Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/196/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111218547
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4111218547.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobkýň: 1.
Y. O., bytom D. nad N., P. XX, 2. B. Q., bytom D. nad N., P. XX, obe zastúpené JUDr. Dianou Bereseckou,
advokátkou, so sídlom Nitra, Farská 33, proti žalovaným: 1. Y. S., bytom P., Q. XXX/XX, zastúpená
JUDr. Evou Príbelskou, advokátkou, so sídlom Topoľčany, J. Matušku 2178, 2. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. júna 2018 č. k.
17C/132/2011-453 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch (I., II.) a vo výroku
o náhrade trov konania (IV.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyniam v 1. a 2. rade sa vo vzťahu k žalovanému v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Žalobkyniam v 1. a 2. rade sa vo vzťahu k žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezaviazalžalovanúv1.radeažalovanéhov2.radezaplatiť
žalobkyni v 1. rade z titulu nemajetkovej ujmy sumu 10.000 eur a to v lehote do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť
druhého žalovaného. Druhým výrokom zaviazal žalovanú v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť
žalobkyni v 2. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 10.000 eur a to v lehote do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť
druhého žalovaného. Tretím výrokom súd žalobu vo zvyšku zamietol a štvrtým výrokom žalovaným v 1. a

2.radenáhradutrovkonaniavočižalobcomv1.a2.radenepriznal.Poprávnejstránkesvojerozhodnutie
odôvodnil článkom 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 a § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj
článkom 3 ods. 1 Smernice Rady z 24. 04. 1972 a článkom 22 a 36 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2009/103/ES zo 16. 09. 2009, ako aj § 4 ods. 1, 2 písm. a/, § 15 ods. 1, 2 zák. č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj vykonaným dokazovaním.

1.1. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba podaná žalobkyňami je
sčasti dôvodná. Predmetom konania je žaloba, ktorou si žalobkyne v 1. a 2. rade uplatňujú nárok, každá
na zaplatenie sumy vo výške 25.000 eur a to z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla zásahom doich osobnostných práv pri dopravnej nehode, ktorú zavinila žalovaná 1. rade a to dňa 07. 07. 2009, v
dôsledku čoho Y. O. utrpela rozsiahle zranenia, na následky ktorých zomrela. Spolujazdkyňa B. O. ako
žalobkyňa v 2. rade utrpela otras mozgu a iné poranenia s dobou liečenia práceneschopnosti v trvaní 8

až 12 týždňov a A. J. utrpela otras mozgu, povrchové rezné rany s dobou liečenia práceneschopnosti
v trvaní 7 dní. Žalovanej v 1. rade bol podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia
slobody v trvaní 30 mesiacov, ktorý jej bol podmienečne odložený a bola jej určená skúšobná doba
v trvaní 4 rokov s probačným dohľadom. Zároveň jej bola v rozsudku uložená povinnosť osobne sa
ospravedlniť poškodeným a bola jej po dobu v trvaní 8 rokov zakázaná činnosť vedenia motorových

vozidiel akéhokoľvek druhu v cestnej premávke a bola zaviazaná k úhrade škody, ktorá vznikla Y. O.
vo výške 2.634,74 eura. Zo strany žalovanej v 2. rade bola opätovne namietaná pasívna legitimácia
v spore, pričom súd uvádza, že Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí č. k.
9Co/320/2016-344 zo dňa 18. 05. 2017 podrobne odôvodnil pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade
(č. l. 10 - 12 predmetného rozsudku), na ktorú súd prvej inštancie poukazuje, pričom súd prvej inštancie
je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Z dôvodu, že v rozhodnutí

Krajského súdu v Nitre bola podrobne vyriešená otázka pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, súd
prvejinštanciesadanouotázkou,akoajopätovnevznesenounámietkounedostatkupasívnejlegitimácie
žalovaného v 2. rade viac nezaoberal.

1.2. Čo sa týka výšky priznania nemajetkovej ujmy žalobkyniam v 1. a v 2. rade, súd pri výške

nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prihliadol na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V dôsledku dopravnej nehody spôsobenej
žalovanou v 1. rade došlo jednoznačne k zásahu do osobnostného práva žalobcov, bola narušená
celistvosť ich rodiny a zasiahnuté do ich súkromia, ako aj rodinného života, pričom následky sú trvalé
a neodstrániteľné, že ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné, išlo o nesmierne závažnú ujmu

spôsobenú žalobcom stratou milovaného človeka, sestry, dcéry, že sú do budúcnosti ochudobnení o
spoločný rodinný život. Žalobkyňa v 1. rade smrťou dcéry a žalobkyňa v 2. rade smrťou svojej sestry
stratili jej lásku a radosť s ňou prežívanú, utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch
úzkosti, smútku, zúfalstva a zo šoku zo smrti milovanej osoby, čo zakladá právo dotknutej fyzickej osoby
- žalobcov na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov

je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 eur každému zo žalobcov primerané a
opodstatnené aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, aj vo vzťahu k postihnutej
osobe a vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aj keď priznaná suma každému
zo žalobcov nevynahradí stratu, ktorá im bola spôsobená protiprávnym konaním žalovanej v 1. rade.
Vzhľadom na priznanú sumu, ktorej výška podľa názoru odvolacieho súdu bola primeraná a s

ktorou aj súhlasil vo svojom rozhodnutí, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a
žalobu ako nedôvodnú vo zvyšku zamietol.

1.3. K zaplateniu priznaných nárokov súd zaviazal oboch žalovaných, nakoľko žalobkyne v 1. a v 2. rade
majú v zmysle vyššie uvedeného priamy nárok voči obom žalovaným a to voči žalovanej v 1. rade ako

proti osobe, ktorá nemajetkovú ujmu priamo spôsobila a voči žalovanému v 2. rade z titulu zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Plnením jedného zo
žalovaných v rozsahu splnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného.

1.4. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 255 a § 257 CSP a žalovaným

1. a v 2. rade náhradu trov konania voči žalobcom v 1. a v 2. rade nepriznal, nakoľko v konaní síce
boli percentuálne úspešnejší žalovaní v 1. a v 2. rade, avšak dôvody osobitného zreteľa súd videl v
charaktere daného sporu, v konaní išlo o škodovú udalosť, následkom ktorej došlo k nenapraviteľnej
škode v podobe usmrtenia a rozhodnutie o výške plnenia záviselo výlučne na úvahe súdu.

1.5. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcich výrokoch (I., II.) napadol v zákonnej lehote
odvolaním žalovaný v 2. rade, ktorý svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/

CSP. Navrhoval zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a zamietnutia žaloby
voči žalovanému v 2. rade. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade
považuje za nepresvedčivé, nedostatočné, bez potrebnej argumentácii, čím došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces. Zároveň nesprávne rozhodol o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,keďže nesprávne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, t. j. nesprávne posúdil
rozsah poistného krytia poisťovateľa, ktorý je daný zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Napriek tomu, že odvolací súd

už v tejto veci vyslovil svoj právny názor, dovoľuje si kontinuálne zotrvať na neexistencii jeho pasívnej
legitimácie a apelovať na odvolací súd v tom smere, že jeho zaviazanie na plnenie by bolo priamym
porušením princípov právnej istoty a zákazu retroaktivity. Vychádzajúc z princípu právnej istoty ako
základu právneho štátu, ktorým je Slovenská republika podľa článku 1 odsek 1 Ústavy SR, je spojená aj
s predvídateľnosťou práva. V konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na viaceré súdne rozhodnutia

v obdobných veciach ako je prejednávaná v tomto konaní (rozhodnutia NS SR 4Cdo 139/2011, 4Cdo
168/2009, 3Cdo 301/2012, 8Cdo 219/2016, ako aj rozhodnutia KS v Žiline 5Co 141/2001-346 a 7Co
161/2016), v ktorých súdy vyslovili záver, že poisťovňa nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, resp. neexistuje
poistné krytie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do práva na ochranu
osobnosti v zák. č. 381/2001 Z. z. Napriek uvedenému, súd prvej inštancie v prejednávanej veci, ktorá

je obdobná, rozhodol protichodne so zaužívanou judikatúrou.

2.1. Súčasná právna úprava zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v § 4 taxatívnym spôsobom vymedzuje okruhy, ktoré
sú poistením kryté. V tomto zákone sa s poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákona nepočíta. Tvorcovia tohto zákona nemali v úmysle náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.
OZ do tohto poistenia zahrnúť. Súčasná právna úprava dôsledne odlišuje právo na náhradu škody a
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako dva samostatné právne inštitúty. Pojem náhrada
škody nie je možné žiadnym výkladom legitímne vyložiť ako náhradu škody + náhradu nemajetkovej
ujmy. Takýto výklad by bol jednoznačne contra legem, a teda neprípustný (aj v zmysle judikatúry ESD).

Poukázal na eurokonformný výklad + rozhodnutie ESD vo veci Haasová z 30. 10. 2013, podľa ktorého
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poistného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor žiadnym spôsobom nespochybnil závery doterajšej

judikatúry SR aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá
do povinného zmluvného poistenia. Súdny dvor EÚ iba uviedol, ako by úprava tejto otázky mala vo
vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Je zrejmé, že vnútroštátna úprava pri
povinnom zmluvnom poistení nemajetkovú ujmu do poistného krytia nezahrnula. Súčasný právny stav
a právny poriadok SR odškodnenie nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia nepripúšťa,

čo by malo byť pre súd záväzné. Ak aktuálna súkromno-právna úprava náhrady (Občiansky zákonník)
náhradu za nemajetkovú ujmu pozostalých neupravuje (nepozná) v ustanoveniach § 442 a nasl., potom
nie sú tieto nároky kryté ani povinným zmluvným poistením. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je
definovaná a zabezpečovaná právom Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade spravuje vnútroštátnym
právom. Občiansky zákonník v príslušných ustanoveniach upravujúcich náhradu škody pritom upravuje

len dva nároky nemajetkovej povahy - bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Poistné krytie
týchto nárokov poisťovne nenamietajú z dôvodu, že sú jednoznačne zákonom zaradené medzi nároky
odškodňované v rámci spôsobenej škody na zdraví. Náhrada nemajetkovej ujmy titulom zásahu do
osobnostných práv v zmysle § 11 a § 13 OZ je však vyčlenená a upravená samostatne a nemá vo
vzťahu k náhrade škody ani subsidiárny vzťah. Pokiaľ by zákonodarca mal vôľu zahrnúť nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom zásahu do práva na ochranu osobnosti pozostalých
osôb medzi nároky na náhradu škody, bol by tak explicitne urobil ako v prípade nárokov nemajetkovej
povahy bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

2.2. Napokon, tento názor zodpovedá aj rozhodnutiam NS SR, ktorý vyslovil názor, že náhrada

nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv nie je škodou na zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/
zák. č. 381/2001 Z. z., a tým pádom nie je krytá povinným zmluvným poistením. Podľa jeho názoru preto
niet pochýb o tom, že škoda a nemajetková ujma v zmysle § 11 a nasl. OZ za zásah do osobnostných
práv sú samostatnými inštitútmi slovenského práva a každý z nich má vlastnú a komplexnú právnu
úpravu a o ich samostatnosti svedčí aj právna úprava obsiahnutá ust. § 16 OZ. Vzhľadom k tomu, že nie

je možné ani eurokonformným výkladom dospieť k záveru, že nemajetková ujma v zmysle § 11 až § 13
OZ je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, nakoľko zásada eurokonformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátnehopráva contra legem, ktorý by v tomto prípade znamenal rozšírenie nárokov voči poisťovateľovi v rozpore
s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna norma.

2.3. Zastáva tiež názor, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je subjektívne spätá s
tým, kto sa zásahu do chránených práv iného dopustil a jedná sa preto o výlučne osobnú povinnosť
tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu a ktorú ani nikto za povinný subjekt splniť nemôže.
Žalovaný v 2. rade sám do osobnostných práv žalobcov nezasiahol, preto ani z tohto dôvodu nie je
daná jeho legitimácia pre konanie. Ak sa prijme záver, že poisťovateľ má plniť (za svojho poisteného)

nemajetkovú ujmu uvedenú v § 13 ods. 2, 3 OZ, potom vyvstáva otázka, či má plniť aj
iné primerané zadosťučinenie - napr. vo forme ospravedlnenia alebo podobnej morálnej (nepeňažnej
satisfakcie). Keďže ujmu spôsobil niekto iný a medzi pozostalými a vinníkom nehody vzniklo akési
„osobnostné puto“, ospravedlnenie, či odškodnenie niekým iným ako priamym vinníkom nemá legálny
etický, ani logický podklad. Má za to, že správny nie je ani záver, že jeho pasívna vecná legitimácia je v
súlade s ustálenou činnosťou Ústavného súdu SR, keď rozhodnutie ústavného súdu nie je rozhodnutím

všeobecného súdu. Ústavný súd nie je oprávnený nahradzovať právny názor krajského súdu svojím
vlastným, už ani preto, že nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

2.4. Opätovne poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 168/2009, v ktorom najvyšší súd uzavrel,
že nemajetkovú ujmu pozostalých nie je možné subsumovať pod náhradu škody na zdraví a chráneným

predmetom, za odškodnenie ktorého má poisťovateľ plniť za poistného poškodenému, ak v zmluve nie je
uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život. Obdobne sa vyslovil
NS SR v rozhodnutí pod sp. zn. 4Cdo 139/2011, ako aj v rozhodnutí 3Cdo 301/2012.

2.5. V naposledy uvedenom rozhodnutí najvyšší súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad ust. § 4 ods.

2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z., ani so zreteľom na rozhodnutie Súdneho dvora rozsudkom C-22/12
vo veci Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej.

2.6.Napriektomu,ževkonaníargumentovalajrozhodnutiamiNSSR,ktoréjednoznačnevyjadriliprávny
názor o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovni v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

prvoinštančný súd na uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu nereflektoval. Má za to, že súd prvej
inštancie sa pri rozhodovaní odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR (4Cdo 168/2009, 4Cdo
139/2011, 3Cdo 301/2012 a 8Cdo 219/2016).

3.Kpodanémuodvolaniužalovanéhov2.radesapísomnevyjadriližalobkynev1.a2.rade,ktorénavrhli

rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedli, že s odvolaním žalovaného v 2. rade nemožno súhlasiť a všetky ním
vyslovené argumenty už boli medzičasom vyriešené a prekonané súdnou praxou. K vyriešeniu otázky
pasívnej legitimácie poisťovní prispel rozsudok NS SR zo dňa 31. 07. 2017 pod sp. zn. 6MCdo 1/2016,
v zmysle ktorého pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky,

či škodu vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada
patrípozostalýmztituluobčiansko-právnejzodpovednostizazásahdoosobnostnýchprávspočívajúcich
v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Zo záverov uvedeného rozhodnutia vyplynulo, že
niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení
ich blízkeho nemala byť predmetom poistného krytia. Najvyšší súd dospel k jednoznačnému záveru,

že poisťovňa je pasívne vecne legitimovaná v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
usmrtením blízkej osoby pri dopravných nehodách. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí odôvodnil aj odklon
od predchádzajúcich rozhodnutí NS SR s tým, že túto problematiku medzičasom vyriešil Ústavný
súd SR, majúc za to, že uvedené rozhodnutia sú rozhodnutiami vyšších súdnych autorít a bola nimi
jednoznačne vyriešená otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade aj v tomto konaní,

pričom v zmysle týchto rozhodnutí už rozhodujú aj súdy nižších stupňov, napr. KS v Trenčíne vo veci
17Co/322/2017, KS v Prešove vo veci 4Co 18/2018.

4. K podanému vyjadreniu žalobkýň v 1. a 2. rade sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý navrhol rozhodnúť
v zmysle ním podaného odvolania. Pokiaľ žalobkyne poukazujú na uznesenie ÚS SR č. 666/2016, po

jeho preskúmaní je zrejmé, že ústavný súd nevyslovil a ani nemohol vysloviť právny názor na otázku,
či nepriamy účinok smernice, resp. „eurokonformný výklad“ je v rozpore so zásadou contra legem,
alebo nie. Je však zrejmé, že Ústavný súd SR nemá oprávnenie, a zjavne ani ambíciu, posudzovať,
resp. zjednocovať právne názory všeobecných súdov (to môže vykonávať jedine Najvyšší súd SR).Ústavnýsúdpretoneriešilprávnuotázku,činepriamyúčinoksmernice,resp.„eurokonformnývýklad“jev
rozpore so zásadou contra legem, alebo nie. Opätovne poukázal na právne názory vyslovené dovolacím
súdom, a to v rozhodnutí z 20. apríla 2011 č. k. 4Cdo 168/2009, z ktorého vyplýva, že k chráneným

predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie
je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život. Dovolací súd
sa k otázke krytia nemajetkovej ujmy vyjadril aj v ďalšom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 139/2011 zo dňa
30. októbra 2012, v ktorom poukazuje najmä na jeho záver: „Neopodstatnenosť tejto námietky odporcu
vyplýva zo zákona č. 381/2002 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý rozsah poistenia
zodpovednosti zakotvuje v § 4, v ktorom však náhrada nemajetkovej ujmy zahrnutá nie je.“ Tento
právny názor potvrdil aj dovolací súd v rozhodnutí 3Cdo 301/2012, v ktorom jednoznačne konštatuje, že
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma
za zásah do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle § 13 OZ a ďalej, že do pojmu náhrady
škody a nákladov pri usmrtení v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP nemožno subsumovať

náhradu nemajetkovej ujmy. Obdobný právny názor vyslovil dovolací súd aj vo svojom rozhodnutí sp.
zn. 7Cdo 80/2014 zo dňa 23. 02. 2017, ako aj v ďalšom rozhodnutí 8Cdo 219/2016.

4.1. Paradoxne ku všetkému uvedenému, ojedinelé rozhodnutie NS SR 6MCdo 1/2016 zo dňa 31.
07. 2017, na ktoré poukazujú žalobkyne, odkázalo na uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR č.

k. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016. Opätovne zdôraznil, že ústavný súd nemá oprávnenie, a
zjavneaniambíciu,posudzovať,resp.zjednocovaťprávnenázoryvšeobecnýchsúdov.Hodnotiť,meniťa
zjednocovaťprávnynázorvšeobecnýchsúdovmôžejedineNajvyššísúdSR,ktorýsvojimirozhodnutiami
svoj názor už jednoznačne prezentoval (4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011, 3Cdo 301/2012, 7Cdo 80/2014
a 8Cdo 219/2016), a preto má jednoznačne za to, že nemajetková ujma nie je a nemôže byť krytá

povinným zmluvným poistením, nakoľko opačný názor by bol v rozpore so zásadou contra legem.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP)

po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti a odvolateľ použil zákonné prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 363 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu

a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Predmetom konania je žaloba žalobkýň v 1. a 2. rade o zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorá im
bola spôsobená protiprávnym konaním žalovanej v 1. rade odsúdenej rozsudkom OS Nitra pod sp.
zn. 5T/28/2010 zo dňa 11. 08. 2010 a uznanej vinnou za to, že dňa 07. 07. 2009 v čase okolo 20:55
hod. na ceste III. triedy viedla v smere na obec D. nad N. osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felicia,
EVČ: NR XXX EY s tým, že jazdila v rozpore so Zákonom o cestnej doprave tak, že jej vozidlo vyšlo

vľavo mimo okraja vozovky, kde narazila do svahu priekopy a prevrátilo sa, následkom čoho dcéra
žalobkyne v 1. rade a sestra žalobkyne v 2. rade Y. O., nar. XX. XX. XXXX utrpela ťažké zranenie, na
následky ktorých zomrela. Okrem nej pri dopravnej nehode bola prítomná aj žalobkyňa v 2. rade, ktorá
utrpela ťažkú ujmu na zdraví. Žalobkyne uložený trest žalovanej v 1. rade nepovažujú za dostatočný
a domáhajú sa nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a § 13 OZ. Po pripustení zmeny žaloby súd prvej

inštancie po prvýkrát vo veci rozhodol tak, že zaviazal žalovanú v 1. rade zaplatiť žalobkyniam v 1. a
2. rade, každej po 10.000 eur titulom nemajetkovej ujmy, keď mal za to, že žalovaná v 1. rade zasiahla
do osobnostných práv žalobkýň a do ich práva na súkromný a rodinný život, a preto ich návrh na
priznanie nemajetkovej ujmy bol podaný dôvodne, pričom treba mať na zreteli, že priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy nie je reparáciou, ale má len slúžiť k zmierneniu následkov ujmy. Nad sumu 10.000

eur do žalovanej sumy 25.000 eur u každej zo žalobkýň žalobu ako nedôvodnú zamietol a zároveň
zamietol žalobu voči žalovanému v 2. rade, keď mal za to, že náhrada nemajetkovej ujmy pri zákonnej
úprave zákona č. 381/2001 Z. z. nevyplýva, a preto nie je ani daná zodpovednosť poisťovne za náhradu
nemajetkovej ujmy blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, a preto nárok žalobkýňvoči poisťovni v celom rozsahu zamietol. V dôsledku podaného odvolania žalovanej v 1. rade, ako aj v
dôsledku podania odvolania žalobkýň v 1. a 2. rade, odvolací súd svojím predchádzajúcim rozhodnutím
zo dňa 18. mája 2017 č. k. 9Co/320/2016-344 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal pasívnou
legitimáciou žalovaného v 2. rade, či nárok žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
možné subsumovať na plnenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. a s poukazom
na príslušné zákonné ustanovenia, ako aj eurokonformný výklad pojmov „náhrada škody“ a „škoda
na zdraví“, ako aj s poukazom na ustálenú a rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (napr. III. ÚS

646/2015 zo dňa 16. 12. 2015, I. ÚS 206/2015 zo dňa 29. 04. 2015, I. ÚS 474/2016-17 zo dňa
17. 08. 2016) zaujal záväzný právny názor aj pre súd prvej inštancie, že náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch v danej veci spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Zároveň sa vyjadril aj k výške
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za dostatočnú a primeranú, keď priznaná výška
nemajetkovej ujmy zodpovedá následkom, ktoré zasiahli do rodinných vzťahov žalobkýň a ich rodiny.

7. Podľa § 391 odsek 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie po tom, ako mu bolo predchádzajúce rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie, viazaný v zmysle citovaného ustanovenia § 391 ods. 2 CSP právnym názorom odvolacieho

súdu, vo veci opätovne rozhodol tak, že žalovanú v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť
žalobkyni v 1. rade z titulu nemajetkovej ujmy sumu 10.000 eur a v rovnakej výške zaviazal žalovanú v
1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobkyni v 2. rade z titulu nemajetkovej ujmy sumu 10.000 eur,
každej do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd prvej inštancie

v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom, ktorý
podrobne odôvodnil pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade, a preto otázku pasívnej legitimácie
žalovaného v 2. rade považoval za vyriešenú a opätovne vznesenými námietkami žalovaného v 2. rade
o nedostatku pasívnej legitimácie sa už nezaoberal. Zároveň odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej
ujmy každej zo žalobkýň vo výške 10.000 eur, keď túto sumu považoval za primeranú a opodstatnenú,

vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva a to aj vo vzťahu k postihnutej osobe, ako aj
vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Zároveň poukázal aj na predchádzajúci názor
odvolacieho súdu, ktorý takúto výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú.

9.Prieskumomodvolaciehosúdubolovymedzenierozsahomadôvodmiodvolaniažalovanéhov2.rade,

ktorý zotrval na svojej odvolacej námietke týkajúcej sa neexistencie pasívnej legitimácie žalovaného v
2. rade a zároveň mal za to, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí odklonil od ustálenej a
rozhodovacej praxe NS SR (4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011, 3Cdo 301/2012, 8Cdo 219/2016).

10. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného v 2. rade, že súd prvej inštancie

nedostatočne, nepresvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, keď
nesprávne posúdil otázku jeho pasívnej legitimácie a malo tým dôjsť k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 390 písm. a/ CSP, v zmysle
ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím
súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Citované zákonné ustanovenie

nedáva možnosť odvolaciemu súdu, aj v prípade, že by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené,
vrátiť vec súdu prvej inštancie z tohto dôvodu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ale s poukazom na
ust. § 390 písm. a/ CSP bol odvolací súd už povinný vo veci sám rozhodnúť. Zároveň s poukazom na §
391 ods. 2 CSP bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý odvolací súd
vyslovil vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v otázke o existencii pasívnej legitimácie žalovaného v

2. rade a týmto právnym názorom bol súd prvej inštancie viazaný.

11. Za ustálenú rozhodovaciu prax treba považovať rozhodnutia všeobecných súdov prijaté aj
príslušným Kolégiom Najvyššieho súdu SR, uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho
súdu a súdov Slovenskej republiky (uznesenie NS SR 5Obor 13/2018 zo dňa 31. 05. 2018).

12. Odvolací súd sa vzhľadom na podstatnú a opätovnú námietku žalovaného v 2. rade zaoberal
odvolacou námietkou žalovaného v 2. rade, a to otázkou pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade a s
použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví“ v ustanovení § 4 zák. č. 381/2001Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti
za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, dospel

opäť k záveru, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 Občianskeho
zákonníka,ktorúvširšomponímanítrebapovažovaťzaškodunazdravípodľa§4ods.2písm.a)zákona
č. 381/2001 Z. z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia.

13. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-22/2012 okrem iného poukázal i na ustálenú judikatúru prijatú
vo veci Margues Almeida, C-300/10, podľa ktorej zámerom smerníc nie je harmonizácia režimov
zodpovednosti za škodu, ale členské štáty sú stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Táto ich voľnosť je však zároveň obmedzená tým, že
druhá smernica (smernica Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), ktorá dopĺňa prvú
smernicu (smernica Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti) stanovuje povinné krytie niektorých škôd, medzi ktoré patrí najmä ujma
na zdraví, v určitých minimálnych sumách. Teda, medzi škodami, ktoré musia byť kryté sa v súlade s

článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Súdny dvor ďalej spresňuje, že
ujma na zdraví predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo
zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť
v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Ak teda

vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
Týmto vnútroštátnym právom je Občiansky zákonník, ktorý v ustanovení § 11 a § 13 priznáva nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia blízkej osoby.

14. Odvolací súd k uvedenému ešte dopĺňa, že eurokonformný výklad prichádza do úvahy
predovšetkýmvtedy,akjevnútroštátnypredpisnepresnýanechávasúdnemuorgánupriestorpreúvahu,
resp. eurokonformná interpretácia môže poslúžiť na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho právneho
predpisu ustanoveniami práva Únie. Vnútroštátny súd, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, je pritom
povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný

účinok. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva platí nielen v prípade vnútroštátnych
ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako
celok, vrátane vnútroštátnej judikatúry. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú pritom v rámci svojich
právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná
účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa, bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú

alebo nemajú priamy účinok.

15. I s ohľadom na vyššie uvedené je potom potrebné zdôrazniť, že z hľadiska výkladu smerníc
Rady 72/166/EHS, č. 84/5/EHS, č. 90/232/EHS (v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103)
je potrebné ustáliť len taký právny záver, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pretože jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo, a to v ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.

16. K uvedenému odvolací súd taktiež dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

C-277/2012 z 24. 10. 2013, v ktorom Súdny dvor obdobne ako v rozsudku C-22/2012 uviedol, že
ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla,
pričom súčasne rozhodol, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže pre
túto osobitnú kategóriu škôd, ktoré sa v zmysle druhej smernice považujú za ujmu na zdraví, stanoviť

maximálne sumy poistného krytia, ktoré sú nižšie ako minimálne sumy poistného krytia stanovené
druhou smernicou.17. Otázka, či je náhrada utrpenej nemajetkovej ujmy krytá povinným poistením motorového vozidla
a bola v posledných rokoch predmetom viacerých rozhodnutí NS SR, ako aj Ústavného súdu SR.
Rozhodovacia činnosť NS SR sa v tejto otázke najskôr prikláňala k názoru, že nároky pozostalých po

obetiach dopravných nehôd z titulu ich nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej
osoby nie je zahrnutá do zákonného poistného krytia o náhrade škody, čo bolo vyjadrené rozhodnutiach
NS SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 z 20. 04. 2011 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012 z 31. 08. 2016. Následne
sa touto otázkou, teda tým, či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie
za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, je nárokom krytým poistením zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, resp. otázkou pasívnej legitimácie poisťovne,
zaoberal aj v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 1361/2015, pričom senát NS SR v tomto konaní
dospel k opačnému názoru ako dovolacie senáty v už uvedených veciach (keď dospeli k záveru,
že podľa súčasne platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv
usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia

zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlasanevzťahujenaprávonanáhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), preto uznesením z
26. júna 2017 sp. zn. 8 Cdo 1361/2015 postúpil vec podľa § 46 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodnil
svoj odlišný právny názor. Následne veľký senát prejednal vec a po vyžiadaní vyjadrení strán sporu a

stanovísk ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(súladných s názorom senátu 8 C) oznámil dňa 12. septembra 2017 stranám sporu, že rozsudok vo
veci vyhlási 21. septembra 2017. Keďže však následne žalovaná zobrala dovolanie späť a žiadala, aby
veľký senát konanie o ňom zastavil, vzhľadom na tento procesný úkon žalovanej veľký senát dovolacie
konanie zastavil a vecne predmetnú otázku neprejednal. Následne nasledovali ďalšie rozhodnutia NS

SR zaoberajúce sa touto otázkou, pričom rozhodovaciu činnosť zhrnul NS SR v rozhodnutí sp. zn. 2
Cdo 52/2018 zo dňa 29. marca 2019, v ktorom uviedol, že pri posúdení riešenia právnej otázky vecnej
pasívnej legitimácie žalovaného nemožno opomenúť rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej
aj „ESD“) C-22/12 vo veci Haasová z 24. októbra 2013, v ktorom ESD vyslovil záver, že príslušné
ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983

zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a tiež
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu (v zmysle hmotnej i
nehmotnej ujmy) upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Podľa názoru
ESD, ak vnútroštátne (slovenské) právo upravuje v týchto prípadoch (dopravných nehôd) zodpovednosť
poisteného v dvoch právnych inštitútoch, a to v inštitúte zodpovednosti za škodu, ako aj v inštitúte
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musia byť oba tieto druhy zodpovednosti

predmetom poistného krytia.

18. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016
uviedol, že hoci Súdny dvor Európskej únie viac krát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia
vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne

právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel. Ďalej uviedol, že k záveru o potrebe krytia pozostalým priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dospel

s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť
za spôsobené škody je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z.
(podobne aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016).

19. Na uvedené závery ESD a ústavného súdu nadviazal najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 MCdo
1/2016 z 31. júla 2017, v ktorom vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.
z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkomtranspozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto

smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy
„akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe
škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú
(rozsudok ESD zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Uvedené rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo ako judikát publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č.
8/2018 pod č. R 61/2018 s právnou vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma
spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“.

20. Na označené rozhodnutia ESD, ústavného súdu a najvyššieho súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, a to napr. sp. zn. 6 Cdo 143/2017 z 27. februára 2018, sp. zn. 6 Cdo 206/2017
z 27. februára 2018, sp. zn. 1 Cdo 179/2017 z 26. septembra 2018, sp. zn. 8 Cdo 6/2018
z 27. septembra 2018 a sp. zn. 6 Cdo 80/2018 z 29. novembra 2018.

21. NS SR v tomto rozhodnutí na záver skonštatoval, že označené rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
6 MCdo 1/2016 (R 61/2018), 6 Cdo 143/2017, 6 Cdo 206/2017, 1 Cdo 179/2017, 8 Cdo 6/2018, 6
Cdo 80/2018 považuje za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej vecnej
legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým po obetiach dopravných nehôd

krytú povinným zmluvným poistením, čím bol prekonaný právny názor uvedený v skorších rozhodnutiach
najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval aj odvolateľ v odvolaní. Pokiaľ teda odvolací súd vyslovil, že
pasívna legitimácia žalovaného, ktorý je poistiteľom a jeho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch pozostalým po obetiach dopravných nehôd krytú povinným zmluvným poistením
podľa zákona č. 381/2001 Z. z., je daná, je jeho rozhodnutie súladné s ustálenou rozhodovacou

praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

22. Odvolací súd záverom ešte poukazuje na jedno z posledných rozhodnutí NS SR ohľadne riešenia
otázky nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ a pasívnej legitimácie poisťovne v zmysle § 4 ods. 2
písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z., pričom sa jedná o rozhodnutie z 10. októbra 2019 sp. zn. 3Cdo 174/2019.

Najvyšší súd SR sa v uvedenom rozhodnutí vysporiadal aj s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje žalovaný
v 2. rade, a to uznesením 4Cdo 168/2009, ako aj 3Cdo 301/2012, ktoré rozhodnutia zaujali záver o
nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. Zároveň
pripustil, že nebolo pochýb o tom, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola „v istom časovom
rozmedzí“ rozdielna, pričom tento stav už nepretrvával v čase podania dovolania (dovolanie podala

Kooperatíva poisťovňa, a. s.). Najvyšší súd SR poukázal na závery rokovania Občiansko-právneho
kolégia NS SR konaného dňa 09. 10. 2018, na ktorom bolo dosiahnuté názorové zjednotenie dovolacích
senátov v predmetnej problematike, čím zároveň došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.Zároveňpripomenul,žeÚstavnýsúdSRužriešilotázkuústavnoprávnychaspektovprávnychúvah
senátov najvyššieho súdu, ktoré boli vyjadrené v judikáte R 61/2018, keď v uznesení z 20. 08. 2019 sp.

zn. I. ÚS 310/2019 v skutkovo a právne obdobnej veci týkajúcej sa (inej) sporiteľne odmietol jej sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú. V súvislosti s právnou otázkou (ne)možnosti eurokonformného výkladu
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 381/2001 Z. z., ktorú nastolila v sťažnosti, odkázala na odôvodnenie
nálezu II. ÚS 695/2017, v ktorom sa touto otázkou podrobne zaoberal, pričom dospel k záveru,
že aplikáciu práva Európskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch nemožno považovať

za aplikáciu „contra legem“. Dodal, že najvyšším súdom prijatý judikát R 61/2018 je výsledkom
ustálenia právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku pasívnej vecnej
legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. Tento názor najvyššieho súdu predstavuje judikatórny smer, síce formálne nezáväzný, avšak nie
bez normatívneho významu pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov (vrátane najvyššieho

súdu). Ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ súdy dospeli k názoru o možnosti extenzívneho výkladu
pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z., čo bolo pre posúdenie pasívnej vecnej
legitimácie sťažovateľky v spore rozhodujúce, nejde o právny názor ústavne neudržateľný (obdobne III.
ÚS 610/2017 a II. ÚS 847/2016).23. Z uvedeného je zrejmé, že aj keď sa rozhodovacia činnosť NS SR v tejto právnej otázke vyvíjala, z
posledných rozhodnutí NS SR je zrejmé, čo je potrebné považovať za ustálenú prax NS SR ohľadom

tejto otázky, pričom tieto rozhodnutia tiež korešpondujú s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR
(sp. zn. I. ÚS 206/2015 zo dňa 29. 04. 2015, sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo dňa 16. 12. 2015, sp. zn.
III. ÚS 645/2015 zo dňa 16. 12. 2015, sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. 08. 2016 a sp. zn. III.
ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016), preto je záver ohľadom pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade
v danej veci správny a argumentácia žalovaného v 2. rade ohľadom nedostatku jeho pasívnej vecnej

legitimácie nedôvodná.

24. Keďže odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného v 2. rade,
výškou priznanej nemajetkovej ujmy pre žalobkyne v 1. a 2. rade sa už nezaoberal, pretože výška
priznanej nemajetkovej ujmy nebola žalovaným v 2. rade podaním odvolaním namietaná. Stanovená
výškanemajetkovejujmyvšakzodpovedánásledkom,ktorézasiahlidorodinnýchvzťahovžalobkýňaich

rodiny, keď v konaní bolo tak z výsluchu samotných žalobkýň, ako aj svedkov, nesporne preukázané, že
smrťou dcéry žalobkyne v 1. rade a sestry žalobkyne v 2. rade došlo k závažnému a neodstrániteľnému
zásahu do ich súkromného rodinného života, ktorý patrí medzi osobitne chránené práva podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 8 Dohovoru).

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých
vyhovujúcich výrokoch, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (IV.), ktorý výrok ani nebol
namietaný v podanom odvolaní, ako vecne správny podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

26.1. Podľa § 396 odsek 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

26.2. Podľa § 255 odsek 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci.

Odvolací súd, rozhodujúc o trovách odvolacieho konania, žalobkyniam v 1. a 2. rade priznal nárok vo
vzťahu k žalovanému v 2. rade (ktorý podal odvolanie) nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
nakoľko boli v odvolacom konaní v celom rozsahu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade úspešné. Zároveň

žalobkyniam v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovanej 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože žalovaná v 1. rade odvolanie nepodala a odvolací súd preskúmaval napadnuté vyhovujúce
výroky vo vzťahu k obom žalovaným v 1. a 2. rade len v dôsledku podaného odvolania žalovaného v
2. rade.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).