Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. október 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/34/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316203014
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316203014.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s.,
IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: L. F., nar. XX.X.XXXX, bytom U., o
zaplatenie 3.911,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 10C/66/2016-79 zo dňa 5. októbra 2017, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol (výrok II.), takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej zamietajúcej časti
p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
3.911,50 eur, úrok vo výške 257 eur, úrok z omeškania vo výške 4,26 eur, s 8 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 3.911,50 eur a zo sumy 257 eur od 15.8.2013 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len

ObZ), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565, § 369 ods. 3, § 517 Občianskeho zákonníka (ďalej len
OZ). Vecne argumentoval tým, že pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok
v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné.

Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od
ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v
súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a
oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a
táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

3. Predmetnú zmluvu teda súd považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka.4. Po preskúmaní úverovej zmluvy z pohľadu či obsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zák. č.
129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochúčinnéhok4.1.2013,súdzistil,žetátozmluvaobsahujevšetky
náležitosti vyžadované zákonom, súd nezistil žiadne neprijateľné podmienky v neprospech spotrebiteľa,

preto žalobe vyhovel. Pokiaľ ide o nárok na úroky z omeškania vo výške 8 % /výška dohodnutá v zmluve/
z nesplatenej istiny, súd ich žalobcovi priznal odo dňa 15.8.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti
celého dlhu naraz.

5. Vo zvyšnej časti súd zamietol návrh, a to v časti zaplatenia zmluvných úrokov vo výške 17,90 %

ročne zo sumy 3.911,50 eur od 15.8.2013 zaplatenia, uplatňovaných po predčasnej splatnosti úveru s
poukazom na uznesenie Ústavného súdu č. IV. ÚS 476/2012 (podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné
úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je
logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a

to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi).

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, kde žalobca ako vo veci úspešný
účastník má právo na náhradu trov konania v pomere úspechu 100 % voči žalovanému.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a
nepriznal žalobcovi nárok na zmluvný úrok po zosplatnení. Žalobca má za to, že nárok na zaplatenie
úrokutrváodposkytnutiapeňažnýchprostriedkovažpoichvrátenie,tedaajpopredčasnomzosplatnení.

8. Podľa komentára IURA EDITION:
„Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503
ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j.
dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.“

„Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník
vobochprípadochnesplnísvojupovinnosťvčas,dostanesadoomeškania.Vzhľadomnato,žeideodva
rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať
z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a

jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná
(mádispozitívnycharakter),apretoje,samozrejme,rozhodujúce,akosastranydohodlivzmluve.Svojou
dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade.“

9. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája

s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie
§ 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZSÚ"), v zmysle ktorého, ak
spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je
povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru

do jeho splatenia.

10. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.
Obchodnýzákonníkpriznávaveriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,

pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V
uvedenom žalobca odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017.

11. Vychádzajúc z ustanovenia § 497 ObZ, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté
peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou
za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu
ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrokz úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.

12. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad
odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní
s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie
nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo
veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o

právnyinštitúturčenýnaochranuveriteľa,ajehovyužitímsaveriteľnemôžedostaťdohoršiehoprávneho
postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti
dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to
však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.
Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a
naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi

z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

13. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti veriteľom popri
sebe po predčasnom zosplatnení dlhu sa jasne vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd
Českej republiky (voľný preklad z českého jazyka - originálne znenie v prílohe podania) v rozhodnutí č.

k. 33 Cdo212/2014 zo dňa 21.08.2014.

14.Návrhzákona(neskôrprijatýpodč.106/2014Z.z.)zroku2013,ktorýmsamalmeniťadopĺňaťzákon
č. 40/ 1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, obsahoval pod č. 1. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo nasledujúce doplnenie Občianskeho

zákonníka:
V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria
dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565."

15. Takto navrhované znenie bolo bližšie vysvetlené v dôvodovej správe:

„V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých
veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do

okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi
v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení
uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluvy ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu
spotrebiteľom v splátkach. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len
na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku

uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru".

16. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon
č. 106/2014 Z. z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie, odopierajúce
veriteľovinároknazmluvnéúrokypozosplatnenídlhu,neobsahuje.Mázato,žerozhodnutieNajvyššieho

súduSR4Obo143/98,naktorésúdpoukazuje,sanetýkasamotnéhouplatňovanianárokunadohodnutý
úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci totiž Najvyšší súd riešil,
okrem iných, prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov za
poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením
úrokov z omeškania. Zároveň upozorňuje na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím

vo veci samej, a samotné konštatovanie Najvyššieho súdu SR, aké skutočnosti má prvostupňový súd
skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR. Konštatovanie súdu v
znení „...dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od
splatnostijedlžníkvomeškaníamusíplatiťúrokyzomeškania."jevytrhnutézkontextuaniejemožného
paušálne uplatňovať vo všetkých konaniach, v ktorých si veritelia uplatňujú svoje nároky z poskytnutých

peňažných prostriedkov. Tým skôr, že táto časť odôvodnenia nie je súčasťou právnej vety a teda nemá
charakter záväzného právneho názoru.17. Súd uvádza uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012 s tým, že má ísť o rozhodnutie
potvrdzujúce právny názor súdu na úroky po zosplatnení.

18. Zo znenia petitu ako aj z povahy preskúmavacej právomoci Ústavného súdu SR, je zrejmé, že
Ústavný súd sa v danom prípade nielenže nevyjadril k meritu tohto odvolania, t.j. úrokom po zosplatnení,
ale tak ani nemohol učiniť. Toto potvrdzuje aj vyjadrenie samotného Ústavného súdu v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Ústavný súd SR sa v danej veci zoberal sťažnosťou na porušenie základného práva,
najmä práva na súdnu ochranu a odmietnutím uvedenej sťažnosti s konštatovaním že v konaniach

predchádzajúcich danej ústavnej sťažnosti všeobecné súdy neporušili základné právo sťažovateľky, v
žiadnom prípade nevyjadril právny názor, ktorý by akýmkoľvek spôsobom podporoval stanovisko súdu
ohľadne úrokov po zosplatnení. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že predmetom citovanej ústavnej
sťažnosti predchádzajúcich konaní bolo zhodou okolností aj rozhodovanie o nároku na zmluvný úrok
po zosplatnení.

19. Na základe všetkých uvedených skutočnosti teda má zato, že úrok z poskytnutého úveru je odplatou
za poskytnuté peňažné prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia, až do ich vrátenia.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže
je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku -
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v rozsahu zamietnutej
časti úroku 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3.911,50 eur od 15.8.2013 do zaplatenia
žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal

náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

21. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v časti o zaplatenie úroku vo
výške 17,9 % ročne zo sumy 3.911,50 eura od 15.08.2013 do zaplatenia zamietol, a to s poukazom na
odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

24. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený úverovou zmluvou uzavretou medzi
stranami sporu 04.01.2013 ako spotrebiteľský, keďže zmluva spĺňala definičné znaky takejto zmluvy.
Žalovaný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, teda
osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne

inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 OZ). Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, že zmluva
o úvere je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku.

25. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté

viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým
bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni
komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky
ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právnehoporiadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany
svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy
s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89

Marleasing SA v. La CommercialInternational d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v.
FondodeGarantiaSalarial alebo C-91/92 PaolaFacciniDori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať
vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny
predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu
národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok

smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci
k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade noriem na ochranu spotrebiteľa reflektovať
obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach.

26. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že jeho názor o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do
doby vrátenia úveru (§ 503 ods.3 a § 369 ods.1 ObZ) je súladný aj s odbornou literatúrou („komentár
IURA EDITION“) prípadne rozhodnutiami niektorých krajských súdov, resp. rozhodnutím NS ČR 33Cdo
212/2014 odvolací súd dodáva:

Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom
vysloveným v odbornej literatúre, v rozhodnutiach odvolacích súdov, pričom všeobecne záväzný
charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje
práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je
spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu,

účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom
Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného
práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany
spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy (napr. aj v
otázke premlčania) v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov.

27. Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu,
následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania (uznesenie NS
SR sp. zn. 4Obo 143/98), pričom uvedeným názorom aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 476/2012 nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Žalovaný bol povinný platiť zmluvný úrok do dohodnutej doby vrátenia
požičaných peňazí. V prípade zmeny pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, dlžník sa dostáva do omeškania s plnením dlhu a nastupuje režim

platenia úrokov z omeškania (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/108/2014). Povinnosť
uhradiť úrok do jeho vrátenia sa vzťahuje na časové obdobie od poskytnutia úveru do doby, pokiaľ veriteľ
nevyvolá zmenu pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý (napr. výzvou na predčasné
splatenie úveru, v dôsledku ktorého nastupuje režim platenia úrokov z omeškania). V prípade iného
záveru by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov

z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi
účastníkmi (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/30/2012).

28. Veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva

na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenia obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby finančných prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy spotrebiteľ by bol vystavený všetkým

sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, pričom veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval
úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého
by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby
k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynulizo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/190/2014).

29. Odvolacia námietka žalobcu o povinnosti dlžníka platiť zmluvný úrok od poskytnutia peňazí do ich
reálneho vrátenia preto nemohla obstáť. Je na veriteľovi, akým spôsobom reflektuje stav porušenia
zmluvných povinností dlžníka a v prípade zosplatnenia celého dlhu nesie veriteľ zodpovednosť
vyplývajúcuzozmenypôvodnýchpodmienok,zaktorýchbolúverposkytnutý,sčímsúspojenénásledky.
Je tiež na veriteľovi, akým spôsobom si zabezpečí splnenie dlhu. S protiprávnym stavom (porušením

zmluvných podmienok) sa spájajú sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením sumy. Preto
sa s ním nemôžu spájať odplatné plnenia, ktoré súvisia so stavom oprávneného držania peňažných
prostriedkov dlžníkom podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy (odplatné nároky patria len v právne
súladnom stave, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014).

30. Aj z doterajšej praxe odvolacieho súdu vyplýva, že žalobcovi je potrebné priznať dohodnutý úrok

(v prípade ak je primeraný) do zániku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi resp. do zosplatnenia
(porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co 91/2019, rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 26 Co 104/2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.6.2015 sp. zn. 6Co/190/2014)
a následne len úrok z omeškania. Odvolací súd síce pripúšťa, že v odvolacej praxi všetkých súdov sú
aj odlišné stanoviská, ale je úlohou práve NS SR zjednotiť rozhodovaciu činnosť v tejto otázke.

31. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami
odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v zamietnutej časti potvrdil. Odvolací
súd má vedomosť o tom, že súdy o uplatňovaných nárokoch na dohodnuté úroky po zosplatnení
úverov rozhodujú rozdielne. Na rozdielnosť posudzovania nárokov dohodnutých úrokov popri úrokoch

z omeškania by mal reagovať na podnet Najvyšší súd SR zjednotením rozdielnych prístupov k
rozhodovaniu vo veciach súdmi nižších stupňov.

32. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom

v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade
bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania
si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
S poukazom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči

žalobcovi nepriznal.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).