Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/142/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116206751
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4116206751.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: C. D., nar.
XX.XX.XXXX, G. XX, XXX XX L., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Havlík, s.r.o.,
Damborského 13 Nitra,IČO: 50 361 864 proti žalovanému: P. J., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX/XX, XXX XX
L., zastúpený AKMK s. r. o., Farská 30, Nitra, IČO: 36 859 061, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 15C/129/2016-88 zo dňa 19. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva zo dňa 21.2.2013 uzavretá

medzi darcom P. J. a žalovaným ako obdarovaným, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXX k.ú. G. Y. obec L. ako pozemok p.č. XXXX/X orná pôda o
výmere 1000m2, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Správy katastra zo
dňa 25.3.2013 pod č. V1226/13, je voči žalobcovi právne neúčinná. O trovách konania rozhodol tak, že
žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania ( § 262 ods. 1,2 a § 255 CSP). Svoje rozhodnutie vo
veci samej po právnej stránke odôvodnil ust. § 42a ods. 1,2, § 116 a 117 Občianskeho zákonníka( ďalej
len OZ) ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.2 V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobou podanou na súde dňa 14.03.2016 sa žalobca domáhal
určenia neúčinnosti právneho úkonu- darovacej zmluvy zo dňa 21.2.2013 uzatvorenej medzi darcom P.
J. a žalovaným ako obdarovaným, ktorej vklad do katastra bol povolený rozhodnutím Správy katastra zo
dňa 25.3.2013 pod č. V1226/13 z dôvodu, že túto darovaciu zmluvu uzavreli žalovaný a jeho otec P. J.
s úmyslom ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, ktorú má voči P. J.. Súd vykonaným
dokazovaním mal za preukázané že dlžník žalobcu P. J. je otcom žalovaného P. J. , teda ide o blízke
osoby v priamom rade podľa §116 OZ. P. J. je dlžníkom žalobcu podľa právoplatného trestného rozkazu

Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 2T/264/2012 zo dňa 26.11.2012, právoplatný dňa 21.12.2012 a
jeho pohľadávka je vo výške 39.401,97 eura s príslušenstvom. Dňa 21.2.2013 P. J. ako dlžník žalobcu
a žalovaný P. J. uzavreli darovaciu zmluvu, ktorou dlžník žalobcu P. J. previedol svoje nehnuteľnosti na
syna - žalovaného, čím ukrátil žalobcu ako veriteľa uspokojiť jeho vymáhateľnú pohľadávku z majetku
dlžníka a tento úkon urobil v posledných troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby, ktorá bola
podaná na súde dňa 14.3.2016. Súd ďalej uviedol, že preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť
právnym úkonom svojho veriteľa, nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú

osoby blízke dlžníkovi. V tejto veci bol dlžníkom žalobcu P. J., ktorý je otcom žalovaného , teda ide o
blízke osoby podľa § 116 OZ a v takom prípade úmysel dlžníka zákon predpokladá a je na osobách
dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t.j., že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náležitej
starostlivosti poznať. Súd prijal záver, že žalovaný nepreukázal, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvynemohol poznať úmysel svojho otca ako dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu. Súd z dôvodu
hospodárnosti a efektívnosti konania nevypočul navrhovaného svedka P. J. a vychádzajúc z vykonaného
dokazovania mal za dostatočne preukázaný skutkový stav na základe ktorého prijal záver, že žaloba

je dôvodná, pretože bolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre aplikáciu ust. § 42a ods. 1,2
OZ. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej, samostatným uznesením ( § 266 ods. 1,2 CSP).
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zamietne žalobu a žalovanému prizná
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% alternatívne, aby napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch svojho
odvolania žalovaný ako odvolacie dôvody uviedol že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces ( §365 ods. 1 písm. b CSP). Porušenie práva videl v tom,

že súd neodročil pojednávanie napriek tomu, že o to žalovaný a jeho právny zástupca požiadali a
súd pojednával bez toho, že by postupoval v súlade s ustanoveniam zákona § 183 ods. 2,4
CSP teda, že by mailom alebo telefonicky informoval žalovaného o tom, že žiadosti o odročenie
pojednávania nevyhovuje a vytýčeného pojednávania by sa ako jeho právny zástupca zúčastnil C..
C. T., advokát. Tým, že žalovaného o nevyhovení žiadosti o odročenie pojednávania neupovedomil a

otvoril pojednávanie nariadené na 19.10.2017, súd nekonal v súlade s § 183 ods. 4 CSP. Uvedeným
nesprávnym procesným postupom súd žalovanému znemožnil uskutočniť jemu patriace procesné práva
(právo na obhajobu a právo predkladať dôkazy svedčiace v prospech žalovaného) v takej miere, že
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ako ďalší odvolací dôvod žalovaný uviedol, že
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 365 ods. 1

písm. e/ CSP. Namietal, že súd nevypočul dlžníka- P. J. a nevykonaním tohto dôkazu nemohol súd
dostatočne zistiť rozhodujúce skutočnosti. Ako ďalšie odvolacie dôvody žalovaný uviedol, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm.f)
CSP) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec i( § 365 ods. 1 písm.h)
CSP. Poukázal na to, že k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní

napriek odporovateľnému právnemu úkonu taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ
uspokojil. Žalovaný je toho názoru, že dlžník v čase podania odporovacej žaloby, rovnako aj v čase
uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu disponoval dostatočným majetkom, z ktorého bolo a
zároveň aj naďalej je možné uspokojiť pohľadávku žalobcu v jej celkovej výške. Dlžník je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, parc. č. XXXX/X, orná pôda o výmere 1000 m2 v

podiele 1/1 k celku. Znaleckým posudkom č. 204/2015 vypracovaným Ing. Otom Pisoňom bola hodnota
pozemku určená vo výške 29.220,- eur. Uvedený pozemok má rovnakú výmeru a umiestnenie ako
pozemok, ktorý bol predmetom prevodu darovacej zmluvy, ktorú žalobca v tomto konaní odporuje, z
čoho možno vyvodiť, že má aj porovnateľnú hodnotu. Dlžník je podielovým spoluvlastníkom aj iných
nehnuteľností a to nehnuteľnosť vedená Okresným úradom Nitra na LV č. XXXX, katastrálne územie

G. Y. ako parc. č. XXXX/XX, orná pôda o výmere 611 m2 v podiele 4/19 k celku, ďalej je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti v zastavanom území obce vedenej na LV č. XXXX, pre okres N., obec D., parc.
č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 2358 m2 - výrobná hala so súpisným číslom XXX
postavená na parcele č. XXXX/XX v podiele 1/1 k celku. Hodnota týchto nehnuteľností nebola uvedeným
znaleckým posudkom určená, je však zrejmé, že bude minimálne vo výške 30.000,- eur. Dlžník je

podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti vedenej Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom na
LV č. XXX pre okres L.. Ku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka bolo súdnym exekútorom
zriadené exekučné záložné právo v prospech žalobcu už v roku 2015. Zároveň súdny exekútor vydal
exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti. Faktom je, že uzatvorením darovacej
zmluvy (právneho úkonu, ktorému žalobca odporuje) nedošlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka,

ktoré by malo za následok čo i len čiastočné ohrozenie uspokojenia žalobcovej pohľadávky. Vychádzajúc
z uvedeného darovacia zmluva nepredstavuje ohrozenie uspokojenia žalobcovej pohľadávky a nie sú
naplnené zákonné predpoklady na rozhodnutie o neúčinnosti tohto právneho úkonu voči žalobcovi.
Žalobca predloženými dôkazmi nepreukázal kvalifikované skrátenie dlžníkovho majetku, ani čiastočné
ohrozenie uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Žalovaný poukázal, že jediný úmysle dlžníka,

ktorý mu bol v čase uzatvorenia darovacej zmluvy, ako aj v čase vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností na základe darovacej zmluvy známy, a ktorý žalovanému dlžník oznámil, bolo zabezpečiť
pre žalovaného ako syna dlžníka pozemok pre budúcu výstavbu rodinného domu v jeho susedstve. Len
tento úmysel otca žalovaného mu bol v čase podpisu darovacej zmluvy ako aj jej vkladu do katastranehnuteľností známy. Pozemok, ktorý bol predmetom darovacej zmluvy jeho otec kúpil v roku 2008 v
úmysledarovaťmuho,akbysarozhodolstavaťrodinnýdom,čižeúmyseldlžníkadarovaťmupredmetný
podzemok, mu bol známy už od roku 2008. Zároveň namietal, že súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz

( výsluch dlžníka) a preto nemohol dostatočne zistiť rozhodujúce skutočnosti v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. e) CSP a to, že ani pri náležitej starostlivosti by žalovaný nemohol rozpoznať iný úmysel dlžníka
uzatvoriť darovaciu zmluvu, než úmysel zabezpečiť pre syna pozemok pre výstavbu rodinného domu
v jeho susedstve, že majetok dlžníka postačoval a aj naďalej postačuje na uspokojenie pohľadávky
žalobcu a že uzatvorením darovacej zmluvy nedošlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníka, a

tým ani k čiastočnému ohrozeniu uspokojenia žalobcovej pohľadávky.
3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že žalovaný mal od doručenia predvolania
na pojednávanie dostatok času a priestoru na zabezpečenie si včas právneho zástupcu, pričom
nepreukázal, aké konkrétne prekážky a okolnosti mu v tom bránili. Ďalej uviedol, že nie je možné
akceptovať udelenieplnejmociadvokátovivkrátkomčasepredtermínompojednávaniaapretoodvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nie je daný. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného že k
ukráteniu žalobcu uzatvorením darovacej zmluvy nedošlo s poukazom na iný majetok jeho otca, z
ktorého mohla byť pohľadávka uspokojená. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutočnosť, že iný
majetok postačuje pre uspokojenie celej pohľadávky žalobcu, žalovaný v konaní riadnym spôsobom
nepreukázal. Nepostačuje len poukázať na listy vlastníctva a ich doloženie do súdneho spisu, ale ak

chcel žalovaný uniesť dôkazné bremeno tvrdenia, mal poskytnúť relevantné dôkazy na preukázanie
svojho tvrdenia, že hodnota majetku dlžníka jednoznačne prevyšuje výšku pohľadávky žalobcu.
Žalovaný v odvolaní poukázal na dva znalecké posudky, jeden znejúci na sumu 29.220,- eur a
druhý na sumu 2.459,44 eura, čo spolu predstavuje 31.679,44 eura, teda sumu, ktorá nedosahuje ani
len hodnotu istiny žalovanej pohľadávky. Ostatné dve nehnuteľnosti, na ktoré poukazuje žalovaný v

odvolaní, neboli riadnym spôsobom ocenené a žalovaný uviedol len svoj osobný odhad ich hodnoty
bez relevantného dôkazu. Žalobca je toho názoru, že je procesnou zodpovednosťou strán sporu riadne
a včas predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom žalovaný tak v súvislosti s tvrdením o
hodnote majetku dlžníka neučinil. Ďalej uviedol, že darovaním pozemku patriaceho dlžníkovi svojmu
synovi teda jednoznačne došlo k sťaženiu uspokojenia jeho pohľadávky ako veriteľa, pričom žalovaný v

konaní na súde prvej inštancie nepreukázal opak. K námietke žalovaného, že súd odmietol vykonať ním
navrhovanýdôkaz,atovýsluchdlžníkaP.J.,poukázal na§185ods.1CSP,podľaktoréhosúdrozhodne,
ktorý z navrhovaných dôkazov vykoná. V situácii, keď bolo zrejmé, že žalovaný nemá na preukázanie
svojich tvrdení žiadne relevantné dôkazy a snažil sa účelovo odročiť pojednávanie ospravedlňovaním
neúčasti advokáta, na ktorého účasti žalovaný trval a na to, že poverený koncipient nemal byť oprávnený

zúčastniť sa pojednávania, súd správne rozhodol, že navrhovaný dôkaz nevykoná. Pokiaľ ide o tvrdenie
žalovaného, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy nemal vedomosť o pohľadávke žalobcu voči
dlžníkovi, uviedol, že predmetný trestný rozkaz bol dlžníkovi doručený dňa 12.12.2012. Trestný rozkaz
nadobudol právoplatnosť už dňa 21.12.2012, pričom darovaciu zmluvu dlžník uzatvoril so žalovaným
dňa 21.2.2013, teda po právoplatnosti trestného rozkazu, ktorý zaväzoval dlžníka ( otca žalovaného)

na plnenie. Na záver uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny, zákonný a náležite
odôvodnený a preto ho navrhol potvrdiť a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté,
v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania( §359,§ 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie

spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379 a § 380 CSP) a viazaný
skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie( § 383 CSP), prejednal odvolanie žalovaného
bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia pri
splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

5. Predmetom tohto konania je žaloba opierajúca sa o ustanovenie § 42a ods. 1,2 Obč. zákonníka
o určenie, že darovacia zmluva zo dňa 21.02.2013 uzatvorená medzi žalovaným a jeho otcom P.
J. je voči žalobcovi právne neúčinná. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel z dôvodu splnenia zákonných podmienok pre
úspešnosť žaloby podľa § 42a ods. 1,2 Obč. zákonníka. Vo všeobecnosti účelom odporovateľnosti ako

inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok
(veci, práva, pohľadávky) na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu
voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu
odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Vymáhateľnou je pohľadávka,ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle Civilného sporového poriadku alebo je vykonateľná
podľa iných procesných predpisov [zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb., o

správnom konaní (Správny poriadok), zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok)]. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie
(zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Ďalším
predpokladom odporovateľnosti je, že k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať, došlo v posledných
troch rokoch, počítaných spätne od urobenia úkonu, ktorým sa odporuje; na uplynutie lehoty troch rokov

súd prihliada z úradnej povinnosti, pretože nárok na odporovanie zaniká; ide o prepadnú (prekluzívnu)
lehotu. Podmienkou odporovateľnosti je aj to, že právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak
tento úmysel bol druhej strane známy, a musí dôjsť k skutočnému (faktickému) ukráteniu. Úmysel ukrátiť
veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo
medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Uvedené neplatí,
ak druhá strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla

rozpoznať. Odporovateľnosť možno uplatniť len žalobou alebo vzájomnou žalobou a k vysloveniu
neúčinnosti môže dôjsť iba súdnym výrokom; nemožno ju teda riešiť ako predbežnú otázku iba v
odôvodnení súdneho rozhodnutia. Aktívna legitimácia prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý bol
ukrátený napadnutým právnym úkonom za predpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku.
Pasívnu legitimáciu v konaní, predmetom ktorého je odporovateľný právny úkon, má ten, kto mal z

odporovateľného právneho úkonu prospech (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka), t. j. ten, kto mal
z odporovateľného právneho úkonu prospech alebo v čí prospech bol právny úkon urobený (§ 42a
ods. 2). Pasívne legitimovanou je tiež blízka osoba uvedená v § 116 a 117 (§ 42a ods. 3), pri ktorej
platí vyvrátiteľná domnienka o úmysle ukrátiť veriteľa dlžníka. Dôkazným bremenom zákon zaťažuje
druhú stranu odporovateľného úkonu, keďže ustanovuje, že táto domnienka neplatí len vtedy, ak

druhá strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa. Ak žalovaný (blízka osoba) mieni dosiahnuť zamietnutie žaloby, musí dokazovať vynaloženie
náležitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa.
V tejto spojitosti má žalovaný nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj
dôkazné bremeno. Právnym dôsledkom úspešnej odporovacej žaloby je, že žalobca môže požadovať

uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku,
a preto môže navrhnúť exekúciu napríklad predajom veci tak, ako keby vec ešte stále vlastnícky patrila
dlžníkovi.

6. Ak mal byť žalobca v konaní úspešný, musel v zmysle § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka

preukázať, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku a že dlžník v posledných troch rokoch urobil
právny úkon, ktorým ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, pričom žalovaný, ktorý
je dlžníkovi osobou blízkou nepreukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu nemohol ani pri náležitej
starostlivosti poznať. Napokon podmienkou úspechu v konaní bolo aj preukázanie toho, že dlžníkov
majetok sa zmenšil natoľko, že z neho nemožno pohľadávku žalobcu uspokojiť.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie ktoré mu predchádzalo a zistil, že nie je daný ani jeden z uvádzaných odvolacích dôvodov.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.b) CSP „ že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces“ . Žalovaný porušenie práva videl v tom, že súd neodročil
pojednávanie napriek tomu, že o to žalovaný a jeho právny zástupca požiadali a súd pojednával bez
toho, že by postupoval v súlade s ustanoveniam zákona § 183 ods. 2,4 CSP. Odvolací súd po
oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 183
a§184CSPakpojednávanieneodročilapretonamietanýodvolacídôvodneobstojí.Zospisuvyplýva,že

súd doručil prostredníctvom mestskej polície v Nitre žalovanému dňa 03.08.2017 termín pojednávania
na deň 19.10.2017. Dňa 18.10.2017 meilom doplneným písomným podaním doručeným súdu
19.10.2017 žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu ospravedlnil neúčasť na pojednávaní
a žiadal o jeho odročenie. Z doloženého splnomocnenia vyplýva, že deň pred pojednávaním sa dal
žalovaný právne zastúpiť advokátskou kanceláriou a tento splnomocnený zástupca ospravedlňoval

svoju neprítomnosť na pojednávaní a žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že pre krátkosť času
nemal možnosť sa oboznámiť s právnou vecou v potrebnom rozsahu. Zároveň ospravedlňoval neúčasť
žalovaného na pojednávaní z dôvodu, že žalovaný nesúhlasí s pojednávaním bez prítomnosti jeho
právneho zástupcu. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 19.10.2017 vyplýva, že na pojednávanie sa dostavilžalobca a jeho právny zástupca , splnomocnená koncipientka advokátskej kancelárie zastupujúcej
žalovaného a žalovaný sa nedostavil. Súd nevyhovel žiadosti o odročenie pojednávania, vec prejednal
a rozhodol. V napadnutom rozsudku odôvodnil, prečo neodročil pojednávanie s poukazom na ust. § 183

CSP majúc za to, že žalovaným uvádzaný dôvod pre ktorý sa na pojednávanie nedostaví, nie je dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, pretože žalovaný mal dostatok času od doručenia mu predvolania
na pojednávanie ( 03.08.2017) do termínu pojednávania ( 19.10.2017) zvoliť si právneho zástupcu skôr
ako deň pred pojednávaním.
8.Ďalšímodvolacímdôvodompodľa§365ods.1písm.e)CSP bolo nevykonanie navrhnutýchdôkazov

potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré videl žalovaný v tom, že súd nevypočul
dlžníka- P. J. a nevykonaním tohto dôkazu nemohol súd dostatočne zistiť rozhodujúce skutočnosti.
Zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo dňa 19.10.2017 vyplýva, že substituent
advokáta žalovaného navrhol vypočuť ako svedka P. J. na preukázanie, že žalovaný nemal vedomosť
o tom, že existuje pohľadávka voči žalobcovi ako aj na existenciu iného majetku dlžníka, z ktorého
môže byť uspokojená pohľadávka žalobcu. Súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, čo odôvodnil

hospodárnosťou a efektívnosťou konania. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nepovažoval
za potrebné vypočutie dlžníka v tejto veci, pretože existencia vymáhateľnej pohľadávky bola dostatočne
preukázaná listinnými dôkazmi ( právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu) a pokiaľ ide o iný majetok
z ktorého by mohla byť pohľadávka uspokojená, na preukázanie tejto skutočnosti by nepostačila
výpoveď navrhovaného svedka a preto ani tento dôvod odvolania neobstojí.

9. Odvolací súd po zistení, že nie sú dané žalovaným namietané odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b) a písm.e) CSP pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku z hľadiska splnenia
podmienok ust. § 42a OZ.
10. Najskôr sa odvolací súd zaoberal včasnosťou podanej žaloby v zmysle ust. § 42a ods. 2 OZ, teda či
bola žaloba podaná na súd v trojročnej prekluzívnej lehote. Pretože súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku len konštatoval, že táto lehota bola splnená, bez bližšieho zdôvodnenia a strany sporu sa k
tejto problematike tiež pred súdom prvej inštancie bližšie nevyjadrili, odvolací súd v zmysle ust. § 382
CSP vyzval strany sporu na vyjadrenie k možnému právnemu posúdeniu veci v zmysle ust.§ 42a ods.
2 OZ v spojení s § 42b ods. 1 OZ ( včas uplatnený nárok na súde) a obe strany sa písomne vyjadrili.
10.1 Žalobca vo vyjadrení uviedol, že lehota v trvaní troch rokov v zmysle ust. § 42a ods. 2 OZ

sa počíta a plynie odo dňa, kedy bol urobený dotknutý právny úkon. V prípade prevodu práva k
nehnuteľnosti dlžníka, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností, začína 3. ročná lehota na uplatnenie
práva odporovať právnym úkonom dlžníka plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli právne
účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Trojročná lehote na uplatnenie práva odporovať právnym
úkonom dlžníka začína preto v týchto prípadoch plynúť dňom nasledujúcim po dni vzniku účinkov vkladu

práva do katastra nehnuteľností. Odporovacou žalobou napadol žalobca neúčinnosť darovacej zmluvy
uzatvorenej medzi dlžníkom žalobcu P. J. a žalovaným, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Správy
katastra zo dňa 25.3.2013 pod č. V 1226/13. Žalobcovi začala plynúť 3. ročná prekluzívna lehote na
podanie odporovacej žaloby dňa 26.3.2013. Žalobca podal žalobu na súd dňa 14.3.2016, t. j. v 3. ročnej
prekluzívnej lehote.Dôkazyotýchtoskutočnostiachsúsúčasťousúdnehospisu.Žalobcajetohonázoru,

že na základe ustálenej judikatúry súdov bola žaloba podaná včas ( rozhodnutie NS ČR sp.zn. 31 Cdo
619/2000- Rc 41/2001, NS ČR sp.zn. 30Cdo 531/2009).
10.2 Žalovaný zastal názor, že kúpna zmluva aj darovacia zmluva je právnym úkonom, ktorého
vznik sa viaže na jeho platnosť a účinnosť. Preto sa za deň vzniku /uskutočnenia darovacej zmluva
považuje deň, kedy je zmluva platná a účinná, t. j. deň jej uzatvorenia. Uviedol, že uzatvorenú darovaciu

zmluvu považuje za platný právny úkon, ktorý bol uskutočnený dňa 21.02.2013. Rovnako je nevyhnutné
darovaciu zmluvu považovať aj za účinný právny úkon, nakoľko v prípade neúčinného právneho
úkonu (neúčinnej darovacej zmluvy), by nebolo možno uskutočniť vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Skutočnosť, že vecno-právne účinky vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
nastávajú až právoplatným rozhodnutím príslušného okresného úradu o povolení vkladu vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností, nemá žiadny vplyv na obligačno-právne účinky zmluvy, ktoré nastávajú
bezohľadunarozhodnutiepríslušnéhoorgánu.Účinnosťdarovacejzmluvytedapredstavujeskutočnosť,
že je možné úspešne sa domáhať plnenia zo zmluvy, ktorým je samotný prevod vlastníckeho práva.
Z uvedeného je nevyhnutné vychádzať aj pri určovaní začiatku plynutia prekluzívnej trojročnej lehoty.
Prekluzívna lehota začína plynúť dňom uskutočnenia právneho úkonu, ktorým je deň uzatvorenia

darovacej zmluvy. Deň, keď sa darovacia zmluva stala platnou a účinnou. Darovacia zmluva bola
uzatvorená dňa 21.2.2013. V prípade uzatvorenia odporovanej darovacej zmluvy prekluzívna lehota
začala plynúť dňa 21.02.2013 a uplynula dňa 21.02.2016. V uvedenej prekluzívnej lehote bol žalobca
oprávnený podať odporovaciu žalobu na súde, čo však nespravil. Žaloba bola podaná na súde až dňa14.03.2016, t. j. po uplynutí prekluzívnej lehoty. Žalobca určil začiatok uplynutia prekluzívnej lehoty
na deň zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Takýto postup nemožno považovať za
správny a v súlade so zákonom z dôvodu, že vklad vlastníckeho práva nie je právnym úkonom, ale

je len následkom právneho úkonu. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností je to, čo sa
darovacou zmluvou ako dvojstranným právnym úkonom sleduje, preto nie je možné začiatok plynutia
prekluzívnej lehoty viazať na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností Na podporu svojho
tvrdenia poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/ 153/2009 zo dňa 27.10.2010 a rozsudok NS SR
sp.zn. 2 Obdo V 1/2014 zo dňa 28.04.2016.

10.4 Odvolací súd zastal názor, že žalobca podal žalobu v prekluzívnej 3. ročnej lehote v zmysle ust. §
42a ods. 2 OZ. Vychádzajúc zo znenia ust. § 42a ods. 2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý
dlžník „ urobil „ v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Prevod práva k nehnuteľnosti
dlžníka, ktorý sa zapisuje do katastra nehnuteľností , na osoby blízke dlžníkovi možno považovať za
odporovateľný právny úkon len vtedy, ak na jeho základe došlo k vkladu práva do katastra nehnuteľností.
Tento záver oprel odvolací súd o rozhodnutie Rc/41/2001 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí

a stanovísk ČR a uvedené aj vo Veľkom komentári k Občianskemu zákonníku ( W.) I. diel na strane
325. Podľa tohto rozhodnutia „ pri právnych úkonoch, na základe ktorých vznikajú práva vkladom do
katastra nehnuteľností , možno podľa ust. § 42a ods. 2 OZ považovať za právny úkon urobený dlžníkom,
prípadne právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, len taký právny úkon,
na základe ktorého bolo vložené právo do katastra nehnuteľností . Trojročné lehoty pre uplatnenie práva

odporovať právny úkon dlžníka preto v týchto prípadoch začínajú plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku
ktorému vznikli účinky vkladu do katastra nehnuteľností“. Rovnako aj rozhodnutie NS ČR z 12. 6. 2008
sp.zn.21Cdo4333/2007„zarozhodnýokamihpreposúdenie ekvivalentnostiprevodudlžníkovhopráva
je jeho účinnosť; pri nehnuteľnostiach zapisovaných do katastra nehnuteľností je ním deň, ku ktorému
nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností „ ( viď Veľký komentár Obč. zákonníka I diel str.

326 ). Odvolací súd k tomu dodáva, že zmluva o prevode nehnuteľností predstavuje tzv. nadobúdací
titul. Jej uzatvorením síce vznikajú jej účastníkom práva a povinnosti, ale k prechodu vlastníctva
podľa nej ešte nedochádza, ten nastáva až vkladom vlastníckeho práva vykonaným na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení. Aj keď dlžník uzavretím zmluvy prejaví
vôľu previesť nehnuteľnosť na iného a aj keby tým sledoval úmysel ukrátiť uspokojenie pohľadávky

svojho veriteľa, právnej sféry tohto veriteľa sa to nedotýka, pretože samotným uzavretím zmluvy sa
nadobúdateľ(darca)eštenestalvlastníkomnehnuteľnosti,ktorázatiaľtvorímajetokdlžníka.Kukráteniu
uspokojenia pohľadávky veriteľa môže dôjsť až tým, že veriteľ prestane byť vlastníkom prevádzanej
nehnuteľnosti.
11. Odvolací súd sa ´dalej zaoberal tým, či boli splnené aj nasledujúce zákonné podmienky

odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42 a ods. 1,2 OZ a to existencia vymáhateľnej pohľadávky
žalobcu voči otcovi žalovaného, ukrátenie jej uspokojenia v dôsledku bezodplatného prevodu
nehnuteľného majetku P. J. na žalovaného uzatvorením uvedenej darovacej zmluvy s úmyslom
ukrátiť uspokojenie žalobcovej pohľadávky. Existencia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči otcovi
žalovaného bola preukázaná rozhodnutím súdu v konaní sp.zn. 2T/264/2012 zo dňa 23.12.2012

vo výške 39.401,97 eura ( § 42a ods. 1,2 OZ).z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
bolo prukázané, že v čase uzatvorenia spornej darovacej zmluvy boli darca P. J. a žalovaný blízkymi
osobami v zmysle ust. § 116 OZ( otec a syn) a preto sa súd ďalej zaoberal tým, či žalovaný ani pri
náležitej starostlivosti nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Konštatoval, že žalovaný
neuniesolvtomtosmeredôkaznébremeno,lebonepreukázal,žepriuzatváranízmluvyvynaložilnáležitú

starostlivosť o to, či touto zmluvou nedôjde k zbaveniu sa majetku zo strany jeho otca s úmyslom
ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením tejto otázky súdom prvej
inštancie a na dôvažok dodáva, že posúdením požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany
blízkej osoby dlžníka, sa už zaoberal NS SR vo svojom uznesení z 30.03.2017 sp.zn. 5Obdo/4/2016 ( R
67/2017)vktoromvyslovilnázor,že“blízkaosobadlžníkasamôžežalobepodľa§42aOZúčinneubrániť

ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala
s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla
dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby
dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť
žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to

predpokladá ust. § 42a OZ“. Odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci konanie žalovaného
v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jeho snahe zistiť, alebo sa aspoň
dozvedieť o úmysle otca (dlžníka) ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Žalovaný nepreukázal, že by v tejto
súvislosti vyvinul takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohol ukracujúci úmysel otca (dlžníka)rozpoznať alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Navyše žalovaný v konaní ani netvrdil, že by takúto
činnosť v čase uskutočnenia odporovaného úkonu vôbec vyvinul. Obrana žalovaného len s poukazom
na to, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy mal vedomosť len o tom, že otec kúpil darovaný

pozemok ešte v roku 2008 s úmyslom darovať mu ho pre budúcu výstavbu rodinného domu v jeho
susedstve, nemôže obstáť z hľadiska preukázania vynaloženia náležitej starostlivosti blízkej osoby aj
s ohľadom na to, že otec žalovaného bol dlžníkom viacerých veriteľov, nebol schopný plniť svoje splatné
záväzky a zmaril uspokojenie pohľadávky žalobcu ako svojho veriteľa na úkor iných veriteľov, za čo
bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom sp. zn. 2T/264/2012 zo dňa 26.11.2012 a zároveň mu

bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako poškodenému sumu 39.401,97 eura , ktorá suma bola
priznaná žalobcovi vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11 Cb/85/2005-375
zo dňa 09.10.2009. Otec žalovaného napriek existencii právoplatných a vykonateľných rozhodnutí svoju
pohľadávku žalobcovi neuhradil, ale darovacou zmluvou zo dňa 21.02.2013 daroval svoju nehnuteľnosť
žalovanému. Na základe skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd dospel k
záveru, že žalovaný v súvislosti s predmetnou darovacou zmluvou v konaní nepreukázal, že vo vzťahu

k úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa postupoval s náležitou starostlivosťou.
12.K ďalšej námietke žalovaného, že dlžník v čase podania odporovacej žaloby a rovnako aj v čase
uskutočnenia odporovaného právneho úkonu ( darovacej zmluvy) disponoval iným majetkom , z ktorého
mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu, odvolací súd uvádza, že ani táto obrana žalovaného
neobstojí. Skutočnosť, že iný majetok postačuje pre uspokojenie pohľadávky žalobcu, žalovaný v

konaní pred súdom prvej inštancie riadnym spôsobom nepreukázal. Nepostačuje len poukázať na listy
vlastníctva a ich doloženie do súdneho spisu. Ak chcel uniesť dôkazné bremeno tvrdenia, mal poskytnúť
relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že hodnota majetku dlžníka jednoznačne prevyšuje
výškupohľadávkyžalobcu,čo všakpredsúdomprvejinštancieneurobil aažvodvolaní špecifikovalaký
má dlžník majetok, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu, na čo odvolací súd nemohol

neprihliadať s poukazom na ust. § 366 písm. d /CSP ( novoty v odvolacom konaní). Žalovanému nič
nebránilo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázať, že jeho otec ako dlžník mal iný majetok v
takej hodnote, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu.
13. V danej veci bolo podstatné zistiť, či žalobca má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, čí dlžník
v posledných troch rokoch urobil právny úkon, ktorým ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky

žalobcu a žalovaný, ktorý je osobou blízkou, preukázal, že úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu nemohol
ani pri náležitej starostlivosti poznať. Tieto zákonné podmienky úspechu žaloby boli podľa názoru
odvolacieho súdu splnené a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie , ktorým žalobe vyhovel,
ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.
14. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1

CSP o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov v celom rozsahu. O výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na

súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).