Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/25/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117206266
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117206266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: W. B. S. XXXX/X, V. 7, so sídlom
S. XXXX/X, XXX XX V. X, IČ: XXX XX XXX, E. Y. právne zastúpený GOREJ Legal, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice, IČO: 47 231 939, proti žalovanému: Q. V., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXXX/XX, XXX XX V., zastúpený Q. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R.
XXXX/XX, XXX XX V., o zaplatenie 53.647,- Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 16Csp 69/2017-151 zo dňa06.03.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 53.827,- Kč s 7,05 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 14.338,- Kč od 17.3.2013 do 16.4.2013, zo sumy 16.151,- Kč od 17.4.2013 do 16.5.2013,
zo sumy 17.964,- Kč od 17.5.2013 do 16.6.2013, zo sumy 19.777,- Kč od 17.6.2013 do 16.7.2013,
zo sumy 21.590,- Kč od 17.7.2013 do 16.8.2013, zo sumy 23.403,- Kč od 17.8.2013 do 16.9.2013, zo

sumy 25.216,- Kč od 17.9.2013 do 16.10.2013, zo sumy 27.029,- Kč od 17.10.2013 do 16.11.2013, zo
sumy 28.842,- Kč od 17.11.2013 do 16.12.2013 a zo sumy 30.655,- Kč od 17.12.2013 do zaplatenia
a s 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.813,- Kč od 17.1.2014 do 16.2.2014, zo sumy 3.626,-
Kč od 17.2.2014 do 16.3.2014, zo sumy 5.439,- Kč od 17.3.2014 do 16.4.2014, zo sumy 7.252,- Kč
od 17.4.2014 do 16.5.2014, zo sumy 9.242,- Kč od 17.5.2014 do 16.6.2014, zo sumy 11.232,- Kč od
17.6.2014 do 16.7.2014, zo sumy 13.222,- Kč od 17.7.2014 do 16.8.2014, zo sumy 15.212,- Kč od
17.8.2014 do 16.9.2014, zo sumy 17.202,- Kč od 17.9.2014 do 16.10.2014, zo sumy 19.192,- Kč od

17.10.2014 do 16.11.2014, zo sumy 21.182,- Kč od 17.11.2014 do 16.12.2014 a zo sumy 23.172,- Kč
od 17.12.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %“.

2.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,ževykonanýmdokazovanímbolonespornepreukázané,že
žalovaný je na základe uznesenia Obvodného súdu pre V. X zo dňa 18.3.2005 s dátumom právoplatnosti
14.4.2005 pod sp. zn. 22D/224/2004 vlastníkom bytu č. XX, umiestneného v bytovom dome, popisné
číslo XXXX na T. S. č. 7, V. X, ako aj spoluvlastníckeho podielu č. XXXX/XXXXXX na spoločnýchčastiach bytového domu a spoluvlastníckeho podielu č. XXX/XXXXX na pozemku vedených na LV č.
XXX a XXXX, k.ú. V.. V súvislosti s prechodom vlastníctva k bytu a k spoluvlastníckemu podielu na
spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a pozemku, vznikli žalovanému nielen práva, ale aj

povinnosti tak, ako mu to ukladali stanovy správcu domu, ako aj zmluvy o správe domu uzatvorené dňa
15.6.2005 a 28.2.2007. Žalovaný bol v zmysle článku XIV. bodu 2. písm. j) Stanov povinný spoločenstvu
oznamovať všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozúčtovanie služieb spojených s bývaním, hlavne
zmeny v počte príslušníkov domácnosti, domácnosti nájomcu alebo podnájomcu, pokiaľ je spôsob
rozúčtovania cien služieb alebo určenie výšky príspevkov na správu domu a pozemku závislé od počtu

členov domácnosti, a to najneskôr do 30 dní, kedy ku zmene došlo. Táto povinnosť mu vyplývala aj zo
zmluvyovýkonesprávyuzatvorenejdňa15.6.2005,atočlánkuIII.bodu6.Zástupcažalovanéhovykonal
zmeny v evidencii spolužijúcich osôb, kedy okrem svojich identifikačných údajov uviedol aj údaje svojej
manželky a syna ako spolužijúcich osôb, vrátane ich identifikačných dokladov. Vyjadrenie zástupcu
žalovaného, že nebol osobou oprávnenou konať vo veciach predmetnej bytovej jednotky, súd vyhodnotil
za špekulatívne, pretože sám upozornil žalobcu, že je osobou oprávnenou konať vo veciach predmetnej

bytovej jednotky, žiadal o zaslanie mesačných predpisov s určením spôsobu jeho platieb s tým, že uhradí
všetkynedoplatky,ktorénabytovejjednotkevznikli.Žalobcatakboloprávnenýustáliťpočetspolužijúcich
osôb v bytovej jednotke aj na základe faktických zistení informáciami od vlastníkov ostatných bytových
jednotiek a podľa takto zisteného počtu určiť výšku mesačných nákladov a vykonať ročné rozúčtovanie
nákladov. Samotný zástupca žalovaného uviedol, že sa v predmetnej bytovej jednotke zdržiava 80 až 85

dní v kalendárnom roku. Z uvedeného dôvodu je v zmysle § 2 písm. g) zákona č. 67/2013 Sb. osobou
rozhodnou pre rozúčtovanie služieb, keďže je osobou, u ktorej bolo možné predpokladať, že sa v bytovej
jednotke bude zdržiavať po dobu dlhšiu než 2 mesiace v priebehu zúčtovacieho obdobia. Aj svedeckými
výpoveďami ďalších vlastníkov bytových jednotiek bolo preukázané, že v rozhodnom období rokov 2015
až 2017 uvedenú bytovú jednotku užíval zástupca žalovaného so svojím synom a manželkou. Žalovaný

taktiež neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že v rozhodnom období býval na adrese Y. XX, V., iba súdu
predložil listinu o hlásení trvalého pobytu seba a svojich rodinných príslušníkov, ktorá však nevyvracia
tvrdenie žalobcu, že zástupca žalovaného a jeho rodinní príslušníci užívali predmetnú bytovú jednotku,
čo nesporne vyplynulo z výsledkov vykonaného dokazovania. Zároveň záver, že neužíval predmetný
byt nevyplýva ani z potvrdenia o prechodnom pobyte, z ktorého vyplýva, že jeho trvalý pobyt v O. na

ulici P. č.X bol ukončený XX.XX.XXXX a jeho syn má hlásený trvalý pobyt od 20.11.2013 na adrese
predmetného bytového domu, pričom manželka nemá hlásený trvalý pobyt na území E. Y. Súd preto
uzavrel, že žalovaný cestou svojho zástupcu nepreukázal, že v rozhodnom období užíval na bývanie
iné priestory, preto je možné dospieť k záveru, že domácnosť mal v predmetnej bytovej jednotke spolu
so svojou manželkou a synom. Nebolo preukázané ani to, že daný byt slúžil iba na zriedkavé či náhodilé

návštevy v rozsahu 4-6 dní v mesiaci. Pokiaľ sa týka výšky uplatnenej sumy, tu súd prvej inštancie
vychádzal z toho, že žalovaný nerozporoval žalovanú sumu jednotlivých položkách, namietal len rozsah
užívania zo strany spolužijúcich osôb. Rovnako bola vyhodnotená ako účelová obrana v tom, že k mailu
zástupcu žalovaného malo prístup viac ako dvadsať ľudí, a preto nie je preukázané, že mailovú správu
o tom, že chce uhradiť dlžnú sumu písal on. Súd prvej inštancie poukázal na závery konania vedeného

na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 29C 253/2014 kde sa za rovnakého právneho vzťahu priznalo
plnenie v prospech žalobcu za predošlé obdobie.

3. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie zásadou úspechu v konaní.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovaného, ktorý namietol
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne
posúdenie, ako aj vady konania, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na
to, že súd prvej inštancie postavil svoje skutkové zistenia na nezákonne získanom dôkaze, a to na
základe výpovedí osôb, ktoré sa nachádzajú v spise Okresného súdu Prešov sp.zn. 29C 253/2014.

Poukázal na to, že jedná sa o neprávoplatne skončenú vec a pokiaľ nebol predmetný spis pripojený,
nie je možné z jeho záverov vychádzať. V tomto konaní nemohol žalovaný, respektíve jeho zástupca
konfrontovať týchto svedkov. Poukázal na to, že nie je zrejmé, akým spôsobom súd zistil cudzie právo,
na základe ktorého rozhodol a nepostupoval v súlade s Európskym dohovorom o informáciách v cudzom
práve, teda nie je isté, či zákony, ktoré použil majú obsah a znenie ako je uvedené v rozsudku súdu.

Dôkazy ani v predošlom konaní nepreukázali, že v nehnuteľnosti býval so svojou manželkou a synom,
títo poskytli nepravdivé informácie aj v čestných prehláseniach, pričom samotní svedkovia len podpísali
čestné prehlásenie, ktoré už bolo vopred pripravené. Tvrdenia žalobcu musia byť preukázané bez
akýchkoľvek pochybností, pričom svedkovia mohli maximálne potvrdiť, že konkrétne osoby občasnestretli, čo však nie je preukázaním užívania bytu. Rovnako žalobca nehovorí pravdu v tom, že syn
žalovaného podpísal zoznamy zo schôdze vlastníkov bytov a odsúhlasil aj počet osôb bývajúcich v byte.
S týmito skutočnosťami sa súd nevyporiadal a syn žalovaného nemal ani oprávnenie takéto záväzky

preberaťzažalovaného.Súdsprávneustálil,žežalovanýbývanaúzemíSlovenskejrepublikyasamotná
komunikácia žalobcu bola vedená len so synom žalovaného, pričom ak tretia osoba akýmkoľvek
spôsobom sa vyjadrí vo vzťahu k žalobcovi, nie je možné z takéhoto konania vyvodzovať záväzky pre
žalobcu. Preto emailová komunikácia nemôže byť záväzná. Základný problém je v tom, že uvedená
čiastka nákladov je vypočítaná za tri osoby, pričom jedine žalobca má záujem rozúčtovať náklady na

čo najviac osôb, pričom v tejto veci zneužil žalobca svoje postavenie a keďže žalovaný sa nemôže
zúčastňovať schôdzí, nedozvie sa ani o zmenách, ktoré tam boli prijaté a samotný majiteľ bytu nikdy
neučinil zmenu rozúčtovania na tri osoby, preto je jednanie jeho syna za neho neúčinné a žalovanému
nemôžu z tohto vzniknúť žiadne povinnosti. Žalobca postupuje nepoctivo a zneužíva vyhlásenie susedov
v snahe poškodiť jeho osobu. Rovnako tak údaje na evidenčných kartách nemožno uznať ako dôkaz,
nakoľko syn žalovaného nemal žiadnu právomoc učiniť nejaké zmeny v evidenciách osôb užívajúcich

byt. Karty boli vyrobené účelovo zo strany žalobcu. Poukázal na to, že pokiaľ boli poskytnuté žalobcovi
údaje o ďalších spolubývajúcich osobách, tieto nemohli byť relevantné, nakoľko takáto osoba by musela
učiniť vedomý a informovaný súhlas na to, aby sa jeho osobné údaje spracovali, pričom žalobca tento
súhlas nikdy neposkytol. Samotný žalobca postupuje len v snahe získať vlastný prospech, pričom na
evidenčnej karte je uvedený samotný žalovaný a na tejto karte je uvedená iná úžitková plocha než

na iných kartách. Rovnako sú nesprávne označené spolubývajúce osoby, pričom s týmito kartami bolo
jasne manipulované. Žalobca získal nesprávne údaje vlastnou iniciatívou v rozpore so zákonom a
žalovanému nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie k skutočnostiam, ktoré boli zistené na dožiadanom
úkone pred súdom v V.. Nie je možné, aby svedkovia syna žalovaného videli každý týždeň, nakoľko
to nie je ani technicky možné, pričom súd pri vyhodnocovaní týchto dôkazov hrubo pochybil. Žalovaný

poukázal aj na to, že nemôže svoju nehnuteľnosť užívať bez zbytočného rušenia, nakoľko v okolí sa
nachádzajú prevádzky, ktoré sú hlučné a obťažujú vlastníka bytu. Poukázal na to, že neporušil stanovy
správcu, pričom súd len nekriticky prevzal tvrdenia žalobcu vychádzajúc z čestných prehlásení, ktoré
boli poskytnuté nepravdivo. Rovnako namietol nesprávne vyhodnotenie záveru, že zástupca žalovaného
napriek predloženiu trvalého pobytu na adrese Y. XX, V., nebola táto skutočnosť akceptovaná súdom

prvej inštancie. Samotný syn žalovaného nikdy nemal v úmysle žiť na danom mieste trvalo a dôkazy
z predchádzajúceho konania nemôžu byť použité v tomto konaní. Pokiaľ neprestane žalobca účtovať
platby za tri žijúce osoby, nemôže žalovaný zaplatiť vyúčtovania, a preto navrhoval, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. V replike k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za
zákonné a správne a navrhol ho potvrdiť.

6. Poukázal na to, že žalovaný pokračuje v argumentácii, ktorá bola už predmetom predchádzajúceho
súdneho konania a naopak naďalej sa vyhýba plneniu svojich povinností. Poukázal na to, že súd nijakým

spôsobom neporušil procesné práva žalovaného, pričom zo záverov predošlého konania nepochybne
vyplýva, že byt je užívaný synom žalovaného ako aj jeho rodinou, teda tromi osobami, pričom to, že
samotný syn žalovaného už aj uhrádzal platby za predmetný byt, vyplýva zo súdneho spisu, teda má
oprávnenie konať za žalovaného. Ostatné skutočnosti uvedené v odvolaní označil za špekulatívne a je
nepochybné, že samotný syn žalovaného poskytol identifikačné údaje osôb žijúcich v byte. Tieto údaje

žiadnym spôsobom nezisťoval iniciatívne žalobca.

7. Žalovaný k replike žalobcu uviedol, že trvá na svojich argumentoch a zdôraznil, že žalobca nedodržal
svoje zákonom stanovené povinnosti pri posúdení spornej skutočnosti, a to počtu osôb užívajúcich
byt. Poukázal na to, že súd v danom konaní nemôže prihliadnuť na závery, ktoré boli preukázané v

iných konaniach, pričom samotné preukázanie bytovej jednotky viacerými osobami je povinný preukázať
žalobca. Takisto odmietol informácie o spornej elektronickej komunikácií, pričom to, ak takúto spornú
komunikáciu žalobca uznal, je na jeho riziko. Namietol predloženie identifikačných údajov spolužijúcich
osôb zo strany syna s tým, že z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti a samotný žalobca
znemožňuje, aby mu zaplatil výšku zálohy v správnej sume používaním nečestných praktík.

8. K uvedenému žalobca uviedol, že trvá na svojich predošlých stanoviskách a poukázal aj na to, že
medzičasom došlo k právoplatnému skončeniu predošlého konania potvrdením zo strany odvolacieho
súdu.9. Následne oznámil žalovaný odvolaciemu súdu, že dňa 12.09.2018 bola uzavretá darovacia zmluva
medzi žalovaným a treťou osobou, na základe ktorej daroval predmetný byt tretej osobe, pričom bol

návrh na vklad vlastníckeho práva vzatý späť z dôvodu absencie súhlasu opatrovníckeho súdu.

10. K uvedenému uviedol žalobca, že skutočnosť prevodu vlastníckeho práva na tretiu osobu nie je v
konaní relevantou, nakoľko sa jedná o predošlé obdobie, kedy bol vlastníkom žalovaný, pričom poukázal
na to, že naďalej pokračuje v predošlý stav týkajúci sa neplatenia platieb za služby spojené s užívaním

bytu. Poukázal na to, že predmetné konanie je identické ako konanie v predošlom spomínanom prípade
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 29C 153/2014.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a

2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

14. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku

ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoréboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne

správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

17. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

18. Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva akým spôsobom sa súd vyporiadal s dôvodmi, na ktoré

opätovne odvolateľ v odvolacom konaní poukazuje. Odvolací súd na tieto v poukazuje a s týmito sa
plne stotožňuje.

19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

20. Žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivý proces, keď súd prihliadal na závery predošlého
konania. Predošlé súdne konanie (29C 253/2014) bolo rovnako predmetom prieskumu odvolacieho
súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí (sp.zn. 25Co/61/2017) nezistil žiadne porušenie procesných práv
žalovaného, preto táto odvolacia námietka neobstojí. Je len logické, že súd prvej inštancie vychádzal z
uvedeného konania, ktoré sa týkalo rovnakého nároku za predošlé obdobie za nezmeneného skutkové

stavu. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky
možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach,
právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového
práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na

spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu pre
porušenie zásady „rovnosti zbraní“ nenapĺňa znaky porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces

aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. Tieto odvolacie námietky preto boli vyhodnotené ako
nedôvodné.

21. Imanentným znakom právneho štátu popri neodmysliteľne je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS
36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní

rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne
neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach
na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun

primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom
právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1
Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. I. ÚS 564/2012). K predmetnej
otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. III. ÚS 55/2012,z 22.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 499/2011. Právna istota je stav, v ktorom každý, môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý spravodlivo. V prejednávanej veci nebol zistený dôvod pre odklon od predošlého
rozhodnutia , kedy sa jednalo o rovnaký skutkový stav medzi rovnakými stranami sporu.

22. Odvolací súd poukazuje na dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany
sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté

o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci i
v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci
nebolaalebonemohlabyťpreukázaná,akeďtedavýsledkyhodnoteniadôkazovneumožňujúsúduprijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží
na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
Ak žalovaný tvrdí, že v predmetnom byte nikdy permanentne nebývali tri osoby, bolo jeho povinnosťou

označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočností. Túto povinnosť, podľa
názoru odvolacieho súdu, však žalovaný nesplnil, pretože žiadnym spôsobom nepreukázal svoje
tvrdenia o tom, že v predmetnom byte tri osoby nikdy nebývali. Nepreukázal, napr. kde tieto osoby
bývali, kde pracovali, kde chodil maloletý syn do školy, kde resp. na akej inej adrese sa mali zdržiavať.
Nevyvrátil tak tvrdenia žalobcu. Samotné hlásenie trvalého pobytu má len evidenčný charakter a bez

ďalšieho z neho nemožno vyvodiť záver, že osoba sa na hlásenej adrese aj skutočne zdržiava.

23. Odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 387 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v
podstatných bodoch na nich odkazuje.

24. Odvolací súd opätovne poukazuje, že preskúmal všetky odvolacie námietky žalovaného, konštatuje
však, že tieto nemajú priamy vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. V týchto odvolacích
námietkach žalovaný spochybňuje dôkazy vykonané súdom svedčiacich v prospech žalobcu, poukazuje
na rozpory vo výpovediach svedkov, poukazuje na nedôveryhodné listiny. Tieto tvrdenia však žalovaný
nepreukázal.Odvolacísúd konštatuje,žežiadnetakétopodstatnérozporyuvádzanéžalovanýmnezistil.

25. V danom prípade je nutné vychádzať zo skutkových záverov, podľa ktorých je nepochybne
preukázané, že na pobyt v predmetnom byte boli hlásené tri osoby. Samotné skutočnosti o tom, či
tieto osoby boli správne identifikované vo forme rodného čísla, či bol z ich strany daný súhlas so
spracovaním ich osobných dát, nie sú pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Tu odvolací

súd bral do úvahy skutočnosť, že oznámenie identifikačných údajov je plne v sfére osoby, ktorá toto
robí a za prípadné nesprávnosti nemôže zodpovedať správca bytového domu. Pokiaľ nie je spornou
skutočnosťou, že takéto osoby boli nahlásené ako bývajúce v tomto bytovom dome bez ohľadu na
to, či dali súhlas so spracovaním svojich osobných dát alebo nie, správne vyúčtoval správca platby
spojené s užívaním bytu podľa počtu osôb tri. Správne vychádzal súd prvej inštancie aj zo záverov

predošléhokonania,nakoľkosajednáokonaniemedzitýmiistýmiúčastníkmiohľadomtejistejveci,teda
o zaplatenie platieb spojených s užívaním bytu, pričom tieto závery majú oporu aj v pravidlách formálnej
logiky. Nebolo zo strany žalovaného, respektíve jeho zástupcu žiadnym spôsobom spochybnené to,
že sa jedná o jeho manželku a jeho dieťa, ktoré v tom čase bolo neplnoleté, teda nepochybne bolo
povinné navštevovať školskú dochádzku. Žalovaný, respektíve cestou svojho zástupcu nepredložil

žiadny dôkaz o tom, že by dieťa absolvovalo školskú dochádzku v škole, ktorá je neprimerane vzdialená
k predmetnému bytu a nebolo ani preukázané, že by netvoril spoločnú domácnosť so svojou manželkou
a so svojim synom. Preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré na seba presunul tvrdením, že
v rozhodnom období byt nebol užívaný tromi osobami. Neunesením tohto dôkazného bremena nebola
daná iná možnosť pre súd než vyhovieť podanej žalobe. Správne poukázal súd prvej inštancie na

skutočnosť, že samotnú výšku platieb za užívanie bytu žalovaný nerozporoval, preto táto skutočnosť
nebola spornou medzi stranami sporu.

26. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

27. Pokiaľ sa týka skutočností oznámených ako novoty v odvolacom konaní, týmito sa odvolací súd v
zmysle § 366 CSP nezaoberal, pričom tieto sa týkajú otázky prevodu predmetnej nehnuteľnosti ako aj
otázok vznesených v odvolacom konaní ohľadom nemožnosti užívať byt riadnym spôsobom pre rušenie
zo strany prevádzkovateľov vedľajšieho pohostinského zariadenia.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100%. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).