Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 17Cpr/7/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114217484
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Michaela Priesolová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5114217484.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Mgr. Michaelou Priesolovou, v právnej veci žalobcu:

B.. B. E., G.. XX.XX.XXXX, E. K. I. R. XXXX/XA, XXX XX P., Š. U. A., právne zastúpený: Advokátskou
kanceláriou JUDr. Tatiana Polková, so sídlom Na Priekope č. 174/13, proti žalovaným v rade 1/ Okresný
súd Ružomberok, IČO: 35995599, so sídlom Dončova č. 8, 034 01 Ružomberok, v rade 2/ Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00166073, so sídlom Župné námestie
13, 814 90 Bratislava, o doplatenie funkčného platu s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie voči žalovanému v rade 2/ z a s t a v u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v rade 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Žalovaný v rade 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
377,23 Eur od 16.02.2011 do 10.06.2014, vo výške 9% ročne zo sumy 365,28 Eur od 16.03.2011 do
10.06.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 383,29 Eur od 16.04.2011 do 10.06.2014, vo výške 9 % ročne
zo sumy 334,- Eur od 16.05.2011 do 10.06.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 655,36 Eur od 16.06.2011
do 10.06.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 331,84 Eur od 16.07.2011 do 10.06.2014 a vo výške 9 %

ročne zo sumy 377,76 Eur od 16.08.2011 do 10.06.2014, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovaný v rade 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 23.5.2014 sa žalobca domáhal, aby súd uložil
žalovaným v rade 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 377,23 € s úrokom z
omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 16.02.2011 do zaplatenia, sumu 365,28 € s úrokom z omeškania
9 % ročne z tejto sumy od 16.03.2011 do zaplatenia, sumu 383,29 € s úrokom z omeškania 9,25 %
ročne z tejto sumy od 16.04.2011 do zaplatenia, sumu 334,- € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z

tejto sumy od 16.05.2011 do zaplatenia, sumu 655,36 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z tejto
sumy od 16.06.2011 do zaplatenia, sumu 331,84 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od
16.07.2011 do zaplatenia, sumu 377,76 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od 16.08.2011
do zaplatenia a trovy konania.

2. Na odôvodnenie uplatneného nároku žalobca uviedol, že je sudcom prideleným na výkon funkcie
sudcu na Okresný súd Ružomberok s právom na plat za podmienok upravených v 7. hlave zákona

č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobca uviedol, že mu doručený platový dekrét
Spr 7019/2011-Oú z 18.1.2011, podľa ktorého mu patrí od 1.1.2011 funkčný plat vo výške 2.608,68
Eur. Následne mu bol doručený platový dekrét č. Spr. 7139/2011 - Oú z 4.4.2011, podľa ktorého
žalobcovi patrí od 1.1.2011 funkčný plat vo výške 2.690,68 Eur. Následne bolo žalobcovi doručenéoznámenie o výške a zložení funkčného platu č. Spr 7314/2011 - Oú z 15.8.2011, podľa ktorého patrí
žalobcovi od 26.7.2011 funkčný plat vo výške 2.999,98 Eur. Porovnaním platového dekrétu z 15.8.2011
s predchádzajúcimi patovými dekrétmi možno konštatovať, že za obdobie prvých siedmych mesiacov

roka 2011 tak došlo k zníženiu platu sudcu bez splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení
§ 84 zákona o sudcoch. Podľa § 84 Zákona č. 385/2000 Z.z., znížiť funkčný plat sudcovi možno len
na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho súdu. Žalobcovi nebolo uložené rozhodnutím
disciplinárneho súdu žiadne disciplinárne opatrenie, ktoré by odôvodňovalo zníženie jej funkčného
platu. Platový dekrét z januára 2011 odkazuje na ustanovenie zák č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a

prísediacich bez špecifikácií konkrétnych zákonných ustanovení a na ust. § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1
zákona č. 500/2010 Z.z. z 2.12.2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 120/1993 Z.z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Žalobca poukázal na ust. § 2 ods. 1 veta prvá Zákona
o platových pomeroch poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, z výkladu ktorého vyplýva, že
základom výpočtu platu poslanca a rovnako sudcu pre rok 2011 je priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2010. Štatistický úrad Slovenskej republiky

ku dňu vydania platobného dekrétu neoznámil priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky na rok 2010. Z uvedeného vyplýva, že neexistoval základ pre
výpočetzákladnéhoplatusudcusúčinnosťouod01.01.2011.Výpočetzákladnéhoplatuzinejpriemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky je v rozpore s § 2 ods.
1 veta prvá Zákona o platobných pomeroch, a preto je nezákonný. Ustanovenia Zákona o platových

pomeroch,ktorésavzťahujúnaplatovépomerysudcovk01.01.2011,súvrozporesčl.144ods.1Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú
viazaníÚstavou,ústavnýmzákonom,medzinárodnouzmluvoupodľačl.7ods.2.a5.Ústavyazákonom.
UznesenímÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.PLÚS99/2011-27z22.06.2011bolapozastavená
účinnosť zákonných ustanovení, podľa ktorých bol vypočítaný funkčný plat žalobcu za obdobie od

01.01.2011 do 25.07.2011. Priamou reakciou na uznesenie Ústavného súdu je platový dekrét z augusta
2011. Žalobca poukázal na to, že historicky prvou ústavnou zárukou nezávislosti sudcov sa stala
ochrana ich odmeňovania za prácu. Z aspektu porovnávacieho ústavného práva žalobca poukazuje
na čl. III. ods. 1. Ústavy USA schválenej 17.septembra 1787, ktorým sa sudcom zaručilo nielen právo
na pravidelné vyplácanie odmeny, ale tiež dostali ústavnú záruku, že ich príjem sa počas trvania úradu

nebude znižovať. Princíp nezávislého súdnictva je jedným z podstatných náležitosti demokratického
právneho štátu (čl. 1. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Žalobca ďalej poukázal na ust. § 87 ods.
1 Zákona o sudcov, v zmysle ktorého platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona, pokiaľ nie je
ustanovené inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15.dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Ďalej žalobca poukázal na ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a §

3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. K otázke pasívnej legitimácie žalobca
uviedol, že Okresný súd Ružomberok je síce subjektom, ktorý žalobcovi vypláca plat, ale podľa § 64
ods. 5 Zákona č. 385/2000 Z.z., zodpovedá štát za uspokojenie platových pomerov sudcu. Žalovaní v
rade 1/ a 2/ sú v omeškaní s riadnym vyplatením funkčného platu prvýkrát od 16.02.2011.

3. Písomným podaním doručeným súdu dňa 8.8.2014 (č.l. 16 spisu) žalobca oznámil súdu, že žalovaný v
rade 1/ Okresný súd Ružomberok dňa 10.6.2014 uhradil žalobcovi doplatok mzdy za rok 2011, a navrhol,
aby súd pripustil zmenu žalobného petitu tak, že žalovaní Okresný súd Ružomberok a Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sú povinní solidárne zaplatiť žalobcovi B.. B.
E., G.. XX.X.XXXX Ú.P. J. U. Z. Z. X %. P. J. A. XXX,XX EUR U. XX.X.XXXX V. XX.X.XXXX, Ú. J. U. Z.

Z. X %. P. J. A. XXX,XX EUR U. XX.X.XXXX V. XX.X.XXXX, Ú. J. U. Z. Z. X %. P.G. J. A. XXX,XX EUR
U. XX.X.XXXX V. XX.X.XXXX, Ú. J. U. Z. Z. X %. P. J. A. XXX,- EUR U. XX.X.XXXX V. XX.X.XXXX,
Ú. J. U. Z. Z. X %. P. J. A. XXX,XX EUR U. XX.X.XXXX V. XX.X.XXXX, Ú.P. J. U. Z. Z. X %. P. J. A.
XXX,XX EUR U. XX.X.XXXX V. XX.X.XXXX, Ú. J. U. Z. Z. X %. P. J. A. XXX,XX EUR U. XX.X.XXXX V.
XX.X.XXXX, Z. Z. L. X V. U. O.Z. P.. Z. J. Č. J. Ž. A. Ž. G. A. Q. Ž. C. J..

X. Z. G. G. V. Ú. Ž. A. F. A..J.. XXCpr/X/XXXX-XX J. V. XX.X.XXXX O. J. G. G.vrhovanú žalobcom v
písomnom podaní zo dňa 8.8.2014 a zároveň rozhodol o zastavení konania v časti o zaplatenie istiny
vo výške 2.824,86 Eur.

5. Súd následne doručil žalovaným v rade 1/ a 2/ žalobu s prílohami na vyjadrenie, a to žalovanému v
rade 1/ dňa 26.5.2015 a žalovanému v rade 2/ dňa 27.5.2015. Žalovaný v rade 1/ sa k žalobe v lehote
nevyjadril nevyjadril.6. Dňa 11.6.2015 doručil písomne vyjadrenie k žalobe žalovaný v rade 2/ (č.l. 36 spisu), v ktorom
poukázal na to, že predmetom konania ostali už iba úroky z omeškania, ktoré však nemožno považovať
za platový nárok podľa Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a nakoľko podľa § 65 ods.

5 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich štát zodpovedá za uspokojenie platových nárokov
sudcu, žalovaný v rade 2/ namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Z
ustanovení § 65 - 92 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich upravujúcich platové pomery
sudcov vyplýva, že sudcovi plat vypláca osobný úrad. Štát nemôže uspokojiť nároky sudcu inak ako
prostredníctvom jeho osobného úradu. Za tejto situácie pri splnení podmienky upravenej v § 25 ods. 4

veta prvá Zákona č. 385/2000 Z.z. je osobným úradom žalobcu Okresný súd Ružomberok a tento má
pasívnu legitimáciu v spore, nakoľko je jediným subjektom, ktorý môže plat sudcovi vyplatiť a doplatiť.
Na podporu správnosti tohto názoru poukázal žalovaný v rade 2/ na rozsudok Okresného súdu Martin
sp. zn. 7Cpr/2/2014-144 zo dňa 26.02.2015, ktorým súd zamietol obdobný nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania vo vzťahu k žalovanému v rade 2/, kedy súd sa stotožnil s názorom žalovaného v rade 2/,
že nie je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko mzdu je povinný vyplácať žalobcovi jeho osobný úrad.

Pre úplnosť sa žalovaný v rade 2/ napriek namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyjadril
aj k meritu veci, kedy uviedol, že žalobca nemá právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobca sa
domáha úrokov z omeškania od 16. dňa mesiacov február až august 2011. Žalovaný v rade 2/ má za
to, že funkčné platy za obdobie január 2011 až júl 2011 boli žalobcovi vyplácané žalovaným v rade 1/
ako jeho osobným úradom v riadnych výplatných termínoch na základe platového dekrétu predsedu

súdu, ktorý bol vydaný na základe v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy. Novela Zákona č.
120/1993 Z.z. bola predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý nálezom
sp. zn. PL.ÚS 99/2011 zverejneným v zbierke zákonov dňa 18.apríla 2014 konštatoval protiústavnosť
niektorých ustanovení napadnutého zákona. Situáciu, ktorá nastala po zverejnení nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, možno analogicky prirovnať k situácii upravenej v § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, teda k bezdôvodnému obohateniu získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
V predmetnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo nevyplatením funkčných platov sudcov na základe
zákonnej právnej úpravy, ktorá bola vyhlásená za protiústavnú. Podľa ust. § 458 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto
obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Žalovaný v rade 2/ má za to, že ak v posudzovanej veci došlo

k bezdôvodnému obohateniu, došlo k nemu dobromyseľne, nakoľko Národná rada Slovenskej republiky
neprijala zákon č. 500/2010 Z.z., ktorým sa menil Zákon č. 120/1993 Z.z. samoúčelne resp. bezdôvodne.
Základný zmysel a dôvod prijatia zákona vyjadril zákonodarca vo všeobecnej časti dôvodovej správy,
v ktorej okrem iného vyslovil, že vzhľadom na globálnu ekonomickú krízu a stav hospodárenia v
Slovenskej republike a najmä vzhľadom na stav verejných financií musia všetky inštitúcie a ústavní

činitelia zodpovedne nakladať s verejnými zdrojmi. Aj ústavní činitelia musia preto do budúcnosti konať
zodpovedne a ich finančné hodnotenie by sa malo odvíjať aj od celkovej situácie v štáte, najmä jeho
ekonomickej situácie. Zohľadňovanie hospodárskej situácie v krajine je pritom legitímnym dôvodom na
úpravu platov sudcov, ako to vyslovil aj Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL.ÚS 52/99, keď konštatoval,
že je možné stanovenie ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový alebo

momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré takýto stav
ekonomickéhoprostrediaodrážajú-napr.platyvnárodnomhospodárstve).Vdôsledkutakéhotoprístupu
k úprave platových pomerov môže plat sudcov kolísať v závislosti od pohybu tohto ekonomického
kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce pre stanovenie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia
platovsudcovnevylučujúanižiadnemedzinárodnezáväznédokumenty,ktorébyštátomukladaliakotúto

garanciuichnezávislostizabezpečiťjednoznačnýmamedzinárodnepožadovanýmspôsobom.Žalovaný
v rade 2/ poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení nálezu sp. zn. PL.ÚS
99/2011 uviedol, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov
Slovenskej republiky strácajú ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ vo vzťahu k sudcom,
vrátane sudcov Ústavného súdu, § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom, vrátane sudcov Ústavného súdu, § 29g

ods. 1 vo vzťahu k sudcom, vrátane sudcov Ústavného súdu a § 29g ods. 4, 8 a 9 Zákona č. 120/1993
Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon a súvisiace predpisy
do súladu s Ústavou, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov
Slovenskej republiky platnosť. V prípade konštatovania protiústavnosti zákona dáva Ústava Slovenskej

republiky Národnej rade Slovenskej republiky lehotu 6 mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov
SR na zosúladenie takéhoto protiústavného zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Aplikujúc túto
lehotu analógiou iuris na prejednávaný prípad možno dospieť k takému záveru, že žalobcovi by právo
na zaplatenie úrokov z omeškania patrilo až odo dňa 19.októbra 2014, teda až po 6 mesiacoch odzverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Bezodkladne po publikovaní nálezu Ústavného súdu SR v zbierke zákonov dochádzalo k vykonávaniu
úkonov smerujúcich k úhrade finančných nárokov sudcov, keďže tieto neboli rozpočtované v štátnom

rozpočte na rok 2014. Samotné doplatenie rozdielov platov sudcov, paušálnych náhrad, príplatkov k
nemocenskému, k peňažnej pomoci v materstve za výkon funkcie sudcu, k dôchodku pozostalých a
odvodov do poistných fondov pre všetkých sudcov v Slovenskej republike, bolo administratívne náročné
a nemohlo sa udiať zo dňa na deň. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva žalovaný v rade 2/
názor, že nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania nie je dôvodný. Pre prípad, že by sa

súd s uvedeným názorom nestotožnil, žalovaný v rade 2/ zdôraznil, že predmetný nález Ústavného
súdu SR, ktorý konštatoval protiústavnosť zákonnej úpravy, na základe ktorej boli sudcom vydávané
platové dekréty a vyplácané funkčné platy, bol zverejnený v zbierke zákonov až dňa 18.apríla 2014,
takže nemožno uvažovať o priznaní úrokov z omeškania od 16.dňa mesiacov február - august 2011.
Zároveň výška úrokov z omeškania od apríla 2014 je v nižšej sadzbe ako je výška úrokov z omeškania,
ktoré požaduje žalobca. Taktiež treba prihliadnuť na to, že uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS

99/2011-27 zo dňa 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, na ktoré odkazoval
predseda Krajského súdu v Žiline v platovom dekréte žalobu z januára 2011. Priamou reakciou na
uvedené uznesenie bolo vydanie nového oznámenia o výške a zložení funkčného platu z augusta 2011.
Od tohto dňa bol žalobcovi vyplácaný plat, ktorého výšku nespochybňuje. Po pozastavení účinnosti
napadnutý v ustanovení Zákona č. 120/1993 Z.z. bol žalobcovi automaticky bez toho, aby musel

podávať žalobu na súd, priznaný plat podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Žalovaný v rade 2/ má
za to, že žalobca dôvodne mohol a mal predpokladať, že mu v prípade konštatovania protiústavnosti
právnej úpravy ohľadom platov sudcov bude doplatený funkčný plat za obdobie od januára do júla
2011, podobne ako boli v minulosti sudcom všeobecných súdov po náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky doplatené 14. platy. Na základe uvedených skutočností žalovaný v rade 2/ mal za to, že žaloba

je nedôvodná. Zároveň si žalovaný v rade 2/ uplatnil právo na náhradu trov konania.

7. Písomným podaním doručeným súdu dňa 12.2.2018 (č.l. 113 spisu) žalobca doručil súdu podanie,
v ktorom na výzvu súdu zo dňa 22.1.2018 oznámil, že na podanej žalobe trvá. Zároveň žalobca
poukázal na právny názor vyjadrený v rozhodnutiach odvolacích súdu, a to Krajského súdu v Žiline

sp.zn. 6CoPr/9/2016 zo dňa 31.5.2017, sp.zn. 10CoPr/8/2016 z 27.10.2016 a Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 6CoPr/8/2016 z 29.6.2017, týkajúci sa pasívnej legitimácie žalovaného v rade 2/ a žalobu
voči žalovanému v rade 2/ zobral späť. V uvedenom podaní sa žalobca vyjadril k hmotnoprávnym
účinkom nálezu Ústavného súdu a poukázal na zjednocujúce uznesenie Ústavného súdu SR č.k.
PLz. ÚS 1/2006 zo dňa 11.10.2006, v zmysle ktorého hmotnoprávnej účinky nálezu ústavného súdu

a o nesúlade právnym predpisov v prípadoch, ktoré do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu
v Zbierke zákonov právoplatne skončené neboli, nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Žalobca zdôraznil, že ak bola žaloba podaná v čase, keď platila konkrétna hmotnoprávna úprava, na
základe ktorej bol žalobcovi vyplácaný funkčný plat a súdne konanie nebolo vo chvíli uverejnenia nálezu
ústavného súdu v Zbierke zákonov o nesúlade tejto právnej úpravy právoplatne skončené, pričom v

priebehu súdneho konania došlo k uverejneniu nálezu ústavného súdu, takýto nález ústavného súdu
spôsobí, že takýto hmotnoprávny právny predpis nie je možné ďalej v súdnom konaní použiť a hľadí
sa naň ako keby ani nebol prijatý, t.j. má účinky ex tunc. Hmotnoprávne účinky nálezu nastávajú od
počiatku. Opačný výklad by bol podľa žalobcu priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a
zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. Uvedené žiadal žalobca aplikovať aj na

prípad žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z doplatenia funkčného platu.
K uvedenému podaniu žalobca doložil rozhodnutia iných súdov v sporoch s obdobným predmetom
konania.

8. Súd následne nariadil pojednávanie vo veci dňa 23.4.2018. Dňa 4.4.2018 doručil žalovaný v rade

1/ súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 25.4.2018 a vyjadrenie k podaniam žalobcu (č.l.
114). Okrem ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní žalovaný v rade 1/ uviedol, že zastáva stanovisko,
že žalobcovi nevznikol nárok na úroky z omeškania, keďže žalovaný v rade 1/ postupoval v súlade s
právnymi predpismi v tom čase platnými a účinnými. Žalobcovi bol doplatený funkčný plat dňa 4.7.2014,
keďže sa mu dostalo riadneho plnenia, nárok na úroky z omeškania mu nevznikol. Okrem toho žalovaný

v rade 1/ poukázal na obdobné rozhodnutia odvolacích súdov v skutkovo a právne obdobných veciach,
pričom svoj právny názor podporil najmä rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/4/2016 z
17.8.2016 a Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25CoPr/8/2015 z 15.6.2016. Z uvedeného dôvodu žiadal
žalovaný v rade 1/ žalobu zamietnuť.9. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 13.4.2018 (č.l. 119) poukázal na ďalšie rozhodnutia súdov a
stabilizované rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Žilina, rozhodnutie Okresného súdu Čadca sp.zn.

8Cpr/8/2014 a Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 5C/31/2017, kde súdy rozhodovali v skutkovo a
právne zhodných veciach ako je žaloba žalobcu žalobám vyhoveli.

10. Súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 25.4.2018, ktoré vykonal v neprítomnosti
žalobcu, žalovaného v rade 1/ a žalovaného v rade 2/. Žalovaný v rade 1/ doručil dňa 4.4.2018

ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, v ktorom súhlasil s vykonávaním pojednávania a rozhodnutím
v jeho neprítomnosti. Žalovaný v rade 2/ svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil včas ani vážnymi
okolnosťami.

11. Na pojednávaní dňa 25.4.2018 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že sa pridržiava svojich
písomných a ústnych vyjadrení a žiada, aby súd vyhovel žalobe v celom rozsahu a priznal žalobcovi

100 % náhradu trov konania.

12. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami a
zistil nasledovný skutkový stav:

13. V konaní bolo preukazné, že žalobca si proti žalovaným v rade 1/ a 2/ uplatnil nárok na náhradu
doplatku funkčného platu sudcu spolu so zákonným úrokom z omeškania za obdobie mesiacov január
až júl 2011, ktorý mu bol znížený platovým dekrétom vypracovaným na základe prijatia novely zákona č.
120/1993 Z.z., a to ust. § 2 ods. 1 , 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4,8,9 zákona
národnej rady. Uvedená novela zákona účinná od 1.1.2011 bola predmetom preskúmania Ústavného

súdu SR, ktorý na neverejnom zasadaní dňa 11.12.2013 rozhodol, že uvedené ustanovenia nie sú v
súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Predmetný nález ÚSSR bol v Zbierke zákonov
uverejnený dňa 18.4.2014. Následne bol doplatok funkčného platu žalobcovi uhradený podľa vyjadrenia
žalobcu dňa 10.6.2014, pričom žalovaný v rade 1/ písomnom vyjadrení uviedol, že k doplateniu platu
došlo dňa 4.7.2014. Žalobca tak svoju žalobu v časti o zaplatenie istiny zobral späť a trval na priznaní

úrokov z omeškania tak, ako to uviedol v žalobe a neskôr upravil v návrhu na pripustenie zmeny petitu
žaloby, ktorému súd vyhovel a pripustil zmenu petitu žaloby uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn.
17Cpr/7/2014-18 zo dňa 26.1.2015, zároveň súd v uvedenom uznesení konanie v časti o zaplatenie
istiny v sume 2.824,86 Eur zastavil.

14. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), žalobca môže vziať
žalobu späť.

15. Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá
späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí

vo veci samej.

16. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

17. S ohľadom na dispozitívny úkon žalobcu v podaní doručenom súdu dňa 12.2.2018, t.j. späťvzatie
žaloby voči žalovanému v rade 2/, súd zastavil konanie voči žalovanému v rade 2/. Späťvzatie žaloby
voči žalovanému v rade 2/ súd doručil na vedomie žalovanému v rade 2/ dňa 15.2.2018. Žalovaný
sa k späťvzatiu nevyjadril. Nakoľko k späťvzatiu žaloby voči žalovanému v rade 2/ došlo pred prvým

pojednávaním vo veci, na prípadný nesúhlas žalovaného by súd neprihliadal.

18. Vo výroku o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným v rade 2/ rozhodol súd
podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane. Súd konštatuje procesné zavinenie na zastavení konania voči

žalovanému v rade 2/ na strane žalobcu v dispozícii ktorého je označovať okruh strán sporu. V prípade
nejednoznačnej (spornej) pasívnej legitimácie žalovaných, žalobca zároveň znáša potenciálne riziko
nesprávne označeného okruhu subjektov, ktoré sa môže premietnuť napr. do jeho povinnosti hradiť trovy
konania protistrane. O výške náhrady trov konania žalovaného v rade 2/ rozhodne súd prvej inštanciev súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

19. Po doplatení funkčného platu žalobcovi zo strany žalovaného v rade 1/ a čiastočnom späťvzatí
žaloby v časti o zaplatenie istiny po doplatení funkčného platu žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do
25.07.2011 (kedy bola na základe oznámenia o výške a zložení platu zo dňa 15.8.2011 zastavená
výplata doterajšieho - zníženého platu) ostal predmetom konania nárok na zákonný úrok z omeškania,
ktorý si žalobca uplatnil z celkovej sumy v zmysle pripustenej zmeny žalobného petitu uznesením sp.zn.

17Cpr/7/2014-18 zo dňa 26.1.2015 z rovnakých súm ako v žalobe, pričom k zmene došlo iba vo výške
uplatneného úroku z omeškania, ktorý žiadal vo výške 9 % z jednotlivých súm a žiadal ho priznať do
zaplatenia, t.j. do 10.6.2014.

20. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu
zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené

týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť
upravuje osobitný predpis.

21. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov:
Osobný úrad sudcu je súd, na ktorý bol sudca pridelený, preložený alebo dočasne pridelený podľa

§ 12a. Osobný úrad sudcu je ministerstvo, ak sudca prerušil výkon funkcie sudcu alebo ak je sudca
poberateľom príplatku za výkon funkcie sudcu alebo pozostalý po sudcovi poberateľom príplatku k
dôchodku pozostalých.

22. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. ministerstvo vykonáva správu súdov ako ústredný orgán

štátnej správy pre súdy.

23. Podľa § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. (5) za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá
štát.

24. Podľa § 90 ods. 1 a 2 citovaného zákona: Osobný úrad sudcu je povinný vydať sudcovi doklad
obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách platu a o vykonaných zrážkach. Na jeho žiadosť je osobný úrad
povinný umožniť mu nazrieť do podkladov, na ktorých základe sa plat vypočítal. V platových veciach
rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu.

25. Súd pred rozhodnutím vo veci samej prednostne vyhodnotil pasívnu vecnú legitimáciu v konaní v
spojitosti s vyplatením platu sudcu a dospel k záveru, že pasívne vecne legitimovaným je žalovaný v
rade 1/, a to v zmysle § 90 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., teda súd, na ktorom sudca vykonáva funkciu,
pričom o jeho platových pomeroch rozhoduje predseda daného súdu.

26. Po konštatovaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v rade 1/ súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z doplatenia funkčného platu za obdobie od 1.1.2011 do
jeho uhradenia, t.j. do 10.6.2014, tak ako uviedol v úprave petitu po čiastočnom späťvzatí žaloby je
oprávnený. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti, že k doplateniu platu za uvedené obdobie došlo
podľa vyjadrenia žalovaného v rade 1/ dňa 4.7.2014, avšak súd vychádzal zo zmennej žaloby, v ktorej

žalobca žiadal priznať úrok z omeškania do 10.6.2014. Preto súd v zmysle § 216 ods. 1 Civilného
sporovéhoporiadkujeviazanýžalobnýmnávrhom,ataknemôžepriznaťviac,akosižalobcažiada,preto
priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania do žalobcom žiadaného dňa, t.j. 10.6.2014. Dôvodnosť
predmetného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania totiž vyplýva z hmotnoprávnych účinkov nálezu
Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR, a to vo vzťahu k platovému nároku

žalobcu. V spojitosti s prejudiciálnym rozhodnutím o tom, či sa dostal žalovaný v rade 1/ do omeškania
s doplatením platu, sa súd v konaní zaoberal otázkou účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky vydaného v konaní o súlade právnych predpisov vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v
prebiehajúcich občianskych súdnych konaniach. S poukazom na citované rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky konštatoval, že v dôsledku vyslovenia nesúladu ust. § 2 ods. 1 v časti „znížený

podľaodseku2“,§2ods.2a§29gods.1vovzťahuksudcoma§29gods.4,8a9ZákonaNárodnejrady
Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republikyvzneníneskoršíchpredpisovsčl.1ods.1vspojenísčl.144ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 99/2011 z 11.decembra 2013 vyhlásenýmv Zbierke zákonov pod č. 97/2014 dňa 18.04.2014, je nárok žalobcu na doplatenie rozdielu vo výške
funkčného platu, ktorý jej bol vyplácaný za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 na základe právnej
úpravy, vo vzťahu ku ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil jej nesúlad s Ústavou Slovenskej

republiky, oprávnený a za dané obdobie žalobca má nárok na zaplatenie funkčného platu vo výške
určenej podľa ust. § 67 Zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ust. § 2 Zákona č. 120/1993 Z.z. v znení
účinnom do 31.12.2010, pred spornou novelou vykonanou Zákonom č. 500/2010 Z.z. Uvedený doplatok
bol žalobcovi vyplatený podľa vyjadrenia žalobcu žalovaným v rade 1/ dňa 10.6.2014. Z vyjadrenia
žalovaného v rade 1/ zo dňa 3.4.2018 vyplýva, že k doplateniu platu došlo 4.7.2014.

27. V súvislosti s posudzovaním účinkov nálezu ústavného súdu súd poznamenáva, že pri rozhodovaní
vo veci nie je viazaný právnym názorom iných súdov toho istého stupňa či odvolacích súdov. Sudca pri
rozhodovaní vo veci vychádza z platnej legislatívy a právnym názorom súdu vyššieho stupňa je viazaný
iba v prípade, že je vyjadrený vo vzťahu ku konkrétnemu prejednávanému prípadu. Podobnosť iných
konaní a rozhodnutí v prípade doplatkov funkčného platu sudcu je obdobnou situáciou. Strana žaloby

do pozornosti súdu v priebehu konania dávala také rozhodnutia iných súdov prvého či druhého stupňa,
ktoré žalobe sudcov vyhoveli. Nakoľko je rozhodovacia prax v skutkovo a právne obdobných prípadoch
rozmanitá a mnohokrát diametrálne odlišná, je potrebné, aby sa všeobecný súd (sudca) argumentačne
vyrovnal s prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku v každom jednotlivom konaní (nie však
s rozhodnutiami iných súdov). Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a
5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný sudca rešpektovať.
VšeobecnezáväznésúajrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRvydanévkonaníosúladeprávnychpredpisov
podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní
konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho

rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym
názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Ústavný súd vo svojej judikatúre (sp.zn. III ÚS 192/2006
z 3.11.2006) konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to,
že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza

aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty
rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za diskriminačný možno považovať taký postup,
ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť. Súdne rozhodnutie (judikát) v podmienkach slovenského právneho poriadku nie
je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a

interpretácie právnych noriem. Na základe uvedeného nie je povinnosťou všeobecného súdu vyjadriť sa
ku každému predloženému rozhodnutiu súdu rovnakého či vyššieho stupňa, ktoré v konaní predkladá tá-
ktorá strana sporu. Dôležitým pre rozhodnutie vo veci je sa skutkovo a právne vysporiadať s argumentmi,
ktoré odôvodňujú rozhodnutie súdu v danej veci.

28. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných
činiteľov SR (ďalej aj len „Zákon č. 120/1993 Z.z.“) v znení účinnom do 31.12.2010, poslancovi Národnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len "poslanec") patrí plat vo výške 3-násobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
zaokrúhlenej nahor na celé euro (ďalej len "plat poslanca"), začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom

zložil Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") predpísaný sľub. 1) Ak mandát poslanca
vykonával najmenej päť mesiacov, patrí mu plat ešte päť mesiacov po tom, keď došlo k zániku jeho
poslaneckého mandátu; toto ustanovenie sa nevzťahuje na poslanca, ktorý bol zvolený za poslanca
v nasledujúcom volebnom období, a na poslanca, ktorý bezprostredne po zániku mandátu začal
vykonávať inú funkciu ústavného činiteľa Slovenskej republiky podľa § 1 alebo ktorý bol zvolený do

Európskeho parlamentu. Ak poslanec vykonával mandát ako náhradník, patrí mu nárok podľa druhej
vety len raz počas toho istého volebného obdobia.

29. Podľa ustanovenia § 2 Zákona č. 120/1993 Z.z. v znení zákona č. 500/2010 Z.z. ktorým sa mení
a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých

ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000
Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj len „Zákon č. 500/2010 Z.z.“) účinného od 1.1.2011:(1) Poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "poslanec") patrí plat vo výške
trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa odseku 2, zaokrúhlený nahor na celé euro (ďalej len

"plat poslanca"), začínajúc dňom, v ktorom zložil Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava")
predpísaný sľub. 1) V závislosti od času výkonu poslaneckému mandátu patrí po zániku poslaneckého
mandátu poslancovi ešte plat počas dvoch mesiacov, ak vykonával mandát poslanca menej ako päť
rokov, alebo troch mesiacov, ak vykonával mandát poslanca aspoň päť rokov; toto ustanovenie sa
nevzťahujenaposlanca,ktorýbolzvolenýzaposlancavnasledujúcomvolebnomobdobí,anaposlanca,

ktorý bezprostredne po zániku mandátu začal vykonávať inú funkciu ústavného činiteľa Slovenskej
republiky podľa § 1 alebo ktorý bol zvolený do Európskeho parlamentu, alebo začal vykonávať funkciu
podľa osobitného predpisu. 1aa) Ak poslanec vykonával mandát ako náhradník, patrí mu nárok podľa
druhej vety len raz počas toho istého volebného obdobia.
(2) Zníženie podľa odseku 1 sa rovná
a) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca
vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho
produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat
poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na
ktorý sa plat poslanca vypočítava, 1a) je rovný alebo vyšší ako 0,07,

b) 0,1 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca
vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho
produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat
poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na

ktorý sa plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07,
c) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca
vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho
produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat

poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na
ktorý sa plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05.
(3) Peňažné nároky podľa odseku 1, ak k zániku mandátu došlo smrťou poslanca, sa vyplatia postupne
priamo jeho manželke, deťom a rodičom, ak s ním žili v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti;
predmetom dedičstva sa stávajú, ak niet týchto osôb.

___________________
1) Čl. 75 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
1a) Čl. 14 nariadenia Rady (ES) č. 479/2009 z 25. mája 2009 o uplatňovaní Protokolu o postupe pri
nadmernom schodku, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. EÚ L 145,
10.6.2009) v platnom znení.

1aa) § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.

30. Podľa ustanovenia § 29g Zákona č. 120/1993 Z.z. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
1. januára 2011,

(1) V roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15%.
(2) V roku 2011 patrí mesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.
(3) V roku 2011 patrí mesačne členovi vlády plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca zníženého ešte
o 5%.
(4) V roku 2011 patrí mesačne sudcovi ústavného súdu plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca

zvýšeného o 5%.
(5) V roku 2011 patrí mesačne predsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca
zvýšeného o 5%.
(6) V roku 2011 patrí mesačne podpredsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,3-násobku platu
poslanca zvýšeného o 5%.

(7) V roku 2011 patrí mesačne generálnemu prokurátorovi plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca
zvýšeného o 5%.
(8) V roku 2011 je priemerným platom sudcu plat poslanca zvýšený o 5%.(9) V roku 2011 je základným platom sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcu
Špecializovaného trestného súdu 13) plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca zvýšeného o 5%.
(10) V roku 2011 patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je

ministerstvo, 12) okrem veľvyslanca, a vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy 14)
funkčný plat vo výške platu poslanca zníženého ešte o 5%.
(11) V roku 2011 sú platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady a náhrady ďalších
výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie rovnaké ako platové pomery, paušálne náhrady a
náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii podpredsedu národnej rady, pričom plat

verejného ochrancu práv sa zvýši o 5%.
____________________
12) § 83 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
13) § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.
14) Napríklad § 71a zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 83 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z.

31. Podľa ustanovenia § 41 ods. 1 a 2 Zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon
č. 38/1993 Z.z.“):

(1) Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom konania. Predseda
Ústavného súdu môže rozhodnúť, že nález sa doručí aj ďalším osobám.
(2) Nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
s medzinárodnou zmluvou, 9) vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je
všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

32. Podľa ustanovenia § 41a Zákona č. 38/1993 Z.z.:
(1) Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov.
(2) Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy, je viazaný

právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu.
(3) Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa
neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie,
platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

33. Podľa ustanovenia § 41b ods. 2Zákona č. 38/1993 Z.z.: Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v
civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v
niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami
nemožno nútene vymáhať.

34. Podľa ustanovenia § 65 ods. 1, 2 a 4 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „Zákon č. 385/2000 Z.z.“) v znení účinnom od 1.1.2011 do
26.7.2011:
(1) Sudcovi patrí za podmienok ustanovených týmto zákonom
a) základný plat sudcu,

b) príplatok
1. funkčný,
2. počas dočasného pridelenia,
3. za vedenie justičného čakateľa (účinné do 30.4.2011),
4. za pohotovosť,

5. osobitný,
c) plat za výkon funkcie sudcu nadčas,
d) ďalší plat,
e) vyrovnanie platu,
f) odmena (účinné do 30.4.2011).

(2) Sudcovi patria náhrady nákladov a iné hmotné výhody, ak tak ustanovuje zákon.
(4) Za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.35. Podľa ustanovenia § 87 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona
(ďalej len "plat"), ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do
15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Sudca má právo pred uplynutím kalendárneho mesiaca

na preddavok na plat.

36. S odkazom na citované zákonné ustanovenia § 41 ods. 1, § 41a ods. 2 a 3 Zákona č. 38/1993
Z.z., ju nutné konštatovať, že ku dňu 18.10.2014 stratili platnosť ustanovenia Zákona č. 500/2010 Z.z.,
ktorými bol zmenený Zákon č. 120/1993 Z.z. vo vzťahu k platom sudcov, a na základe ktorých žalobcovi

s účinnosťou od 01.01.2011 bol znížený plat v zmysle v žalobe uvedených oznámení o výške a zložení
funkčného platu. Pri posudzovaní hmotno-právnych účinkov vyššie uvádzaného Nálezu Ústavného súdu
(Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 99/2011 z 11.12.2013) súd vychádzal zo zjednocujúceho
uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2006 zo dňa 11.10.2006, zo záverov ktorého vyplýva,
že Ústava SR a Zákon Národnej rady SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozdeľujú

problematiku hmotno-právnych účinkov Nálezu Ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve
skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu v
Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované) a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia Nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené neboli. Hoci Ústava a Zákon o Ústavnom
súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotno-právnych účinkoch nálezu a o nesúlade vydaného pred

právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú
hmotno-právne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex
tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením Nálezu, potom a fortiori musí to tak byť
vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia Nálezu o nesúlade. Opačný výklad je
priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu

právnej istoty. Podľa názoru Ústavného súdu, dňom márneho uplynutia lehoty podľa § 125 ods. 3 tretej
vety Ústavy SR, stratilo napadnuté ustanovenie zákona platnosť ex tunc, to znamená, bolo anulované od
počiatku, a inými slovami, sa na toto ustanovenie zákona hľadí akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy
nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad potom možno opierať nárok
žalobcu na zaplatenie doplatku funkčného platu za podmienok, ktoré existovali pred prijatím novelizácie

Zákona č. 120/1993 Z.z. Zákonom č. 500/2010, ktorý zmenil a doplnil Zákon č. 120/1993 Z.z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zmenil
Zákon č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.

37. Účinky nálezu Ústavného SR v danom prípade je potrebné aplikovať na rozhodnutie o nároku

o priznaní úrokov z omeškania z doplatenia funkčného platu, ktoré sa stali predmetom konania
po čiastočnom späťvzatí žaloby a doplatení funkčného platu žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do
25.07.2011(kedybolanazákladeoznámeniaovýškeazloženíplatuzodňa15.8.2011zastavenávýplata
doterajšieho - zníženého platu). Žalobca žiadal priznať úrok z omeškania za obdobie od 16.2.2011 do
10.6.2014 zo súm konkretizovaných v žalobe a pripustenej na základe návrhu žalobcu v uznesení o

pripustení zmeny žaloby zo dňa 26.1.2015. Uvedená suma v priebehu konania nebola žalovaným v rade
1/ ani žalovaným v rade 2/ spochybnená, preto súd v konaní považoval výšku uplatneného nároku na
úroky z omeškania za nespornú v zmysle § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

38. Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú

ustanovenia osobitného predpisu, 33) ak tento zákon neustanovuje inak.

39. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. v znení účinnom v období od
1.1.2011do25.7.2011,aktentozákonvprvejčastineustanovujeinak,vzťahujúsanatietoprávnevzťahy
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

40. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov, ak
tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

41. Podľa ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., príslušenstvom pohľadávky
sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.42. Podľa ust. § 517 ods. 1 zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") dlžník,
ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote
poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa

odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

43. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

44. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

45. Podľa § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom
2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu
omeškania po 31. januári 2013.

46. Zodpovedanie otázky hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu má význam pre posúdenie
nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania, konkrétne pre posúdenie začiatku omeškania.
Žalovanému v rade 1/ sa obnovili povinnosti, ktoré mal pred účinnosťou zákona č. 500/2010 Z.z., ktorého
ustanovenia stratili platnosť k 18.10.2014, od počiatku. Žalovaný v rade 1/ bol preto povinný žalobcovi
vyplatiť plat zodpovedajúci § 66 a nasledovne zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ustanovení § 2 ods. 1

zákona č. 120/1993 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010, t.j. v plnej výške, v určenom výplatnom termíne
neústavne zníženého funkčného platu. Ak tak žalovaný v rade 1/ v stanovenom výplatnom termíne
neurobil, dostal sa do omeškania s vyplatením platu žalobcovi. Preto žalobcovi patrí úrok z omeškania
dňom nasledujúcim po výplatnom termíne (v tomto prípade od 16.dňa v mesiaci ako žiada žalobca v
zmysle zákona o sudcoch), a nie až od dňa nasledujúceho po dni zverejnenia nálezu ÚS SR v Zbierke

zákonov SR. Nárok na zákonný úrok z omeškania v prípade omeškania s platením platu sudcu vyplýva z
ust. § 150 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z., v zmysle ktorého na osobitný vzťah sudcu (§ 25 ods. 1 Zákona
č. 385/2000 Z.z.) sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje
inak, pričom poznámka pod čiarou č. 33 odkazuje na Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
V zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., pokiaľ tento zákon v prvej časti neustanovuje

inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý
odkaz je potrebné aplikovať aj na osobitný vzťah sudcu, na ktorý sa v zmysle § 150 ods. 1 Zákona č.
385/2000 Z.z. primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce. Následne tak možno aplikovať ust. §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka definujúce príslušenstvo pohľadávky, v spojení s ustanovením §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri omeškaní s plnením peňažného dlhu vzniká

veriteľovi právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ktorých výšku ustanovuje
vykonávací predpis, a to Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na doplatenie platu sudcu
za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 bola konštatovaná pasívna vecná legitimácia žalovaného v
rade 1/, je nevyhnutné konštatovať pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade 1/ aj na zaplatenie

úrokov z omeškania, ktoré v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo
pohľadávky (platového nároku sudcu).

47. Žalobca si uplatnil nárok na priznanie úroku z omeškania dňom nasledujúcim po splatnosti platu
sudcu v zmysle § 87 Zákona č. 385/2000 Z.z. Súd preto zohliadniac účinky nálezu Ústavného súdu

SR ex tunc priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania za jednotlivé obdobia tak, že žalovaného v
rade 1/ zaviazal, aby žalobcovi zaplatil úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 377,23 Eur od
16.02.2011 do 10.06.2014, vo výške 9% ročne zo sumy 365,28 Eur od 16.03.2011 do 10.6.2014, vo
výške 9 % ročne zo sumy 383,29 Eur od 16.04.2011 do 10.6.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 334,- Eur
od 16.05.2011 do 10.6.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 655,36 Eur od 16.06.2011 do 10.6.2014, vo

výške 9 % ročne zo sumy 331,84 Eur od 16.07.2011 do 10.06.2014 a vo výške 9 % ročne zo sumy 377,76
Eur od 16.08.2011 do 10.6.2014. Žalobcovi tak súd priznal nárok na úrok z omeškania od prvého dňa
nasledujúcehoposplatnostiplatusudcuvzmysle§87zákonač.385/2000Z.z.aždozaplateniadoplatku
funkčného platu, t.j. do 10.6.2014. Súd tak žalobe žalobcu v zmenení pripustenej zmeny žaloby vyhovelv celom rozsahu, nakoľko žalobcom uplatnená výška úrokov z jednotlivých súm doplatkov nebola v
konaní protistranou spochybnená, a preto ju súd považoval za nespornú. Súd žalobcovi priznal nárok
na úrok z omeškania vo výške, ktorá je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková

sadzba Európskej centrálnej banky, platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (prvýkrát
od 16.2.2011), pričom s výplatou doplatku bol žalovaný v rade 1/ v omeškaní do 10.6.2014, kedy bol
doplatok k platu žalobcovi podľa tvrdenia žalobcu vyplatený. Z vyjadrenia žalovaného v rade 1/ síce
vyplýva, že k doplateniu platu došlo až 4.7.2014, súd však nemôže priznať viac, ako žalobca žiada,
a tak rozhodol v súlade so znením navrhovaného petitu rozsudku. Nakoľko základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky bola k prvému dňu omeškania vo výške 1%, súd priznal žalobcovi nárok na
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedených súm, a to aj za nasledujúce obdobia v zmysle § 10c
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

48. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

49.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ) ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

52. Súd na základe späťvzatia žaloby žalobcom v časti o zaplatenie istiny, konanie v tejto časti zastavil.

V konaní súd nemal preukázané, že by bola žalobcovi vyplatená nižšia suma, a tak má súd za to, že
žalobca bol v tomto smere úspešnou stranou sporu v rozsahu 100 %. Zastavenie konania v časti o
zaplatenie istiny žalobca nezavinil, nakoľko k doplateniu patu žalobcu došlo až po podaní žaloby a túto
skutočnosť nerozporoval ani samotný žalovaný v rade 1/. Rovnako bol žalobca úspešný v celom rozsahu
aj v časti priznaného úroku z omeškania, pretože súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Na základe

uvedených skutočností, žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný a tak má voči žalovanému v rade
1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

53. Súd pre úplnosť poznamenáva, že pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo zásady úspechu
v konaní, t.j. v súlade s ustanovením § 255 CSP. Rozhodovanie o trovách konania v zmysle ustanovenia

§ 257 CSP, t.j. pri zohľadnení dôvodov hodných osobitného zreteľa, v danom prípade neprichádza do
úvahy, nakoľko ustanovenia § 257 CSP má na zreteli osobitné prípady, kedy súd neprizná žiadnej zo
strán nárok na náhradu trov konania, a to najmä v prípadoch so sociálnym aspektom, keď povinná strana
sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť
len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné

pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru
o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalovaný v rade 1/ svoje stanovisko k
veci prezentoval vo vyjadrení k odvolaniu zo 12.2.2018, kedy poukázal na to, že bol povinný postupovať
v zmysle danej právnej úpravy účinnej v rozhodnej dobe. K otázke žalobcom požadovaných trov

konania sa žalovaný v rade 1/ nevyjadril. Súd však nad rámec poznamenáva, že použitie ustanovenia
§ 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania vyhodnotil tak, že uvedené skutočnosti nezakladajú
také okolnosti prejednávanej veci, ktoré by bolo namieste vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré by súd výnimočne žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Ani povaha subjektov
prejednávanej veci bez ďalšieho dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočnú

aplikáciu ust. § 257 CSP nezakladá. Po doplatení funkčného platu žalobcovi, žalovaný v rade 1/ naďalej
jeho nárok na úroky z omeškania neuznával a v tejto časti jeho nárok dobrovoľne neuhradil. Nemožno
tak v okolnostiach prejednávanej veci konštatovať dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd
žalobcovi voči žalovanému v rade 1/ náhradu trov konania nepriznal. V závere súd konštatuje, že
pri rozhodovaní o trovách konania súd musí vychádzať prioritne zo zásady úspechu v konaní a iba

vo výnimočných prípadoch aplikovať § 257 CSP, čo v danom prípade nevzhliadol. Ak strana v spore
uspela, má nárok na náhradu trov konania. Výnimku z tejto zásady možno uplatniť len za splnenia
všetkých zákonom ustanovených podmienok a reštriktívne. Súd by neplnenie záväzkov potom vždymohol ospravedlniť nedostatkom finančných prostriedkov z rozpočtu a z tohto titulu v spore žiadať o
výnimku zo zodpovednosti za trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného
sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).