Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/933/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216220
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6612216220.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zast. spoločnosťou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská
republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu zo dňa 23. 06. 2015
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/172/2012-165 zo dňa 18. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu, žalovanému právo na náhradu trov
konania nepriznal a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol..

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „ Žalobca podal dňa 27.09.2012 na Okresnom súde Lučenec
žalobu o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Žalobca v žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade
s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol
písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu, že zo strany dlžníka neboli
rešpektované zmluvné dojednania a zákonné ustanovenia. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere číslo 6461992, kde bol
dlžník - povinný N. V. (spis Okresného súdu Lučenec spisová značka 9C/172/2012, 9Er/456/2009).

Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Žalobca následne uviedol, že exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v
zákonom ustanovenej dobe. Žalobca poukázal aj na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 01.06.2011, v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 a v znení účinnom
od 01.02.2002 do 31.05.2010. Uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel
uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.02.2002 do 31.05.2010 sa nerobil rozdiel
medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to
bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie
všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska

zápisnica. Podľa žalobcu exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene. K rozhodnutiu o poverení, tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby.

Žalobca poukázal na to, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom
príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu.

Žalobca uviedol, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Majetková škoda, ktorá mu vznikla predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.

Zároveň si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenie práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd
nie je dostatočných zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,
neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného. Na podporu
žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uviedol aj to, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do
zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného
času, vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Úplne zbytočné
a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Ďalej dodal, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do
podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Preto je nutné deklarovať porušenie práva žalobcu
na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, deklarovať porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite,

deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo,
princípu právnej istoty a nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola
spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho práv a princípov právneho štátu uvedených
vyššie.

Žalobca sa v žalobe domáha náhrady škody pozostávajúcej z nasledovných čiastkových nárokov:
1) majetková škoda v celkovej výške 1.875,45,- € predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.
2) nemajetková ujma vo výške 375,09,- € (počítaná ako 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom)
za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie.
Na základe skutočností uvádzaných žalobcom v žalobe tento žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom
rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
okresného súdu, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote. Ďalej má súd zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi príslušnú majetkovú
škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trovy súdneho
konania.

K žalobe o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol
nasledovné:

Podmienka uplatnenia nároku na súde
Žalovaná poukazuje na to, že Ministerstvu spravodlivosti bolo doručených niekoľko desiatok tisíc
žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalobca neposkytol v rámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003
Z. z."), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na súde je v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení predbežné prerokovanie tohto nároku na príslušnom orgáne na
základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Až v prípade, že príslušný
orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti,
môže sa poškodený domáhať' uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Ide o zákonom stanovený postup, ktorý nemožno obísť, a jednoznačne musí predchádzať žalobe na
súde. Uvedený právny názor potvrdzuje aj súdna prax, napr. podľa názoru Krajského sudu v Košiciach
vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 5Co/209/2007 zo dňa 12.11.2007, podanie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu
škody. Inými slovami, v prípade, že nebola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody resp. takáto žiadosť bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná šest'mesačná lehota na predbežné

prerokovanie takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu konajúceho za štát, nie je splnená základná
hmotnoprávna podmienka pre podanie žaloby, preto takáto predbežne podaná žaloba musí byt' ako
nedôvodná (a predčasne podaná) zamietnutá.

Žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/71/2008 zo dňa 29.04.2008
ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/92/2010 zo dňa 22.09.2010.

Poukázala aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej "podmienka predbežného prerokovania
musí byť splnená pred podaním návrhu na začatie konania" (por. uznesenie Ústavného sudu SR sp. zn.
III. ÚS 361/09 zo dňa 26.11.2009).

Zároveň žalovaná informovala súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol
ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavne sťažnosti, ani
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písmeno a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote žalovaná
uviedla, že takto formulovaný nesprávny úradný postup možno chápať dvoma spôsobmi. Jednak
namietaným postupom môže byť samotný spôsob rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ako i skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonom
ustanovenej lehote.

Žalovaná je toho názoru, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže
byť nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z. z. Pojem nesprávny úradný postup
nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie
právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. poručenie účelu postupu
štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí
- nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť
oným nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z. z. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Žalovaná uviedla aj to, že nemôže ísť ani
o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom poukázala na § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011. Z citovaných zákonných
ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom,
ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní
o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť' rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení

alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň
ich zákonnosť /nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri
rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie taktiež nie je na mieste
posudzovať.

Žalovaná poukázala aj na uznesenie Ústavneho súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13,
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. marca
2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť'
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského sudu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného
vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností
prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného
súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Žalovaná považuje za nevyhnutné v prvom rade poukázať' na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.
2 písmo c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Nie je možné ani
logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.

Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru
efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase skúmať postup toho istého súdu z hľadiska

vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní
môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhradu škody), dospel už napr. aj Krajský súd
v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických osôb a právnických osôb na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda
v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú
sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné
právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo
možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol
konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom
na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č.
514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne
náhradu nemajetkovej ujmy.

I vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie
toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosti pohľadávky.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaná na dve
skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval
o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie

finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 €, ktorá musí byť priznaná
za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z
významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým
osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ
žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa
vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú
ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza
aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu."
Rovnako požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových
okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o
potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaná dáva do pozornosti celý text priloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:

"Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického

využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa."

"Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej."

Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov
a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky."

"Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne."

"Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."

"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..."

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr.
vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný
súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom
článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s
odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,
chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,
že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu
zo svojich radov.

Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,
keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť
priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že o poverení exekútora po uplynutí
15-dňovej lehoty a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že
stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti,
pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím
neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.
Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú
a žiada, aby Okresný súd Lučenec žalobu proti žalovanej v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania. Žalovaná si uplatňuje nárok na náhradu trov konania.

Súd určil termín pojednávania na deň 18.05.2015. Na pojednávanie sa nedostavil zástupca žalobcu ani
zástupca žalovanej. Doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané.

Žalovaná ospravedlnila neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 15.05.2015, pričom nežiadala o
odročenie pojednávania a zotrvala na svojom písomnom vyjadrení.

Žalobca podal dňa 14.05.2015 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu (čl 136 spisu). V predmetnom podaní žalobca opätovne
uviedol skutočnosti, ktoré uvádzal aj v podaní zo dňa 12.12.2013 ( čl. 46 spisu), ktoré bolo
súdu doručené dňa 12.12.2013.

Súd dodáva, že návrh žalobcu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu zo dňa 14.05.2015 nemožno považovať za vznesenú námietku
zaujatosti voči zákonnému sudcovi, nakoľko nemá zákonné náležitosti námietky zaujatosti podľa § 15a
ods. 3 O. s. p. . Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o
dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. V prípade, že žalobca namieta všetkých
sudcov rovnako sa na jeho námietku neprihliada s poukazom na § 15a ods. 4 O. s. p. . Podľa § 15a

ods. 4 O. s. p. na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už
o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Je zrejmé,
že žalobca len opakuje už uvedené skutočnosti, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté.

V podaní zo dňa 14.05.2015 žalobca uviedol, že z dôvodu dosiahnutia ochrany svojich práv podal
žalobca sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú zároveň priložil k podaniu. Vzhľadom na podanú sťažnosť na
Ústavný súd SR podľa čl. 127 Ústavy SR požiadal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednávaním veci.

Žalobca má za to, že sú dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a §
109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., keď ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je súd v tomto
konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať výzvam pre
rozhodnutie súdu.

Súd o návrhu žalobcu na prerušenie konania z vyššie uvedeného dôvodu už rozhodol, a to uznesením
č.k. 9C/172/2012-59 zo dňa 19.12.2013, ktorým bol návrh žalobcu na prerušenie konania zamietnutý.
Uvedené uznesenie bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici č.k. 14Co/272/2014-81 zo dňa 20.01.2015
potvrdené.

Dňa 14.05.2015 (čl 148 spisu) žalobca zaslal súdu aj návrh na prerušenie konania do rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná - Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR v konaní o náhradu škody pre porušenie práva Európskej
únie prebiehajúcom na Okresnom súde v Prešove, sp.zn. 7C/6/2010.
Okresný súd Prešov v predmetnom konaní uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p., rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré položila Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Súd poukazuje na to, že podľa ustanovenia § 109 ods. 2 O.s.p., prerušenie konania nie je obligatórne.
V danom prípade predmetné konanie súd neprerušil, nakoľko bol toho názoru, že prejudiciálne otázky,
ktoré majú byť vyriešené v konaní sp. zn. 7C/6/2010 nemajú zásadný význam pre predmetné konanie,
ani priamy dopad na posúdenie nároku žalobcu, t.j., nemajú priamy súvis s vyriešením sporu vo veci
samej, a teda nejde o prejudiciálne otázky, od ktorých vyriešenia priamo závisí výsledok sporu.

Pretože súd v skutočnostiach uvádzaných žalobcom nevidí dôvod na prerušenie tohto konania či už
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., rozhodol tak, že návrh žalobcu
na prerušenie konania zamieta.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súdu teda nič nebránilo vo veci otvoriť pojednávanie a
rozhodnúť podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v neprítomnosti účastníkov konania.

Vo veci bolo vykonané dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisového materiálu a pripojeného
exekučného spisu a bol zistený nasledovný skutkový a právny stav:

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Lučenec, a to 9Er/456/2009, súd zistil, že exekučným
titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu.

Exekučné konanie vedené pod č.k. 9Er/456/2009 začalo dňa 28.05.2009, súdny exekútor podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 10.06.2009. Exekučný súd dňa 11.06.2009 vyzval
súdneho exekútora, aby vyzval právneho zástupcu oprávneného na opravu návrhu na vykonanie
exekúcie v časti týkajúcej sa úroku z omeškania. Súdny exekútor realizoval výzvu adresovanú

oprávnenému dňa 16.06.2009. Exekučný súd dňa 24.07.2009 požiadal Stály rozhodcovský súd o
zaslanie Zmluvy o úvere č. 6461992 zo dňa 29.10.2008. Exekučný súd dňa 02.09.2009 urgoval
žiadosť adresovanú Stálemu rozhodcovskému súdu. Exekučný súd dňa 23.09.2009 vyzval právneho
zástupcu oprávneného na predloženie Zmluvy o úvere č. 6461992 zo dňa 29.10.2008, pod hrozbou
poriadkovej pokuty. Podaním doručeným exekučnému súdu dňa 28.09.2009 oprávnený požiadal o
informácie o stave konania. Podaním doručeným exekučnému súdu dňa 12.10.2009 oprávnený požiadal
o predĺženie lehoty na predloženie zmluvy o úvere, z dôvodu značnej administratívnej náročnosti, a to
o 60 dní. Exekučný súd oprávnenému predĺžil lehotu o 60 dní, t.j. do 02.12.2009. Podaním doručeným
exekučnému súdu dňa 02.12.2009 oprávnený doručil súdu predmetnú zmluvu o úvere. Exekučný súd
dňa 02.12.2009 vyzval oprávneného, aby súdu oznámil v akej výške mu povinný dlhuje na istine.
Exekučný súd dňa 08.01.2010 urgoval oprávneného, ohľadom oznámenia v akej výške mu povinný
dlhuje na istine a teda z čoho pozostáva suma vymáhaná v exekučnom konaní - v členení istina,
príslušný poplatok. Exekučný súd opätovne vyzval právneho zástupcu oprávneného dňa 01.02.2010 na
presnú špecifikáciu istiny a príslušenstva pod hrozbou poriadkovej pokuty. Podaním doručeným súdu
dňa 01.02.2010 podal oprávnený odpoveď na výzvu súdu zo dňa 08.01.2010. Úverové zmluvy došli dňa
17.03.2010 od Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava. Exekučný súd vydal dňa 14.10.2010 uznesenie
č.k. 9Er/456/2009-34, ktorým exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp.
zn. EX 3138/09 vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. Podaním doručeným exekučnému súdu dňa
05.11.2010 podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie voči uzneseniu č.k. 9Er/456/2009-34 a žiadal
súd, aby predmetné uznesenie zrušil. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 15CoE/383/2010-45
zo dňa 21.12.2010, zrušil uznesenie exekučného súdu č.k. 9Er/456/2009-34 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Exekučný súd uznesením č.k. 9Er/456/2009-49 zo dňa 03.08.2011, právoplatným dňa
25.08.2011, žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia exekúcie pod
sp. zn. EX 3138/09, zamietol. Exekučný súd uznesením č.k. 9Er/456/2009-53 zo dňa 09.09.2011,
právoplatným dňa 03.10.2011, exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
vedenú pod. sp. zn. EX 3138/09, zastavil. Exekučný súd uznesením č.k. 9Er/456/2009-57 zo dňa
04.10.2011, právoplatným dňa 28.10.2011, súdnemu exekútorovi a oprávnenému náhradu trov exekúcie
nepriznal.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. 1a). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného do 31.05.2011, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Podľa § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2011, exekútor, ktorému bol doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr
do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Vyššie citované zákonné ustanovenia súd aplikoval na zistený skutkový stav.

Podľa § 132 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedná za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.

Zákon číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov má oporu v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Pri jeho aplikácii sa
podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý je v tomto ohľade všeobecným predpisom.
Nároky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa zásadne
uplatňujú na všeobecnom súde. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má
povahu objektívnej zodpovednosti (bez zreteľa na zavinenie). Zákon nepozná žiadny liberačný dôvod,
na základe ktorého by sa bolo možné zbaviť tejto zodpovednosti.

Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup
orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Exekučné konanie ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Samotné nedodržanie lehoty stanovenej v exekučnom poriadku neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Súd musel preskúmať
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. V predmetnom exekučnom konaní objektívne posudzoval
zákonnosť exekúcie. Skúmanie rozhodcovského rozsudku si vyžadovalo osobitnú právnu úvahu, najmä
s ohľadom na tú skutočnosť, že sa týka právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských
zmlúv. Dĺžka exekučného konania bola primeraná náročnosti vecí. Súd považuje za potrebné uviesť,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.

Podľa názoru súdu je 15-dňová lehota na vydanie poverenia určená na vyporiadanie sa súdu so
žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia. Je to lehota zákonná a procesná, pričom vyjadruje
ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa takýto úkon mohol urobiť. Z tohto
aspektu má táto lehota poriadkový charakter. Uvedené možno vyvodiť z toho, že Exekučný poriadok
neustanovuje sankciu za jej nedodržanie.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Z uvedeného je zrejmé, že 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neexistovala.

Súd poukazuje aj na to, že 15-dňová lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd nepoverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 15 dňová lehota
neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu
i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko ide o zložitý proces
posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu.

Podľa názoru súdu žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(IUS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup svojho alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný
záver, keďže všeobecné súdy by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojom žalobnom návrhu namieta prieťahy v konaní, je potrebné
poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je
explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu (súd nemal za preukázaný
nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že žalobca nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., žalobu ako právne neopodstatnenú súd zamietol.

Pokiaľ žalobca navrhol vykonať dokazovanie znaleckým posudkom na preukázanie výšky vzniknutej
škody, súd je toho názoru, že navrhnutý dôkaz nie je potrebné vykonať s poukazom na zásadu
hospodárnosti, pretože žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu (súd

nemal za preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v konaní) ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
situácie, kedy súd považuje podmienky vzniku zodpovednosti za škodu za nenaplnené, je nehospodárne
vykonávať dokazovanie o výške škody, pretože výsledky takéhoto dokazovania by nemali žiaden vplyv
na rozhodnutie vo veci.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaný bol v konaní úspešný. Trovy konania voči žalobcovi si nevyčíslil a zrejme žalovanému trovy
konania nevznikli, pretože na termíny pojednávaní sa zástupca žalovaného nedostavoval. Súd preto o
trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy nepriznal.

Záverom súd dodáva, že žalobca žiadal o veci rozhodnúť najprv tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152
ods. 2 O. s. p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O. s. p.,
môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka
konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto
návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.“

Proti rozsudku odvolanie podal žalobca. Vytýkal súdu procesné chyby a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec tomuto vrátil na opätovné prejednanie.

Z odvolania žalobcu vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého stupňa,
namieta však procesné pochybenia, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd vec prejednal
v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne pojednávanie a ďalej
vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec netýkajú. Z uvedeného je
zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore prispieť k urýchlenému a zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu vo veci.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).
Z odvolania žalobcu vyplýva, že tento nenapáda správnosť konkrétnych záverov okresného súdu a
nepredkladá konkrétne argumenty, ktoré by okrem zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku okresného
súdu vyžadovali ďalší rozbor.

Okresný súd tak isto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj svoj procesný postup. Odvolací súd nepovažuje
ani v tomto smere za zmysluplné opakovať jasné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody
okresného súdu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.