Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/160/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817209878
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817209878.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcov: 1/ T. R., bytom L. Z. V. XXX, 2/ E.
R., bytom L. Z. V. XXX a 3/ M. R., bytom L. Z. V. XXX, žalobcovia 1/ a 3/ zastúpení E. R., bytom L. Z. V.
XXX proti žalovaným: 1/ Tatra credit a.s., so sídlom Piešťany, Námestie slobody 10, IČO: 44 975 775,
2/ Halpon corporacion s.r.o., so sídlom Praha 6 Řepy, Makovského 1177/1, Česká republika, IČO: 053
65 741, korešpondenčná adresa Halpon corporacion s.r.o., P.O.BOX: C-38, Piešťany, žalovaní 1/ a 2/
zastúpení Advokátska kancelária L.I.B. legal s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 47 237 546,
o neplatnosť dodatku k zmluve o úvere a iné, na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného

súdu Prievidza č.k. 6Csp/103/2017-133 zo dňa 6. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II., III. a IV. p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie ( v poradím druhým) výrokom I. vyhlásil spotrebiteľský
úver č. 41/2014 zo dňa 03.04.2014 za bezúročný a bezpoplatkový aj vo vzťahu k žalovanému 1/.
Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti voči žalovanému 1/ a 2/ zamietol. Výrokom III. žalovanému 1/
priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 3/ v rozsahu 1/3-iny %. Výrokom IV.

žalovanému 2/ priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 3/ v rozsahu 1/3-iny %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou osobne podanou na súde dňa 22.06.2017 sa žalobcovia 1/ až 3/
domáhali určenia neplatnosti Dodatku k zmluve o úvere č. 41/14, vyhlásenia spotrebiteľského úveru č.
41/14 zo dňa 03.04.2014 za bezúročný a bezpoplatkový, vyhlásenia článku X a XI v zmluve o úvere
č. 41/14 zo dňa 03.04.2014 za neplatný a určenia neplatnosti článku XVI, bod 1, písm. b) Zmluvy o
úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014, z dôvodu porušenia spotrebiteľského práva. Súd po vykonanom

dokazovaní rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 09.11.2018 tak, že vyhlásil spotrebiteľský úver č.
41/2014 zo dňa 03.04.2014 za bezúročný a bezpoplatkový, v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému
2/ zamietol, žalobuvočižalovanému1/zamietolvcelomrozsahuarozhodolotrováchkonania.Odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zamietnutia žaloby zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Okrem iného poukázal na to, že treba rozlišovať, či sa bezúročnosť a bezpoplatkovosť dotýka
plnenia voči pôvodnému veriteľovi, alebo plnenia voči novému veriteľovi. Z postúpenej pohľadávky je
tak možné žalovať okrem iného pôvodného veriteľa aj nového veriteľa, ak boli predmetom postúpenia

napríklad úroky a poplatky, ktorému prináleží na takéto plnenie nárok, a to v závislosti od toho, čo
bolo predmetom postúpenia. Vzhľadom na žalobu o neplatnosť zmluvy o úvere, je potrebné takýto
určovací nárok uplatniť voči všetkým účastníkom zmluvy, teda i žalovanému 1/. Postúpením pohľadávky
neprechádza na postupníka celý záväzkový vzťah, ale len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie oddlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla. Postúpením pohľadávky na
žalovaného 2/ nestratil žalovaný 1/ postavenie dodávateľa voči žalobcom 1/ až 3/. Odvolací súd ďalej
uviedol, že aj vo vzťahu k určeniu úveru za bezúročný a bezpoplatkový je pasívne legitimovaný aj

žalovaný 1/. V ďalšom poukázal na to, že vo veci neexistuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci,
pretože v preskúmavanej veci ide o odlišný okruh žalobou uplatnených nárokov a iný predmet konania
založený na iných skutkových tvrdeniach, a to nie na určenie absolútnej neplatnosti záväzkového
vzťahu, ale určenia neplatnosti jednotlivých zmluvných dojednaní, vrátane dodatku, ktoré neboli doteraz
predmetom prieskumu z hľadiska namietanej neprijateľnosti zmluvných dojednaní a závislej neplatnosti

ako osobitnej kategórie ochrany spotrebiteľa. Úlohou prvostupňového súdu malo byť opätovne posúdiť
otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/ v časti určenia neplatnosti Dodatku č. 1 úverovej
zmluvy, určenia neplatnosti článkov X a XI zmluvy o úvere a článku XVI bod 1 písm. b/ zmluvy o úvere
z hľadiska ich individuálnej neplatnosti v kontexte neprijateľnosti zmluvných podmienok, pokiaľ ide o
žalovaného 1/ i určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

3. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona považoval
súd žalobu žalobcov za dôvodnú len čiastočne. Rozsudok súdu v danej veci týkajúci sa vyhlásenia
spotrebiteľského úveru č. 41/2014 zo dňa 09.11.2018 za bezúročný a bez poplatkový sa stal
právoplatnýmdňa04.12.2018,pretožetentovýroknebolnapadnutýžiadnymodvolaním.Tentorozsudok
však nadobudol účinok len voči žalovanému 2/, pretože žaloba voči žalovanému 1/ bola zamietnutá

v celom rozsahu. Rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu, súd konštatoval, že v konaní je v
zásade daná pasívna legitimácia oboch žalovaných, a to vo vzťahu k všetkým žalovaným výrokom.
Žalovaný 1/, ako postupca previedol pohľadávku z úverovej zmluvy na žalovaného 2/, pričom určovací
výrok o bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa dotýka aj jeho. Samotným postúpením pohľadávky, teda
konkrétneho peňažného plnenia, nestráca postavenie dodávateľa zo spotrebiteľskej zmluvy, preto

otázka posúdenia platnosti, alebo vád spotrebiteľskej zmluvy, či už celej alebo čiastočnej, sa týka aj
jeho, ako dodávateľa. Rozlišovanie vecnej legitimácie na strane žalovaných by malo význam v prípade
nároku na plnenie, kedy by súd musel dôsledne zvažovať, ktorého žalovaného sa nárok na plnenie, to
aj vzhľadom na obsah zmluvy o postúpení pohľadávky. Súd preto zastáva názor, že určovacie nároky
žalobcov na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, určenie neplatnosti dodatku k zmluve, ako

aj na určenie neplatnosti určitých zmluvných dojednaní sa dotýkajú tak postupcu, ako aj postupníka.
Postupca bol priamo účastníkom právneho úkonu a postúpením pohľadávky nestráca postavenie
veriteľa, resp. dodávateľa, postupník nadobúda postúpením pohľadávky len právo na peňažné plnenie,
ktoré v konaní uplatňované nie je, avšak prípadné určenie neplatnosti zmluvy, alebo jej časti má priamo
dopad na jeho postúpené právo. Súd preto považoval oboch žalovaných za vecne legitimovaných v

spore. Zistené nedostatky zmluvy o úvere, ktoré spôsobujú, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a
ktoré súd uvádzal vo svojom skoršom rozsudku, preto pôsobia a platia aj voči žalovanému 1/, ktorý
takúto zmluvu so žalobcami uzavrel. V tejto súvislosti súd ďalej konštatoval, že žalobcovia majú v
zmysle § 137 písm. c/ CSP naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby, a to aj na určení,
že úver je bezúročný a bez poplatkov, ako aj na určení, že zmluva je neplatná. Podľa § 11 ods. 4

Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 01.01.2018 sa spotrebiteľ môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Podľa tejto úpravy a rešpektujúc vyslovený
právny názor odvolacieho súdu v zásade sú žalovateľné oba nároky aj spoločne, teda popri sebe.
Spotrebiteľ môže z dôvodu právnej istoty žalovať oba nároky, pričom je vecou súdu posúdiť vady zmluvy

a tieto subsumovať pod svoje rozhodnutie, či už ako neplatnú zmluvu, resp. vyslovenie, že úver je
bezúročný, alebo bez poplatkov. Súd sa postavil na to stanovisko, že žalobcovia, ako spotrebitelia
majú naliehavý právny záujem na podaní tejto určovacej žaloby, nakoľko sa tým môže vyriešiť otázka
prípadného porušovania spotrebiteľských práv žalovaným, resp. otázka neplatnosti zmluvy, z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi a následne medzi účastníkmi zmluvného vzťahu bude ujasnené, či môže ísť

o nárok z titulu platnej zmluvy, resp. z titulu bezdôvodného obohatenia, pri neplatnosti zmluvy o úvere
resp. z titulu, že bude úver vyhlásený za bezúročný a bezpoplatkový. Súdom prináleží súdna kontrola
nielen zmluvných podmienok, ale aj dokonca kontrola zmlúv v zmysle § 153 ods. 3, 4 O. s. p., resp. v
súčasnosti podľa § 298 ods. 1 CSP s cieľom vylúčiť zo života spotrebiteľov neprimerané podmienky,
aby sa tak naplnil cieľ sledovaný článkom 6 Smernice Rady 93/13/EHS. Pokiaľ ide o vyhlásenie úveru za

bezúročný a bez poplatkov, súd aj vo vzťahu k žalovanému 1/ vychádza z právoplatnej časti rozsudku v
tejto veci a konštatuje nasledovné: medzi spornými stranami bola uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom
úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014, Zmluva o záložnom práve č. 41/14 zo dňa 03.04.2014, Dodatok č.1
k zmluve o úvere č. 41/14, uzatvorenej dňa 03.04.2014 zo dňa 22.09.2014. Účastníci sa tak dojednalina podstatných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čím medzi nimi došlo podľa § 44 ods.
1 Občianskeho zákonníka k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 497 Obchodného
zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov k uzatvoreniu písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V
zmluve, ako aj v následnom dodatku k zmluve, boli riadne definované základné parametre úveru,
a to výška úveru, jeho čerpanie, doba splatnosti, ročná úroková sadzba, výška a termíny splátok,
celkové náklady dlžníka, účel úveru, poplatok za poskytnutie úveru, spôsob zabezpečenia úveru, teda
žalobcom ako dlžníkom muselo byť od samého začiatku zrejmé, o aký úver s akou hodnotou úrokovej

sadzby a akými podmienkami splácania ide. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba
žalobcu je včasti vyhláseniaúveruzabezpoplatkovéhoabezúročnéhopodanádôvodne.Preskúmaním
uvedenej úverovej zmluvy súd zistil, že uzavretá úverová zmluva síce spĺňa náležitosti stanovené v § 9
ods. 1, 2 uvedeného zákona o spotrebiteľských úveroch, no podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch sa uvedený poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu,
že podľa § 7 ods.1 zákona č. 129/2010Z.z o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o

spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. V konaní namietanú skutočnosť žalovaní
nepreukázali, že by boli zo strany žalobcov skúmali schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver/

žalobkyňa 1/ dobrovoľne nezamestnaná a žalobkyňa 3/ starobná dôchodkyňa/. Už len táto skutočnosť
spôsobuje uvedený následok, pričom žalobcami uvádzané iné dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti
podľa názoru súdu, nie sú dané. Z dôvodu hospodárnosti však súd v tomto smere ďalšie dokazovanie
nevykonával.

4. Žalobcovia považujú dodatok č. 1 úverovej zmluvy zo dňa 22.9.2014 za neplatný, pretože bol
uzatvorený v rozpore s dobrými mravmi, lebo dodatok vstúpil do zmluvy o úvere pol roka po platnosti
zmluvy a dodatkom bola prerobená pôvodná zmluva v neprospech spotrebiteľa. Dôvod neplatnosti
článkov X, XI vidia v duplicitnej sankcie za omeškanie dlžníka a neplatnosť článku XVI bod 1 písm. b/
Zmluvy o úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014 vidia z dôvodu, že pri nesplácaní úveru môže veriteľ postúpiť

pohľadávku na tretiu osobu, ktorá má sídlo v ČR a dlžník si potom nemôže spätne vymôcť poplatky,
úroky, na ktoré má nárok. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že rozsudkom tunajšieho
súdu 12C 10/2015 zo dňa 20.07.2016-74 bol návrh žalobcov, ktorým sa domáhali neplatnosti zmlúv:
Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014, Zmluva o záložnom práve č. 41/14 zo
dňa 03.04.2014, Dodatok č. 1 k zmluve o úver č. 41/14 uzatvorenej dňa 03.04.2014 zo dňa 22.09.2014,

zamietnutý z dôvodu, že z vykonaného dokazovania nevyplýval žiaden dôvod, ktorý by spôsoboval, že
uzatvorená úverová zmluva, znenie dodatku ako aj záložná zmluva sú absolútne neplatnými právnymi
úkonmi,pretosúdnávrhzamietolakonedôvodný.RozsudokKSTN5Co364/2016-94zodňa17.05.2017
uvedené rozhodnutie potvrdil. Podľa právneho názoru súdu rozhodnutie v uvedenej veci vzhľadom na
tam tvrdené dôvody neplatnosti zmluvy a dodatku netvoria prekážku veci rozhodnutej a nebránia v

tejto veci sa zaoberať platnosťou dodatku a žalobcami dotknutých zmluvných dojednaní. Po vykonanom
dokazovaní súd dospel k záveru, že Dodatok č. 1 k zmluve o úvere č. 41/14 zo dňa 22.09. 2014
nie je neplatným právnym úkon. Žalobcovia len vo všeobecnosti konštatujú rozpor dodatku s dobrými
mravmi a dodatok mal byť v ich neprospech. Súd konštatuje, že Dodatok k zmluve je uzavretý v
predpísanej písomnej forme, je určitý, jasný a zrozumiteľný, je riadne vymedzený svojim predmetom,

z jednotlivých článkov jasne vyplýva, že ide o navýšenie úveru, je riadne stanovená splatnosť úveru
je riadne vymedzené splácanie úveru a úver je riadne identifikovaný. Ak však súd vyhlásil úver zo
zmluvy o úvere č. 41/14 za bezúročný a bez poplatkov, dopadá tento právny následok nepochybne
aj na dodatok k zmluve o úvere. Súd však nezistil žiadne dôvody absolútnej neplatnosti dodatku k
zmluve o úvere, aj tento dodatok má povahu úveru bez úrokov a bez poplatkov z dôvodov, pre ktorý

je bezúročný a bezpoplatkový úver, ako taký. Žalobcovia dodatok riadne podpísali, súd ani podrobným
prieskumom nezistil žiadne dojednanie, ktoré by bolo v neprospech spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že
išlo o vyjednané individuálne zmluvné dojednania, keďže zrejme a práve na žiadosť žalobcov bol úver
navýšený v čase, keď sa blížila pôvodne dohodnutá splatnosť úveru. Taktiež poplatok za poskytnutie
úveru 140,- eur nespôsobuje žiadnu neplatnosť, nejde o žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku,

pretože výška poplatku vzhľadom na výšku úveru nie je neprimerane vysoká a tento poplatok bol podľa
zmluvných dojednaní započítaný s pohľadávkou žalobcov. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcov o
určenie neplatnosti Dodatku k zmluve zamietol, ako nedôvodnú, a to vo vzťahu k obom žalovaným.5. Súd nevyhovel žalobe vo vzťahu k obom žalovaným ani v časti určovacieho nároku o určenie
neplatnosti čl. X. čl. XI. Zmluvy o úvere. V článku X zmluvy o úvere sú upravené zmluvné pokuty
pre prípad omeškania dlžníka so splatením úveru, a to vo forme zmluvnej pokuty. Žalobcovia v ničom

konkrétnom nepoukazovali v čom má spočívať neplatnosť tohto dojednania. Je pravdou, že v bode 1/
je upravená zmluvná pokuta do výšky 17 % z dlžnej sumy v prípade splatnosti úveru, a túto môže veriteľ
uplatňovať aj opakovane a zmluvnú pokutu veriteľ môže uplatňovať aj pri nesplatení niektorej splátky.
Uplatňovanie oboch pokút súčasne sa však vylučuje. Súd považuje za podstatné ale dojednanie v
bode 4/ tohto článku, podľa ktorého veriteľ je oprávnený účtovať zmluvnú pokutu a úrok z omeškania

len do maximálnej výšky sankcií stanovených Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení.
V tomto čase platilo ustanovenie § 3a) nariadenia, podľa ktorého, ak je predmetom spotrebiteľskej
zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so
splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery
nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu 2a) pred vznikom omeškania o viac ako 10
percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto

nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ
spotrebiteľského úveru. Vychádzajúc z uvedeného nemôže uvedené zmluvné dojednanie spôsobovať
neplatnosť, pretože neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu a nie je ani v rozpore s dobrými
mravmi. Pokiaľ sankcia za omeškanie dlžníka je v zmluve riadne ohraničená maximálnou výškou
stanovenou právnou úpravou a aj spotrebiteľ musí všeobecne záväzné predpisy poznať, nemôže takéto

dojednanie byť v neprospech spotrebiteľa, resp. byť neprimeranou sankciou. Každý spotrebiteľ si musí
byť vedomý, že ak neplní peňažný dlh, môže byť postihnutý sankciou či už v podobe zmluvnej pokuty,
resp. úroku z omeškania. Zmluvná pokuta je pritom vymedzená riadne a zrozumiteľne, je zmluvne
ošetrené, že nie je možné uplatňovať obe zmluvné pokuty súčasne. Súd preto nezistil žiadne dôvody
neplatnosti tohto dojednania. Z rovnakých dôvodov súd zamieta aj navrhovanú neplatnosť článku XI.

zmluvy, ktorá sa týka úrokov z omeškania. Výška úrokov z omeškania 5,75 % omeškania zodpovedá
zákonnému úroku z omeškania a taktiež je v zmysle bodu 2/ dojednania limitovaná úpravou podľa
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom znení.

6. Nakoniec súd nezistil dôvod neplatnosti ani zmluvného dojednania uvedeného v článku XVI. bod 1

písm. b/, podľa ktorého nesplácanie úveru dlžníkom môže mať následok, a to postúpenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi na tretie osoby. Toto zmluvné dojednanie nemôže byť žiadnym zásahom do
práv spotrebiteľov, preto veriteľ má vždy a zo zákona právo postúpiť svoju existujúcu a aj budúcu
pohľadávku tretej osobe. Žalobca nie je bankou, preto sa na neho sprísnená úprava postupovania
bankových pohľadávok nevzťahuje. Veriteľ má právo postúpiť pohľadávku aj v situácii, keď dlžník nie

je v omeškaní, a to platí aj v spotrebiteľských sporoch. Limitom je § 53 ods. 4 písm. b/ OZ, podľa
ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia,
ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti, alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa. Žalobcovia nepreukázali, v čom konkrétne by sa malo zhoršiť ich postavenie v prípade

postúpenia pohľadávky, ich tvrdenie zostalo len vo všeobecnej rovine. V konaní je nesporné, že
žalobcovia nevrátili žalovaným ani len úverovú istinu, a preto neprichádza zatiaľ do úvahy žiadny nárok
žalobcov voči žalovaným vo vzťahu k vymoženiu ich práva. Okrem toho postúpenie pohľadávky tretej
osobe do ČR ešte samo o sebe nespôsobuje pre spotrebiteľa žiadne riziko. Ešte raz súd zdôrazňuje,
že žalobcovia neoznačili ani možnú pohľadávku, ktorej vymoženie by mohlo byť v dôsledku postúpenia

ohrozené. Ak by žalovaný 1/ v rozpore so zmluvou, alebo zákonom previedol pohľadávku konkrétnou
zmluvou, spôsobovalo by to možné posúdenie neplatnosti konkrétnej zmluvy o postúpení pohľadávok, a
nie zmluvného dojednania ako sa nesprávne domáhajú žalobcovia. Vzhľadom na uvedené súd zamietol
žalobu ako nedôvodnú aj v tomto smere.

7.Súd v súlade s ust. § 255 ods. 2, 262 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V konaní žalobcovia uplatňovali celkom tri určovacie nároky /neplatnosti
dodatkuč.1zmluvyoúverezodňa22.09.2014,vyhláseniaspotrebiteľskéhoúveruč.41/14zabezúročný
a bezpoplatkový, neplatnosti článku X, XI a XVI bod 1 písm. b/ zmluvy o úvere č. 41/14 /. Keďže
žalobcovia boli úspešní len v jednom výroku, žalovaní sú úspešní v rozsahu 2/3-ín, ich čistý úspech je

v rozsahu 1/3-iny. Žalovaným 1/ a 2/ súd preto priznal náhradu trov konania v rozsahu 1/3-iny.

8. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II., III. a IV. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia.
Uviedli, že je preukázateľné, že rozsudok v tejto veci nie je riadne odôvodnení a preto došlo na stranežalobcov v tomto súdnom konaní zo strany súdu k porušeniu práv na spravodlivé súdne konanie.
Neplatnosť článku X Zmluvy o úvere zo dňa 03.04.2014, ktorý pojednáva o pokute pri omeškaní
jednotlivých mesačných splátok zo strany dlžníkov odôvodňovali tým, že tento článok musí byť neplatný

v tom prípade, ak je predmetný spotrebiteľský úver bezúročný a bezpoplatkový, pretože jednotlivé
mesačné splátky pozostávali výlučne iba zo splátok úrokov a istina sa podľa splátkového kalendára
mala splatiť až spolu z poslednou mesačnou splátkou spotrebiteľského úveru. Ak je teda spotrebiteľský
úver bezúročný a bez poplatkový, ako môže veriteľ sankcionovať dlžníkov, z toho titulu, že títo sa
omeškali s mesačnými splátkami jednotlivých úrokov, keď žiadne úroky neexistujú a teda nemôže byť

ani len reči o ich mesačnom splácaní. Ak je v tomto prípade spotrebiteľský úver bezúročný a bez
poplatkový, tak podľa tejto skutočnosti boli povinní dlžníci splatiť na konci splátkového kalendára iba
samotnú istinu a teda nemohli byť v žiadnom prípade pokutovaní za omeškanie jednotlivých mesačných
splátok, ktoré neexistovali. Súd rozhodnutím o zamietnutí neplatnosti článku X Zmluvy o úvere č 41/14
zo dňa 03.04.2014 dosiahol takej právnej absurdity, že spotrebiteľský úver je síce bezúročný a bez
poplatkov, avšak žalovaný má právo pokutovať dlžníkov za omeškanie mesačných splátok, ktoré ale

vôbec neexistujú. Keďže sudkyňa nevedela nijakým spôsobom tieto právne argumenty hore uvedené
vyvrátiť, tak sa uchýlila v konečnom dôsledku iba ku klamstvu, keď v odôvodnení rozsudku uviedla, že
žalobcovia v ničom konkrétnom nepoukazovali, v čom má spočívať neplatnosť tohto dojednania, čím
bolo preukázateľne porušené právo na spravodlivé súdne konanie žalobcov v tomto súdnom konaní a
to podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd. Ak je teda predmetný spotrebiteľský úver

bezúročný a bezpoplatkový a tento spotrebiteľský úver nepozostával zo žiadnych mesačných splátok
pozostávajúcich zo splátok výlučne úrokov, tak potom nemohol veriteľ v nijakom prípade vyhlásiť úver
za predčasne splatný a to z toho dôvodu, pretože nikdy nemohla byť naplnená podmienka, že by sa
dlžníci dopustili omeškania troch mesačných splátok za sebou, pretože tieto splátky nikdy neexistovali.
Veriteľ by mohol vyhlásiť spotrebiteľský úver za predčasne splatný iba v tom prípade keby tento úver

nebol vyhlásený za bezúročný a bez poplatkový. Na základe tejto skutočnosti nemôže teda pokutovať
veriteľ dlžníkov z toho dôvodu, že títo nesplatili úver, ktorý bol vyhlásený za predčasne splatný, keď
veriteľ spotrebiteľský úver za predčasne splatný vyhlásiť nemohol. A z toho dôvodu musí byť článok XI
Zmluvy o úvere č 41/14 zo dňa 03.04.2014 neplatný, pretože nie je možné nikdy naplniť podmienky, na
základe ktorých by mohol veriteľ pristúpiť ku pokute na základe článku XI Zmluvy o úvere č. 41/14 zo

dňa 03.04.2014. Okrem toho zmluvná pokuta musí byť vždy riadne a presne definovaná a pri vyhlásení
predmetného spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkový, nie je možné takéto niečo naplniť.
Tieto všetky právne argumenty žalobcov odôvodňujúce neplatnosť článku XI Zmluvy o úvere č. 41/14
zo dňa 03.04.2014 uviedli žalobcovia aj v tomto súdnom konaní a teda sudkyňa opäť oklamala, keď v
odôvodnení rozsudku uviedla, že v ničom

konkrétnom nepoukazovali, v čom má spočívať neplatnosť tohto dojednania, čím bolo
porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie zo strany sudkyne. Keď sudkyňa nevedela vyvrátiť
právnu argumentáciu žalobcov o určenie neplatnosti článkov X a XI predmetnej Zmluvy o úvere, tak sa
následne uchýlila ku klamstvu, aby mohla zamietnuť návrh v tejto časti, a teda aj v tomto prípade bolo
porušené právo na spravodlivé súdne konanie. Keď sudkyňa zamietla návrh žalobcov v časti o určenie

neplatnosti článku X predmetnej Zmluvy o úvere, tak na základe tejto skutočnosti je veriteľ oprávnený
vymáhať od žalobcov pokutu za omeškanie mesačných splátok, ktoré neexistujú a týmto umožnila
sudkyňa veriteľovi, aby sa mohol na úkor dlžníkov bezdôvodne obohatiť. Keď sudkyňa zamietla návrh
žaloby o určenie neplatnosti článku XI predmetnej zmluvy o úvere, tak na základe tejto skutočnosti
môže vymáhať pokutu za omeškanie splatenie úveru, ktorý bol vyhlásený za predčasne splatný ( avšak

vyhlásený za predčasne splatný nikdy nemohol byť), a týmto umožnila veriteľovi, aby sa mohol na úkor
dlžníkov bezdôvodne obohatiť. Sudkyňa oklamala aj v odôvodnení zamietnutia článku XVI Zmluvy o
úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014, keď uviedla, že žalobcovia nepreukázali v čom konkrétne by sa
malo zhoršiť ich postavenie v prípade postúpenia pohľadávky, ich tvrdenie ostalo iba vo všeobecnej
rovine. Žalobcovia jednoznačne poukázali na súdnom pojednávaní a to veľmi konkrétne, v čom by mala

spočívať neplatnosť článku č. XVI predmetnej zmluvy o úvere. Pri uzatváraní Zmluvy o úvere č. 41/14,
veriteľ veľmi dobre vedel, že porušuje povinnosti veriteľa a teda spotrebiteľský úver je bezúročný a bez
poplatkovýatakistoajbezpokút.ZtohtodôvodunavrholvnávrhuzmluvyoúverečlánokXVI,abymohol
previesť pohľadávku veriteľa na iného dodávateľa so zahraničia ( o čom ale spotrebitelia nevedeli), aby
sa spotrebitelia nemohli nikdy spätne domôcť nezákonného obohatenia sa veriteľa na úkor spotrebiteľov.

Ďalej v článku XVI Zmluvy o úvere je uvedené, že veriteľ v prípade nesplácania je oprávnený previesť
pohľadávku na tretiu osobu, čo preukazuje skutočnosť, že veriteľ presne vyšpecifikoval podmienku, za
akej je oprávnený previesť pohľadávku na iného dodávateľa. Avšak nie je možné, aby veriteľ previedol
pohľadávku na základe skutočnosti, že dlžníci nesplatili tri mesačné splátky pozostávajúcich výlučne zúrokov, ( čo nie je možné), následne vyhlásil veriteľ úver za predčasne splatný ( čo nie je možné) a potom
prevedie pohľadávku na základe týchto skutočnosti na iného dodávateľa z dôvodu nesplácania úveru
( čo taktiež nie je možné). Ak teda nie je možné naplniť zmluvnú podmienku, za ktorej je oprávnený

veriteľ postúpiť pohľadávku na iného dodávateľa, potom musí byť táto zmluvná podmienka zo zákona
neplatnou. Čo sa týka návrhu o určenie neplatnosti Dodatku Zmluvy o úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014,
tak v tomto prípade sudkyňa tak isto oklamala a to z toho dôvodu, aby mohla zamietnuť návrh žaloby
v tomto bode. Žalobcovia predložili množstvo
právnych dôvodov na určenie neplatnosti a vôbec nie iba vo všeobecnej rovine, tak ako to

uviedla sudkyňa v tomto súdnom konaní. Sudkyňa sa zbytočne odvoláva na právoplatný
rozsudok vo veci 12C/10/2015, pretože predložili v tomto súdnom konaní
množstvo nových dôkazov, týkajúcich sa neplatnosti výlučne Dodatku zmluvy o úvere č.
41/14. Na základe skutočnosti doteraz hore uvedených žiadali, aby odvolací súd zrušil rozsudok v tejto
veci a to v časti II., III., IV. a v plnom rozsahu vyhovel návrhu žaloby žalobcov v tomto súdnom konaní.

9. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu písomne nevyjadrili.

10. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II., III., IV. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

13. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo
veci rozhodol, keď žalobu v prevyšujúcej časti voči žalovanému 1/ a 2/ zamietol.

14. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že z
vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že žalobcovia
1/ až 3/ sa v preskúmavanej veci domáhali určenia neplatnosti Dodatku k zmluve o úvere č. 41/14,
určenia spotrebiteľského úveru č. 41/14 zo dňa 3.4.2014 za bezúročný a bezpoplatkový, určenia článku

X a XI v zmluve o úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014 za neplatný a určenia neplatnosti článku XVI bod
1 písm. b) Zmluvy o úvere č. 41/14 zo dňa 03.04.2014, z dôvodu porušenia spotrebiteľského práva.
Žalobcovia považujú dodatok č. 1 úverovej zmluvy zo dňa 22.9.2014 za neplatný, pretože bol uzatvorený
v rozpore s dobrými mravmi, lebo dodatok vstúpil do zmluvy o úvere pol roka po platnosti zmluvy a
dodatkom bola prerobená pôvodná zmluva v neprospech spotrebiteľa. Dôvod neplatnosti článkov X, XI

vidia v duplicitnej sankcie za omeškanie dlžníka a neplatnosť článku XVI bod 1 písm. b/ Zmluvy o úvere
č. 41/14 zo dňa 03.04.2014 vidia z dôvodu, že pri nesplácaní úveru môže veriteľ postúpiť pohľadávku
na tretiu osobu, ktorá má sídlo v ČR a dlžník si potom nemôže spätne vymôcť poplatky, úroky, na
ktoré má nárok. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že Dodatok
č. 1 k zmluve o úvere č. 41/14 zo dňa 22.09. 2014 nie je neplatným právnym úkon. Žalobcovia len vo

všeobecnosti konštatujú rozpor dodatku s dobrými mravmi a dodatok mal byť v ich neprospech. Súd
prvej inštancie správne konštatoval, že Dodatok k zmluve je uzavretý v predpísanej písomnej forme,
je určitý, jasný a zrozumiteľný, je riadne vymedzený svojim predmetom, z jednotlivých článkov jasne
vyplýva, že ide o navýšenie úveru, je riadne stanovená splatnosť úveru, je riadne vymedzené splácanie
úveru a úver je riadne identifikovaný. Ak však súd vyhlásil úver zo zmluvy o úvere č. 41/14 za bezúročný

a bez poplatkov správne uviedol, že tento právny následok dopadá nepochybne aj na dodatok k zmluve
o úvere. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil žiadne dôvody neplatnosti dodatku k
zmluve o úvere, aj tento dodatok má povahu úveru bez úrokov a bez poplatkov z dôvodov, pre ktorý je
bezúročný a bezpoplatkový úver, ako taký. Žalobcovia dodatok riadne podpísali, pričom ani podrobnýmprieskumom nebolo zistené žiadne dojednanie, ktoré by bolo v neprospech spotrebiteľa. Je pritom aj
podľa odvolacieho súdu zrejmé, že išlo o vyjednané individuálne zmluvné dojednania, keďže zrejme
a práve na žiadosť žalobcov bol úver navýšený v čase, keď sa blížila pôvodne dohodnutá splatnosť

úveru. Taktiež poplatok za poskytnutie úveru 140,- eur ani podľa odvolacieho súdu nespôsobuje žiadnu
neplatnosť, nejde o žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože výška poplatku vzhľadom na
výšku úveru nie je neprimerane vysoká a tento poplatok bol podľa zmluvných dojednaní započítaný
s pohľadávkou žalobcov. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie správne žalobu žalobcov o určenie
neplatnosti Dodatku k zmluve zamietol, ako nedôvodnú, a to vo vzťahu k obom žalovaným. Súd prvej

inštancie správne nevyhovel žalobe ani vo vzťahu k obom žalovaným ani v časti určovacieho nároku o
určenie neplatnosti čl. X. čl. XI. Zmluvy o úvere. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie
vyplýva, že v článku X zmluvy o úvere sú upravené zmluvné pokuty pre prípad omeškania dlžníka so
splatením úveru, a to vo forme zmluvnej pokuty. Žalobcovia v ničom konkrétnom nepoukazovali v čom
máspočívaťneplatnosťtohtodojednania.Jepravdou,ževbode 1/jeupravenázmluvnápokutadovýšky
17 % z dlžnej sumy v prípade splatnosti úveru, a túto môže veriteľ uplatňovať aj opakovane a zmluvnú

pokutu veriteľ môže uplatňovať aj pri nesplatení niektorej splátky. Uplatňovanie oboch pokút súčasne
sa však vylučuje. Súd prvej inštancie správne považoval za podstatné ale dojednanie v bode 4/ tohto
článku,podľaktoréhoveriteľjeoprávnenýúčtovaťzmluvnúpokutuaúrokzomeškanialendomaximálnej
výšky sankcií stanovených Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení. V tomto čase
platilo ustanovenie § 3a) nariadenia, podľa ktorého, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie

peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných
prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy
zverejnenú podľa osobitného predpisu 2a) pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych
bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády;
za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského

úveru. Vychádzajúc z uvedeného nemôže ani podľa odvolacieho súdu uvedené zmluvné dojednanie
spôsobovať neplatnosť, pretože neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu a nie je ani v rozpore
s dobrými mravmi. Pokiaľ sankcia za omeškanie dlžníka je v zmluve riadne ohraničená maximálnou
výškoustanovenouprávnouúpravouaajspotrebiteľmusívšeobecnezáväznépredpisypoznať,nemôže
takéto dojednanie ani podľa odvolacieho súdu byť v neprospech spotrebiteľa, resp. byť neprimeranou

sankciou.Každýspotrebiteľsimusíbyťvedomý,žeakneplnípeňažnýdlh,môžebyťpostihnutýsankciou
či už v podobe zmluvnej pokuty, resp. úroku z omeškania. Zmluvná pokuta je pritom vymedzená riadne
a zrozumiteľne, je zmluvne ošetrené, že nie je možné uplatňovať obe zmluvné pokuty súčasne. Súd
prvej inštancie preto správne nezistil žiadne dôvody neplatnosti tohto dojednania. Z rovnakých dôvodov
súd prvej inštancie správne zamietol aj navrhovanú neplatnosť článku XI. zmluvy, ktorá sa týka úrokov z

omeškania. Výška úrokov z omeškania 5,75 % omeškania zodpovedá zákonnému úroku z omeškania
a taktiež je v zmysle bodu 2/ dojednania limitovaná úpravou podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
v platnom znení. Čo sa týka námietky žalobcov, že vyššie uvedené dojednania zmluvy sú neplatné,
lebo úver je bezúročný a bezpoplatkov a v zmluve sú určené splátky len úrokov a istina bola splatná
až poslednou splátkou a teda toto zmluvné dojednanie je z toho dôvodu neplatné, odvolací súd túto

nepovažoval za dôvodnú nakoľko, len v prípade ak by si žalovaný voči žalobcom uplatnil zmluvnú pokutu
alebo úroky z omeškania pri nesplácaní splátok ( pritom by tak mohol len ak by si ich už neuplatnil
pri omeškaní splatnosti celého dlhu ), tak by žalobcovia mohli namietať, že na ne nemá nárok, avšak
samotné takéto zmluvné dojednania nie sú neplatné ( resp. neprijateľnými zmluvnými podmienkami) z
dôvodov vyššie uvedených. Rovnako správne súd prvej inštancie správne nezistil dôvod neplatnosti

ani zmluvného dojednania uvedeného v článku XVI. bod 1 písm. b/, podľa ktorého nesplácanie úveru
dlžníkom môže mať následok, a to postúpenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi na tretie osoby. Toto
zmluvné dojednanie nemôže byť ani podľa odvolacieho súdu žiadnym zásahom do práv spotrebiteľov,
preto veriteľ má vždy zo zákona právo postúpiť svoju existujúcu a aj budúcu pohľadávku tretej osobe. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobca nie je bankou, preto sa na neho sprísnená

úprava postupovania bankových pohľadávok nevzťahuje. Veriteľ má právo postúpiť pohľadávku aj v
situácii, keď dlžník nie je v omeškaní, a to platí aj v spotrebiteľských sporoch. Limitom je § 53
ods. 4 písm. b/ OZ, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na
iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti, alebo

zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Žalobcovia pritom pred súdom prvej inštancie nepreukázali,
v čom konkrétne by sa malo zhoršiť ich postavenie v prípade postúpenia pohľadávky, ich tvrdenie
zostalo len vo všeobecnej rovine. V konaní je nesporné, že žalobcovia nevrátili žalovaným ani len
úverovú istinu, a preto neprichádza zatiaľ do úvahy žiadny nárok žalobcov voči žalovaným vo vzťahu kvymoženiuichpráva.Okremtohopostúpeniepohľadávky tretejosobedoČReštesamoosebeanipodľa
odvolacieho súdu nespôsobuje pre spotrebiteľa žiadne riziko. Súd prvej inštancie správne zdôraznil,
že žalobcovia neoznačili ani možnú pohľadávku, ktorej vymoženie by mohlo byť v dôsledku postúpenia

ohrozené. Ak by žalovaný 1/ v rozpore so zmluvou, alebo zákonom previedol pohľadávku konkrétnou
zmluvou, spôsobovalo by to možné posúdenie neplatnosti konkrétnej zmluvy o postúpení pohľadávok,
a nie zmluvného dojednania ako sa nesprávne domáhajú žalobcovia. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie správne zamietol žalobu ako nedôvodnú aj v tomto smere.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd
nepovažoval námietky žalobcov za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. Záverom odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcov obsiahnutými v ich

odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať
na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného
súdu SR sp.zn. II. ÚS 78/2005).

17. V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom okresného súdu
odvolací súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez
znakov arbitrárnosti, čo v danom prípade splnené bolo.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vznikol nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcom, ktorí úspech v odvolacom konaní nemali. Nakoľko
z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaným vznikli v odvolacom konaní trovy, odvolací súd im nárok na
ich náhradu nepriznal (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018, sp.zn. 7Cdo/14/2018).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).