Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. september 2018

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 5Csp/167/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210542
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Lisá

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2018:8316210542.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Annou Lisou v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s.,

Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková,
PhD., s.r.o., Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368 proti žalovanej P. B., nar. XX. X. XXXX, K.
XXX, K. N. E., zast. advokátska kancelária JAKUBIS & PARTNERS s.r.o., Zámocká 36, Bratislava, IČO:
50 990 365, o zaplatenie 609,85 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalovanej vo vzťahu k žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške týchto

trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Právny predchodca žalobcu, spoločnosť PRO CIVITAS s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45
869 464, podal dňa 9. 11. 2016 mailom na tunajší súd žalobu, ktorú doplnil poštou dňa 11. 11. 2016
a ktorou žiadal žalovaného v 1. rade Š. B., nar. X. X. XXXX, K. XX, okr. S. a žalovanú v 2. rade F. J.,
nar. XX. X. XXXX, K. XXXX/X, B., aby mu spoločne a nerozdielne uhradili sumu 471,82 eur, úrokov
vyčíslených ku dňu 2. 12. 2014 vo výške 138,03 eur, úroku vo výške 25% ročne zo sumy 471,82 eur od
3. 12. 2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 471,81 eur od 3. 12. 2014
do zaplatenia a na náhradu trov konania.

Z obsahu žaloby vyplýva, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 2. 12. 2009 č. XXXXXXXXXX, právny
predchodca žalobcu, spoločnosť Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO:
31 340 890, poskytla dlžníkovi Š. B., nar. XXXX, naposledy bytom K. XXX, peňažné prostriedky vo výške
1000 eur. Dlžník sa zaviazal vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu poskytnuté prostriedky v splátkach.
Túto svoju povinnosť však splnil len čiastočne a preto sa celý jeho záväzok vrátane príslušenstva
stal predčasne splatným, pričom pôvodný veriteľ toto právo využil a poručiteľa vyzval na splatenie

dlžnej sumy. Napriek upomienkam dlžník svoj záväzok nesplnil s tým, že dňa 9. 3. 2013 došlo k úmrtiu
poručiteľa.

DedičskékonaniepozomrelomporučiteľovisaviedlonaOkresnomsúdeS.podsp.zn.XXD/XXX/XXXX,
kde v zmysle osvedčenia o dedičstve, dedičia, t.j. žalovaní, nadobudli majetok poručiteľa vo všeobecnej
cene 25 000 eur, v čistej hodnote dedičstvo 23 106,38 eur.

Právny predchodca žalobcu poukázal na ustanovenie §579 ods. 1 a §470 Občianskeho zákonníka a v
tomto konaní si voči dedičom uplatnil sumu 609,85 eur, ktorá pozostáva z nesplatenej istiny 471,82 eur,
vyčíslené úroky a úroky z omeškania ku dňu 2. 12. 2014 vo výške 471,82 eur, úrok vo výške 25% ročnezo sumy 471,82 eur od 3. 12. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 471,81
eur od 3. 12. 2014 do zaplatenia a náhradu trov konania.

Svoju aktívnu legitimáciu deklaroval tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 8. 12.
2014, uzatvorenej medzi spoločnosťou Poštová banka a.s. ako postupcom a spoločnosťou BOSSNUT
INVESTMENTS LIMITED ako postupníkom a na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
9. 12. 2014 uzavretej medzi spoločnosťou BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupcom a
spoločnosťou PRO CIVITAS s.r.o. ako postupníkom, došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom

tohto konania.

2. Dňa 20. 6. 2017 došlo na súd podanie pôvodne žalovaného v 1. rade Š. B., z obsahu ktorého vyplýva,
že nebohý dlžník je jeho otec, ktorý žil v spoločnej domácnosti s P. B., nar. XX. X. XXXX, K. XXX, K. N.
E. a táto sa zaviazala vyplatiť všetky otcove dlhy, nie iba tie, ktoré boli predmetom dedičského konania.
Zároveň súdu predložil čestné vyhlásenie P. B., nar. XX. X. XXXX, K. XXX, K. N. E..

3. V súlade s ustanovením §64 a 65 C.s.p. uznesením zo dňa 6. 10. 2017 č.k. XCsp/XXX/XXXX-XX
súd rozhodol, že pokračuje v konaní na strane žalobcu so spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.s.,
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692 ako právnym nástupcom spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o.,
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464 a to z dôvodu, že pôvodný žalobca zanikol a podľa výpisu

z obchodného registra sa jej univerzálnym právnym nástupcom stala uvedená spoločnosť.

4. Podaním doručeným súdu dňa 3. 11. 2017 žalobca zobral žalobu voči pôvodne žalovaným v 1. a 2.
rade späť, pričom zároveň žiadal do konania pripustiť žalovanú P. B., nar. XX. X. XXXX, K. XXX, K. N. E..

Súd uznesením zo dňa 23. 1. 2018 č.k. XCsp/XXX/XXXX-XXX pripustil rozšírenie okruhu účastníkov na
strane žalovaných tak, že do konania pribral žalovanú P. B., nar. XX. X. XXXX, K. XXX, K. N. E.. Týmto
uznesením zároveň súd konanie voči žalovaným v 1. a 2. rade zastavil a žalovaným v 1. a 2. rade vo
vzťahu k žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Dňa 3. 11. 2017 došlo na súd podanie žalobcu, ktorý poukázal na to, že právny predchodca žalobcu a
žalovaná uzatvorili dňa 19. 3. 2015 dohodu o úhrade dlhu a uznanie dlhu, v zmysle ktorých žalovaná sa
zaviazala uhradiť 905,86 eur. Žalovaná na základe v tejto dohody jednotlivými splátkami uhradila sumu
330 eur a teda aktuálny dlh žalovanej k uvedenému dňu bola 575,86 eur. Žalobca navrhol uzatvorenie
zmieru, na základe ktorého žalovaná sa zaviaže uhradiť žalobcovi sumu 575,86 eur.

Následnedňa4.12.2017žalobcasúdudoručilpodanie,zobsahuktoréhovyplýva,žedlhžalobcavyčíslil
na sumu 519,72 eur (istina 471,82 eur + úroky z omeškania 47,90 eur). Od tejto sumy žalobca odpočítal
úhrady žalovanej vo výške 350 eur a navrhol žalovanej uzatvorenie zmieru, na základe ktorého žalovaná
uhradí žalobcovi sumu 169,72 eur.

6. Dňa 10. 3. 2018 došlo na súd podanie žalovanej, ktorá prostredníctvom právneho zástupcu žiadala
žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že v súlade s ustanovením §52 a nasl. v danej veci sa jedná o
spotrebiteľský charakter sporu. Vzniesla námietku premlčania celého práva, pretože právny predchodca
žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť ku dňu 12. 8. 2011, pričom žaloba bola na súd podaná až dňa 11.

11. 2016. Taktiež poukázala na ustanovenie §92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.z. a má za to, že je potrebné
sa zaoberať otázkou, či postúpenie pohľadávky na žalobcu je platné a účinné. K Dohode o úhrade dlhu
a uznaní dlhu žalovaná uviedla, že táto bola predložená žalobcom na vopred pripravenom formulári
a je v rozpore s ustanovením §54 Občianskeho zákonníka, §6 ods. 3 písm. b) Zák. č. 634/1992 Zb.
(podobne §4 ods. 8 Zák. č. 250/2007 Z.z.) a preto je absolútne neplatná. Žalovaná nemohla vedieť, čo

podpisuje a aké právne účinky táto dohoda vyvolá. Žalovaná v žiadnom prípade nemala úmysel predĺžiť
premlčaciu dobu. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. XCo/XXX/XXXX z 26. 3. 2014
a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove.

7. Podaním doručeným súdu dňa 3. 4. 2018 žalobca trval na podanej žalobe s poukazom na ustanovenie

§110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Má za to, že žalovaná uznala dlh v celom rozsahu čo do dôvodu a
výšky a zaviazala sa ho uhradiť splátkami. Preto dlh nie je možné považovať za premlčaný. Čo sa týka
ustanovenia §92 ods. 8 Zákona o bankách, žalobca poukázal na to, že poručiteľ sa dostal do omeškania
dňa 7. 12. 2010, avšak túto platbu následne doplatil v mesiaci január 2011. Opäť sa dostal do omeškania7. 2. 2011, pričom toto omeškanie už nedoplatil. K postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 8. 12. 2014 a
teda je nepochybné, že žalobca naplnil ustanovenie §92 ods. 8 Zákona o bankách.

8. Súd sa oboznámil s predloženými listinnými dôkazmi, najmä so zmluvou o úvere, obchodnými
podmienkami pre úver, osvedčením o dedičstve, aktuálnym stavom úveru, zmluvami o postúpení
pohľadávok + prílohami k týmto zmluvám + oznámeniami o postúpení pohľadávok, predsporovou
výzvou, čestným vyhlásením žalovanej, dohodou o úhrade dlhu a uznaním dlhu, dohodou o zrážkach
zo mzdy, kalkulačkou RPMN, podaniami a vyjadreniami strán sporu a zistil tento skutkový stav.

9. Právny predchodca žalobcu, spoločnosť Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO:
31 340 890 ako veriteľ a pán Š. B. ako dlžník, uzatvorili dňa 1. 12. 2009 Zmluvu o úvere, v zmysle ktorej
veriteľ poskytol dlžníkovi finančné prostriedky vo výške 1000 eur pri úroku 25% ročne, RPMN 30,77%
a priemernej RPMN na trhu 48,96%. Dlžník sa tento úver zaviazal splatiť žalobcovi 40 mesačnými
splátkami splatnými vždy k 7. dňu v mesiaci po 40,62 eur s dátumom splatnosti prvej splátky 7. 1. 2010 a

dátumom konečnej splatnosti úveru 7. 4. 2013. Celková výška nákladov dlžníka predstavuje 501,97 eur.

10. Bližšie podmienky zmluvy mali byť upravené v Obchodných podmienkach pre úver.

Podľa bodu 5.2 Obchodných podmienok, ak klient je v omeškaní s platením viac ako dvoch splátok

v plnej, resp. čiastočnej výške alebo poskytol banke nepravdivé údaje alebo na majetok klienta bol
vyhlásený konkurz alebo exekúcia alebo klient zomrel, je banka oprávnená požadovať predčasné
splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva, čím sa celý úver vrátane príslušenstva stane
predčasne splatným.

11. Listom zo dňa 12. 8. 2011 spoločnosť Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO:
31 340 890 oznámila dlžníkovi, že ku dňu 12. 8. 2011 sa úver stáva predčasne splatným v celom rozsahu
z dôvodu, že dlžník porušil podstatným spôsobom ustanovenia zmluvy o úvere. Zároveň dlžník bol
vyzvaný k úhrade dlhu vo výške 819,05 e. ur do 10 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. List dlžník
prevzal dňa 17. 8. 2011.

12. Z Osvedčenia o dedičstve notárky JUDr. V. H. zo dňa 24. 10. 2013 č. XXD/XXX/XXXX, F../. súd zistil,
že pán Š. B. zomrel dňa X. X. XXXX. Všeobecná hodnota jeho majetku bola určená na sumu 25 000
eur, výška pasív 1893,62 eur a teda čistá hodnota dedičstva bola 23 106,38 eur.

Ďalej z tohto Osvedčenia súd zistil, že pôvodne žalovaný v 1. rade Š. B., nar. X. X. XXXX, K. XX, okr. S.
a pôvodne žalovaná v 2. rade F. J., nar. XX. X. XXXX, K. XXXX/X, B., v dedičskom konaní po zomrelom
poručiteľovi nadobudli aktíva a to každý z nich 1 k podielu poručiteľa bez povinnosti výplaty ustupujúcej
spoludedičke. Pasíva prevzala žalovaná P. B., nar. XX. X. XXXX, K. XXX, K. N. E..

13. Z Výpisu aktuálneho stavu úveru ku dňu 30. 11. 2014 vyplýva, že dlžník Š. B. od právneho
predchodcu žalobcu čerpal úver vo výške 1000 eur. Jednotlivými splátkami k uvedenému dňu v danom
úverovom vzťahu uhradil sumu 1297,26 eur.

Ďalej z tejto listiny vyplýva, že čerpaný úver je úročený úrokovou sadzbou 17,5% a sankčnou sadzbou

za splátky vo výške 9% v období od 2. 12. 2009 do 14. 4. 2011, vo výške 9,25% v období od 15. 4. 2011
do 30. 6. 2011, vo výške 9% v období od 1. 7. 2011 do 19. 7. 2012, vo výške 8,75% v období od 20.
7. 2012 do 13. 9. 2012 a sankčnou sadzbou za splátky vo výške 9% v období od 14. 9. 2012. Poplatky
zaplatené sú 142,47 eur, Úroky na účte ČR 337,15 eur.

14. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2/2014 zo dňa 8. 12. 2014 a prílohou k tejto zmluve, spoločnosť
Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 ako postupca, postúpila svoju
pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, na postupníka BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED,
Arch. Makariou & Kalograion 4, Nicolaides Sea, View City, 9th Floor, Flat/Office 903-906, Block A-B, P.C.
6016, Larnaca, Cyprus. Žalobca súdu predložil list, že táto skutočnosť bola pôvodne žalovaným v 1. a

2. rade oznámená listami zo dňa 9. 3. 2015.

Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 3/2014 zo dňa 9. 12. 2014 a prílohou k tejto zmluve, spoločnosť
BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, Arch. Makariou & Kalograion 4, Nicolaides Sea, View City,9th Floor, Flat/Office 903-906, Block A-B, P.C. 6016, Larnaca, Cyprus ako postupca, postúpil svoju
pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, na postupníka PRO CIVITAS s.r.o., Vajnorská 100/A,
Bratislava, IČO: 45 869 464, ktorý podal na súd žalobu.

15. Predsporovými výzvami zo dňa 26. 9. 2016 boli pôvodne žalovaní v 1. a 2. rade vyzvaní k úhrade
sumy 1037,32 eur a k uzatvoreniu mimosúdneho zmieru.

16. Čestným vyhlásením, ktoré neobsahovalo dátum, žalovaná vyhlásila, že vedela o čerpaní úveru z

Poštovej banky otcom a následne po jeho smrti ju aj podľa svojich možností splácala. Zaviazala sa v
budúcnosti doplatiť dlh v plnej výške.

17. Dňa 19. 3. 2015 bola medzi spoločnosťou PRO CIVITAS s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO:
45 869 464 a žalovanou uzatvorená Dohoda o úhrade dlhu a uznanie dlhu. Na základe tejto dohody
žalovaná ako dedička po poručiteľovi Š. B. uznala čo do dôvodu a výšky dlh, ktorý vznikol poručiteľovi

zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX a ktorého nastala predčasná splatnosť dňa 12. 8. 2011. Dlhá suma
ku dňu 19. 3. 2015 bola vyčíslená na sumu 905,86 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala uhradiť v splátkach.

Toho istého dňa bola medzi vyššie uvedenými účastníkmi uzatvorená aj Dohoda o zrážkach zo mzdy
v zmysle ustanovenia §551 Občianskeho zákonníka, ktorá je zabezpečením uspokojenia pohľadávky

veriteľa podľa Dohody o úhrade dlhu a uznanie dlhu.

18. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní trval na svojich písomných vyjadreniach a žiadal žalobu
zamietnuť z dôvodu premlčania nároku. Súčasne dal do pozornosti súdu aj to, že žalobca doposiaľ
nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, pokiaľ nepreukázal prechod pohľadávky z banky na nebankový

subjekt za dodržania ustanovení zákona o bankách. Uplatnil si náhradu trov konania.

19. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

Podľa ustanovenia §524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu

dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

Podľa ustanovenia §524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa ustanovenia §497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa ustanovenia §1 ods. 1 Zák. č. 258/2001 Z.z., účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere,

tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Podľa ustanovenia §2 Zák. č. 258/2001 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

c) c) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane
úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou
1. sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o
spotrebiteľskom úvere,
2. poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru

alebo kúpnej ceny služieb,
3. poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na
úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ
nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklýmipoplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb
bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak,
4. členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny,

5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby
veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej
alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené
veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru,
d) ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy č. 1 z

hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého
spotrebiteľského úveru,
e)poplatkamiakákoľvekplatba,ktorújespotrebiteľpovinnýzaplatiťveriteľovivsúvislostisposkytovaním
úveru úveru, okrem úrokov.
Podľa ustanovenia §3 ods. 1,2 Zák. č. 258/2001 Z.z., veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného

spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa ustanovenia §4 ods. 1 a 2 Zák. č. 258/2001 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o

spotrebiteľskom úvere.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v
okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k
tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa
zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú

sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok,
l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad,

n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred
lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti,
o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p) práva spotrebiteľa podľa § 7,

q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.Podľa ustanovenia §4 ods. 3 Zák. č. 258/2001 Z.z., pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva
o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo

b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.
Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)
a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Podľa ustanovenia §4 ods. 4 Zák. č. 258/2001 Z.z., od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo

poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa ustanovenia §52 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné

dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.

Podľa ustanovenia §52 ods. 3,4 Občianskeho zákonníka, odávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ustanovenia §53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia,
cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa ustanovenia §53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ustanovenia §54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ustanovenia §3 ods. 3 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov,každýspotrebiteľ
má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa ustanovenia §4 ods. 6 Zák. o ochrane spotrebiteľa, ak sa zmluva medzi predávajúcim a
spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť

sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky
formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto
podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru.

Podľa ustanovenia §565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o

zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí
určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

20. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd má za nesporne preukázané, že právny predchodca
žalobcuposkytoldlžníkovipánoviŠ.B.nazákladezmluvyspotrebiteľskýúvervovýške1000eur,ktorýsa

dlžník zaviazala vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu pravidelnými 40mesačnými splátkami po 40,62
eur s dátumom splatnosti prvej splátky 7. 1. 2010 a s dátumom splatnosti poslednej splátky 7. 4. 2013.Taktiež mal súd za preukázané, že dlžník porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas a preto ku
dňu 12. 8. 2011 právny predchodca žalobcu úver zosplatnil.

Súčasne súd mal za preukázané, že pôvodný dlžník v danom úverovom vzťahu uhradil žalobcovi, resp.
jeho právnemu predchodcovi, sumu 1297,26 eur (čo vyplýva z listiny „Aktuálny stav úveru ku dňu 30.
11. 2014) a následne žalovaná sumu 350 eur (čo vyplýva z písomných vyjadrení žalobcu, doručených
súdu dňa 3. 11. 2017 a dňa 4. 12. 2017).

Ďalej súd mal za preukázané, že zmluvou o postúpení pohľadávok spoločnosť Poštová banka,
a.s., postúpila svoju pohľadávku voči dlžníkovi na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED.
Následne táto postúpila pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, na spoločnosť PRO CIVITAS
s.r.o., ktorá počas konania zanikla, kde jej univerzálnym právnym nástupcom je žalobca, s ktorým súd
pokračoval v tomto konaní.

Súčasne súd mal za preukázané, že dlžník Š. B. zomrel a v zmysle osvedčenia o dedičstve bola
všeobecná hodnota jeho majetku 25 000 eur a výška pasív 1893,62 eur. Žalovaná v dedičskom konaní
nenadobudla žiaden majetok, len výšku pasív 1893,62 eur.

21. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom

žalobcu a právnym predchodcom žalovanej bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda
spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok

v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné.
Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od
ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v
súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a

oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a
táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle zákona o

ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenie §53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.

Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany

dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa

v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).22. Uzavretá úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z.
spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona

(§1 ods. 2 zákona). Právny predchodca Žalobcu je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho
podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a právny predchodca žalovanej je spotrebiteľom, keďže je
fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere
je okrem iného aj údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej miere

nákladov (RPMN), výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§4 ods. 2 písm. g),
i), j) zákona). V súlade s ustanovením §4 ods. 3 zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje
neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

23. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy
platnej v čase uzavretia zmluvy bola aj výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

pričom slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej tam z uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve
musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termín splátok.

Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný

zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle §4 ods. 2 písm. i) a to údaj o termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto
znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným
ustanovením.

Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedených ustanovení je to, aby spotrebiteľ
už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je
povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová
(dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných
údajov (obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,

sp. zn. XXCo/XXX/XXXX).

Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie
ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch
súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom

úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na
úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje
spotrebiteľovipoznaťrozsahsvojhozáväzku.Žalovanývpredmetnomprípadevšaktútomožnosťnemal,
keďže výška úrokov a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (porovnaj uznesenie
NS SR sp.zn. XCdo/XXX/XXXX).

24. V predmetnej zmluve bola v zmluve uvedená RPMN vo výške 30,77% pričom podľa
prepočtu má byť správne uvedená sadzba 36,33% (výpočet súd realizoval prostredníctvom
kalkulačky ).
Súd pri tomto výpočte vychádzal z výšky úveru 1000 eur, výšky splátky úveru 40,62 eur pri ich počte 40.

Z daného vyplýva, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo má podľa
§4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch za následok, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov,
a to od počiatku.

Pozri rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 25. 4. 2017.

25. Nesprávnej výške RPMN v Zmluve nasvedčuje aj skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia §4 ods. 2 písm. j) Zák. č. 258/2001 Z.z.. V zmluve sú
uvedené celkové náklady spotrebiteľa 501,97 eur, avšak správna výška nákladov je 624,80 eur (40,62
eur mesačná splátka x 40mesačných splátok = 1624,80 eur, kde po odpočítaní poskytnutej sumy 1000

eur sú náklady spotrebiteľa 624,80 eur). Podľa názoru súdu, aj táto skutočnosť spôsobuje, že úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia §4 ods. 3 Zák. č. 258/2001 Z.z..26.Súdmávedomosťoprávnomnázore,vyjadrenomvRozsudkuSúdnehodvoraEÚzodňa09.11.2016
v právnej veci E.-XX/XX, Home Credit Slovakia, a.s. c/a K. A..

V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods.
2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej

právnej úprave.

Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú
zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovenítejto
Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch
neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec

smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o
úverenasplneniektorýchjeviazanéposúdeniebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru.

Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že
zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský

zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie

splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v
zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve
iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.

V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To

však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa

nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici

priamy účinok.

Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry
SúdnehodvoraEÚ, jerozsahamedzenepriamehoúčinkusmernícvyjadrenýjednakprávomEÚ,jednak
právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na

právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto
prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí
ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať
o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad
Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.

Súd je preto názoru, že napriek citovanému rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských
úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich,
tak ako to ustanovuje §11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.27. Súd poukazuje, že obdobný právny názor bol vyslovený aj rozsudkami Krajského súdu v Prešove
zo dňa 15. 2. 2018 sp. zn. XCo/XXX/XXXX, zo dňa 23. 1. 2018 sp. zn. XCo/XX/XXXX, zo dňa 16. 3.
2018 sp. zn. XCo/XX/XXXX, zo dňa 31. 8. 2017 sp. zn. XCo/XX/XXXX, zo dňa 24. 4. 2018 sp. zn. XCo/

XXX/XXXX, zo dňa 23. 1. 2018 sp. zn. XXCo/XX/XXXX, zo dňa 18. 4. 2018 sp. zn. XXCo/XX/XXXX, zo
dňa 18. 4. 2018 sp. zn. XXCo/XX/XXXX, zo dňa 5. 6. 2018 sp. zn. XCo/XXX/XXXX, zo dňa 25. 4. 2018
sp. zn. XXCo/XX/XXXX, zo dňa 3. 7. 2018 sp. zn. XXCo/XX/XXXX, zo dňa 28. 6. 2018 sp. zn. XXCo/
XXX/XXXX, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX zo dňa 8. 12. 2016, zo dňa 25. 4. 2018 sp. zn. XCo/XXX/XXXX,
zo dňa 28. 6. 2018 sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 3. 11. 2016, sp. zn. XCo/

X/XXXX zo dňa 6. 4. 2017.

28. „K možnej aplikácii rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci E.-XX/XX Home Credit Slovakia a.s. proti
K. A., odvolací súd uvádza, že pri konflikte smerníc a vnútroštátneho zákona členského štátu Európskej
únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v
sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je povinnosťou súdu skúmať,

či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon vykladať eurokomformne. Takýto
eurokomformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovné znenie zákona,
lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku smerníc vo všeobecnosti sa v
podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie
aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry

súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v
zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (napr. rozsudok z 5.10.2004 vo veci W. C-XXX/XX P. E.-
XXX/XX, rozsudok zo dňa 17.7.1994 vec H. F. E.-XX/XX, rozsudok zo dňa 26.2.1986 vo veci V. C-XXX/

XX). Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne postupoval, ak o uplatnenom nároku žalobcov rozhodol
v zmysle Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
Súd prvej inštancie sa vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie vo veci E.-XX/XX správne
vysporiadal s tým, že Súdny dvor poskytol výlučne výklad smernice a v žiadnom prípade sa nemohol, a
ani sa nevyjadroval k výkladu Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.“ (rozsudok Krajského

súdu v Prešove zo dňa 15. 2. 2018 sp. zn. XCo/XXX/XXXX, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
23. 1. 2018 sp. zn. XCo/XX/XXXX).

29. Krajský súd v Prešove v rozsudku pod sp.zn. XXCo/XXX/XXXX zo dňa 8. 12. 2016 v bode 28
mimo iného uviedol, že „zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie

je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na
konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny
dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať
výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci E.-XX/X5 poskytol

výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č.
129/2010 Z.z.“.

30. „Súdny dvor Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a K. A. judikoval, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme

amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
Avšak, tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 odsek 1 písm. k/ Zákona o
spotrebiteľskýchúverochcezprizmueurokonformnéhovýkladunemožnoignorovaťatolerovaťabsenciu
údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o
úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou

obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a
odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého
rozsudku a aj stále je platný a účinný.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých
vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý

riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho
účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v
zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade
možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho
zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).

Uvedený právny záver Súdny dvor Európskej únie potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach:
„Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné
sa voči takejto osobe dovolávať.“ (W. A. XX M. M. V. E.-XXX/XX)
„Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, V. (XXX/XX, D..
B.. XXX, A. XX), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú

nemožno proti nemu odvolávať.“ (Pozri bod 14 vo veci H. F., C-91/92)
Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec W.,
E.-XXX/XX P. E.-XXX/XX, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa
nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva
alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci.“ (Pozri bod 15 vo veci W. E.-XXX/XX P. E.-XXX/XX)

V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s
vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci E.-XX/XX poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom
prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie
náležitosti úverovej zmluvy posúdil podľa zákona platného v čase uzatvorenia zmluvy. Predmetný zákon

č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je platný aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Aj z
hľadiska právnej istoty by nebolo správne, aby sa nezmenil zákon, no iba výklad jeho ustanovenia, a
to úplne opačným spôsobom.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri

implementáciismernicenesmelizachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktoré
sa od ustanovení smernice odchyľujú.
Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,

pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované

do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho

dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená

jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si

členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (resp. všetky

predpoklady na výpočet RPMN) alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za
bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne
irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej
harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci E.-XX/XXXX potvrdil, že smernicasa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto
konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva,

že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48,
ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky
predpoklady potrebné na výpočet RPMN, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov.
Nietžiadnychpochybností,žeslovenskýzákonidenadrámecsmerniceacelkomjednoznačnepožaduje

aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, resp. vyjadrenie tak splátok istiny,
ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo
požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil
takúistúterminológiuakopoužívasmernica.Avšakslovenskýzákonodarcatakútoterminológiunepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.“
(Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 3. 2018 sp. zn. XCo/XX/XXXX)

31. Obdobný názor bol vyslovený aj v rozsudku Krajského súdu v W. zo dňa 3. 7. 2018 sp. zn. XXCo/
XX/XXXX, kde odvolací súd rieši otázku výkladu rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci E.-XX/XX a
smernice 2008/48/ES, ako aj priamy účinok smernice, otázke rozporu medzi vnútroštátnou právnou
úpravou a právom Únie, ako aj otázke významu špecifikácie splátok úveru nielen podľa istiny, ale aj
úrokov a poplatkov. „Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov

a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj
poplatky, (iii) či neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované
splácanie alebo bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých
len poplatky (pri niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne
úroky a v poslednej splátke istina ) a pod.. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru

má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť,
ktorej časti splátky sa táto sankcia týka. Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej
na účely výpočtu RPMN nie je uvedený poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom
predstavuje dôležitý údaj o celkových nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj
nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru

(cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).“ Odvolací súd odkázal na odôvodnenia 9, 19, 30, 31 a 47
smernice 2008/48/ES, ďalej čl. 10 tejto smernice, t.j. informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere
(mimo iného predpoklady použité pre výpočet RPMN). Ďalej odvolací súd odkázal aj na väčšinové
stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l)
zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na
uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu
právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad sporného pravidla, ktorý každý
z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine,

tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn. XSžoXX/XXXX, porov.
tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Z.z. rozsudok NS SR vo
veci XCdo/XXX/XXXX). Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou
zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona
(uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt
súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by: odporoval zákazu eurokonformného výkladu
contra legem, odporoval by princípu právnej istoty, nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci E.-XX/XX, keďže Súdny dvor EÚ za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú

tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón
možnostišpecifikáciesplátokspotrebiteľskéhoúverunežjeamortizačnátabuľkaanežjelenšpecifikácia
istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnejpercentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že
tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú
(čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov

o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10 ods.1 písm.j/, príloha II., 2.). V kontexte uvedeného ako
aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. X E. XXX/XXXX zo dňa 21.12.2011, sa
odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 E.7 zo dňa 22.02.2018 a
ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi
jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou

masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov
a poplatkov.“

32. „Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica

zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-XX/XXXX potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec

smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Požiadavkasmernicekotázkečleneniasplátokjetakjasnáazreteľná,žezoslovnéhospojeniasmernice
„výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť

požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných
poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto
členenie nepožaduje.
Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský

zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia

zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.“
Rozsudok Krajského súdu v W. zo dňa 25. 4. 2018 sp. zn. XCo/XXX/XXXX.

33. Podľa ustanovenia §53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem

poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Podľa ustanovenia §3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa ustanovenia §39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Sporný úver bol dlžníkovi poskytnutý pri ročnej úrokovej sadzbe 25%. Súd má však za to, že takto

dojednaná výška úrokov je v nepomere v porovnaní s priemernými úrokovými mierami z úverov
poskytovaných v obchodných bankách. Podľa priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk
v percentách vypočítaných podľa Nariadenia (EC) No63/2002 ECD, priemerná úroková miera z úverov
od 1 - 5 rokov v čase uzavretia zmluvy o úvere bola v hodnote 11,4276% ročne.V tomto prípade je zrejmé, že predmetom konania je zaplatenie pohľadávky z poskytnutého úveru
a jedná sa o spotrebiteľský právny vzťah. Pri spotrebiteľských právnych vzťahoch sa použije právna

úprava, ktorá je výhodnejšia pre spotrebiteľa a to bez ohľadu na to, či sa jedná o právny vzťah z
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka alebo iného zákona. Použitie práva výhodnejšieho pre
spotrebiteľa vyplýva aj z nálezu, resp. z uznesenia Ústavného súdu SR z 19.06.2013, sp.zn. Ú. XXX/
XXXX-XX.

Podľa ustanovenia §3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz
klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak
preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach
by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru

všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť,
ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel
v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za
činnosť proti dobrým mravom.

Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý i v Zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Podľa ustanovenia §4 ods. 8 tohto právneho prepisu, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými
mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je
v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi

obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Za dobré mravy
možnopovažovaťsúhrnetických,všeobecnezachovávanýchauznávanýchzásad,ktorýchdodržiavanie
je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými
mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

Pri peňažných úveroch, resp. pôžičkách je samozrejmé, že sa poskytujú za odmenu, pričom touto
odmenou je spravidla zmluvný, resp. dohodnutý úrok, ktorý vyjadruje odmenu za poskytnutý úver. V
tomto prípade úrok z úveru, dohodnutý medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, bol vo výške 25% ročne,
pričom tento je viac ako dvakrát vyšší ako obvyklá priemerná výška úrokov poskytovaných v obchodných

bankách pri obdobných úveroch v danom období. Z tohto dôvodu dojednanie v zmluve úvere o takto
vysokom zmluvnom úroku považuje súd pre rozpor s dobrými mravmi za neplatné, pretože dohodnutý
úrok z úveru je zjavne vyšší ako bola priemerná úroková sadzba poskytovaná obchodnými bankami v
uvedenom období. Podľa ustanovenia §3 ods. 1 a ustanovenia §39 Občianskeho zákonníka sa jedná
v tejto časti o neplatný právny úkon a ide o absolútne neplatnosť na ktorú súd prihliada ex offo. Preto

súd je toho názoru, že žalobcovi nepatrí úrok z úveru.

34.Úrokyzaposkytovaniepeňažnýchprostriedkovpodliehajúsúdnejkontrolevosvetleprincípudobrých
mravov (§39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané
úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a

predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly,
pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším
úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových

subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo
všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100% oproti priemeru bánk.
Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere
o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa31.07.2009, podľa

ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri
peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná
výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v
súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právnyúkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ (rozsudok
Krajského súdu v W. zo dňa 24. 5. 2016 sp. zn. XXCo/XXX/XXXX).

Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu
prevyšujúcu o 100% priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije
tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri
nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná

v celom rozsahu. Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí
vyžadovať proaktívny prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť o hospodárske
záujmy spotrebiteľov; čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Odvolací súd vo svetle komparatistiky
poukazuje na viaceré právne úpravy a spravidla cena úverov neprevyšuje 20% (porov. príspevok „Dobré
mravy, pôžička“ v časopise Bulletin SAK, č. X/X/XXXX). (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
25. 9. 2013 sp. zn. XCo/XXX/XXXX).

„Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým
mravomaustanoveniu§39OZ.Absolútneneplatnýmprávnymúkonomjeajúver,poskytnutýprizneužití
tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide
o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Ľahkomyseľnosť

síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv. civilnoprávnej úžery
okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie rak. Najvyšší súdny dvor Y. XObXXX/
XX). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej povahy teda k
skutkovej podstaty trestného činu úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje na rozsudok
NS ČR XXCdo XXXX/XXXX. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor

s dobrými mravmi (§ 39 OZ).“ Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. septembra 2013 č.k.
XCo XXX/XXXX.

Z vyššie citovaného rozhodnutia tiež vyplýva, že „Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi,
ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 100% priemernú cenu porovnateľných úverov

poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť,
rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v
takomto prípade je úverová zmluva neplatná v celom rozsahu. Poskytovanie úverov je citlivá agenda a
pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí vyžadovať proaktívny prístup k zisteniu vhodnosti úverových
podmienok (starostlivosť o hospodárske záujmy spotrebiteľov; čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie).“

„Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o
viac ako 100% je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100% oproti priemeru
úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností a preto správne

postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100% oproti
priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti odvolací
súdzároveňzdôrazňuje,žepokiaľsúúrokyneplatnévcelomrozsahu,nemožnoichďalejanimoderovať,
a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov nad 12,67 %
ročne za absolútne neplatnú. Správne mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu. Táto okolnosť

totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53
ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov
ako absolútne neplatnú.“ Rozsudok Krajského súdu v W. sp.zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 05.11.2014.
(porovnaj aj Rozsudok Krajského súdu v W. sp.zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 27.11.2014).

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s §39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR XMCdo X/XXXX zo dňa 31.7.2009).

Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke
„uspokojí"bez ohľadu na to,v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) zaužívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o
úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá

preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška
úrokov dojednaná podľa §658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp.

zn. X E. XX/XXXX).

Vo vyššie uvedených rozhodnutiach súd považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie úveru
spotrebiteľovi za cenu prevyšujúcu o 100% priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných
bankami. Súd aj v danej veci považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú.

35. Taktiež poplatky žalobcovi nepatria aj z iného dôvodu. Podľa listiny „Aktuálny stav úveru k 30. 11.
2014“, dlžník v danom úverovom vzťahu uhradil poplatky v celkovej výške 142,47 eur.

Ako súd už vyššie skonštatoval, žalobca svoje právo v danej veci odvíja od zmluvy, ktorá patrí k
spotrebiteľským zmluvám v zmysle ustanovenia §52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tieto zmluvy sú

uzatvárané vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Navyše podmienky často ani nie sú individuálne dojednané v zmluve o spotrebiteľských
úveroch, ale v osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré sú predtlačené a ktorých obsah spotrebiteľ
ovplyvniť vôbec nemohol. Nejde teda o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie (§53 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Súd má teda za to, že právny predchodca žalobcu ako dodávateľ, poplatky

so žalovaným ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, ak tieto dojednania sú súčasťou formulárových
všeobecných zmluvných dojednaní, resp. cenníka. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v tomto konkrétnom prípade žalovaný nemal možnosť podstatným

spôsobom obsah zmluvy ovplyvniť. Súd má za to, že žalovaný ako spotrebiteľ si poplatky osobitne
nevyjednal vzhľadom na ich splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým podmienkam. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv
je,ženesmúobsahovaťneprijateľnúpodmienku,tedatakézmluvnédojednanie,ktoréspôsobujeznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou

absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, si stanovila
práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom
štátu.

Zmluvné dojednanie týkajúce sa poplatkov, ak sa toto nachádza vo Všeobecných podmienkach, resp.
Cenníku, resp. v Tarife, považuje súd za neprijateľné zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje nerovnováhu
vprávachapovinnostiach zmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Vprípade,žeideospotrebiteľský
vzťah, musí ísť o také zmluvné dojednanie, ktoré obstojí v rámci povinnej súdnej kontroly neprijateľných
podmienok so zreteľom na povahu, obsah a všetky osobitosti právneho úkonu, so zreteľom na

vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy a v neposlednom rade i so zreteľom
na sankcionovanie nesplnenia povinností na strane oboch účastníkov zmluvy. Preto by nemal byť v
spotrebiteľskej veci už pri samotnom uzatváraní zmluvy prísnejšie alebo výlučne sankcionovaný len
jeden účastník zmluvy, a to spotrebiteľ, teda výrazne v neprospech jedného účastníka zmluvy.

Zároveň v prípade poplatkov takéhoto typu zaň dodávateľ spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie.
Predmetný poplatok tak predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami
dlhu, nie iba skutočnú náhradu nákladov dodávateľa. Uplatňovanie uvedeného poplatku je možné
zároveň považovať za priečiace sa dobrým mravom v zmysle §3 a §39 Občianskeho zákonníka.
V danej súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu

(Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7 U 17/06, v ktorom sa uvádza, že už
také poplatky ako poplatky za vydanie náhradnej kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej
pozemkovoknižnej forme, skúmanie a preverovanie pomerov a upomienky sú neprijateľné.Poplatky nie je možné priznať žalobcovi ani ako náklady. V danom prípade sa jedná o sporové konanie
a sporové konanie je konaním návrhovým. Žalobca je povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré
sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Jedná sa o jeho

dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou
zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením tzv. dôkazného
bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má
ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore)
stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy

alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného má potom súd za
to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky
v časti nároku na poplatky v ponímaní ako náklady, pretože nepredložil žiadne také dôkazy, ktorými by
bolomožnéobjektívneposúdiťapreveriťvýškupohľadávky,t.j.žemuvzniklinákladyvovýškepoplatkov.
Aj z tohto dôvodu je možné žalobu žalobcu v časti poplatkov zamietnuť.

36. Keďže výšku úroku z úveru súd považoval za v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatne dojednanú
a poplatky za neprijateľné zmluvné podmienky, za ktoré spotrebiteľ nedostal žiadne protiplnenie, resp.
v zmluve bola uvedená nesprávna výška RPMN, resp. zmluva neobsahovala náležitosti v zmysle
ustanovenia §4 ods. 2 písm. i) a j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, považuje sa v zmysle ustanovenia
§4 ods. 3 citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov. Dlžník tak má žalobcovi vrátiť len sumu

reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy.

V konaní bolo preukázané, že dlžník vyčerpal sumu 1000 eur a vrátil žalobcovi, resp. jeho právnemu
predchodcovi sumu 1647,26 eur (1297,26 eur + 350 eur), čo je zrejmé zo žalobcom predložených listín
a vyjadrení. Teda žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi bolo uhradené viac, ako dlžník reálne

vyčerpal. Preto žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť a súd ju zamietol a to aj vrátane požadovaného
úroku z omeškania.

37. Žalovaná vzniesla námietku premlčania a vzhľadom na vyššie uvedený výsledok konania sa ňou nie
je potrebné zaoberať. Avšak pre úplnosť súd uvádza, že v prípade, že by žalobcovi, resp. jeho právnemu

predchodcovi, bolo uhradené menej ako dlžník čerpal, súd by považoval túto sumu za premlčanú. Súd
poukazuje na zosplatnenie pohľadávky ku dňu 12. 8. 2011 a na podanie žaloby na súd dňa 9. 11. 2016,
t.j. po márnom uplynutí 3ročnej premlčacej doby.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nebolo by možné prihliadať ani na Dohodu o úhrade dlhu a

uznanie dlhu zo dňa 19. 3. 2015, pretože súd má za to, že táto bola pripravená právnym predchodcom
a žalovaná si osobitne nevyjednala jej podmienky a nemala možnosť jej obsah podstatným spôsobom
ovplyvniť. Ide o typické formulované ošetrovanie vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľom
predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach s dohodou o splátkach. Túto dohodu je potrebné
hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu,

a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie
naruší správanie spotrebiteľa. Je potrebné zdôrazniť, že právny vzťah, ktorý existuje medzi právnym
predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovanej, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej
zmluvy, a teda na tento právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré

bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, a teda aj na právny úkon uznania dlhu. V danom
prípade pri uzatváraní Dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike,
ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže
podstatnenarušiťekonomickésprávaniepriemernéhospotrebiteľavovzťahukvýrobkomalebokslužbe,
ku ktorému sa dostane alebo ktorá je mu adresovaná, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú

skupinu spotrebiteľov. V danom prípade pri uzatváraní dohody došlo k nekalej obchodnej praktike,
pretože obidva tieto znaky nekalosti (nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj
potenciálneriziko,žetakétokonanienarušísprávaniespotrebiteľa),bolinaplnené.Vzmysleustanovenia
§558 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje uznanie dlhu, sa uvádza, že pri premlčanom dlhu má
také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. V danej veci

došlo k zosplatneniu pohľadávky dňa 12. 8. 2011, čo vyplýva aj z uvedenej Dohody. Teda už dňa 13. 8.
2011 veriteľ mohol uplatniť svoje právo na súde, t.j. 3ročná premlčacia doba uplynula dňa 13. 8. 2014.
Citovaná Dohoda bola vyhotovená zo dňa 19. 3. 2015, t.j. po uplynutí 3ročnej premlčacej doby, pričom
súd nemá za preukázané, že žalovaná bola poučená o premlčaní. Uvedené nasvedčuje tomu, že zostranyprávnehopredchodcužalobcudošlokporušeniuodbornejstarostlivostivovzťahukspotrebiteľovi,
ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri
konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praktiky alebo všeobecnej zásade

dobrej viery uplatňované v jeho oblasti činnosti. Z tohto hľadiska sa preto javí Dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika, neplatná. Pri vyhodnocovaní
praktiky dodávateľa súd musí operovať priemerným spotrebiteľom (Smernica Rady AEP 2005/29 bod
19 Preambuly) a existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podpíše dokument
sledujúc dosiahnutie splátok. Preto uvedené uznanie dlhu je neplatné a nemôže mať právne následky

riadneho uznania dlhu.

38. Záverom súd poukazuje aj na ustanovenie §470 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom
poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov,
zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli,

k celému dedičstvu. V zmysle osvedčenia o dedičstve žalovaná nenadobudla po poručiteľovi žiadne
dedičstvo, preto nezodpovedná ani za prípadné poručiteľove dlhy.

39. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia §255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,

súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

Súd žalobu žalobcu zamietol vo vzťahu k žalovanej v celom rozsahu. Teda žalovaná bola v konaní
úspešná a patrí jej aj náhrada trov konania v celom rozsahu. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov

konania podľa ustanovenia §262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom o výške tejto náhrady trov
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.