Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/34/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223472
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117223472.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Anny Ilčinovej a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Š. O., G.. XX.X.XXXX,
E. K. O. XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpený JAKUBIS & PARTNERS s. r. o., so sídlom Zámocká

36, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 990 365, za účasti osobitného subjektu na
strane žalovaného občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom
Štefánikovo námestie 7, 811 05 Bratislava, IČO: 42 362 962, o zaplatenie 2.549,77 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10Csp/213/2017-156 zo dňa 18.12.2018,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Ruší rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku, ktorým bola žaloba

čiastočne zamietnutá a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.434,27 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo

sumy 1.852,46 eur od 24.6.2017 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 91 % o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
dňa 15.11.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 2.549,77 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.852,46 eur od 24.6.2017 do zaplatenia.

3. Žalobu odôvodnil tým, že bola na neho postúpená pohľadávka A. A., Q..A.. voči žalovanému zmluvou

o postúpení pohľadávok. Pohľadávka vznikla na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi jeho právnym
predchodcom a žalovaným dňa 30.11.2011, na základe ktorej poskytol postupca žalovanému peňažné
prostriedky. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť. Pohľadávka
žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 2.549,77 eur, ktorá
pozostávala z istiny vo výške 1.852,46 eur, z riadneho úroku vo výške 580,21 eur, z úroku z omeškania
vo výške 117,10 eur. Žalovaný po postúpení pohľadávky do dnešného dňa nevykonal žiadne úhrady.

Uplatnil si aj úrok z omeškania počnúc dňom 24.6.2017, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti
postúpenia pohľadávky.4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že zmluva je svojou povahou spotrebiteľskou zmluvou, a preto
sa riadi režimom Občianskeho zákonníka. Neplatné je podľa § 52 ods. 2 OZ preto aj prípadné dojednanie

o režime Obchodného zákonníka. Namietal, že žalobca nedokázal, že pohľadávka bola spôsobilá
na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať
za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému
uplatňovať pred súdom. V prejednávanom prípade je teda nevyhnutné, aby právny predchodca žalobcu
preukázateľne zaslal žalovanému výzvu podľa § 92 ods. 8 ZoB a následne po tejto výzve bol žalovaný

aspoň 90 dní v omeškaní. Ak žalobca nepreukáže kumulatívne splnenie oboch podmienok, má sa
za to, že išlo o neplatné postúpenie pohľadávky s následkom absencie aktívnej legitimácie žalobcu
v tomto konaní. K žalobcom predloženému Oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa
24.1.2017 a výzve k úhrade zo dňa 10.7.2017 uviedol, že výzva 1/ je úkonom banky, ktorým vyhlasuje
mimoriadnu splatnosť úveru a výzvou 2/ vyzýva žalobca žalovaného splniť pohľadávku, ktorá mu vznikla
voči právnemu predchodcovi žalobcu. Žalovaný má za to, že tieto dve výzvy nemožno považovať za

výzvy v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Zdôraznil, že doposiaľ nebolo preukázané, že právny predchodca
(banka) zaslal žalovanému výzvu pred postúpením pohľadávky. Zároveň vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku. Žiadal žalobu zamietnuť.

5. Súd prvej inštancie na danú vec aplikoval ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 1 ods. 8, § 9

ods. 1, 2 všetko zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy 30.11.2018 ako aj § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách.

6. S ohľadom na námietku aktívnej legitimácie, ktorú vzniesol žalovaný, súd prvej inštancie v prvom rade

skúmal, či došlo k platnému postúpeniu z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, a teda či žalobca
je nositeľom práv pôvodného veriteľa a či si môže vo vzťahu k žalovanému tieto práva, ktoré mali naňho
prejsť, uplatňovať aj na súde.

7. Nie je podľa súdu prvej inštancie sporným, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8

zákona o bankách môže byť teda iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky),
atozapredpokladupredchádzajúcejpísomnejvýzvypotom,čobolklientbankynepretržitedlhšieako90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

8. Z obsahu spisu je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že právnym predchodcom žalobcu bola A.
A.Q., Q..A.., ktorá so žalovaným uzatvorila zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V súlade s § 92 ods. 8
zákona o bankách potom mohla A. A., Q..A.. ako banka postúpiť peňažný záväzok, s ktorým by bol
žalovaný v omeškaní viac ako 90 dní, na základe písomnej zmluvy inej osobe, pokiaľ dlžníka, teda
žalovaného písomne vyzvala na úhradu záväzku, s ktorým bol v omeškaní. Na takéto konanie banky

súhlas žalovaného potrebný nebol.

9. Vykonaným dokazovaním bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu
A. A., Q..A.. ako pôvodný veriteľ vyzval dňa 25.11.2016 žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok
úveru a zároveň ho upozornil, že ak dlžnú sumu v lehote 15 dní neuhradí, banka je oprávnená vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy.

10. Vzhľadom na to, že k úhrade pohľadávky v zmysle uvedenej výzvy nedošlo, právny predchodca
žalobcu podaním zo dňa 24.1.2017 vyhlásil ku dňu 29.12.2016 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo
zmluvy. Zároveň týmto podaním žalovaného vyzval uhradiť pohľadávku zo zmluvy vo výške 2.403,88

eur do 15 dní na jeho číslo účtu. Predmetné oznámenie bolo odoslané dňa 30.1.2017, čo je zrejmé z
podacieho hárku predloženého žalobcom (č.l. 80).

11. Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že právny predchodca žalobcu preukázateľne
žalovanému zaslal dňa 30.1.2017 písomnú výzvu, v zmysle ktorej požadoval od žalovaného uhradiť

zročný dlh vo výške 2.403,88 eur v lehote 15 dní. Žalovaný nesporne v tejto lehote dlžnú sumu nezaplatil,
čo je zrejmé jednak z toho, že to nespochybňuje, ale i z toho, že podaním zo dňa 22.3.2017 opätovne
oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že ak dlžnú sumu tentoraz už vo výške 2.460,06 eur
neuhradí, je oprávnený postúpiť pohľadávku tretej osobe. Vychádzajúc z uvedeného je súd toho názoru,že žalovaný svoj peňažný záväzok voči banke napriek výzve zo dňa 24.1.2017 (č.l. 80) neuhradil, pričom
bol v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a preto bola A. A. Q..A.. oprávnená dňa
23.6.2017 pohľadávku postúpiť žalobcovi.

12. So zreteľom na to možno podľa súdu prvej inštancie konštatovať, že bolo preukázané splnenie
zákonných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, a teda to, že v čase
postúpenia pohľadávky bol už úver zosplatnený a postupca si splnil aj svoju povinnosť pred postúpením
pohľadávky vyzvať žalovaného na úhradu jeho dlhu. Súd teda považoval za platnú zmluvu o postúpení

pohľadávky, v dôsledku čoho žalobca je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom
uplatnené v tomto konaní.

13. Z vykonaného dokazovania má okresný súd preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu
o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe tejto
zmluvy boli žalovanému, ktorý je fyzickou osobou nepodnikateľom, dočasne poskytnuté peňažné

prostriedky vo forme úveru vo výške 3.000,- eur právnym predchodcom žalobcu, ktorý poskytuje úvery v
rámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnosti.Uzatvorenázmluvaobsahovalavšetkypovinnénáležitosti
vyžadované ZoSÚ v § 9 ods. 2 reflektujúc jeho eurokonformný výklad v porovnaní s článkom 10 ods. 2
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.

14. Nárok uplatnený žalobou je teda v časti o zaplatenie istiny 1.852,46 eur (poskytnutý úver 3.000,-
eur - uhradená suma 1.147,54 eur započítaná na istinu = 1.852,46 eur) v plnom rozsahu dôvodný, keď
žalovaný žalobcovi pohľadávku v uvedenej výške neuhradil, jej výšku nerozporoval, a preto súd zaviazal
žalovaného k jej uhradeniu.

15. K uvedenej sume bolo potrebné priznať aj kapitalizovaný zmluvný úrok z istiny vyčíslený do
zosplatnenia úveru (t.j. do 29.12.2016) po započítaní realizovaných úhrad vo výške 464,71 eur (580,21
eur - 115,5 eur).

16. Rovnako priznal súd prvej inštancie aj kapitalizovaný úrok z omeškania vyčíslený do 21.6.2017

vo výške 117,10 eur. Žalovaný bol totiž povinný splácať jednotlivé splátky úveru v stanovenej lehote
splatnosti a následne nesplatenú časť úveru zaplatiť na základe výzvy na predčasné splatenie úveru
zo dňa 29.12.2016. Keďže túto povinnosť nesplnil, dostal sa dňom nasledujúcim do omeškania s
plnením peňažného dlhu. S ohľadom na to vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania.
Žalobcompožadovanásadzbaúrokovzomeškaniapredstavovala8%ročneatátonepresahovalavýšku

stanovenú predpismi občianskeho práva. Žalovanému bola preto uložená povinnosť zaplatiť okrem
kapitalizovaných úrokov z omeškania aj úroky z omeškania vo výške 8 % ročne z istiny pohľadávky,
teda zo sumy 1.852,46 eur od 24.6.2017 (nasledujúceho dňa po postúpení pohľadávky tak, ako to žiadal
žalobca) do zaplatenia.

17. Okresný súd však nepovažoval za opodstatnený nárok žalobcu týkajúci sa zmluvného úroku vo
výške 12,90 % ročne zo sumy nesplatenej istiny od 30.12.2016 do 21.6.2017 vo výške 115,50 eur,
teda úroku po zosplatnení úveru do 21.6.2017. Istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov
veriteľom vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú
vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti

úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však
musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca ako veriteľ preto nemohol
oprávnene požadovať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po
vyhlásení celého úveru za splatný dňa 22.6.2018 sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí, žalobcovi
prislúchajú len úroky z omeškania. Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorá je

odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti. Žalobca
poskytuje zmluvne finančné prostriedky žalovanému iba po dobu platnosti úverovej zmluvy, po vyhlásení
splatnosti požaduje peňažné prostriedky vrátiť v poskytnutej výške, teda nie je oprávnený požadovať
od žalovaného aj zmluvne dohodnuté úroky, ale iba úroky z omeškania. V tomto smere súd poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98 (R 59/1998), v ktorom bolo konštatované,

že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok a od
splatnosti je dlžník v omeškaní a žalobca musí platiť úroky z omeškania. Tento výklad považoval za
ústavne akceptovateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa
18.9.2012.18. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným, súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú.
Vykonaným dokazovaním mal totiž súd za preukázané, že posledná splátka zo strany žalovaného

bola uhradená dňa 25.5.2015, pričom mimoriadna splatnosť úveru bola následne vyhlásená ku dňu
29.12.2016. Od zosplatnenia úveru a dokonca ani od zaplatenia poslednej splátky zo strany žalovaného
do podania žaloby dňa 15.11.2017, neuplynula 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku.

19. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1

CSP podľa pomeru úspechu strán sporu nezistiac dôvody pre aplikáciu § 257 CSP. Žalobca bol úspešný
v rozsahu v rozsahu 95,5 %. Žalovaný mal úspech iba v rozsahu 4,5 % (a to v časti zamietnutého úroku
vo výške 115,5 eur), a preto má žalobca voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91
% (95,5 % - 4,5 %), o ktorých výške bude rozhodnuté v samostatnom uznesení po právoplatnosti tohto
rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

20. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcej časti výrokov I. a III. (výroku o náhrade trov konania) podal
žalovaný včas odvolanie, keď mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil postavenie
žalobcu ako aktívne vecne legitimovaného z dôvodu nedodržania podmienok postúpenia pohľadávky,
keď žalobca nepreukázal spojenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č.
483/2011 Z.z. o bankách.

21. Žalovaný považuje za dôležité sa vyjadriť k nasledujúcim skutočnostiam. Žalobca v tomto konaní
predložil na podporu svojich argumentov niekoľko listinných dôkazov medzi ktorými sú Výzva zo dňa
25.11.2016, Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 24.1.2017 (podaná bola na poštovú
prepravudňa28.3.2017avrátenábolaodosielateľovidňa19.04.2017)aZmluvuopostúpenípohľadávky

zo dňa 23.6.2017 a Výzvu k úhrade zo dňa 10.7.2017 (adresovanú žalovanému už priamo žalobcom).
Z týchto listinných dôkazov predložených v tomto konaní vyplýva, že žalobca doposiaľ nepreukázal, že
v čase postúpenia pohľadávky právny predchodca žalobcu konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB.

22. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienok platného

postúpenia pohľadávky v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. Zdôrazňujeme, že
žalobca v tomto konaní doposiaľ nepreukázal ani len riadne odoslanie Výzvy zo dňa 25.11.2016 a teda
právny predchodca nedodržal ani druhú z podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB a to nepretržité
omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

23. Žalovaný preto považuje za dôležité poukázať na Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. lCdo/147/2017 zo dňa 24.4.2018:
,,Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý
nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru).
Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné

zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následne nepretržité omeškanie
dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia
čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym
predpisomvovzťahukObčianskemuzákonníku.Tietoistépodmienkymusiabyťsplnenéajpriprelomení
bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené

spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Podľa § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku,
ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode dlžníka. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade,
ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 9 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na
nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o
bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o

neplatný právny úkon v zmysle §39 Občianskeho zákonníka.“

24. Ak by sme súhlasili s názorom, že 90 dní je potrebné rátať od okamihu kedy sa dlžník dostal prvýkrát
do omeškania, tak možno povedať, že v praxi by to znamenalo, že klient banky bude v omeškaní napr.
90 dní a banka mu zašle výzvu v 90. deň omeškania a následne na druhý deň postúpi svoju pohľadávku

na tretí subjekt. Podľa názoru žalovaného lehota 90 dní má ochrannú funkciu klienta banky, aby mohol
po tom, čo je na to bankou vyzvaný splniť svoj splatný záväzok. Strácalo by význam, ak by sme pripustili,
že banka môže aj na druhý deň po odoslaní výzvy postúpiť bankovú pohľadávku. Z ust. § 92 ods. 8
a aj z rozsudku NS SR jednoznačne vyplýva, že až po preukázateľnom odoslaní resp. doručení výzvybanky a až po uplynutí 90 dní od tohto doručenia môže banka postúpiť svoju pohľadávku na tretí subjekt.
Súčasne však treba dodržať ďalšie podmienky ako napr. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, či
výpoveď zmluvy, keďže predmetom postúpenia môže byť len splatný bankový úver resp. jeho splatná

časť a nie tzv. živý úver.
25. V závere svojho odvolania žalovaný poukazuje na rozdiel medzi 1/ Výzva v zmysle ust. § 92 ods. 8
ZoB a 2/ Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Výzva je zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB, zatiaľ čo Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnostijeúkonombanky,ktorýmsibankauplatňujesvojeprávozosplatniťúverdlžník.Tietodvaúkony

nemožno podľa žalovaného nijako nahradiť a už vôbec nemožno tvrdiť, že 2/ Oznámenie je zároveň
aj 1/ Výzvou. Žalovaný poukazuje už na samotný text Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 24.1.2017:
,, Týmto listom Vám oznamujeme, že Banka vyhlásila ku dňu 29.12.2016 mimoriadnu splatnosť
pohľadávky zo Zmluvy. Pohľadávku zo Zmluvy vo výške 2403,88 eur uhraďte do 15 dní na číslo účtu....
“ Z tohto textu jasne vyplýva, že ide o úkon banky, ktorým bol úver žalovaného zosplatený, a teda je

nepochopiteľné ako môže súd tento listinný dôkaz považovať za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhoval žalovaný aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej
časti v zmysle § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zaväzujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamieta a v

tom výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol tento výrok potvrdil.

27. Osobitný subjekt na strane žalovaného sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

28. Žalobca vo svojom vyjadrení sa plne stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol, aby dovolací

súd potvrdil.

29. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 387 a nasl.
CSP. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, pričom vychádzajúc z aplikácie

ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keďže bol toho názoru, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci
si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verný záujem. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je potom viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bol viazaný rozsahom

odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou § 380 ods. 2 CSP) tak ako boli uplatnené v
zákonnej odvolacej lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie
i konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného v časti, ktorou
bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi istinu s príslušenstvom ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov
konania je dôvodné, v dôsledku čoho musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním

napadnutej časti ako závislom výroku o trovách prvoinštančného konania zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie, pretože by nebolo účelné vykonávať dokazovanie odvolacím súdom. Rozsudok súdu
prvej inštancie v zamietavej časti vo veci samej nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť
(§ 226, § 228 ods. 1 CSP) a preto nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť
prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.

30. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „ZoB“), ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých inýchzáväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

31. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie záveru súdu prvej inštancie a posúdenie spornej
skutočnosti v predmetom konaní na základe odvolacej námietky týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu v spore. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého
účastník je subjektom práva, resp. povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Skúmanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia

tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je základnou povinnosťou súdu, pričom súd vecnú legitimáciu
skúma vždy aj bez návrhu. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu má za následok zamietnutie
jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je v zásade možne nadobudnúť aj postúpením
pohľadávky, ktorá je predmetom konania. Uvedené platí ak k postúpeniu pohľadávky dôjde pred začatím
súdneho konania.

32. Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zakladá nový záväzok len
medzi postupníkom a postupcom, pričom obsah nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku
postupcu do majetku postupníka, obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným
uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka. Jeho postavenie sa
mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámil (§ 526 Občianskeho zákonníka).

Nemení sa nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť. Postavenie dlžníka sa
potom, ako mu niektorí z účastníkov zmluvy o postúpenie pohľadávky postúpenie oznámi spôsobom
predpokladaným v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka mení len v tom, že namiesto pôvodného
veriteľa musí dlh splniť postupníkovi. Pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi
a takýmto plnením sa zbaviť záväzku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1ObdoV/82/2005 zo dňa 28.11.2007).

33. V danom prípade zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.6.2017 predchodca žalobcu A.
A., Q..A.. postúpila pohľadávku voči žalovanému uplatňovanú následne v tomto konaní. Postúpenie
pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonníka v ustanovení § 524 a nasl., keďže v

prejednávanej veci postupcom bola banka pri rozhodovaní je nutné zohľadniť i špeciálnu právnu
úpravu postúpenia pohľadávky bankou obsiahnutú v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách v konkrétnom
ustanovení § 92 ods. 8.

34. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako špeciálny právny predpis

upravoval osobitný postup pri postúpení pohľadávky inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.
Zákonnými podmienkami pre takéto postúpenie boli kumulatívne existencia písomnej výzvy k zaplateniu
a dlžníkovo omeškanie so splnením trvajúco nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Pre splnenie
podmienky písomnej výzvy bolo nevyhnutné aby sa takáto dostala do dispozičnej sféry dlžníka.
Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. Odvolací súd na

rozdiel od prvoinštančného konštatuje, že žalobca doposiaľ nepreukázal, že by písomná výzva jeho
právnehopredchodcuzodňa25.11.2016adresovanážalovanémuoznamujúcamuomeškaniesplácania
pohľadávky ku dňu 24.11.2016 vo výške 1.249,71 eur viac ako 4 mesiace a zároveň ho vyzývajúca na
úhradu v lehote najneskôr 15 dní od doručenia bola žalovanému čo i len odoslaná. Uvedené je podstatné
pre naplnenie stanovenej zákonnej podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods.

8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. V prípade, ak táto
nebola žalovanému doručená k postúpeniu dôjsť nemohlo a uvedená zmluva o postúpení pohľadávok
je tak neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 28.3.2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017). Súd prvej inštancie preto nepostupoval správne ak neskúmal
doručenie tejto výzvy žalovanému, nakoľko táto absencia má za následok nedostatok vecnej aktívnej

legitimácie žalobcu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu zo dňa
24.1.2017 nemožno podľa odvolacieho súdu považovať za výzvu ako má na mysli vyššie uvedené
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že v zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR je zverejnené pod RC 60/2018 rozhodnutie NS SR z
24.4.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017, ktoré výslovne dospelo k záveru, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona

č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež právo klienta v
súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banke, ku ktorému došlo v rozpore s týmto
ustanovením je neplatný právny úkon.35. Predloženie výzvy bez preukázania je doručenie, resp. doručovanie žalovanému na účely splnenia
podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nepostačuje. Písomnú výzvu banky na plnenie je
potrebné podľa odvolacieho súdu považovať za hmotnoprávny úkon, na naplnenie účinkom ktorého sa

vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda je potrebné predmetnú výzvu účinne
dostať do dispozičnej sféry adresáta. Aplikáciu tohto konkrétneho ustanovenia Občianskeho zákonníka
nemôžu strany vylúčiť svojou dohodou, a to ani v zmysle všeobecných obchodných podmienok
pôvodného veriteľa.

36. Súd prvej inštancie preto viazaný vyššie vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu zistí,
že predmetná výzva na zaplatenie právneho predchodcu žalobcu bola doručovaná žalovanému, keď
za takéto účinné doručenie možno považovať aj neprevzatú zásielku s touto výzvou pre žalovaného,
ktorá bola doručená na jeho poslednú známu adresu v čase doručovania tak, aby bolo nepochybne
preukázané, že táto výzva bola žalovanému skutočne zaslaná. Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu kedy jej dôjde,

treba analogicky použiť aj pri doručovaní faktického úkonu banky, pre ktorý je stanovená písomná forma
a ktorý môže mať právnu relevanciu pre posúdenie následnej platnosti alebo neplatnosti postúpenia
pohľadávky bankou iba v prípade, ak sa dostane do dispozičnej sféry dlžníka, ktorému bol zasielaný.
V danom prípade preukázanie doručenia písomnosti je na žalobcovi, ktorý je povinný preukázať, že
vyššie uvedená výzva bola žalovanému doručovaná, že sa dostala do dispozičnej sféry dlžníka, t.j.,

že bola splnená podmienka nevyhnutná pre platnosť postúpenia pohľadávky bankou. V prípade, ak sa
tak nestalo zmluvu o postúpení pohľadávok treba považovať v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za
neplatný úkon.

37. Nakoľko takéto doplnenie dokazovania nie je účelné v odvolacom konaní musel dovolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutej vyhovujúcej časti ako aj súvisiaceho výroku o
náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1, 2 CSP mu vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, pričom súd
prvej inštancie v novom rozhodnutí v súlade s ustanovením § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o nároku na
náhradu trov tohto odvolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).