Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. február 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514205628
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3514205628.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: R., zastúpeného T. proti
žalovanému: S., zastúpenému R., o zaplatenie 948,57 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe
žalovaného o zaplatenie 948,57 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 30. júna 2016, č.k. 10Cpr/2/2014-154, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému
948,57 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a
vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 742,50
eur, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 9,60 eur a úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne

zo sumy 742,50 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 948,57 eur, do troch
dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. O trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 22.10.2013 bola medzi žalobcom
a žalovaným uzatvorená pracovná zmluva, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného ako vodič
medzinárodnej kamiónovej dopravy za dohodnutú mesačnú mzdu 406 eur od 22.10.2013 na dobu

neurčitú. Zmluvné strany sa dohodli na skúšobnej dobe v trvaní troch mesiacov. Po uzavretí pracovnej
zmluvy žalobca nastúpil ako vodič na turnus do zahraničia. Žalobca listom zo dňa 07.11.2013 skončil
pracovný pomer podľa § 72 Zákonníka práce - skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez
uvedenia dôvodu, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalovanému až po
predčasnom ukončení turnusu. Po podaní žaloby žalovaný uhradil žalobcovi mzdu, žalobca vzal v
tejto časti žalobu späť a predmetom konania zostali len nároky žalobcu na diéty. Keďže nedošlo k

dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd prvej inštancie ho rozsudkom zaviazal
na úhradu uplatnených nárokov. Táto časť rozsudku (rozhodnutie o žalobe žalobcu) nebola napadnutá
odvolaním.

1.2 Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaného, súd prvej inštancie na základe listinných dôkazov, ako aj
výsluchu žalobcu, povereného zamestnanca žalovaného a svedkov K.. R. V. a Y. Y. dospel k zisteniu, že

dňa 07.11.2013 bola uzatvorená zmluva o preprave medzi C. N., s.r.o. ako objednávateľom a žalovaným
ako dopravcom, na základe ktorej mala byť vykonaná preprava z X. do U. s dátumom nakládky
07.11.2014 (tento údaj prevzal súd prvej inštancie z písomného vyhotovenia zmluvy, založeného v spise;
správne malo byť 07.11.2013 - pozn. odvolacieho súdu) do 14:00 hod. a s dátumom
vykládky 08.11.2014 (správne 08.11.2013 - pozn. odvolacieho súdu) o 06:00 hod. za cenu 550 eur s
DPH.Žalovanýprepravunezabezpečilzdôvodu, žežalobcasasvojvoľneodklonilzosvojejtrasy,

ako aj z dôvodu, že žalobca oznámil žalovanému, že ako vodič s ním ukončuje spoluprácu. Na základe
nevykonania prepravy C. N., s.r.o. vyúčtovala žalovanému zmluvnú pokutu vo výške 780 eur, ktorúžalovaný uhradil. Vzájomnou žalobou (pôvodne formulovanou ako kompenzačná námietka) žalovaný
uplatňoval od žalobcu náhradu týchto dvoch súm, avšak len do výšky pôvodného nároku žalobcu 948,57
eur. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca svojvoľne odišiel

so zvereným kamiónom do mesta L., a teda sa odklonil od svojej trasy o 112 km. Toto konanie žalobcu
súd vyhodnotil ako úmyselné porušenie pracovnej disciplíny. Ak žalobca tvrdil, že to urobil z dôvodu, že
žalovanému oznámil, že končí s prácou, súd prvej inštancie konštatoval, že na takéto konanie nemal
žalobca žiadne dôvody, ani oprávnenie, keď ústne ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe
Zákonník práce neumožňuje. Súd mal za dostatočne preukázané, že napriek svojvôli žalobcu žalovaný

vybavil ďalšiu prepravu pre žalobcu tak, aby sa mohol vrátiť na Slovensko. Vzhľadom k tomu, že žalobca
ani túto požiadavku neakceptoval, opätovne úmyselne hrubým spôsobom porušil pracovnú disciplínu,
teda si musel byť vedomý, že ak žalovanému vznikne škoda, za túto bude zodpovedný. Je prirodzené,
že ak sa zamestnancovi ako vodičovi zverí kamión, je jeho prvoradou povinnosťou plniť pokyny zo strany
zamestnávateľa, ktorý určuje, kam, kedy a kde sa bude vykonávať preprava tovaru. Podľa súdu prvej
inštancie žalovaný hodnoverne preukázal, že konaním žalobcu mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti

s porušením pracovných povinností žalobcu, a to minimálne v rozsahu 550 eur titulom straty na zárobku
a 780 eur z titulu náhrady zmluvnej pokuty za nevykonanie dopravy. Žalovaný si vzájomnou žalobou
uplatnil náhradu škody len vo výške 948,57 eur, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu do tejto
výšky. Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 72,
§ 145 ods. 1, § 179, § 186, § 188, § 191 Zákonníka práce, § 4 ods. 1 písm. c), § 13 ods. 1, ods. 4, § 36

ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, § 1 opatrenia Ministerstva financií Slovenskej
republiky č. 401/2012 Z. z. ktorým sa ustanovujú základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej
mene pri zahraničných pracovných cestách, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
§ 8 ods. 1, ods. 4 písm. d), § 9 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie vo výroku, ktorým mu bola uložená
povinnosť zaplatiť žalovanému 948,57 eur a vo výroku o trovách konania, pričom navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, alebo aby rozsudok v
napadnutej časti zmenil tak, že vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietne. Odvolanie

zdôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
tým, že nebola preukázaná dôvodnosť nároku uplatňovaného žalovaným, ktorý je podľa žalobcu
špekulatívny a účelovo vykonštruovaný. Hoci žalovaný tvrdí, že žalobca mu spôsobil škodu ešte dňa
07.11.2013, tento nárok si uplatnil až v prebiehajúcom súdnom konaní, a to podaním, doručeným súdu
dňa 05.01.2015. Žalovaný nepostupoval v zmysle ustanovenia § 191 ods. 2 Zákonníka práce, hoci

žalobca sa dňa 23.12.2013 dostavil do prevádzky žalovaného v súvislosti s nevyplatenou mzdou, kde
konateľ žalovaného p. L. sa o žiadnom nároku žalovaného na náhradu škody nezmienil. Žalovaný sa o
škode, spôsobenej žalobcom, nezmienil ani v odpore proti platobnému rozkazu, doručenom súdu dňa
02.09.2014. Konateľ žalovaného p. L. a konateľ spoločnosti C. N., s.r.o. p. Y., ktorého spoločnosť si mala
u žalovaného objednať prepravu, v minulosti spoločne podnikali a majú priateľský vzťah, pričom v konaní

nebolo okrem výpovede p. Y. žiadnym iným spôsobom preukázané, či predložené dokumenty
(zmluva o preprave a faktúra) neboli vyhotovené len pre účely tohto konania. Pánom Y. predložený
príjmový pokladničný doklad o úhrade sumy 780 eur titulom zmluvnej pokuty neobsahuje všetky
požadované náležitosti, keď v ňom absentuje predmet, resp. účel plnenia a iné náležitosti. Žalobca
poukázal na to, že na pojednávaní dňa 12.04.2016 žiadal vykonať dôkaz predložením objednávky

špedičnej firmy, ktorá si u spoločnosti C. N., s.r.o. objednala prepravu, ktorú táto spoločnosť následne
zadala žalovanému, spolu s faktúrou od tejto špedičnej firmy za nezrealizovanú prepravu. Tento
dôkaz súd nevykonal. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť mu poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnávateľovi. Pritom v deň podpisu pracovnej zmluvy bol
žalobca spolu so zamestnancom žalovaného p. V. v poisťovni V. uzavrieť poistnú zmluvu, originály

dokumentov prevzal p. V., a keďže žalobca nemal potrebnú hotovosť na úhradu poistného, dohodli sa,
že žalovaný zaňho uhradí poistné a následne si to zúčtuje so mzdou žalobcu. Žalobca ihneď odišiel s
p. V. do U. k pristavenému kamiónu, na ktorom jazdil, preto nemal možnosť uhradiť predmetné poistné.
Ak by žalovaný poistné uhradil podľa dohody, škoda, ktorú si uplatňuje voči žalobcovi, by bola krytá
poistením. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že žalobcovi, ktorý sa rozhodol ukončiť

pracovný pomer v skúšobnej dobe, mal zadať prepravu objednanú spoločnosťou C. N., s.r.o., ktorej
vykonaním sa mal žalobca dostať na Slovensko. Ak by mal žalovaný pre žalobcu prepravu z miesta
jeho poslednej vykládky (X.) do U., bolo by nelogické, aby žalobca odmietol túto prepravu vykonať a
šiel by radšej vozidlo odstaviť do L. a odtiaľ si zabezpečovať odvoz na Slovensko. Žalobcazopakoval, že dispečer žalovaného mu po poslednej vykládke, ktorá sa konala 07.11.2013 o 13:00 hod. v
X., následne cca o 13:30 hod. oznámil, že nemá preňho žiadnu prepravu a má čakať na ďalšie pokyny, s
čím žalobca nesúhlasil, nakoľko sa potreboval dostať na Slovensko, preto sa rozhodol v záujme ochrany

majetku žalovaného odstaviť vozidlo v logistickom centre E. v L., s ktorým žalovaný spolupracoval. Až
následne ho kontaktoval dispečer žalovaného a dal mu presné inštrukcie, kde má vozidlo odstaviť. V ten
deň mu dispečer žalovaného žiadnu zákazku s nakládkou v X. nezadával. Nelogicky vyznieva tvrdenie
žalovaného, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca mu dňa 07.11.2013 až o 15:00 hod. oznámil,
že končí, preto sa pokúsil preňho vybaviť nejakú prepravu do U., pričom však v zmluve o preprave

so spoločnosťou C. N., s.r.o. sa uvádza ako fixný termín nakládky 07.11.2014 (správne 07.11.2013 -
pozn. odvolacieho súdu) do 14:00 hod. Na zmluve o preprave s touto spoločnosťou je dátum nakládky
uvedený o rok neskôr, čo zrejme tiež svedčí o neskoršej fabulácii tejto objednávky. Z uvedeného podľa
žalobcu vyplýva, že mu nebola zo strany žalovaného zadaná žiadna preprava v čase, keď bol ešte v X.,
a preto sa rozhodol, že kamión odparkuje v logistickom centre E.. Z jeho strany teda nedošlo k žiadnemu
úmyselnému porušeniu pracovnej disciplíny, ani k zavinenému porušeniu povinností, zakladajúcemu

nárok žalovaného na náhradu škody. Žalobca na záver odvolania uviedol, že napadnutý
rozsudok je nedostatočne zdôvodnený, nakoľko sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal so
všetkými vyššie spomínanými skutočnosťami, argumentmi a dôkazmi.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej

inštancie aj jeho postup za správny a spravodlivý, pričom námietky žalobcu, vyjadrené v odvolaní,
nepovažujezaoprávnené.Akovyplývazvýpovede Y.L.,zástupcužalovaného,žalovanýpôvodne
nemal záujem vymáhať nároky voči žalobcovi. S nekorektným správaním zamestnancov sa stretol už
skôr, pričom vždy došlo k dohode, že si nebudú nárokovať svoje vzájomné pohľadávky a aj napriek
neštandardnému ukončeniu pracovnej zmluvy sa žalovaný vždy snaží ukončiť pracovný vzťah zmierlivo.

Žalovaný odmieta tvrdenie o neoznámení škody. Žalobca odmietol ísť do W., nechcel sa stretnúť so
zamestnávateľom a trval na vysadení v mieste jeho bydliska. S vedomím, že pochybil a spôsobil
žalovanému škodu, sa vyhýbal komunikácii so žalovaným. Námietky žalobcu o nepreukázaní
zmluvy o preprave podľa žalovaného nie sú adekvátne. Žalovaný predložil súdu objednávku spoločnosti
C. N., s.r.o. na prepravu tovaru, pričom aj z výpovede konateľa p. Y. vyplynulo, že

prijatie objednávky sa bežne považuje za uzatvorenie zmluvy, k takémuto uzatváraniu zmlúv bežne
dochádza aj s inými dodávateľmi. Ak žalobca spochybňuje odovzdanie peňazí (zmluvnej
pokuty) napriek príjmovému pokladničnému dokladu a výpovedi svedka p. Y., je na ňom, aby ustál
dôkazné bremeno. Žalobcom požadovaný dôkaz predložením objednávky, ako ju prijala spoločnosť C.
N., s.r.o., bol pre toto konanie irelevantný, nakoľko predmetom tohto konania nebolo, či vznikla škoda

spoločnosti C. N., s.r.o., ale žalovanému. Žalobca ako zamestnanec bol povinný vykonávať nariadenia
zamestnávateľa, pričom v tomto prípade tým, že v rozpore so zadaním práce odviezol zverené motorové
vozidlo do logistického centra E. v L., čo je viac ako 100 km od miesta, kde sa
nachádzal, konal jasne v rozpore s týmto zadaním, a to s jediným úmyslom, ukončiť pracovný pomer.
Ako vyplynulo aj z výpovede p. L., žalobca sa bez súhlasu žalovaného začal pohybovať podľa GPS

zariadenia zlým smerom a po nakontaktovaní sa so žalobcom mu tento oznámil, že „on končí, nech
mu zabezpečia odvoz domov, lebo nechá vozidlo aj s návesom na parkovisku otvorené s
kľúčmi v zapaľovaní“. Žalobca teda v rozpore so Zákonníkom práce neoznámil vopred zamestnávateľovi
ukončenie pracovnej zmluvy a vydieral ho, že ak neukončí pracovný pomer, nechá
jeho vozidlo nezabezpečené. Účelové tvrdenia žalobcu o tom, že mu nebola zadaná preprava, sú v

rozpore so svedeckými výpoveďami. Žalovaný napokon navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako správny potvrdil.

4. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení zopakoval, že pohľadávka žalovaného titulom náhrady škody
voči žalobcovi, uplatnená vzájomnou žalobou, neexistuje a nikdy neexistovala. Žalobca má za to, že

zmluvný vzťah medzi žalovaným a spoločnosťou C. N., s.r.o. reálne nikdy nevznikol,
pričom išlo len o účelovo vytvorený právny vzťah na účely tohto konania. Žalobca trvá na tom, že v čase,
keď sa rozhodol ísť vozidlo odstaviť do L., nemal zadanú žiadnu prácu, keďže po vykonaní poslednej
vykládky o 13:00 hod. v X., žalovaný o 13:30 hod. oznámil žalobcovi, že nemá pre neho žiadnu prepravu.
Okrem toho opätovne poukázal na rozpor medzi výpoveďou zástupcu žalovaného, podľa ktorého mu

mal žalobca dňa 07.11.2013 až o 15:00 hod. oznámiť, že končí pracovný pomer, a preto sa mu snažili
vybaviť dopravu smerom do U., a termínom nakládky uvedeným v predloženej zmluve „07.11.2014 do
14:00 hod.“. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že by sa mu vyhrážal, že ak s ním neukončia pracovný
pomer,taknechávozidlosnávesomnaparkoviskuskľúčmivzapaľovaní.Akoskúsenývodičzpovolaniavedel, že ak by takto postupoval a došlo by k odcudzeniu vozidla, musel by vzniknutú (niekoľkotisícovú)
škodu žalovanému uhradiť.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. výroky
o vzájomnej žalobe žalovaného a o trovách konania) podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), keďže potrebné dokazovanie

presahuje rámec odvolacieho konania.

6. K námietke žalobcu, že právny vzťah (zmluva o preprave) medzi žalovaným a spoločnosťou C. N.,
s.r.o. mohol byť účelovo vytvorený pre toto súdne konanie a požadoval vykonať dôkaz predložením
objednávky špedičnej firmy, ktorá si u spoločnosti C. N., s.r.o. objednala prepravu, ktorú táto spoločnosť
následne zadala žalovanému, považuje odvolací súd za vhodné uviesť, že k písomnému vyhláseniu

účtovníčkyspoločnostiC.N.,s.r.o.bolapripojenáokreminýchlistín aje-mailovákomunikácia
spoločnosti C. N., s.r.o. so spoločnosťou D. zo 07.11.2013 (pričom súd prvej inštancie oboznámil
tieto listiny na pojednávaní dňa 09.06.2016), z ktorej vyplýva, že predmetnú prepravu z X. do obce O. W.
pri U. si u spoločnosti C. N., s.r.o. objednala spoločnosť D.. Bez ohľadu na existenciu tohto dôkazu sa
však odvolací súd stotožňuje so žalovaným v tom, že predmetom konania nie je škoda, ktorú spôsobil

žalovaný spoločnosti C. N., s.r.o., prípadne ďalším spoločnostiam v rade objednávateľov
predmetnej prepravy, ani platnosť, či neplatnosť zmluvy/zmlúv o preprave medzi týmito spoločnosťami,
preto nie je potrebné podrobne skúmať objednávku prepravy u spoločnosti C. N.,
s.r.o. Podstatné pre toto konanie (o náhradu škody, ktorú mal žalobca spôsobiť žalovanému) je, či došlo
ku škode na strane žalovaného, či k nej došlo v príčinnej súvislosti so zavineným porušením povinností

žalobcu pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, prípadne s úmyselným
konaním žalobcu proti dobrým mravom (§ 179 Zákonníka práce).

7. V tejto súvislosti odvolací súd predovšetkým nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie,
že „ústne ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe Zákonník práce neumožňuje“. Podľa §

59 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť skončením v skúšobnej dobe,
pričom podrobnosti o takomto skončení pracovného pomeru obsahuje ustanovenie § 72, podľa ktorého
v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer
písomne (ods. 1), pričom písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému
účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť (ods. 2). Citované

ustanovenie § 72 ods. 1 Zákonníka práce však neobsahuje sankciu neplatnosti v prípade, ak skončenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe nemá písomnú formu (s výnimkou skončenia pracovného pomeru
v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode alebo dojčiacou
ženou). S odkazom na § 17 ods. 2 Zákonníka práce je teda aj ústne skončenie pracovného pomeru v
skúšobnej dobe platné. Aj keď ustanovenie § 72 ods. 2 predpokladá, že skončenie pracovného

pomeru v skúšobnej dobe sa doručí druhému účastníkovi (v tomto prípade zamestnávateľovi) aspoň tri
dni vopred, nedodržanie tejto lehoty (ktorá je len poriadkovou lehotou, o čom svedčí slovo „spravidla“
v tomto ustanovení) tiež nie je sankcionované neplatnosťou právneho úkonu. Z toho vyplýva, že pokiaľ
zamestnanec,hociústne,oznámizamestnávateľovi,žekončípracovnýpomervskúšobnejdobe„ihneď“,
resp. „dnešným dňom“ a zamestnávateľ takýto prejav vôle zamestnanca akceptuje (t. j.

nevyjadrí jednoznačne nesúhlas s tým, aby sa pracovný pomer skončil v čase, ktorý vyplýva z prejavu
vôle zamestnanca), môže dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru aj ihneď, resp. v deň oznámenia o
jeho ukončení.

8. Inštitút skúšobnej doby dáva obom účastníkom pracovnoprávneho vzťahu (nielen zamestnávateľovi)

právo „otestovať si“ druhú zmluvnú stranu, zo strany zamestnávateľa overiť si spôsobilosť zamestnanca
na vykonávanú prácu, zo strany zamestnanca aj svoju ochotu vykonávať takúto prácu za podmienok
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a v prípade, ak jedna zo zmluvných strán nie je spokojná, má právo
(aj bez naplnenia predpokladov vyžadovaných v iných prípadoch) pracovný pomer ukončiť. Na druhej
strane je však prirodzené, že ani v skúšobnej dobe a ani za vyššie uvedených okolností (t. j. ani keď

zamestnávateľ nevyjadrí nesúhlas s tým, aby sa pracovný pomer skončil ihneď) nemôže zamestnanec
vstať a odísť od rozrobenej práce bez toho, aby urobil také opatrenia, ktoré od neho možno
spravodlivo požadovať, aby zabránil prípadným škodám, ktoré by zamestnávateľovi mohli vzniknúť.
Okamžité skončenie práce a odchod z pracoviska bez vykonania primeraných opatreníby bol v rozpore nielen s ustanovením § 178 Zákonníka práce, ale aj s dobrými mravmi. Po skončení
pracovného pomeru však už nemožno od zamestnanca požadovať, aby plnil pokyny
zamestnávateľa a de facto ďalej vykonával prácu.

9. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobca oznámil žalovanému skončenie
pracovného pomeru telefonicky dňa 07.11.2013 po vykládke kamióna v meste X., pričom požadoval za
dátumskončeniapracovnéhopomerutenistýdeň(07.11.2013).Samotnýžalovanývpodaní,doručenom
súdu prvej inštancie dňa 05.1.2015, potvrdil, že na základe tohto oznámenia žalobcu a pozície vozidla

sa so žalobcom dohodol, že kamión nechá na parkovisku O., kam žalovaný po žalobcu vyslal vodiča.
Zo skutočnosti, že došlo k dohode medzi žalovaným a žalobcom o mieste odovzdania kamióna (t. j. o
okolnostiach ukončenia práce) v spojení s listinami založenými v spise (písomné skončenie pracovného
pomeru, pravdepodobne spísané dodatočne, na ktorom je však podpis osoby, ktorá ho prevzala v mene
zamestnávateľa bez akýchkoľvek výhrad) a v spojení s výpoveďou svedka K.. R.
V., ktorý na pojednávaní dňa 26.03.2015 vypovedal, že keď dorazil na hranice (na miesto, kde mal

od žalobcu prevziať kamión), doručil žalobcovi doklady o skončení pracovného pomeru (ktoré svedok
označil ako „doklady o skončení pracovného pomeru dohodou“), vyplýva, že žalovaný akceptoval prejav
vôle žalobcu, hoci vyjadrený len ústne (telefonicky), skončiť pracovný pomer dňom 07.11.2013. Napokon
žalovaný v konaní ani nespochybnil, že k skončeniu pracovného pomeru dňom 07.11.2013 došlo.

10. Ak teda došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňom 07.11.2013
na základe ústneho (telefonického) oznámenia žalobcu dispečerovi žalovaného, žalobca mal už len
povinnosť vykonať opatrenia na predídenie škodám v zmysle ustanovenia § 178 Zákonníka práce.
Žalobca konal v súlade s touto povinnosťou, keď v snahe predísť škode chcel odparkovať kamión
žalovanéhonabezpečnommieste(vlogistickomcentre,oktoromvedel,žesnímžalovanýspolupracuje)

a napokon prišiel s kamiónom na miesto, ktoré mu oznámil dispečer žalovaného, aby tam zástupca
žalovaného mohol kamión prevziať. V tejto súvislosti vyznieva logicky aj argumentácia žalobcu, že ak
by mu bol žalovaný včas oznámil, že má preňho prepravu v smere na U., nemal dôvod takúto prepravu
odmietnuť, keďže by si takto skrátil cestu domov.

11. Odvolací súd však považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že žalovaný v konaní pred súdom
prvej inštancie nepreukázal a ani netvrdil, že by nesúhlasil so skončením pracovného pomeru dňom
07.11.2013, a najmä nepreukázal, že dal žalobcovi pokyn na vykonanie prepravy z X. do
U. (O. W.), a ak takýto pokyn dal, v akom čase a akým spôsobom. Z výpovede žalobcu na pojednávaní
dňa 26.03.2015, ale aj z logiky veci (keďže žalobca ako vodič vykonával v jednom turnuse v zahraničí

viacero prepráv po sebe) vyplýva, že žalovaný dával žalobcovi pokyny na prepravu, najmä miesto a čas
ďalšej nakládky a vykládky telefonicky a SMS správou obsahujúcou kód nakládky (a
v určenom mieste nakládky si žalobca vyzdvihol medzinárodný nákladný list CMR). Keďže žalobca v
konaní popiera, že by po vykládke v X. bol dostal od žalovaného pokyn na vykonanie ďalšej prepravy
do O. W., bolo na žalovanom, aby preukázal, že takýto pokyn skutočne žalobcovi dal, akým spôsobom

a kedy. Takýto dôkaz sa však v spise nenachádza.

12. Žalobca na pojednávaní dňa 26.03.2015 uviedol, že dispečerovi povedal, že končí, až
po tom, čo zaparkoval v L. (a následne mu dispečer žalovaného povedal, kde má kamión zaparkovať).
Podobne zástupca žalovaného na tom istom pojednávaní dňa 26.03.2015 uviedol, že žalobca mal mať

vykládku v X. o 12:49 hod., „až okolo 15.00 hod.“ žalobca uviedol, že končí a o tom, že žalobca vybočil
mimo plánovaných ciest, sa dozvedeli po tom, čo mu našli ďalšiu prácu, pričom žalobca od posledného
miesta vykládky odišiel cca 112,9 km. Z písomného podania žalovaného, doručeného súdu dňa
05.01.2015, naopak vyplýva, že zamestnankyňa žalovaného kontaktovala žalobcu „na základe pohybu
vozidla“, pričom žalobca jej mal oznámiť, že „končí a že vedie vozidlo do L.“ - teda podľa tohto vyjadrenia

mal žalobca oznámiť žalovanému skončenie pracovného pomeru už počas cesty do L.. Ak žalobca
oznámil žalovanému, že končí, až o 15:00 hod. a následne mu mal žalovaný hľadať prepravu smerom
na U., tak preprava s nakládkou o 14:00 hod. bola nerealizovateľná. Pre odstránenie týchto rozporov
v tvrdeniach samotného žalovaného bolo podstatné preukázanie presného času, kedy žalovaný zadal
žalobcovi predmetnú prepravu. Takýto dôkaz však vykonaný nebol. Žalovaný síce navrhoval výsluch

svojej bývalej zamestnankyne (vtedajšej disponentky) Y. L., avšak vzhľadom na jej zdravotný stav bolo
od jej výsluchu upustené, čo však nemôže byť na škodu druhej strane. Svedok K.. R. V. na pojednávaní
dňa 26.03.2015 nevedel uviesť, či dôvodom nevykonania prepravy z X. do U. bolo to, že žalobca sa
odklonil od trasy (na takto formulovanú otázku odpovedal, že k tomu by sa vedela skôr vyjadriťdisponentka Y. L.). Za takejto dôkaznej situácie bol záver súdu prvej inštancie, že
žalovanýhodnovernepreukázal,žekonanímžalobcumuvzniklaškodavpríčinnejsúvislostisporušením
pracovných povinností žalobcu, predčasný.

13. Súd prvej inštancie po vrátení veci preskúma, či žalovaný dal žalobcovi pokyn na vykonanie
prepravy z X. do U. (O. W.), ak áno, akým spôsobom a v akom čase (kedy presne), kde sa v tom čase
žalobca s kamiónom nachádzal, či žalovaný v čase, keď potvrdil spoločnosti C. N., s.r.o. vykonanie tejto
prepravy, vedel, že žalobca už nie je v meste X. (či už zo samotného oznámenia žalobcu alebo

z GPS údajov vozidla, ak ich mal v tom čase k dispozícii), a či predmetná preprava bola v tom čase
realizovateľná. Na základe takto doplneného dokazovania opätovne vyhodnotí, či na strane
žalobcu došlo k zavinenému porušeniu povinností, a ak áno, či je škoda, uplatňovaná žalovaným v tomto
konaní, v príčinnej súvislosti s takýmto zavineným konaním žalobcu (§ 179, § 186 a nasl. Zákonníka
práce).

14. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim
výrokom (§ 379 písm. a) CSP), odvolací súd súčasne so zrušením jedného z výrokov vo veci samej
zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne
o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).