Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 3. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/286/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213200
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213200.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova č.
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu

Žiar nad Hronom č.k. 6C/142/2012-55 zo dňa 7. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 6C/142/2012-55 zo dňa 7. októbra 2014 p o t v
r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia návrh žalobcu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol. Žalobcov návrh na prerušenie konania
do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu nepovažoval za dôvodný. O
námietkach žalobcu bolo rozhodnuté nadriadeným súdom. Samotné podanie ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu o vylúčení sudcov nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal obligatórnu povinnosť
súdu prerušiť konanie. Aj keď sa vedie konanie o ústavnej sťažnosti, nie je to dôvodom na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm.c) O.s.p., nakoľko o námietke zaujatosti už bolo rozhodnuté príslušným

orgánom. V exekučnom konaní rozhodoval iný sudca ako sudca, ktorý rozhoduje v konaní o náhradu
majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy. Otázku, či vo veci rozhodoval nezaujatý sudca je oprávnený
preskúmať nadriadený súd v rámci riadnych resp. mimoriadnych opravných prostriedkov a nie ústavný
súd v konaní o ústavnej sťažnosti (Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zn. I. ÚS 89/2013
zo dňa 6. februára 2013).

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie
a žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pretože odôvodnenie
nekonkretizuje, prečo neboli splnené podmienky na prerušenie konania. Zo zásady spravodlivého
konania pritom vyplýva potreba, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia zodpovedalo požiadavke
preukázania skutočností vypovedajúcich o možnosti pokračovať v konaní, a to mimo rozumných

pochybností. Namietal tiež, že súd nemá procesné návrhy posudzovať podľa času, kedy boli podané ale
podľa ich obsahu a zohľadnenie času je neprípustnou diskrimináciou. Ďalším odvolacím dôvodom bolo,
že súd disponoval ústavnou sťažnosťou, ktorá tvorila prílohu návrhu na prerušenie konania a takéto
podanie podľa jeho názoru vyvolalo právne účinky smerom k založeniu prekážky brániacej pokračovaniu
vkonaní.Odvolateľďalejnamietalsprávnosťrozhodnutia,ktorýmbolorozhodnuté,žekonajúcisudcanie
je vylúčený z prejednania a rozhodovania predmetnej veci poukazujúc na rozhodnutia iných krajských

súdov,ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyaEurópskehosúdupreľudsképrávavŠtrasburgu.Uviedol,
že ústavnú sťažnosť podal práve preto, že názor krajského súdu o nevylúčení konajúceho sudcu vtejto veci, bol v rozpore s rozhodovacou praxou uvedených súdov. Podľa názoru žalobcu neobstojí, aby
rozhodoval vylúčený sudca, a preto bol dôvod na prerušenie konania až do rozhodnutia ústavného súdu
o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu. Odvolateľ ďalej zdôraznil nevyhnutnosť a význam princípu

rozhodovania nezávislým a nestranným sudcom.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné vyhovieť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

Námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia nekorešponduje s obsahom
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Nepreskúmateľnosťou pre nedostatkov dôvodov podľa § 157
ods.2 O.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a
ako vec právne posúdil, potom trpí také rozhodnutie, ktorého odôvodnenie neobsahuje žiadne skutkové

zistenia, na základe ktorých bolo rozhodnuté, alebo obsahuje skutkové zistenia, ktoré v konaní neboli
zisťované, prípadne chýba ich právna kvalifikácia. Takouto chybou napadnuté rozhodnutie netrpí.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol podstatné skutočnosti, na základe ktorých
dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania, pričom argumentoval, že otázka
namietanej zaujatosti konajúceho sudcu bola už právoplatne rozhodnutá nadriadeným súdom. Ďalej,

že dôvodom pre prerušenie konania nie je ani skutočnosť, že žalobca s takýmto rozhodnutím nie je
spokojný a podal preto sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Dôvodom nesprávneho právneho posúdenia, nedostatočne zisteného skutkového stavu a zaťaženia
konania vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je podľa odvolateľa

skutočnosť, že nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu o tom, že konajúci sudca nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Okresný súd takýto nesúhlas správne nepovažoval za
skutočnosť zakladajúcu povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods.1 písm. b) O.s.p., podľa ktorého
súd obligatórne preruší konanie, keď rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený sám riešiť.

Odvolateľ súčasne navrhol prerušiť konanie podľa § 109 ods.2 písm.c) O.s.p.. Z dikcie citovaného
ustanovenia zákona vyplýva, že v tomto prípade ide o fakultatívne prerušenie konania, t.j. súdu nevzniká
povinnosť konanie prerušiť, pokiaľ sa mu na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu takýto postup
nejaví ako nevyhnutný. Súd je oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie

podnet. Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu sťažnosti, o ktorej tvrdil, že túto podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Sťažnosť žalobcu, adresovaná Ústavnému súdu Slovenskej
republiky, sa mala týkať uznesenia krajského súdu o nevylúčení konajúceho sudcu v tejto veci. Jej
podanie na Ústavný súd Slovenskej republiky žalobca nijako nepreukazoval. Ani táto skutočnosť by však
nebola dôvodom na prerušenie konania, pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže

preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu, v ktorej namieta porušenie
svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedené konštatovanie
potvrdzuje aj rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky ako vyplýva z jeho rozhodnutí

v skutkovo a právne totožných veciach (napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 z
13. 02. 2013), ktorý sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. proti uzneseniam Krajského
súdu v Banskej Bystrici odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na
ich prerokovanie a rozhodnutie. Odvolateľ vo svojom návrhu na prerušenie konania a ani v odvolanínedokladoval a ani netvrdil, že prebieha konanie o otázke, ktorá môže mať vplyv pre rozhodnutie súdu
o podanej žalobe, t.j. nepredložil žiadny dôkaz o tom, že jeho ústavná sťažnosť bola prijatá Ústavným
súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Je potrebné s odvolateľom súhlasiť, že zárukou spravodlivého súdneho konania, na ktoré má každý
účastník v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd neoddiskutovateľné právo je, aby každú vec rozhodoval zákonný, nezávislý a nestranný sudca.
Je potrebné zdôrazniť, že vylúčeným sudcom je len ten sudca, u ktorého vzhľadom na pomer k veci,

k účastníkom alebo ich zástupcom, možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Samotná skutočnosť,
že súdom prejednávaná vec náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená súdom
v inej veci, nenapĺňa podmienky, za ktorých je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci
podľa § 14 ods.1 O.s.p.. Odvolateľ sa mýli, pokiaľ sa domnieva, že takýto názor je ojedinelým názorom
KrajskéhosúduvBanskejBystrici.Naopak,ideostabilnúrozhodovaciupraxsúdovSlovenskejrepubliky.
Možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2013, sp. zn. 7 Cdo 141/2013, podľa

ktorého „Dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú

a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z“. Rovnako možno poukázať aj na obdobnú
rozhodovaciu prax v Českej republike za zhodnej právnej úpravy (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky, 31 Nd 209/2009 zverejnené pod č. 65/2010 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek).
Tak ako je neústavné, aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca, tak je neústavné, aby bol vylúčený z
rozhodovania sudca, ktorý nemá pomer k veci a ani k účastníkom a ani k ich zástupcom.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté rozhodnutie s poukazom na ustanovenie
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.