Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/363/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307219388
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2307219388.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: GAMIKO s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pri Starom letisku 1, IČO: 46185691, zastúpenej advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, Nám.
Matice Slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Mesto Galanta, IČO: 00305936,
so sídlom Mierové námestie 940/1, Galanta, zastúpenému splnomocnenkyňou: Vranovič/Halada, s.r.o.
IČO: 3669661, Hlavná 25, Trnava, o zaplatenie 829.847,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 13. februára 2013 č. k. 10C/391/2007-401 v spojení s
opravným uznesením zo dňa 27. marca 2013 č. k. 10C/391/2007-409, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania
m e n í tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
100%.

III. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu

100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od
žalovaného zaplatenia 829.847,97 eur (pôvodne 25.000.000 niekdajších Sk) s 8,5 % úrokom z
omeškania ročne od 25.10.2007 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne
ustanovením § 420 ods. 1, 2, 3, § 602 ods. 1, § 106 ods. 1, 2 O. z. (z. č. 40/1964 Zb. - Občiansky
zákonník) a § 14 ods. 1 písm. a) a § 27 ods. 2 ZKV (z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní) ako
i § 261 ods. 1, 2 a 5 Ob.z. (z. č. 513/1991 Zb. - Obchodný zákonník v znení zmien) a vecne tým, že
v danej veci sa jedná o občianskoprávny vzťah, ktorý vyplýva z porušenia predkupného práva, keď

z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný s R. X. 2.11.2000 uzatvoril dve nájomné
zmluvy, predmetom prvej boli nehnuteľnosti a to pozemok parc. č. 68/1 - zastavaná plocha o výmere
4138 m2, pozemok parc. č. 68/8 - zastavaná plocha o výmere 83 m2 k. ú. H. a druhej parc. č. 182/10
zastavaný pozemok a parc. č. 182/11 zastavaný pozemok k. ú. H. (oba pozemky sa nachádzajú pod
obchodným domom T. F. v H.) na dobu neurčitú a to od 1.1.2001 a v článku 4 bodu 1 písm. c) si dohodli
predkupné právo. Krajský súd v Bratislave uznesením z 28.2.2000 pod sp. zn. - 3K - 200/96 vyhlásil
konkurz na majetok dlžníka R. X. - HM Univerzal Q. XXXX/XX a uznesením zo 14.5.2002 bol ustanovený

správca konkurznej podstaty JUDr. E. I., uznesením MÚ Galanta z 27.10.2004 Mestské zastupiteľstvo
v Galante schválilo prevod vlastníctva nehnuteľnosti pozemkov a to parc. č. 68/1, 68/8, 182/10 a 182/11
za kúpnu cenu 606 niekdajších Sk za m2, vo vlastníctve Mesta Galanta pre HM Univerzal Galanta spol.
s r.o.. Dôvodil, že ešte pred vydaním tohto uznesenia správca konkurznej podstaty listom z 21.10.2004zaslal primátorovi mesta list, ktorým mu oznámil, že je správcom konkurznej podstaty a predkupné
práva, ktoré sa viažu k uvedeným pozemkom a ktoré tvoria konkurznú podstatu boli spísané v súpise
konkurznej podstaty úpadcu a jedinou osobou nakladať s predkupnými právami ex lege je správca

konkurznej podstaty, žalovaný listom z 29.10.2004 vyzval R. X., aby sa vyjadril či si uplatňuje predkupné
právo.ĎalejsprávcakonkurznejpodstatysprávnympredchodcomžalobkynesospoločnosťouBRASKO
spol. s r.o. uzatvoril zmluvu o postúpení súboru pohľadávok dňa 2.2.2007, pričom prílohu tejto zmluvy
tvorila špecifikácia súboru B ostatné pohľadávky. Žalovaný uplatnil námietku premlčania s tým, že kúpna
zmluva bola uzatvorená dňa 28.2.2005, správa katastra povolila vklad 2.3.2005 a o tejto skutočnosti

sa správca konkurznej podstaty mohol dozvedieť, najneskôr dňa 21.6.2005, kedy správca konkurznej
podstaty prevzal od žalovaného list, na základe ktorého sa bezpečne dozvedel o prevode nehnuteľnosti
a od tej doby začala plynúť dvojročná premlčacia lehota a keďže žaloba bola podaná dňa 19.10.2007
malžalovanýzato,žesatakstalopouplynutípremlčacejdoby.Súdprvejinštancienámietkužalovaného
považoval za nedôvodnú, keď správca konkurznej podstaty sa listom žalovaného dozvedel o tom, že
tento pozemky predal, avšak za účelom zistenia rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch dal

vyhotoviť znalecký posudok č. 163/2006 z 24.8.2006 a znalecký posudok č. 55/2006 z 19.9.2006 a až
po vypracovaní týchto posudkov zistil, že konaním žalovaného, ktorý si u neho neuplatnil predkupné
právo vznikla škoda. Keďže znalecké posudky boli vypracované a to prvý dňa 24.8.2006 až od tej doby
začína plynúť premlčacia lehota a keďže žaloba bola podaná dňa 19.10.2007, nárok premlčaný nie je.
Súd prvej inštancie sa zaoberal i platnosťou zmluvy o postúpení súboru pohľadávok ako aj samotnej

špecifikácie pohľadávok v štvrtom kolo speňažovania konkurznej podstaty úpadcu a zistil že zmluva
a špecifikácia súboru B - ostatné pohľadávky sú platným právny úkonom, boli uzatvorené slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne. Riešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu
alebo nie vzhľadom na vyslovený právny názor Krajského súdu v Trnave odôvodnil tým, že predkupné
právo ako právo neprevoditeľné a výlučne patriace oprávnenej osobe nie je postihnuteľné exekúciou,

nepatrí do konkurznej podstaty a vyhlásením konkurzu na oprávnenú osobu, oprávnenie nakladať
s predkupným právom ani výkon práv a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú
na správcu konkurznej podstaty, tzn. žalovaný nemohol porušiť povinnosť ponúknuť nehnuteľnosti na
predaj správcovi konkurznej podstaty a v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi porušením
povinnosti a škodou. Dodal, že účelom konkurzného konania je speňaženie majetku úpadcu za účelom

uspokojeniapohľadávokveriteľaúpadcuaztohtorámcavybočujemožnosťnadobudnutiadokonkurznej
podstaty akejkoľvek majetkovej hodnoty pokiaľ by takéto nadobudnutie malo byť spojené s povinnosťou
z podstaty za týmto účelom niečo vydať, je spochybnená možnosť zaplatenia kúpnej ceny, pretože po
dobu trvania konkurzu je plnenie úpadcu ako kupujúceho nemožné, keď účelom konkurzu je speňaženie
a nie skupovanie ďalších nehnuteľností. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu ako

nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania v celkovej sume 40.408,08 eur.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2

písm. b/ O.s.p.) a že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm.
d/ O.s.p.) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.). Dôvodila, že súd prvého stupňa nevykonal výsluch svedkov JUDr. E. I. a R. P., keď títo svedkovia

mali preukázať nielen skutočnosť, že predkupné právo je ako inštitút, resp. právo neprevoditeľné
ale aj skutočnosť, že hoci právo ostáva oprávnenej osobe výkon tohto práva prechádza na správcu
konkurznej podstaty a ten ním disponuje v zákonnom dovolenom rozsahu. K predkupnému právu ako
neprevoditeľnému právu a k rozsahu konkurznej podstavy dodala, že je rozdiel medzi prevodom a
prechodom práva a rozdiel medzi právom osobným, kde je ex lege vylúčená prevoditeľnosť práva a

prechodom výkonu práva v zmysle lex specialis, ktorým je Zákon o konkurze a vyrovnaní. Dôvodila,
že bez ohľadu na skutočnosť, že predkupné právo má osobný záväzkovo-právny charakter, výkon
samotného práva možno v zákonom dovolených prípadoch abstrahovať od nositeľa práva a umožniť
právo vykonať inej oprávnenej osobe za súčasnej situácie, kedy povinný bude musieť tento výkon
strpieť, poukázala napríklad na prípad nespôsobilosti na právne úkony oprávnenej osoby, za ktorú koná

potom opatrovník. Dodala, že správca konkurznej podstaty konal na základe opatrenia Krajského súdu
v Bratislave č. k. Z-2-3-K200/96-1092 zo dňa 8.8.2006, ktorým súd schválil predaj konkurznej podstaty
úpadcu, súčasťou ktorej boli aj pohľadávky uplatnené v tomto konaní. Zdôraznil, že predkupné právo
neprešlo na správcu, zostalo zachované úpadcovi, ktorý však po vyhlásení konkurzu stratil akékoľvekdispozičné oprávnenia k majetku podliehajúcemu konkurzu a teda aj k právam alebo pohľadávkam.
Namietala, že právnym názorom odvolacieho súdu o neprevoditeľnosti predkupného práva v rozsahu,
že toto právo ani nemohlo patriť do konkurznej podstaty, ktorým názorom sa riadil aj súd prvého stupňa

si všeobecné súdy prisvojili úlohu, ktorá im nepatrí, konali nad rámec ústavnej zásady, že štátne orgány
môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon a
zasahovali do právomoci konkurzného súdu a mimoinštančného postupu a právomoci preskúmavali
rozhodnutie iného súdu. Dodala, že určenie čo podlieha konkurzu vyhlásenému na majetok úpadcu,
rovnako aj postup zápisu tohto majetku a jej následný spôsob speňažovania ustanovuje Zákon o

konkurze a vyrovnaní ako lex specialis a uviedla, že ak by išlo o neprevoditeľný alebo nespeňažiteľný
majetok, správca konkurznej podstaty by ho vylúčil z konkurznej podstavy so súhlasom súdu. Mala
za to, že súdy svojim postupom konkludentne schválili konanie úpadcu R. X. HM Univerzal, ktorý sa
snažil znížiť hodnotu majetku podliehajúceho konkurzu, keď predkupné právo po dohode so žalovaným
obišiel tak, že pozemky, ku ktorým sa predkupné právo vzťahovalo nadobudla spoločnosť HM Univerzal
Galantaspol.sr.o.,ktorejspoločníkomakonateľombolpráveR.X..Ksprávcovikonkurznejpodstatyako

oprávnenej osobe na uplatnenie predkupného práva uviedla, že súdy nesprávne posúdili, že správca
nie je oprávnenou osobou a že nie je ňou súčasne ani úpadca, keď následkom uvedeného predkupné
právo zaniklo. Zákon o konkurze a vyrovnaní ani Občiansky zákonník však s takýmto spôsobom zániku
predkupného práva nepočítajú a nejde ani o nemožnosť plnenia, nakoľko v prípade nemožnosti plnenia
musí ísť o objektívnu nemožnosť, t.j. plnenie všeobecne nemožné pre akéhokoľvek dlžníka. Ak je

plnenie nemožné len subjektívne, napr. pre insolventnosť dlžníka, záväzok dlžníka nezaniká ak dlžník
neplní, nastanú následky nesplnenia záväzku. Dodala, že samotný úpadca predkupné právo uplatniť
nemohol nielen s poukazom na neschopnosť zaplatiť kúpnu cenu ako podstatnú náležitosť, ale aj
vzhľadom na § 4 ods. 1 písm. a) ZKV, v zmysle ktorého je úpadca už v čase po doručení návrhu na
vyhlásenie konkurzu povinný zdržať sa konania smerujúceho k zmenšeniu jeho majetku s výnimkou

bežnej obchodnej činnosti. Zákon o konkurze a vyrovnaní stanovuje, že konkurznú podstatu možno
rozšíriť nielen uplatnením odporovacieho práva, ale aj vymáhaním pohľadávok akéhokoľvek druhu
a v neposlednom rade prevádzkovaním podniku úpadcu, zaradeniu veci do konkurznej podstaty sa
žalovaný ako tretia osoba môže účinne brániť iba postupom podľa § 19 ZKV, nakoľko ale už pred
podaním žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty došlo k speňaženiu majetku, tretia osoba si

nemôže reálne uplatniť právo na súdnu ochranu, pretože tá sa realizuje podaním žaloby o vylúčenie
veci z konkurznej podstaty a konkurzný súd ani iný všeobecný súd už nemôže žiadnym spôsobom
zasiahnuť do práva tretej osoby. Uviedla, že žalovaný sa na základe listu správcu konkurznej podstaty,
ktorým mu bolo oznámené, že v súpise majetku sú zapísané aj pohľadávky voči žalovanému, mohol
domáhať vylúčenia tohto majetku zo súpisu podľa § 19 ZKV. Zotrvala na svojom stanovisku, že pokiaľ

správca prevádzkuje podnik úpadcu je oprávnený uplatniť predkupné právo, ak tým zhodnotí podnik
úpadcu a v čase prevádzkovania podniku úpadcu neexistovala právna úprava umožňujúca súdu zriadiť
vecné bremene v prospech vlastníka stavby, spočívajúce v prechode cez priľahlý pozemok a preto
v prípade zmeny postoja žalovaného, tento by mohol brániť nájomcom stavby pozemky užívať a to
buď fyzicky alebo nevýhodnosťou podmienok za užívanie pozemkov. Dodala, že možnosť uplatnenia

predkupného práva správcom, teda vyplývala zo skutočnosti, že správca prevádzkoval podnik, ktorým
predmetné predkupné právo bezprostredne vecne súviselo. Namietala, že názor súdu, že správca
má primárne majetok speňažovať a nie nadobúdať je v príkrom rozpore s platnou právnou úpravou,
obsahom a účelom samotného konkurzu, keď žiadne ustanovenie ZKV nebráni správcovi konkurznej
podstaty úpadcu počas konkurzu nadobudnúť vec, správca z výkonu svojej funkcie je povinný dbať na

speňažiteľnosť majetku tvoriaceho konkurznú podstatu nielen tým, že bude vykonávať opravu a úpravu
veci ako súčasť bežnej údržby, ale bude realizovať finalizáciu dostavby nehnuteľnosti, technickú aj
právnuzmenuvecí,pričomsavšaknevyhneúčelnevynaloženýmfinančnýmnákladomnatakútozmenu.
Limitovať úlohy a oprávnenia správcu reštriktívnym výkladom a aplikáciou zákona všeobecným súdom
mimo konkurzného konania je v rozpore s právnou úpravou a účelom ZKV a súvisiacich aplikovateľných

právnych predpisov, správca je jedinou oprávnenou osobou na uplatnenie predkupného práva, pretože
správca je podľa osobitného ustanovenia § 14 ods. 1 písm. l) ZKV oprávnený rozhodovať o obchodných
záležitostiach podniku, pričom predkupné právo ako majetkové právo patrí podniku. Záverom dodala,
že súd v rozpore s obsahom a účelom zákona na základe formálneho a reštriktívneho výkladu dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdenia. Navrhla, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej 829.847,97
eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 25.10.2007 do zaplatenia a nahradil mu trovy konania
alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. K námietke žalobcu, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci uviedol, že navrhovaní svedkovia mali podľa žalovaného preukázať skutočnosť, že
hoci predkupné právo ostáva ako neprivoditeľné právo oprávnenej osobe, výkon tohto práva prechádza

na správcu konkurznej podstaty, keď v tomto prípade ide o otázku výkladu práva nie o skutkovú otázku,
ktorú možno preukazovať dôkazmi. K ďalšej námietke, že výkon predkupného práva prešiel na správcu
konkurznej podstaty uviedol, že žalobkyňa zanovito pri svojej argumentácii aplikuje neúčinnú právnu
normu, keď Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení pred 1.8.2000 neobsahuje ustanovenie o tom, že
výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním majetku podstaty prechádza na správcu, ale len

oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu (§ 14 ods. 1 písm. a/ ZKV), resp.
neobsahuje žiadne ustanovenia týkajúce sa prevádzkovania podniku úpadcu. Nesprávnosť tvrdenia
žalobkyne spočíva v tom, že žalobkyňa poukazuje na neúčinnú právu úpravu a účelovo stotožňuje
majetok podstaty s majetkom úpadcu a z tohto nesprávne vyvodzuje, že správca konkurznej podstaty
je oprávnený na výkon všetkých práv, ktoré patria úpadcovi, keď z účinnej právnej úpravy vyplýva, že
správca konkurznej podstavy je oprávnený na výkon tých práv, ktoré tvoria majetok podstaty. Dodal, že

práva, ktoré tvoria majetok podstaty tvoria podmnožinu práv, ktoré tvoria majetok úpadcu a oprávnenia
správcu sa viažu len na tie práva, ktoré tvoria majetok úpadcu nie na všetky práva úpadcu. K námietke
žalobkyne, že všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať nárok na náhradu škody z dôvodu, že bol
zapísaný do súpisu konkurznej podstaty ako pohľadávka uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva, že by sa osoba označená žalobkyňou ako dlžník nemohla v súdnom konaní o zaplatenie

brániť tým, že žalovaná pohľadávka neexistuje, bez ohľadu na to, či pohľadávka bola zapísaná do
súpisu majetku podstaty, resp. či bola speňažená. Argumentácia žalobkyne by znamenala, že súpisom
akejkoľvek neexistujúcej pohľadávky do súpisu majetku podstaty a jej speňažením (postúpením) by
postupník, veriteľ nadobudol absolútnu istotu exekučného titulu a všeobecný súd by už nemohol
rozhodnúť inak. K poslednej námietke žalobcu, že správca konkurznej podstaty je povinný uplatniť

predkupné právo pri prevádzkovaní podniku úpadcu a tým zhodnotiť podnik úpadcu opätovne poukázal
na nesprávne ustanovenie § 14 ods. 1 ZKV. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnil si i náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej
služby vo výške 2.5013,21 eur (odmena za úkon 2.086,53 eur, paušál 7,81 eur a 20 % DPH).

4. Krajský súd v Trnave rozhodol o odvolaní žalobkyne rozsudkom č.k. 10Co/104/2013-438 zo dňa
25.02.2014, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti trov konania zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Na základe žalobkyňou podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením č.k. 2 Cdo 163/2017-830

zo dňa 27.09.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 25.02.2014 sp.zn. 10Co/104/2013 a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Jediným dôvodom zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu bola procesná
vada podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. spočívajúca v tom, že odvolací súd žalobkyni nedoručil písomné
vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.
Dovolací súd sa k vecnej stránke napadnutého rozhodnutia nevyjadril.

6. Na základe žalobkyňou podanej ústavnej sťažnosti Ústavný súd SR uznesením č.k. II ÚS 132/2016-16
zo dňa 11.02.2016, rozhodol o ústavnej sťažnosti žalobkyne, ktorou žalobkyňa namietala porušenie
svojich práv rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/104/2013-438 zo dňa 25.2.2014 (ktorý
bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 163/2017 zo dňa 27.9.2018) tak, že túto

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení svojho rozhodnutia Ústavný súd SR
poukázal na to, že zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom uvedené nie
sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou
úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to,

aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so
všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z
úplne zisteného skutkového stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva
(prečo predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho

zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým § 6
uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie
námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi
zaoberať v podobe, v akej sú formulované. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedolpostup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré
sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných
veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky

uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.

7. Odvolací súd po tom, ako Najvyšší súd SR zrušil jeho rozhodnutie, odstránil vytnutú procesnú vadu
a žalobkyni doručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu. Odvolací súd doručil protistrane všetky ďalšie
nasledujúce písomné vyjadrenia.

8. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zaslanom odvolaciemu súdu po zrušení jeho rozsudku Najvyšším
súdomSRpoukázalanato,žeOkresnýsúdGalantaakoajKrajskýsúdvTrnavesavosvojichdoterajších
rozsudkoch nezaoberali podstatnými, právne a skutkovo relevantnými skutočnosťami, a to: - z akých
ustanovení akého zákona vyplýva nemožnosť správcu uplatňovať predkupné právo úpadcu - R. X. v
konkurze, Q. XXXX/XX, XXX XX H. (ďalej len „Úpadca“ alebo „R. X.“), - v prípade, ak správca konkurznej

podstaty JUDr. E. I., Q. XX, XXX XX P., značka správcu: S404 (ďalej len „Správca“ alebo „E. I.“) nebol
oprávnený uplatniť predkupné právo, kto bol oprávnený uplatniť predkupné právo, inými slovami kto
je oprávnenou osobou na uplatnenie predkupného práva, - či Správca bol oprávnený rozhodovať o
obchodných záležitostiach podniku Úpadcu a robiť za Úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri
prevádzke podniku Úpadcu, - či predkupné právo Úpadcu vyhlásením konkurzu zaniklo a ak áno, na

základe akých ustanovení akého zákona, - ak predkupné právo Úpadcovi nezaniklo a ani neprešiel jeho
výkon na Správcu, ako sa mohlo realizovať toto predkupné právo Úpadcom, keď oprávnenie nakladať s
majetkom úpadcu prešlo na Správcu, ako aj právo Úpadcu nakladať s finančnými prostriedkami Úpadcu
potrebnými na uplatnenie predkupného práva.

9. Podľa ust. čl. IV ods. 1 písm. c) Nájomnej zmluvy I a II medzi Žalovaným a Úpadcom došlo k
dojednaniam, ktorými vzniklo predkupné právo k Pozemkom záväzkovo-právnej povahy v prospech
Úpadcu pred vyhlásením konkurzu na majetok Úpadcu. Po vyhlásení konkurzu na majetok Úpadcu
sa Žalovaný rozhodol previesť vlastnícke právo k Pozemkom na tretiu osobu, ktorou nebol ani
Úpadca ani Správca, konkrétne Žalovaný ako obec na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva

Galanta zo dňa 21.10.2004, č.k. 281/Z-2004 (ďalej len „Uznesenie MZ“) schválilo predaj Pozemkov v
prospech kupujúceho - obchodnej spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o.. Konajúce súdy
mali vykonaným dokazovaním za preukázané, že Mestské zastupiteľstvo Galanta vyššie uvedeným
Uznesením MZ schválilo predaj Pozemkov vo vlastníctve Žalovaného v prospech obchodnej spoločnosti
HM-UNIVERZÁLGalanta,spol.s.r.o.asúčasneuložilovedúcemuprávnehooddeleniamestskéhoúradu

pripraviť kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľnosti, pričom primátor ako štatutárny orgán Žalovaného
Uznesenie MZ podpísal. Ešte pred vydaním Uznesenia MZ, Správca listom z 21.10.2004 oznámil
primátorovi ako štatutárnemu zástupcovi Žalovaného, že je Správcom konkurznej podstaty Úpadcu, že
je zriadené predkupné právo Úpadcu k Pozemkom, že Úpadca ako osoba oprávnená na uplatnenie
predkupného práva je v konkurznom konaní a že predkupné práva, ktoré sa viažu k Pozemkom

tvoria konkurznú podstatu a boli spísané v súpise konkurznej podstaty Úpadcu, a preto žiadal, aby
mestské zastupiteľstvo odložilo rozhodovanie o predaji predmetných nehnuteľností. Po rozhodnutí
mestského zastupiteľstva o predaji predmetných pozemkov pre HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o.
na ktoré sa vzťahovalo predkupné právo primátor ako štatutárny orgán Žalovaného vyzval Úpadcu,
aby sa vyjadril, či si uplatňuje predkupné právo vyplývajúce z nájomných zmlúv a v prípade, že si

predkupné právo uplatní, je povinný kúpnu cenu uhradiť do dvoch mesiacov po tejto ponuke. Ak táto
doba uplynie márne, predkupné právo zanikne. Na základe výzvy primátora Žalovaného na uplatnenie
predkupného práva Úpadca mal taktiež predložiť vyhlásenie Správcu, že si Úpadca predkupné právo
neuplatňuje. V danom prípade žiadne vyhlásenie Správca o neuplatnení predkupného práva nevykonal.
Aj napriek uvedenej požiadavke primátora ako štatutárneho orgánu Žalovaného o predložení vyhlásenia

SprávcuoneuplatnenípredkupnéhoprávaŽalovanýďalejpostupovaltak,žePozemkypredalobchodnej
spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o.

10. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že dňa 21.10.2004 mestské zastupiteľstvo Žalovaného
Uznesením č. 281/Z-2004 v súlade s ust. § 9 ods.2 písm. a) zák. č. 138/1991 Zb. Zákon o majetku

obci (ďalej len „Zákon o majetku obci“) rozhodlo o majetkovoprávnom úkone, čo znamená, že vytvorilo
vôľu vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, respektíve aký právny úkon obec urobí
(vykoná), teda rozhodlo o predaji Pozemkov za kúpnu cenu 606,- Sk za m2 vo vlastníctve Mesta
Galanta pre obchodnú spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o., napriek upozorneniu Správcu,že k predmetným Pozemkom je v zmysle v nájomných zmlúv uzatvorených medzi Žalovaným ako
prenajímateľom a Úpadcom ako nájomcom dňa 02.11.2000 zmluvne dohodnuté predkupné právo. V
zmysle uvedeného vyplýva, že mestské zastupiteľstvo Žalovaného rozhodlo o majetkovo právnom

úkone - predaji Pozemkov tretej osobe prijatím Uznesenia MZ. Starosta obce/primátor mesta nemôže
urobiť bez prejavu vôle obce/mesta alebo v rozpore s prejavom vôle obce/mesta vyjadrenom v
predchádzajúcom rozhodnutí obecného/mestského zastupiteľstva majetkovoprávny úkon a zaviazať
ním obec/mesto, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie,
takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. V tejto súvislosti je potrebné u obce/mesta

ako právnickej osoby (§ 18 ods. 2 písm. c/ O. z. a § 1 ods. 1 Zákona o obecnom zriadení) rozlišovať
vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená
vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce/mesta o tom, či, respektíve aký právny
úkon obec/mesto urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči
tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Funkcia štatutárneho orgánu obce/
mesta, ktorým je nesporne starosta obce/primátor mesta, znamená výhradné oprávnenie konať menom

obce navonok, t.j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám. Táto funkcia však sama o sebe
nezahŕňa jeho výlučne oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok práve v
podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského oprávnenia. Oprávnenie
rozhodovať o právnych úkonoch, t.j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (prejaví), je zo zákona
rozdelené medzi štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo. Z uvedeného vyplýva, že ak dňa 21.10.2004

mestské zastupiteľstvo Žalovaného Uznesením MZ schválilo predaj Pozemkov za kúpnu cenu 606,- Sk
za m2 vo vlastníctve Mesta Galanta pre HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o., potom písomná výzva
primátora zo dňa 29.10.2004, doručená dňa 03.11.2004 Úpadcovi na uplatnenie predkupného práva,
ktoré vzniklo na základe čl. IV ods. 1 písm. c) Nájomnej zmluvy I a na základe čl. IV ods. 1 písm. c)
NájomnejzmluvyII,vzmyslektorýchmáÚpadcapredkupnéprávokPozemkomvykonanáporozhodnutí

obecného/mestského zastupiteľstva je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 O.z. Uvedený právny
názor vyplýva z predchádzajúceho výkladu Zákona o majetku obcí; konkrétne oprávnenie rozhodovať
o právnych úkonoch, t.j. v zmysle § 11 ods. 4 písm. a ) Zákona o obecnom zriadení a § 9 ods.
2 písm. a) Zákona o majetku obci o zmluvnom prevode vlastníctva nehnuteľného majetku patrí do
kompetencie obecného/mestského zastupiteľstva pričom starosta nemôže bez prejavu vôle obce, resp.

v rozpore s prejavom vôle obce urobiť majetkovo právny úkon za Žalovaného v rozpore s Uznesením
MZ. V prípade, ak by Úpadca uplatnil predkupné právo, primátor Žalovaného by nemohol previesť
vlastnícke právo k Pozemkom v rozpore s prijatým Uznesením MZ o predaji Pozemkov na obchodnú
spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s r.o. Na základe vyššie uvedených skutkových okolností a
citovaných ustanovení Zákona o majetku obcí, vyplýva že vo veci konajúce súdy dospeli k nesprávnemu

právnemu názoru, ktorý je navyše nedostatočne zdôvodnený a v niektorých zásadných otázkach nie
je vôbec zdôvodnený. Analogicky v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 2286/2009 zo dňa
10.12.2009, Najvyšší súdu ČR považoval uplatnenie predkupného práva starostom obce/primátorom
mesta voči konkrétnym osobám a za podmienky vyplatenia konkrétnej ceny za absolútne neplatný
právnyúkon,pretožeobecné/mestskézastupiteľstvopredtýmneodsúhlasilototouplatneniekonkrétneho

predkupného práva za konkrétnych podmienok.

11. V tejto súvislosti je taktiež nesprávny a nezdôvodnený právny záver konajúcich súdov, ktorý je v
rozpore s ustálenou judikatúrou súdov, že v zmysle ust. § 603 ods. 3 O.z. porušením predkupného
práva nevyplýva pre oprávnenú osobu oprávnenie domáhať sa titulom porušenia predkupného práva

náhrady škody. Konajúce súdy to odôvodňujú tak, že v predmetnej veci na základe predkupného práva
nevznikol vzťah vecno-právnej povahy, ale že konaním Žalovaného došlo k porušeniu predkupného
práva, na kúpu Pozemkov ako záväzkovo-právneho vzťahu, ktoré bolo dohodnuté v Nájomnej zmluve I
a Nájomnej zmluve II. S uvedeným právnym názorom bez akejkoľvek právnej argumentácie sa Žalobca
nemôže stotožniť a to aj s ohľadom na stanoviská ustálenej rozhodovacej súdnej praxe (porovnaj napr. R

30/2000, rozsudok NSSR 1Cdo 7/99). Súd mal v danom prípade dospieť k správnemu právnemu záveru
aj s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax (pozn.: ustálená rozhodovacia prax v posúdení otázky
právnych následkov porušenia záväzkového predkupného práva a to vzniku zodpovednostného vzťahu
na náhradu škody) k vzniku nároku na náhradu škody a to, že došlo k porušeniu predkupného práva zo
strany Žalovaného, pretože Žalovaný nevykonal žiaden platný právny úkon na uplatnenie predkupného

práva. Pre rozhodnutie o vzniku nároku na náhradu škody splnením predpokladov zodpovednosti za
škodu je právne irelevantné skúmanie právnej otázky, či došlo k zmene osoby oprávnenej uplatniť
predkupné právo, ktoré vzniklo časovo pred vyhlásením konkurzu na základe Nájomnej zmluvy I a
Nájomnej zmluvy II a nezaniklo ani vyhlásením konkurzu, ani nezaniklo na základe iného právnehodôvodu. Žalovaný nevyzval na uplatnenie predkupného práva k Pozemkom, čo zakladá prvý predpoklad
zodpovednosti za škodu zo strany Žalovaného. Úvahy vo veci konajúcich súdov o tom, či predkupné
právo je vylúčené z exekučného konania ako osobné právo patriace iba Úpadcovi, či predkupné

právo nepatrí do konkurznej podstaty a či teda na Správcu neprešlo oprávnenie od Úpadcu na
uplatnenie predkupného práva je vzhľadom na zistené porušenia pre rozhodnutie o nároku na náhradu
škody právne bezpredmetné. Z uvedeného vyplýva záver, že Žalovaný jednoznačne porušil právo
zodpovedajúce predkupnému právu Úpadcu k Pozemkom a toto porušenie zakladá zodpovednostný
vzťah na základe ktorého vnikol aj nárok na náhradu škody.

12. Uvedené názory sú právne nesprávne a sú v rozpore s judikatúrou súdov. Žalobca uvádza,
že príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou je v danom prípade zrejmá
z nasledovných skutočností: 1.) Pozemky vo vlastníctve Žalovaného, ktorý bol osobou povinnou z
predkupnéhoprávazáväzkovejpovahysúpozemkamipriľahlýmiazastavanýmikstavbámvovlastníctve
Úpadcu. 2.) Stavby vo vlastníctve Úpadcu podliehali konkurzu vyhláseného na majetok Úpadcu. 3.)

Po vyhlásení konkurzu Úpadca už nemohol využívať Stavby, pretože Stavby podliehali konkurzu a
dispozičné oprávnenie k Stavbám prešlo na Správcu. 4.) Stavby boli postavené na Pozemkoch vo
vlastníctve Žalovaného a Stavby fakticky aj právne mohli byť užívané iba spolu s Pozemkami, 5.)
Pozemky vo vlastníctve Žalovaného mohol užívať Úpadca a po vyhlásení konkurzu Správca iba na
základe užívacieho práva založeného Nájomnou zmluvou I a Nájomnou zmluvou II, pričom právo

užívania Pozemkov odvodzoval od Žalovaného ako vlastníka Pozemkov. 6.) Užívacie právo Úpadcu
k Pozemkom vo vlastníctve Žalovaného bolo zmluvne „zabezpečené“ predkupným právom Úpadcu
záväzkovej povahy k Pozemkom vo vlastníctve Žalovaného. 7.) Z obsahu zmluvných dojednaní
uvedených v Nájomných zmluvách je zrejmý zámer Úpadcu pred vyhlásením konkurzu nadobudnúť
vlastnícke právo k Pozemkom, keďže ide o Pozemky zastavané a priľahlé k Stavbám vo vlastníctve

Úpadcu. Úpadca si z toho dôvodu v danom prípade so žalovaným dojednal zmluvné predkupné právo
k Pozemkom. 8.) Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že Správca mal jednoznačný záujem na riešení
danej situácie a to uplatnením predkupného práva k Pozemkom v obave o nespeňažiteľnosť Stavieb
nachádzajúcich sa na týchto Pozemkoch a tým znížením hodnoty majetku Úpadcu.

13. V ustanovení § 14 ZKV sa uvádzajú procesnoprávne a hmotnoprávne účinky vyhlásenia konkurzu
na majetok úpadcu. Zákonodarca presne v ustanovení § 14 ZKV vymedzuje určité hmotno-právne
účinky (aj procesno-právne účinky) vyhlásenia konkurzného konania na majetok Úpadcu. Z uvedeného
ustanovenia § 14 ZKV nevyplýva hmotnoprávny účinok vyhlásenia konkurzu spočívajúci v zániku
predkupného práva úpadcu voči tretím osobám. Právny názor konajúcich súdov ohľadom zániku resp.

neexistencie predkupného práva ako hmotného práva Úpadcu z dôvodu vyhlásenia konkurzu je v
rozpore s platným znením ZKV, keďže takýto účinok nie je uvedený v ust. § 14 ZKV. Logickým výkladom
argumentom a contrario naopak možno dospieť k právnemu záveru, že predkupné právo vyhlásením
konkurzu nezaniká, keďže ako hmotné práva zanikajú okrem iných plnomocenstvá (procesné aj
hmotnoprávne), návrhy na uzatvorenie zmluvy (oferty), prokúry, príkazy, hmotné práva na (individuálne)

uspokojenie veriteľa na oddelené uspokojenie (napríklad záložné práva záložných veriteľov), ak toto
právo vzniklo 2 mesiace pred návrhom vyhlásením konkurzu, nesplatné pohľadávky a záväzky týkajúce
sa podstaty sa stávajú splatnými, zákaz započítania vzájomných pohľadávok úpadcu s tretími osobami,
zánik BSM, ak bol úpadca fyzická osoba a uzatvoril manželstvo pred vyhlásením konkurzu a toto nebolo
zrušené pred vyhlásením konkurzu. Žalobca poukazuje na novelu zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorá nadobudla účinnosť 01.08.2000. Táto novela bola
legislatívne vykonaná zákonom č. 238/2000 Z.z. Novelou sa okrem iného prináša rozšírenie právomoci
správcu konkurznej podstaty pri prevádzkovaní podniku v konkurze. Podľa § 14 ods. 1 písm. l) ZKV
je správca konkurznej podstaty oprávnený rozhodovať o obchodných záležitostiach podniku, robiť za
úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, zabezpečiť vedenie účtovníctva a

zriaďovať samostatné organizačné zložky podniku.
14. Účelom tejto novely bolo, aby Správca prevádzkovaním podniku v konečnom dôsledku uspokojil
pohľadávky veriteľov vo väčšej miere, ako by tomu bolo, ak by podnik neprevádzkoval, ale iba
speňažil. Z tejto novely vyplýva, že vyhlásením konkurzu prevádzkovanie podniku nekončí, k zastaveniu
prevádzky podniku môže dôjsť iba na základe rozhodnutia konkurzného súdu po predchádzajúcom

stanovisku veriteľského výboru. Správca počas prevádzkovania podniku Úpadcu vynakladá náklady za
účelom dosiahnutia výnosov z prevádzkovania podniku Úpadcu. Taktiež existuje ustálená rozhodovacia
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom prevádzkovania podniku (upravené aj v § 14b
ZKV), kedy nie je sporné, že správca je oprávnený za účelom prevádzkovania podniku zhodnocovaťkonkurznú podstatu pri prevádzke podniku Úpadcu; v danom prípade ide o zhodnotenie konkurznej
podstaty o kúpu Pozemkov vo vlastníctve žalovaného, s predkupným právom Úpadcu k týmto
Pozemkom, ktoré sú priľahkými a zastavanými Pozemkami pre Stavby vo vlastníctve Úpadcu v správe

Správcu po vyhlásení konkurzu. Najvyšší súd SR sa otázkou prevádzkovania podnikov zaoberal aj pri
posudzovaní oprávnenosti výšky jednotlivých pohľadávok v rozvrhu správcov konkurznej podstaty, kedy
je prevádzkovanie podniku, ako aj rozšírenie konkurznej podstaty správcom ustálené rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu SR.

15. V danej veci je preto dostatočne preukázané, že už v čase vydania Rozsudku II a Rozsudku III bolo
právnymi predpismi a ustálenou rozhodovacou praxou súdov upravené nakladanie správcu s majetkom
Úpadcu, a to nie iba spôsobom speňažovania. Z toho vyplýva, že dosiahnutie účelu konkurzného
konania nie je iba speňažovanie majetku správcom konkurznej podstaty, ale aj iné právne úkony vrátane
prijatia darov a dedičstva, prípadne aj uplatnenia predkupného práva, ktoré ale vždy musí sledovať účel
ZKV a to majetkovo-právne usporiadanie pomerov Úpadcu. Pri prevádzkovaní podniku Úpadcu navyše

dochádza k vynakladaniu finančných prostriedkov zo strany správcu na mzdy zamestnancom, nákup
materiálu a iný materiálnych vstupov nevyhnutných pre samotné prevádzkovanie podniku Úpadcu.
Podnikanie a prevádzkovanie podniku nie je totiž len o dosahovaní zisku, zisk nie je totožný pojem s
výnosmi a na dosiahnutie výnosov je potrebné aj vynaložiť náklady. V danom prípade, ak Úpadca bol
podnikateľom a vlastnil Stavby, ktoré svojou povahou slúžili na podnikanie na prevádzkovanie obchodov

(pozn.: išlo k obchodné centrá v meste Galanta), je zrejmé, že Správca pri speňažovaní Stavieb bez
užívacích práv k Pozemkom by nedosiahol trhový výnos z predaja Stavieb podliehajúcich konkurzu, ak
by stratil užívacie právo k Pozemkom. Z uvedeného dôvodu Správca požadoval a uplatňoval predkupné
právo k Pozemkom, ktoré ale Žalovaný neakceptoval bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov a tým poškodil
konkurznú podstatu na trhovej hodnote Stavieb. Argumentácia ohľadom funkcie a pôsobnosti Správcu

v konkurznom konaní zúženom len na speňažovanie majetku podliehajúceho konkurzu je nesprávnym
právnym výkladom bez aplikácie ustanovení ZKV o prevádzkovaní podniku a v rozpore s ustálenou
konkurznou praxou. Platné znenie ZKV predpokladá nadobudnutie majetku po vyhlásení konkurzu aj
v prípadoch - nadobudnutie daru, alebo nadobudnutie dedičstva v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b
ZKV. Prípad uplatnenie predkupného práva je analogický s prípadom prijatia daru, alebo dedičstva,

ktorý je expressis verbis upravený ZKV. Odmietnutie daru a dedičstva zo strany Úpadcu voči tretím
osobám je analogický prípad so vzdaním sa akýchkoľvek práv Úpadcu voči tretím osobám a to vrátane
vzdania, alebo neuplatnenia predkupného práva. Odmietnutie, alebo neuplatnenie niektorých práva
zo strany Úpadcu voči tretím osobám taktiež dochádza k poškodzovaniu veriteľov v súvislosti výškou
ich uspokojovania. Odmietnutie, alebo neuplatnenie predkupného práva zo strany Úpadcu voči tretím

osobám taktiež v konkrétnom prípade môže dôjsť k poškodzovaniu veriteľov v súvislosti výškou ich
uspokojovania. V danom prípade neuplatnenie predkupného práva zo strany Úpadcu voči Žalovanému
došlo k poškodeniu veriteľov v miere uspokojenia ich pohľadávok, keď sa nehnuteľnosti - Stavby
podliehajúcekonkurzuspeňažilizavýnosnižšíakobysadosiaholpripredajiStaviebspolusPozemkami,
ktoré sú priľahlé a zastavané k Stavbám. Neuplatnenie predkupného práva zo strany Úpadcu malo

byť podmienené súhlasom Správcu tak ako aj primátor ako štatutárny orgán Žalovaného uvádzal vo
svojom liste - výzve na uplatnenie predkupného práva. Predmetná výzva však bola vykonaná až po
Uznesení MZ, ktorým bol už v danom čase primátor ako štatutárny orgán Žalovaného viazaný a to
v zmysle platnej právnej úpravy - Zákona o majetku obcí. Z uvedeného dôvodu je výzva primátora
absolútne neplatný právny úkon. Na druhej strane však samotná výzva primátora ako štatutárneho

orgánu Žalovaného obsahovala aj oznámenie adresované Úpadcovi, že neuplatnenie predkupného
práva má byť podmienené súhlasom Správcu. Z daného vyplýva, že samotný primátor musel mať
vedomosť o vyššie uvedenej aplikácii ZKV, a že vzdať sa akéhokoľvek práva Úpadcu voči tretím osobám
by malo byť podmienené súhlasom Správcu. K Súhlasu správcu s neuplatnením predkupného práva
k Pozemkom však v danom prípade nedošlo a napriek uvedenej výzve primátor naďalej postupoval

tak, že podpísal kúpne zmluvy o prevode vlastníckeho práva k Pozemkom na tretiu osobu - obchodnú
spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o., čiže primátor tak postupoval v zmysle prijatého
Uznesenia MZ o predaji Pozemkov na tretiu osobu - obchodnú spoločnosť HM-UNIVERZÁL Galanta,
spol. s.r.o. V danom sporovom konaní by mali konajúce súdy zisťovať predpoklady zodpovednosti
za škodu z dôvodu porušenia právnej povinnosti, konkrétne porušenia predkupného práva zo strany

Žalovanéhoaniezaoberaťsahypotetickýmianičímnepodloženýmiúvahamioinsolvenciidlžníka,atým,
že po vyhlásení konkurzu tu predkupné právo nie je; kedy tento právny názor nie je nijakým spôsobom
zdôvodnený. V danom prípade mali samotní veritelia Úpadcu záujem na uplatnení predkupného práva,aby nebola znehodnotená majetková podstata Úpadcu, a práve naopak, aby bol výťažok z majetkovej
podstaty vyšší a tým aj veritelia uspokojení vo väčšej miere.

16. Žalobca zastáva názor, že v prípade ak by Žalovaný postupoval správne a teda tak, aby sa dalo
hovoriť o správnej časovej a vecnej následnosti, tak by musel konať takto: 1. Mestské zastupiteľstvo
Žalovaného by rozhodlo uznesením o predaji nehnuteľností v zmysle zákona č. 138/1991 Z. z. o
majetku obci (ďalej len „ZoMO“), spôsobe predaja predmetných nehnuteľností, ako aj zaviazanie
primátora na zaslanie výzvy na uplatnenie predkupného práva Žalobcovi (resp. Správcovi), zaviazať na

splnenie náležitostí v zmysle ZoMO (vyvesenie na úradnej tabuli atď.). 2. Zaslanie výzvy na uplatnenie
predkupného práva Úpadcovi (resp. Správcovi). 3. Následne po splnení vyššie uvedených bodov by
pristúpilo Mestské zastupiteľstvo Žalovaného k prijatiu uznesenia o odpredaji majetku Žalovaného, a
to buď Úpadcovi (za ktorého koná Správca) alebo spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o. V
konkrétom prípade pristupoval Žalovaný k jednotlivým krokom odpredaja opačne, keď Uznesením MZ
rozhodol o odpredaji nehnuteľností konkrétnemu subjektu, a až následne malo prísť k zaslaniu výzvy

na uplatnenie predkupného práva. Tento postup pokladá Žalobca okrem iného za postup v rozpore s
Uznesením MZ. Aj z tohto postupu Žalovaného nadobúda Žalobca podozrenie, že pri procese predaja
nehnuteľností spoločnosti HM-UNIVERZÁL Galanta, spol. s.r.o. malo prísť k obídeniu predkupného
práva zo strany Žalovaného, čomu nasvedčuje aj to, že výzva na uplatnenie predkupného práva
adresovaná Úpadcovi bola zaslaná až po výzve Správcu Žalovanému a súčasne po vydaní Uznesenia

MZ. Z Vyjadrenia Žalovaného vyplýva, že predmetné rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené,
presvedčivé,atoprávenauvádzanúargumentáciuŽalovaného,vzmyslektorejkonajúcisúdneriešil,kto
je zodpovedný za neuplatnenie predkupného práva k nehnuteľnostiam a v neposlednom rade nevyriešil
ani otázku, či vôbec bola podaná výzva na uplatnenie predkupného práva k nehnuteľnostiam (či už
Úpadcovi alebo Správcovi).

17. Žalobca poukazuje na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 9/2018, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Zbierke stanovísk
pod bodom č. 90, sp. zn. 1Obo/2015 zo dňa 17.02.2016, podľa ktorého „Ak je rozhodovanie o
nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné

zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára
obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako
jej štatutárnym orgánom.“ Žalobca týmto Rozsudkom NSSR iba potvrdzuje svoju právnu argumentáciu,
že pri nakladaní s majetkom obce musí dôjsť k súladu medzi vôľou obce (formou uznesenia obecného
zastupiteľstva) a samotným prejavom vôle (konaním starostu ako štatutárneho orgánu obce).

18. Žalovaný zaslal k vyjadreniam žalobcu svoje písomné vyjadrenia. Pokiaľ ide o odvolací dôvod, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b) OSP resp. § 365 ods. 1 písm. d) CSP), pod „inou vadou konania“ sa rozumie error in procedendo -
porušenie ustanovení zákona upravujúcich konanie. Žalobca v odvolaní ani vo Vyjadrení nešpecifikoval,

akou konkrétnou vadou má konanie trpieť, k akému konkrétnemu porušeniu procesných predpisov malo
dôjsť a v čom malo takéto porušenie zákona upravujúceho konanie spočívať. K odvolaciemu dôvodu,
že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) OSP resp. § 365 ods. 1 písm. e) CSP)
sa žalovaný vyjadril vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 25.6.2013. Vzhľadom k tomu, že žalobca

sa vo svojom Vyjadrení k tejto námietke ani k vyjadreniu žalovaného k nej nijako nevyjadril, žalovaný
len odkazuje na svoje doterajšie vyjadrenie bez toho, aby toto vyjadrenie ďalej dopĺňal. K zvyšným
dvom uplatneným odvolacím dôvodom, a to že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP resp. § 365 ods. 1 písm. f)
CSP), resp. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 205 ods. 2 písm. f) OSP resp. § 365 ods. 1 písm. h) CSP) sa žalovaný vyjadruje takto: Žalobca
vo Vyjadrení tvrdí, že súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal právne a skutkovo relevantnými
skutočnosťami, pričom v tejto súvislosti uvádza konkrétne otázky, ktoré mal podľa názoru žalobcu súd
v napadnutom rozhodnutí zodpovedať. Žalovaný vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam žalobcu namieta,
že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie

podstatnými otázkami a svoje závery aj vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil. Čo sa týka žalobcom
formulovaných otázok na strane 3 Vyjadrenia, žalovaný namieta, že tieto otázky buď boli súdom prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zodpovedané, alebo ide o otázky, ktoré boli pre
samotné rozhodnutie vo veci irelevantné. Čo sa týka otázky č. 1, túto otázku súd prvej inštancie vodôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vyriešil tak, že nakoľko predkupné právo
nepatrí do podstaty, na správcu neprechádza ani výkon takéhoto práva. V tejto súvislosti pritom súd
uviedol príslušné ustanovenia zákona, ktorými svoje závery podporil. Čo sa týka otázok č. 2 až 5,

tieto boli pre rozhodnutie vo veci samej celkom irelevantné. Podstatnou otázkou bolo to, či výkon
predkupného práva prešiel na správcu úpadcu a či žalovaný tým, že správcovi neponúkol nehnuteľnosti
na predaj, porušil toto predkupné právo. Túto otázku súd prvej inštancie presvedčivo vyriešil. To, kto bol
oprávnený uplatňovať predkupné právo, či bol správca oprávnený rozhodovať o záležitostiach podniku
úpadcu alebo robiť za úpadcu iné úkony, či predkupné právo zaniklo alebo ako sa mohol realizovať

výkon predkupného práva inou osobou sú otázky, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemali žiadny význam.
Súd prvej inštancie tak nemal žiadny dôvod, pre ktorý by sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia mal
týmito otázkami osobitne zaoberať, keďže ich riešenie by žiadnym spôsobom nesúviselo s rozhodnutím
vo veci samej.

19. V tejto súvislosti si žalovaný dovoľuje poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II ÚS 132/2016-16 zo dňa 11.02.2016, ktorou ÚS SR rozhodol o ústavnej
sťažnosti žalobcu, ktorou žalobca namietal porušenie svojich práv rozhodnutím Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10Co/104/2013-438 zo dňa 25.2.2014 (ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Cdo 163/2017 zo dňa 27.9.2018) tak, že túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V príslušnej sťažnosti žalobca ako sťažovateľ uviedol v zásade totožné argumenty ako sú uvedené

vo Vyjadrení, pričom ÚS SR v predmetnom uznesení v tejto súvislosti skonštatoval nasledovné:
„Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý
rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd
za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery

krajského súdu. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré
majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že
správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu.
Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo predkupné právo nepatrí
do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým § 6 uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia
tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní,
resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované.
Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu,
pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi

konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody
nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred
oboma súdmi.“ ÚS SR tak jednoznačne potvrdil, že rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10Co/104/2013-438 zo dňa 25.2.2014 bolo po vecnej stránke riadne a presvedčivo odôvodnené a
spĺňalo všetky náležitosti vyžadované zákonom. S ohľadom na to, že napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z rovnakého zistenia skutkového stavu a z rovnakého právneho posúdenia
veci, ako vychádzal Krajský súd v Trnave v zrušenom rozhodnutí (keď dôvodom jeho zrušenia bola
len formálna vada konania, keď Krajský súd v Trnave pochybil pri doručovaní vyjadrení strán konania
tým, že žalobcovi opomenul doručiť písomné vyjadrenie žalovaného k žalobcom podanému odvolaniu),
možno závery vyjadrené v uznesení ÚS SR v plnom rozsahu aplikovať i na napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie.

20. Žalobca vo Vyjadrení uvádza nové skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli v konaní uplatnené. Žalobca
zo skutočnosti, že žalovaný ponúkol úpadcovi pozemky na predaj (vyzval ho na uplatnenie predkupného
práva) až potom, čo mestské zastupiteľstvo žalovaného uznesením zo dňa 21.10.2004 schválilo predaj

pozemkov, vyvodil absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu pre rozpor s ust. § 39 OZ. Dôvod
neplatnosti vidí žalobca v tom, že zo strany žalovaného (konkrétne primátora žalovaného) išlo v prípade
ponuky úpadcovi na odkúpenie pozemkov o majetkový právny úkon v rozpore s uznesením mestského
zastupiteľstva žalovaného, pričom tento záver má podporovať rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 28 Cdo 2286/2009 zo dňa 10.12.2009. Uvedené tvrdenia žalobcu sú nesprávne. Majetkovým

úkonom žalovaného nie je výzva na uplatnenie predkupného práva, ale až samotný scudzovací právny
úkon. Ponuka na predaj pozemkov (výzva na uplatnenie predkupného práva) zásadne musí časovo
nasledovať až potom, ako sa žalovaný rozhodne pozemky tvoriace predmet nájmu predať (ako vyplýva
z čl. IV písm. c) nájomných zmlúv). Logicky platí, že najskôr musí žalovaný urobiť rozhodnutie opredaji, ktoré bolo vyjadrené vôľou mestského zastupiteľstva (uznesenie MZ žalovaného číslo 281/
Z-2004 zo dňa 21.10.2004) a až následne musí prísť k ponuke na predaj pozemkov osobe oprávnenej
z predkupného práva (oznámenie žalovaného zo dňa 29.10.2004, doručené dňa 3.11.2004). Výzva na

uplatnenie predkupného práva nepredstavuje nakladanie s majetkom mesta, ako sa to účelovo snaží
navodiť žalobca, ale úkon smerujúci k splneniu zmluvného záväzku žalovaného z nájomnej zmluvy.
Vykonanie tohto úkonu, keďže nejde o vec, ktorá je zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,
ani zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zverená mestskému zastupiteľstvu, je v kompetencii
primátora mesta ako najvyššieho výkonného orgánu mesta, resp. v kompetencii mestského úradu, ktorý

v zmysle § 16 zákona o obecnom zriadení zabezpečuje organizačné a administratívne veci mestského
zastupiteľstva a primátora. Pokiaľ ide o odkaz na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR,
žalobca ho vykladá zjavne účelovo a nekorektne - v danom prípade totiž ide o situáciu, kedy bola
obec v pozícií oprávneného z predkupného práva a nie v pozícii povinného z predkupného práva. V
takom prípade sa pochopiteľne pre uplatnenie predkupného práva starostom obce vyžaduje schválenie
tohto úkonu obecným zastupiteľstvom, nakoľko ide o majetkový právny úkon (uplatnením predkupného

práva sa záväzne vyjadruje vôľa nadobudnúť predmet predkupného práva). V prípade, keď je obec v
pozícii povinnej osoby z predkupného práva však ide o celkom odlišnú situáciu, na ktorú sa predmetné
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vôbec nevzťahuje. Argumentácia vyššie uvedeným rozhodnutím
Najvyššieho súdu ČR tak svedčí o tom, že žalobca nesprávne chápe právny inštitút predkupného práva,
keď si zamieňa ponuku na predaj pozemkov (výzvu na uplatnenie predkupného práva) s uplatnením

predkupného práva (prejavom vôle kúpiť pozemky). S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobca
vo Vyjadrení dospel k zjavne nesprávnemu tvrdeniu, že „došlo k porušeniu predkupného práva zo
strany žalovaného, pretože žalovaný nevykonal žiadny platný právny úkon na uplatnenie predkupného
práva resp. žalovaný nevyzval na uplatnenie predkupného práva“. Z tohto nesprávneho tvrdenia žalobca
potomnesprávnevyvodzuje,žeriešenieotázky,čipredkupnéprávopatrídokonkurznejpodstatyúpadcu

alebo nie, je bezpredmetné. Naopak, keďže je z vykonaného dokazovania zistené, že žalovaný ponúkol
pozemky na predaj osobe oprávnenej z predkupného práva, je práve riešenie otázky, či predkupné
právo patrí do majetku podstaty úpadcu alebo nie, kľúčové pre rozhodnutie vo veci. Postup súdu prvej
inštancie, ktorý túto otázku hodnotil a vyhodnotil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu tak, že
predkupné právo do majetku podstaty úpadcu nepatrí, je správny a zákonný, majúci oporu v skutkových

zisteniach i právnom posúdení veci, pričom jeho správnosť potvrdil i ÚS SR vo vyššie citovanom
uznesení.

21. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že žalobca opakovane argumentuje ustanovením § 14 ods. 1 písm.
a) a l) zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom po 1.8.2000, hoci v predmetnom konkurznom

konaní sa majú v zmysle § 70b ZKV aplikovať ustanovenia zákona v znení účinnom pred 1.8.2000.
Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení pred 1.8.2000 neobsahuje ustanovenie o tom, že „výkon
práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádza na správcu“, ale len
„oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu“ (§ 14 ods. 1 písm. a) zákona), resp.
neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa prevádzkovania podniku úpadcu (žiadnu povinnosť správcu

prevádzkovať podnik). S ohľadom na to, že žalovaný ponúkol pozemky na predaj úpadcovi, pričom
ten ponuku nevyužil (pre zákonnú prekážku nemožnosti nadobudnúť pozemky z dôvodu konkurzu
na jeho majetok ani využiť nemohol), sú celkom irelevantné úvahy žalobcu o tom, aké sú funkcie a
rozsah pôsobností správcu pri prevádzkovaní podniku úpadcu. Žalovaný upozorňuje na to, že žalobca
na strane 10 Vyjadrenia uvádza nepravdivé tvrdenie, že „správca požadoval a uplatňoval predkupné

právo k pozemkom, ktoré ale žalovaný neakceptoval bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov a tým poškodil
konkurznú podstatu na trhovej hodnote stavieb“. Zo strany žalobcu ide o hrubé zavádzanie, keď takýto
záver nevyplýva zo žiadneho dôkazu (vrátane výsluchu svedka - správcu JUDr. E. I.) ani zo žiadneho
tvrdenia účastníkov konania. Navyše, zo strany žalobcu ide o nové skutkové tvrdenie, ktoré nebolo
tvrdené pred súdom prvej inštancie, pričom uvedenie nových prostriedkov procesného útoku (medzi

ktoré patrí aj uvedenie nových skutkových tvrdení) je v odvolacom konaní neprípustné.

22. Argumentácia žalobcu, že „neuplatnenie predkupného práva vyžaduje súhlas správcu“, s poukazom
na analógiu s odmietnutím prijatia daru alebo dedičstva, je nesprávna. Jednak, účinky vyhlásenia
konkurzu sú v ust. § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom pred 1.8.2000 vymedzené

taxatívne, čo vylučuje, aby sa vzťahovali aj na iné, ako vymedzené prípady. Ďalej, medzi odmietnutím
prijatia daru alebo dedičstva a neuplatnením predkupného práva je zásadný rozdiel, pre ktorý nemožno
hovoriť o analogických prípadoch, spočívajúci v tom, že v prípade prijatia daru alebo dedičstva ide o
nadobudnutie majetku do podstaty bez poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o bezodplatnýprevod resp. prechod vlastníctva, kým pri uplatnení predkupného práva ide o nadobudnutie majetku
do podstaty s povinnosťou poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o odplatný prevod vlastníctva.
Pojmovo i v dôsledkoch ide o odlišné situácie (právne inštitúty), čo takisto vylučuje analogickú aplikáciu

§ 14 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní na prípady neuplatnenia predkupného práva. Žalovaný
zjavne účelovo a zavádzajúco interpretuje obsah výzvy žalovaného na uplatnenie predkupného práva zo
dňa 29.10.2004, keď uvádza, že „samotná výzva obsahovala oznámenie, že neuplatnenie predkupného
práva má byť podmienené súhlasom správcu“. Vo výzve sa totiž uvádza, že pre prípad, ak by úpadca
oznámil, že si nemieni uplatniť predkupné právo, vyžaduje žalovaný aj súhlas správcu, inak nebude

na takéto oznámenie prihliadať a predkupné právo zanikne až uplynutím dvojmesačnej lehoty. Inak
povedané, žalovaný požadoval súhlasné vyhlásenie správcu iba v prípade, ak by úpadca výslovne
oznámil, že si neuplatňuje predkupné právo. V žiadnom prípade nemožno výzvu interpretovať tak,
že súhlas správcu sa vyžaduje aj pre prípad nekonania úpadcu. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé,
žalobca vo Vyjadrení uvádza nové skutočnosti, ktorými rozširuje o celkom nové dôvody odvolania, čo
je neprípustné. Nové dôvody sú navyše založené na argumentácii, ktorú žalobca doposiaľ v konaní

nepoužil, a to ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Záverom žalovaný poukazuje na to, akým
spôsobom sa „vyvíja“ argumentácia žalobcu. Najskôr (v konaní pred súdom prvej inštancie) tvrdil, že
osobou, ktorej mal žalovaný doručiť ponuku na predaj pozemkov (výzvu na uplatnenie predkupného
práva) je správca, nakoľko toto právo prešlo na správcu. Následne, v odvolaní už pripúšťa, že predkupné
právo zostáva úpadcovi, pričom správca vykonáva tieto práva, ktoré patria úpadcovi, no napriek tomu

stále tvrdí, že osobou, ktorej mal žalovaný doručiť ponuku na predaj pozemkov (výzvu na uplatnenie
predkupného práva) je správca. Zjavný rozpor v uvedenom nakoniec žalobca „rieši“ tak, že vo Vyjadrení
už uvádza, že úpadca si mal vyžiadať súhlas správcu na to, že si v stanovenej lehote neuplatnil
predkupné právo (resp. že nechal márne uplynúť lehotu na uplatnenie predkupného práva) resp. tak,
že žalovaný vlastne vôbec nevyzval (ani úpadcu, ani správcu) na uplatnenie predkupného práva (z

dôvodu, že výzva na uplatnenie predkupného práva je neplatným právnym úkonom). V tomto kontexte
je namieste otázka, že ak si správca myslel, že je oprávnený z predkupného práva resp. že má
dať súhlas na uplatnenie či neuplatnenie predkupného práva úpadcom, prečo to neurobil? Z akého
dôvodu? Vzhľadom k tomu, že žalovaný vyzval na uplatnenie predkupného práva úpadcu, v súlade
so zákonom, ako osobu oprávnenú z predkupného práva, ktorej toto právo patrí aj v konkurze, bez

ohľadu na to, či výkon tohto práva prešiel alebo neprešiel na správcu (hoci je zrejmé, že neprešiel,
nakoľko predkupné právo nepatrí do majetku podstaty), žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť. Ak
sa správca od úpadcu dozvedel o tom, že úpadca bol žalovaným vyzvaný na uplatnenie predkupného
práva (bez ohľadu na to, či správca je alebo nie je oprávnený na výkon predkupného práva), je
správca zodpovedný za to, že si predkupné právo neuplatnil. Ak správca nevedel o tom, že úpadca

bol žalovaným vyzvaný na uplatnenie predkupného práva (bez ohľadu na to, či je alebo nie je
oprávnený na výkon predkupného práva), je úpadca zodpovedný za to, že správcu neoboznámil
o tejto skutočnosti. V žiadnom prípade však za to, že si správca neuplatnil predkupné právo (ak
by mu výkon tohto právo patril) nenesie zodpovednosť žalovaný, nakoľko neporušil žiadnu právnu
povinnosť. Na záver treba zdôrazniť, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo 163/2017 zo dňa

27.9.2018 nespochybnil správnosť záverov zrušeného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého závery
boli podrobené aj posúdeniu ústavnej konformity (s kladným vyhodnotením). Dôvodom zrušenia bola
len formálna chyba pri postupe odvolacieho súdu, spočívajúca v nedoručení vyjadrenia žalovaného
žalobcovi. Zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne a riadne odôvodnené, čo vyplýva
i z vyššie citovaného uznesenia ÚS SR.

23. Žalobca v rámci svojej argumentácie hrubo zavádza, keď stotožňuje samotný predaj
nehnuteľností (t.j. uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorého dôsledkom je prevod vlastníckeho práva na
konkrétneho kupujúceho) s predchádzajúcim vyjadrením zámeru mesta uskutočniť v budúcnosti predaj
nehnuteľností, ku ktorému môže ale eventuálne aj nemusí dôjsť (ktorý je vyjadrený uznesením

Mestského zastupiteľstva o zámere predať nehnuteľnosti). Je logické, že výzva na uplatnenie
predkupného práva zásadne musela časovo nasledovať až po tom, čo sa žalovaný rozhodol predmetné
nehnuteľnosti predať. S uvedenou skutočnosťou plne korešponduje aj príslušné ustanovenie nájomných
zmlúv (čl. IV písm. c) nájomných zmlúv) Žalovaný teda logicky najprv musel vyjadriť zámer uskutočniť v
budúcnostipredajnehnuteľností(formouschváleniatohtozámeruuznesenímMestskéhozastupiteľstva)

a až následne mohol osloviť úpadcu s výzvou na uplatnenie si predkupného práva. V tejto súvislosti je
pritom celkom irelevantné, či zámer uskutočniť predaj vyjadrený uznesením Mestského zastupiteľstva
smerovalvovzťahukukonkrétnemuzáujemcoviokúpu,alebonie.UznesenímMestskéhozastupiteľstva
ešte nedošlo k predaju nehnuteľností, ale len k vyjadreniu súhlasu Mestského zastupiteľstva s ichbudúcim predajom, ktorý sa v závislosti od okolností mohol ale aj nemusel uskutočniť. Po schválení
uznesenia Mestského zastupiteľstva, ktorým mesto vyjadrilo zámer predať v budúcnosti predmetné
nehnuteľnosti, potom primátor žalovaného celkom správne oslovil úpadcu s výzvou na uplatnenie

si predkupného práva (oznámenie žalovaného zo dňa 29.10.2004, doručené dňa 3.11.2004). V
tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výzva na uplatnenie predkupného práva nepredstavuje
majetkovoprávny úkon, ktorým by dochádzalo k nakladaniu s majetkom mesta, ako sa to účelovo
snaží navodiť žalobca, ale úkon smerujúci k splneniu zmluvného záväzku žalovaného z nájomnej
zmluvy. Predmetnou výzvou primátor žalovaného len informoval úpadcu o tom, že žalovaný plánuje

predmetné nehnuteľnosti predať (keďže sa našiel záujemca o kúpu) a preto oslovuje úpadcu aby
sa vyjadril, či si uplatňuje predkupné právo k nehnuteľnostiam. Týmto úkonom primátor nenakladal s
majetkom mesta, keďže jeho dôsledkom nebolo scudzenie, zaťaženie či iná dispozícia s majetkom
mesta. Dôsledkom tohto úkonu bolo len splnenie si ponukovej (notifikačnej) povinnosti z predkupného
práva. Vykonanie tohto úkonu, keďže nejde o vec, ktorá je zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,
ani zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, zverená mestskému zastupiteľstvu, je v kompetencii

primátora mesta ako najvyššieho výkonného orgánu mesta, resp. v kompetencii mestského úradu, ktorý
v zmysle § 16 zákona o obecnom zriadení zabezpečuje organizačné a administratívne veci mestského
zastupiteľstva a primátora. Na uskutočnenie takéhoto úkonu (ktorým nedochádza k nakladaniu s
majetkom mesta) primátor nepotreboval súhlas Mestského zastupiteľstva a jeho uskutočnením nedošlo
ani k porušeniu schváleného uznesenia Mestského zastupiteľstva o predaji nehnuteľností. Naopak, k

porušeniu povinnosti by došlo, ak by primátor žalovaného ponukovú (notifikačnú) povinnosť nesplnil
a úpadcovi by výzvu na uplatnenie predkupného práva nedoručil (čo však nespochybniteľne urobil).
Majetkovoprávny úkon, ktorým došlo k nakladaniu s majetkom žalovaného, predstavovala až kúpna
zmluva, ktorou došlo k predaju predmetných nehnuteľností. Táto kúpna zmluva bola pritom uzatvorená
až po tom, ako bola úpadcovi doručená výzva na uplatnenie si predkupného práva, ktorá zostala bez

odozvy, pričom uzatvorenie tejto kúpnej zmluvy bolo v plnom súlade s predchádzajúcim uznesením
Mestského zastupiteľstva žalovaného. Tvrdenie žalobcu o tom, že výzva primátora žalovaného, ktorou
bol úpadca vyzvaný na uplatnenie si predkupného práva, je neplatná, je teda zjavne nesprávne a nemá
oporu v zákone, právnej teórii ani judikatúre. Pokiaľ ide o žalobcom spomenutý rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Obo/1/2015 zo dňa 17.02.2016, žalovaný namieta, že predmetný rozsudok nemožno

na tento prípad aplikovať, nakoľko vychádza z celkom odlišných skutkových a právnych okolností.
Predmetný rozsudok sa týka situácie, kedy starosta obce podpísal ručiteľské vyhlásenie za obec
bez toho, aby bolo poskytnutie ručiteľského záväzku obce (v rozsahu podpísaného ručenia) vopred
schválené obecným zastupiteľstvom. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti celkom správne skonštatoval, že
vtakomprípadenemôžebyťručiteľskévyhláseniepovažovanézaplatnýprávnyúkon,keďženímdošlok

nakladaniu s majetkom obce bez súhlasu obecného zastupiteľstva. Ide o celkom odlišnú situáciu, keďže
ručiteľské vyhlásenie je bez najmenších pochybností majetkovoprávnym úkonom, ktorým dochádza k
nakladaniu s majetkom obce (týmto úkonom vzniká obci ručiteľský záväzok, ktorý môže viesť k úhrade
zabezpečenej pohľadávky). Naopak, v prípade výzvy na uplatnenie si predkupného práva nejde o úkon,
ktorým by dochádzalo k nakladaniu s majetkom mesta. Mestu v prípade uskutočnenia takejto výzvy

nevzniká žiadna povinnosť ani nový záväzok a nedochádza ani k akejkoľvek dispozícii s existujúcim
majetkom mesta. Žalobca tak účelovo argumentuje rozsudkom Najvyššieho súdu SR, ktorý sa na
danú situáciu nedá vôbec aplikovať a ktorý riešil skutkovo i právne odlišný prípad. Na záver žalovaný
poukazujenanekonzistentnosťarozpornosťdoterajšejargumentáciežalobcu.Žalobcavkonanínasúde
prvej inštancie tvrdil, že žalovaný síce uskutočnil výzvu na uplatnenie predkupného práva, avšak túto

adresoval nesprávnemu subjektu, nakoľko toto právo malo podľa žalobcu prejsť z úpadcu na správcu.
Keď súdy prvej i druhej inštancie skonštatovali, že toto tvrdenie je nesprávne a že predkupné právo do
majetku podstaty úpadcu nepatrí (pričom správnosť týchto záverov potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. II ÚS 132/2016-16 zo dňa 11.02.2016), prišiel žalobca s novou, zjavne
účelovou argumentáciou, podľa ktorej žalovaný úpadcu ani správcu na uplatnenie predkupného práva

vlastne ani vôbec nevyzval. To všetko napriek tomu, že počas celého doterajšieho konania nebolo medzi
stranami sporné, že k výzve došlo. Žalovaný má za to, že predmetnou novou argumentáciu sa žalobca
snaží len odviesť pozornosť súdu od podstaty veci a primäť súd, aby sa dodatočne zaoberal zjavne
absurdnou konštrukciou o neplatnosti výzvy na uplatnenie predkupného práva. Podstata sporu pritom
spočíva v tom, či žalovaný adresoval výzvu na uplatnenie si predkupného práva osobe oprávnenej

z predkupného práva, a teda či predkupné právo patrí do majetku podstaty úpadcu alebo nie (ktorá
skutočnosť bola v konaní medzi stranami sporná). Súd prvej inštancie pritom túto otázku riadne skúmal a
vyhodnotil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu tak, že predkupné právo do majetku podstaty
úpadcu nepatrí. Tento záver je správny a zákonný, majúci oporu v skutkových zisteniach i právnomposúdení veci, pričom jeho správnosť potvrdil i Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení sp.
zn. II ÚS 132/2016-16. Žalobca vo svojom Stanovisku tiež opakuje, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené a presvedčivé, nakoľko súd sa v ňom podľa

žalobcu dostatočne nevysporiadal s relevantnými otázkami týkajúcimi sa výkonu predkupného práva.
Uvedený záver je však v priamom rozpore s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 132/2016-16,
v ktorom sa Ústavný súd SR na základe sťažnosti žalobcu zaoberal kvalitou odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového i odvolacieho súdu (ktorý napadnutý rozsudok potvrdil), pričom skonštatoval, že:
„Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec

podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne
vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu. Dal
jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo predkupné právo nepatrí do
konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým § 6 uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia
tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní,

resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované.
Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu,
pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi
konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody
nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred

oboma súdmi.“ Na záver žalovaný opätovne zdôrazňuje, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo
163/2017 zo dňa 27.9.2018 nespochybnil správnosť záverov zrušeného rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 10Co/104/2013-438 zo dňa 25.2.2014, ktorého závery boli podrobené aj posúdeniu
ústavnej konformity (s kladným vyhodnotením). Dôvodom zrušenia bola len formálna chyba pri postupe
odvolacieho súdu, spočívajúca v nedoručení vyjadrenia žalovaného žalobcovi. Zrušené rozhodnutie

odvolacieho súdu je vecne správne a riadne odôvodnené, čo vyplýva i z vyššie citovaného uznesenia
ÚS SR. Neexistuje preto dôvod, pre ktorý by mal v danom prípade odvolací súd po odstránení formálnej
chyby vytknutej Najvyšším súdom SR rozhodnúť inak. Na tom nič nemení ani žalobcom účelovo
vykonštruovaná nová argumentácia o neplatnosti výzvy na uplatnenie si predkupného práva, keďže táto
je zjavne nesprávna, nelogická, bez akejkoľvek opory v zákone, právnej teórii či judikatúre.

24. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny s použitím § 387 ods.

1 C.s.p. potvrdiť, nesprávne je len rozhodnutie o náhrade trov konania, ktoré je potrebné zmeniť.

26. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i vo veci samej správne právne posúdil.

27. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej,28. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v prevažnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné

dodať iba nasledovné:

29. Odvolateľka odvolanie odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2
písm. c) O.s.p. je daný vtedy, keď prvostupňový súd neúplne a nesprávne zistí skutkový stav, pretože
nevyčerpá všetky možnosti na vykonanie dokazovania a dokazovanie vedie nesprávne, či neúplne.
Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak

nevyšli počas konania najavo alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti,
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až
135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil

vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne
určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

30. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie

rozsudku,nazákladevykonanýchdôkazovavsúladesprávnymnázoromodvolaciehosúduvyslovenom
v uznesení č. k. 10Co/52/2010-215 zo dňa 22. júna 2010 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením
napadnutého rozsudku, ktoré je náležité, podrobné a logické. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s
argumentáciou súdu prvej inštancie pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou

nim zvolený spôsob rozhodnutia. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto
dať za pravdu odvolateľke.

31. Odvolací súd ani po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia Najvyšším súdom SR nemal
dôvod ustúpiť od svojich predchádzajúcich záverov vyjadrených v uznesení č. k. 10Co/52/2010-215
zo dňa 22. júna 2010, keď ani ďalšie dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa nepreukázalo
zmenu skutkového stavu. Žalobkyňa, resp. už jej právna predchodkyňa sa proti žalovanému domáhala
zaplatenia náhrady škody 829.847,97 eur s príslušenstvom, ku ktorej malo dôjsť v príčinnej súvislosti

s porušením predkupného práva na kúpu pozemkov zo strany žalovaného, ktoré bolo dohodnuté
v nájomných zmluvách uzatvorených medzi žalovaným ako prenajímateľom a R. X. ako nájomcom
dňa 2.11.2000. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Z-2-3 K200/96 zo dňa 28.2.2000 bol
vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: R. X. - H.M. UNIVERZAL, Q. XXXX/XX, H., IČO: 17 762 316,
uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. Z-2-3 K200/96-260 zo dňa 14.5.2002 bol za správcu

konkurznej podstaty úpadcu ustanovený JUDr. E. I.. Dňa 28.2.2005 bola uzatvorená kúpna zmluva
medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou H.M. UNIVERZAL Galanta, spol. s r.o., so sídlom
Hlavná 918/2, Galanta, IČO: 31 134 778, ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom uzatvorených nájomných zmlúv, vklad vlastníckeho
práva v prospech kupujúceho bol správou katastra Galanta povolený pod č. V559/2005 dňa 2.3.2005.

Dňa 2.2.2007 bola uzatvorená zmluva o postúpení súboru pohľadávok medzi postupcom R. X. - H.M.
UNIVERZAL v konkurze, zastúpeným JUDr. E. I., správcom konkurznej podstaty úpadcu, a postupníkom
- právnou predchodkyňou žalobkyne, pričom predmetom tejto zmluvy malo byť i postúpenie pohľadávok
na náhradu škody voči žalovanému.

32. Podstatným v prejednávanej veci bolo vyriešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej
podstaty úpadcu alebo nie. Odvolací súd zotrváva na svojich záveroch a dôvodoch vyjadrených v
uznesení z 22. júna 2010 č. k. 10Co 52/2010-215.33. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 ZKV (z. č. 328/1991 Zb. - o konkurze a vyrovnaní) majetok podliehajúci
konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len "podstata") (1). Podstatu tvoria veci, byty a nebytové
priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len "majetok"), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia

konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil
svoj záväzok (2). Do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia, colná
zábezpekadovýškycolnéhodlhu,mzdaaobdobnépríjmy.1a)Majetokslúžiacinapodnikateľskúčinnosť
z podstaty nie je vylúčený (3).

34. Vo vyššie citovanom ustanovení § 6 ods. 3 ZKV je negatívne vymedzená konkurzná podstata tak, že
do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia. Podľa § 113 z.č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) môže exekútor vykonať exekúciu aj
postihnutím iného majetkového práva, ktoré je prevoditeľné a nie je peňažnou pohľadávkou ani právom,
ktoré patrí len povinnému osobne. Z ustanovenia § 604 O. z. vyplýva, že predkupné právo neprechádza
na dediča oprávnenej osoby a nemožno ho previesť na inú osobu.

35. Predkupné právo ako právo neprevoditeľné a patriace výlučne oprávnenej osobe, nie je
postihnuteľné exekúciou, nepatrí teda do konkurznej podstaty, pričom vyhlásením konkurzu na
oprávnenú osobu oprávnenie nakladať s predkupným právom ani výkon práv a povinností súvisiacich
s predkupným právom neprechádzajú na správcu konkurznej podstaty. S poukazom na to žalovaný

teda nemohol porušiť povinnosť ponúknuť pozemky na predaj správcovi, nakoľko takúto povinnosť voči
správcovi nemal, keďže predkupné právo nepatrí do podstaty a výkon práv a povinností spojených s
predkupným právom správcovi neprináleží.

36. Námietka žalobkyne v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy je neopodstatnená, keďže sama žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazuje,
že svedkov navrhovala vypočuť za účelom preukázania okolností právnych nie skutkových. Z
ustanovenia § 126 ods. 1 a 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016 je zrejmé, že svedok má vypovedať o
skutočnostiach, ktoré vnímal svojimi zmyslami a nie o právnom posúdení veci.

37. Vecná správnosť predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola predmetom prieskumu aj
Ústavného súdu SR, ktorý uznesením č.k. II ÚS 132/2016-16 zo dňa 11.02.2016 rozhodol o ústavnej
sťažnosti žalobcu, ktorou žalobca namietal porušenie svojich práv rozhodnutím Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10Co/104/2013-438 zo dňa 25.2.2014 (ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Cdo 163/2017 zo dňa 27.9.2018) tak, že túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V príslušnej sťažnosti žalobca ako sťažovateľ uviedol v zásade totožné argumenty ako uvádzal v
odvolacom a dovolacom konaní, pričom ÚS SR v predmetnom uznesení v tejto súvislosti skonštatoval
nasledovné: „Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že
napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom uvedené nie
sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou

úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to,
aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so
všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z
úplne zisteného skutkového stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva

(prečo predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým § 6
uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie
námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi
zaoberať v podobe, v akej sú formulované. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol

postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré
sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných
veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky
uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.“

38. Možno preto konštatovať, že ÚS SR tak jednoznačne potvrdil, že rozhodnutie Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 10Co/104/2013-438 zo dňa 25.2.2014 bolo po vecnej stránke riadne a presvedčivo
odôvodnené a spĺňalo všetky náležitosti vyžadované zákonom. S ohľadom na to, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z rovnakého zistenia skutkového stavu a z rovnakéhoprávneho posúdenia veci, ako vychádzal Krajský súd v Trnave v zrušenom rozhodnutí (keď dôvodom
jeho zrušenia bola len formálna vada konania, keď Krajský súd v Trnave pochybil pri doručovaní
vyjadrení strán konania tým, že žalobcovi opomenul doručiť písomné vyjadrenie žalovaného k žalobcom

podanému odvolaniu), možno závery vyjadrené v uznesení ÚS SR v plnom rozsahu aplikovať i na
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie.

39. Zároveň je potrebné konštatovať, že žalobca vo svojom vyjadrení po zrušení veci Najvyšším
súdom SR uvádza nové skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli v konaní uplatnené. Žalobca zo skutočnosti,

že žalovaný ponúkol úpadcovi pozemky na predaj (vyzval ho na uplatnenie predkupného práva) až
potom, čo mestské zastupiteľstvo žalovaného uznesením zo dňa 21.10.2004 schválilo predaj pozemkov,
vyvodil absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu pre rozpor s ust. § 39 OZ. Dôvod neplatnosti
vidí žalobca v tom, že zo strany žalovaného (konkrétne primátora žalovaného) išlo v prípade ponuky
úpadcovi na odkúpenie pozemkov o majetkový právny úkon v rozpore s uznesením mestského
zastupiteľstva žalovaného, pričom tento záver má podporovať rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

28 Cdo 2286/2009 zo dňa 10.12.2009. Uvedenú argumentáciu žalobcu považuje odvolací súd zhodne
s argumentáciou žalovaného za nesprávnu.

40. Majetkovým úkonom žalovaného totiž nie je výzva na uplatnenie predkupného práva, ale až
samotný scudzovací právny úkon. Ponuka na predaj pozemkov (výzva na uplatnenie predkupného

práva)zásadnemusíčasovonasledovaťažpotom,akosažalovanýrozhodnepozemkytvoriacepredmet
nájmu predať (ako vyplýva z čl. IV písm. c) nájomných zmlúv). Logicky platí, že najskôr musí žalovaný
urobiť rozhodnutie o predaji, ktoré bolo vyjadrené vôľou mestského zastupiteľstva (uznesenie MZ
žalovanéhočíslo281/Z-2004zodňa21.10.2004)aažnáslednemusíprísťkponukenapredajpozemkov
osobe oprávnenej z predkupného práva (oznámenie žalovaného zo dňa 29.10.2004, doručené dňa

3.11.2004). Výzva na uplatnenie predkupného práva nepredstavuje nakladanie s majetkom mesta, ale
úkon smerujúci k splneniu zmluvného záväzku žalovaného z nájomnej zmluvy. Vykonanie tohto úkonu,
keďže nejde o vec, ktorá je zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ani zákonom č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí zverená mestskému zastupiteľstvu, je v kompetencii primátora mesta ako najvyššieho
výkonného orgánu mesta, resp. v kompetencii mestského úradu, ktorý v zmysle § 16 zákona o obecnom

zriadení zabezpečuje organizačné a administratívne veci mestského zastupiteľstva a primátora.

41. Pokiaľ ide o odkaz na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, toto vychádza z úplne
iného skutkového stavu a jeho závery nie je možné aplikovať na prejednávanú vec. V danom prípade
totiž išlo o situáciu, kedy bola obec v pozícií oprávneného z predkupného práva a nie v pozícii povinného

z predkupného práva. V takom prípade sa pochopiteľne pre uplatnenie predkupného práva starostom
obce vyžaduje schválenie tohto úkonu obecným zastupiteľstvom, nakoľko ide o majetkový právny úkon
(uplatnením predkupného práva sa záväzne vyjadruje vôľa nadobudnúť predmet predkupného práva).
V prípade, keď je obec v pozícii povinnej osoby z predkupného práva však ide o celkom odlišnú situáciu,
na ktorú sa predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vôbec nevzťahuje.

42. Pokiaľ ide o žalobcom spomenutý rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/1/2015 zo dňa
17.02.2016, ani tento rozsudok nemožno na danú vec aplikovať, nakoľko vychádza z celkom odlišných
skutkových a právnych okolností. Predmetný rozsudok sa týka situácie, kedy starosta obce podpísal
ručiteľské vyhlásenie za obec bez toho, aby bolo poskytnutie ručiteľského záväzku obce (v rozsahu

podpísaného ručenia) vopred schválené obecným zastupiteľstvom. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti
skonštatoval, že v takom prípade nemôže byť ručiteľské vyhlásenie považované za platný právny
úkon, keďže ním došlo k nakladaniu s majetkom obce bez súhlasu obecného zastupiteľstva. Ide o
celkom odlišnú situáciu, keďže ručiteľské vyhlásenie je bez najmenších pochybností majetkovoprávnym
úkonom, ktorým dochádza k nakladaniu s majetkom obce (týmto úkonom vzniká obci ručiteľský záväzok,

ktorý môže viesť k úhrade zabezpečenej pohľadávky). Naopak, v prípade výzvy na uplatnenie si
predkupného práva nejde o úkon, ktorým by dochádzalo k nakladaniu s majetkom mesta. Mestu v
prípade uskutočnenia takejto výzvy nevzniká žiadna povinnosť ani nový záväzok a nedochádza ani k
akejkoľvek dispozícii s existujúcim majetkom mesta.

43. Žalobca dospel k zjavne nesprávnemu záveru, podľa ktorého došlo k porušeniu predkupného
práva zo strany žalovaného, pretože žalovaný nevykonal žiadny platný právny úkon na uplatnenie
predkupného práva resp. žalovaný nevyzval na uplatnenie predkupného práva. Z tohto nesprávneho
tvrdenia žalobca potom nesprávne vyvodzuje, že riešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznejpodstaty úpadcu alebo nie, je bezpredmetné. Naopak, keďže je z vykonaného dokazovania zistené, že
žalovaný ponúkol pozemky na predaj osobe oprávnenej z predkupného práva, je práve riešenie otázky,
či predkupné právo patrí do majetku podstaty úpadcu alebo nie, kľúčové pre rozhodnutie vo veci. Postup

súdu prvej inštancie, ktorý túto otázku hodnotil a vyhodnotil v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu tak, že predkupné právo do majetku podstaty úpadcu nepatrí, je správny a zákonný, majúci oporu
v skutkových zisteniach i právnom posúdení veci, pričom jeho správnosť potvrdil i ÚS SR vo vyššie
citovanom uznesení.

44. Žalovaný vo svojom vyjadrení správne poukázal na to, že žalobca opakovane argumentuje
ustanovením § 14 ods. 1 písm. a) a l) zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom po 1.8.2000, hoci
v predmetnom konkurznom konaní sa majú v zmysle § 70b ZKV aplikovať ustanovenia zákona v znení
účinnom pred 1.8.2000. Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení pred 1.8.2000 neobsahuje ustanovenie
o tom, že „výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádza na
správcu“, ale len „oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu“ (§ 14 ods. 1 písm.

a) zákona), resp. neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa prevádzkovania podniku úpadcu (žiadnu
povinnosť správcu prevádzkovať podnik). S ohľadom na to, že žalovaný ponúkol pozemky na predaj
úpadcovi, pričom ten ponuku nevyužil (pre zákonnú prekážku nemožnosti nadobudnúť pozemky z
dôvodu konkurzu na jeho majetok ani využiť nemohol), sú celkom irelevantné úvahy žalobcu o tom, aké
sú funkcie a rozsah pôsobností správcu pri prevádzkovaní podniku úpadcu. Skutkové tvrdenie žalobcu,

že správca požadoval a uplatňoval predkupné právo k pozemkom, ktoré ale žalovaný neakceptoval
bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov a tým poškodil konkurznú podstatu na trhovej hodnote stavieb,
je nové skutkové tvrdenie, ktoré nebolo tvrdené pred súdom prvej inštancie, pričom uvedenie nových
prostriedkovprocesnéhoútoku(medziktorépatríajuvedenienovýchskutkovýchtvrdení)jevodvolacom
konaní neprípustné.

45. Rovnako argumentácia žalobcu, že neuplatnenie predkupného práva vyžaduje súhlas správcu,
s poukazom na analógiu s odmietnutím prijatia daru alebo dedičstva, je nesprávna. Jednak, účinky
vyhlásenia konkurzu sú v ust. § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom pred 1.8.2000
vymedzené taxatívne, čo vylučuje, aby sa vzťahovali aj na iné ako vymedzené prípady. Odvolací

súd zhodne s argumentáciou žalovaného poukazuje na to, že medzi odmietnutím prijatia daru alebo
dedičstva a neuplatnením predkupného práva je zásadný rozdiel, pre ktorý nemožno hovoriť o
analogických prípadoch, spočívajúci v tom, že v prípade prijatia daru alebo dedičstva ide o nadobudnutie
majetku do podstaty bez poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o bezodplatný prevod resp.
prechod vlastníctva, kým pri uplatnení predkupného práva ide o nadobudnutie majetku do podstaty s

povinnosťou poskytnutia protihodnoty (odplaty), keďže ide o odplatný prevod vlastníctva. Pojmovo i v
dôsledkoch ide o odlišné situácie (právne inštitúty), čo takisto vylučuje analogickú aplikáciu § 14 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní na prípady neuplatnenia predkupného práva.

46. Podľa § 366 CSP novoty v odvolacom konaní, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie

možno použiť v odvolaní len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, má nimi byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní
pred súdom prvej inštancie. Uvedené dôvody však odvolateľ nepreukázal, resp. žiadny z dôvodov, pre
ktorý by mohlo byť prihliadnuté na nové skutočnosti uvádzané v odvolaní, odvolací súd nezistil.

47. V zmysle § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť
skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú
prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ak je odvolací súd toho názoru,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním
ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako
aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP, pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom
konaní. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného

útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacomkonaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom
konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou
stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

48. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

49. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

50. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

51. Súd prvej inštancie pochybil pri rozhodnutí o náhrade trov konania, keď síce správne aplikoval ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania a skonštatoval plný úspech v konaní na strane
žalovaného, ktorý zakladá jeho nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, nevenoval
však dostatočnú pozornosť výške priznaných trov.

52. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide
konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl.
1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (por. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).

53. Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné,
aby rozhodnutie obsahovalo dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výrok a súčasne, aby takéto
rozhodnutie nebolo arbitrárne. Toto sa týka aj rozhodnutia o náhrade trov konania.

54. Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie je potrebné z hľadiska práva na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru
európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garciaruiz v. Španielsko z 21.01.1999, § 26)
tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. V

súlade s aplikovateľnou judikatúrou odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého
rozhodnutia (I ÚS 230/04). Ak súd rozhodne o náhrade trov konania, musí sa vždy zaoberať otázkou
úspechu v konaní, účelnosťou vynaložených trov, prípadne okolností hodných osobitného zreteľa,
prípadne, či u niektorej zo strán neboli splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov.55. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu

SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

56. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo
148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem

rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,

ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

57. Z obsahu spisu je teda zrejmé, že plný úspech vo veci zaznamenal žalovaný a že mu prináleží
náhradatrovkonania,avšaklennáhradatrovkonaniapotrebnýchnaúčelnéuplatňovaniealebobránenie
práva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd priznal všetky

právnym zástupcom (splnomocnenkyňou) žalovaného vyčíslené trovy a to celkom za 19 úkonov, za
účasti na pojednávaniach, za písomné vyjadrenia, za štúdium spisu, ďalšie porady s klientom, avšak
neposúdil ich účelnosť a to najmä pri písomných podaniach, pri ktorých nie je zrejmé, či boli vykonané
na výzvu súdu, či boli účelné. Takéto odôvodnenie nemožno považovať za riadne a dostatočné, naopak
má znaky arbitrárnosti a nepresvedčivosti.

58. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, konkrétne v
časti priznanej výšky náhrady trov konania znemožňuje odvolaciemu súdu túto časť rozhodnutia riadne
preskúmať. Vzhľadom na zmenu koncepcie rozhodovania o náhrade trov konania zavedenú Civilným
sporovým poriadkom v ust. § 262 ods. 1 a 2, keď súd samostatne rozhoduje najprv o nároku na náhradu

trov konania a až potom o výške, bolo dôvodné, aby odvolací súd v tomto rozsudku, ktorý predstavuje
konečné rozhodnutie vo veci, v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol iba o nároku na náhradu trov konania.

59. V spore bol žalovaný v celom rozsahu úspešný, keď súd žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol,
preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100%, a to nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacieho konania (resp. všetkých
predchádzajúcich odvolacích konaní, § 396 ods. 1 CSP) a aj dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP),
keď v spore neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali žalovanému
výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP).

60. O výške náhrady trov prvoinštančného, odvolacieho ako aj dovolacieho konania rozhodne podľa §
262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

61. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti o náhrade trov konania podľa § 388 C.s.p. zmenil.

62. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).