Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/29/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817200719
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3817200719.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O.. W. S., bývajúcej v Prievidzi, Q.. E. XXX/
X, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK-KRUPA, s. r. o., so sídlom v Novom Meste nad Váhom,
Hurbanova 1, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova
25, zastúpeného advokátskou kanceláriou PROSMAN A PAVLOVIČ, so sídlom v Trnave, Hlavná 31, o
zaplatenie 1 462,98 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12 Csp

10/2017 o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 6. septembra 2017 sp. zn.
17 Co 315/2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 6. septembra 2017 sp. zn.
17 Co 315/2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom z 10. apríla 2017 č. k. 12 Csp

10/2017-61 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 462,98 eur s 5 % úrokom z
omeškania ročne od 21. novembra 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a žalobkyni priznal právo voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne § 9 ods. 1, ods. 2 písm. c/, f/, j/, k/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 497 Obchodného zákonníka
a § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako

dlžníčke spotrebiteľský úver, pričom v úverovej zmluve neuviedol údaj vyžadovaný ustanovením § 9 ods.
2zákonač.129/2010Z.z.aplnenieuhradenéžalobkyňounadposkytnutúistinupredstavujebezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného, k vydaniu ktorého žalovaného zaviazal. Vzhľadom na podanie žaloby
20. januára 2017 nepovažoval za dôvodné žalovaným vznesenú námietku premlčania, ktorú posúdil
podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keď subjektívnu premlčaciu dobu nepovažoval za
uplynutú, pretože o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sa žalobkyňa dozvedela

až od svojho právneho zástupcu pri prevzatí zastúpenia 14. decembra 2016. Za uplynutú nepovažoval
ani objektívnu premlčaciu dobu, pretože začala plynúť 18. februára 2014, kedy začala žalobkyňa plniť
nad rámec istiny a do podania žaloby 20. januára 2017 neuplynuli tri roky. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 6. septembra

2017 sp. zn. 17 Co 315/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol. V
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žepreposúdeniezačiatkuplynutiasubjektívnejpremlčacejdoby
je významná skutočná vedomosť oprávneného a nie len možnosť vedomosti o vzniku bezdôvodného
obohatenia,pričomskutočnúvedomosťžalobkyneovznikubezdôvodnéhoobohateniajepotrebnévidieť
v inom okamžiku ako v oboznámení sa so skutočnosťou, že úverová zmluva nie je v súlade s právom, v
dôsledku čoho je bezúročná a bez poplatkov, s ktorou skutočnosťou mala byť žalobkyňa oboznámená zo

strany svojho právneho zástupcu 14. decembra 2016. Dospel k záveru, že vedomosť o tom, že zmluva
neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobkyne viazaťk okamžiku podpisu zmluvy, keď podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom a
ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom
obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v

dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v okamihu prvej platby
dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Žalobkyňa do 18. februára 2014 splatila istinu poskytnutého úveru
a od tohto dátumu plnila nad rámec istiny a teda dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka ku dňu podania žaloby t. j. 20. januára 2017 uplynula. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. Namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu,
ktorýsvojimprocesnýmpostupomzabránilžalovanémuvuplatňovaníjehoprocesnýchprávvodvolacom
konaní, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces a boli porušené zásady civilného
sporového konania. Z uvedených dôvodov dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhla rozsudok odvolacieho súdu ako
vecne správny potvrdiť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.),
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie
žalovaného je prípustné a súčasne tiež dôvodné.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnenévšetkyprocesnépodmienky,zasplneniaktorýchmôžesúdkonaťarozhodnúťovecisamej.Platí

to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015, (poznámka dovolacieho
súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, resp. „ECdo“, ide o odkaz na rozhodnutie
najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už

právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).

8. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho

prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
[porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
172/03 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „ÚS“, ide o odkaz
na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky)].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.

10. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosťsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. V zmysle § 421 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

12. Žalovaný vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ C.s.p., pričom vytýkal
odvolaciemu súdu nepredvídateľnosť jeho rozhodnutia.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ C.s.p., sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov,rozhodolvsúlade sjejvôľouapožiadavkami.Jehosúčasťouniejeaniprávoprocesnejstrany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R

129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno
vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom
súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu
posudzujúceopodstatnenosťžalobouuplatnenéhonároku.Podnesprávnymprocesnýmpostupomsúdu
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré

majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto
porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.

16. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na
vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

17.Vyššiecitovanéustanoveniemápredísťvydávaniutzv.prekvapivýchrozhodnutí,vychádzazprincípu
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu,

osobitne princípu právnej istoty.

18. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať

sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.19. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa plnila žalovanému na základe
úverovej zmluvy a od 18. februára 2014 začala žalovanému plniť nad rámec reálne poskytnutej istiny.
Žalovaný tak od 18. februára 2014 prijímal od žalobkyni plnenia, ktoré prevyšovali sumu úverovej istiny

a od tohto dátumu začala plynúť objektívna premlčacia doba a subjektívna premlčacia doba začala
plynúť odo dňa, kedy právny zástupca informoval žalobkyňu o tom, že zmluva nie je v súlade s právnou
úpravou, t. j. 14. decembra 2016. Žaloba bola podaná na súde 20. januára 2017 a preto nárok žalobkyne
premlčaný nebol. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie vyvodil záver, že žalobkyňa do 18.
februára 2014 splatila istinu poskytnutého úveru a od tohto dátumu plnila nad rámec istiny a teda je

zrejmé, že dvojročná subjektívna premlčacia doba ku dňu podania žaloby 20. januára 2017 uplynula.
Odvolací súd však neoboznámil strany so svojím odlišným právnym názorom a nedal im príležitosť sa k
tomuto názoru vyjadriť. Strany tak nevedeli, že odvolací súd bude na vec nazerať inak a nemohli tomu
prispôsobiť svoje právne a skutkové námietky. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 C.s.p. je potrebná
vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu,
ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd

prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné
ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

20. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov

konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“; odo dňa účinnosti
C.s.p. § 382 C.s.p.), aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

21. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez splnenia
osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych
dôvodoch než súd prvej inštancie a takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a znemožneniu práva procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

22. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen procesne prípustné, ale aj
opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 450 C.s.p).

23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.).

24. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne znovu o trova´ch po^vodne´ho konania a o trova´ch

dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.