Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/207/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711207723
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1711207723.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcov: 1. C. L., E. XXX, 2. C. O., Š.
XX, L., 3. G. J., P. XX, L., 4. O. J., P. XX, L., 5. D. O., E. XXX, 6. E. D., F.. X.Z. XXXX, O. - H., Č. K., 7. E.
D., X. XX, V., 8. H. D., R. XX, Z., 9. E. L., F. X, H., 10. E. J., P. XX, L., 11. E. Š., E. XX, 12. H. H., C.. P.
X, L., 13. H. J., E.P. XX, L., 14. K. O., Š. XX, L., všetci žalobcovia zastúpení Consilior Iuris s. r. o., IČO:

47 231 157, Miletičova 23, Bratislava, proti žalovanému: Obec Jablonec, IČO: 00 307 794, Jablonec
206, zastúpenému advokátom JUDr. Romanom Klimekom, Radničné námestie 5, Pezinok, o určenie
vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcov v 1. až 14. rade a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Pezinok zo dňa 18.11.2015, č.k. 10C/177/2011-403, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolacie konanie o odvolaní žalobcov v 1. až 14. rade z a s t a v u j e .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že pozemok parcela registra „C“ č. XXXX/XX, druh
pozemku zastavané plochy a nádvoria, o výmere 349 m2 a pozemok parcela registra „C“ č. XXXX/XX,
druh pozemku orná pôda, o výmere 1.556 m2, zapísané na liste vlastníctva č. 1, pre katastrálne územie
E.,obecE.,okresPezinok(ďalejlen„pozemky“alebo„nehnuteľnosti“)patriadodedičstvapoporučiteľovi

E. O., narodenému dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom Š. XX, L., zomretému dňa XX.XX.XXXX.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po nebohom E. O. odôvodnili tým, že tieto sú v katastri nehnuteľností vedené ako
vlastníctvo Československého štátu - MNV Jablonec, Slovensko, pričom zákonom č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí prešlo vlastnícke právo na obec, na území ktorej sa nachádzajú. Tieto pozemky boli

prídelovou listinou Okresného národného výboru v Bratislave - vidiek, odbor VLHP, zo dňa 18.06.1969
pridelené E. O., narodenému 10.09.1922, ktorý pozemky užíval a na pozemku parcela registra „C“,
č. XXXX/XX si postavil rodinný dom so súpisným č. XX. Predmetná prídelová listina však nebola
nikdy zaevidovaná v evidencii nehnuteľností. Žalobcovia odôvodňovali naliehavý právny záujem na
požadovanom určení potrebou odstránenia stavu objektívnej právnej neistoty, ktorý vychádzal zo
vzájomných tvrdení sporových strán, že každá z nich je vlastníkom predmetných nehnuteľností; zmenu

v katastri nehnuteľností, a teda zmenu právneho postavenia žalobcov, pritom nebolo možné dosiahnuť
inak ako súdnym rozhodnutím.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania ustálil, že E. O. ako slobodný robotník, podal dňa
12.02.1948 na Miestnom národnom výbore v Jablonci prihlášku na prídel pre účel stavby. Podľa návrhu
prídelu pôdy a budov bola k jeho menu, s poznámkou mladší, slobodný, bytom E. XX, priradená parcela

č. XXXX/XX, o výmere 18,84 árov. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy vydalo dňa
02.09.1949 prídelovú listinu podľa § 8 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy (ďalejlen „zákon č. 142/1947 Sb.“) v prospech E. O. mladšieho (slobodného), E. Č.. XX, a to k parcele č.
XXXX/XX, o výmere 0,1884 ha, roľa, s uvedením prídelovej ceny 3.768,-Kčs. E. O. mladší, slobodný,
bytom E. XX mal prevziať predmetnú listinu podľa dokladu označeného ako vydanie prídelových listín,

s predpísanou zálohou na prídelovú cenu vo výške 800,-Kčs. Podľa záznamu z roku 1962 (č.l. 276) v
tomto roku zaplatil sumu 1.208,- Kčs, pričom v zmysle poznámky na výkaze zmien prídelov a prídelových
cien bola jeho vec „vybavená“. Konajúci súd ďalej zistil, že rada Okresného národného výboru v Pezinku
listom zo dňa 12.09.1959, adresovaného Ľudovému súdu v Pezinku, okrem iného oznámila, že parcela
č. XXXX, vo vložke č. XXX, katastrálne územie Jablonec, bola rozdelená na stavebné pozemky, ktoré

boli už v roku 1949 pridelené občanom v E.. Vlastník parcely č. XXXX/X J. F. s manželkou si nechali
vyhotoviť osobitný geometrický plán, ktorý bol zhotovený len na základe predbežného plánu ONV, preto
bolo potrebné vyhotoviť o celej pôvodnej parcele č. XXXX/X a č. XXXX/X nový geometrický plán tak,
aby jednotlivé stavebné parcely mohli byť prevedené na prídelcov. Rada s poukazom na pripojený
geometrický plán zo dňa 22.05.1959 a na odpis výkazu plôch ku geometrickému plánu č. XX-XXX/XX,
v ktorom pri parcele č. XXXX/XX, roľa, o výmere 1.556 m2 a parcele č. XXXX/XX, dom, dvor, o výmere

349 m2, bolo uvedené meno E. O. mladšieho, E. Č.. XXX, navrhla, aby ľudový súd vydal uznesenie
uvedené v prílohe. V pozemkovoknižnej vložke č. XXX, pre katastrálne územie E., časť „B“, poradové
číslo 20, bol následne vpísaný záznam o tom, že pôvodná parcela č. XXXX/X bola na návrh Odboru
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV Pezinok č. J., zlúčená s parcelou č. XXXX/X a
znovu rozdelená, okrem iných, aj na parcelu č. XXXX/XX, roľa, o výmere 1.556 m2 a parcelu č. XXXX/

XX, stavebný pozemok, o výmere 349 m2, všetko v zmysle geometrického plánu zo dňa 22.05.1959.

4. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že Okresný národný výbor Bratislava - vidiek vydal dňa 18.06.1969
prídelovú listinu podľa zákona č. 142/1947 Sb. a zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme
(ďalej len „zákon č. 46/1948 Zb.“) pre E. O., E. č. XXX, obsahom ktorej bol prídel parcely č. XXXX/

XX, stavebný pozemok, o výmere 0,1884 ha, katastrálne územie E., za prídelovú cenu 3.768,-Kčs,
ktorá bola vyplatená. Podľa údajov na liste vlastníctva č. 1, vedeného Okresným úradom Pezinok,
katastrálny odbor, okres Pezinok, obec E., katastrálne územie E., patrili označené nehnuteľnosti do
vlastníctva Československého štátu - MNV Jablonec, Slovensko, avšak vzťahovala sa ku nim poznámka
o spochybnení hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností na základe prídelovej listiny vydanej pre E.

O., E. Č.. XXX; túto skutočnosť oznámila Správa katastra Pezinok listom zo dňa 15.02.2011 žalobcovi
v 2. rade v súvislosti s jeho žiadosťou o zápis prídelovej listiny do katastra nehnuteľností.

5.Predsamotnýmprávnymposúdenímdôvodnostinárokužalobcovsakonajúcisúdzaoberalnámietkou
žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení. Žalovaný

ho odôvodňoval tým, že žalobcovia sa mali svojho práva domáhať podľa zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách ako špeciálneho reštitučného zákona, ktorý vo vzťahu k všeobecnej
právne úprave umožňoval ochranu vlastníckeho práva oprávnených osôb. Konajúci súd dospel k záveru
o danosti naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Vychádzal z toho, že určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti právnych vzťahov k

nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, za predpokladu, že rozhodnutie vyhovujúce
žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu, najmä v situácii, keď žalovaný je
ako vlastník spornej nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa nestotožnil
s tvrdením žalovaného, že zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa reštitučných predpisov
márnymuplynutímlehotyustanovenejvpredpiseznamenázároveňzánikjejvlastníckehopráva,pretože

to zásadne popiera základné právo na vlastníctvo garantované v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, či právo na majetok podľa článku
1 dodatkového protokolu; taká aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ neznámeho spôsobu straty
vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Účelom reštitučných ustanovení nebolo ustanoviť
zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu, urobených v rozhodnom období, márnym uplynutím lehoty na

uplatnenie takého nároku. Reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo
na štát aj v prípade neexistencie titulu jeho nadobudnutia, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol
vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde
pritom nerieši spätne vlastnícky režim nehnuteľnosti, zámerne v odseku 1, písm. p) hovorí o tom, že
nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom. Podľa mienky konajúceho súdu neobstála ani argumentácia, podľa

ktorej s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu
všeobecnú.6. Následne aplikujúc ustanovenia § 8 ods. 1, 6 a 7 zákona č. 142/1947 Sb. (v znení vyhlášky
ministra zemědělství zo dňa 12.05.1948, č. 145/1948 Sb.) súd prvej inštancie vyhodnotil prídelovú listinu
vydanú Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 02.09.1949 za listinu vydanú

orgánom, ktorý mal k tomu právomoc. Zdôraznil, že na listine sa nachádza nielen podpis povereníka
pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu v 9. a 10. Zbore povereníkom Dr. H. O., ale i odtlačok
úradnej pečiatky. Následne konajúci súd skúmal i prídelovú listinu vydanú Okresným národným výborom
v Bratislave - vidiek, odbor VLHP, dňa 18.06.1969, pričom aplikáciou ustanovení § 1 ods. 1 až 4 zákona
č. 98/1950 Zb., § 1 ods. 1 až 4, § 2 bodu 1, § 3 bodu 2 vyhlášky ministerstva zemědělství č. 530/1950 U.

l., § 1 ods. 1, 2 a prílohy D, bodu 12 vládneho nariadenia č. 122/1951 Zb. o ďalších presunoch pôsobnosti
a o iných zjednodušeniach vo verejnej správe zhodnotil, že i túto prídelovú listinu vydal oprávnený orgán
a listina bola opatrená tak odtlačkom úradnej pečiatky, ako aj podpisom vedúceho príslušného odboru
Okresného národného výboru.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podľa prídelovej listiny z roku 1949, i podľa schváleného návrhu

prídelového plánu, bola predmetom prídelu E. O., v tvare mena O., parcela č. XXXX/XX, o výmere 18,84
árov, za prídelovú cenu 3.768,-Kčs. S odstupom desiatich rokov od prídelu, na základe geometrického
plánu zo dňa 22.05.1959 sa parcela č. XXXX/X a parcela č. XXXX/X zlúčili a následne rozdelili na
jednotlivé parcely, čo malo za následok vznik nových právnych vzťahov k novovytvorenej parcele č.
XXXX/XX a (okrem iných) i k parcele č. XXXX/XX a parcele č. XXXX/XX, pričom tieto parcely mali inú

výmeru, a to parcela č. XXXX/XX, výmeru 812 m2, parcela č. XXXX/XX, výmeru 1.556 m2 a parcela
č. XXXX/XX, výmeru 349 m2. Rozdiel súčtu výmery novovzniknutých parciel č. XXXX/XX a č. XXXX/
XX oproti výmere pôvodne pridelenej parcely č. XXXX/XX, v rozsahu 21 m2, konajúci súd pričítal
novému zameraniu celkovo 63 parciel v lokalite katastrálneho územia E.. Skutočnosti, že nová parcela
č. XXXX/XX, s výmerou 812 m2, predstavovala iný pozemok ako bol uvedený v prídelovej listine E.

O., označený však totožne ako parcela č. XXXX/XX, osvedčovali i údaje na liste vlastníctva č. XXX,
katastrálne územie E., podľa ktorých jeho vlastníčkou bola P. E., rodená J.; podľa výkazu plôch ku
geometrickému plánu č. XX-XXX/XX pritom parcela č. XXXX/XX, o výmere 812 m2, bola pridelená E.
J., vtedy slobodnému. Z uvedeného konajúci súd s odkazom na vzťahy vzniknuté k novovytvoreným
parcelám podľa geometrického plánu z roku 1959 vyvodil, že pokiaľ v roku 1969 bola na prídelovej listine

uvedená parcela č. XXXX/XX, s výmerou 0,1884 ha, de facto išlo už o novovzniknuté parcely č. XXXX/
XX C. Č.. XXXX/XX.

8. Pokiaľ išlo o osobu prídelcu, t.j. E. O., narodeného dňa XX.XX.XXXX, súd prvej inštancie ho považoval
za dostatočne určito označeného za pomoci dodatku mladší a slobodný, a tým za zreteľne odlíšeného

od jeho otca, s rovnakým menom a priezviskom. Zároveň nemal najmenšiu pochybnosť o tom, že by mu
bol prídel odňatý (so zreteľom na listinu označenú ako prevod vlastníckeho práva zrušených prídelov
na Československý štát, v ktorej figuroval jeho otec E. O. s manželkou S., rodenou Y.) a ani o tom, že
by nezaplatil stanovenú prídelovú cenu.

9.Vyhodnotenímvšetkýchvyššieuvedenýchazistenýchskutočnostidospelsúdprvejinštanciekzáveru,
že prídelca (E. O.) sa stal vlastníkom nehnuteľností, t.j. pozemkov parcela č. XXXX/XX C. Č.. XXXX/
XX už na základe prídelovej listiny z roku 1949, a preto žalobe žalobcov v plnom rozsahu vyhovel. Svoj
právny záver podporil i ustálenou súdnou praxou, ktorá vychádzala z toho, že po účinnosti zákona č.
141/1950 Zb. Občiansky zákonník nemal zápis v pozemkovej knihe konštitutívnu povahu, a to ani v

prípade prechodu vlastníctva výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy. Počnúc od 01.01.1951
došlo k upusteniu od intabulačného princípu a jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva k
prideleným nehnuteľnostiam bolo prídelové konanie zavŕšené vydaním prídelovej listiny. Prídelci podľa
zákona č. 142/1947 Sb. u ktorých nebol vykonaný vklad vlastníckeho práva do pozemkových kníh do
31.12.1950, preto nadobudli vlastnícke právo k nim dňom 01.01.1951 (ako deň účinnosti zákona č.

141/1950 Zb. Občiansky zákonník), a to aj bez potreby splnenia podmienky ich odovzdania, nakoľko
táto podmienka sa v zmysle § 111 ods. 1 a § 114 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník viazala
len k prevodu vlastníctva u vecí určených podľa druhu. Zároveň, ak nadobudol právny predchodca
žalobcov vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a nebolo zistené, že by mu bolo odňaté, na vlastnícke
vzťahynemalavplyvskutočnosť,žetietonehnuteľnostimunebolivydanévrámcireštitúcie.Rozhodnutie

správneho orgánu o vydaní pozemkov osobe údajne oprávnenej z reštitúcie, nemohlo mať vplyv
na existenciu vlastníckeho práva toho, kto nebol účastníkom reštitučného konania. Predmetný záver
nespochybnila ani námietka žalovaného o narušení právnej istoty v právnych vzťahoch, keďže tento
aspekt ochrany práva bol oslabený v situácii, keď sa ho dovolával subjekt, ktorý bol ex lege nástupcompôvodného subjektu (štátu), zakladajúceho právne vzťahy v minulosti; bol to práve štát, ktorý mal v
moci usporiadanie prídelov a túto činnosť mal vykonať spôsobom nevyvolávajúcim v budúcnosti právnu
neistotu v právnych vzťahoch prídelcov.

10. V dôsledku vyhovenia žalobe súd prvej inštancie upustil od hodnotenia ďalšej argumentácie
žalobcov, ktorí pre prípad neuznania prídelovej listiny ako právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho
práva ich právneho predchodcu k nehnuteľnostiam, uplatnili žalobný nárok titulom vydržania podľa §
134 a § 872 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), a to dňom

01.01.1992.

11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p“) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcom v 1. až 14. rade trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku v sume 99,50
eura, v trovách právneho zastúpenia v sume 86.926,44 eura a v trovách dôkazu (vyhotovenie kópii

zo Štátneho archívu v Modre) v sume 124,02 eura. Pri vyčíslení trov právneho zastúpenia žalobcov
vychádzal konajúci súd z ich vyčíslenia právnym zástupcom žalobcov, ktorý s poukazom na § 10 ods.
2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) určil tarifnú hodnotu sporu sumou 85.725 eur, keď
vychádzal z ponúk na realitných internetových stránkach, kde priemer ceny stavebných pozemkov za 1

m2 bol v sume 47 eur. Konajúci súd považoval určenie ceny 45 eur za 1 m2 za zodpovedajúce realitnej
ponuke a pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia žalobcov vychádzal z tarifnej hodnoty sporu
592,53 eura, pričom s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky túto znížil o 50 %, na sumu 296,27 eura. Z
vyčíslených úkonov právnej služby žalobcov súd prvej inštancie priznal náhradu za 21 úkonov právnej
službyžalobcovv1.až12.rade,za2úkonyprávnejslužbyžalobcovv1.až14.radeajedenúkonprávnej

služby žalobcov v 6. až 8. rade, pričom nepriznal náhradu za úkony právnej služby: 1/ predloženie
katastrálnej mapy zo dňa 24.03.2013 a 2/ predloženie platobných výmerov zo dňa 05.06.2013, nakoľko
tieto úkony podľa neho neboli vykonané účelne a mohli byť spojené s úkonom účasti na súdnom
pojednávaní.

12. Konajúci súd priznal žalobcom náhradu cestovného a straty času ich právneho zástupcu za účasť
na pojednávaní súdu dňa 24.05.2013, 27.09.2013, 22.01.2014, 07.03.2013, 28.05.2014, 12.12.2014,
30.01.2015 a 18.11.2015, za nahliadnutie do súdneho spisu v dňoch 15.01.2014, 03.03.2014,
13.10.2014 a 26.01.2015 a v Štátnom archíve dňa 13.01.2015, ako aj za vyzdvihnutie archívnych
dokumentov dňa 19.01.2015.

13. Proti rozsudku prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a navrhol,
aby ho odvolací súd zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. V prvom rade vytkol
konajúcemu súdu, že spor zbytočne časovo naťahoval, keď mal k dispozícii dôkazy, na podklade ktorých

vo veci napokon rozhodol a nerešpektoval návrhy na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného,
ktoré dôkazy napokon predložili žalobcovia. Uvedené malo vplyv na počet súdnych pojednávaní a s tým
súvisiacich úkonov právnych služieb, čo ovplyvnilo samotnú výšku trov konania.

14. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, bol žalovaný toho názoru, že v danej veci žalobcovia nepreukázali

naliehavý právny záujem na ochrane vlastníckeho práva podľa všeobecného predpisu, ktorým je
Občiansky zákonník. Uviedol, že pokiaľ štát v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo
na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čím bol daný jeden
z typizovaných dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám v zmysle reštitučného zákonodarstva.
Nakoľko reštitučné predpisy sú voči predpisom všeobecným vo vzťahu špeciality, platí, že tam, kde

existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak teda je daný reštitučný
nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných predpisov; tým by došlo k
obchádzaniu účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných
predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo
možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo mu nebolo vyhovené. Bez ohľadu

na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne
stanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci,
čím bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť právo inak, t.j. podľa všeobecných predpisov. Nevyužitímmožnosti domáhať sa ochrany podľa reštitučných predpisov v zákonnej lehote došlo k nezvratnému
zániku práva, a tým k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období.

15. Podľa mienky žalovaného súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že právny predchodca žalobcov,
ktorý nebol nikdy preukázateľne identifikovaný s osobou prídelcu, nadobudol vlastníctvo k pozemkom
v roku 1949, t.j. v čase, keď legitímnym vlastníkom predmetu sporu, pôvodne role, o výmere 10 ha
6.948 m2, bol E. L. s manželkou Y.. Tomu nasvedčovali údaje v pozemkovoknižnej vložke č. XXX,
katastrálne územie P., teraz E.. Podľa nich bol v zmysle záznamu zo dňa 15.11.1957 (v časti B,

poradové č. 17) zapísaný na podiel 1 E. L. vklad vlastníckeho práva v prospech Československého
štátu, v správe Pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Pezinku, na základe rozsudku Krajského súdu
v Bratislave a následne, na základe rozhodnutia finančného odboru rady ONV v Pezinku, sa vlastníctvo
k nehnuteľnostiam v predmetnom podiele vrátilo späť pôvodnému vlastníkovi v celosti (viď časť B,
poradové č. 18). Manželia L. boli vlastníkmi nehnuteľností až do roku 1959, kedy im vlastníctvo k
pôde bolo odňaté na základe rozhodnutia Ministerstva zemědělství zo dňa 31.01.1948, č. XXXX/XX-

A.-K., o revízii prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Sb. (ďalej aj ako „rozhodnutie
Ministerstva zemědělství zo dňa 31.01.1948“) a vlastníkom sa stal Československý štát v celosti. Pokiaľ
by aj konajúci súd nevzal uvedené do úvahy, bolo zrejmé, že nehnuteľnosti patriace E. L. s manželkou,
z ktorých vznikli neskôr pozemky parcela č. XXXX/XX C. Č.. XXXX/XX, prešli na Československý štát
na základe právnych titulov, a to Kúpnej zmluvy Fin. č. XXX/XX zo dňa 25.05.1989, Kúpnej zmluvy O..-

X-XXXX/XX zo dňa 16.07.1974, II: etapa EN v roku 1970 a neskôr do vlastníctva žalovaného podľa
zákona č. 138/1991 Zb. o vlastníctve obcí. Z tohto dôvodu prináležalo právo domáhať sa vydania
pozemkov, zhabaných štátom, dedičom po E. L. a jeho manželke. V tejto súvislosti žalovaný súdu
prvej inštancie vytkol, že sa pri hodnotení dôkazov nezaoberal listinou obsahujúcou zoznam osôb,
ktorí sa z rôznych príčin pridelenej pôdy vzdali, v rámci ktorého figurovala aj osoba E. O.. Táto

skutočnosť mala jednoznačne dokumentovať, že právny predchodca žalobcov sa nestal vlastníkom
predmetu sporu. I podľa záznamov o zmene vlastníctva k pozemkom, zachytených v pozemkovoknižnej
vložke č. XXX, katastrálne územie P., teraz E., právny predchodca žalobcov nebol nikdy evidovaný ako
vlastník pozemkov a už vôbec nie počnúc od roku 1949; parcely č. XXXX/XX C. Č.. XXXX/XX s daným
označením pritom vznikli až na základe geometrického plánu z roku 1953 (správne malo byť 1959 -

pozn. odvolacieho súdu).

16. Žalovaný vyjadril v ďalšom pochybnosť nad platnosťou samotnej prídelovej listiny z roku 1949, ako
aj nad duplicitne vydanou prídelovou listinou z roku 1969, označujúc ju za falzifikát. Platnosť prídelu
podľa neho spochybnilo i nezaplatenie prídelovej ceny v celosti, ktorej opak žalobcovia nepreukázali.

Skutočnosť, že obe prídelové listiny (z roku 1949 a 1969) neboli relevantnými listinami pre vznik
vlastníckeho práva k pozemkom malo podľa mienky žalovaného potvrdzovať i to, že notárka JUDr. E.
F. odmietla prejednať predmet sporu ako súčasť dedičstva po nebohom E. O., rovnako ako notár JUDr.
G. K., z dôvodu vadnosti a irelevantnosti oboch predložených výmerov.

17. Pokiaľ išlo výrok o náhrade trov konania žalovaný z opatrnosti namietal včasnosť vyčíslenia trov
konania zo strany žalobcov v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. V ďalšom nesúhlasil so stanovením
hodnoty predmetu sporu sumou 85.725 eur a v nadväznosti na to s určením hodnoty jedného úkonu
právnej služby za zastupovanie žalobcov vo výške 592,53 eura. Na základe jeho vlastného preverenia
mal pozemok obdobný pozemku parcela č. XXXX/XX, vedený ako orná pôda, bez možnosti prístupu,

využívaný pre rastlinnú výrobu alebo dočasne nevyužívaný pre rastlinnú výrobu v danej lokalite, trhovú
hodnotu maximálne 1,5 eura za m2. Pokiaľ išlo o cenu pozemku parcela č. XXXX/XX, na ktorom sa
nachádzali ruiny zbúraného domu, ani jeho cena nezodpovedala tej uvedenej žalobcami, nakoľko jeho
hodnotu znižovala už len nutnosť nákladov na odvoz sutiny a odpadu. Žalovaný namietal i účelnosť a
opodstatnenosť úkonov právnej služby uvedených pod bodmi 4, 5, 8, 10, 13, 14, 16 až 19, 21 až 24.

18. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podali v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobcovia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a navrhli, aby ho odvolací súd
zmenil, bez bližšieho odôvodnenia.

19. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovali napadnutý rozsudok za
náležiteodôvodnený,založenýnaracionálnejargumentácii,atýmzavecnesprávny.Uviedli,žežalovaný
v priebehu konania spochybňoval existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,
ktorý žalobcovia preukázali. Naliehavý právny záujem je daný, ak rozhodnutie súdu ovplyvní právnepostavenie žalobcov. V danom prípade predstavuje rozhodnutie o žalobe o určenie vlastníckeho práva
podklad na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, preto je odôvodnený záver, že žalobcovia
majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Na uvedené nemá vplyv poukaz žalovaného

na aplikáciu reštitučných predpisov a ich obchádzanie, nakoľko právny predchodca žalobcov nebol
pozbavený vlastníckeho práva v prospech štátu, práve naopak, štát pôdu, ktorú zobral Ing. L. s
manželkou, pridelil iným občanom do vlastníctva, vrátane E. O.Y.. V konaní preukázali, že pozemky
neboli predmetom reštitučného konania po Ing. L., preto konajúcemu súdu nič nebránilo určiť vlastnícke
právo k nim v prospech žalobcov, resp. ich právneho predchodcu. V tejto súvislosti žalobcovia uviedli,

že v rozhodnom období sa pri nadobudnutí vlastníckeho práva neuplatňoval intabulačný princíp, a
teda zápisy v pozemkovej knihe z roku 1959, na ktoré sa žalovaný odvolával, mali len deklaratórny
charakter. Pokiaľ išlo o rozhodnutie Ministerstva zemědělství z roku 1948, tu žalobcovia poukázali na
účinky zápisov v pozemkových knihách za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník.

20. Podľa mienky žalobcov v konaní predložili dostatočný počet listinných dôkazov, ktoré v ich logickom

prepojení a vzájomných súvislostiach poskytli reálny obraz skutkového stavu. Žalovaný síce spochybnil
predložené prídelové listiny, avšak súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vysporiadal s ich
prípadnou ničotnosťou, keď skúmal právomoc jednotlivých orgánov pri ich vydávaní a dospel k záveru,
že neobsahovali takú vadu, pre ktorú by nebolo možné na ne prihliadnuť ako na akty orgánov verejnej
moci, pri ktorých platí prezumpcia správnosti. Konajúci súd pritom nedisponoval len jedinou listinou, ale

aj ďalšími dokumentmi z rozhodného obdobia, z ktorých bolo možné ustáliť vlastnícke právo žalobcov.
Žalobcovia nepovažovali za pravdivé tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa ich právny predchodca mal
vzdať svojho prídelu pôdy. Z listiny, na ktorú v tomto smere poukazoval, nebolo zrejmé, kto ju vydal,
komu bola určená, ani u koho bola vedená. Pritom podľa ostatných dokladov založených v súdnom
spise, najmä výkazu zmien prídelov a prídelových listín, listiny s názvom prevod vlastníckeho práva

zrušených podielov na Československý štát, bol prídel zrušený otcovi právneho predchodcu žalobcov,
t.j. E. O. staršiemu. E. O. mladší zaplatil za prídel celú prídelovú cenu, a to dňa 22.04.1949 sumu
160,-Kčs, dňa 15.07.1960 sumu 600,-Kčs a v roku 1961 sumu 1.208,-Kčs, pričom v roku 1962 už
nemal evidovaný žiaden dlh; aj posledná časť prídelovej ceny bola teda uhradená. Pokiaľ žalovaný
namietal totožnosť pozemkov, bolo zrejmé, že v roku 1959 došlo k prečíslovaniu pôvodných pozemkov

a k vytvoreniu nových, okrem iného aj parcely č. XXXX/XX C. Č.. XXXX/XX, pričom tieto boli totožné
s pozemkom pôvodne označovaným ako parcela č. XXXX/XX. Z uvedeného žalobcovia vyvodili, že
žalovaný nesprávne spochybňoval tak určitosť osoby prídelcu, predmetu prídelu, ako aj zaplatenie celej
prídelovej ceny.

21. Vo vzťahu k odvolaniu proti výroku o náhrade trov konania žalobcovia vyjadrili nesúhlas s ocenením
pozemkov zo strany žalovaného. Pokiaľ sa žalovaný v tomto smere odvolával na písomné oznámenie
obce Jablonec zo dňa 26.01.2016, považovali ho za neobjektívne, nakoľko ho vydal samotný žalovaný,
bez dostatočného základu pre určenie hodnoty pozemkov. Žalobcovia namietali i poukaz žalovaného na
ocenenie pozemkov v danej lokalite zo strany realitných kancelárií, podľa ktorých reálne ceny pozemkov

zodpovedalisume30eurzam2.Dôvodili,žetrhovúhodnotupozemkovnemožnourčovaťpodľaspôsobu
využitia pozemkov, ale podľa ich umiestnenia v obci, ako aj podľa možnosti výstavby. Z tohto dôvodu
zotrvali na dôvodnosti určenia hodnoty pozemkov sumou 45 eur za m2. Založili pritom do súdneho spisu
znalecký posudok č. XXX/XXXX, vypracovaný znalkyňou Ing. Mgr. E. J., vo veci stanovenia všeobecnej
hodnoty pozemkov parcela č. XXXX/XX a č. XXXX/XX. Tá predstavovala zaokrúhlene sumu 53.600 eur,

keď hodnota pozemku parcela č. XXXX/XX bola určená sumou 38.417,64 eura a pozemku parcela č.
XXXX/XX sumou 15.205,93 eura. V ďalšom uviedli, že všetky úkony právnej služby ich zástupcu boli
vykonané účelne, a preto sa v plnom rozsahu stotožnili s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto
časti.

22. Žalovaný v podaní zo dňa 27.10.2017 zotrval na dôvodoch podaného odvolania. Mal za to,
že súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom nevysporiadal so základnými a prioritnými otázkami
rozhodujúcimi pre správne právne posúdenie veci. Podaním žaloby došlo k zásahu do jeho vlastníckeho
práva, chráneného Ústavou Slovenskej republiky a ďalšími zákonmi, keďže nadobudol predmet sporu
do vlastníctva legitímne, v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a najmä v dobrej vôli. Žalovaný

zotrval na tom, že právny predchodca žalobcov sa v roku 1949 a ani nikdy potom nemohol stať
vlastníkom predmetu sporu, z dôvodu, že jeho legitímnym vlastníkom bol E. L. s manželkou Y., a to
až do roku 1959, kedy im vlastníctvo k pôde bolo odňaté rozhodnutím Ministerstva zemědělství zo
dňa 31.01.1948 a vlastníkom pozemkov sa stal Československý štát v celosti. Žalovaný zdôraznil, že vpriebehu konania viac krát žiadal preveriť pravosť prídelovej listiny zo dňa 18.06.1969, považujúc ju za
vyfabulovanú a fiktívnu, čo do formy, aj obsahu. Táto listina nemohla slúžiť ako podklad na preukázanie
legitímneho vlastníctva právneho predchodcu žalobcov, za ktorý treba považovať len výmer o vlastníctve

pôdy,vydanýkompetentnýmorgánom,obsahujúciurčitýanezameniteľnýpredmetpridelenejpôdypodľa
prídelového plánu, opatrený originálom pečiatky orgánu s právomocou ho vydať, doplnený osobitným
dokladom o výške prídelovej ceny a spôsobe jej zaplatenia. Už len samotná skutočnosť, že do prídelovej
listiny bol dodatočne vpísaný text „Stav EN úradne dopísaný dňa 09.12.1970“, t.j. po jeden a pol roku od
jej vydania, spochybňoval dôveryhodnosť predmetnej prídelovej listiny, nakoľko príslušný orgán katastra

bol povinný zapísať pridelené parcely v prípade existencie prídelového plánu.

23. Žalobcovia v reakcii na vyjadrenie žalovaného v podaní zo dňa 16.11.2017 uviedli, že na
nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkom na základe prídelovej listiny z roku 1949 nebol potrebný
zápis v pozemkovej knihe, keďže v danom období sa už neuplatňoval intabulačný princíp. Preto len
samotná skutočnosť, že k zápisu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nedošlo, nemala za následok,

že právny predchodca žalobcov predmet sporu nenadobudol; zápisy a výmazy v pozemkovej knihe
mali len deklaratórny charakter. Poukázali na § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Zb., podľa
ktorého bol výmer o vlastníctve pôdy verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej
pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobil záznam vlastníckeho
práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Súd prvej inštancie sa

dostatočne vysporiadal s otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov, aj
s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky.

24. Žalobcovia písomným podaním zo dňa 16.02.2016 zobrali odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie v časti výroku o trovách konania späť.

25. Podľa § 369 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) ak sa
odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

26. Vzhľadom na to, že žalobcovia vzali svoje odvolanie proti výroku napadnutého rozsudku o náhrade

trov konania späť v čase, keď o ňom ešte nebolo rozhodnuté, odvolací súd v súlade s ustanovením §
369 ods. 3 C.s.p. odvolacie konanie o odvolaní žalobcov zastavil.

27. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1, 2 C.s.p., účinného od 01.07.2016, viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal

odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

28. V predmetnej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria
do dedičstva po ich právnom predchodcovi, poručiteľovi E. O.. Je zrejmé, že na ochranu svojich
práv uplatnili žalobu podľa § 137 písm. c) C.s.p. (predtým § 80 písm. c) O.s.p.), ktorá umožňuje
súdu rozhodnúť o tom, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd prvej
inštancie postupoval správne, keď sa primárne, ako základnou otázkou, zaoberal posúdením existencie

naliehavého právneho záujmu žalobcov na predmetnom určení. Dospel pritom k záveru, že tento je
daný z dôvodu, že žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a
preto rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Žalovaný s
týmto názorom konajúceho súdu nesúhlasil, poukazujúc pritom na to, že žalobou o určenie vlastníckeho
práva nemožno v danom prípade obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva, a preto

sa žalobcovia ochrany svojich práv nemohli domáhať podľa všeobecných predpisov, najmä podľa
Občianskeho zákonníka, pokiaľ mohli žiadať o vydanie veci podľa predpisov reštitučných. Odvolací súd
sa s predmetnou argumentáciou žalovaného nestotožnil.

29. Rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie zo dňa 17.02.2011,

sp. zn. 3Cdo 205/2009, zo dňa 20.01.2015, sp. zn. 4Cdo 448/2013, zo dňa 05.04.2016, sp. zn. 3Cdo
267/2013 a zo dňa 29.02.2016, sp. zn. 2MCdo 4/2014), ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky
(rozhodnutie zo dňa 29.09.2011, sp. zn. II. ÚS 249/2011, zo dňa 28.03.2012, sp. zn. III. ÚS 16/2012,
zo dňa 28.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 295/2012, ako aj zo dňa 30.04.2013, sp. zn. II. ÚS 478/2012),bola jednotne vyriešená otázka, či slovenský právny poriadok umožňuje uplatnenie vlastníckeho práva
určovacou žalobou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka za súčasnej existencie
reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok

na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť existenciu svojho vlastníckeho
práva. Aktuálne prevláda v súdnej praxi jednotný názor, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten
účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila
svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej

náhrady, domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. Zmyslom a
účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb,
ale naopak uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva a v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo
vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom
mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné
nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom

platným v rozhodnom období. Názor o zániku práva oprávnenej osoby po márnom uplynutí lehoty
na uplatnenie reštitučného nároku, znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, popiera základné právo
na vlastníctvo, tak ako je garantované v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, či právo na majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu,
pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie doposiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu

straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Ak povinnej osobe nesvedčí žiadny právny
titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované vlastnícke právo k
nehnuteľnosti toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred zápisom vlastníckeho práva štátu.
Preto samotná existencia reštitučného zákonodarstva nespôsobuje nedostatok naliehavého právneho
záujmu žalobcov na určení ich vlastníckeho práva.

30. Podľa mienky odvolacieho súdu nie je daný žiadny významný dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť
od zásad prezentovaných touto ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Preto i
v prípade, ak by v danej veci boli splnené podmienky na uplatnenie nároku žalobcov v reštitučnom
konaní, neuplatnenie tohto nároku nemalo za následok, že sa žalobcovia nemohli domáhať určenia, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom E. O., a teda nespôsobilo to stratu možnosti dovolávať sa
ochrany ich vlastníckeho práva podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. So zreteľom
na tento záver, ktorý je súladný s názorom vyjadreným v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych
autorít, odvolací súd nepovažoval za potrebné skúmať, či žalobcom, resp. ich právnemu predchodcovi
vôbec svedčalo právo domáhať sa ochrany vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa reštitučných

predpisov.

31. Súd prvej inštancie vyvodil právny záver o nadobudnutí vlastníckeho práva nebohého E.
O., narodeného XX.XX.XXXX, k nehnuteľnostiam od prídelovej listiny vydanej Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 02.09.1949, ktorú s poukazom na ustanovenia § 8 ods.

1, 6 a 7 zákona č. 142/1947 Sb. považoval za listinu vydanú oprávneným orgánom. Zároveň nemal
pochybnosti o osobe prídelcu, ktorá bola dostatočne zreteľne odlíšená od inej osoby s rovnakým menom
(jeho otca), o zaplatení prídelovej ceny, ako aj o totožnosti novovytvorených pozemkov parcela č.
XXXX/XX a č. XXXX/XX s pôvodnou parcelou č. XXXX/XX, ktorá bola predmetom prídelu; z listinných
dôkazov v súdnom spise mal rovnako za preukázané, že prídelcovi nebola pridelená pôda odňatá.

Žalovaný konajúcemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie otázky nadobudnutia vlastníckeho
práva právneho predchodcu žalobcov k nehnuteľnostiam dôvodiac, že v čase vydania prídelovej
listiny bol ich legitímnym vlastníkom E. L. s manželkou, a to až do roku 1959, kedy im vlastníctvo k
pôde odňal Československý štát na základe rozhodnutia Ministerstva zemědělství zo dňa 31.01.1948.
Zároveň žalovaný spochybnil osobu prídelcu, ktorá podľa neho nebola dostatočne identifikovaná, nebolo

jednoznačne preukázané, že sa prídelca nevzdal svojho prídelu, ani to, že zaplatil prídelovú cenu.
Odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného za čiastočne dôvodnú.

32. Pokiaľ išlo o samotnú osobu prídelcu, je pravdou, že táto v prídelovej listine z roku 1949, a napokon
ani v ďalších dokumentoch (návrh prídelov pôdy a budov pre katastrálne územie E. na č.l. 267 - 271,

vydanie prídelových listín na č.l. 272, výpis z účtu na č.l. 276, výkaz plôch ku geometrickému plátnu č.
XX-XXX/XX na č.l. 283-284) nie je označená dátumom narodenia ako jedného z identifikátorov fyzickej
osoby. I napriek absencii údaja o dátume narodenia má odvolací súd za to, že osoba prídelcu bola
dostatočne označená, a to dovetkom „mladý“ a „slobodný“, a tak odlíšená od jeho otca, s rovnakýmmenom a priezviskom, ktorý bol v jednotlivých dokladoch uvádzaný spolu s manželkou Otíliou, rodenou
Vallovou. Napokon označenie osoby prídelcu korešpondovalo s údajmi zachytenými v prihláške o prídel
pôdy podrobenej revízii podľa zákona č. 142/1947 Sb. zo dňa 12.02.1948 (č.l. 262-263), ktorú zrejme

vyplňoval samotný žiadateľ, pričom sám ďalšie osobné údaje neuviedol. Uvedené rozlíšenie osôb (E. O.
mladší, slobodný a E. O. s manželkou) malo vplyv i na posúdenie otázky vzdania sa prídelu, ktorú súd
prvej inštancie vyhodnotil správne. So zreteľom na výkaz zmien prídelov a prídelových cien (č.l. 287),
listinu s názvom Jablonec - prevod vlastníckeho práva zrušených prídelov na Československý štát (č.l.
289-290), ako aj na výpis z účtu (č.l. 275), treba i podľa mienky odvolacieho súdu vzťahovať právny

úkon vzdania sa prídelu k otcovi právneho predchodcu žalobcov, t.j. k E. O., narodenému XXXX. Pokiaľ
v tomto smere žalovaný poukazoval na zoznam osôb, ktoré sa mali vzdať prídelu (č.l. 166), v ktorom
pod poradovým číslom 16 figuroval E. O., tento dokument nie je bez ďalšieho spôsobilý privodiť záver,
že to bol právny predchodca žalobcov, kto sa vzdal pridelenej pôdy, a to práve so zreteľom na ostatné
listinné dôkazy založené v súdnom spise; podľa nich sa pridelenej pôdy vzdal jeho otec E. O..

33. Podľa prídelovej listiny z roku 1949 bola prídelová cena stanovená sumou 3.768,-Kčs. Ako vyplýva z
výpisu z účtu v Štátnej sporiteľni v Bratislave zo dňa 28.01.1957 (č.l. 264) táto evidovala vo vzťahu k E.
O. mladšiemu, slobodnému, nedoplatok vzťahujúci sa k pôdohospodárskemu majetku v rozsahu 3.608,-
Kčs, ktorý sa jeho matka zaviazala zaplatiť v splátkach do roku 1961 (viď záznam zo dňa 15.07.1960
na č.l. 265). Podľa výpisu z účtu prídelcu - E. O., mladší, slobodný (č.l. 276) sa javí, že zostatok

prídelovej ceny vo výške 1.208,-Kčs uhradil dňa 29.12.1961, ktorá okolnosť korešponduje s poznámkou
na prídelovej listine zo dňa 18.06.1969; podľa nej Finančný odbor ONV Bratislava - vidiek potvrdil, že
prídelová cena bola vyrovnaná, t.j. vyplatená (č.l. 25).

34. Pokiaľ išlo o samotný predmet prídelu odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu

prvej inštancie, že podľa schváleného návrhu prídelového plánu (č.l. 267) mala byť E. O., mladšiemu,
slobodnému pridelená parcela, s označením č. XXXX/XX, o výmere 18,84 árov. Vychádzajúc z údajov v
pozemkovoknižnej vložke č. XXX, katastrálne územie P., časť „A“, táto parcela v nej nebola vyznačená,
keď v nej bola vyznačená len parcela č. XXXX (viď A/prvá strana). Táto informácia je zrejmá i z
oznámenia Rady ONV v Pezinku zo dňa 12.09.1959, č. J. (č.l. 278), podľa ktorého parcela č. XXXX,

vo vložke č. 145, katastrálne územie E. bola medzičasom rozdelená na stavebné pozemky, a tie
boli v roku 1949 pridelené občanom Jablonca. Podľa poznámky zo dňa 16.09.1953 zapísanej v časti
„B“, poradové číslo 19, pozemkovoknižnej vložky č. XXX, katastrálne územie P., sa parcela č. XXXX
rozdelila na parcelu č. XXXX/X, o výmere 10 ha 70 a 15 m2, a č. 1355/8, o výmere 10 ha 84 m2. Na
základe geometrického plánu zo dňa 22.05.1959 sa na návrh Odboru poľnohospodárstva a lesného

hospodárstva rady ONV Pezinok č. J., parcely č. XXXX/X C. Č.. XXXX/X, opätovne zlúčili a znova
rozdelili na novovytvorené parcely, okrem iného, aj na parcelu č. XXXX/XX, o výmere 812 m2 (stavebný
pozemok), č. XXXX/XX, o výmere 1.556 m2 (roľa) a č. XXXX/XX, o výmere 349 m2 (stavebný pozemok)
(viď B/20). Táto okolnosť korešponduje s výkazom plôch ku geometrickému plánu č. XX-XXX/XX, pre
katastrálne územie E. (č.l. 283 - 284), podľa ktorého sa doterajší stav - parcela č. XXXX/X o výmere 10

ha, 69 árov, 48 m2, zmenil na nový stav, okrem iného, parcela č. XXXX/XX, o výmere 812 m2, v prospech
E. J., parcela č. XXXX/XX, o výmere 1.556 m2 a parcela č. XXXX/XX, o výmere 349 m2, obe parcely v
prospech E. O., mladšieho. Podľa mienky odvolacieho súdu z týchto listinných dokumentov sa javí, že
parcela č. XXXX/XX, evidovaná na prídelovej listine zo dňa 02.09.1949 je totožná s novovytvorenými
parcelami č. XXXX/XX C. Č.. XXXX/XX, a to i napriek tomu, že súčet výmery novovzniknutých parciel

č. XXXX/XX C. Č.. XXXX/XX nie celkom korešponduje s výmerou pôvodnej (neevidovanej) parcely č.
XXXX/XX; táto, ako novovytvorená parcela, s výmerou 812 m2, bola evidovaná vlastnícky v prospech
E. J.. Uvedenú nezrovnalosť možno pričítať novému zameraniu v danej lokalite podľa geometrického
plánu z roku 1959.

35. I napriek vyššie uvedeným skutočnostiam však odvolací súd nepovažoval prídelovú listinu zo dňa
02.09.1949 za právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov k
nehnuteľnostiam.

36. Podľa § 8 ods. 6 veta prvá zákona č. 142/1947 Sb. v znení vyhlášky ministra zemědělství č. 145/1948

Sb. zo dňa 12.05.1948 přídělové řízení provede ministerstvo zemědělství (na Slovensku pověřenectvo
zemědělství a pozemkové reformy podle směrnic ministerstva zemědělství) v součinnosti se zástupci
uchazečů (rolnickými komisemi).37. Podľa § 1 ods. 1 vládneho nariadenia č. 116/1949 Sb. o ďalších presunoch pôsobnosti vo verejnej
správe zo dňa 22.04.1949, z pôsobnosti ústredných úradov sa prenášajú na krajské národné výbory
veci uvedené v prílohe A a na okresné národné výbory veci uvedené v prílohe B tohto nariadenia.

38.PodľaprílohyA,položkyč.290,vládnehonariadeniač.116/1949Sb.oďalšíchpresunochpôsobnosti
vo verejnej správe, sa prenáša pôsobnosť z Ministerstva pôdohospodárstva na krajské národné výbory
v odbore štátnej správy revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Sb., podľa § 8
ods. 1 až 6, rozhodovanie o drobnom prídele s výnimkou rozhodovania o prídele nad zákonnú výmeru

sebestačnej usadlosti, o prídele štátu, krajom, celoštátnym verejnoprávnym korporáciám a zväzom,
závodov pôdohospodárskeho priemyslu, väčších bodov a nehnuteľností, lesnej pôdy nad 10 ha a
rybničného hospodárstva.

39. Vychádzajúc z ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 142/1947 Sb. bolo prídelové konanie pôvodne
v kompetencii Ministerstva zemědělství, na Slovensku Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy, ktoré v zmysle § 1 nariadenia č. 1/1945 Sb. n. SNR o zriadení ústredných orgánov patrilo medzi
ústredné úrady. Vládnym nariadením č. 116/1949 Sb. zo dňa 22.04.1949 došlo k presunu kompetencie
ústrednýchorgánov/úradov,ajpokiaľišloorozhodovanieodrobnomprídelepodľa§8ods.1až6zákona
č. 142/1947 Sb. na krajské národné výbory, zriadené zákonom č. 280/1948 Sb. o krajskom zriadení, s
pôsobnosťou od 01.01.1949 a s účinnosťou od 01.01.1952 na okresné národné výbory (podľa § 1 ods. 2

v spojení s bodom 12, prílohy D vládneho nariadenia č. 122/1951 Zb. o ďalších presunoch pôsobnosti a o
iných zjednodušeniach verejnej správy). Z uvedeného potom vyplýva, že prídelová listina Povereníctva
pôdohospodárstvaapozemkovejreformyzodňa02.09.1949nebolavydanávecnepríslušnýmorgánom,
ktorým v tom čase bol krajský národný výbor (k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 17.08.2010, sp. zn. 28Cdo 2524/2010). Takto vydaný správny akt potom treba považovať za

akt nulitný, t.j. vydaný vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne
následky(ktomurozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo123/2003).Odvolacísúd
v tejto súvislosti dopĺňa, že vzhľadom na prezumpciu správnosti prídelovej listiny ako správneho aktu,
nebol oprávnený skúmať jej vecnú správnosť (t.j. jej zákonnosť), ktorá pretrváva až do doby zrušenia jej
účinkov, ale preskúmať ju len z hľadiska, či ide o akt nulitný, t.j. ničotný.

40. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno teda konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie ustálil, že
prídelová listina z roku 1949 bola vydaná oprávneným orgánom a následne uzavrel, že na jej podklade
sa právny predchodca žalobcov stal vlastníkom sporných nehnuteľností, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci; nebohý E. O. nemohol odvodzovať existenciu vlastníckeho

práva od ničotného správneho aktu. Žalovaný tak oprávnene namietal titul nadobudnutia vlastníckeho
práva právneho predchodcu žalobcov k nehnuteľnostiam.

41. Odvolací súd sa však v ďalšom nestotožnil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej v čase vydania
prídelovej listiny z roku 1949 bol vlastníkom sporných nehnuteľností E. L. s manželkou, a to až do roku

1959, kedy sa na základe rozhodnutia Ministerstva zemědělství zo dňa 31.01.1948 stal ich vlastníkom
Československý štát.

42. Vychádzajúc z údajov zachytených v pozemkovoknižnej vložke č. XXX, katastrálne územie P., v
časti „A“ bola pod poradovým číslom 19, vedená, okrem iného, aj parcela č. XXXX, s nečitateľnou

výmerou, ktorej vlastníkmi sa na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.07.1938 stali manželia Ing.
E. L. v 1 a Y. L., rodená R., v 1 (viď B/7). Tento pozemok sa stal predmetom súpisu podľa vládneho
nariadenia č. XXX/XX Sb. (viď B/8), ako aj predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb. (viď
B/12). Je pravdou, že podľa zápisu zo dňa 15.11.1956 bol na spoluvlastnícky podiel Ing. Jozefa L. o
veľkosti 1, zapísaný záznam o vklade vlastníckeho práva v prospech Československého štátu, v správe

Pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Pezinku (na podklade rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 18.01.1954, č.k. 3To 2/54-94 - viď B/17), ako aj to, že tento zápis bol zrušený v poradí ďalším
zápisom zo dňa 18.10.1957 o obnove vlastníckeho práva Ing. E. L. v 1 (viď B/18), avšak tieto skutočnosti
nezakladali existenciu vlastníckeho práva E. L. a jeho manželky k nehnuteľnostiam v rozhodnom čase.
Nemožno totiž prehliadnuť, že na žiadosť Odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV

v Pezinku zo dňa 05.03.1959, č. J., bolo záznamom zo dňa 14.03.1959, zapísané vlastnícke právo
v prospech Československého štátu v celosti, a to práve podľa rozhodnutia Ministerstva zemědělství
zo dňa 31.01.1948 (viď B/19), na ktoré poukazoval aj žalovaný; tento zápis nemal konštitutívne, ale
deklaratórne účinky.43. Občiansky zákonník z roku 1811 umožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva dvomi spôsobmi, a
to prevodom alebo prechodom, pričom pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam stanovil

ako podmienku potrebu knihovného zápisu len v tých prípadoch, v ktorých to príslušné právne predpisy
výslovne vyžadovali; pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prevodom bola jediným
nadobúdacím titulom zmluva o prevode nehnuteľností, pri ktorej bola stanovená ako v poradí ďalšia
podmienka jej intabulácia. Ak teda pri prechode vlastníctva k nehnuteľnostiam mala byť podmienkou
nadobudnutia vlastníctva intabulácia, musela byť taká podmienka výslovne uvedená v lex specialis.

V zákone č. 142/1947 Sb. sa nenachádzalo výslovne ustanovenie dotýkajúce sa intabulácie, avšak
v zmysle § 17 citovaného zákona tento princíp platil, a to so zreteľom na odkaz na § 28 zákona č.
329/1920 Sb., ktorý stanovil, že štát alebo prídelca nadobúdali vlastníctvo k zabranému majetku alebo
prídelu až zápisom v pozemkovej knihe. Odlišná situácia nastala s účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb.
Občiansky zákonník, ktorý umožňoval nadobudnutie vlastníctva k veciam určeným jednotlivo, teda aj k
nehnuteľnostiam, už samotnou zmluvou (§ 111 ods. 1). Zápis v pozemkovej knihe stratil konštitutívnu

povahu i v prípadoch prechodu vlastníckeho práva výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy
(§ 114). Dňom účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník teda došlo výslovne k upusteniu
od intabulačného princípu, ktorý dovtedy platil (k tomu nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa
14.06.1995, sp. zn. Pl. ÚS 1/95).

44. Vychádzajúcu z vyššie uvedeného pokiaľ nebol do 31.12.1950 uskutočnený vklad vlastníckeho
práva k pozemkom v pozemkovej knihe v prospech Československého štátu na podklade rozhodnutia
Ministerstva zemědělství zo dňa 31.01.1948, vydaného podľa zákona č. 142/1947 Sb., javí sa, že k
týmto pozemkom nadobudol vlastnícke právo štát dňom účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky
zákonník. Na existenciu vlastníckeho práva štátu potom nemohli mať vplyv zápisy zo dňa 15.11.1956

(pod B/17) a zo dňa 18.10.1957 (pod B/18), týkajúce sa odňatia a následného navrátenia vlastníctva k
pozemkom v prospech E. L., nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by štát stratil svoje vlastníctvo
po 01.01.1951.

45. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že súd prvej inštancie pochybil,

keď v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia vyhodnotil prídelovú listinu vydanú Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 02.09.1949 za právny titul, na základe ktorého nadobudol
právny predchodca žalobcov vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Vzhľadom na tento záver sa
nezaoberal ďalšou argumentáciou žalobcov o nadobudnutí vlastníctva ich právneho predchodcu k
pozemkom na základe prídelovej listiny vydanej Okresným národným výborom v Bratislave - vidiek,

odbor VLHP dňa 18.06.1969 (v súvislosti s ktorou len skonštatoval, že táto bola vydaná orgánom
na to oprávneným), ani na to nadväzujúcou procesnou obranou žalovaného spochybňujúcou pravosť
listiny z dôvodu jej duplicity, resp. vpisovania nových údajov. Zároveň konajúci súd neskúmal otázku
možného vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na ktorú poukázal zástupca žalobcov prvý
krát na pojednávaní súdu dňa 24.05.2013 (č.l. 84 a nasl.) a následne i v ďalších ústnych prednesoch

a písomných vyjadreniach, a to s ohľadom na stranami sporu uplatnené prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany a vykonané dokazovanie. Nakoľko tieto nedostatky nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods.
1 písm. c) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V
novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím

súdom a bude sa dôsledne zaoberať opodstatnenosťou žalobcami uplatňovaného nároku na určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom E. O. tak titulom prídelovej listiny zo dňa 18.06.1969,
ako aj titulom vydržania. Na základe vykonaných dôkazov konajúci súd ustáli skutkový stav potrebný
pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po
opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní

spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie
bolo zrozumiteľné.

46. Pre účely ďalšieho postupu súdu prvej inštancie vo veci, považuje odvolací súd za potrebné uviesť,
že pokiaľ išlo o prídelovú listinu vydanú Okresným národným výborom v Bratislave - vidiek, odbor VLHP

dňa 18.06.1969, súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmal túto listinu z hľadiska toho, či ju
vydal orgán disponujúci príslušnou právomocou. Stotožnil sa s vysloveným záverom, že ju vydal orgán
na to oprávnený, a to s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s bodom 12, prílohy D vládneho nariadenia
č. 122/1951 Zb. o ďalších presunoch pôsobnosti a o iných zjednodušeniach verejnej správy, podľaktorého s účinnosťou od 01.01.1952 došlo pri rozhodovaní o prídele poľnohospodárskej pôdy do 50 ha
zo všetkých pozemkových reforiem k presunu pôsobnosti z krajských národných výborov na okresné
národné výbory. Pokiaľ však ide o vecnú správnosť prídelovej listiny, odvolací súd dáva do pozornosti,

že mimo rámec správneho súdnictva nie je všeobecný súd oprávnený skúmať platnosť, či zákonnosť
tohto správneho aktu, nakoľko nejde o právny úkon. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné
alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo
zrušené a musia byť považované za bezchybné; majú teda právne účinky a súdy z nich v zmysle § 194
C.s.p. vychádzajú. Okrem povinnosti skúmať, či správny akt je správnym aktom a je vydaný v medziach

právomocipríslušnéhoorgánujesúdpovinnýzaoberaťsaajtým,čisprávnyaktnadobudolprávoplatnosť
a je vykonateľný.

47. V súvislosti so skúmaním otázky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, treba uviesť, že
vydržanie upravoval už zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v ustanovení § 115 a nasl. Vydržaním
bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k veciam, ktoré boli prevoditeľné, neboli v socialistickom

vlastníctve, za predpokladu ich oprávnenej držby (§ 145) po zákonom stanovenú dobu, nepretržite.
Občiansky zákonník (č. 40/1964 Zb.) ktorý nahradil zákon č. 141/1950 Zb., nezahŕňal právnu úpravu
držby, a preto v ňom nemohlo byť upravené ani vydržanie, nakoľko toto je založené práve na držbe.
Právna úprava vydržania bola predmetom novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. (§ 135a)
a následne č. 509/1991 Zb. (§ 134), v spojení s prechodnými ustanoveniami. Odvolací súd dáva

do pozornosti, že pri vydržaní je jedným zo základných predpokladov dobrá viera nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržateľom. Nestačí však len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec
alebo právo náležia, ale je potrebné, aby bol v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo právo vzniknúť. V tomto smere nemusí existovať titul držby, ale držiteľ musí byť so
zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že sa jeho držba o taký titul uchopenia držby, ktorý má

podľa platného práva za následok prevod vlastníctva, opiera. Držiteľ teda musí byť objektívne v dobrej
viere, že disponuje určitým právnym titulom, svedčiacim v záver, že mu vec alebo právo patrí, i keď v
skutočnosti taký titul nemusí byť.

48. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§

262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

49. Odvolací súd udáva, že vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celosti,
t.j. vrátane výroku o náhrade trov konania, nepovažoval za potrebné skúmať dôvodnosť odvolacích
námietok žalovaného, ktorými spochybňoval správnosť výroku napadnutého rozsudku týkajúceho sa

náhrady trov konania, resp. jej výšky, najmä včasnosť vyčíslenia trov konania a účelnosť vytknutých
úkonovprávnejslužbyzástupcužalobcov,keďževýrokonáhradetrovkonaniabudezávisieťodvýsledku
nového rozhodnutia o veci samej; zároveň v novom rozhodnutí o veci konajúci súd rozhodne (len)
o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.), keď výška tejto náhrady bude predmetom
samostatného uznesenia, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k námietke žalovaného o nesprávne ustálenej tarifnej hodnote
sporu (85.725 eur) a od nej sa odvíjajúcej základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že túto považoval za dôvodnú. Je zrejmé, že
súd prvej inštancie pri určení hodnoty predmetu sporu vychádzal z jej určenia žalobcami, podporne
z predložených inzerátov ponúkajúcich na predaj pozemky v obci E., ktoré mali charakter pozemkov

stavebných. Predmetom sporu boli pritom pozemky s odlišným druhovým zaradením, a to parcela č.
XXXX/XX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a parcela č. XXXX/XX, druh pozemku - orná
pôda, ktorú okolnosť súd prvej inštancie pri ustálení tarifnej hodnoty sporu nijako nezohľadnil; už len
táto skutočnosť mala za následok jej nesprávne určenie. Zároveň, hodnotu predmetu sporu určenú
konajúcim súdom na 85.725 eur spochybnil i znalecký posudok č. XXX/XXXX, vypracovaný znalkyňou

Ing. Mgr. E. J., ktorá stanovila všeobecnú hodnotu pozemkov parcela č. XXXX/XX C. Č.. XXXX/XX
zaokrúhlene sumu 53.600 eur.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).