Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/198/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5918201721
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5918201721.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky
JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci
žalobcov: 1/ Budavári Kapu Kft., so sídlom: Kapisztrán tér 1., 1014 Budapešť, Maďarsko, Reg.:
01-09-952764, 2/ Budapest Főváros XII. Kerület Hegyvidéki Önkormányzat, so sídlom H-1126,
Budapest, Böszörményi út 23-25, Maďarsko, Reg.č.: 735759, v zast.: Ungarische Autobahn Inkasso

GmbH, 3./ XIII. Kerületi Közszolgáltató Zrt., so sídlom Béke ú. 65, 1131 Budapešť, Maďarsko, Reg.č.:
01-10-042850, v zast.: Ungarische Autobahn Inkasso GmbH, Reg.: Landshut HRB 8413, so sídlom
Schellenbruckplatz 49 D-84307, Eggenfelden, konajúci prostredníctvom Lobmayer Laszló, konateľ
(Ungarische Autobahn Inkasso GmbH), 4/ Belváros-Lipótváros Közterület-felügyelet, so sídlom 1054
Budapešť, Bajcsi-Zsilinszky út 34., Maďarsko, ID č.: 15767123-2-41, 5/ FEV IX. Zrt., so sídlom 1093
Budapest, Csarnok tér 3-4. fszt. 2., Maďarsko, Reg.č.: 01-10-041862 v zast.: Ungarische Autobahn

Inkasso GmbH, 6/ SZOVA Nonprofit Zrt., so sídlom: 9700 Szombathely, Welther Károly utca 4,
Maďarsko, Reg. č.: 18-10-100680, v zast.: Ungarische Autobahn Inkasso GmbH, žalobcovia 1/ - 6/
zastúpení spoločnosťou PETKOV & Co s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50
430 742, proti žalovaným: 1/ - 233/: Držitelia motorových vozidiel podľa prílohy žaloby, o nejasnom
podaní žalobcov, o odvolaní žalobcov v rade 1/ - 6/ proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok, č.k.
10C/24/2018-233 zo dňa 16. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Ružomberok, č.k. 10C/24/2018-233 zo dňa 16. júla 2019
p o t v r d z u j e .

Žalovaným v rade 1/ až 233/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie postupom podľa § 129 ods. 3 CSP v spojení s § 132
ods. 1 CSP a § 133 ods. 1 a 2 CSP podanie žalobcov doručené Okresnému súdu Ružomberok dňa
19.09.2018 odmietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že podaním zo dňa 19.09.2018 (ktoré
podľa obsahu by mohlo byť žalobou - poznámka odvolacieho súdu) sa žalobcovia domáhali, aby
súd uložil každému zo žalovaných v rade 1/ až 233/ označených ako držitelia motorových vozidiel
podľa prílohy žaloby jednotlivo zaplatiť žalobcom v rade 1/ až 6/ sumu vo výške 18.040,00 HUF v

lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku titulom nezaplatenia parkovného na parkoviskách v správe
jednotlivých žalobcov v Maďarskej republike zo strany žalovaných, ktorí sú držitelia motorových vozidiel
so slovenským evidenčným číslom vozidla.
2. Nakoľko predmetné podanie nespĺňalo zákonné náležitosti žaloby, súd uznesením č.k.
10C/24/2018-117 zo dňa 09.11.2018 vyzval žalobcov, aby v lehote 15 dní od jeho doručenia doplnili
chýbajúce náležitosti vyžadované ustanovením § 132 ods. 2 CSP tak, že riadne označia žalovaných,

a to fyzické osoby menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia
alebo iným identifikačným údajom a právnické osoby názvom alebo obchodným menom, adresousídla a identifikačným číslom organizácie, ak je pridelené. Súd zároveň poučil žalobcov o následkoch
nedoplnenia podania v súdom určenej lehote (§ 129 ods. 2, 3 CSP). Nakoľko žalobcovia v stanovenej
lehote neodstránili vady podania, súd podanie uznesením č.k. 10C/24/2018-120 zo dňa 01. februára

2019 odmietol. Na základe odvolania žalobcov Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 6Co/81/2019-173 zo
dňa 29.03.2019 zrušil uznesenie okresného súdu č.k. 10C/24/2018-120 zo dňa 01.02.2019 a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Okresný súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/68/2017 zo dňa 28.02.2019,

v ktorom najvyššia súdna autorita vyslovila právny názor aktuálny k vzniknutej zásadnej otázke v danej
súdenejveci.Akpodaniežalobcunemánáležitostižalobytýkajúcesaoznačeniažalovanéhopodľa§133
až § 135 CSP a napriek výzve súdu tieto vady žalobca neodstráni, jeho podanie má byť odmietnuté (§
129 ods. 3 CSP). Súd nie je povinný žalobcovi poskytnúť súčinnosť pri zisťovaní identifikačných údajov
žalovaného. Práve opačný postup súdu by mohol spôsobiť porušenie zásady rovnosti strán sporu a
zásady kontradiktórnosti. Súd nemôže podávať informácie žalobcovi pri identifikácii subjektu, ktorý má

vystupovať na strane žalovaného. Išlo by o preferenčné zaobchádzanie, ktoré by bolo bezdôvodným
zvýhodňovaním jednej strany.

4. Na tomto základe súd prvej inštancie (po vrátení veci odvolacím súdom) opätovne uznesením č.k.
10C/24/2018-182 zo dňa 22.05.2019 vyzval žalobcov v rade 1/ - 6/, aby v lehote 15 dní od doručenia

výzvy doplnili chýbajúce označenie žalovaných v podaní zo dňa 19.09.2018 v rozsahu poučenia v
prvotnej výzve súdu. Právnemu zástupcovi žalobcov bolo predmetné uznesenie s výzvou doručené
dňa 27.05.2019.

5. V podaní doručenom súdu dňa 06.06.2019 poukázali žalobcovia na skutočnosť, že súd prvej inštancie

je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a rozhodnutie najvyššieho súdu je záväzné len inter
partes pre celkom odlišné strany v inej veci. Okresnému súdu predostreli rozsiahlu argumentáciu,
ktorou spochybňovali odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu v snahe vyvrátiť jeho argumentačné
závery založené na princípe rovnosti účastníkov v konaní, formálnych náležitostí označenia žalovaných
a princípu vigilantibus iura scripta sunt. Poukázali na ojedinelosť takéhoto právneho názoru a svoju

argumentáciu podporili nálezom Ústavného súdu ČR sp.zn. III.ÚS 1424/07 zo dňa 26.03.2009.
Nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie sa dovolával aj s poukazom na právny názor
prezentovaný Ústavným súdom SR v náleze sp.zn. IV.ÚS 1/02, vo vzťahu k povinnosti súdu vykonávať
nie formálnu, ale materiálnu ochranu práv. Obdobné prípady riešili už viaceré krajské súdy SR
a tieto striktne nasledovali zásadu garancie materiálneho a účinného práva na prístup k súdu a

prekonanie prílišného formalizmu spojeného s označením žalovaných v tomto špecifickom prípade
(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/411/2017 zo dňa 27.07.2018).

6. Súd prvej inštancie poukázal na jeho povinnosť rešpektovať princíp právnej istoty a jeho uplatnenie
zabezpečiť v rozhodovacej činnosti (II.ÚS 192/06, III.ÚS 179/2013, III.ÚS 40/2017). Tento spočíva v

požiadavke určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach riešiť rovnakým
spôsobom v súlade s prezentovaným ústavným princípom právnej istoty a z tohto dôvodu mal povinnosť
pri svojom rozhodovaní zohľadniť uznesenie NS SR 8Cdo/68/2017 zo dňa 28.02.2019. Konštatoval, že
s prijatím nových civilných kódexov došlo ešte väčšmi k posilneniu dôležitosti miesta judikatúry v našom
právnom poriadku, s poukazom na § 220 ods. 3, § 234 ods. 2, v zmysle ktorých, ak sa súd odkloní od

ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj dôkladné odôvodnenie tohto
odklonu.

7. Súd prvej inštancie nespochybnil, že je viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom (§
391 ods. 2 CSP). V tejto súvislosti však poukázal, že zverejnenie citovaného rozhodnutia najvyššieho

súdu, právne závery ktorého zobral za relevantné pre svoje rozhodnutie, nasledovalo až po vydaní
rozhodnutiakrajskéhosúduvtejtoveci.Pretosúdpostupovalpodľačlánku2ods.2základnýchprincípov
sporového konania a rešpektoval rozhodnutie najvyššej súdnej autority. Vo vzťahu k rozhodnutiam
všeobecných súdov (odvolacích, osobitne Krajského súdu v Košiciach) súd prvej inštancie zhodne
uviedol, že všetky tieto rozhodnutia boli vydané pred rozhodnutím najvyššieho súdu a jedná sa o

rozhodnutia nižšej súdnej inštancie. K rozhodnutiu Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III.ÚS
1424/07 sám najvyšší súd uviedol v bode 20. označeného rozhodnutia, prečo ho nemožno aplikovať
na daný prípad.8. V súhrne uvedeného dospel okresný súd k jednoznačnému záveru, že označenie žalovaných ako
„držitelia motorových vozidiel“ neumožňuje identifikáciu osoby v súlade s § 133 až § 135 CSP tak, aby
bolo nezameniteľné, či ide o fyzickú, právnickú osobu alebo štát, preto žalobcami uvedené identifikačné

znaky nemôžu byť ani tzv. iným identifikačným údajom, a preto podanie žalobcov (nedoplnené po
predchádzajúcej výzve súdu) odmietol.

9. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia v rade 1/ až 6/ z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/ a h/ CSP a žiadali, aby súd prvej inštancie v rámci autoremedúry

(§ 376 CSP v spojení s § 129 ods. 4 CSP) zrušil uznesenie č.k. 10C/24/2018-123 zo dňa 16.07.2019 a
následne vo veci riadne konal, resp. odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
10. V dôvodoch podaného opravného prostriedku odvolatelia uviedli, že súd prvej inštancie opakovane
odmietol podanie doručené súdu 19.09.2018 napriek tomu, že takéto rozhodnutie odvolací súd už raz
zrušil. Namietal, že súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia absolútne nerešpektoval právny

názor nadriadeného súdu a opätovne vydal nezákonné rozhodnutie, ktorého výsledkom je absolútne
popretie práva žalobcov na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na ochranu
majetku (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR) i práva na slobodný prístup k informáciám (čl. 26 ods. 1 Ústavy
SR). Súčasne súd prvej inštancie absolútne ignoroval, čo súdu prezentoval žalobca (vyjadrenie zo dňa
05.06.2019). Súd prvej inštancie opierajúc sa o doteraz jediné a vskutku veľmi povrchné rozhodnutie

NS SR (uznesenie sp.zn. 8Cdo/68/2017 zo dňa 28.02.2019), celkom dôvodne vzbudzujúce pochybnosti
o okolnostiach jeho vydania či zverejnenia, svojim postupom vedome zamedzil žalobcom v rade 1/ -
6/ prístup k súdu bez toho, aby reflektoval na jediný z argumentov žalobcov, či dokonca odvolacieho
súdu. Žalobcovia vo svojom vyjadrení zo dňa 05.06.2019 podrobne zdôvodnili, že rozhodnutie NS SR
je rozhodnutím, v ktorom sa najvyšší súd argumentačne žiadnym spôsobom nevyrovnal so zásadnými

otázkami pre vec, ako ani so skoršími právoplatnými súdnymi rozhodnutiami, a teda práve najvyšší súd
pri vydaní predmetného uznesenia nekonal v súlade s princípom právnej istoty. Žalobcovia primárne
namietali, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. § 190 CSP, hoci tak v záujme zachovania
základného ústavného práva každého na súdnu ochranu i na samotný prístup k súdu patriaceho
žalobcom bezpochyby postupovať mohol a mal (navyše ho nezohľadnil ani Najvyšší súd SR vo svojom

uznesení sp.zn. 8Cdo/68/2017).
11. Odmietnutím podania z dôvodu neodstránenia údajných vád podania, ktoré žalobcovia z
objektívnych dôvodov ani sami bez nevyhnutnej ingerencie súdu odstrániť nemohli, bol znemožnený
žalobcomprístupksúduaspravodlivostiazasiaholdoichzákladnéhoÚstavouSRgarantovanéhopráva
na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ktoré sa konaním súdu stali len formálnymi. Žalobcovia

predložili súdu identifikáciu žalovaných v takom rozsahu, ktorá umožňovala ich nezameniteľnú
identifikáciu pre účely konania súdu o podanej žalobe (zoznam žalovaných spolu s identifikačnými
údajmi v rozsahu evidenčné číslo vozidla, ktoré boli v čase vzniku práva na zaplatenie pohľadávky
uplatňovanej predmetnou žalobou držiteľmi a dátum kontroly).
12. V ďalšej časti odvolania odvolateľ reaguje na právne závery rozhodnutia NS SR sp.zn. 8Cdo/68/2017

zo dňa 28.02.2019. Jednotlivo sa odvolateľ zaoberal argumentmi, na ktorých najvyšší súd vystaval
odôvodnenie tohto identického prípadu (neúplnosti identifikačných údajov žalovaných vo formálnom
zmysle požadovanom ust. § 133 a nasl. CSP). K princípu rovnosti účastníkov v konaní (osobitne rovnosť
zbraní a kontradiktórnosť) uviedol, že najvyšší súd (rovnako ako súdy nižších inštancií) úplne opomenul
presvedčivo vysvetliť, akým spôsobom súdy v tomto prípade (špecifických okolností na strane žalobcu

spôsobeného objektívnym informačným deficitom vo vzťahu k formálnym požiadavkám na označenie
žalovaného podľa § 133 CSP) zabezpečili primeraný vzťah proporcionality medzi a/ legitímnym cieľom
zaistenia dodržiavania formálnych požiadaviek na označenie žalovaného a žalobcovým právom na
prístup k súdu za účelom ochrany žalobcovho porušeného hmotného práva. Ústavou garantované
základné právo žalobcov na prístup k súdu v rozhodnutí nespomína ani na jedinom mieste. Podotkol,

že princíp rovnosti zbraní je iba jedným z aspektov širšieho pojmu na spravodlivý súdny proces a
v konkrétnom prípade určitá nerovnosť v postavení účastníkov nemusí sama o sebe diskvalifikovať
celý proces ako proces spravodlivý. Mal za to, že princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti
súd zabezpečí svojim postupom tak, že žalovaným zašle žalobu na vyjadrenie na adresu, ktorú
súd pre tento účel zistí. Poukázal, že súd nie je viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia

absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď si to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Poukázal na
jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov, vrátane najvyššieho súdu, ako aj Ústavného súdu SR,ktoré odmietajú formálnu spravodlivosť. Z nich vyvodil, že konštatovanie súdu o neúplnosti žaloby
z dôvodu neuvedenia mena, priezviska, adresy trvalého pobytu a dátumu narodenia, je potrebné
považovať za príliš formalistický výklad zákona § 133 ods. 1 CSP. Vzhľadom na špecifickú situáciu,

akceptácia uvedeného postupu súdu prvej inštancie by viedla k odňatiu prístupu k spravodlivosti. Na
potvrdenie odvolacej argumentácie žalobcov poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 11Co/395/2017 zo dňa 12.10.2018. Vzhľadom na názorové rozdiely plynúce z odôvodnení
uzneseniaNSSR,akoajoznačenéhorozhodnutiaKrajskéhosúduvKošiciach,akoajďalšíchrozhodnutí
odvolacích súdov poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 293/2018 zo 17. októbra 2018,

v ktorom ústavný súd vyslovil záver o odopretí spravodlivosti v dôsledku protichodným právnych
názorov všeobecných súdov vo väzbe na právnu istotu žalobcu konajúceho v dôvere v právny názor
vyslovený v právoplatnom rozhodnutí. Odvolaciu argumentáciu považuje za opodstatnenú. Už samotná
okolnosť, že ten istý (okresný súd) mal za identických procesných okolností postupovať inak (t. j.
na rozdiel od zisťovania žalovaných z úradnej moci pristúpil k odmietnutiu podania) než v iných
skorších veciach (toho istého) žalobcu, nastolili otázku porušenia práva na spravodlivý proces, ktorého

imanentnou súčasťou je aj požiadavka právnej istoty (vrátane predvídateľnosti) implikujúcej legitímne
očakávanie na rovnaké rozhodnutie/postup za rovnakých okolností. Opätovne zdôraznil správnosť
nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. III.ÚS 1424/07 zo dňa 26.03.2009, od ktorého presvedčivého
odôvodnenia, ktoré je v plnej miere aplikovateľné na posudzovanú vec, nemal odvolací súd dôvod sa
odchýliť. Najvyšší súd v ním posudzovanej veci odmietol žalobcovi prístup k spravodlivosti s cieľom

domôcť sa ochrany s odkazom, že „nebol dostatočne bdelým“, no v tomto zmysle nič viac neponúkol.
V záverečnej časti svojho odvolania poukázal na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie a
zhrnul doterajšiu odvolaciu argumentáciu. Súčasne zdôraznil, že evidencia motorových vozidiel nie je
jediným informačným systémom verejnej správy, do ktorého nemá prístup každý, ale iba obmedzený
okruh subjektov. Ako príklad uviedol katastrálny operát. Samotní žalovaní, ktorí sú zároveň neoprávnení

užívatelia spoplatnených parkovacích plôch, sú porušovateľmi celospoločenského záujmu. Súd prvej
inštancie práve týmto porušovateľom de facto poskytol nedôvodnú a absolútnu ochranu proti celej
spoločnosti, čím vlastne poprel základné poslanie štátu a vytlačil želanú mieru právom aprobovaného
správania zo života spoločnosti.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
toto rozhodnutie v napadnutom výroku v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

15. Princíp viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu (§391 ods. 2 CSP) nemusí platiť
bezvýnimočne. Odklon od právneho názoru môže byť ovplyvnený aj podstatnou zmenou rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho súdu.

16. Za situácie, že súd prvej inštancie si osvojil právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8Cdo/68/2017 zo dňa 28.02.2019 (po rozhodnutí odvolacieho súdu) na identickú právnu otázku
v aktuálne vedenom konaní - označenie procesných strán žalobcom v žalobe v zmysle § 132 CSP,
nemožno jeho procesný postup vyhodnotiť ako nesprávny. Inak povedané súd prvej inštancie vyslovil

svoj právny názor na nastolenú procesnú otázku v konaní v súlade s označeným rozhodnutím najvyššej
súdnej autority a svoje rozhodnutie odôvodnil zodpovedajúcim spôsobom, v súlade s ust. § 236 CSP.

17. Pre odvolací súd nevyplýva z ust. § 391 ods. 2 CSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom.
Teda odvolací súd môže svoj skorší záväzný právny názor zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra,

podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci
vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento
jeho skorší názor nerešpektoval. Zmenu skoršieho názoru (v zásade nežiaducu) nemožno považovať
za nepatričnú, predovšetkým na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorá je vo všeobecnostiviazaný len zákonom. Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného
aj ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu (pozri III. ÚS
46/2013).

18. Zhrňujúc, nakoľko podanie žalobcov v rade 1/ - 6/ nemalo náležitosti žaloby v označení žalovaných
1/ - 233/ (držitelia motorových vozidiel podľa prílohy žaloby) podľa § 133 až § 135 CSP a napriek výzve
súdu tieto vady neodstránili, postupoval súd prvej inštancie správne, keď podanie žalobcov odmietol.

19. Odvolací súd tak preferoval názor najvyššej súdnej autority pred názorom, ktorý predostreli
žalobcovia v podobe nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. III.ÚS 1424/07 zo dňa 26.03.2009 (ktorý rieši
odlišnú procesnú situáciu), pretože zohľadňuje princípy, na ktorých je vybudovaný nový civilný kódex
(Civilný sporový poriadok). Tento princíp rovnosti a kontradiktórnosti posilnil a minimalizoval participáciu
súdu v sporovom súdnom konaní do pozície rozhodcu sporu. Uvedené nové postavenie súdu v spore
odôvodňuje záver, že súd nie je povinný poskytovať súčinnosť pri zisťovaní identifikačných údajov

žalovaného.

20. Nemožno tvrdiť, že procesný postup súdu rešpektujúci jednotlivé zásady sporového konania a
v duchu týchto zásad interpretácia ust. § 133 a nasl. CSP súdom je formálnym prístupom. Je to
prístup vyžadujúci procesnú disciplínu od sporových strán, v danom prípade od žalobcu. Ad absurdum

súd nemôže na seba prevziať inú úlohu, a to „pátrača“ po identifikačných údajov strany sporu, a
tým nahrádzať elementárnu procesnú povinnosť žalobcu, než tú ako mu zveril zákonodarca, úlohu -
nezvislého a nestranného arbitra sporu.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd pod vplyvom rozhodnutia opakovane uvádzaného v odôvodnení

tohto rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/68/2017 zo dňa 28.02.2019) zmenil názor na
nastolenú procesnú otázku a v duchu jeho argumentov rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods.

1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v rade 1/ - 233/ označených ako držitelia motorových
vozidiel podľa prílohy žaloby nárok na ich náhradu nepriznal.
23. Civilný sporový poriadok neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade,
že odvolanie je odmietnuté. Preto je nutné o trovách odvolacieho konania rozhodnúť analogicky podľa
§ 256 ods. 1 CSP, ktoré upravuje problematiku najbližšiu odmietnutiu odvolania, lebo v tomto prípade

konaniekončíbeztoho,abyodvolacísúdrozhodovalovecisamej,atovdôsledkuprocesnéhozavinenia
tej strany sporu, ktorá podala odvolanie - v danom prípade žalobcov v rade 1/ - 6/.
24. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalovaným 1/ - 233/ označených ako držitelia
motorových vozidiel podľa prílohy žaloby v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy
vzniknúť nemohli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady
(napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak
nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného
skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu
o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky

nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu
je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje
pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich
sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady).
Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a

sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

25. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)