Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/111/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113238846
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5113238846.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnom spore žalobcov: 1/ U.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. X. č. XX, 2/ U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. X. č. XX, obaja zastúpení
splnomocneným zástupcom JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom so sídlom K., ul. U.. E. č. XX,
proti žalovaným: 1/ U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. X. č. XX, 2/ Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. X.
č. XX, obaja zastúpení splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Luciou Morgošovou, advokátkou so sídlom
V., ul. V. č. X, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 6C/314/2013-111 zo dňa 14. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6C/314/2013-111 zo dňa 14.10.2016 žalobu žalobcov I/ a II/ o
určenie,ženehnuteľnostinachádzajúcesavkatastrálnomúzemíY.X.evidovanévkatastrinehnuteľností
na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, katastrálnym odborom ako parcela KN-
C č. 39/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 683 m2, parcela KN-C č. 39/2 - záhrady o výmere 373

m2astavbarodinnéhodomusúpisnéčísloXXpostavenéhonaparceleKNCč.39/1,súvbezpodielovom
vlastníctve manželov žalobcov I. a II., zamietol. Žalovaným I. a II. priznal proti žalobcom I. a II. nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia I. a II. (ďalej „žalobcovia 1/ a 2/“) sa žalobou podanou dňa
18.11.2013 proti žalovaným I. a II. (ďalej „žalovaným 1/ a 2/“) domáhali vydania rozsudku, ktorým by
súd určil, že kúpna zmluva č. V 423/2011 zo dňa 03.05.2011 vyhotovená notárom JUDr. Andrejom
Kubaščíkom, Notársky úrad v M. O. U. pod. č. N 63/2011, Nz 12911/2011, NCRls 13237/2011 dňa

11.04.2011 o prevode vlastníckeho práva (ďalej len „kúpna zmluva“) k nehnuteľnostiam uvedeným vo
výroku tohto rozsudku, uzavretá medzi nimi ako predávajúcimi a žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi je
neplatná. Podaním doručeným súdu dňa 04.01.2016 žalobcovia 1/ a 2/ navrhli súdu pripustiť zmenu
žaloby, na základe ktorej sa budú domáhať v ďalšom konaní určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v kat. úz. Y. X. evidované v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Kysucké
Nové Mesto, katastrálnym odborom ako parcela KNC č. 39/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere
683 m2, parc. KNC č. 39/2 - záhrady o výmere 373 m2 a stavba rodinného domu súp. č. XX postavené

na parc. KNC č. 39/1 (ďalej len „nehnuteľnosti“) sú v bezpodielovom vlastníctve manželov žalobcov 1/
a 2/. Zmenenú žalobu opierali o rovnaké skutkové dôvody a právne skutočnosti ako pôvodnú žalobu. V
prípade, ak by súd prijal záver, že sporná kúpna zmluva je aj napriek pôvodne uvedeným skutočnostiam
platným právnym úkonom, mali za to, že zanikla, a to ich platným odstúpením od spornej kúpnejzmluvy zo dňa 15.11.2013, ktoré bolo žalovaným 1/ a 2/ doručené dňa 20.11.2013. Súd uznesením č.
k. 6C/314/2013-47 zo dňa 22.02.2016 pripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobcov.
Súd pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 137, § 205, § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“, § 70 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a
o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) v platnom znení, § 37 ods.
1, § 39 Občianskeho zákonníka v znení zák. č. 509/1991 Zb. účinného od 01.01.1992, § 40 ods. 6 v
znení zák. č. 214/2008 Z. z. účinného od 01.01.2009, § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zák. č.
249/1994 Z. z. účinného od 01.10.1994, § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v znení zák. č. 509/1991 Zb. účinného od 01.01.1992, § 588 Občianskeho zákonníka v znení
zák. č. 264/1992 Zb. účinného od 01.01.1993, § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom do 30.11.2015, § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku
v znení zák. č. 420/2004 Z. z. účinného od 01.09.2004 do 30.11.2015, § 15 ods. 1 Notárskeho poriadku
v znení účinnom do 30.11.2015, § 46 Notárskeho poriadku v znení zák. č. 397/2000 Z. z. účinnom od
01.12.2000, § 47 písm. b/ Notárskeho poriadku v znení účinnom do 30.11.2015.

Keďže predmetom určenia súdu malo byť vlastne deklarovanie vlastníckeho práva žalobcov 1/ a 2/ k
sporným nehnuteľnostiam, požadované určenie sa tak dotýkalo ich právnej sféry. Súd tak vychádzal z
toho, že žalobcovia 1/ a 2/ sú vo veci aktívne vecne legitimovaní. V prejednávanej veci svedčí zápis
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na LV č. XXX vedenom pre k. ú. Y. X. obom žalovaným
(ako bezpodielovým spoluvlastníkom v podiele o veľkosti 1/1). Dospel preto k záveru, že žalovaní 1/

a 2/ sú pasívne vecne legitimovaní v spore a zároveň, že v spore boli žalované všetky pasívne vecne
legitimované subjekty.
Súd mal za to, že žalobcovia 1/ a 2/ majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, keďže
sú v stave právnej neistoty z dôvodu že, ako tvrdili v žalobe, sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
sporných nehnuteľností. Bez požadovaného určenia tak nie je možné odstrániť stav ich právnej neistoty

a dosiahnuť zápis ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k sporným nehnuteľnostiam, keďže
údaje katastra doposiaľ zapísané na dotknutom LV č. XXX k. ú. Y. X. svedčia v prospech vlastníctva
žalovaných 1/ a 2/, a to pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 2 Katastrálneho zákona).
Meritórne sa tak súd zaoberal otázkou, či sporné nehnuteľnosti sú v bezpodielovom spoluvlastníctve
žalobcov 1/ a 2/. Keďže na LV č. XXX k. ú. Y. X. sú evidovaní v časti B LV ako bezpodieloví spoluvlastníci

sporných nehnuteľností žalovaní 1/ a 2/, bolo na žalobcoch 1/ a 2/, aby preukázali svoje skutkové
tvrdenia (resp. aby sa súd stotožnil aj s ich právnou argumentáciou), a to že a) kúpna zmluva zo
dňa 11.04.2011, na základe ktorej mali nadobudnúť vkladom do katastra žalovaní 1/ a 2/ vlastníctvo
k sporným nehnuteľnostiam, je neplatná, alebo v prípade platnosti tejto spornej kúpnej zmluvy b) že
žalobcovia 1/ a 2/ platne a účinne odstúpili od spornej kúpnej zmluvy a došlo tak v zmysle ust. 48 ods. 2

Občianskeho zákonníka k zrušeniu tejto kúpnej zmluvy s účinkami ex tunc (t. j. od začiatku) a naďalej
sú tak bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností.
Podľa súdu žalobcovia 1/ a 2/ svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v čase rozhodnutia súdu v
prejednávanej veci odvodzovali z nasledovnej skutkovej a právnej argumentácie: 1/ že kúpna zmluva,
uzavretá vo forme notárskej zápisnice, ktorou mali previesť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam

na žalovaných 1/ a 2/, a na základe ktorej bol rozhodnutím Správy katastra Kysucké Nové Mesto č.
vkladu V 423/2011 zo dňa 03.05.2011 povolený vklad vlastníckeho práva žalovaných 1/ a 2/ k sporným
nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX do katastra nehnuteľností je absolútne neplatným právnym
úkonom, a to z toho dôvodu, že žalobcovia 1/ a 2/ nemali vôľu previesť sporné nehnuteľnosti do
vlastníctva žalovaných 1/ a 2/ formou kúpnej zmluvy podľa § 588 Občianskeho zákonníka, ale formou

darovacej zmluvy podľa § 628 Občianskeho zákonníka, a teda v danom prípade išlo o absenciu vôľovej
zložky právneho úkonu žalobcov 1/ a 2/; 2/ že sporná kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom pre
nedostatok formy v zmysle § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka (žalobcovia 1/ a 2/ mylne na pojednávaní
dňa 14.10.2016 uviedli ust. § 40 ods. 5 Občianskeho zákonníka), a to vzhľadom na to, že žalobca 1/
bol v čase urobenia sporného právneho úkonu neschopný sluchovo a ani zrakovo riadne vnímať obsah

spornej kúpnej zmluvy, ktorý mal byť prejavom jeho vôle, pričom predmetná notárska zápisnica spísaná
notárom dňa 11.04.2011 neobsahovala náležitosť podľa § 47 písm. b/ Notárskeho poriadku, riadne
označenie sídla notára; 3/ že v prípade platnosti spornej kúpnej zmluvy došlo zo strany žalobcov 1/ a
2/ k platnému odstúpeniu od spornej kúpnej zmluvy listom zo dňa 15.11.2013 (doručeným žalovaným
1/ a 2/ dňa 20.11.2013) po tom, čo žalovaní 1/ a 2/ nezaplatili kúpnu cenu vo výške 1 eur podľa spornej

kúpnej zmluvy ani v lehote 2 dní, ktorú im žalobcovia 1/ a 2/ dodatočne dňa 10.11.2013 poskytli na
splnenie tohto peňažného záväzku, čím došlo v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka k zrušeniu
spornej kúpnej zmluvy od počiatku, t. j. k zániku nadobúdacieho titulu u žalovaných 1/ a 2/ a k obnoveniu
vlastníctva žalobcov 1/ a 2/ k sporným nehnuteľnostiam.Súd konštatoval, čo prezentovali napokon aj samotní žalobcovia 1/ a 2/, že mali vôľu zmluvne previesť
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/. Teda nemožno v danom prípade
hovoriť o tom, že u nich absentovala vôľová zložka právneho úkonu (spornej kúpnej zmluvy). V danom

prípadezoskutkovýchtvrdenížalobcov1/a2/vyplynulo,žeunichmalodôjsťkrozporumedziichvôľoua
jej prejavom (t. j. vyjadrením ich vôle v písomnom texte spornej kúpnej zmluvy). Ak samotní žalobcovia 1/
a 2/ v žalobe produkovali skutkové tvrdenia, že ich vôľa previesť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam
na žalovaných 1/ a 2/ spočívala v tom, že chceli vlastníctvo k týmto sporným nehnuteľnostiam previesť
na žalovaných 1/ a 2/ prostredníctvom darovacej zmluvy, a nie prostredníctvom kúpnej zmluvy, súd

poukázal na výpoveď žalobcu 1/ na pojednávaní dňa 27.09.2016. Z tejto vyplýva, že úmyslom žalobcov
1/ a 2/ bolo previesť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/ takým spôsobom,
aby mali zabezpečenú možnosť práva doživotného užívania sporných nehnuteľností a aby žalovaní 1/
a 2/ prevzali na seba záväzok doopatrovať ich v starobe a chorobe. Žalobca 1/ totiž vo svojej výpovedi
na pojednávaní dňa 27.09.2016 spontánne prezentoval rozdiel medzi prevodom vlastníckeho práva
prostredníctvomdarovacejzmluvyaprostredníctvomkúpnejzmluvy,pričompriprevodeprostredníctvom

darovacej zmluvy by im uvedené právo vzniklo, zatiaľ čo prostredníctvom kúpnej zmluvy nie a žalovaní
1/ a 2/ ich tak môžu bez ďalšieho kedykoľvek zo sporných nehnuteľností vypratať (vyhnať). Na podstate
vyjadrenia žalobcu 1/ v jeho výpovedi strany sporu na pojednávaní dňa 27.09.2016 nemení nič ani
jeho písomné vyjadrenie zo dňa 13.10.2016, ktoré súd považoval za účelovo podané v snahe odstrániť
rozpory medzi samotnými skutkovými tvrdeniami žalobcov 1/ a 2/ a obsahom ich výpovedí. Inú vôľu

žalobcov 1/ a 2/ pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy neprezentoval ani žalobcami označený svedok
U. V., ktorý pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 27.09.2016 na otázku, z čoho vyvodil, že v danom
prípade malo dôjsť k uzavretiu darovacej zmluvy, vypovedal, že z toho, že žalovaní 1/ a 2/ sa mali o
rodičov (žalobcov 1/ a 2/) postarať, keďže sú im najbližšie, že ostatné deti žalobcov 1/ a 2/ k nim budú
môcť prísť na návštevu, že aj tieto ostatné deti žalobcom 1/ a 2/ pomôžu, že syn žalobcov 1/ a 2/ E. V.

tam bude mať rovnako doživotné právo (užívania sporných nehnuteľností). Výpovede žalobcov 1/ a 2/
a nimi označených svedkov (U. V., E. V. a Z. P.) však napokon súd považoval za nevierohodné, a preto
ani nemal za preukázané tvrdenie žalobcov, že ich skutočnou vôľou bolo previesť vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/ výlučne formou darovacej zmluvy a nie formou kúpnej zmluvy.
Žalovaní 1/ a 2/ tieto skutkové tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ namietali tvrdiac, že od počiatku bol úmyslom

sporových strán prevod vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam prostredníctvom kúpnej zmluvy. Ak by
aj mali žalobcovia 1/ a 2/ vôľu previesť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam formou darovacej zmluvy
(domnievajúc sa, že s touto formou prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je spojené ich právo
doživotného užívania sporných nehnuteľností a ich právo voči žalovaným na pomoc v starobe a chorobe;
súd poukázal na to, že uvedené práva by žalobcovia 1/ a 2/ nezískali ani v prípade uzavretia darovacej

zmluvy), pričom konajúc v omyle uzavreli zmluvu kúpnu (domnievajúc sa, že cena 1 euro uvedená
v spornej zmluve je len akousi súčasťou darovania, ako vypovedala na pojednávaní dňa 10.06.2016
žalobkyňa 2/), nebolo v konaní preukázané, že by sa žalovaní 1/ a 2/ dopustili akéhokoľvek konania,
ktoré mohlo uviesť žalobcov 1/ a 2/ do omylu, resp., že by o takomto prípadnom omyle žalobcov 1/ a
2/ mali mať vedomosť. V kontexte s doposiaľ uvedeným súd poukázal na to, že dňa 11.04.2011 (teda

v deň uzavretia spornej kúpnej zmluvy) podpísali strany sporu listinu označenú ako "Prehlásenie", v
ktorej žalovaní 1/ a 2/ prehlásili právo doživotného bývania, doopatrovania a užívania rodinného domu
súp. č. XX postaveného na parcele KN-C č. 39/1, k. ú. Y. X. v prospech žalobcov 1/ a 2/ a súčasne
tiež žalovaní 1/ a 2/ a svedok E. V. (pričom ich podpisy boli úradne overené) listinu označenú ako
"Prehlásenie", v ktorej žalovaní prehlásili právo doživotného bývania a užívania rodinného domu súp. č.

XX postaveného na parcele KN-C č. 39/1, k. ú. Y. X. v prospech E. V.. Aj táto skutočnosť nasvedčuje
tomu, že vôľou žalobcov 1/ a 2/ v čase uzavretia spornej zmluvy bolo zmluvne previesť vlastníctvo k
sporným nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/ s tým, že im žalovaní 1/ a 2/ umožnia doživotné užívanie
sporných nehnuteľností a poskytnú zaopatrenie v chorobe a starobe a súčasne žalovaní 1/ a 2/ umožnia
doživotné užívanie sporných nehnuteľností aj E. V., pričom táto ich vôľa nebola podmienená konkrétnou

právnou formou zmluvného prevodu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam.
Stotožniac sa s rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 311/2001 zo dňa 28.02.2002, v ktorom
vyslovený právny názor je vzhľadom k totožnosti relevantnej právnej úpravy v SR a ČR - Občiansky
zákonník - aplikovateľný aj v prostredí právneho poriadku platného na území SR (obdobne Najvyšší
súd ČR sp. zn. 22Cdo 1027/2005 zo dňa 16.11.2005) súd uviedol, že bolo potrebné dať do pozornosti

text samotnej listiny o spornom právnom úkone - notárskej zápisnice, v ktorej je uvedené, že strany
sporu žiadali spísať "kúpnu zmluvu". Slovné spojenie "kúpnu zmluvu" je v notárskej zápisnici uvedené
zreteľne väčším a výraznejším písmom. Z ďalšieho obsahu je zrejmé, že jej obsahom bol záväzok
žalobcov 1/ a 2/ ako bezpodielových spoluvlastníkov sporných nehnuteľností a ako predávajúcich predaťžalovaným 1/ a 2/ ako kupujúcim sporné nehnuteľnosti a záväzok žalovaných 1/ a 2/ kúpiť sporné
nehnuteľnosti do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov (bod I. a II. notárskej zápisnice), pričom
cena nehnuteľnosti mala byť stanovená vzájomnou dohodou účastníkov zmluvy a mala predstavovať

sumu 1 euro, ktorá suma mala byť kupujúcimi uhradená predávajúcim do 3 dní po podpise zmluvy
(bod IV. notárskej zápisnice). V notárskej zápisnici nie je na žiadnom mieste uvedené, že by malo ísť
o darovanie, resp. o darovaciu zmluvu a na žiadnom mieste nie sú účastníci tohto sporného právneho
úkonu označení ako darcovia a obdarovaní. Zásadné, je to, že v notárskej zápisnici sa v bode VIII.
udáva: „O tomto bola notárska zápisnica napísaná, prítomným účastníkom prečítaná, vysvetlená, nimi

za správnu uznaná a na znak súhlasu vlastnoručne podpísaná.". V súvislosti s týmto konštatovaním
v texte spornej notárskej zápisnice považoval sú za potrebné poukázať na to, že sporná notárska
zápisnica bola spísaná podľa ust. § 46 Notárskeho poriadku a teda v zmysle § 3 ods. 4 Notárskeho
poriadku v spojení s § 3 ods. 1 písm. a/ Notárskeho poriadku je verejnou listinou. Podľa § 205 C. s.
p. listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné (teda vrátane notárskych zápisníc podľa
§ 46 Notárskeho poriadku), potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak

nie je dokázaný opak. Možno konštatovať, že žalobcovia 1/ a 2/ nijako nepreukázali opak notárskou
zápisnicou osvedčených skutočností, teda nepreukázali, že dňa 11.04.2011 im na Notárskom úrade
JUDr. Andreja Kubaščíka nebola sporná notárska zápisnica prečítaná, vysvetlená a nimi za správnu
uznaná, pričom na znak súhlasu s ňou aj nimi podpísaná. Túto skutočnosť napokon žalobcovia 1/ a 2/
nielenže nevyvrátili, ale ju naopak potvrdili, a to tým, že žalovaná 1/ vo svojej výpovedi na pojednávaní

dňa 10.06.2016, kedy sama výslovne uviedla, že „ja som to podpísala, aj keď tam bolo uvedené to
jedno euro...notár diktoval úradníčke, že za jedno euro predávame" a napokon aj prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, ktorý v záverečnej reči na pojednávaní dňa 14.10.2016 uviedol, že „Kúpna
zmluva tak, ako bola vypracovaná bola prečítaná účastníkom notárom.". Za týchto okolností bolo tak
nepodstatné, či žalobcovia 1/ a 2/ mali v ten deň na notárskom úrade okuliare a mohli si túto listinu riadne

prečítať, ak im prečítaná bola. Žalobcovia 1/ a 2/ súčasne neprodukovali žiadny dôkaz preukazujúci takú
okolnosť, že by dňa 11.04.2011 urobili (hlavne žalobca 1/) sporný právny úkon v duševnej poruche, ktorá
ich robila na tento právny úkon neschopnými. Rovnako ani nepreukázali, že by žalobca 1/ nebol schopný
dňa 11.04.2011 vnímať čítaný text notárskej zápisnice a ani záverečné prehlásenie, že mu bola sporná
notárska zápisnica prečítaná a vysvetlená. Samotné výpovede žalobcov 1/ a 2/ ako strany sporu boli

ako takýto dôkaz nedostačujúce, najmä ak tieto výpovede boli vo vzájomnom rozpore s ich skutkovými
tvrdeniami uvedenými v žalobe (resp. uvedenými ich právnym zástupcom). Súd sa nestotožnil ani s
argumentáciou žalobcov 1/ a 2/ v tom, že v danom prípade notárska zápisnica nebola riadne spísaná
a nemožno ju tak považovať za notársku zápisnicu podľa § 46 Notárskeho poriadku, a to z dôvodu
absencie uvedenia sídla notára JUDr. Andreja Kubaščíka.

Zanespornésúdkonštatoval,žezostranyžalobcov1/a2/akoajžalovaných1/a2/,došlokpodpisutejto
listiny (v jej prvopise) a teda v danom prípade, keďže išlo o písomný právny úkon, je právne významná
len vôľa žalobcov 1/ a 2/ vyjadrená v písomnom texte tejto listiny. Samotné zámery žalobcov 1/ a 2/
nevyjadrené v písomnom texte, alebo odlišné od zámerov zachytených v písomnom texte, sú tak právne
bezvýznamné.

Ani z toho dôvodu, že v danom prípade bola dojednaná medzi stranami sporu kúpna cena vo výške 1
euro nebolo možné považovať spornú kúpnu zmluvu za neplatnú (pre rozpor s dobrými mravmi podľa §
39 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti súd opätovne citoval právny názor Najvyššieho súdu ČR
vyslovený v právnej vete rozsudku sp. zn. 30 Cdo 1653/2009 zo dňa 31.08.2010, z ktorého vyplýva,
že dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (čo bolo aj v prejednávanom prípade) samo o sebe nevedie k

záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. V prejednávanom prípade však nebolo možné odhliadnuť
od skutočnosti, že nepochybne v súvislosti s uzavretím spornej kúpnej zmluvy žalovaní 1/ a 2/ sa
zaviazali v „Prehláseniach“ poskytnúť žalobcom 1/ a 2/ právo doživotného bývania a užívania spornej
nehnuteľnostiaprávoichdoopatrovaniaasúčasneposkytnúťE.V.právodoživotnéhobývaniaaužívania
spornej domovej nehnuteľnosti. Prípadná následná skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ tento svoj záväzok

neplnili, však nemôže nič zmeniť na okolnostiach, za ktorých bola sporná kúpna zmluva uzavretá, pričom
okolnosti, ktoré nastali po uzavretí právneho úkonu nemôžu mať vplyv na jeho absolútnu (ne)platnosť
podľa § 39 Občianskeho zákonníka a sú tak v tomto kontexte právne bezvýznamné. Súčasne bolo
potrebné prihliadať aj na to, že žalovaní 1/ a 2/ pred uzavretím spornej kúpnej zmluvy nesporne vykonali
určité investície na predmete kúpy, aj keď ich rozsah bol medzi stranami sporu sporný.

Pokiaľ tak ide o právne posúdenie otázky obnovy vlastníckeho práva žalobcov 1/ a 2/
k sporným nehnuteľnostiam v dôsledku platného odstúpenia od spornej kúpnej zmluvy listom zo dňa
15.11.2013 (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka) súd považoval za potrebné skonštatovať, že priamo
v spornej kúpnej zmluve nebolo medzi jej účastníkmi dojednané právo predávajúcich (žalobcov 1/ a2/) odstúpiť od tejto zmluvy. Právo žalobcov 1/ a 2/ ako predávajúcich odstúpiť od kúpnej zmluvy však
vyplývalo z § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to však za podmienky, že žalovaní 1/ a 2/ boli ako
kupujúci (a teda ako dlžníci) v omeškaní s plnením svojho záväzku z kúpnej zmluvy zaplatiť žalobcom 1/

a 2/ ako predávajúcim (a teda ako veriteľom) kúpnu cenu a súčasne tento svoj záväzok by nesplnili ani v
dodatočnej primeranej lehote poskytnutej im žalobcami 1/ a 2/. V konaní vyšlo najavo a táto skutočnosť
bola medzi účastníkmi nesporná, že žalobcovia 1/ a 2/ listom zo dňa 15.11.2013 (doručeným žalovaným
1/ a 2/ dňa 26.11.2013) od spornej kúpnej zmluvy odstúpili práve z dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ nesplnili
povinnosť zaplatiť kúpnu cenu ani v dodatočnej primeranej lehote. Sporné však už medzi stranami

sporu bolo skutkové tvrdenie žalobcov 1/ a 2/ (uvedené prvýkrát až na pojednávaní dňa 10.06.2016),
že žalovaní 1/ a 2/ im kúpnu cenu 1 euro v lehote splatnosti nezaplatili a že tak žalobcovia 1/ a 2/ dňa
10.11.2013 poskytli žalovaným 1/ a 2/ dodatočnú lehotu na plnenie tohto ich peňažného záväzku 2 dni.
Žalovaných1/a2/taknapreukázanieichtvrdeniazaťažovalodôkaznébremeno,pričompodľasúdubolo
možné konštatovať, že títo svoje skutkové tvrdenia o zaplatení kúpnej ceny okrem svojich výpovedí, že
žalobcovia 1/ a 2/ odmietli prijať v lehote splatnosti toto plnenie, nepodporili žiadnymi dôkazmi. V konaní

bolo nesporné len výlučne to, že žalovaní 1/ a 2/ plnili svoj dlh prostredníctvom poštovej poukážky až
potom,akoimbolodoručenéodstúpenieodkúpnejzmluvy,pričomžalobcovia1/a2/totoplnenieodmietli
prevziať. Na druhej strane však žalobcov 1/ a 2/ zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania
ich tvrdenia, že dodatočne dňa 10.11.2013 poskytli žalovaným 1/ a 2/ primeranú lehotu 2 dní na plnenie
ich peňažného záväzku z kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2011 zaplatiť kúpnu cenu 1 euro. V súvislosti s

hodnotením svedkov súd poukázal na ich veľmi pozitívny vzťah k žalobcom 1/ a 2/ a narušenosť vzťahov
k žalovaným 1/ a 2/. Konštatoval však aj to, že napriek zhode vo výpovediach týchto svedkov v tom,
že žalobca 1/ mal na stretnutí dňa 10.11.2013 vyzvať žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie 1 euro do 2
dní, sa v jednotlivých výpovediach týchto svedkov prejavili určité rozpory, ktoré pravdivosť ich výpovedí
ďalej do určitej miery spochybnili (vypovedali rôzne o čase, kedy malo dňa 10.11.2013 dôjsť k spornému

stretnutiu, rozchádzali sa v tom, na základe čoho mali na toto stretnutie prísť žalovaní 1/ a 2/). Aj samotné
výpovede žalovaných 1/ a 2/ sa ohľadom opisu nimi tvrdených skutočností (prvýkrát na pojednávaní dňa
10.06.2016 prostredníctvom ich právneho zástupcu) o dodatočnom poskytnutí primeranej lehoty 2 dní
na plnenie peňažného záväzku žalovaných 1/ a 2/ rozchádzali a ani nimi samotnými (prostredníctvom
ich právneho zástupcu) uvedené skutočnosti nepotvrdili. Súd porovnávajúc jednotlivé správy získané

výpoveďami označených svedkov navzájom ako aj vo vzťahu k výpovediam samotných žalobcov 1/ a 2/
a taktiež vo vzťahu k výpovediam žalovaných 1/ a 2/, teda hodnotiac dôkazy postupom podľa § 191 C. s.
p. dospel napokon k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ nimi označenými dôkazmi bezpochybne nepreukázali
svoje skutkové tvrdenia, že dňa 10.11.2013 vyzvali žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie kúpnej ceny vo
výške 1 euro v poskytnutej lehote 2 dní. Pochybnosť o týchto skutkových tvrdeniach žalobcov 1/ a 2/

napokonvyvolávaajtáskutočnosť,žekonkrétneskutkovétvrdeniaotom,žekdodatočnémuposkytnutiu
primeranej lehoty 2 dní podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka na plnenie peňažného záväzku
žalovaných 1/ a 2/ došlo konkrétne dňa 10.11.2013, žalobcovia 1/ a 2/ prezentovali až na pojednávaní
dňa 10.06.2016 (t. j. cca 2 a pol roka po podaní žaloby), a to len prostredníctvom ich právneho zástupcu.
Do dňa 10.06.2016 žalobcovia 1/ a 2/ len vo všeobecnosti tvrdili (v odstúpení od zmluvy zo dňa

15.11.2013 a v zmene žaloby zo dňa 31.12.2016), že mali poskytnúť žalovaným dodatočne primeranú
lehotu na plnenie ich peňažného záväzku. V samotnej žalobe takúto skutkovú okolnosť ani len neuviedli
(a ani nemohli, keďže k uplynutiu lehoty malo dôjsť až uplynutím dňa 12.11.2013, t. j. dva dni odo
dňa 10.11.2013 a žaloba bola spísaná ešte dňa 12.11.2013, pričom odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo
spísané až po spísaní žaloby dňa 15.11.2013).

Súd tak v konaní nemal za preukázané naplnenie podmienok pre odstúpenie od zmluvy podľa § 517
ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto považoval právny úkon žalobcov 1/ a 2/ - list zo dňa 26.11.2013
v časti odstúpenia od spornej kúpnej zmluvy - za nie platne urobený (pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka). Vzhľadom k vyššie uvedeným záverom nepovažoval v čase rozhodnutia vo
veci za preukázané vlastnícke právo žalobcov 1/ a 2/ k sporným nehnuteľnostiam. Žalobu preto zamietol

v plnom rozsahu.
S poukazom na ust. § 262 ods. 1 C. s. p. rozhodol o nároku žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania
podľa § 255 C. s. p. pričom vzhľadom na ich plný úspech vo veci, týmto vznikol nárok na náhradu
trov konania. Žalovaným 1/ a 2/, ktorí si takýto nárok uplatnili (spočívajúci v náhrade trov právneho
zastúpenia) priznal proti žalobcom 1/ a 2/ podľa § 255 ods. 1 C. s. p. nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 %. O výške náhrady bude rozhodnuté súdnym úradníkom v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p.
po právoplatnosti tohto rozsudku.2. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu.
Podľa nich súd vykonané dokazovanie nevyhodnotil objektívne. Samotné výpovede žalovaných

1/ a 2/ nekriticky prijal ako dôveryhodné a naopak obsah výpovedí svedkov neprijal pre údajnú
nedôveryhodnosť. Výsledkom bolo, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým základom. Mali výhrady k postupu súdu pri ich výsluchoch (súd ich prerušoval z dôvodu,
že nevypovedajú k veci). Uviedli, že nakoľko sú jednoduchí ľudia prítomnosť na súde pôsobila na nich
stresujúco a po zásahoch súdu do priebehu ich výpovede ešte viac sa vystresovali a znervózneli.

Nevedeli preto správne vyhodnotiť položené otázky, tiež či tá otázka sa týka jedného či druhého
stretnutia. Hlavne sa to týka výpovede žalobcu 1/ s poukazom na jeho zdravotný stav. Ďalej žalobcovia
1/ a 2/ uviedli, že nespochybňujú, že ich vôľa bola previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam na
žalovaných 1/ a 2/. Toto chceli riešiť a zabezpečiť cez prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
pri súčasnom: a/ zriadení vecného bremena právo doživotného bývania a užívania časti domu, ktorú
užívajú a záhrady pri dome vo svoj prospech, b/ dojednania povinnosti žalovaných 1/ a 2/ doživotne

im poskytovať a zabezpečovať potrebnú starostlivosť a doopatrovanie v starobe žalobcom 1/ a 2/, c/
zriadenie vecného bremena práva doživotného bývania pre syna E. V. v tomto dome. Toto deklarovali
nielen smerom k žalovaným 1/ a 2/, ale aj smerom k ostatným svojim deťom za prítomnosti všetkých.
Preto urobili stretnutie všetkých svojich detí, ktoré sa uskutočnilo dňa 10.04.2011, na ktorom došlo
medzi nimi a žalovanými 1/ a 2/ za prítomnosti a so súhlasom ich ostatných detí k dohode, že prevod

vlastníckeho práva sa uskutoční darovaním (darovacou zmluvou), ktorej súčasťou budú dojednania
o zriadení vecných bremien a právach a povinnostiach vyššie opísaných. Následne žalobcovia 1/ a
2/ opisovali skutočnosti, ktoré prechádzali uzavretiu zmluvy a ako došlo podľa nich k jej uzavretiu.
Poukazovali tiež na zdravotný stav žalobcu 1/ v čase uzavierania kúpnej zmluvy, ktorý bol veľmi zlý,
z hľadiska možnosti dostatočne dobre posudzovať situáciu okolo seba (bolo to krátko po mozgovej

príhode a v dôsledku zníženia kvality sluchu s ohľadom na vek). Toto bolo súdu známe zo samotného
priebehu súdneho konania, keď nerozumel o čom sa na pojednávaní hovorí, otázky sa mu museli klásť
zvýšeným hlasom a pod. Možno preto povedať, že žalobca 1/ pri podpise kúpnej zmluvy nebol s jej
obsahomdostatočneoboznámený.Žalobkyňa2/,kebysiajchcelakúpnuzmluvuprečítať,nemohla,lebo
nemala okuliare. Pri čítaní zmluvy notárom zachytila slová „že sa predáva za 1 euro. Vo svojej predstave

občana - laika si urobila svojský záver, že to sa tak píše, keď sa daruje. Chcela uzavrieť darovaciu
zmluvu, nechcela uzavrieť kúpnu zmluvu a od notára odchádzala s vedomím, že uzavrela darovaciu
zmluvu. A spolu s manželom dokonca odchádzali s vedomím, že došlo aj k zriadeniu vecného bremena,
práva doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti a povinnosti žalovaných 1/ a 2/ na ich doživotnú
starostlivosť a doopatrovanie. Žalobcovia 1/ a 2/ boli názoru, že stav pri uzavieraní a podpise kúpnej

zmluvy je komplot žalovaných 1/ a 2/ a notára JUDr. Kubaščíka proti nim. Uviedli, že žalovaný 1/ je v
blízkom vzťahu s notárom, čo je jedna zo skutočností, ktorá tomuto záveru nasvedčuje. Predovšetkým
však tomu svedčí fakt, že obsahom kúpnej zmluvy nie je dojednanie o zriadení vecných bremien práva
doživotného bývania a užívania v ich prospech a E. V. a dojednanie o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ o
poskytovaní im doživotnej starostlivosti a doopatrovania. Keď pred notárom na toto prišla reč, tak ich

notár presviedčal, že im to zabezpečuje žalovanými 1/ a 2/ podpísané prehlásenie. Zo strany notára
išlo o ich úmyselné zavádzanie. Žalovaní 1/ a 2/ to vedeli čo preukazuje ich správanie voči nim po
účinnosti kúpnej zmluvy. Ďalej tvrdili, že bez ohľadu na to, či by sa medzi nimi a žalovanými 1/ a 2/
uzavrela darovacia zmluva alebo kúpna zmluva, boli týmito v spojení s notárom uvedení do omylu, tento
omyl vyvolali a tak aj o tomto ich omyle žalovaní 1/ a 2/ vedeli. Ich vôľou v čase uzavretia spornej

zmluvy bolo zmluvne previesť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/ s tým,
že im žalovaní 1/ a 2/ umožnia doživotné užívanie sporných nehnuteľností a poskytnú zaopatrenie v
chorobe a starobe a súčasne žalovaní 1/ a 2/ umožnia doživotné užívanie sporných nehnuteľností aj E.
V.. Previesť vlastníctvo chceli iba pod podmienkou zriadenia vecných bremien a poskytnutia doživotného
zaopatrenia a starostlivosti. Podpísané prehlásenie však nie je tou právnou skutočnosťou, čo im to

umožňuje. Žalovaní 1/ a 2/ o tom vedeli a vedia. Žalovaná 2/ vo svojej výpovedi potvrdila, že sa zmluvne
nezriaďovalo právo doživotného užívania a bývania preto, lebo toto sa zapisuje do listu vlastníctva a v
prípade, že by si brali úver, tak banka by im pre zápis takej ťarchy nemusela dať úver. Žalobcovia 1/ a
2/ tvrdili, že ide iba o účelové vysvetlenie, prečo vecné bremeno pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti
nebolo zriadené. Ale aj keby to bola pravda a žalovaní 1/ a 2/ si vzali úver, určite, by to bolo spojené so

zápisom ťarchy záložného práva. V ďalšej časti odvolania uviedli, že je pre nich nepochopiteľné prijatie
záveru o nedôveryhodnosti svedkov U. a E. V. a Z. P., na tom základe, že uvádzajú rôzne časy stretnutia
konaného dňa 10.11.2013, či rozpory o tom, kto bol na stretnutie zavolať žalovaných 1/ a 2/. Podľa
nich skôr (nepodstatná) nepresnosť vo výpovediach svedkov svedčí o ich dôveryhodnosti, pretože jeodrazom rozdielneho vnímania a rozdielneho uchovania vnímanej udalosti v pamäti človeka. Svedkovia
o udalosti vypovedali s odstupom troch rokov a je iba prirodzené, že medzi zapamätávaním času udalosti
sú rozdiely - a to aj keď sú niekoľkohodinové. Všetci potvrdzujú, že udalosť - stretnutie sa stalo, opisujú,

čo bolo obsahom tejto udalosti a kto sa jej zúčastnil. Podľa nich skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ neuhradili
kúpnu cenu ani v náhradnej primeranej lehote, ktorú im oni ústne na stretnutí dňa 10.11.2013 poskytli
je preukázaná výsluchom hodnoverných svedkov. Žalobcovia 1/ a 2/ týmto navrhli, aby pred svojim
rozhodnutímotomtoodvolaníodvolacísúdvykonalvýsluchytýchtosvedkov.Opakovanýmdokazovaním
výsluchov týchto svedkov môže odvolací súd podľa nich posúdiť ich dôveryhodnosť. Súčasne navrhli

aj vykonanie ich výsluchu ako strán sporu. Spôsobom pri ktorom bude zohľadnený ich vek, mentálna
úroveň i zdravotný stav. Preukazom zámeru, ktorý žalovaní 1/ a 2/ sledovali uzavretím kúpnej zmluvy je
ich chovanie a správanie po ich odvkladovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Títo nikdy nechceli,
aby oni a E. V. mali k nehnuteľnostiam právo doživotného užívania a bývania a už vôbec nemali záujem
poskytovať im doživotnú starostlivosť a opateru. Podľa žalobcov 1/ a 2/ preto prvostupňový súd na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok navrhli zrušiť a rozhodnúť
podľa ich návrhu, pričom sa im priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu
navrhli odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdiť a žalobcov 1/ a

2/ zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania. K výhradám k priebehu výsluchov žalobcov 1/ a 2/
vznesených v odvolaní považovali prioritne za potrebné uviesť, že pokiaľ mali títo akékoľvek námietky
či pripomienky, tieto boli oprávnení a povinní vznášať priamo počas ich výsluchov. Žalobcovia 1/ a
2/ sú v spore zastúpení právnym zástupcom, ktorého úlohou je nielen pripraviť týchto ako svojich
klientov na konanie, ale aj prípadne namietať všetky tie skutočnosti, ktoré sú podľa jeho posúdenia

na ujmu práve jeho klientov. Žalovaní 1/ a 2/ zdôraznili, že výsluchy žalobcov 1/ a 2/ súd vykonal
plne súladne s procesným právom (čo napokon vyplýva aj zo zápisníc jednotlivých pojednávaní).
Súd je oprávnený prerušiť výsluchy strán sporu, pokiaľ tieto vybočujú z rámca prejednávanej veci,
a to aj opakovane. Oneskorené vznášanie výhrad k postupu súdu pri výsluchu žalobcov podľa ich
názoru len potvrdzuje už konštatované zistenia súdu prvej inštancie ohľadom snahy žalobcov 1/ a 2/ o

dodatočné odstraňovanie existujúcich rozporov v ich výpovediach, ktoré taktiež prispeli k neuneseniu
dôkazného bremena žalobcov 1/ a 2/ vo vzťahu k nim vyprodukovaným skutkovým tvrdeniam v spore.
Mali za to, že výhrady žalobcov 1/ a 2/ sú jednak oneskorené a jednak v celom rozsahu nedôvodné,
vznesené s úmyslom zľahčovať zistené rozpory v ich výpovediach. Podľa názoru žalovaných 1/ a
2/ súd sa veľmi dôsledne a presvedčivo vysporiadal s argumentáciou žalobcov 1/ a 2/ týkajúcou sa

namietanej absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy keď konštatoval, že vôľa žalobcov 1/ a 2/ previesť
sporné nehnuteľnosti nebola podmienená konkrétnou formou právneho úkonu zmluvného prevodu
(darovanie/kúpa) a že v konaní nebolo preukázané, že by sa oni dopustili akéhokoľvek konania,
ktoré mohlo uviesť žalobcov 1/ a 2/ do omylu, resp. že by o takomto ich omyle mali mať vedomosť.
Poukázali tiež na to, že v rámci odvolania žalobcovia 1/ a 2/ už zotrvali na tom, že kúpna zmluva im

bola riadne prečítaná u notára, pričom túto podpísali. Namietali však, že z čítaného prejavu nevedeli
zrozumiteľneposúdiť,čijetoto,čochcelinaozajpodpísať.Navyše,zdôvodunepriaznivéhozdravotného
stavu žalobcu 1/ (krátko po mozgovej príhode a zlý slúch) tento nebol pri podpise kúpnej zmluvy s jej
obsahom dostatočne oboznámený. Uvedené námietky žalobcov 1/ a 2/ žalovaní 1/ a 2/ považovali za
irelevantné, keďže tieto námietky, ak ich považovali za opodstatnené, mali uplatniť priamo u notára pri

čítaní a uzatváraní kúpnej zmluvy, resp. pokiaľ údajne nevedeli, čo podpisujú, ako teraz tvrdia, nemali
pristúpiť k podpisu kúpnej zmluvy. Neopodstatnenosť predmetných námietok žalobcov 1/ a 2/ je daná
aj tým, že v prípade písomného právneho úkonu je právne významná výlučne vôľa žalobcov 1/ a 2/
vyjadrená v písomnom texte tejto listiny a samotné zámery žalobcov 1/ a 2/ nevyjadrené v písomnom
texte alebo odlišné od zámerov zachytených v písomnom texte sú právne bezvýznamné. Tvrdenia

o údajnom „komplote“ s notárom sú podľa žalovaných 1/ a 2/ jednak ničím nepodložené a jednak v
celom rozsahu nepravdivé. Pokiaľ sa žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní zameriavali na to, že chceli mať
zriadené doživotné právo bývania, strany sporu pristúpili k podpisu písomných prehlásení, ktoré oni
doposiaľ riadne dodržiavajú. Žalobcovia 1/ a 2/ spoločne so synom E. v sporných nehnuteľnostiach
aj naďalej bývajú. Ďalej podľa žalovaných 1/ a 2/ súd prvej inštancie v dotknutom rozsudku opäť

veľmi precízne a obsiahlo s odkazom na vykonané dokazovanie vysvetlil, z akých dôvodov výpovede
svedkov nepovažoval za dôveryhodné. Námietky žalobcov 1/ a 2/ sú preto neopodstatnené. Podľa
nich nedôveryhodnosť svedeckých výpovedí navyše naznačuje aj fakt, že všetci svedkovia zhodne a
totožne vypovedali o presnom dátume udalosti, ktorá sa mala stať tri roky spätne pre ich výpoveďami,a „vzácne“ sa zhodli aj na dĺžke údajne poskytnutej dodatočnej dvojdňovej lehoty pre zaplatenie kúpnej
ceny, avšak žiadne iné detaily stretnutia už zhodne uviesť nevedeli. Skutočnosť, že žalobcovia 1/ a
2/ im neposkytli žiadnu dodatočnú lehotu na zaplatenie kúpnej ceny pred odstúpením od zmluvy (na

tvrdenom stretnutí konanom dňa 10.11.2013) preukázateľne vyplýva už len z rozporuplných vyjadrení
samotných žalobcov 1/ a 2/, ktoré sú navyše v rozpore s ich predchádzajúcimi skutkovými tvrdeniami
produkovanými cestou ich právneho zástupcu, ako aj so svedeckými výpoveďami nimi navrhovaných
svedkov. Neboli tak splnené zákonné podmienky pre odstúpenie od kúpnej zmluvy zo strany žalobcov
1/ a 2/, čo správne právne posúdil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Pokiaľ žalobcovia

1/ a 2/ navrhli odvolaciemu súdu opätovný výsluch svedkov navrhnutých nimi už v konaní, na základe
ktorého má odvolací súd možnosť posúdiť ich dôveryhodnosť, uvedený návrh opäť považovali len za ich
účelovú snahu o odstránenie vzájomných rozporov medzi ich výpoveďami a nimi navrhnutých svedkov
v konaní pred súdom prvej inštancie (podobne ako v písomnom vyjadrení zo dňa 13.10.2016, v ktorom
mal žalobca 1/ vo svojom vlastnom výsluchu písomne produkovať skutkové tvrdenia formulované svojim
právnym zástupcom odlišne ako uvádzal v rámci výsluchu).

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou sporu (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

(§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C. s. p.

5. V preskúmavanej veci sa žalobcovia 1/ a 2/ voči žalovaným 1/ a 2/ domáhali určenia, že nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v k. ú. Y. X., evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXX, vedenom Okresným
úradom Kysucké Nové Mesto, katastrálnym odborom ako parcela KN-C č. 39/1 - zastavané plochy a

nádvoria o výmere 683 m2, parcela KN-C 39/2 - záhrady o výmere 383 m2 a stavba rodinného domu
súp. č. XX postavené na parcele KN-C č. 39/1 sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, žalobcov
1/ a 2/.

6. Podľa okresného súdu žalobcovia 1/ a 2/ odvodzovali svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam

od toho, že kúpna zmluva uzavretá vo forme notárskej zápisnice spísaná dňa 11.04.2011, ktorou mali
títo previesť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, a na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho
práva na žalovaných 1/ a 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom pre absenciu vôľovej zložky
právneho úkonu žalobcov 1/ a 2/ ako i nedostatok formy s tým, že v prípade platnosti spornej kúpnej
zmluvy došlo zo strany žalobcov 1/ a 2/ k platnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy listom zo dňa

15.11.2013 doručeným žalovaným 1/ a 2/ dňa 20.11.2013 po tom, čo žalovaní 1/ a 2/ nezaplatili kúpnu
cenu vo výške 1 eur podľa spornej kúpnej zmluvy ani v dodatočnej lehote poskytnutej im žalobcami
1/ a 2/, čím došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy od počiatku a k obnoveniu vlastníctva žalobcov 1/ a 2/ k
sporným nehnuteľnostiam.

7. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol majúc za to, že sporná kúpna
zmluva nie je neplatným právnym úkonom a pre nepreukázanie naplnenia podmienok pre odstúpenie
od zmluvy.

8. V zmysle ust. § 380 ods. 2 C. s. p. odvolací súd je pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia

viazaný dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzil v podanom odvolaní. Výnimku predstavujú len nedostatky
týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada ex offo, teda aj bez toho, aby boli v
odvolaní uplatnené. To znamená, že ak odvolací súd nezistí v rámci odvolacieho konania vady ohľadne
procesných podmienok, napadnuté rozhodnutie môže preskúmať len z hľadiska dôvodov vymedzených
odvolateľom.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu vadu v rámci postupu
prvoinštančného súdu, ktorá by sa týkala procesných podmienok. Mohol preto vyhodnotiť správnosť
napadnutého rozsudku iba z hľadiska odvolacích dôvodov uvedených žalobcami 1/ a 2/ v podanom
odvolaním.

10. Oboznámením sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutie prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že súd v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie nutné na posúdenie
uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil,pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam a zdieľa aj jeho správny právny záver, ktorým žalobu
žalobcov 1/ a 2/ zamietol. V súlade s § 387 ods. 2 C. s. p. sa v celom rozsahu stotožňuje i s
jeho odôvodnením, ktoré je jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vyporiadava

so všetkými relevantnými, skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi a teda spĺňa zákonné kritéria
uvedené v § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť.

11. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní vytýkali súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. V súvislosti s odvolacími dôvodmi v odvolaní namietali hlavne vyhodnotenie dokazovania. V prvom
rade mali výhrady k postupu súdu pri ich výsluchoch v tom, že ich súd prerušoval a nevedeli správne
vyhodnotiť položené otázky. V tomto smere odvolací súd poukazuje na zápisnice o pojednávaní, z
obsahuktorýchvyplýva,ževýsluchyžalobcov1/a2/bolivykonávanénáležiteadôsledne.Vzápisniciach

boli zaznamenané zo strany súdu i iných subjektov prítomných na pojednávaní položené otázky i
odpovede na ne. Okrem toho sa odvolací súd oboznámil aj s obsahom zvukových nahrávok súdnych
pojednávaní. Z nich vyplýva, že im bola daná možnosť uviesť rozhodné skutočnosti a to trpezlivo aj s
ohľadom na ich vek. Nedochádzalo k svojvoľnému prerušovaniu výpovedí žalobcov 1/ a 2/. Pokiaľ sa
všaktítoprivýpovediachodkláňaliodveciatedaodskutočnostírozhodujúcichpresporbolopovinnosťou

súdu ich v tomto smere prerušiť a usmerniť. Napokon samotní žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní uviedli, že
súd ich prerušoval z dôvodu, že nevypovedajú k veci. Okrem toho zo zápisníc ani zvukových nahrávok
súdnych pojednávaní nevyplýva, že by splnomocnený zástupca žalobcov 1/ a 2/ vznášal výhrady voči
súdu ohľadom postupu pri výsluchoch žalobcov 1/ a 2/. Odvolací súd považoval preto námietky žalobcov
1/ a 2/ za účelové a na tieto neprihliadol.

13. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej v odvolaní namietali, že sporné nehnuteľnosti nechceli žalovaným 1/ a 2/
predať ale darovať, že pri podpise kúpnej zmluvy mali byť uvedení do omylu aj zavádzaním notára
vzhľadom na jeho vzťah k žalovanému 1/.
Podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia 1/ a 2/ mali vôľu previesť

sporné nehnuteľnosti na žalovaných, čo napokon títo v odvolaní potvrdili s tým, že im žalovaní umožnia
doživotné užívanie sporných nehnuteľností a poskytnú zaopatrenie v chorobe a starobe a umožnia
užívania sporných nehnuteľností aj ich synovi, ktorá skutočnosť bola deklarovaná formou prehlásenia,
ktoré všetci podpísali. Naviac je nesporné, že právo bývania a užívania je žalovanými 1/ a 2/ aj
umožňované. Z toho dôvodu nebolo možné konštatovať, že by žalobcovia 1/ a 2/ boli uvedení do omylu.

Tvrdenia o údajnom „komplote“ s notárom neboli podľa odvolacieho súdu ničím podložené.

14. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní vytýkali súdu nesprávny záver o nedôveryhodnosti svedkov,
s touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Poukazuje na to že, pri výsluchoch svedkov okresný
súd postupoval v súlade s ust. § 200 a § 202 C. s. p. V odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil výpovede

svedkov z hľadiska ich vieryhodnosti nielen s ohľadom na vzťah k stranám sporu ale aj reprodukované
skutočnosti. Záver potom správne zhodnotil aj s ohľadom na ďalšie zistené skutočnosti.

15. Napokon žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní navrhli, aby odvolací súd žalobcov 1/ a 2/ a svedkov
opakovane vypočul.

Podľa § 378 ods. 1 C. s. p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 188 ods. 1 C.
s. p. súd vykonáva dôkazy na pojednávaní. Z ustanovenia § 187 ods. 1 C. s. p. vyplýva, že za
dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom
z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina,

odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný,
určí ho súd (§ 187 ods. 2 C. s. p.). Podľa § 384 ods. 1 C. s. p. ak má odvolací súd za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom
toho, aby odvolací súd mohol zmeniť (inak vyhodnotiť vykonané dokazovanie) napadnuté rozhodnutie

súdu prvej inštancie, je ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Čiže ak dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Odvolací
súd z dokazovania vykonaného súdu prvej inštancie nevyvodil odlišné skutkové závery, ako súd prvejinštancie. Nemal preto dôvod vykonať (zopakovať) v navrhovanom rozsahu dokazovanie výsluchom
žalobcov 1/ a 2/ a svedkov.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval námietky žalobcov 1/ a 2/ za dôvodné a rozsudok
okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý
nebol osobitne napadnutý odvolaním.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania boli žalovaní 1/ a 2/ a to v celom
rozsahu, preto im súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a
podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).