Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Košice
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Slávka Zborovjanová
Oblasť právnej úpravy – Rodinné právo – Ostatné
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/148/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7510203482
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7510203482.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcov 1) J. K., N.. XX.X.XXXX, V. N. A., H. XX
a 2) P. M., N.. XX.XX.XXXX, Q. XX, obaja zast. JUDr. Petrom Sklenárom, advokátom, Košice, Rázusova
21, proti žalovaným 1) Q. P., N.. XX.XX.XXXX, K. W., T. XXX a 2) V. P., N.. XX.X.XXXX, K. W., T. XXX,
obaja zast. JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom, Rožňava, Hviezdoslavova 4, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku 7C/55/2010-312 zo
6.7.2018 Okresného súdu Košice-okolie
r o z h o d o l :
P o t v r d z u je rozsudok.
Žalobcom priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 6 638,78 eura a žalobkyni 2/ sumu 6 638,78 eura, všetko do
30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a II. žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho domáhal a ako ju
skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný 1/ sa na výzvu súdu k žalobe písomne nevyjadril. Poukázal
na to, že uznesením z 4.6.2012 č. k. 7C/55/2010-55 právoplatným 31.7.2012 na návrh žalobcov prerušil
konanie podľa § 109 ods.2 písm. c) OSP do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným
súdom Košice - okolie pod sp. zn. 6T/6/2007, v ktorom sa riešila otázka porušenia právnej povinnosti
žalovaným pri dopravnej nehode 23.3.2007 a príčiny tejto dopravnej nehody, že rozsudkom Okresného
súdu Košice - okolie z 13.11.2012 č. k. 6T/6/2007-546, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
3.7.2013, bol žalovaný 1/ oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
usmrtenia P. K. pri dopravnej nehode 23.3.2007. Súd pri svojom rozhodnutí aplikoval procesnú zásadu
„in dubio pro reo“ a vyhodnotil skutkový stav v prospech žalovaného 1/, keď vykonaným dokazovaním
nebolo celkom jednoznačne a nepochybne dokázané, či bol obžalovaný v čase dopravnej nehody pod
vplyvom alkoholu a nepodarilo sa preukázať ale ani odstrániť skutkový pochybnosť, či k strate smerovej
stability vozidla vedeného žalovaným 1/ došlo v dôsledku technickej závady vozidla, keďže znalec
prítomný na mieste dopravnej nehody nevykonal potrebné diagnostické úkony za účelom posúdenia
technického stavu vozidla, z kolesa vozidla uvedené nebolo možné zistiť a danú skutkovú pochybnosť
nebolo možné odstrániť ani dodatočným vykonaním diagnostických úkonov, pretože vozidlo žalovaného
1/ bolo po dopravnej nehode zošrotované a znalec prítomný na mieste dopravnej nehody nevykonal
potrebné diagnostické úkony. Po právoplatnosti vyššie citovaného trestného rozsudku pokračoval v
konaní, v ktorom žalobca doplnil skutkové odôvodnenie žaloby tak, že náhrady nemajetkovej ujmy sa
domáha voči žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi a zároveň ako vodičovi vozidla Peugeot. Žalovaný 1/
žiadal žalobu voči nemu zamietnuť a priznať voči žalobcom náhradu trov konania. Uviedol, že nezasiahol
do žiadneho práva protistrany a už vôbec nie do osobnostného. V trestnom konaní bol oslobodený
spod obžaloby. Spochybnil dôvodnosť žalobou uplatneného nároku a z dôvodu opatrnosti aj výšku
uplatneného nároku, ktorá nevyjadruje ujmu, ktorú by protistrana teoreticky mohla utrpieť. Navrhol
pripustiť vstup poisťovne Allianz a.s. ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného,
keďže nie je jednoznačne ustálené, či povinným zmluvným poistením je krytá aj škoda titulom náhrady
nemajetkovej ujmy a vozidlo Peugeot mal povinne zmluvne poistené v poisťovni Allianz. Na preukázanie
tvrdenia, že prevádzkovateľom vozidla Peugeot bola v čase dopravnej nehody jeho manželka, navrhol
žalovaný 1/ vykonať dokazovanie jej výsluchom. Z písomného oznámenia spoločnosti Allianz Slovenská
poisťovňa a.s. z 27.1.2015 bolo zistené, že žalovaný 1/ mal vozidlo Peugeot ku dopravnej nehody
teda k 23.3.2007 zmluvne poistené v poisťovni Allianz. Predmetným vyjadrením poisťovňa zároveň
oznámila súdu, že nemá právny záujem na výsledku konania, nevstupuje do konania ako vedľajší
účastník na strane žalovaného 1/, nakoľko v prípade nároku žalobcov sa nejedná o nárok na náhradu
škody, ktorý by bol krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, a vrátila súdu podanú žalobu, jej prílohy a zápisnicu o pojednávaní s návrhom
žalovaného 1/ na jej vstup do konania. Elektronickým podaním z 6.1.2017 doručeným súdu 7.1.2017
doplneným písomne 9.1.2017 žalobcovia žiadali pripustiť vstup do konania V. P., N.. XX.X.XXXX
ako žalovanej 2/, ktorej pasívnu vecnú legitimáciu v spore odvodili z § 427 Občianskeho zákonníka,
keďže v priebehu konania bolo vykonaným dokazovaním zistené z výpovede žalovaného 1/ a V. P.
ako svedkyne, že menovaná bola v čase dopravnej nehody prevádzkovateľom motorového vozidla
Peugeot, prevádzkou ktorého bola spôsobená škoda na zdraví s následkom smrti právnej predchodkyne
žalobcov P. K., a zároveň žiadali pripustiť zmenu žaloby v časti žalobného petitu tak, že žalovaní 1/
a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy 6.638,78
eura každému z nich a nahradiť trovy konania eventuálne žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcom
1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy 6 638,78 eura každému z nich a nahradiť trovy konania. Súd
návrhu žalobcov vyhovel uznesením z 23.1.2017 č. k. 7C/55/2010-183 právoplatným 4.4.2017, ktorým
pripustil vstup do konania V.T. P. ako žalovanej 2/ a zmenu žaloby v časti žalobného petitu v zmysle
návrhu žalobcov. Ďalej uviedol, že žalovaná 2/ žiadala žalobu voči nej zamietnuť a priznať jej voči
žalobcom právo na náhradu trov konania, že vzniesla námietku premlčania žalobou uplatneného nároku
s poukazom na skutočnosť, že k dopravnej nehode došlo 23.3.2007, od tohto dátumu je potrebné
počítať premlčaciu dobu, ktorá do dňa rozšírenia žaloby voči nej čiže do 9.1.2017 nesporne uplynula a
zároveň poukázala na skutočnosť, že ak podľa mienky súdu premlčacia doba plynie až od právoplatnosti
rozsudku vydaného v trestnom konaní, ktorým bol žalovaný 1/ spod žaloby oslobodený (3.7.2013), je
možné uzavrieť, že nárok uplatnený voči nej je rovnako premlčaný. Súd po vykonanom dokazovaní
zistil skutkový stav a právne vec posúdil citujúc znenie § 11, § 13 ods.1,2,3, § 420 ods.1,3, § 4 ods.2
písm. c), § 4 ods. 3 písm. b), § 7 ods.1 zákona o premávke, § 427 ods.1,2, § 428 prvá veta, § 438
ods.1 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnosti
fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov sa analogicky (§ 853
Občianskeho zákonníka) použijú § 420 a nasl. a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pri skúmaní
predpokladov zodpovednosti takto určenej osoby za zásah do osobnostných práv sa však už postupuje
podľa § 13 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch (peňažné zadosťučinenie) ako občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do práva na
ochranu osobnosti, pričom zodpovednosť za zásah proti osobnosti fyzickej osoby nie je zodpovednosť
za zavinenie, ale ide o zodpovednosť objektívnu. Poškodený má možnosť uplatniť si nárok na náhradu
škody a analogicky aj na náhradu nemajetkovej ujmy teda nielen voči vodičovi motorového vozidla
ale aj voči prevádzkovateľovi motorového vozidla. Nárok si môže uplatniť súčasne proti všetkým takto
vymedzeným subjektom, ide o prípad spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za túto škodu. Po
vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že je daná pasívna vecná legitimácia oboch žalovaných
za zásah do osobnostných práv žalobcov a to ako prevádzkovateľov motorového vozidla Peugeot
podľa § 427 ods.2 Občianskeho zákonníka, čo je zodpovednosť objektívna bez ohľadu na zavinenie,
a keďže škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke, svojej zodpovednosti sa v
zmysle § 428 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu zbaviť. Skutočnosť, že prevádzkovateľom
vozidla Peugeot bola v čase dopravnej nehody žalovaná 2/ sporná nebola. Uvedené zhodne uviedli obaja
žalovaní. Neuveril však tvrdeniu žalovaných, že prevádzkovateľom vozidla Peugeot nebol žalovaný 1/
a v uvedenom rozsahu ich výpovede vyhodnotil ako tendenčné a účelové s cieľom zbaviť žalovaného
1/ zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov ako prevádzkovateľa vozidla Peugeot za
situácie, keď v čase skutkového tvrdenia žalovaného 1/, že prevádzkovateľom vozidla bola výlučne
žalovaná 2/, bol už nárok voči žalovanej 2/ premlčaný. Uviedol, že pojem prevádzkovateľ vozidla
Občiansky zákonník nedefinuje. Vymedzenie tohto pojmu je ponechané na právnu teóriu a súdnu prax.
Vo všeobecnosti sa za prevádzkovateľa na účely § 427 považuje subjekt, ktorý má právnu a faktickú
možnosť disponovať daným dopravným prostriedkom, pričom takáto dispozícia má dlhodobejšie účelové
určenie. Pôjde o subjekt, na ktorého účet, nebezpečenstvo a v záujme ktorého sa prevádzka dopravného
prostriedku vykonáva, teda osobu, ktorá v prevažujúcej miere profituje z prevádzky, má záujem na
prevádzke daného dopravného prostriedku a znáša finančné náklady na jeho prevádzku. Pri posúdení
právnej a faktickej možnosti dispozície s dopravným prostriedkom je potrebné zohľadniť viacero faktorov.
Primárnym je faktor faktickej dispozície, ďalej je potrebné zohľadniť starostlivosť o dopravný prostriedok
zo stránky finančnej a technickej t.j. kto reálne zabezpečuje bežnú údržbu, nevyhnutné a iné opravy,
technické úpravy, kto uvedené opravy a úpravy uhrádza, kto hradí bežné prevádzkové náklady, kto je
povinný dať dopravný prostriedok poistiť a v neposlednom rade je potrebné skúmať charakter vzťahu
vlastníka dopravného prostriedku a jeho užívateľa. Nie je vylúčené, aby ako prevádzkovateľ boli určené
dva alebo viac subjektov, ktorých zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou daného dopravného
prostriedku bude solidárna (§ 438 Občianskeho zákonníka). V prípade pochybností je práve vlastník
tým subjektom, u ktorého možno predpokladať možnosť dlhodobo cielenej právnej a faktickej dispozície
s dopravným prostriedkom. Žalovaní 1/ a 2/ kúpili osobné motorové vozidlo Peugeot 5.2.2007, za
trvania manželstva, čiastočne zo spoločných prostriedkov (výpoveď žalovanej 2/, rozvodový rozsudok
žalovaných), v dôsledku čoho patrilo do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vozidlo kupovali
spoločne, spoločne ho doviezli domov. Na dopravnom inšpektoráte zmenu vlastníctva vozidla nahlásil
žalovaný 1/, ktorý bol v evidencii motorových vozidiel zapísaný ako vlastník a držiteľ vozidla. Žalovaný 1/
uzavrel poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
s poisťovňou Allianz (vyjadrenie poisťovne z 27.1.2015), bol vodičom z povolania (výpoveď J.. R.) a
vo svojej výpovedi uviedol, že predmetným vozidlom jazdil, pokiaľ vie nikto iný vozidlom nejazdil, stálo
doma na dvore. Pokiaľ následne žalovaná 2/ vo svojej výpovedi uviedla, že vozidlom jazdila len ona,
a to do práce, pričom vozidlo do času dopravnej nehody údržbu nepotrebovalo, zohľadniac skutočnosť,
že medzi nadobudnutím vozidla žalovanými (5.2.2007) a dopravnou nehodou (23.3.2007) uplynul veľmi
krátky čas, súd dospel k záveru, že prevádzkovateľmi vozidla v čase dopravnej nehody boli obaja jeho
vlastníci teda obaja žalovaní, keďže mali právnu a faktickú možnosť dispozície s vozidlom, ktorú aj
využívali, keďže obaja uviedli, že vozidlom jazdili a bol to „žalobca“ 1/, ktorý dal vozidlo poistiť. Ďalej
súd citoval znenie § 100 ods.1,2, § 101 O. z. a s poukazom na to, že žalovaná 2/ vzniesla námietku
premlčania voči nej uplatneného nároku, má za to že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe. Jej začiatok
je viazaný na okamih, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, a
premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, v ktorom k neoprávnenému zásahu došlo.
Zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti ich matky P. K. XX.X.XXXX. Všeobecná trojročná
premlčacia doba na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka začala plynúť dňom nasledujúcim teda 24.3.2007 a uplynula 23.3.2010. Návrh na pripustenie
vstupu žalovanej 2/ do konania a návrh na pripustenie zmeny žalobného návrhu spočívajúci v rozšírení
žaloby voči žalovanej 2/ podali žalobcovia na súde 6.1.2017 t. j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby.
Ďalej citoval znenie § 3 ods.1 O. z. s tým, že je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré
dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že
tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo
právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými
mravmi rozumie § 3 ods.1 O. z. súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom
vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta
niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania, prispievajúci k istote v
právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré
sa podľa zákona premlčuje. Súd na námietku žalobcov posudzoval vznesenú námietku premlčania v
kontexte dobrých mravov upravených v § 3 O. z., a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola zo strany
žalovanej 2/ uplatnená, a dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania žalobou uplatneného
nároku zo strany žalovanej 2/ je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, keďže k ustáleniu
otázky prevádzkovateľa motorového vozidla Peugeot došlo až na základ dokazovania vykonaného
v prebiehajúcom konaní, prevádzkovateľa motorového vozidla žalobcovia nemohli zistiť z dostupných
evidenčných listín, trestné konanie voči žalovanému 1/ ako vodičovi vozidla Peugeot bolo právoplatne
ukončené jeho oslobodením spod obžaloby po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty, pričom jednoznačne
bolo zistené, že prevádzkovateľom vozidla Peugeot bola v čase dopravnej nehody žalovaná 2/ až z jej
výpovede ako svedkyne v konaní 26.9.2016. Tieto okolnosti súd vyhodnotil ako dôvodné pre postup,
ktorým odoprel žalovanej 2/ právo uplatniť námietku premlčania. Žalovaný 1/ je zároveň zodpovedný za
zásah do osobnostných práv žalobcov aj podľa § 420 ods.1 O. z. ako vodič vozidla Peugeot, nakoľko
porušil vyššie citované § 4 ods.2 písm. c), § 3 písm. b) a § 7 ods.1 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke
na pozemných komunikáciách v znení účinnom v čase dopravnej nehody t.j. 23.3.2007, keď po tom
čo požil presne nezistené množstvo alkoholických nápojov, ktorými si privodil opitosť, počas jazdy na
rovnom mokrom úseku vozovky nezvládol vedenie osobného motorového vozidla, vozidlom prešiel do
protismerného jazdného pruhu, kde narazil do protiidúceho vozidla Škoda 1203, čo mal súd preukázané
závermi znaleckého posudku V.. B. v spojení s výpoveďou svedka J.. R., keď znalkyňa konštatovala,
že v čase dopravnej nehody bola pravdepodobná hladina alkoholu v krvi žalovaného 0,77 promile a
pokiaľ uviedla, že alkohol mohol žalovaný požiť bezprostredne pred alebo po dopravnej nehode, ku
ktorej došlo cca o 11.05 hod, výpoveďou svedka J.. R. mal súd preukázané, že v deň dopravnej nehody
v dopoludňajších hodinách ako pracovne nadriadený vylúčil žalovaného z výkonu práce vodiča a poslal
ho domov, nakoľko sa mu javil opitý, čo v kontexte záverov znalkyne svedčí o tom, že žalovaný požil
alkohol ešte pred dopravnou nehodou a vozidlo Peugeot viedol pod vplyvom alkoholu. Poukázal aj
na zjavne nepravdivú výpoveď žalovaného 1/ v konaní k otázke požitia alkoholu, keď uviedol, že v
deň dopravnej nehody alkoholické nápoje nepožíval, čo je v priamom rozpore so záverom citovaného
znaleckého posudku a skúškami na alkohol, ktoré mu boli vykonané v deň dopravnej nehody, tak ako
je uvedené zhora, teda ani v civilnom konaní žalovaný 1/ neobjasnil, aký alkohol vypil v deň dopravnej
nehody, kedy a v akom množstve. Čo sa týka zmeny smerovej stability vozidla Peugeot, žalovaní 1/
ako vodič nepreukázal, že škodu nezavinil (§ 420 ods.3 O. z.). Nepreukázal, že k zmene smerovej
stability vozidla došlo v dôsledku náhlej technickej poruchy vozidla, ktorú ako možnú aj keď ojedinelú
príčinu nehody uviedol v znaleckom posudku znalecký ústav, a prípadné dokazovanie k predmetnej
otázke zmaril sám žalovaný tým, že vozidlo dal zošrotovať. Žalobcovia si podanou žalobou uplatnili
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do ich súkromného a rodinného života.
§ 11 Občianskeho zákonníka upravuje ochranu súkromia, ktorá zahŕňa i právo fyzickej osoby vytvoriť
a udržiavať vzťahy s inými ľuďmi predovšetkým v citovej oblasti, aby bolo možné rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť a viesť rodinný život. Súkromie v sebe zahŕňa aj sféru rodinného života. Zásahom
do práva na ochranu súkromia fyzickej osoby potom je aj zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii úzkej
rodinnej väzby usmrtením člena rodiny. V konaní bolo výpoveďami žalobcov, výpoveďami svedkov K.
K. P. H. M. a správou starostu obce Q. z 21.4.2016 preukázané, že žalobcovia so zosnulou P. K.
vytvárali úzky okruh rodiny s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Zosnulá P. K. bola matkou
žalobcov a ich jediný žijúci rodič od smrti otca v roku XXXX. Je potom samozrejmé, že neočakávaná
a náhla smrť matky bola citeľným zásahom do sféry ich súkromného a citového života. Jej smrťou
stratili možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ňou a o túto sféru prirodzených vzťahov sú
ochudobnení pričom ide o nenávratný stav. Smrť blízkeho človeka prináša množstvo zložitých prežívaní,
bolesti, silných emócii a utrpenia, s ktorými sa človek ťažko vyrovnáva. Žalobcom vzniknutá trauma je
neodstrániteľná. Smrťou ich matky došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb a tým k
intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život, za ktoré následky
nie je postačujúca morálna satisfakcia a nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je dôvodný. Vychádzajúc z § 13 ods.3 O. z. pre stanovenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy zákon neustanovuje žiadne medze, táto je vecou voľnej úvahy súdu, ktorý musí pri jej určení
prihliadať na dve kritéria. Prvým kritériom je závažnosť vzniknutej ujmy, druhým kritériom sú okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k
subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby bola zabezpečená požiadavka účinného a primeraného
zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd
priznať, je ohraničená výškou žalobcami požadovaného peňažného zadosťučinenia. Pri stanovení výšky
peňažnej náhrady súd prihliadol na úzke citové väzby žalobcov k nebohej matke, ktorá mala v čase
úmrtia 86 rokov, napriek vysokému veku bol jej zdravotný stav dobrý a viedla aktívny život. Ďalej súd
prihliadal na okolnosti vzniku smrteľnej nehody, keď žalovaný 1/ zodpovedá za zásah do osobnostných
práv žalobcov nielen ako prevádzkovateľ vozidla ale aj ako jeho vodič, motorové vozidlo viedol pod
vplyvom alkoholických nápojov, čo mohlo s vysokou pravdepodobnosťou spôsobiť nesprávne smerové
vedenie vozidla, ktorým prešiel do protismerného pruhu, čím zavinil zrážku s protiidúcim vozidlom Škoda
1203, v ktorom ako spolujazdec utrpela smrteľné zranenia matka žalobcov. Zo strany žalovaného 1/
ako vodiča nebolo preukázané, že by k strate smerovej stability vozidla Peugeot došlo v dôsledku
jeho náhlej technickej poruchy, pričom vykonanie dokazovania na predmetnú skutočnosť zmaril sám
žalovaný 1/, keď dal vozidlo zošrotovať. Pokiaľ žalovaný žiadal pri rozhodnutí zohľadniť skutočnosť,
že zosnulá P. K. nebola v čase dopravnej nehody pripútaná bezpečnostným pásom, svoje tvrdenie
ohľadom predmetnej skutočnosti ničím nepreukázal ani neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie tohto
skutkového tvrdenia. Na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že žalobcami požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy je primeraná a zohľadňuje aj skutočnosť, že ide o odškodnenie dvoch osôb. Čo
sa týka pomerov žalovaných, súd lustráciou v registri Sociálnej poisťovne zistil, že žalovaný 1/ je od
13.11.2014 poberateľom starobného dôchodku t.č. v sume 372,80 eura a žalovaná 2/ je dlhodobým
zamestnancom spoločnosti Falck Záchranná a.s. s priemerným príjmom 1103,- eura mesačne brutto v
kal. rok 2017. Súd podrobnejšie osobné, majetkové a príjmové pomery žalovaných neskúmal, nakoľko
nemajetková ujma vzniknutá pozostalým obete dopravnej nehody je podľa už ustálenej judikatúry krytá
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. S
poukazom na uvedené súd určil žalovaným podľa § 232 ods.3 CSP dlhšiu lehotu na plnenie. O trovách
konania rozhodol citujúc znenie § 262 ods.1, § 255 ods.1 CSP a žalobcom, ktorí mali vo veci plný
úspech, priznal voči neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých
výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná (č.l. 325 - 328), v ktorom uviedla, že sa v
celom rozsahu stotožňuje s odvolaním žalovaného ad 1/, pripája sa k nemu a považuje ho aj za svoje.
Nad uvedený rámec podala odvolanie aj osobitne, pretože sú tu dané námietky, ktoré sa týkajú len
jej osoby a nie je totožný ani petit ich odvolania, čo ju viedlo k tomu, aby odvolanie dala vypracovať
aj ona, osobitne. Nazdáva sa i ona, že napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu, trpia viacerými vadami. V prvom rade si dovolila vysloviť názor, že súd hodnotil vykonané
dôkazy len v jednom smere, a to len smerom v ich neprospech; skutočnosti svedčiace v ich prospech
zase nedocenil, kým naopak, skutočnosti vyznievajúce v ich neprospech precenil. Pokiaľ ide o skutkový
stav určený súdom (ohľadne dopravnej nehody - viď bod 11. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia),
je možné sa stotožniť s názorom súdu, avšak vykonanie ďalších dôkazov (často) nebolo v medziach.
Pripojila sa k námietke, že súd pri výsluchu jednotlivých svedkov, ale aj strán sporu, vypočúvaných
opomenul zákonne poučiť bez ohľadu na to, či je o tom zmienka v Zápisniciach o pojednávaní alebo nie.
Považuje takýto postup zároveň aj za porušenie zásady na spravodlivý proces. O ne/poučení súdom
vypočúvaných navrhla sa presvedčiť prehratím zvukového záznamu z jednotlivých pojednávaní o to
viac, že pojednávaní sa nezúčastňovala a tieto informácie má len sprostredkovane. V bode 13. súd
vyhodnocuje jej výpoveď, ktorú učinila v procesnom postavení svedka, následne však bola voči nej
rozšírená žaloba a tak sa z nej sa stala žalovaná ad 2/. Má za to, že sa tým súd dopustil (okrem už vyššie
uvedenej námietky) závažného procesného pochybenia, pretože podľa jej mienky táto moja výpoveď
okamihom rozšírenia žaloby voči nej sa stala procesne nepoužiteľná a tým je bez akejkoľvek dôkaznej
sily. Následne však v konaní ako strana sporu už vypočutá nebola (protistrana ani nenavrhovala jej
výsluch a súd ju z vlastnej iniciatívy taktiež nevypočul). Za týchto okolností zastáva názor, že súd
nepostupoval v zmysle zákona, ak svoje rozhodnutie oprel aj o tento „dôkaz". Pripomenula, že súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal aj z jej svedeckých tvrdení, napr. pri ustaľovaní osoby prevádzkovateľa
sporného motorového vozidla. Ďalej žalovaná hodnotí jednotlivé body rozsudku totožne ako žalovaný
Súvislosti s bodom 22 sú zrejme doslova opísané z odvolania žalovaného a netýkajú sa žalovanej. K
bodu 41 však namieta, že ak súd tvrdí, že nebola sporná skutočnosť, že prevádzkovateľom vozidla boli
obaja žalovaní a že to údajne obaja potvrdili, avšak toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní:
žalovaný ad 1/ popieral, že by bol býval jeho prevádzkovateľom, kým ona, žalovaná ad 2/ nepotvrdila,
pretože ani nebola v tomto procesnom postavení vy počutá! Toto tvrdenie súdu teda nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. V bode 58 súd konštatuje „správu starostu Y. Q., ktorú nevyhodnocuje z toho
uhla pohľadu, ktorý v konaní vzniesla (viď zápisnica z pojednávania zo 14.9.2016), a síce či táto má
vôbec dôkaznú silu, pretože z nej nie je zrejmé, či správu podáva Y. Q. alebo len jej starosta ako fyzická
osoba. Len pre poriadok uviedla, že podľa jej názoru takýto dôkazný prostriedok (správu fyzickej osoby,
hoci aj starostu) CSP nepozná a preto bolo namieste protistranou iniciovať výsluch pána starostu, ktorý
sa k veci mal vyjadriť po zákonnom poučení (najmä o povinnosti vypovedať úplne a pravdivo) tak,
aby mu mohli klásť otázky. Namietala i upravený petit podanej žaloby v tom zmysle, že sa žalobcovia
domáhali na nich plnenia solidárne, spoločne a nerozdielne. Súd zdieľal tento ich názor a akceptoval
takto formulovaný petit. Z napadnutého rozsudku však vyplýva (a z vykonaného dokazovania ešte viac),
že ona sa nijako neprevinila, vozidlo neriadila aj po požití alkoholu ani v triezvom stave. Uvedomuje si
preto, že jej zodpovednosť má byť daná objektívne, ako prevádzkovateľa vozidla, predsa však nie je
správne, a už vôbec nie spravodlivé, aby mala byť zaviazaná povinnosťou plniť v rovnakom rozsahu ako
žalovaný ad 1/, ktorý podľa názoru súdu bol jeho prevádzkovateľom rovnako, ako ona a nad tento rámec
zavinil túto nehodu, navyše po požití alkoholu. Napadnutý rozsudok nijako nereaguje na túto jej námietku
prednesenú napr. i v podaní z 4.4.2017. Súd, už keď bol takéhoto nelogického názoru, prinajmenšom
mal veľmi precízne a presvedčivo odôvodniť svoj názor. Táto námietka sa týka aj povinnosti nahradiť
trovy. Namieta teda nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku, čím došlo k odňatiu jej práva
konať pred súdom. Má za to, že z tohto uhla pohľadu nie je rozhodujúci rozsah odôvodnenia, ale jeho
obsah, najmä jeho úplnosť či výstižnosť a presvedčivosť. Nazdáva sa preto, že napadnutý rozsudok je
(aj) nepreskúmateľný, pretože každé súdne rozhodnutie je potrebné považovať za nepreskúmateľné,
ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie je možné zistiť, ako
súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v
danej veci. Ďalej konštatovala zhodne ako žalovaný čo je nepreskúmateľnosť a odňatie možnosti konať
pred súdom. Na koniec tohto podania, neberúc ohľad na chronológiu, ťažiskovú námietku jej odvolania,
spočívajúcu v nesprávnosti posúdenia vznesenej námietky premlčania - viď body 45 - 54. Na jednej
strane kvituje, že súd zdieľa jej názor v tom, že nárok uplatnený voči nej, je premlčaný, ale na strane
druhej až ju až poburuje, vznesenie námietky premlčania považuje z jej strany za v rozpore s dobrými
mravmi. Z tohto uhla pohľadu ani to nieje dôležité, ale predsa mi nedá nevysloviť pochybnosť o tom,
či v danom prípade premlčacia doba je naozaj trojročná (ako to uvádza súd) alebo dvojročná (ako pri
náhrade škody na základe analógie zákona - viď § 853 OZ). Nakoľko ale aj súd považuje nárok za
premlčaný, nebude sa tejto otázke bližšie venovať. Za veľmi dôležité však považuje uviesť to, že ona
nekonala v rozpore s dobrými mravmi, keď vzniesla námietku premlčania, predsa tak učinila hneď pri
prvom úkone, ktorý jej patril. Neurobila nič iné, než uplatnila právo na obranu v súdnom konaní, ktoré
jej (resp. každej strane sporu) podľa zákona patrí. Má právo na spravodlivý súdny proces, a to o to viac,
že znovu zvýrazňuje, že ona sa nijako neprevinila, vozidlo v kritickom čase ani neriadila, ba čo viac,
ja sama utrpela majetkovú škodu zničením auta. Súd v bode 53 cituje všeobecne uznávanú definíciu
dobrých mravov a zároveň aj konštatuje, že vznesenie námietky premlčania je úplne bežné, nevymyká
zo všeobecného rámca realizácie práv sporových strán. Paradoxne v bode 54 však pre ňu nie celkom
pochopiteľným spôsobom v rozpore s tým mi vytýka, že predsa len konala v rozpore s dobrými mravmi,
a to vzhľadom na okolnosti prípadu s tým, že k ustáleniu prevádzkovateľa vozidla došlo na základe
vykonaného dokazovania v súdnom konaní a že prevádzkovateľa nemohli žalobcovia nijako inak zistiť.
Považuje to za nonsens, pretože podľa názoru súdu mala konať v rozpore s dobrými mravmi, naproti
tomu súd uvádza výlučne okolností týkajúce sa žalobcov a nie jej osoby či nejakého môjho konania.
Znovu podčiarkla, že nekonala v rozpore s dobrými mravmi a ani neuvádza žiadne také (a už vôbec
nie relevantné) skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný pohľad na vec. Ba práve naopak, žalobcovia pri
náležitej opatrnosti si mohli byť vedomí toho, že si uplatňujú voči nej už právo premlčané, pričom sami
potvrdili, že oni za prevádzkovateľa vozidla Peugeot považovali žalovaného ad 1/ a že žalobu voči nej
rozšírili len z opatrnosti. V konečnom dôsledku ich žalobe bolo aj vyhovené voči žalovanému ad 1/. Podľa
jej názoru takýto spôsob rozhodovania je potrebné posúdiť ako zjavne protiústavný, v rozpore nielen
s právom sporovej strany na tzv. fair - process, ale v rozpore aj predvídateľnosťou práva. Kedy, ktorá
strana sporu po takomto rozhodnutí bude môcť mať istotu, že súdna moc bude akceptovať realizáciu
jeho práv a bude sa môcť efektívne brániť v súdnom konaní prostriedkami priznanými mu zákonom?!
Ak by táto vec ešte mala mať „dohru" na súde prvej inštancie (napr. po prípadnom zrušení napadnutého
rozsudku a vrátení mu veci na ďalšie konanie) s čím môže ešte počítať, o aké práva ju súd pripraví?!
Verí, že aspoň zvolenie si právneho zástupcu nevyhodnotí ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi
s tým, že bez neho je možné dosiahnuť spravodlivejšie rozhodnutie. Ospravedlňuje sa za tieto slová, ale
zrejme takto dokáže najviac poukázať na absurditu názoru o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi.
Z týchto podstatných dôvodov je toho názoru, že vzhľadom na vyššie uvedené v danom prípade sú dané
odvolacie dôvody v zmysle § 365/l písm.b), d), f), h) CSP, keďže súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, navyše konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. okrem toho súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
4.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný (č.l. 339 - 341) čo do výrokov týkajúcich
sa jeho osoby. Citovaným rozsudkom súdu prvej inštancie (v ďalšom len ako súd) mu bola uložená
spolupovinnosť so žalovanou ad 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom ad 1, ad 2/ sumu po 6
638,78 € do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, zároveň bol zaviazaný povinnosťou nahradiť im aj
trovy konania v rozsahu 100%. Keďže s týmto rozsudkom nesúhlasí, rozhodol sa proti nemu podať toto
odvolanie: Nazdáva sa, že napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, trpia
viacerými vadami tak, ako na tieto nižšie poukáže. V prvom rade si dovolil vysloviť názor, že súd hodnotil
vykonané dôkazy len v jednom smere, a to len smerom v jeho neprospech; skutočnosti svedčiace v
jeho prospech zase nedocenil, kým naopak, skutočnosti vyznievajúce v môj neprospech precenil. V
bodoch 1 - 9/ súd zhrnul genézu prípadu, v bode 10 všeobecne konštatuje súhrn vykonaných dôkazov a
preto nepovažujem za potrebné sa k týmto vyjadriť. Pokiaľ ide o skutkový stav určený súdom (ohľadne
dopravnej nehody - viď bod 11. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), je možné sa stotožniť s názorom
súd, avšak vykonanie ďalších dôkazov (často) nebolo v medziach. Na prvom mieste je potrebné uviesť,
že pokiaľ ho pamäť neklame, súd pri výsluchu jednotlivých svedkov, ale aj strán sporu, vypočúvaných
opomenul zákonne poučiť bez ohľadu na to, či je o tom zmienka v Zápisniciach o pojednávaní alebo
nie. Zdá sa mu, že formálne sa síce v zápisniciach zachytilo, že vypočúvaní boli zákonne poučení,
avšak zákonné poučenie (zvlášť v materiálnom slova zmysle) vykonané nebolo, vypočúvaní neboli ani
ústne, a už vôbec nie písomne poučení napr. o povinnosti vypovedať pravdivo a pod. Taktiež nebol
poučený, osobitne nie aj o práve odmietnuť vypovedať, čo je o to závažnejšie, že tak, ako to vyplýva aj z
pripojeného trestného spisu, ja som sa (aj) v celom trestnom konaní bránil pasívne a odmietal vypovedať.
Keďže nebol o tomto práve poučený aj v civilnom konaní, ocitol sa v situácii, že v podstate bol nútený
odpovedať na otázky súdu a tým vypovedať. Pripomenul, že sa viackrát zmienil aj v trestnom konaní o
tom, že si nepamätá okolnosti dopravnej nehody, bol (a aj je) presvedčený o tom, že alkoholické nápoje
pred jazdou nepožil. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva opak, napriek tomu súd moju výpoveď vyhodnotil
ako zjavne klamlivú. Má za to, že takýto dôkaz nie je možné hodnotiť ako dôkaz vykonaný v medziach
zákona a zároveň vzhľadom na to, že bol v procesnom postavení strany sporu je možné konštatovať, že
ho súd svojim postupom obral o možnosť reálnej realizácie práv priznaných mu CSP. Považuje takýto
postup zároveň aj za porušenie zásady na spravodlivý proces. O ne/poučení súdom vypočúvaných
navrhol sa presvedčiť prehratím zvukového záznamu z jednotlivých pojednávaní. Bude to vhodné aj
z toho uhla pohľadu, že odstupom času sa nemusí presne pamätať na tieto okolnosti, môže sa mýliť,
ale je hlboko presvedčený o tom, že bolo tomu tak, ako to uvádza a so stopercentnou istotou tvrdím,
že on rozhodne nebol poučený o možnosti odoprieť výpoveď. Toľko k bodu 12. odôvodnenia rozsudku
(v ďalšom len ako „bod“). V bode 13. súd vyhodnocuje výsluch svedkyne Albertovej, voči ktorej však
následne bola rozšírená žaloba a tak sa nej stala žalovaná ad 2/. Má za to, že sa tým súd dopustil
(okrem už vyššie uvedenej námietky) závažného procesného pochybenia, pretože podľa jeho mienky jej
výpoveď okamihom rozšírenia žaloby voči nej, sa stala procesne nepoužiteľná a tým je bez akejkoľvek
dôkaznej sily. Následne však v konaní ako strana sporu vypočutá nebola (protistrana ani nenavrhovala
jej výsluch a súd ju z vlastnej iniciatívy taktiež nevypočul). Za týchto okolností zastáva názor, že súd
nepostupoval v zmysle zákona, ak svoje rozhodnutie oprel aj o tento „dôkaz". Pripomenul, že súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal aj z jej tvrdení, napr. pri ustaľovaní osoby prevádzkovateľa sporného
motorového vozidla. Body 14, 16, 17 odôvodnenia rozsudku nespochybnil. Pokiaľ ide o bod 15, zo
správy OR PZ - OO Rožňava ohľadne držiteľa a vlastníka vozidla vyplývajú odlišné skutočnosti, než
z napadnutého rozsudku. Ohľadne bodu 18. 19, 20. 21 si znovu dovolil zvýrazniť námietku, že ide o
dôkaz vykonaný nie v medziach zákona pre absenciu zákonného poučenia. Okrem toho je potrebné ale
poukázať aj na tú skutočnosť, že súd v napadnutom rozsudku ani zákonným spôsobom nevyhodnotil
tieto výpovede ani napriek tomu, že žalobcovia evidentne tak, ako v každom spore, majú záujem
na výsledku sporu; v danom prípade však rovnaký záujem majú aj svedkovia K. P. M. ako manželia
žalobcov, pretože ich BSM trvá a preto na prípadnom poskytnutom plnení nepochybne budú participovať
aj oni. Rád by tu ale zvýraznil, že touto jeho námietkou nechce sa dotknúť ani svedkov, ani žalobcov
a samozrejme ako každému, aj jemu osobne je ľúto toho, čo sa stalo a že žalobcovia prišli o svoju
matku. Jediným jeho cieľom je len vysloviť názor, že súd mal svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle
zákona aj z toho uhla pohľadu, že ktorý z vykonaných dôkazov a ako vyhodnotil. V súvislosti s bodom
22 súd síce uvádza podstatné skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu ohľadne skutočnosti, či sa
mal v kritickom čase nachádzať v alkoholickom opojení, avšak následne tieto skutočnosti nevyhodnotil
správne a zákonne tak, ako to nižšie uvedie. Z bodu 23 nevyplývajú žiadne podstatné skutočnosti
pre súdenú vec o to viac, že aj táto vec je živá, v ktorej je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie po
zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Ohľadne bodu 24. 25 je možné konštatovať, že skutočnosti
z nich vyplývajúce už boli vyhodnotené v bode 11, pretože práve na základe týchto dôkazov sa ustálil
skutkový stav. V bodoch 26 - 38 súd cituje právne normy, ktoré aplikoval pri svojom rozhodovaní. V
bode 39, 40 súd vo všeobecnej rovine uvádza skutočnosti týkajúce sa právneho posúdenia veci. V bode
41 však súd uvádza, že nebola sporná skutočnosť, že prevádzkovateľom vozidla boli obaja žalovaní
a že to údajne obaja potvrdili, avšak toto tvrdenie nemá oporu vo vy konanom dokazovaní: poprel, že
by bol býval jeho prevádzkovateľom, kým žalovaná ad 2/ to nepotvrdila, pretože ona ani nebol v tomto
procesnom postavení vypočutá! Toto tvrdenie súdu teda nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. (č. l.
115) Súd v bode 42/ sa síce venuje otázke, či bol prevádzkovateľom sporného vozidla a dospieva k
kladnému záveru s tým, že neuveril jeho tvrdeniu, že on ním nebol, avšak takýto záver súdu nie je v
medziach zákona. Nie je totiž dostačujúce, že súd vysloví len názor, niečomu neuverí, ale musí náležíte
aj odôvodniť, že na základe akých dôkazov tomu tak je. Znovu pripomenul, že toto tvrdenie neguje,
žalovaná na túto skutočnosť vypočutá nebola a fakticky netvrdia to ani žalobcovia, ktorí žalobu rozšírili
voči žalovanej ad 2/ ako voči prevádzkovateľovi vozidla. Ostáva teda nevyjasnené, na základe akého
dôkazu (a nie dohadu!!!) ho súd považoval za prevádzkovateľa. Rád by tu zvýraznil, že len púhymi
úvahami ani súd nemôže nahradiť absenciu vhodného dôkazného prostredia. Úvahy o dni kúpy vozidla,
jej okolnosti a časový úsek až po dopravnú nehodu nie je žiadnym dôkazom ohľadne prevádzkovateľa
vozidla (bod 44). Pokiaľ ide o ďalšie body rozsudku ohľadne premlčania (45 - 54), k tomuto sa nebude
vyjadrovať, pretože sa to netýka jeho (preto odvolanie nepodáva spoločne so žalovanou ad 2, i keď majú
spoločného právneho zástupcu) majúc za to, že osobitne podané odvolanie za nás, žalovaný bude takto
prehľadnejšie. Reagujúc na bod 55 uviedol, že nie je pravda, že by sa bol previnil tak, ako to uvádza
súd. Nazdáva sa, že pozornosti súdu ušli veľmi podstatné skutočnosti, pokiaľ sa dopracoval k záveru o
tom, že vozidlo riadil pod vplyvom alkoholu. Je zrejmé, že tento názor civilného súdu nekorešponduje s
názorom toho istého súdu (senátu 6T), pričom za zmienku stojí, že nikdy, ani len neprávoplatne nebol
odsúdený za to, že by bol riadil vozidlo v stave alkoholického opojenia. Myslí si, že súd si nevyložil
presne a správne výsledky znaleckého dokazovania vo veci 6T/6/07, pretože sa znalkyňa V.. B. nikdy
netvrdila tak, ako to uvádza súd v tomto bode, teda že by pravdepodobná hladina alkoholu v mojej krvi
by mala byť 0,77 promile, ale uvádzala to, že „orientačne" by mohla mať takúto hodnotu, avšak to sa
nedá určiť. Považuje však za podstatné to, že pozornosti súdu ušli aj ďalšie „detaily", už keď mienil
vysloviť záver o jeho opitosti. Ide pritom o objektívne preukázané skutočnosti: k dopravnej nehode došlo
23.3.2007 o 11,05 hod., pričom prvá skúška na alkohol bola vykonaná o 12,47 hod, (t. j. 1 hodinu a 42
minút po nehode) s hodnotou 2,39 promile v jeho dychu, pričom hladina alkoholu kulminuje (dosahuje
svoju maximálnu hodnotu 90 minút po jeho požití). Druhá skúška na alkohol bola vykonaná rovnakého
dňa o 15,11 hod, s hodnotou 2.60 promile v mojom dychu. Z uvedeného teda vyplýva, že ešte aj po 1
hodine a 42 minút (nielen 90 minút!!!) stúpala hladina alkoholu v jeho dychu! Navyše je potrebné dať
do pozornosti, že výsledok dychovej skúšky na alkohol môže byť ovplyvnený rôznymi faktormi (napr.
užitím alpy proti bolesti zubu, požitím ústnej vody, nadýchnutím sa pár z ostrekovača vozidla a pod.,
ktoré sa však do krvi ani nedostanú, lebo ich človek zvyčajne neprehltne). Považuje za nonsens, že
znalkyňa nedokázala ustáliť hladinu alkoholu v jeho krvi (ani len v dychu) v čase dopravnej nehody,
pričom konštatuje, že v danom prípade nie je možné použiť ani spätný, ani bilančný prepočet, súd to však
i nad rámec odborných znalostí znalkyne, bez problémov dokázal. Vôbec sa nevie stotožniť s názorom,
že súd prehliadol pochybnosť znalkyne, že alkohol mohol požiť tesne pred alebo tesne po dopravnej
nehode. K veci patrí aj to, že súd sa nevenuje tejto otázke, a tomu už vôbec nie, že takéto požitie alkoholu
vôbec nemusí mať za následok ovplyvnenie schopnosti človek bezpečne riadiť motorové vozidlo. Ide
totiž o to, že alkohol neovplyvní schopnosť človeka bezpečne viesť motorové vozidlo po jeho požití, ale
pochopiteľne až vtedy, keď sa vstrebe do organizmu človeka. V konaní nebolo preukázané, (či vôbec)
a kedy alkohol požil, ale len to, že mal pozitívny výsledok skúšky na alkohol. Ale pre jednoduchosť
keď sa aj pripustí, že to bol dôsledok požitia alkoholu, vôbec nie je zrejmé, či sa v čase dopravnej
nehody nachádzal v stave vylučujúcom schopnosť bezpečne riadiť motorové vozidlá (viď vyššie). Súd
toto dôkazné vákuum sa snaží prekonať znova svojimi úvahami, avšak tieto ani v tomto prípade nie sú
náležité a aj tu platí, že úvahy nemôžu nahradiť existenciu dôkazov. Má na mysli názor súdu ohľadne
tvrdení svedka J.. R.. Súd nepostrehol jeho neistotu pri jeho výpovedi, keď sám vyslovil pochybnosť o
tom, či naozaj bol pod vplyvom alkoholu, s tým, že on ho skúške na alkohol nepodrobil a že on nie je
odborne zdatný na to, aby mohol posúdiť stav iného v tom, či je opitý alebo nie. Na základe takéhoto
„neistého" dôkazu vysloviť záver o opitosti sa mi zdá byť nie v medziach zákona. Súd vychádzal ako
z jedinej možnej teórie (krvácajúcej z viacerých rán - viď aj vyššie), že bol pod vplyvom alkoholu už
ráno, lebo ho J.. R. poslal domov a rovnako bol pod vplyvom alkoholu ešte aj následne v čase dopravnej
nehody. Z rozhodnutia súdu vôbec nevyplýva, že kedy mal byť poslaný domov a s akou hladinou alkoholu
v krvi, kde bol a čo robil až po dopravnú nehodu, pretože medzi týmito udalosťami uplynul aj odstup
niekoľkých hodín. Ak teda -znovu pre jednoduchosť- pripustí (čo inak odmieta), a síce že mal byť ráno
opitý, tak do 11,05 hod, už dávno mohol vytriezvieť. Súd však ani v tomto prípade neskúmal žiadne
časové súvislosti, ale tie informácie, ktoré vyznievali v môj neprospech. Ohľadne bodu 56 namieta, že
súd -znovu pre neho neprijateľným spôsobom- preniesol na neho dôkaznú povinnosť. K veci patrí, že
nie on je žalobca a podľa neho povinnosťou žalobcu je preukázať skutočnosti, od ktorých očakáva v
konaní pre seba priaznivé rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu si myslí, že nie on mal preukázať stratu
smerovej stability mnou riadeného vozidla v dôsledku náhlej technickej poruchy, ale práve naopak,
žalobcovia mali preukázať, k dopravnej nehode došlo jeho zavinením. Platí to o to viac, že v trestnom
konaní bol oslobodený spod obžaloby OP. Považuje za zjavne nesprávny názor, že on mal čokoľvek
zaviniť tým, že vozidlo dal zošrotovať. Podrobným oboznámením sa s trestným spisom je možné zistiť,
že vozidlo mu po dopravnej nehode bolo políciou zaistené a až po dlhých mesiacoch mu bolo vrátené
ako nepotrebné pre ďalší priebeh trestného konania. Vozidlo bolo nepojazdné a neopraviteľné. Neviem,
na základe čoho a ako dlho si mal vozidlo ponechať doma a platiť zaň poistku... Nedozvedel sa to ani
z napadnutého rozsudku... Rovnako sa nedozvedel z neho ani to, či to náhodou nebola chyba orgánov
činných v trestnom konaní, že mu bolo vydané vozidlo, ktoré -na rozdiel ich tvrdení- predsa len bolo
potrebné pre účely trestného konania. Taktiež sa nedočítal o tom, že prečo to nenapadlo ani policajtov,
ktorí denno - denne realizujú dopravné nehody, ale ani znalcov, ktorí vo veci boli činní, aby len ľahko,
rukou pohli s kolesami a tak by zistili, či došlo alebo nie k náhlej technickej poruche, pričom znalec bol
prizvaný aj na miesto dopravnej nehody práve aj za účelom obhliadky vozidla... V konečnom dôsledku
žalobcom už v tom čase bolo dávno známe, že došlo k dopravnej nehode, ako aj to, že -žiaľ- prišla o život
ich mama, ale aj to, že on bol vodičom vozidla. Naviac ako poškodení v trestnom konaní mali možnosť
nazerania do trestného spisu, takže mohli vedieť aj o tom, že vozidlo bolo na neho evidované, mohli teda
iniciovať jeho ďalšie zadržanie alebo sa po jeho vydaní mohli na ňom domáhať uloženia mu povinnosti
zdržať sa jeho zošrotovania, čo sa nestalo. Pokiaľ mu súd i napriek tomu vytýka, že on zmaril čokoľvek,
jednoducho nemôže prijať tento jeho záver. V bode 57, 59 súd uvádza tvrdenie všeobecnej povahy, ku
ktorému sa nevyjadruje. V bode 58 súd konštatuje „správu starostu obce Q.", ktorú nevyhodnocuje z
toho uhla pohľadu, ktorý v konaní vzniesol (viď zápisnica z pojednávania zo 14.9.2016), a síce či táto
má vôbec dôkaznú silu, pretože z nej nie je zrejmé, či správu podáva Obec Q. alebo len jej starosta
ako fyzická osoba. Len pre poriadok uviedol, že podľa jeho názoru takýto dôkazný prostriedok (správu
fyzickej osoby, hoci aj starostu) CSP nepozná a preto bolo namieste protistranou iniciovať výsluch
pána starostu, ktorý sa k veci mal vyjadriť po zákonnom poučení (najmä o povinnosti vypovedať úplne
a pravdivo) tak, aby sme mu mohli klásť otázky. V bode 60 súd uviedol, že matka žalobcov napriek
svojmu veku 86 rokov mala dobrý zdravotný stav, avšak na tieto skutočnosti neboli vykonané žiadne
dôkazy, žalobcovia nenavrhli vykonať dokazovanie napr. vyžiadaním správy od obvodného lekára ich
nebohej matky, či nariadením znaleckého dokazovania. Nazdáva sa, že už aj samotný vek nebohej
indikoval vykonanie takéhoto dokazovania o to viac, že od samého začiatku konania namieta o. i. aj
výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy. Rovnako nesúhlasí s tým, že nebolo preukázané, že nebohá nebola
pripútaná bezpečnostným pásom, pretože táto skutočnosť vyplýva z trestného spisu. Dlho premýšľal
nad tým, prečo došlo k toľkým pochybeniam, a to výhradne v jeho neprospech a dospel k názoru, že
je tomu tak možno z dôvodu, ktorý súd uvádza v bode 61, a síce preto, že by podľa názoru súdu pre
žalobcov mala plniť poisťovňa na základe PZP. Žiaľ, rozhodnutie súdu o tom, že mal riadiť vozidlo pod
vplyvom alkoholu je kontraproduktívne, pretože ide o okolnosť, pre ktorú poisťovňa môže odmietnuť (a
spravidla aj odmieta) plniť. Uviedol však to len pre úplnosť, ako jeho pohľad na vec. Zároveň ale namietol
nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku (tak. ako na to už aj hore poukázal), čím došlo
k odňatiu jeho práva konať pred súdom. Má za to, že z tohto uhla pohľadu nieje rozhodujúci rozsah
odôvodnenia, ale jeho obsah, najmä jeho úplnosť či výstižnosť a presvedčivosť. Nazdáva sa preto, že
napadnutý rozsudok je (aj) nepreskúmateľný, pretože každé súdne rozhodnutie je potrebné považovať
za nepreskúmateľné, ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie je
možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému
rozhodnutiu v danej veci. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí medzi vady
konania v zmysle § 365 ods.1 písm. b/ CSP (nesprávnym procesným postupom súdu znemožnenie
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces), pretože nepreskúmateľnosť rozhodnutia strane neumožňuje efektívne sa brániť
proti príslušnému rozhodnutiu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (už uvedený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní
strane vykonať v priebehu konania procesné práva priznané mu civilným sporovým poriadkom, pričom
ide o prípady, keď bola strane odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v
práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Porušenie procesných práv strany,
v dôsledku ktorého jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z týchto podstatných dôvodov je toho názoru, že vzhľadom
na vyššie uvedené v danom prípade sú dané odvolacie dôvody v zmysle § 365/1 písm.b), d), f), h) CSP,
keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, navyše konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okrem toho súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok v celom zrušiť postupom podľa
§ 389/1 b CSP a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa 391/1 CSP.
5.K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli (č. l. 349 - 350) K odvolaniu žalovaného
v 1/ rade: Vznesenú námietku týkajúcu sa postupu konajúceho súdu pri výsluchu žalovaného v 1/ rade
považuje za neopodstatnenú. Súd prvej inštancie vykonal výsluch v zmysle procesných ustanovení CSP.
Námietka uplatnená v súvislosti s výsluchom svedkyne Albertovej je podľa ich názoru irelevantná. Ako
svedkyňa bola vypočutá po poučení súdom a pod hrozbou trestného stíhania, teda obsah jej výpovede
je objektívnejší ako jej výsluch v postavení účastníka konania, ktorý má možnosť brániť sa v konaní
akýmkoľvek spôsobom. Zistenie skutkového stavu je za použitia výpovede svedka objektívnejšie. K
časti odvolania žalovaného v 1/ rade týkajúceho sa rozporovania napadnutého rozsudku v bodoch
vyhodnocujúcich postavenie žalovaných ako prevádzateľov inkriminovaného motorového vozidla majú
za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne dôkazne vysporiadal s touto otázkou a po rozšírení žaloby o
žalovanú v 2/ rade uznal titulom BSM oboch žalovaných prevádzateľmi motorového vozidla. V bodoch
napadnutého rozsudku 42, 43, 44 je absolútne zrejmé z akých dôvodov konajúci súd prisvedčil žalobcom
pokiaľ označili za vecne pasívne legitimovanú aj žalovanú v 2/ rade a akým titulom. Zdôraznili, a dali
do pozornosti tú časť dokazovania, v ktorej bola tejto otázke dôsledne venovaná súdom prvej inštancie
pozornosť v rámci výsluchu žalovanej v 2/ rade, ktorá potvrdila skutočnosti, na základe ktorých potom
konajúci súd vyhodnotil, že motorové vozidlo patrilo do BSM a v dôsledku uvedeného ustálil jeho
prevádzateľov. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že žalovaní pojem prevádzateľ motorového
vozidla z hľadiska právneho ako osoby neznalé práva ani nie sú spôsobilí posúdiť, avšak v konaní
bolo podstatné ustáliť otázku či vozidlo patrilo v momente vzniku škody resp. spôsobenej ujmy do BSM
alebo nie. Bolo kompetenciou súdu prvej inštancie potom na základe procesného postupu žalobcov
vyhodnotiť otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaných vyplývajúcej z vykonaného dokazovania.
Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 1/ rade týkajúceho sa časti napadnutého rozsudku v bode 55
odôvodnenia sú toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dostatočne
zrozumiteľne odôvodnil svoj záver o porušení ustanovení §- 4 ods.2 písm. c/, §-u 3 písm. b/ a §- u 7
ods.1 zák.č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom v čase dopravnej
nehody, správne ich vyhodnotil samostatne ako aj v ich vzájomnej súvislosti v zmysle príslušných
ustanovení CSP. Poukaz odvolateľa na záver súdu prejednávajúceho trestnú vec žalovaného v 1/ rade
je v danej veci bezpredmetný. Je vecou súdu v civilnom konaní si otázku požitia alkoholických nápojov
vodičom motorového vozidla na základe vykonaných dôkazov vyhodnotiť a posúdiť. Súd prvej inštancie
jednoznačne a zrozumiteľne v citovanom bode 55. odôvodnenia uzavrel z akého dôvodu ten ktorý
dôkaz vyhodnotil v neprospech žalovaného v 1/ rade. S poukazom na vyššie uvedené má za to, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je postihnutý nepreskúmateľnosťou ako to vytýka odvolateľ.
K námietke odvolateľa k vyžiadanej správe obce Q. či túto podáva obec Janík alebo starosta obce je toho
názoru, že táto je neopodstatnená. Poukázali na § 187 CSP upravujúci, čo môže slúžiť v civilnom konaní
za dôkaz a akým spôsobom sa vykonáva. Správa obce Q. predložená súdu na návrh žalobcov spĺňa
charakter dôkazu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, bola vyhotovená zákonným spôsobom,
kompetentnou osobou a ako dôkaz bol vykonaný zákonným spôsobom. K námietke odvolateľa týkajúcej
sa poškodenej P. K.N. a otázky či bola v čase nehody pripútaná bezpečnostným pásom uviedli,
že na námietku žalovaného v 1/ rade v priebehu konania pred súdom prvej inštancie sme viackrát
poukázali na znalecký posudok citovaný na strane 508 rozsudku Okresného súdu Košice - okolie
sp.zn: 6T 6/2007 z 30.6.2011, kde sa uvádza, „samotné pripútanie resp. nepripútanie sa poškodenej
nemohlo ovplyvniť vznik smrteľného zranenia poškodenej, a teda smrť poškodenej je v priamej príčinnej
súvislosti s dopravnou nehodou, ktorá je hlavnou príčinou, pričom na tomto príčinnom vzťahu nemôže
nič zmeniť ani skutočnosť, či poškodená bola alebo nebola pripútaná" Ani ďalšie dokazovanie v
civilnom konaní by na spôsobenom následku a jeho príčine nič nezmenilo. K odvolaniu žalovanej v
2/ rade: Vzhľadom na zhodné námietky uvádzané v odvolaní žalovaným v 1/ rade ako aj žalovanou
v 2/ rade poukázali na obsah vyjadrenia k odvolaniu žalovaného v 1/ rade. Okrem iného absolútne
irelevantná je námietka žalovaných týkajúca sa vyhodnotenia výpovedí svedkov K. P. M. z dôvodu,
že títo ako manželia žalobcov budú na prípadnom plnení participovať titulom BSM. Obdobne, tak ako
uviedli vyššie vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1/ rade, súd prvej inštancie správne vyhodnotil
otázku prevádzateľ motorového vozidla, vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie v tomto smere
bez akýchkoľvek pochybností. V závislosti od ustálenia otázky prevádzateľa motorového vozidla bola
odvodená objektívna zodpovednosť žalovaných a založená solidárna zodpovednosť pre plnenie titulom
náhrady nemajetkovej ujmy. Nepochopiteľne pôsobí polemika žalovanej v 2/ rade o miere jej zavinenia
spôsobeného následku u poškodenej. Pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovanou
v 2/ rade ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle §-u 3 Občianskeho zákonníka
súdom prvej inštancie s poukazom na spôsob ustálenia nositeľa objektívnej zodpovednosti v priebehu
dokazovania ako aj s ohľadom na ne/možnosti žalobcov mať vedomosť o prevádzateľovi motorového
vozidla a v neposlednom rade na spôsobený následok a ujmu žalobcov, zastali názor, že konajúci
súd výnimočne a správne túto otázku posúdil a odôvodnil. Zdôraznili, že žalobcovia nemali okrem
prebiehajúceho dokazovania žiadnu dostupnú možnosť, ani pri vynaložení akéhokoľvek úsilia, zistiť a
identifikovať prevádzateľa motorového vozidla. S poukazom na vyššie uvedené navrhli, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcom voči žalovaným úhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.
6.K vyjadreniu žalobcov sa vyjadrili žalovaní (č. l. 353), ktorí majú za to, že všetky odvolacie námietky,
ktoré v podanom odvolaní uviedli, považujú za opodstatnené a na ich názore nič nemenia ani tvrdenia
žalobcov. Majú za to, že tieto dostatočne konkretizovali a keďže sa jedná zväčša o námietky právnej
povahy, považujú za nadbytočné sa opakovať a duplicitne uvádzať všetko to, čo už uviedli v ich odvolaní.
Je zrejmé, že stoja oproti sebe dva protichodné názory na rovnaké okolnosti a odvolací súd posúdi, ktorý
z týchto názorov je správny a zákonný. I naďalej sú presvedčení o tom, že súd procesne pochybil, keď
pri hodnotení dôkazov prihliadol na výpoveď žalovanej ad 2/ učinenú v procesnom postavení svedka,
hoci následne žaloba bola smerovaná aj voči nej a zmenilo sa jej status quo zo svedka na žalovaného.
Je pritom nepochybné, že svedkom v civilom procese prislúchajú iné práva a majú iné povinnosti, než
strana sporu, v danom prípade ako žalovaný subjekt. Súd rovnako pochybil, keď v konaní vypočutých
svedkov, ale strany sporu pred ich výsluchom riadne nepoučil. To isté platí aj o hodnotení dôkazov,
keď sa nevysporiadal s otázkou, že vo veci vypočutí svedkovia K. P. M. sú nielen blízkymi príbuznými
žalobcov, ale dokonca sú aj priamo zainteresovaní na výsledku sporu, keďže ako manželia žalobcov na
požadovanom plnení by participovali v rámci BSM so svojimi manželmi - žalobcami. Rovnako trvajú i na
názore, že námietku premlčania vzniesli v konaní dôvodne. Na ostatné ich námietky v celom rozsahu
odkazujú a navrhujú rozhodnúť o odvolaniach v zmysle ich petitu.
7.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
6.Žalovanýmí uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.
7.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
8.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
9.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom
- podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci
bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí
stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru -
záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
10.Žalovaní tvrdia, že odôvodnenie rozsudku je nedostatočné a nepresvedčivé, čím došlo k odňatiu
ich práva konať pred súdom a to najmä jeho úplnosť či výstižnosť a presvedčivosť, že pre jeho
nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie je možné zistiť, ako súd dospel k
záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci.
11.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej
praxe, je preskúmateľný a riadne odôvodnený.
12.Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie
pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné
prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý súdny proces, zák. normuje ako
samostatné odvolacie dôvody.
13.Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 365 ods.1 písm. b) CSP, sú
a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
14.Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť strán sporu v konaní pred súdom využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je
právo na relevantné, zák. zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
15.Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
16.Žalovaná v 2. rade uplatnený odvolací dôvod vidí aj v tom, že v bode 13. súd vyhodnocuje jej výpoveď,
ktorú učinila v procesnom postavení svedka, následne však bola voči nej rozšírená žaloba a stala sa z
nej žalovaná ad 2/. Má za to, že sa tým súd dopustil (okrem už vyššie uvedenej námietky) závažného
procesného pochybenia, pretože podľa jej mienky táto výpoveď okamihom rozšírenia žaloby voči nej sa
stala procesne nepoužiteľná a tým je bez akejkoľvek dôkaznej sily. Následne však v konaní ako strana
sporu už vypočutá nebola (protistrana ani nenavrhovala jej výsluch a súd ju z vlastnej iniciatívy taktiež
nevypočul).
17.Podľa § 79 CSP na návrh žalobcu môže súd pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší subjekt. Súhlas
toho, kto má takto do konania pristúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane žalobcu.
18.S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca (žalobcovia) je pán sporu, môže aj v priebehu konania
navrhnúť súdu, aby do konania pripustil ďalší subjekt. V prejednávanej veci žalobcovia tak vykonali
podaním doručeným súdu 9.1.2017, o čom súd rozhodol uznesením z 23.1.2017, ktoré bolo žalovanej
doručené 31.3.2017 spolu so žalobou s prílohami, poučením, ostatnými listinami, výzvou a predvolaním
na pojednávanie (č. l. 182). Žalovaná sa stala účastníčkou konania a súd neporušil žiadne jej procesné
práva. Skutočnosť, že v konaní bola vypočutá ako svedkyňa a ako žalovaná už vypočutá nebola,
žiadnym spôsobom nezasiahla do jej procesných práv.
19.V súlade s námietkou, že žalovaná nebola vypočutá ako strana sporu odv. súd cit. § 195 ods.1 CSP,
podľa ktorého na návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní
vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak; ustanovenie § 150 ods.2 tým nie je dotknuté.
20.Sama žalovaná tvrdí, že jej výsluch nenavrhli ani žalobcovia, ani súd a ani ona.
21.Z výkladu cit. ust. vyplýva, že „na návrh môže súd nariadiť“, teda aj keby to niektorá strana navrhla
výsluch strany, súd o takom návrhu môže rozhodnúť, že nenariadi výsluch strany a neporuší tým
žiadne procesné práva. Výsluch strany je štandardným dôkazným prostriedkom, ktorý slúži na náležité
objasnenie, resp. preukázanie tvrdených skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, ale len za splnenia
podmienky, že ich nie je možné preukázať inak. V súdenej veci nielen, že existuje výpoveď žalovanej ako
svedkyne, ale tvrdené skutočnosti boli preukázané aj listinnými dôkazmi. Súd nepovažoval za potrebné
žalovanú vypočuť a nie je zrejmé, čo by žalovaná vypovedala iné alebo inak, ako to učinila v postavení
svedka.
22.Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz
výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (R
21/2017) a odvolací súd dodáva, že výsluch sporovej strany je iba podporným dôkazom. Vyplýva to
z dikcie zákona, podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemôže
súd preukázať inak. Strana má povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci,
k dôkazom a pod. Tieto úkony môže vykonávať aj prostredníctvom svojho zástupcu. Výsluch strany
ako dôkaz je potrebné odlišovať od prednesu strany. Dôkazom je výsluch strany iba vtedy, ak ho
súd ako procesný prostriedok nariadi. Súd nariadi tento dôkazný prostriedok iba vtedy, ak to navrhne
strana sporu, a na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, preukázanie ktorých
nemožno urobiť iným spôsobom. Vtedy je strana povinná dostaviť sa na súd.
23.Skutočnosti uvedené v odvolaní nedávajú podklad pre záver, že súd svojim procesným postupom
znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu
ich práva na spravodlivý proces.
24.Žalovanými uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú
subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s § 204 CSP a p..
25.Žalovaní namietali, že súd pri výsluchu jednotlivých svedkov, ale aj strán sporu, opomenul zákonne
poučiť bez ohľadu na to, či je o tom zmienka v Zápisniciach o pojednávaní alebo nie.
26.Podľa § 196 ods.1 CSP súd môže na návrh nariadiť výsluch svedka.
27.Podľa § 196 ods.2 CSP ak súd nariadi výsluch podľa odseku 1, každá fyzická osoba je povinná
dostaviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok. Súd svedka poučí o jeho povinnosti
vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve
odoprieť výpoveď.
28.Podľa § 201 ods.1 CSP svedok môže odoprieť výpoveď len vtedy, ak by výpoveďou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám alebo ak by výpoveďou porušil
spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej
pastoračnou starostlivosťou ústne alebo písomne pod podmienkou zachovať mlčanlivosť.
29.Z citovaného ustanovenia vyplýva, že svedok môže odoprieť výpoveď len vtedy, ak by výpoveďou
spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám alebo ak by výpoveďou
porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej
pastoračnou starostlivosťou ústne alebo písomne pod podmienkou zachovať mlčanlivosť. Dôvody
odopretia výpovede musí svedok preukázať, o dôvodnosti odopretia výpovede však rozhoduje súd. Musí
tak urobiť včas, aby nedošlo k zmareniu vytýčeného pojednávania.
30.Ak by aj svedok vypovedal bez toho, žeby bol súdom poučený nedochádza k porušeniu procesných
práv strán sporu. Jedine v prípade, ak by svedok vypovedal o veciach, ktorými by porušil spovedné
tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou
starostlivosťou ústne alebo písomne pod podmienkou zachovať mlčanlivosť, došlo by porušeniu práva
na spravodlivý proces a takýmto nepoučením a následnou výpoveďou by mohlo byť ovplyvnené
meritórne rozhodnutie. Konečnú zodpovednosť za zachovanie povinnosti mlčanlivosti nesie súd, a to aj
v prípade, ak strany konania, ale ani svedkovia sa povinnej mlčanlivosti nedovolávajú. V prejednávanej
veci výpoveďami svedkov nevzniklo nebezpečenstvo trestného stíhania, ani nebolo porušené spovedné
tajomstvo alebo tajomstvo informácie. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že ak strana sporu zistila
pochybenie ohľadne protokolácie zápisnice, tak uvedené mala namietať ihneď ako sa o tejto skutočnosti
dozvedela.
31.Keďže zanedbanie poučovacej povinnosti súdom, nijako neovplyvnilo konečné rozhodnutie,
uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
32.Absolútne irelevantná je námietka žalovaných týkajúca sa vyhodnotenia výpovedí svedkov K. P. M.
lebo v tejto súvislosti odv. súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR z 9.6.2015, sp. zn. III. ÚS
276/2014-29, podľa ktorého spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba
na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť
výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, keď
jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov, majúcich medzi
sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo
k vytvoreniu neakceptovateľnej "prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov
konania.
33.Žalovaní nijak inak, objektívnymi skutočnosťami nespochybnili výpoveď svedkov, preto bolo žiadneho
dôvodu, prečo súd nemal na ich výpoveď prihliadať.
34.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
35.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
36.Žalovaná uplatnený odvolací dôvod vidí v tom, že z napadnutého rozsudku vyplýva (a z vykonaného
dokazovania ešte viac), že ona sa nijako neprevinila, vozidlo neriadila aj po požití alkoholu ani v triezvom
stave. Uvedomuje si, že jej zodpovednosť má byť daná objektívne, ako prevádzkovateľa vozidla, predsa
však nie je správne, a už vôbec nie spravodlivé, aby mala byť zaviazaná povinnosťou plniť v rovnakom
rozsahu ako žalovaný ad 1/, ktorý podľa názoru súdu bol jeho prevádzkovateľom rovnako, ako ona a
nad tento rámec zavinil túto nehodu, navyše po požití alkoholu.
37.Uplatnená námietka nie je dôvodná lebo žalovaná je osobou, ktorá je objektívne zodpovedná za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 ods.1), ako prevádzateľ dopravného
prostriedku, a to aj vtedy, ak v okamihu škody sám dopravný prostriedok neriadil. V konaní žalovaná ani
netvrdila a ani nepreukázala, že dopravný prostriedok bol použitý proti jej vôli a ona ani pri vynaložení
zvýšenej starostlivosti nevedela takému použitiu zabrániť. Spoločná a nerozdielna zodpovednosť škodcu
a prevádzateľa prichádza do úvahy v tých prípadoch, keď prevádzateľ dopravného prostriedku umožnil
nedbanlivosťou jeho použitie treťou osobou. K naplneniu podmienky nedbanlivosti stačí nedbanlivosť
nevedomá, ktorá predstavuje psychický stav prevádzateľa k zákonom predvídanému následku, ktorým je
možnosť zneužitia jeho dopravného prostriedku, a ktorá je charakteristická tým, že prevádzateľ nechcel,
aby dopravný prostriedok bol zneužitý, a ani nevedel, že spôsob jeho zabezpečenia, ktorý zvolil, nie je
dostatočný a umožňuje zneužitie dopravného prostriedku v čase jeho neprítomnosti, hoci vzhľadom na
okolnosti a svoje postavenie či osobné pomery vedieť mal a mohol.
38.Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že motorové vozidlo, ktorým bola dopravná
nehoda spôsobená, užívali spoločne žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade. Z evidenčnej karty vozidla
bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že ako držiteľ a vlastník motorového vozidla bol v čase
nehody zapísaný žalovaný v 1. rade (č. l. 115, 116, 117) a aj po dopravnej nehode ako na základe jeho
žiadosti bolo vozidlo aj vyradené z evidencie. Za prevádzateľa motorového vozidla sa okrem vlastníka
považuje osoba, ktorá vozidlo dlhodobo používala, starala sa o neho a hradila náklady súvisiace s jeho
prevádzkou, teda má právnu a faktickú dispozíciu s vozidlom. Pri vozidle, ktoré predstavuje predmet
BSM sú prevádzateľmi obaja manželia. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že vozidlo patrilo do
BSM, lebo bolo čiastočne kupované zo spoločných finančných prostriedkov.
39.V kontexte s uvedeným pasívna legitimácia patrila žalovanému v 1. rade ako prevádzateľovi a
vodičovi a žalovanej v 2. rade ako tiež prevádzateľovi motorového vozidla.
40.Žalovaní uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
41.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
42.K vznesenej námietke premlčania, ktorú vzniesla žalovaná odvolací súd poukazuje na:
43.Podľa § 100 ods.1 O. z, právo sa premlčí ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
44.Podľa § 100 ods.2 O. z premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým
nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
45.Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak sa účastník občianskeho súdneho konania dovolá premlčania,
nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať; návrh na začatie konania v takomto prípade zamietne.
46.To platí pri práve (nároku) na náhradu škody aj v prípadoch, v ktorých nie je ešte preukázaná
zodpovednosť za škodu alebo výška škody.
47.Účelom premlčania je obmedzenie práva v čase za účelom stimulácie veriteľa k včasnému
uplatňovaniu práva v zmysle zásady právo patrí bdelým (vigilantibus iura). Inštitút premlčania súčasne
plní funkciu posilnenia právnej istoty účastníkov právnych vzťahov tým, že stimuláciou veriteľa k
včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby dlžník nebol ohľadne svojich povinností vystavený
po časovo neobmedzenú dobu donucujúcemu zákroku veriteľa (tzv. vynútiteľnosti), spočívajúceho
v uplatní práva na súde. Obmedzenie vynutiteľnosti práva posilňuje právnu istotu v tom, že bráni
existencii dlhotrvajúcich subjektívnych práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré, najmä pokiaľ ide o
ich preukázanie, sú spojené s určitou spornosťou a dôkaznou núdzou. Je možné povedať, že povinnému
subjektu je poskytnutá námietka premlčania ako účinná možnosť ochrany pred vyššie uvedenými
negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich subjektívnych práv a povinností.
48.Podľa § 106 ods.1 O. z. právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
49.Podľa § 106 ods.2 O. z. najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví.
50.Podľa § 112 O. z. ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného
orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania
neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného
príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
51.Zo žiadneho relevantného dôkazu, či už produkovaného v trestnom konaní (žalovaný v 1. rade
odoprel vypovedať) či inom konaní nevyplynulo, že žalovaná v 2. rade bola prevádzateľom motorového
vozidla. Táto skutočnosť vyplynula až z výpovede žalovaného v 1. rade v tomto konaní 4.2.2015.
52.Podľa § 3 ods.1 O. z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.
53.Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd správne posúdil vec, keď dospel k záveru, že na
prejednávanú vec sa dôvodne vzťahuje § 3 ods.1 O. z..
54.Dobré mravy predstavujú mimoprávne normy správania a predstavujú mimoprávny morálny
normatívny systém. Dobré mravy ako nepísané morálne normy samy o sebe nie sú prameňom práva,
ale ich normatívnosť a záväznosť sa odvíja od právnych noriem, ktoré na ne odkazujú, čím sa
stávajú súčasťou právneho poriadku a ich dodržiavanie požíva právnu ochranu vrátane ochrany súdnej.
Je nepochybné, že právny predpis dáva dobrým mravom značnú vážnosť a silu, avšak nikde ich
nešpecifikuje a nekonkretizuje, čo je do značnej miery logické a správne. Bolo by len veľmi obtiažne
vtesnať do písanej právnej normy definíciu morálneho pravidla správania sa, pričom treba prihliadať
na to, že aj morálka prechádza svojím dynamickým vývojom, preto takáto definícia by po určitom čase
stratila svoju silu, aktuálnosť a opodstatnenosť. Posudzovanie, čo je boni mores, čiže v súlade s dobrými
mravmi, sa ponecháva súdom.
55.Odôvodnenosť námietky žalobcov zostáva na posúdení a úvahe súdu, ktorý prípadný rozpor výkonu
práva musí skúmať objektívne. Pri tomto hodnotení súd musí vychádzať predovšetkým z okolností
konkrétneho prípadu, pričom súd prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka
premlčania vznesená a za akých okolností k premlčaniu došlo resp. skúma dôvody, pre ktoré nedošlo
k uplatneniu práva, a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí.
Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov,
z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola
námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej
intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva
uplatniť námietku premlčania.
56.Námietka premlčania môže byť v rozpore s dobrými mravmi len v takom prípade, ak by druhému
účastníkovi takýto výkon práva spôsobil neprimeranú tvrdosť, šikanu a to s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, ako aj sociálne postavenie účastníkov. Samotná dôvodnosť vznesenej námietky
premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia inštitútu dobrých mravov na vznesenú
námietku premlčania prichádza do úvahy iba vo výnimočných a ojedinelých prípadoch.
57.Žalobcovia si nemohli uplatniť nárok na súde včas, čo bolo spôsobené objektívnou príčinou - ich
vedomosťou, že žalovaný v 1. rade nielenže nehodu spôsobil ale bol aj v čase nehody na dopravnom
inšpektoráte zapísaný ako vlastník vozidla, ktorým bola škoda spôsobená.
58.V tomto prípade vyznieva vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej v 2. rade ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi, najmä s prihliadnutím na tvrdé a nezvratné následky, ktoré zo škodnej
udalosti vyplynuli pre žalobcov. Preto pri posudzovaní, či žalobcovia si voči žalovanej v 2. rade mohli
uplatniť nárok včas, alebo z objektívnych príčin tak urobiť nemohli, či ide len o ich ľahkovážnosť alebo
skutočne objektívny stav, súd dospel k správnym záverom. Aj keď na druhej strane je nutné zdôrazniť,
že aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j.
neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných
zásad súkromného práva -vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým.
59.Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými
mravmi skúmať, zisťovať aj to, či žalobcovia postupovali s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti
práve v súlade s citovanou zásadou, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru
predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone
svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.
60.Konanie žalobcov, ktoré nasledovalo potom, ako sa dozvedeli, že prevádzkovateľom motorového
vozidla je aj žalovaná v 2. rade bolo bezprostredné.
61.Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči
nemu, keďže inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda
použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by však výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka
právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by
zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva,
ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva
(označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými
mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo
možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z
konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohoto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by
pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania (z uznesenie Najvyššieho
súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn.25 Cdo 2648/2003).
62.Z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou
motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods.2,3
Občianskeho zákonníka, za túto zodpovedajú žalovaní spoločne a nerozdielne, lebo škoda bola
vyvolaná a spôsobená osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. Podstatné je to, že poškodená
(matka žalobcov) nijako škodu nezavinila a aj zo znaleckého dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
zomrela v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou.
63.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
64.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
65.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
66.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
67.Žalovaní neboli v odvolacom konaní úspešní, preto náhrada trov bola v plnom rozsahu priznaná
žalobcom.
68.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.