vo veci C-7/13 Skandia America Corporation (USA), filial Sverige (ďalej aj ako „prípad Skandia“) sa
súd stotožnil, ale nesúhlasil s námietkou žalobcu, že ho nemožno uplatniť na jeho prípad a prisvedčil
žalovanému, ktorý poukázal na to, že zriaďovateľ je obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike
(a nie v tretej krajine, ako bol prípad Skandia), že organizačná zložka nie je členom DPH skupiny
(ako bol prípad Skandia), že členom DPH skupiny vytvorenej v zahraničí pre zahraničné DPH účely, je
zriaďovateľ a v jeho prípade ide hlavne o internú alokáciu práce zamestnancov centrály zriaďovateľa (nie
o externe nakupované služby, o ktoré išlo v prípade Skandia) a že organizačná zložka vnútropodnikové
plnenia používa len pre svoje potreby a neposkytuje ich ďalej (v prípade Skandia boli predmetné služby
poskytované ostatným členom DPH). Z prípadu Skandia vyplýva, že podstatou prvej predbežnej otázky
položenej vnútroštátnym súdom bolo, akým spôsobom je potrebné prihliadať na plnenie spočívajúce v
poskytnutí služieb, ktoré poskytuje táto zahraničná osoba (zriaďovateľ) prevádzkarni, t.j. či predstavujú
plnenia, ktoré sú predmetom dane. V danom prípade Súdny dvor EÚ v prípade Skandia zastával
názor, že služby poskytnuté zriaďovateľom usadeným v treťom štáte jeho prevádzkarni usadenej v
niektorom z členských štátov, predstavujú v prípade, ak je táto prevádzkareň členom skupiny, zdaniteľné
plnenia. Súdny dvor EÚ k druhej nadväzujúcej otázke v prípade Skandia, či je prevádzkareň povinná,
ako príjemca daného plnenia, odviesť daň v zmysle Článku 196 Smernice 2006/112/E a či skupine
ako príjemcovi služieb vzniká povinnosť odviesť DPH, vychádzal zo skutočnosti, že zahraničná osoba
povinná platiť daň má zriadenú prevádzkareň na území členského štátu EÚ, pričom táto prevádzkareň
je súčasťou skupiny v zmysle Článku 11 Smernice 2006/112/ES, v zmysle ktorého môže každý
členský štát považovať za jednu zdaniteľnú osobu osoby usadené na území toho istého členského štátu,
ktoré sú síce právne nezávislé, ale súčasne vzájomne úzko prepojené finančnými, ekonomickými a
organizačnými väzbami. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade je možné prípad Skandia aplikovať
na tento prípad, t.j. dodanie služieb zriaďovateľom, ktorý je členom skupiny pre účely DPH v Českej
republike, organizačnej zložke v Slovenskej republike, ktorá potom prijíma služby od skupiny pre účely
DPH a je povinná v tuzemsku (t.j. na Slovensku) uplatniť daň podľa ustanovenia § 69 ods. 3 zákona o
DPH. Súd na základe uvedených skutočností túto námietku žalobcu považuje za neopodstatnenú.
77. S námietkou žalobcu, že vnútropodnikové alokácie poskytnuté zriaďovateľom svojej organizačnej
zložke, nie sú zdaniteľnými plneniami, že žalovaným boli nesprávne považované za dodanie služby,
sa súd nestotožnil, nakoľko v danom prípade sa jednalo o služby zaisťujúce chod organizačnej
zložky, ktoré boli dodané zdaniteľnou osobou - zriaďovateľom (IT infraštrukturálne služby, služby
vzťahujúce sa k elektronickému bankovníctvu pre klientov pobočky na Slovensku, o fakturáciu
školení zamestnancov, nákladov vynaložených útvarmi investičného bankovníctva, služby spojené s

požiadavkami celoeurópskej iniciatívy SEPA - EURO Projekty a pod.). V tejto súvislosti súd poukazuje
na ustanovenie § 2 zákona o DPH, z ktorého vyplýva, že predmetom dane z pridanej hodnoty je
poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby. V danom prípade žalovaný správne právne posúdil predmetné poskytnuté plnenia
zriaďovateľom organizačnej zložke ako dodanie služieb v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona o DPH,
podľa ktorého, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa ustanovenia § 8
Zákona o DPH. Súd má za to, že služby poskytnuté zriaďovateľom svojej organizačnej zložke zriadenej v
Slovenskej republike sú cezhraničnými plneniami medzi časťou podniku, ktorá je súčasťou DPH skupiny
v príslušnom členskom štáte a jeho ďalšou časťou v inom štáte a teda v danom prípade ich bolo možné
posúdiť ako samostatný zdaniteľný obchod, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 69 ods. 3 zákona o DPH,
v zmysle ktorého zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného
členského štátu. Preto súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.

78. V nadväznosti na vyššie uvedené, súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že organizačná
zložka používala vnútropodnikové plnenia (alokácie) pre svoje potreby a že ich neposkytovala ďalej,
ako aj to, že boli premietnuté do nákladov. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na terminologický
význam alokácie nákladov (z anglického Cost Allocation), ktoré sa vymedzujú ako relatívne samostatná
oblasť manažérskeho účtovníctva a jeho hlavným cieľom je poskytnutie čo najpresnejších informácií o
nákladoch, ktoré sú relevantné pre určité rozhodnutie. Predmetom alokácie je teda priradenie nákladov
danému objektu, pod ktorým je myslený nielen podnikový výkon, ale napríklad aj nejaký útvar či
manažérske rozhodnutie (KRÁL, Bohumil. Manažerské účetnictví. 3. dopl. a aktualiz. vyd. Praha:
Management Press, 2010, 660 s. ISBN 9788072612178., s.91 a 130).

79. Správny súd k námietke žalobcu ohľadom jeho legitímnych očakávaní vo vzťahu k vrátenému
preplatku na DPH, uvádza, že v konaní bolo nesporné, že žalovaný vrátil žalobcovi požadovanú výšku
DPH na základe jeho žiadosti podľa ustanovenia § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca
dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie a prisvedčil žalovanému,
že vzhľadom na to, že v čase vrátenia preplatku u žalobcu nevykonával daňovú kontrolu, a preto v
danom čase ho bol povinný vrátiť v zmysle platného Zákona o DPH. Vrátením predmetného preplatku
podľa názoru súdu nepotvrdzoval správne určenie dane v podanom daňovom priznaní, tieto skutočnosti
zisťoval a preveroval u daňového subjektu až daňovou kontrolou v súlade s ustanoveniami § 44 až
47 Zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 69 Zákona o DPH v lehote do 5 rokov od konca
roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Žalovaný tak podľa názoru súdu neporušil
zásadu ochrany legitímnych očakávaní a právnej istoty daňového subjektu, pretože postupoval v zmysle
dlhodobo platnej a nemennej legislatívy. Na základe uvedeného, považuje súd námietku žalobcu o
porušení legitímnych očakávaní žalobcu za nedôvodnú.

80. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustálenú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že z hľadiska princípu
právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota
(Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, Nález Ústavného súdu SR sp.
zn. PL.ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania
sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom
do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (Nález Ústavného súdu
SR sp.zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 10/04 zo dňa
06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány
sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s
podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z
legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu
účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne
očakávania sa nedajú absolutizovať.

81. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný pri posúdení veci v tomto prípade aplikoval analógiu legis,
resp. dokonca analógiu iuris, súd uvádza, že v danom prípade žalovaný pri posúdení veci vychádzal
z konkrétnych ustanovení Zákona o DPH, ako aj Smernice Rady 2006/112/ES a judikatúry Súdneho
dvora EÚ. Súd v tejto súvislosti podotýka, že doslovným znením zákonného ustanovenia nie je viazaný
absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v
prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať
svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje iba viazanosť štátnych
orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (nález ÚS SR III. ÚS 44/2011).

82. Súd má za to, že žalovaný posudzoval uplatnenie dane z pridanej hodnoty podľa pravidiel platných
v Slovenskej republike z prijatých služieb v tuzemsku (v Slovenskej republike) organizačnou zložkou
od svojho zriaďovateľa z Českej republiky, ktorý jej tieto služby (v súlade s pravidlami platnými v
Českej republike), fakturoval ako člen skupiny registrovanej pre účely DPH v Českej republike pod
identifikačným číslom skupinovej registrácie CZ 699001182 na DPH, a preto sa jednalo z pohľadu
dane z pridanej hodnoty o samostatný zdaniteľný obchod, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 69 ods.
3 Zákona o DPH, podľa ktorého, zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou
a je registrovaná pre daň podľa § 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z
iného členského štátu alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miesto dodania služby podľa §
15 ods. 1 v tuzemsku. Z uvedených zákonných ustanovení teda vyplýva, že daňou z pridanej hodnoty sa
zdaňujú všetky dodania tovarov a služieb uskutočnené skupinou pre iné osoby ako členov skupiny, t.j.
pre tretie osoby. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že postup
správcu dane nemá oporu v slovenskej daňovej legislatíve.

83. K námietke žalobcu, ktorý poukázal na Oznámenie Európskej komisie Rade a Európskemu
parlamentu (ďalej len „Oznámenie“) týkajúceho sa uplatnenia Článku 11 Smernice Rady 2006/112/ES o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, že dané Oznámenie nie je právne záväzné, súd uvádza, že
správca dane v konaní v tejto súvislosti nerozporoval tvrdenia žalobcu, ktorý v prvostupňovom rozhodnutí
konštatoval, že uvedené skutočnosti nemajú vplyv na výsledky daňovej kontroly.

84. Súd ďalej k námietke žalobcu, že metodickým pokynom žalovaného nie je možné prisúdiť všeobecnú
záväznosť, uvádza, že metodické pokyny sú pre daňové subjekty výkladovou pomôckou pri aplikácií
konkrétnych ustanovení zákonov.

85. K námietke žalobcu nezákonného postupu žalovaného, ktorý mal spočívať v tom, že nebolo
uskutočnené vytýkacie konanie v zmysle Daňového poriadku, a preto nepostupoval v daňovom konaní
v súlade so zásadou oficiality, súd uvádza, že správca dane tak postupuje, ak vzniknú pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania alebo jeho príloh alebo o pravdivosti
údajov v nich uvedených, a vtedy ich oznámi daňovému subjektu, ktorého vyzve, aby sa k nim vyjadril,
najmä, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov
riadne preukázal. Podľa názoru súdu, v danom prípade sa nejedná o tento prípad, nakoľko v daňovom
konaní nebolo preukázané, že by mal žalovaný tieto pochybnosti, naopak pochybnosti mal žalobca,
ktorý podal dodatočné daňové priznanie. Preto správca dane postupoval správne, keď po podaní
dodatočného daňového priznania daňovou kontrolou zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Z tohto dôvodu túto námietku žalobcu považuje za bezpredmetnú.

86. Súd podotýka, že je pravdou, že Súdny dvor EÚ v tejto veci judikoval, že zriaďovateľ a jeho
organizačná zložka tvoria jeden subjekt práva, avšak v danom prípade, zriaďovateľ - zahraničná osoba
so sídlom v Českej republike tvorí s inými zdaniteľnými osobami jednu zdaniteľnú osobu pre účely DPH v
Českej republike, do ktorej ale nepatrí jeho organizačná zložka so sídlom v Slovenskej republike. V tejto
súvislosti súd poukazuje na Smernicu 2006/112/ES, v zmysle ktorej v zásade platí, že DPH platí každá
zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje zdaniteľné dodanie tovaru alebo zdaniteľné poskytnutie služieb a
to na Článok 11 ako aj s poukazom na Články 16 a 26, ktoré boli transponované do ustanovenia § 8
ods. 3 a ustanovenia § 9 ods. 2 a 3 Zákona o DPH.

87. Súd je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané v
súlade s účinným hmotnoprávnym predpisom, ktorý je uvedený vo výroku rozhodnutia a okrem citácie
vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré na daný prípad aplikoval, uviedol na podporu svojho právneho
názoru aj príslušné články Smernice Rady 2006/112/ES, z ktorých vnútroštátna právna úprava v oblasti
DPH vychádza, pričom prihliadal aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí

riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, logicky a právne správne svoje
rozhodnutie odôvodnil a vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane. Súd dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je čo do právneho posúdenia vecne správne
a v jeho konaní ani v postupe daňových orgánov oboch stupňov nezistil vadu, ktorá by mala vplyv na
zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.

88. Z uvedených dôvodov Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové
rozhodnutie je potrebné potvrdiť postupom podľa ustanovenia § 190 SSP.

89. O práve na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 168 ods. 1 SSP tak, že krajský súd
úspešnému žalovanému nepriznal voči žalobcovi náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že
žalovaný si voči nemu neuplatnil náhradu trov konania.

90. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení
s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd
v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní
sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo
člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným
Centrum právnej pomoci.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.