Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/21/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411211264
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1411211264.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobkyne: P. Š., E.. X.X.XXXX,
G.G. XX, I., zastúpenej Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s.r.o., Bajkalská 31, Bratislava, IČO:
36 868 221 a M&M Legal s.r.o., advokátska kancelária, Drieňová 27, Bratislava, IČO: 47 683 325,
proti žalovanému: P. Č., E.. X.X.XXXX, F. XXXX/X, S., o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/258/2011-278, zo dňa 19.2.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa po pripustení zmeny žaloby domáhala, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady škody sumu X.XXX,XX eura s úrokom z
omeškania vo výške 0,02 % za každý deň omeškania od XX.X.XXXX do zaplatenia. Požadovaná suma

pozostávala zo sumy XXX,XX eura, uplatnenej z titulu majetkovej ujmy (v rámci ktorej si žalobkyňa
uplatnila náhradu hotovostných nákladov za vyšetrenia vo výške XXX,XX eura, náklady za trovy
trestného konania vo výške XXX eur, náklady spojené s odborným prekladom vo výške XX eur, náklady
na vyhotovenie znaleckého posudku vo výške XXX eur) a zo sumy XXX eur, uplatnenej z titulu ujmy na
zdraví a sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa XX.X.XXXX utrpela v čase
cca o 20.30 hod. v chatovej osade F. S. A. X K. D.. Ú.. S. tržnú ranu dolnej pery, pomliaždenie dolnej
sánky a vyrazenie dvoch predných dolných zubov s dobou liečenia od XX.X.XXXX do X.X.XXXX. Na

základe uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Malackách ČVS: F.-XXX/SA-A.-XXXX
bolo začaté trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Nárok
na náhradu spôsobenej škody bol v trestnom konaní riadne uplatnený, avšak pre prípad zastavenia
konania a odstúpenia veci ako priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podala žalobkyňa aj žalobu
na náhradu škody.

3. Žalovaný žiadal, aby súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že žalobkyňa

si trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví vymyslela, krivo ho obvinila, čo dokazoval priebeh a
výsledky vyšetrovania a výpovede svedkov, ktorých si žalobkyňa zavolala.4. Súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyne rozsudkom č. k. 7C/258/2011-122,
zo dňa 7.11.2013, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.
3Co/162/2014-159, zo dňa 31.1.2017, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie, keďže tento nespĺňal požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

5. Po vrátení veci odvolacím súdom na opätovné prejednanie a rozhodnutie, vykonal súd prvej inštancie
ďalšie dokazovanie a na základe ustáleného skutkového stavu konštatoval, že v konaní bolo nesporné,
že došlo k porušeniu zdravia žalobkyne, pričom úraz žalobkyne bol znalcami opísaný ako ľahký, s

predpokladanou dobou liečenia cca do 7 dní. Súd prvej inštancie prihliadol na listinné dôkazy, ktoré boli
súčasťou súdneho spisu (priebeh trestného konania, priestupkového konania a výsluchy svedkov) a
na okolnosti, za ktorých malo dôjsť ku konfliktu medzi stranami sporu, opätovne vec posúdil v zmysle
záväzného stanoviska odvolacieho súdu a vzal do úvahy nútiace konanie žalobkyne, ktorým žalobkyňa
nielen slovne obťažovala pani Ľ. D., ktorá jej opakovane slovne dala najavo, že ona a žalovaný s ňou
odmietajú komunikovať, pričom nútiaci efekt tohto konania opísala vo svojej výpovedi ako žalobkyňa, tak

aj žalovaný. Žalobkyňa si chcela vynútiť pozornosť Ľ. D., ktorej držala volant a snažila sa ju vytiahnuť z
auta a obdobné konanie zopakovala aj vo vzťahu k žalovanému, čo pokračovalo aj po tom, ako žalovaný
odstrčilžalobkyňuodauta,pričomžalobkyňapochopila,žežalovanýchceodísť.Ďalejsúdprvejinštancie
poukázal na to, že v trestnom aj v priestupkovom konaní bolo konštatované, že útok arteficiálnym
predmetom bol vylúčený (znalec poprel vznik zranenia na tvári žalobkyne arteficiálnym predmetom

- boxerom či kľúčmi, ktorých použitie by zanechalo ranu zvonka na koži, a ktorá v tomto prípade
zdokumentovaná nebola) a doplneným dokazovaním odborným posudkom a znaleckým posudkom boli
konštatované dve možnosti, ako mohlo dôjsť k poškodeniu zdravia žalobkyne.

6.Vzhľadomnaokolnostiopísanéhokonfliktumedzižalobkyňouažalovaným,nanásledokažalobkyňou

nepreukázané zavinenie - protiprávne konanie žalovaného, súd prvej inštancie dospel k opätovnému
záveru, že žalobkyňa svojím konaním vyvolala konflikt, pričom žiadnym dôkazom nebolo preukázané,
že by jej žalovaný výlučne svojím protiprávnym konaním spôsobil ublíženie na zdraví. Žalovaný zotrval
na tom, že chcel z miesta konfliktu odísť a vyhnúť sa konfrontácii, čo mu bolo žalobkyňou znemožnené.
Ďalej súd prvej inštancie poukázal na obsah výpovede svedka K. P. v trestnom konaní a v priestupkovom

konaní, pričom opätovný výsluch K. P. a jeho manželky súd prvej inštancie vzhľadom na ich vysoký vek
a zlý zdravotný stav nevykonal. Z výpovedí svedkov A. Z., Š. J. a syna žalobkyne A. Š. bolo preukázané,
že ani jeden zo svedkov nevidel a nepočul, ako sa konflikt medzi stranami sporu odohral a svedkovia
vypovedali iba o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli od žalobkyne a iných osôb ústnym podaním.
Znalec A.. O. S., Z.. v znaleckom posudku č. XX/XXXX vychádzal z výpovede žalobkyne, podľa ktorej

utrpela úder päsťou do oblasti úst (žalovaný toto tvrdenie žalobkyne vo výpovedi poprel), pričom znalec
vyslovil, že je „možné“, že jej týmto mechanizmom bol zlomený zub a súčasne vyslovil, že je „možné“, že
poškodená spadla a pri tom si pravdepodobne spôsobila zranenie sama. Rozpor vo výpovediach strán
sporu týmto a ani iným dôkazom odstránený nebol. Ďalej sa znalec A.. O. S., Z.. v znaleckom posudku č.
6/2017 okrem iného vyjadril k stavu chrupu žalobkyne a na základe lekárskych správ potvrdil prítomnosť

tržnej rany na dolnej pere, zlomenie zubu 31, vyrazenie zubu 32 a uviedol, že k zlomeniu „mohlo dôjsť“
následkom priameho úderu s poukazom na tržnú ranu na dolnej pere, ktorá ale nebola detailnejšie v
lekárskej správe lokalizovaná, pričom tiež uviedol, že mechanizmus poškodenia zubov pri páde tvárou
na zem a údere o kameň, prípadne iný tvrdý predmet sa tiež nedal absolútne vylúčiť. Svedok doc. A.. U.
C., T.. sa pred súdom prvej inštancie vyjadril k RTG snímkam tak, že u žalobkyne nezistil žiadne známky

paradentózy. Odborné vyjadrenie č. XX/XXXX znaleckej organizácie vychádzalo z údajov získaných
výlučne od žalobkyne a z lekárskych správ, pričom v závere boli zodpovedané otázky ku charakteru a
obmedzeniu v bežnom spôsobe života žalobkyne so záverom, že je „možné pripustiť“, že doba liečenia
je 6 dní, avšak trvanie obmedzenia v bežnom živote by aj v prípade expresného vyhotovenia estetickej
náhrady bolo najmenej 7 dní; tento dôkaz však nepreukázal zavinené konanie žalovaného v deň úrazu

žalobkyne. Nejasnosti mohla objasniť rekonštrukcia minulého deja v trestnom konaní (táto urobená
nebola)avzhľadomnaplynutiečasusúdprvejinštancieprihliadalnavýpovedesvedkovalistinnédôkazy
zabezpečené v bezprostrednom čase po konflikte strán sporu a žalobkyňou dňa 22.1.2018 navrhnutú
rekonštrukciu skutku z uvedených dôvodov nevykonal.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pre úspešnosť žalobkyne v konaní bolo potrebné uniesť
dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o všeobecnú zodpovednosť za škodu, na to, aby žalobkyňa uniesla
dôkazné bremeno, museli byť u žalovaného kumulatívne preukázané podmienky určené zákonom,
a to protiprávne konanie na strane žalovaného, príčinná súvislosť medzi jeho protiprávnym konaníma vzniknutou škodou, samotná škoda a zavinenie žalovaného (Obvodný úrad Malacky rozhodnutím
č. W.-XXXXX/P-XX, XX, právoplatným dňa 18.8.2009, konanie vo veci priestupku proti občianskeho
spolunažívaniu,ktoréhosamaldopustiťžalovanýdňa20.8.2008,zastavilzdôvodu,žespáchanieskutku

nebolo obvinenému z priestupku preukázané a uznesením Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv
534/10-64, zo dňa 19.8.2011, bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania vedeného na OR PZ v
Malackách, Obvodnom oddelení PZ Malacky, pod sp. zn. F.-XX/SA-A.-XXXX, vo veci prečinu ublíženia
nazdravípodľa§156ods.1Trestnéhozákona,pretožetentoskutokneboltrestnýmčinomaneboldôvod
na postúpenie veci). Súd prvej inštancie s poukazom na listinné dôkazy a výpovede svedkov dospel k

záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ išlo o jej tvrdenie, že k poškodeniu jej zdravia
došlo výlučne následkom protiprávneho konania žalovaného, keďže z listinných dôkazov vyplývalo,
že žalovaný nebol uznaný za vinného a z obsahu odborných stanovísk, ako aj znaleckých posudkov
vyplývali dve predpokladané možnosti ako k poškodeniu zdravia žalobkyne mohlo alternatívne dôjsť.
Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanému, ktorého ako jediného zodpovedného a
pasívne legitimovaného za vzniknutú škodu v žalobe označila. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie

vyhodnotil v žalobe uplatnený nárok žalobkyne ako nedôvodný a s poukazom o.i. na § 415, § 420 ods. 1,
3, § 438 ods. 1, 2, § 441, § 444 a § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobu v celom rozsahu zamietol.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanému, ako

procesne úspešnej strane v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu
100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. Odvolanie bolo odôvodnené tým, že

konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 927,45 eura z titulu majetkovej ujmy, sumu 871 eur z titulu ujmy na zdraví a sťaženého
spoločenského uplatnenia, celkom sumu 1.798,45 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,02 % za každý
deň omeškania od 21.8.2008 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia

a prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Alternatívne navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 C.s.p. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

10. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie síce konštatoval závery uznesenia Okresnej prokuratúry

Malacky sp. zn. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, ale opomenul prihliadať na skutočnosť, že trestné
stíhanie voči žalovanému v procesnom postavení podozrivého nebolo ukončené z dôvodu, že by sa
preukázalo, že žalovaný nenapadol žalobkyňu a nespôsobil jej poškodenie zdravia, ale z dôvodu, že
podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nešlo o trestný čin, a to pre nedosiahnutie intenzity požadovanej
Trestným zákonom. Z odôvodnenia tohto uznesenia teda bolo nesporné, že skutok kladený za

vinu žalovanému spáchal žalovaný, k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo preukázateľne konaním
žalovaného, avšak následok jeho konania nedosiahol intenzitu poškodenia zdravia požadovanú
Trestným zákonom.

11. Ďalej žalobkyňa konštatovala, že súd prvej inštancie poukázal na znalecký posudok a dodatok č.

22/2011 vypracovaný znalcom prof. A.. O. P., T.., avšak neuviedol zistenia znalca, ktoré poukazovali
na mechanizmus vzniku zranenia, ku ktorému došlo úderom žalovaného do tváre žalobkyne. Znalec
konkrétne uviedol, že zranenie žalobkyne mohlo byť spôsobené jednak pravdepodobne neopakujúcim
sa tupým, priamym a tvrdým predmetom pôsobiacim na centrálnu časť tváre - ústa poškodenej, jednak
tvrdým predmetom s lineárnou hranou pôsobiacou na vnútornú stranu pravého predlaktia poškodenej;

uvedeným vonkajším prejavom opísaného násilia zodpovedali v súdnoznaleckej praxi následky takých
úrazov, ktoré vznikajú úderom dlane aj päste na tvár - ústa poškodenej osoby. Znalecký posudok podľa
žalobkyne potvrdil, že k poškodeniu zdravia nemohlo dôjsť pádom na zem, keďže neboli zaznamenané
žiadne odreniny na tvári, ktoré by mohli svedčiť takému mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne.12. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne dostatočne nevyhodnotil výsluch svedkov A.. K. G., A. Z., Š. J.
a A. Š., len ich uviedol bez ďalšieho komentára, hoci jasným spôsobom preukazovali, že došlo k útoku

na žalobkyňu. Ďalej poukázala na správu Z.. P. I. z psychologického vyšetrenia zo dňa 30.1.2009, v
ktorej bolo konštatované, že žalobkyňa navštívila jej ambulanciu prvýkrát v novembri 2008 (napadnutie
sa stalo v auguste 2008), keďže trpela stavmi úzkosti, depresie a poruchami spánku. Podľa predmetnej
správy sa stav žalobkyne po šiestich sedeniach čiastočne zlepšil, avšak naďalej mala „flešbeky“ a do
záhrady sa bála chodiť sama. V súvislosti s opisom mechanizmu vzniku poranenia poukázala žalobkyňa

aj na vyjadrenie doc. A.. U. C., T.., zo dňa 23.9.2013, v zmysle ktorého žalobkyňa netrpela ochorením
parodontu a táto skutočnosť bola významná pre posúdenie vzniku poranenia žalobkyne. B.. A.. U. C.,
T.. na pojednávaní dňa 20.11.2017 okrem iného uviedol, že úder bol adekvátne silný, slabý úder by
pomliaždil okolité mäkké časti tkaniva. Tým, že došlo k odlomeniu zubov, úder bol silnejší; keby boli zuby
postihnuté paradentózou, boli by sa „vyvalili“ aj s koreňom. Z prednesov uvedených svedkov bolo podľa
žalobkyne preto nesporné, že k útoku na žalobkyňu došlo, a to konaním žalovaného.

13. Ďalej žalobkyňa poukázala na závery znaleckého posudku č. 10/2016 a znaleckého posudku č.
6/2017 (doplnenie znaleckého posudku č. 10/2016), vypracovaných znalcom A.. O. S., Z.. V označených
znaleckých posudkoch znalec síce absolútne nevylúčil iný mechanizmus vzniku zranenia žalobkyne,
tento však bol veľmi nepravdepodobný, keďže neboli zistené žiadne zranenia na nose a brade

žalobkyne, a taktiež bola na sliznici dolnej pery zistená rana. Znalecké posudky taktiež potvrdili, že k
poškodeniu zdravia nemohlo dôjsť pádom na zem, keďže neboli zaznamenané žiadne odreniny na tvári,
ktoré by mohli svedčiť takému mechanizmu vzniku zranenia žalobkyne. Súd prvej inštancie sa podľa
žalobkyne s týmito zisteniami znalca nevysporiadal, len sa účelovo priklonil k menej pravdepodobnému
vzniku zranenia, ktorý konštatoval len jeden zo znaleckých posudkov.

14. Žalobkyňa v odvolaní odkázala aj na to, že v konaní Obvodného úradu Malacky č. W.-XXXXX/P-
XX, XX, bolo konštatované, že pri prejednaní priestupku došlo k porušeniu práv žalobkyne. Takto to
konštatoval Obvodný úrad Malacky v oznámení o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 18.12.2011, v
ktoromuviedol,žetýmtopostupom(akceptovanímnesprávnehoprávnehonázorudožiadanéhoorgánu),

bolo oznamovateľke (žalobkyni) uprené postavenie účastníčky konania ako poškodenej, ak išlo o
prejednanie náhrady škody spôsobenej priestupkom. Uvedené súd prvej inštancie nezohľadnil, uviedol
len závery priestupkového konania. V intenciách uvedeného bolo podľa žalobkyne zrejmé, že súd
prvej inštancie vyššie uvedené dôkazy nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

15. Súd prvej inštancie sa podľa žalobkyne nevysporiadal ani s rozpormi vo výpovediach pani Ľ.
D. a žalovaného. Pani D. dňa 24.8.2008 na OO PZ v Stupave uviedla, že vliekla žalobkyňu jeden
meter za sebou. Menovaná ďalej pri prejednávaní veci na Obvodnom úrade v Bratislave dňa 5.2.2009
uviedla, že vylučuje možnosť, že by žalobkyňu ťahala čo i len meter za jej autom. V lekárskej správe

zo dňa 20.8.2008 však bolo uvedené, že privretím ruky do okna auta vzniklo poranenie na ruke
(predlaktí) žalobkyne. Žalovaný dňa 1.7.2010 uviedol, že pani D. odišla s autom preč bez incidentu.
Uvedené rozpory vo výpovediach žalovaného a pani D. spochybňovali dôveryhodnosť ich výpovedí. Tiež
poukázala na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s rozpormi vo výpovediach žalovaného,
ktoré poskytol v trestnom, priestupkovom a v súdnom konaní ohľadom okolností, za ktorých došlo k

zraneniu žalobkyne. Žalovaný opakovane uvádzal, že žalobkyňa si predmetné zranenie spôsobila pri
páde, ale nevedel uviesť kedy presne k pádu došlo, akým spôsobom, a to napriek tomu, že sedel vo
vozidlenamiestevodičavtesnejblízkostižalobkyne,ktorábolaprioknevodiča.Zoznaleckýchposudkov
však jednoznačne vyplývalo, že úder, ktorým došlo k vyrazeniu zubov žalobkyne, bol vedený kolmo na
zuby žalobkyne.

16. K dokazovaniu pred súdom prvej inštancie žalobkyňa uviedla, že v konaní navrhla vypočuť svedkov
K. P. a W. P., ktorí sa v čase predmetnej udalosti nachádzali v tesnej blízkosti. Súd prvej inštancie k
výsluchu týchto svedkov nepristúpil, poukazujúc na ich list doručený súdu prvej inštancie dňa 3.1.2018,
v ktorom navrhovaní svedkovia oznámili, že im neboli známe žiadne skutočnosti, ktoré by mohli v

prejednávanej veci súdu potvrdiť alebo vyvrátiť. Zároveň poukázali na svoj vysoký vek a zlý zdravotný
stav. Súd prvej inštancie si protirečil, keď nevykonanie tohto dôkazu odôvodňoval tým, že týmto svedkom
neboli známe žiadne skutočnosti o prejednávanej veci a na druhej strane sa opakovane odvolával na
výpoveďK.P.vinomkonaní.Vdanomkonanínebolisplnenépodmienkynaodopretievýpovedevzmysle§ 201 C.s.p., rovnako tak svedkovia neuviedli žiadne vážne okolnosti, pre ktoré by sa nemohli dostaviť
na pojednávanie. K poukazovaniu svedkov na ich zlý zdravotný stav a vysoký vek, žalobkyňa uviedla,
že uvedené skutočnosti im nebránili k vychádzkam, návšteve záhrady, a pod. K. P. dokonca podľa

žalobkyne riadi motorové vozidlo, čo vyplývalo aj z predložených podkladov. Žalobkyňa mala vedomosť
o tom, že menovaný bol schopný sa samostatne pohybovať, chodí nakupovať a riadi motorové vozidlo.
Súd nevykonaním uvedeného dôkazu postupoval v rozpore so základnými princípmi súdneho konania
na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie
navrhla vykonať aj obhliadku - rekonštrukciu skutkového deja na mieste predmetnej udalosti. Súd prvej

inštancie však dôkaz nevykonal, napriek tomu, že jeho účelom malo byť preukázanie skutkových tvrdení
žalobkyne, a zároveň vyvrátenie skutkových tvrdení žalovaného o tom, že žalobkyňa si predmetné
zranenie spôsobila sama.

17. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tom, že v rámci konania pred súdom prvej inštancie riadne preukázala
skutočnosť, že ku škode došlo, preukázala výšku škody (znalecký posudok č. 109/2011 vypracovaný

znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.), identifikovala
žalovaného ako škodcu, preukázala porušenie právnej povinnosti žalovaným, ako i kauzálny nexus
medzi konaním žalovaného (úder) a vznikom škody na zdraví žalobkyne. Ďalej zdôraznila, že žalovaný
nepredložil počas celého konania žiadne dôkazy o tom, že žalobkyňu neudrel do tváre a nevyrazil jej
zuby, jedine tvrdil, že on nič nespravil. Zo zásad formálnej logiky, zásady voľného hodnotenia dôkazov a

z celkového vykonaného dokazovania (najmä opísania skutkového deja v zápisnici z trestného konania,
kdejejasnenapísané,žeprávežalovanýspáchaltentoskutok),bolonesporné,ženiktoinýakožalovaný
žalobkyňu napadnúť nemohol. Bolo nesporné, že práve úder žalovaného do tváre žalobkyne spôsobil
škodu na zdraví žalobkyne, úder žalovaného bol úmyselným konaním, zavinenie žalovaného bolo dané,
a teda konanie žalovaného bolo bez akýchkoľvek pochybností príčinou poškodenia zdravia žalobkyne.

18. Záverom odvolania žalobkyňa poukázala aj na to, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie
bolo porušené aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré predstavuje súčasť
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Zároveň konštatovala, že celkový postup súdu prvej inštancie bol

nedôsledný, zaujatý a nezákonný, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky i ďalšími zákonmi, najmä
ustanoveniami C.s.p.

19. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo
výroku vecne správne. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.9.2019 v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 219 ods. 3 C.s.p.

21. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala existenciu viacerých pochybení súdu prvej inštancie, ktoré
sa mali týkať jednak nesprávneho a neúplného zistenia skutkového stavu veci, z toho vyplývajúceho
nesprávneho právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku na náhradu škody, a tiež porušenia
práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacích dôvodov
uplatnených žalobkyňou v podanom odvolaní, prihliadajúc pri tom na skutočnosť, že v predmetnom
konaní išlo o druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, ktorému predchádzalo vydanie
uznesenia odvolacieho súdu č. k. 3Co/162/2014-159, zo dňa 31.1.2017, ktorého závermi bol súd prvej
inštancie pri ďalšom prejednaní a rozhodnutí veci viazaný. V označenom rozhodnutí odvolací súd

nielen poukázal na nedostatky zrušeného rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nespĺňal predovšetkým
požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z jeho odôvodnenia bolo tiež možné
odvodiť rozsah skutočností, ktoré považoval odvolací súd za kľúčové pre rozhodnutie vo veci samej,
osobitne pokiaľ išlo o potrebu naplnenia základných povinností strán sporu, a to konkrétne povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Odvolací súd teda zdôraznil nielen protichodné závery súdu prvej

inštancie vyskytujúce sa v odôvodnení zrušeného rozsudku, ale poukázal aj na nezrovnalosti týkajúce
sa vyjadrení strán sporu, ktoré navyše v danej fáze konania neboli podložené dôkaznými prostriedkami,
ktoré by umožňovali prijať nepochybný záver o tom, či žalobou uplatnený nárok na náhradu škody, ktorú
mala utrpieť žalobkyňa v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, bol dôvodný.22. Prihliadajúc na vyššie uvedené, ako aj dôvody, ktoré mali zakladať dôvodnosť podaného odvolania
žalobkyne, bolo v odvolacom konaní potrebné opätovne poukázať na prejednací princíp konania a

z neho vyplývajúcu procesnú zodpovednosť strany za úspech v sporovom konaní. Z prejednacieho
princípu civilného sporového konania totiž vyplýva, že strany sú povinné pravdivo a úplne označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci (povinnosť tvrdenia), a zároveň podoprieť skutkové
tvrdeniadôkazmi(dôkaznápovinnosť),atovsúladesprincípomhospodárnostikonaniaapodľapokynov
súdu. Neunesením dôkazného bremena sa potom rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za

to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci
samej v jej neprospech; neunesenie dôkazného bremena v konaní pred civilným súdom má teda za
následok stratu sporu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v
takýchprípadoch,keďurčitáskutočnosťvýznamnápodľahmotnéhoprávaprerozhodnutieoveci,nebola
alebo nemohla byť pred súdom preukázaná, a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu
prijať jednoznačný záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť

pravdivá nebola. Dôkazné bremeno ohľadom konkrétnych skutočností leží na tej strane sporu, ktorá
z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ďalší postup strán sporu, po zrušení predchádzajúceho rozsudku
súdu prvej inštancie, preto mal byť zameraný práve na odstraňovanie rozporov v skutkových tvrdeniach
strán sporu a predloženie dôkazov, ktoré by svojou kvalitou a výpovednou hodnotou osvedčili pravdivosť

pred súdom prezentovanej procesnej argumentácie a umožnili tak súdu prijať nepochybný záver o
dôvodnosti žalobou uplatneného nároku.

23. V prejednávanej veci bola úspešnosť žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody
podmienená preukázaním kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku

zodpovednosti žalovaného za škodu. Konkrétne bolo žiaduce, aby žalobkyňa, ako strana sporu,
ktorú primárne v konaní o uplatnenom nároku zaťažovalo dôkazné bremeno, preukázala existenciu
protiprávneho úkonu žalovaného alebo inú právne relevantnú škodnú udalosť, majúcu svoj pôvod
vo faktickom správaní žalovaného (konaní alebo opomenutí konania), vznik škody (ktorá nastala v
majetkovej alebo nemajetkovej sfére žalobkyne) a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom

žalovaného a vznikom škody žalobkyne. Pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho
zákonníka, ktorý upravuje všeobecnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným
protiprávnym úkonom škodcu, a ktorého aplikácia prichádzala do úvahy s ohľadom na povahu nároku
uplatneného žalobkyňou, sa tiež vyžadovalo preukázanie zavinenia škodcu.

24. Súd prvej inštancie vyhodnotil otázku naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu tak, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v rozsahu potrebnom pre
priznanie dôvodnosti uplatnenému žalobnému nároku na náhradu škody. Preskúmaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, po starostlivom uvážení
výstupov vyplývajúcich z vyjadrení strán a z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, bolo

aj v odvolacom konaní potrebné konštatovať, že v konaní nebolo preukázané kumulatívne naplnenie
všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keďže napriek predloženým
dôkazom nebolo možné dospieť k nepochybnému záveru o tom, že poškodenie zdravia žalobkyne
bolo nevyhnutné pričítať výlučnému zavineniu žalovaného a jeho úkonu, ktorým malo dôjsť k porušeniu
právnej povinnosti vyplývajúcej z objektívneho práva.

25. Z vyššie špecifikovaných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nebolo v konaní medzi
stranami sporné, ako konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že
žalobkyňa utrpela dňa 20.8.2008 v čase cca o 20.30 hod. tržnú ranu dolnej pery, pomliaždenie
dolnej sánky a vyrazenie dvoch predných dolných zubov. Z vykonaného dokazovania tiež vyplývalo,

že poranenia žalobkyne si vyžiadali ošetrenie žalobkyne v zdravotníckom zariadení (žalobkyňa bola
ošetrená na úrazovej ambulancii CPO L. I. - D. dňa 20.8.2008, v zubnej ambulancii A.. O. A. dňa
21.8.2008 a A.. B. A. dňa 21.8.2008), s čím zároveň súvisela potreba vynaloženia nákladov spojených s
poskytnutímzdravotnejstarostlivostižalobkyni.VznaleckomposudkuznalcaA..O.S.,Z..,č.10/2016,zo
dňa 17.10.2016, boli zranenia žalobkyne označené ako ľahké zranenia, bez trvalých následkov v zmysle

trvalého poškodenia zdravia. Z odborného vyjadrenia vyhotoveného znaleckou organizáciou forensic.sk
Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., č. 76/2011, zo dňa 15.8.2011, ďalej vyplývalo, že
poranenia utrpené žalobkyňou zväčša vôbec nevyžadujú práceneschopnosť, pričom doba liečby býva
spravidla 7 - 10 dní. Z výpovede žalobkyne, ako aj z oboch označených listinných dôkazov bolo tiežmožné ustáliť, že vzhľadom na povahu zranenia a charakter práce žalobkyne bola žalobkyňa v dôsledku
utrpeného úrazu čiastočne obmedzená v obvyklom spôsobe života.

26. Spornou medzi stranami však zostala otázka, či vyššie špecifikovanému poškodeniu zdravia
žalobkyne predchádzal zavinený protiprávny úkon žalovaného a či bola daná príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom žalovaného a zranením žalobkyne, čo do jeho povahy, rozsahu, a tiež následkov
zaznamenaných v listinných dôkazoch predložených žalobkyňou konajúcemu súdu.

27. Zhodné vyjadrenia strán sporu sa týkali opisu podstatných okolností skutkového deja, ktorý
predchádzal vzniku poranenia žalobkyne. Podľa vyjadrení strán adresovaných súdu (a obdobne
uvedených aj v trestnom a priestupkovom konaní) predchádzali incidentu, pri ktorom žalobkyňa utrpela
úraz, nezhody oboch strán sporu týkajúce sa vzájomného susedského spolunažívania. V súvislosti s
trvajúcimi nezhodami žalobkyňa dňa 20.8.2008 v chatovej osade F. S. A. X K. D.. Ú.. S., kde vlastní jej
syn A. Š. záhradu, žiadala žalovaného a Ľ.Q. D. (priateľku žalovaného, vlastníčku susedného pozemku

s chatkou) o odstránenie reťaze z plotu, ktorá mala slúžiť na ohradenie pozemku Ľ. D.. Žalovaný a
jeho priateľka dali žalobkyni nepochybne najavo, že s ňou odmietajú komunikovať a snažili sa vyhnúť
vzájomnej konfrontácii so žalobkyňou. Žalobkyňa sa snažila vynútiť si ich pozornosť, bránila ich odchodu
a medzi zúčastnenými osobami došlo k slovnej roztržke. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že
žalobkyňa si najskôr chcela vynútiť pozornosť Ľ. D., ktorej držala volant a snažila sa ju vytiahnuť

z auta. Po tom, ako sa podarilo Ľ. D. opustiť miesto, kde došlo ku konfrontácii strán, zopakovala
žalobkyňa obdobné správanie aj vo vzťahu k žalovanému, čo pokračovalo aj po tom, ako žalovaný
odstrčil žalobkyňu od auta, pričom žalobkyňa musela nepochybne pochopiť, že žalovaný chcel odísť.
Následne malo dôjsť k incidentu, ktorý mal za následok poškodenie zdravia žalobkyne. Žalobkyňa vo
svojejvýpovedipredsúdomprvejinštancietrvalanatom,žežalovanýjejzačallámaťrukusmeromnadol,

a tak sa chcela postaviť a vtedy dostala od žalovaného úder do spodnej čeľuste. Po údere zistila, že
mala vypadnuté dva zuby a krv v ústach, oznámila to žalovanému, pomoc jej však neposkytol. Žalovaný
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobkyňou tvrdený úder popieral a trval na tom, že k
zraneniu žalobkyne došlo tak, že žalobkyňa mu bránila v odchode, pritom bola opretá o jeho motorové
vozidlo, nadávala mu, zavesila sa na spätné zrkadlo, ktoré sa následne vytrhlo, v dôsledku čoho

žalobkyňaspadla,pričomúrazžalobkynebolpodľanehonásledkomuvedenéhopádu.Stranysporuteda
prezentovali v konaní pred súdom odlišné verzie priebehu skutkového deja bezprostredne vedúceho
k vzniku poranenia žalobkyne. V súvislosti s predmetným incidentom bolo vedené aj trestné konanie
pre prečin ublíženia na zdraví, a tiež konanie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, žiadne
z uvedených konaní však nebolo skončené právoplatným rozhodnutím, ktoré by záväzným spôsobom

vyslovilo, že žalovaný sa dopustil trestného činu alebo priestupku tak, ako ho opísala žalobkyňa. Za
účelom preukázania hodnovernosti skutkových tvrdení žalobkyne boli zo strany žalobkyne predložené
viaceré listinné dôkazy, znalecké posudky, a tiež navrhnutý výsluch viacerých svedkov. Ani predložené
dôkazy však neviedli k nepochybnému záveru o tom, že výlučnú zodpovednosť za poškodenie zdravia
žalobkyne niesol žalovaný.

28. V súvislosti s prijatým záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena, poukazovala
žalobkyňa v podanom odvolaní najmä na nedostatočné vysporiadanie sa súdu prvej inštancie
s viacerými predloženými dôkazmi. Takýmto dôkazom bolo podľa žalobkyne napríklad uznesenie
Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, na ktoré súd prvej inštancie v

napadnutom rozhodnutí odkázal, avšak opomenul prihliadnuť na skutočnosti, ktoré mali z jeho obsahu
nepochybne vyplývať, a to konkrétne na to, že trestné stíhanie voči žalovanému v procesnom postavení
podozrivého nebolo ukončené z dôvodu, že by sa preukázalo, že žalovaný nenapadol žalobkyňu, ale
z dôvodu, že podľa názoru prokurátora nešlo o trestný čin ublíženia na zdraví podľa Trestného zákona
z dôvodu nedosiahnutia intenzity požadovanej zákonom pre daný trestný čin. Pokiaľ ide o hodnotenie

záverov uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, odvolací súd
uvádza, ako podobne konštatoval aj vo svojom predchádzajúcom uznesení č. k. 3Co/162/2014-159,
zo dňa 31.1.2017, že civilný súd je v zmysle § 193 C.s.p. viazaný (okrem iného) rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal. Zo žiadneho ustanovenia C.s.p. však nemožno

vyvodiť záver, že civilný súd je viazaný konštatáciami príslušných orgánov (v danej veci prokuratúry)
uvedených v odôvodnení rozhodnutia (tzn. v časti rozhodnutia, ktorá nie je záväzná), ktorým bolo trestné
stíhanie zastavené. Žalobkyňa označila v odvolaní výňatky z odôvodnenia rozhodnutia, ktoré neboli
pre súd nijakým spôsobom zaväzujúce, a preto nebolo na ich podklade možné vysloviť, že k úrazužalobkyne došlo v dôsledku protiprávneho úkonu žalovaného. Uvedená odvolacia námietka žalobkyne
o nedostatočnom zohľadnení výsledkov trestného konania preto nebola dôvodná.

29. Okrem nedostatočného zohľadnenia výsledkov trestného konania vo veci prečinu ublíženia na
zdraví poukazovala žalobkyňa aj na nedostatočné zohľadnenie výsledkov konania vo veci priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu, ktoré tiež mali svedčiť v prospech jej procesnej argumentácie. Toto
tvrdenie odôvodňovala poukazom na oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti Obvodného úradu
Malacky,zodňa18.12.2011,vktorombolokonštatované,žepriprejednanípriestupkuprotiobčianskemu

spolunažívaniu v konaní pred Obvodným úradom Malacky došlo k porušeniu práv žalobkyne, ktorej
bolo uprené postavenie účastníčky konania ako poškodenej, ak išlo o prejednanie náhrady škody
spôsobenej priestupkom. K tejto argumentácii žalobkyne bolo v odvolacom konaní potrebné uviesť, že
predmetné konštatovanie v oznámení Obvodného úradu Malacky žiadnym spôsobom nepreukazovalo
protiprávne konanie žalovaného, ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a
vzniknutou škodou žalobkyne. To platí zvlášť v prípade, keď predmetné priestupkové konanie bolo

ukončené rozhodnutím Obvodného úradu Malacky č. A/2009/00804-00007/P-43, 44, zo dňa 15.5.2009,
ktorým bolo konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu zastavené z dôvodu, že
spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku (v tomto konaní žalovaný)
preukázané. Výsledky uvedeného priestupkového konania, vrátane oznámenia Obvodného úradu
Malacky o prešetrení sťažnosti zo dňa 18.12.2011, teda nepredstavovali dôkaz svedčiaci v prospech

argumentácie žalobkyne o protiprávnom konaní žalovaného; výsledky uvedeného konania o priestupku
iba potvrdili, že pre náležité objasnenie okolností konfliktu, ku ktorému došlo dňa 20.8.2008, absentoval
dostatočný podklad v podobe objektívnych dôkazov umožňujúcich prijať nepochybný záver o tom, ktorá
z deklarovaných verzií strán sporu bola založená na objektívnej pravde, a ktorá predstavovala účelovú
argumentáciu strany v snahe vyhnúť sa zodpovednosti vyplývajúcej z jej vlastného konania počas

vzájomnej konfrontácie.

30. Ďalej žalobkyňa namietala spôsob, akým súd prvej inštancie vyhodnotil závery znaleckého posudku
č. 10/2016 a jeho dodatku č. 6/2017, vypracovaných znalcom A.. O. S., Z.., a tiež závery znaleckého
posudku č. 129/2010 a jeho dodatku č. 22/2011, vypracovaných prof. A.. O. P., T.., keď podľa žalobkyne

súd prvej inštancie pri prijímaní záveru o dôvodnosti podanej žaloby nezohľadnil zistenia znalcov, ktoré
preukazovali mechanizmus zranenia žalobkyne, ku ktorému malo dôjsť úderom žalovaného do tváre
žalobkyne. Súd prvej inštancie v súvislosti s hodnotením záverov znaleckého posudku č. 10/2016, v
odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na to, že rozpory v tvrdeniach strán ohľadom
mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne odstránené neboli, keďže znalec pripustil možnosť vzniku

poranenia žalobkyne oboma stranami uvádzanými spôsobmi. Znalec v uvedenom znaleckom posudku
konkrétne uviedol, že mechanizmus vzniku úrazu žalobkyne (vyrazenie a zlomenie dolných predných
zubov) bol úderom tupým predmetom (päsť, zápästie, lakeť) do oblasti pootvorených úst, a keďže
žalobkyňa uvádzala vo svojej výpovedi, že utrpela úder päsťou do oblasti úst, tak bolo možné, že jej
týmto mechanizmom bol zlomený zub 31 a vyrazený zub 32, a takisto vznikla aj tržná rana na dolnej

pere v oblasti sliznice dolnej pery. Znalec však súčasne uviedol aj to, že pri posudzovaní vyjadrenia
žalovaného, podľa ktorého žalobkyňa spadla a pri tom si pravdepodobne spôsobila zranenie sama,
musel tiež pripustiť, že aj tento mechanizmus zranenia bol možný, aj keď menej pravdepodobný.
Obdobný záver ohľadom mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne bol konštatovaný aj v znaleckom
posudku č. 6/2017. Z takto koncipovaných záverov znaleckých posudkov znalca A.. O. S., Z.., sa

teda javila verzia mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne majúca svoj pôvod v údere žalobkyne
žalovaným pravdepodobnejšia ako verzia prezentovaná žalovaným. Avšak skutočnosť, že znalec
pripustil možnosť vzniku poranenia žalobkyne aj v dôsledku pádu, ktorý mal nasledovať po snahe
žalobkyne zabrániť odjazdu motorového vozidla, neumožňovala súdu bez akýchkoľvek pochybností
prijať záver o zavinenom protiprávnom úkone žalovaného, ktorý mal zakladať vznik zodpovednosti

žalovaného za škodu, ktorú mala utrpieť žalobkyňa.

31. K jednoznačnému záveru o zodpovednosti žalovaného za škodu nebolo možné dospieť ani na
základe znaleckého posudku č. 129/2010, resp. jeho dodatku č. 22/2011 vypracovaného znalcom
prof. A.. O. P., T.. v spolupráci s konzultantom A.. K. G., na ktorého závery poukazovala žalobkyňa

v podanom odvolaní. V tejto súvislosti bolo v odvolacom konaní primárne potrebné zdôrazniť, že
predmetný znalecký posudok nebol imanentnou súčasťou súdneho spisu, jeho závery boli súdu prvej
inštancie sprostredkované nepriamo, a to predložením uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č.
k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, ktorým bolo trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdravízastavené. Predmetný znalecký posudok teda nebol výsledkom nariadeného znaleckého dokazovania
v prejednávanej veci, ani nebol v prejednávanej veci vykonaný ako osobitný listinný dôkaz. Nad rámec
uvedeného však odvolací súd uvádza, že ani závery označeného znaleckého posudku, sprostredkované

nepriamo prostredníctvom predloženého uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky, nemohli založiť
nepochybný záver o zavinenom protiprávnom úkone žalovaného. Z odôvodnenia uznesenia Okresnej
prokuratúry Malacky vyplývalo, že podľa predmetného znaleckého posudku nemohlo byť zranenie
poškodenejspôsobenéúderomľavejrukyžalovaného,aniarteficiálnympredmetom(boxeromčikľúčmi).
Zranenie žalobkyne mohlo byť podľa znalca pravdepodobne spôsobené neopakujúcim sa tupým,

priamym a tvrdým násilím pôsobiacim na centrálnu časť tváre - ústa poškodenej a jednak tvrdým
predmetom s lineárnou hranou, pôsobiacim na vnútornú stranu pravého predlaktia poškodenej, pričom
obe násilia boli nízkej intenzity, keďže nevyvolali ani porušenie celistvosti kože, ani poškodenie skeletu
tváre alebo hlavy. Ďalej sa znalec okrem iného vyjadroval k stavu chrupu žalobkyne v čase pred úrazom,
ktorý podľa neho nebol optimálny, čo tiež mohlo mať vplyv na rozsah, resp. závažnosť poškodenia
chrupuvsúvislostisincidentom,kuktorémudošlodňa20.8.2008,akoajkďalšímokolnostiamsúvisiacim

s poranením žalobkyne. Informácie sprostredkované súdu prvej inštancie v súvislosti so závermi
uvedeného znaleckého posudku, ako vyplývali z obsahu uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k.
2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, teda opäť deklarovali pravdepodobnosť vzniku poranenia žalobkyne
mechanizmom ňou uvádzaným (pri konštatovaní, že na vzniku poranenia žalobkyne sa podieľali aj
faktory týkajúce sa stavu chrupu žalobkyne pred vznikom úrazu), neposkytovali však dostatočný podklad

pre posúdenie otázky, či v súvislosti so znaleckým dokazovaním bola posudzovaná (a vylúčená) aj
pravdepodobnosť vzniku poranenia žalobkyne spôsobom uvádzaným žalovaným. Ani znalecký posudok
a jeho dodatok vypracovaný znalcom prof. A.. O. P., T.. v spolupráci s konzultantom A.. K. G. (v rozsahu
informácií, ktoré boli v prejednávanej veci sprostredkované súdu) teda neposkytol takú komplexnú
informáciu, ktorá by súdu umožňovala prijať nepochybný záver o tom, že k zraneniu žalobkyne došlo

výlučne v dôsledku zavineného protiprávneho úkonu žalovaného.

32. V súvislosti s hodnotením záverov znaleckého dokazovania poukazovala žalobkyňa v podanom
odvolaní aj na vyjadrenie B.. A.. U. C., T.., zo dňa 23.9.2013, v zmysle ktorého žalobkyňa netrpela
ochorením parodontu, pričom táto skutočnosť bola významná pre posúdenie vzniku poranenia

žalobkyne, na čo však súd prvej inštancie podľa žalobkyne nedostatočne prihliadal. Vzhľadom na to,
že ani odvolací súd nepovažoval za nepochybne preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobkyne
došlo v dôsledku úderu žalovaného, mal za to, že skutočnosť, či žalobkyňa trpela v čase úrazu
paradentózou, nebola pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová, a preto nebolo v konaní nevyhnutné sa
touto otázkou osobitne zaoberať. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal

s vyjadreniami znalcov, ktoré svedčili v prospech pravdivosti jej skutkových tvrdení, a namiesto toho
sa iba účelovo priklonil k menej pravdepodobnému mechanizmu vzniku zranenia, ktorý konštatoval
len jeden zo znaleckých posudkov. Ani túto procesnú argumentáciu žalobkyne však nebolo možné
považovať za dôvodnú. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku na žiadnom mieste neuviedol, že
by dôvodom zamietnutia žaloby mala byť skutočnosť, že považoval za preukázané, že mechanizmus

zranenia žalobkyne zodpovedal opisu skutkového deja tak, ako ho prezentoval žalovaný. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplývalo, že by sa súd prvej inštancie (účelovo) priklonil ku ktorejkoľvek z
verzií prezentovaných stranami sporu, z jeho odôvodnenia naopak vyplývalo, že procesný neúspech
žalobkyne v prejednávanej veci bol výsledkom neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobkyne
vo vzťahu ku všetkým zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom

s týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Hoci závery znaleckých posudkov a odborných
vyjadrení predložených súdu v prejednávanej veci svedčili v prospech väčšej pravdepodobnosti verzie
prezentovanej žalobkyňou, explicitne nebola vylúčená ani verzia prezentovaná žalovaným, a preto
pre vyhovenie žaloby bolo žiaduce, aby bol v konaní predložený aj iný dôkaz, ktorý by prispel
k nepochybnému potvrdeniu skutkových tvrdení žalobkyne alebo k vyvráteniu pravdivosti tvrdení

žalovaného. Znalecké posudky nezrovnalosti v deklarovaných skutkových tvrdeniach strán sporu
nepochybne neodstránili, a preto hodnotenie ich záverov zo strany súdu prvej inštancie nebolo možné
označiť ako účelové, ako to tvrdila žalobkyňa v podanom odvolaní.

33. Nesprávne zistenie skutkového stavu, ktoré malo podľa žalobkyne následne vyústiť do nesprávneho

právneho posúdenia veci, malo byť spôsobené tiež tým, že súd prvej inštancie dostatočne nevyhodnotil
výsluch svedkov A.. K. G., A. Z., Š. J. W. A. Š., len ich uviedol bez ďalšieho komentára, hoci jasným
spôsobom preukazovali, že došlo k útoku na žalobkyňu. Ani s týmto tvrdením žalobkyne však nebolo
možné sa v odvolacom konaní stotožniť. Pokiaľ ide o výsluch svedka A.. K. G. (ktorý nebol vykonanýv súdnom konaní), tento sa podľa uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo
dňa 19.8.2011, vyjadroval najmä k stavu chrupu žalobkyne a dobe hojenia po poranení, k postupu
ošetrujúcich lekárov, ktorí poskytli žalobkyni zdravotnú starostlivosť po úraze a k pravdepodobnému

mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne. Na podklade jeho výpovede (v inom konaní) však nebolo
možné prijať nepochybný záver o tom, že poranenie žalobkyne bolo výsledkom protiprávneho úkonu
žalovaného, a to z rovnakých dôvodov, pre ktoré nebolo možné založiť tento záver ani na zhrnutí
výsledkov znaleckého dokazovania, pri ktorom pôsobil A.. K. G. ako konzultant znalcovi prof. A.. O.
P., T.., ako bolo uvedené v predchádzajúcej časti odôvodenia tohto rozhodnutia. K výpovediam ďalších

svedkov, A. Z., Š. J. W. A. Š. je aj v odvolacom konaní potrebné pripomenúť, že žiaden z týchto
svedkov nebol priamo fyzicky prítomný pri konflikte strán sporu, po ktorom došlo k úrazu žalobkyne.
Okolnosti,zaktorýchmalodôjsťkporaneniužalobkyne,boliuvedenýmsvedkomsprostredkovanéibazo
strany žalobkyne, prípadne iných osôb, a preto obsah ich výpovedí nebol objektívne spôsobilý prispieť
k objasneniu okolností bezprostredne predchádzajúcich úrazu žalobkyne a k prijatiu záveru o tom, či
zo strany žalovaného došlo k protiprávnemu úkonu, ktorý by zakladal vznik zodpovednosti za škodu.

Námietka žalobkyne, podľa ktorej súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil výpovede týchto svedkov,
teda nebola s ohľadom na ich relevanciu a výpovednú hodnotu, dôvodná.

34.Ďalejžalobkyňanamietalapostupsúduprvejinštancie,ktorýodmietolvykonaťvýsluchnavrhovaných
svedkov K. P. a W. P., pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku sa opakovane odvolával na výpoveď

K. P. v inom konaní. Žalobkyňa v podanom odvolaní správne poukázala na skutočnosť, že súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah výpovede svedka K. P. v trestnom
konaní, zachytenej v odôvodnení uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa
19.8.2011. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplývalo, že svedok K. P. okrem iného k udalosti zo
dňa20.8.2008uviedol,ževčaseincidentuvyšielvonzchatkynakrikžalobkyne,ktorápodľanehokričala

akozmyslovzbavenánažalovaného,ktorýbolvaute,bránilamuvodchodeauta,hádzalaavešalasana
neho a načahovala sa do auta. Podľa svedka to vyzeralo tak, že ho chcela udrieť, žalovaný ani nevystúpil
z vozidla, nebolo vidno, že by sa nejako bránil, len tam sedel a mal naštartované auto. Pripadalo mu
to tak, akoby žalovaný potreboval pomoc. Ďalej uviedol, že keď videl ako žalobkyňa bláznila, radšej sa
otočilaišielnaspäťdochaty,abysaneušloajjemu.Následne,keďpočulodísťauto,počulakožalobkyňa

kričala, aby volali políciu. Záverom svedok K. P. uviedol, že jediné, čo počas celého incidentu počul, bolo
to, ako žalobkyňa kričala na žalovaného, ktorý sedel v aute, žiadne napadnutie zo strany žalovaného
nevidel. Tiež dodal, že ani jeho manželka pri incidente nebola, pretože v danom čase už ležali v posteli,
takže ona zostala vo vnútri chatky. Z výpovede K. P. v trestnom konaní, na ktorú poukázal súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, teda jednoznačne vyplývalo, že ani on, ani W. P., neboli

priamymi svedkami incidentu v čase, kedy došlo k úrazu žalobkyne.

35. Pokiaľ teda z uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, v
ktorom bol zaznamenaný podstatný obsah výpovede svedka K. P.Č., nepochybne vyplývalo, že v čase,
kedydošlokúrazužalobkyne,nebolpritomprítomnýaniK.P.,aniW.P.,vprejednávanejvecibolomožné

dospieť k záveru, že v konaní nebolo možné očakávať, že by výpovede navrhovaných svedkov v konaní
pred súdom podstatným spôsobom prispeli k preukázaniu skutkových tvrdení žalobkyne, podľa ktorej
bol jej úraz výlučne výsledkom protiprávneho konania žalovaného. Okrem toho navrhovaní svedkovia v
písomnom oznámení doručenom súdu prvej inštancie dňa 3.1.2018 oznámili, že im nie sú známe žiadne
ďalšie relevantné skutočnosti týkajúce sa prejednávanej veci, pričom poukázali aj na svoj vysoký vek a

nepriaznivý zdravotný stav, ktorý im tiež prístup k súdu podstatným spôsobom sťažoval (na preukázanie
nepriaznivého zdravotného stavu predložili súdu komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Bratislava, odboru sociálnych vecí a rodiny, zo dňa 27.10.2017, rozhodnutie Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odboru sociálnych vecí a rodiny, zo dňa 16.11.2017, ktorým bolo
rozhodnuté o priznaní peňažného príspevku W. P.Č. na opatrovanie osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktorou je Vojtech Lančarič a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
odboru sociálnych vecí a rodiny, zo dňa 23.10.2017, ktorým bol K. P. priznaný peňažný príspevok podľa
ustanovení zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného
postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Na základe vyššie
uvedenýchskutočnostítedabolomožnéajvodvolacomkonanídospieťkzáveru,ževýsluchoznačených

svedkov v prejednávanej veci nebol pre ďalšie vedenie konania a rozhodnutie vo veci samej rozhodujúci
a ani hospodárny.36. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebol vykonaný ani ďalší
ňou navrhovaný dôkaz, a to vykonanie obhliadky a rekonštrukcie skutkového deja na mieste predmetnej
udalosti. Súd prvej inštancie vykonanie takto navrhovaného dôkazu zamietol, a to s poukazom na

plynutie času, keďže ku konfliktu došlo dňa 20.8.2008 a vykonanie rekonštrukcie bolo žalobkyňou
navrhnuté až dňa 22.1.2018, pričom pri rozhodovaní veci prihliadal na výpovede svedkov a listinné
dôkazy zabezpečené v bezprostrednom čase po konflikte strán sporu. K uvedenému odvolací súd
uvádza, že vzhľadom na to, že podkladom pre vykonanie rekonštrukcie skutkového deja tak, ako sa
toho domáhala žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie, by s najväčšou pravdepodobnosťou

boli iba protichodné skutkové tvrdenia strán ohľadom priebehu konfliktu, výpovede svedkov, ktorí
neboli prítomní na mieste konfliktu v čase úrazu žalobkyne a výsledky znaleckého dokazovania, ktoré
pripúšťali pravdepodobnosť vzniku poranenia oboma stranami uvádzanými spôsobmi (i keď s rozličnou
mierou pravdepodobnosti deklarovaných verzií), osobitne zohľadňujúc tiež značný časový odstup medzi
poškodením zdravia žalobkyne a návrhom žalobkyne na vykonanie predmetného dôkazu, nebolo
vykonanie uvedeného znaleckého dokazovania ani podľa odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci

samej relevantné, ani hospodárne. Od vykonania predmetného dôkazu nebolo možné očakávať, že by
podstatnejším spôsobom prispelo k objasneniu dosiaľ sporných okolností v prejednávanej veci, a preto
nevykonanie tohto dôkazu súdom prvej inštancie nezakladalo prítomnosť odvolacieho dôvodu podľa §
365 ods. 1 písm. e) C.s.p. tak, ako to tvrdila žalobkyňa v podanom odvolaní.

37. Súd prvej inštancie sa ďalej podľa žalobkyne v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal
ani s rozpormi vo výpovediach pani Ľ. D. a žalovaného, ktoré mali spochybňovať vierohodnosť ich
výpovedí. K tejto argumentácii žalobkyne je možné poznamenať, že existencia rozporov sa netýkala
výlučne výpovedí Ľ. D. a žalovaného, keďže určité nezrovnalosti existovali aj vo výpovediach samotnej
žalobkyne, ako to vyplynulo aj s prihliadnutím na ostatné dôkazy predložené v prejednávanej veci

(napr. tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný sediac v aute pravou rukou nahmatal v priestore svojho
auta kľúče alebo iný predmet - boxer, a v ten okamih bola žalovaným napadnutá úderom päsťou
pravej ruky smerom zdola do tváre, kolidovalo s výsledkami znaleckého dokazovania, ktoré použitie
arteficiálneho predmetu - napr. kľúčov alebo boxeru, celkom vylúčilo). Okrem toho je potrebné poukázať
na to, že Ľ. D. v prejednávanej veci pred súdom nevypovedala, keďže jej výsluch nenavrhla žiadna

zo strán a potreba jej výsluchu, s ohľadom na stranami opísaný skutkový priebeh okolností, ktorý
nasvedčoval tomu, že v čase, kedy malo dôjsť k úrazu žalobkyne Ľ. D. na mieste incidentu už
bezprostredne prítomná nebola, sa ani odvolaciemu súdu nejavil pre prejednanie a rozhodnutie veci
potrebný. Odstraňovanie prípadných nezrovnalostí v jej výpovediach v trestnom či priestupkovom
konaní, ktoré sa týkali okolností predchádzajúcich vzniku poranenia žalobkyne, bolo pre toto súdne

konanie preto irelevantné. Pokiaľ ďalej žalobkyňa namietala nedostatočné hodnotenie rozporov vo
výpovediach žalovaného v trestnom, priestupkovom a súdnom konaní, k tomu je potrebné uviesť, že
žalovaný v zásade zotrval na svojej argumentácii, v rámci ktorej popieral spáchanie skutku tak, ako
ho opisovala žalobkyňa, keďže podľa neho malo k jej úrazu dôjsť následkom pádu po tom, ako mu
pri bránení v odchode poškodila spätné zrkadlo. S ohľadom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie

žalobu zamietol, spočívajúce v nedostatočnom unesení dôkazného bremena zo strany žalobkyne,
ako strany sporu primárne zaťaženej povinnosťou preukázať pravdivosť svojich skutkových tvrdení,
od ktorých odvodzovala dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, nebolo v konaní pred súdom prvej
inštancie nevyhnutné vykonávať vyčerpávajúcu komparáciu jeho výpovedí (aj v porovnaní s výpoveďami
Ľ. D.) v konaniach pred rôznymi orgánmi štátnej moci, a preto vyššie uvedená námietka žalobkyne

nezakladalanezákonnosťpostupusúduprvejinštanciečinapadnutéhorozsudku.Pokiaľžalobkyňaďalej
poukazovala na nedostatok v postupe súdu prvej inštancie, ktorý nedostatočne vyhodnotil správu Z..
P. I. z psychologického vyšetrenia dňa 30.1.2009, v ktorej bolo konštatované, že žalobkyňa navštívila
jej ambulanciu prvýkrát v novembri 2008, keďže trpela stavmi úzkosti, depresie a poruchami spánku, k
tomu je tiež potrebné uviesť, že ani predmetná správa nemohla byť hodnotená ako jednoznačný dôkaz

preukazujúciprotiprávnyúkonžalovaného,čipríčinnúsúvislosťmedziprotiprávnymúkonomžalovaného
a škodou žalobkyne.

38. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie titulom všetkých žalobkyňou
namietaných odvolacích dôvodov. Prihliadajúc na prejednací princíp civilného sporového konania a

z neho vyplývajúcu procesnú zodpovednosť strany sporu za vlastný procesný úspech v konaní však
bolo aj v odvolacom konaní potrebné konštatovať, že dôvodnosť žalobou uplatneného nároku nebola
preukázaná spôsobom umožňujúcim súdu priznať žalobou uplatnené plnenie. Hoci žalobkyňa trvala
na tom, že v konaní nepochybne preukázala prítomnosť všetkých zákonných predpokladov vznikuzodpovednosti strany za spôsobenú škodu, s týmto jej tvrdením nebolo možné sa stotožniť. Napriek
preukázanému vzniku ujmy na zdraví žalobkyne, ktorá si vyžiadala ďalšie náklady súvisiace s ošetrením
žalobkyne, prítomnosť ostatných obligatórnych predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nebola

preukázaná do takej miery, aby bolo možné bez akýchkoľvek pochybností vysloviť, že žalovaný sa
dopustil zavineného protiprávneho konania, v príčinnej súvislosti s ktorým žalobkyňa utrpela škodu.
Pri prijímaní tohto záveru bolo potrebné prihliadať aj na okolnosti skutkového deja, ktoré predchádzali
vzniku škody žalobkyne, keďže z procesnej argumentácie strán a ostatných vykonaných dôkazov bolo
nepochybné, že úrazu žalobkyne predchádzal vzájomný konflikt strán. Dôvodom sporu boli otázky

vzájomného susedského spolunažívania, pričom z vykonaného dokazovania bolo nepochybné, že
dňa 20.8.2008 iniciovala vzájomný konflikt žalobkyňa, ako ostatne konštatoval aj súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku. Zo správania žalovaného a jeho priateľky nepochybne vyplývalo, že sa
konfrontácii so žalobkyňou chceli vyhnúť, avšak žalobkyňa im v tomto bránila, čo za preukázaných
okolností týkajúcich sa aj ostatného priebehu skutkového deja vzbudzovalo pochybnosti o tom, či obe
strany sporu zachovávali zásadu všeobecnej preventívnej povinnosti, v zmysle ktorej si obe strany boli

povinné počínať tak, aby predchádzali prípadným možným škodám na zdraví či majetku, ku ktorým
mohlo dôjsť práve v súvislosti s ich vzájomnými konfliktami. Ako už bolo vyššie uvedené, otázka, či
zo strany žalovaného došlo k úderu žalobkyne do oblasti tváre, nebola v konaní pred súdom prvej
inštancie, ako ani v konaní pred odvolacím súdom, nepochybne preukázaná. Nedostatočné preukázanie
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu však nebolo možné pripísať nedostatočnému postupu

súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci, či nesprávnemu vyhodnoteniu vykonaných
dôkazov, ako to v podanom odvolaní tvrdila žalobkyňa, ale bolo nepochybným následkom neunesenia
dôkaznej povinnosti zo strany žalobkyne. V rámci odvolacieho konania nebolo zistené ani nesprávne
právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správnym spôsobom aplikoval príslušné právne normy a odvolací súd nezistil ani prítomnosť inej vady,

ktorá mohla mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci samej, a ktorej existencie sa dovolávala
žalobkyňa v podanom odvolaní.

39. Záverom odvolania žalobkyňa namietala tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tohto pochybenia sa mal súd prvej inštancie
dopustiť porušením práva na riadne odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na túto
odvolaciu námietku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
dostatočne vysporiadal s procesnou argumentáciou strán sporu, vychádzajúc z celého konania, ktoré
predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol,

akých nárokov sa strany sporu v konaní domáhali, aké dôkazné prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany použili; ďalej vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, vyjadril sa k procesu vykonaného dokazovania a vysvetlil, ako vec právne posúdil. Súd prvej
inštancie svoje závery zrozumiteľne v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. K tomu zároveň odvolací súd

dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a
vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto

aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. K bližšie nešpecifikovanej
a nepreukazovanej námietke žalobkyne o tom, že celkový postup súdu prvej inštancie bol nedôsledný,
zaujatý a nezákonný, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a ďalšími zákonmi, odvolací súd
uvádza, že toto tvrdenie žalobkyne nemalo podklad v označení žiadneho konkrétneho pochybenia súdu
prvej inštancie, takéto pochybenie nebolo zistené odvolacím súdom ani v súvislosti s preskúmavaním

prítomnosti ostatných odvolacích dôvodov žalobkyne, a preto odvolací súd aj túto námietku žalobkyne
považoval za bezpredmetnú.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný

úspech, nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu v odvolacom
konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

V Bratislave dňa 26. septembra 2019