Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. november 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/18/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117224254
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117224254.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu T. L., W.. XX.XX.XXXX, F.
Y. W. X, XXX XX Y., zastúpený JUDr. Alexejom Ivankom, advokátom, so sídlom Nám. Osloboditeľov
73, 071 01 Michalovce, proti žalovaným: 1. Micomplex, a.s. a spol., so sídlom Bardejovská 23, 080
06 Ľubotice, 2. AQUA-SENZOR, s.r.o., so sídlom Hlivištia 23, 073 01 Sobrance, právne zastúpený
JUDr. Slavomír Kučmáš, advokát, so sídlom Plynárenská 1, 071 01 Michalovce, 3. KM Properties, a.s.,
so sídlom Močarianska 1, 071 01 Michalovce, o určenie neplatnosti a neúčinnosti právneho úkonu, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C 18/2018-156 zo dňa 12.11.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému v 1. a 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

Žalovanému v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol.
Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 2/ rade a žalovanému v 3/ rade náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške týchto
trov. Žalovanému v 1/ rade náhradu trov konania nepriznal.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že právny úkon, a
to kúpna zmluva zo dňa 27.8.2015, ktorou žalovaný v 1/ rade previedol nehnuteľnosti, ktoré bližšie
špecifikoval v žalobe na žalovaného v 2/ rade a následne kúpna zmluva zo dňa 9.10.2015, ktorou
žalovaný v 2/ rade previedol časť nehnuteľností na žalovaného v 3/ rade, sú vo vzťahu k žalobcovi
neúčinné.
Voči žalovanému v 1/ rade je vedené exekučné konanie Exekútorským úradom Michalovce, súdnym
exekútorom R.. R. F. pod č. Ex 2848/2016 na uspokojenie pohľadávky 58.558,25 eur, ktorá bola žalobcovi
priznaná na základe rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 21C 10/2006-690 zo dňa 24.9.2014, v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co 874/2014-796 zo dňa 28.6.2016.
Žalobca aktívnu legitimáciu odvodil od § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k skutkovým
okolnostiam uviedol, že žalovaný v 1/ rade sa postupne zbavoval svojho majetku už počas uvedeného
súdneho sporu so žalobcom, čím ukrátil žalobcu ako veriteľa. Žalovaný v 1/ rade aktuálne už nevlastní
žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu ako veriteľa. Žalovaný v 1/ rade
ešte ako spoločnosť Kerko, a.s. prevádzala kúpnou zmluvou na žalovaného v 2/ rade nehnuteľnosti

špecifikované v žalobe. Následne žalovaný v 2/ rade prvú časť nehnuteľnosti previedol jednou kúpnou
zmluvou a druhú časť druhou kúpnou zmluvou na žalovaného v 3. rade.
Žalobca ďalej tvrdil v žalobe, že prevody nehnuteľnosti sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Preto
sa domáhal vyslovenia neúčinnosti týchto úkonov vo vzťahu k žalovaným.
Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní zistil, že žalovaný v 1/ rade ešte pod obchodným názvom
Kerko, a.s. previedol v kúpnej zmluve, ktorá zmluva je na čl. 27 - 35 súdneho spisu, nehnuteľnosti na
žalovaného v 2/ rade za kúpnu cenu 400.000 eur. Následne žalovaný v 2/ rade uzatvoril kúpnu zmluvu o
prevode nehnuteľnosti medzi žalovaným v 2/ rade a žalovaným v 3/ rade, ktorá je na čl. 10 - 14 spisu, kde
žalovaný v 2/ rade odpredal žalovanému v 3/ rade za kúpnu cenu nehnuteľnosti v hodnote 100.000 eur. K
vkladu došlo na základe rozhodnutia Okresného úradu Michalovce zo dňa 21.1.2016 pod č. V-109/2016.
Ďalšou kúpnou zmluvou o prevode vlastníctva nehnuteľností, ktorá sa nachádza na čl. 15 - 26 súdneho
spisu žalovaný v 2/ rade previedol na žalovaného v 3/ rade ďalšie nehnuteľnosti za kúpnu cenu 300.000
eur. Ku vkladu vlastníckeho práva došlo na základe rozhodnutia Okresného úradu Michalovce zo dňa
12.10.2015 č. V-3189/2015.
Ďalej z vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor R.. R. F. oznámil žalobcovi v rámci
exekučného konania EX 2848/2016, že povinný už nevlastní iný, exekúciou postihnuteľný majetok,
pretože tieto nehnuteľnosti sú zapísané ako vlastníctvo spoločnosti AQUA-SENZOR, s.r.o., ktorá
spoločnosť ich odpredala spoločnosť KM PROPERTIES s.r.o.
Voči žalovanému v 1/ rade, predtým pod názvom Kerko, a.s., žalobca v konaní pred Okresným súdom
Košice I rozsudkom č.k. 21C 10/2006-690 uplatnil si nárok na zaplatenie sumy 58.558,25 eura. V tomto
vyhovujúcom výroku bol tento prvoinštančný rozsudok rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6C
874/2014-796 zo dňa 28.6.2016 potvrdený.
Okrem toho žalobca si uplatňoval voči žalovanému v 1/ rade aj nárok na úroky z omeškania, kde
predložil prvoinštančný rozsudok Okresného súdu Košice I, č.k. 21C 10/2006-825, z ktorého vyplýva,
že žalovanému v 1/ rade bola uložená povinnosť zaplatiť tam uvedené úroky z omeškania.
V priebehu konania prvoinštančný súd vyzval žalobcu, aby presne uviedol, čoho sa domáha v podanej
žalobe, či neplatnosti právneho úkonu, alebo neúčinnosti právneho úkonu, keďže vo vzťahu k týmto
samostatným nárokom sa viažu rozdielne skutkové okolnosti, ktoré je potrebné tvrdiť. Žalobca uviedol,
že svoj nárok si uplatňuje z titulu neúčinnosti právneho úkonu.
Prvoinštančný súd vec posúdil vzhľadom na jednoznačné stanovisko žalobcu, že si uplatňuje
nárok z dôvodu odporovateľnosti právneho úkonu, teda vyslovene neúčinnosti právneho úkonu,
podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Skonštatoval, že medzi základné predpoklady úspešnej
odporovateľnosti patria 1. existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, 2.
platnosť odporovateľného právneho úkonu, 3. vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, 4. ukrátenie veriteľa
(objektívna stránka odporovateľnosti), 5. úmysel ukrátiť veriteľa (subjektívna stránka odporovateľnosti).
Zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorá je veriteľovi právoplatne
priznaná. Ukrátením veriteľa je také zmenšenie (zníženie) dlžníkovho majetku, že tento nestačil na
uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Nie je dôležité, aký veľký bol dlžníkov majetok v rozhodnej dobe, ale
to, že tento majetok bol odporovateľným právnym úkonom zmenšený. Zmenšenie dlžníkovho majetku
v dôsledku určitého právneho úkonu nie je dôvodom neúčinnosti tohto úkonu, ak aj takto zmenšený
dlžníkov majetok stačí na uspokojenie veriteľovej vymáhanej pohľadávky.
V prejednávanej veci žalobca zaplatenie kúpnej ceny nenamietal a túto skutočnosť neurobil spornou.
Úmyslom ukrátiť veriteľa sa rozumie úmysel priamy, t.j. vedomie dlžníka, že svojim právnym úkonom
ukráti veriteľovu pohľadávku a vôľa tak urobiť. Inými slovami: dlžník sa chce vyhnúť svojej povinnosti
veriteľovu pohľadávku splniť. Nepožaduje sa však vedomie dlžníka, že veriteľova pohľadávka je
vymáhateľná, stačí objektívna skutočnosť, že je vymáhateľná.
Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania uviedol, že nárok žalobcu neuznáva. Bolo preto
povinnosťou žalobcu navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych
predpokladov odporovateľnosti. Žalobca tak neurobil, iba na pojednávaní všeobecne uviedol, že o tom,
že ide o predaj pod cenu vedia celé Y.. Takéto vyjadrenie nepreukázal.
Prvoinštančný súd aplikujúc ust. § 149 a § 153 CSP skonštatoval, že v prejednávanej veci žalobca
skutkové tvrdenia, ktoré mal k dispozícii nepochybne už pred konaním pojednávania včas neuviedol a
ich prípadné dokazovanie by vyžadovalo odročenie pojednávania, súd na tieto nebral ohľad. Rovnaký
záver tak platí aj o tvrdeniach žalovaného v 2/ rade, že tento aj po uzavretí napádanej zmluvy mal
dostatok majetku na vyrovnanie záväzku voči žalobcovi (nehnuteľnosti v rôznych častiach SR).
Pokiaľ ide o samotnú podstatu veci, žalobca nepreukázal na strane dlžníka úmysel ukrátiť jeho
pohľadávku, nepreukázal, že žalovanému bol tento úmysel známy.

Vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade bola táto žaloba zamietnutá primárne preto, že žalobca sa
odporovateľnosti nemohol domáhať spôsobom, ktorý zvolil. Podľa § 42b ods. 4 OZ právny úkon,
ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej
pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné,
má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu úspech. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu a
dokladov, ktoré boli predložené, bolo zrejmé, že žalovaný v 1/ rade už vlastníkom veci nadobudnutých
od žalobcu nie je, a preto musela byť žaloba zamietnutá.
Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, tento žalovaný nebol osobou, voči ktorej sa odporovateľný právny
úkon urobil a ani osobou, ktorá mala s odporovateľného právneho úkonu prospech. Osobou, voči ktorej
možno odporovateľnosť v jednej z uvedených foriem uplatniť už nie je vlastník veci, ktorý ju získal od
osoby uvedenej v predchádzajúcej vete. Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251 CSP, kedy trovy konania sú všetky
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP prvoinštančný súd
priznal nárok na náhradu trov konania žalovaným v 2/ a 3/ rade voči žalobcovi. Ide o priznanie nároku v
plnom rozsahu, teda 100 %. Vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade prvoinštančný súd dospel k záveru, že
žiadne konanie žalovanému v 1/ rade nevznikli, a preto mu nárok na náhradu trov konania nepatrí.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca namietal, že
v danom prípade sú splnené podmienky pre podanie odvolania v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. a/,
b/, f/, g/ a h/ CSP.
Žalobca mal vážne pochybnosti o práve na spravodlivý proces, ak na súde prvej inštancie nedostal
slovo, aby sa mohol meritórne vyjadriť k prejednávanej veci. Taktiež na súde nebol prítomný žalovaný v
1/ rade, kde by mal objasniť svoj postoj, prečo sa zbavil svojho majetku a taktiež majetku, ktorého nebol
vlastníkom, iba užívateľom. Prvoinštančný súd nemal záujem na objektívnom posúdení predložených
dôkazov. Poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, kde každý má právo, aby jeho vec verejne bola
prejednaná, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Žalobcovi súd prvej inštancie toto právo neumožnil.
Žalobca predložil vo veci meritórne dôkazy, rozsudky súdov, uznesenie súdu. Súd prvej inštancie
nevykonal zisťovanie dôkazov. Žalobca predložil súdu prvej inštancie dostatočné množstvo
dôveryhodných dôkazov o tom, že žalovaný v 1/ rade úmyselne sa zbavoval majetku, aby nemohol splniť
svoj záväzok, ktorý mal voči žalobcovi. Pokiaľ bolo povinnosťou žalobcu navrhnúť vykonanie dôkazov na
preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych predpokladov odporovateľnosti, žalobca takéto dôkazy
súdu prvej inštancie včas predložil, nachádzajú sa v spise, všetky relevantné skutočnosti, ktoré boli
predmetom žaloby. Naviac, na pojednávaní žalobca poukázal na to, že žalovaný v 1/ rade bol si vedomý
toho, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností, a to časť pozemno-knižnej parcely mpč. XXXX-
XXXX-XXXX, zapísanej v zápisnici XXXX, k.ú. Y., ďalej parcely mpč. XXXX, zapísanej v zápisnici XXXX,
k.ú. Y., napriek tomu žalovaný v 1/ rade odpredal tieto nehnuteľnosti žalovaným v 2/ a 3/ rade.
Prvoinštančný súd nepovažoval za potrebné ani vypočuť žalovaného v 1/ rade, aby objasnil svoj úmysel
zbaviť sa majetku, aj keď mal nevyrovnané záväzky. Žalobca údajne nepreukázal na strane dlžníka
úmysel ukrátiť jeho pohľadávku, a viac nepreukázal, že žalovanému bol tento úmysel známy. Toto
odôvodnenie je účelové a nepravdivé. Ak niekto odpredá cudzí majetok, ktorý užíva bez právneho
titulu, žalobca má preukázať, že to bol úmysel? Psychický stav nie je možné preukazovať. Žalobca
poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo 109/2007 a Najvyššieho súdu ČR, ktorú
prvoinštančný súd aplikoval neadekvátne. Žalobca predložil súdu doklad od súdneho exekútora, že
žalovaný v 1/ rade nevlastní žiadny exekúciou postihnuteľný majetok, preto sa pohľadávka žalobcu
javí ako nevymožiteľná. Každý má právo na svoje argumenty, nie však na fakty a tieto žalovaní
nemajú, nakoľko ich na pojednávaní nepredložili. Ďalej žalobca namietal presvedčivosť prvoinštančného
rozsudku, keď účastníkom konania bolo upreté právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom, kde sa im odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu. Zápisnicu z pojednávania žalobcovi súd nezaslal.
Naviac, právny zástupca žalobcu oznámil súdu elektronicky, že si uplatňuje nárok z dôvodu určenia
neúčinnosti právneho úkonu, teda odporovateľnosti, ktoré prvoinštančný súd v rozsudku neuviedol.
Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. K odvolaniu zaujal písomné stanovisko žalovaný v 2/ rade, ktorý uviedol, že tvrdenia žalobcu sú
nepravdivé. Prvoinštančný súd vykonal všetky dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a dospel k rozhodnutiu, ktoré je vecne správne. Nie je pravdou, že by sa žalobca nemal
možnosť vyjadriť k predmetu konania. žalobca sa k veci nevyjadril, iba na pojednávaní všeobecne
uviedol, že nehnuteľnosti boli predané pod cenu v Y.. Žalobca teda mal možnosť vyjadriť sa ku
všetkým skutočnostiam, ktoré boli prejednávané a predložiť súdu všetky dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, čo sa však nestalo, naviac, žalobca žaloval pôvodne aj neplatnosť právnych úkonov, na čo
nebol dôvod. Okolnosti v súvislosti s prevodom nehnuteľností, ktoré mali patriť žalobcovi nesúvisia s
prejednávanou vecou, v priebehu konania neboli predložené žiadne informácie s poukazom na zásadu
koncentrácie konania sú bez právneho významu. Žalobca sa nedomáhal práva na náhradu voči tomu,
kto mal z prevodov úspech, ale zažaloval o neúčinnosť a neplatnosť právnych úkonov. Rozhodnutie
prvoinštančného súdu je správne s tým, že súd podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu, ako aj ESĽP nemusí reagovať na všetky argumenty strán konania, ale na tie, ktoré majú pre
rozhodnutie sporu podstatný a rozhodujúci význam, čo sa stalo aj v prejednávanej veci. Keďže v priebehu
konania nebolo preukázané, že nárok je dôvodný, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno, správne
prvoinštančný súd žalobu zamietol, a preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie prvoinštnačného súdu
potvrdil. Žalovaný v 2/ rade si uplatnil trovy konania.

5. K vyjadreniu žalovaného zaujal písomné stanovisko žalobca, ktorý uviedol, že pokiaľ žalovaný
spochybňuje vlastnícke právo žalobcu, žalobca si dovolil uviesť, že každý má právo na svoje argumenty,
nie však na fakty. Žalobca má nespochybniteľné dôkazy o svojom vlastníckom práve, o ktorom rozhodli
súdy prvej inštancie a odvolací súd. Žalobca predložil rozsudky Okresného súdu Košice I sp. zn. 21C
10/2006 zo dňa 21.12.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 6Co 874/2014 zo dňa
28.6.2016. Žalovaný v 3/ rade sám inicioval a navrhoval žalobcovi dohodu na odkúpenie sporných
nehnuteľností, za predpokladu, že si nebude nárokovať finančné plnenie vyplývajúce zo súdnych
rozhodnutí. Preto žalobca neakceptoval uvedený návrh. Nie je pravdou tvrdenie žalovaného v 2/ rade, že
žalobca neuniesol pred súdom prvej inštancie dôkazné bremeno na preukázanie zákonných skutočností.
Žalobca nebol ani vypočutý na súde prvej inštancie a nemal možnosť ani skutočnosti, ktoré uviedol v
žalobe pred súdom, aj obhájiť. Zotrval na dôvodoch svojho odvolania.

6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.
Predmetom konania je určenie odporovateľnosti právnych úkonov, ktoré žalobca presne označil v žalobe
s tým, že ide o kúpne zmluvy uzatvorené medzi spoločnosťou Kerko a.s. (pôvodný názov žalovaného v 1/
rade) a žalovaným v 2/ rade a následne dve zmluvy uzatvorené medzi žalovaným v 2/ rade a žalovaným
v 3/ rade, kde predmetom bol prevod nehnuteľného majetku celkovo za kúpnu cenu 400.000 Sk. Žalobca
tvrdil, že žalovaný prevodom tohto majetku ukrátil veriteľa, teda žalobcu, pretože mal právoplatne
priznanú pohľadávku voči žalovanému v 1/ rade, ktorú vymáhal už súdny exekútor, vo výške 58.558,25
eur. Takto to žalobca špecifikoval aj na vyzvanie prvoinštnačného súdu, pretože pôvodne si uplatňoval
aj nárok na určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Vo vzťahu k jednotlivým nárokom tak, ako to
uviedol prvoinštančný súd, sú skutkové aj právne dôvody odlišné. Keďže žalobca žiadal určiť neúčinnosť
právnych úkonov, jeho nárok bolo možné právne kvalifikovať tak, ako to uviedol prvoinštančný súd podľa
§ 42a, § 42b Občianskeho zákonníka.
Konanie o určenie neúčinnosti právneho úkonu, teda konanie o odporovaní právnych úkonov je konaním,
kde dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby je na strane žalobcu. Prvoinštančný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presne stanovil okolnosti, ktoré je dôležité v priebehu konania zo
strany žalobcu preukázať. Nie je postačujúce preukázanie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a okolnosti,
že došlo k právnemu úkonu, na základe ktorého povinná osoba sa zbavuje svojho majetku, ale je dôležité
preukázať aj to, že ide o platný právny úkon a že týmto právnym úkonom sa ukracuje pohľadávka veriteľa,
teda že majetok dlžníka veriteľa sa zmenšuje. Naviac, je potrebné preukázať aj úmysel dlžníka takýmto
spôsobom sa pripraviť o majetok.
V priebehu konania tak, ako to skonštatoval prvoinštančný súd, nebolo spochybnené, že po uzatvorení
kúpnopredajnej zmluvy nedošlo k vyplateniu kúpnej ceny. Platí teda, že výplata kúpnej ceny ako
skutková okolnosť sporná nebola a že k výplate došlo. Následne prvoinštančný súd sa zaoberal ďalšími
okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie, a to okolnosťou, že došlo k úmyselnému ukráteniu veriteľa,
teda že konanie žalovaných bolo úmyselné. Žalobca tvrdil, že k odpredaju majetku došlo pod cenu.
Táto dôležitá skutková okolnosť, ktorá má vplyv na posúdenie okolnosti v súvislosti s odporovateľnosťou
právnych úkonov však v žalobe žalobcom tvrdená nebola a v priebehu konania nebolo preukázané
žalobcom, že k odpredaju nehnuteľnosti došlo pod cenu. Správne postupoval prvoinštančný súd, keď

na urýchlenie konania a na rozhodnutie veci na jedinom pojednávaní aplikoval sudcovskú koncentráciu
konania, keď na niektoré dôkazy nemusí prihliadať, pokiaľ neboli predložené včas.
Tu je potrebné uviesť, že na okolnosti, ktoré skutkovo vymedzil žalobca až na pojednávaní, žalobca
nepredložil žiadne dôkazy. Preto aplikácia ust. § 149 a § 153 CSP bola zo strany prvoinštančného súdu
správna. Prvoinštančný súd správne aplikoval nielen hmotnoprávny, ale aj procesný predpis, správne
ustálil skutkový stav z dôkazov, ktoré boli súdu predložené a ktoré boli vykonané na pojednávaní,
vychádzajúc zo skutkových tvrdení žaloby a z preukázaných skutkových okolností žalobu zamietol.
Právne posúdenie veci prvoinštančným súdom bolo taktiež správne.

7. Len pre potvrdenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu s poukazom na námietky v odvolaní
je potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca namietal, že v priebehu konania nedostal na pojednávaní slovo, táto
námietka nie je dôvodná. Žalobca v priebehu celého konania, teda od podania žaloby, až do odvolacieho
konania mal zvoleného zástupcu z radov advokátov. Ide o plnomocenstvo, ktoré na základe udelenia
všeobecnej plnej moci podľa § 89 CSP a § 92 CSP umožnilo advokátovi vo veci v mene žalobcu riadne
konať. Aj predvolanie na pojednávanie podľa § 178 CSP, pokiaľ je strana zastúpená zástupcom pre celé
konanie, sa doručuje len tomuto zástupcovi. Tento zástupca dostal pred prvoinštančným súdom slovo,
predniesol žalobu podľa § 181 CSP a § 150 CSP. Vo svojom vyjadrení zástupca žalobcu nenavrhol, aby
bol žalobca vo veci vypočutý podľa § 195 CSP, na základe ktorého výsluchu by bolo možné vykonať
dôkaz výsluchom strany. Súd sám takýto dôkaz vykonať nemohol, pretože mu v tom bránilo ust. § 185
ods. 2, 3 CSP. V danom prípade nešlo o konanie so slabšou zmluvnou stranou alebo konanie, kde dôkaz
mal byť vykonaný oboznámením verejného registra alebo zoznamu. Preto, keď sám žalobca vo veci
nebol vypočutý, neznamená to, že žalobcovi bolo odňaté právo vo veci konať. Bol riadne zastúpený
právnym zástupcom z radov advokátov, ktorý v mene žalobcu riadne konal.

8. Pokiaľ žalobca namietal neprítomnosť žalovaného v 1/ rade na pojednávaní, odvolací súd udáva,
že žalovaný v 1/ rade bol na pojednávanie predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil. Je povinnosťou
súdu predvolať stranu sporu, strana sporu má právo rozhodnúť sa, či sa pojednávania zúčastní alebo
nie. V prípade, pokiaľ strana sporu sa rozhodne po tom, čo mu bolo riadne doručené predvolanie na
pojednávanie, sa tohto pojednávania nezúčastniť, nesie riziko zodpovednosti za prípadný negatívny
výsledok v spore. Pokiaľ strana sporu - žalobca nenavrhol v prejednávanej veci žalovaného - stranu
sporu vo veci vypočuť postupom podľa § 195 CSP, nebol dôvod zo strany súdu vynucovať prítomnosť
žalovaného v 1/ rade priamo na pojednávaní, aj keď nemal právneho zástupcu.

9. To, že žalovaný v 1/ rade neobjasnil zbavovanie sa majetku, táto okolnosť nebola žalobcom
preukazovaná žiadnymi dôkazmi, a teda žalobca nenavrhol výsluch žalovaného v 1/ rade. Prvoinštančný
súd po tom, čo vyhlásil, že na pojednávaní žalovaný nie je prítomný, rozhodol o pokračovaní v konaní
aj bez žalovaného v 1/ rade a nevidel dôvod na odročenie pojednávania podľa § 183 CSP. Pokračoval
v konaní v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany
a v súlade s ustanoveniami o dokazovaní. Tvrdenie žalobcu o tom, že sa žalovaný v 1. rade zbavoval
majetku bol povinný preukázať žalobca.

10. Žalobca ďalej namietal, že súd objektívne neposúdil dôkazy. V prejednávanej veci žalobca
predložil súdu listinné dôkazy, a to list exekútora, kúpne zmluvy, ktoré napádal v žalobe a rozhodnutia
prvoinštančného a odvolacieho súdu o priznaní pohľadávky voči žalovanému v 1/ rade. Tieto listiny
prvoinštančný súd náležitým spôsobom vyhodnotil po tom, čo týmito listinami vykonal dôkaz podľa §
204 a § 205 CSP. Listiny boli žalovaným v priebehu konania doručované, obsah listín nebol nikým
spochybňovaný, prvoinštančný súd na pojednávaní oznámil podstatný obsah týchto listín. Vykonané
dôkazy prvoinštančný súd vyhodnotil podľa § 191 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V priebehu konania žiadne iné okolnosti, než tie, ktoré
boli vykonané dôkazom zistené neboli a neboli ani tvrdené a preukázané. Preto prvoinštančný súd
pri posudzovaní vykonaných dôkazov postupoval v súlade s ust. § 191 CSP a objektívne posudzoval
prostriedky procesného útoku žalobcu. Odvolací súd nezistil, že by žalobca nemal možnosť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom vyjadriť, naopak, na pojednávaní boli strany sporu vyzvané, aby sa v
priebehu konania k vykonaným dôkazom vyjadrili. Žalobca sa k prečítaným listinám nevyjadril.

11. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že súd nevykonal zisťovanie dôkazov v prejednávanej veci. Z
ust. § 185 ods. 1 CSP vyplýva, že súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Zodpovednosť

za výsledok sporu má žalobca, ktorý na to, aby bol úspešný v spore, musí skutkové tvrdenia v žalobe
preukázať dôkazmi, resp. navrhnúť vykonanie dôkazov. Súd rozhodne, ktoré z dôkazov vykoná, sám
súd, vzhľadom na to, že pre konanie sú dôležité zistené skutkové okolnosti (nie skutočné okolnosti)
vychádza z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané. V prejednávanej veci o určenie odporovateľnosti
právneho úkonu nejde o dôkazy, ktoré mali byť vykonané z verejných registrov a zoznamov a ďalej
nejde o konanie, ktoré je s ochranou slabšej strany. Vykonanie dôkazu podľa ust. § 149 CSP je forma
procesného útoku, ktorá závisí vyslovene na strane sporu. Strany sporu sú povinné uplatniť prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany včas, minimálne v žalobe a ďalej v priebehu konania, pokiaľ určité
skutkové okolnosti vyjdú najavo. Je však právom súdu na tieto prostriedky procesného útoku a obrany
neprihliadať, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu. Prvoinštančný súd uviedol v rozhodnutí súdu, že na konkrétne dôkazy žalobcu a tvrdené
skutkové okolnosti žalobcu v súvislosti s nízkou cenou za predaj nehnuteľnosti dôkazy nevykonal,
pretože by to bolo v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami. Žalobca sám žiadne dôkazy
nežiadal vykonať. V rámci sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP) žalobca neuniesol povinnosť
tvrdenia a povinnosť preukázania svojich tvrdení.

12. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný prevádzal aj nehnuteľnosti, ktoré mu nepatrili. Aj v tomto prípade
ide o okolnosti, ktoré v žalobe tvrdené neboli a nebolo na vykonanie týchto tvrdení navrhnuté vykonanie
žiadnych dôkazov. Tieto okolnosti javia sa vo vzťahu k predmetu sporu právne bezvýznamné. Preto táto
okolnosť nemohla mať ani podstatný vplyv na správnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu.

13. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že údajne nepreukázal na strane dlžníka úmysel ukrátiť jeho
pohľadávku, že nepreukázal, že žalovanému bol tento úmysel známy. Poukázal na to, že vedomosť
druhej strany o úmysle je psychický stav, čo samo osebe nie je možné, aby bolo predmetom
dokazovania.
Tu však odvolací súd poukazuje na existujúcu judikátu (Najvyšší súd SR 2Cdo 109/2007), podľa ktorej
predmetom dokazovania môže byť len skutočnosť vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorej sa vnútorné
presvedčenie subjektu (alebo vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno
existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.
A práve žalobca tieto okolnosti vonkajšieho sveta na preukázanie všetkých okolností odôvodňujúcich
prijať zo strany súdu záver o úmysle ukrátiť oprávneného, teda žalobcu, žalobca nepreukázal, neoznačil
žiadne okolnosti a dôkazy a súd nemal na základe akých okolností vonkajšieho sveta tento úmysel ako
vnútorný psychický stav žalovaného v 1/ rade vyhodnotiť.

14. Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu nie je dôvodná. Ust. §
220 ods. 1, 2 CSP určuje presné náležitosti odôvodnenia a písomného znenia súdneho rozhodnutia.
V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
správne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé.
Z obsahu spisového materiálu vyplývajú správne dôvody odôvodnenia napadnutého rozsudku
prvoinštančného súdu. Nie je zrejmé, na základe čoho odvodil žalobca nepreskúmateľnosť rozhodnutia
prvoinštančného súdu. Súd dal žalobcovi odpovede na podstatné okolnosti, ktoré mali rozhodujúci vplyv
pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Súd nemusí reagovať na všetky argumenty strán sporu, ale stačí
len na podstatné, ktoré boli dôležité pre rozhodnutie vo veci.
Z obsahu rozhodnutia prvoinštančného súdu súd reagoval na všetky argumenty žalobcu v priebehu
prvoinštančného konania, na všetky argumenty dal odpovede. Žalobca svoj nárok riadnym spôsobom
nepreukázal, na svoje tvrdenia neuviedol v rámci sudcovskej koncentrácie konania žiadne dôkazy.
Prvoinštančný súd sa so všetkými argumentmi riadne vysporiadal, riadne uviedol dôvody, pre ktoré
žalobe nevyhovel.

15. Žalobca namietal, že prvoinštančný súd rozhodoval o neúčinnosti právnych úkonov a nezaoberal sa
a neuviedol v rozsudku tú okolnosť, že uplatnený nárok (petit) v žalobe bol menený z pôvodného nároku
o určenie neplatnosti právneho úkonu.

Námietka žalobcu je nedôvodná. Prvoinštančný súd sa veľmi podrobne zaoberal skutočnosťou, že
žalobca po výzve súdu na označenie, čo žalobca žiada, uviedol, že žiada určiť neúčinnosť právneho
úkonu. Nežiadal určiť neplatnosť právneho úkonu. Bližšie tieto dôvody prvoinštančný súd odôvodnil v
bode 3.7 napadnutého rozhodnutia.

16. Vzhľadom na uvedené okolnosti, keďže odvolací súd nezistil dôvodnosť odvolacích námietok
žalobcu ani v jednom prípade, prvoinštančný súd vo veci konal správne, s rozhodnutím sa odvolací súd
stotožňuje, napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

17. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262
ods. 1, 2 CSP. V konaní pred odvolacím súdom bol žalovaný v 2/ rade úspešný. Bol právne zastúpený, v
súvislosti s odvolacím konaním mu vznikli trovy konania, preto odvolací súd mu priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením prvoinštančným súdom.
Žalovaní v 1/ a 3/ rade boli v odvolacom konaní, taktiež úspešní. Z obsahu spisového materiálu
žalovaným v 1/ a 3/ rade nevyplývajú žiadne trovy konania, v odvolacom konaní nepodali vyjadrenie a ani
neboli právne zastúpení. Preto im v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a čl. 17 Základných
princípov CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 20. 1. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.