Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/113/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118217853
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118217853.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu D. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXX, XXX XX D., právne zastúpený advokátom JUDr. Matúšom Motykom, so sídlom Nám.
SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému M. J. O., O.., so sídlom M. XX, XXX XX S., Y.: XX XXX XXX,
právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04
Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č.k. 16Csp/236/2018-45 zo dňa 30. mája 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi

sumu vo výške 3.185,80 Eur, a vo výroku II..

II. Vo zvyšnej časti výroku I., ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie 8% ročného úroku z
omeškania zo sumy 3.185,80 Eur od 24.01.2019 do zaplatenia a úroku m e n í rozsudok tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi 5% ročný úrok z omeškania zo sumy 3.185,80 Eur od 26.01.2019 do
zaplatenia a v časti zaplatenia úroku z omeškania prevyšujúceho 5% ročne zo sumy 3.185,80 Eur za
obdobie od 24.01.2019 do 25.01.2019 žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.185,80 eur spolu s 8% ročným úrokom z omeškania
od 24.1.2019 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 470 ods. 1, § 44 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, §
456, § 517 ods. 2, 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 9 ods. 1, 2 písm. j), §
11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX strany sporu uzavreli H. o revolvingovom úvere č.
XXXXXXXXXX. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že formulár zmluvy podpísal žalobca ako dlžník dňa10.09.2011svyplnenímúdajovvbode5.príslušnéhoformulára.Uvádzasavňom,žežiadaoposkytnutie
úveru vo výške 1.500,- Eur, pričom v zmluve je predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01% a v tej
istej hodnote aj ročná úroková sadzba, priemerná hodnota RPMN je vo výške 45,11%. V tejto kolónke

sa uvádza aj poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 Eur. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť
je 1.928,88 Eur. Zo strany žalovaného bola zmluva podpísaná až dňa 13.09.2011. Bod 6. formulára
zmluvy obsahuje údaj o schválenom revolvingovom úvere s tými istými údajmi ako v bode 5, ale s
výnimkou RPMN, ktorá v je v bode 6. vo výške 69,95%. Zo stanoviska veriteľa k zmluve a z prehľadu
obratov vyplýva, že žalobca na účet žalovaného poukázal sumu 5.148,81 Eur, čo napokon žalovaný

ani nespochybnil. Rozsudkom súdu prvej inštancie pod č.k. 9Csp/60/2018-68 zo dňa 10.09.2018 medzi
totožnými stranami sporu o zdržanie sa zrážok zo mzdy súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zdržať
sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy z rovnakej zmluvy, z ktorej vydania bezdôvodného obohatenia
sa žalobca domáha. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.10.2018.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať za

spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že jeden z najdôležitejších
údajov pre spotrebiteľa je údaj o percentuálnej miere nákladov, pretože uvedený údaj zohľadňuje
všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia
výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v
spotrebiteľskom právnom vzťahu stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

ktoré sprísnil aj pri údaji o RPMN. Je pritom nepochybné, že v zmluve je inak uvedený tento údaj v bode
5 a v bode 6.. Súd preto musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve chýba korektné uvedenie
povinného údaja v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., a okrem toho aj uvedenie všetkých
predpokladov použitých pre výpočet RPMN. Súd prvej inštancie preto považoval za dôvodný návrh na
vydanie bezdôvodného obohatenia z predmetného úveru. Ďalej konštatoval, že v zmluve absentuje

zrozumiteľné uvedenie RPMN, pričom RPMN za schválený úver je nižšia ako úroková sadzba, čo viac-
menej nie je technicky možné, pričom táto úroková sadzba je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
taktiež spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť tohto úveru. Poukázal na to, že v zmysle citovaného
§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka v dôsledku zmeny RPMN je toto potrebné považovať za nový
návrh, ktorý by však žalobca musel písomne akceptovať, k čomu však nepochybne nedošlo. Neplatné

dojednanie RPMN spôsobuje absenciu tejto povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. K
výške bezdôvodného obohatenia uviedol, že suma 3.185,80 Eur predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú
žalobca zaplatil žalovanému a výškou skutočne poskytnutého úveru (5.148,81 Eur - 1.961,01 Eur).
Žalobca sa domáhal aj úhrady úrokov z omeškania zo sumy bezdôvodného obohatenia od 20.04.2017,
kedy sa žalovaný na jeho úkor poslednýkrát obohatil, súd mal však za to, že až doručením žaloby

žalovanému je možné požadovať úrok z omeškania od žalovaného, nakoľko až týmto momentom sa
žalovaný dozvedel o uplatnení nároku, teda súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od 24.01.2019,
t.j. deň nasledujúci po dni doručenia žaloby žalovanému a v prevyšujúcej časti vo vzťahu k úroku z
omeškania žalobu zamietol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Vo vzťahu k námietke
premlčania uviedol, že pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu lehotu, tak mal za to, že žalobca sa dozvedel

o bezdôvodnom obohatení 17.10.2018, teda po právoplatnosti rozsudku sp. zn. 9Csp/60/2018, pričom
žaloba bola v prebiehajúcom konaní na súd podaná dňa 17.12.2018, teda počas plynutia subjektívnej
premlčacej doby. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, tak mal za to, že je potrebné vychádzať z
10-ročnej premlčacej lehoty, pričom táto lehota plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia, t.j. v danom
prípade od úhrad žalobcu žalovanému. Súd tak námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil

ako nedôvodnú.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca bol v konaní proti žalovanému plne úspešný a preto
má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne
odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“). Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne a bez opory vo vykonanom dokazovaní a
v konkrétne preukázaných skutočnostiach posúdil uplatnenú námietku premlčania, kedy bez tohto,

aby boli vykonané v konaní akékoľvek dôkazy a zistené právne relevantné skutočnosti uviedol, že
žalovaný sa úmyselne bezdôvodne obohatil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie neuviedol žiadnu
konkrétnu a dokázanú skutočnosť o tom, že žalovaný konal s úmyslom obohatiť sa a tiež, že jeho záver
odôvodňujúci použitie 10-ročnej premlčacej doby odporuje aj napríklad záverom uznesenia Najvyššiehosúdu SR, sp. zn. 1Cdo/238/2017 a samotný fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi
je v postavení profesionálneho podnikateľa nemôže bez ďalšieho zakladať úmysel tohto nebankového
subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. Tvrdil, že existencia úmyslu bezdôvodne sa

obohatiť sa nemôže prezumovať, ale musí byť dokázaná, čo vyplýva aj z tohto, že ustanovenie o 10-
ročnej premlčacej lehote je výnimkou zo všeobecného pravidla o 3-ročnej objektívnej lehote, čiže pre
uplatnenie takejto dlhšej lehoty je potrebné vychádzať z reštriktívnosti právnej úpravy. A musia byť
jednoznačne dokázané okolnosti svedčiace o úmysle obohatiť sa, čo v tomto konaní dokázané nebolo.
Namietal, že okrem všeobecných a s vecou nesúvisiacich záverov súdu nie je zistiteľné, na základe

akých skutkových okolností, ktoré boli v konaní dokázané mal súd za ustálené, že žalovaný v roku
2012 konal v úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Poukázal na to, že skutočnosť, že RPMN sa
nedojednáva a nie je podmienkou vzniku zmluvy ako právneho úkonu, vyplýva nielen zo zákona, ale
aj zo súdnej praxe. Ďalej namietal, že súd nesprávne posúdil aj otázku premlčania aj čo do plynutia
lehôt, pretože objektívna lehota by mala začať plynúť postupne od vykonania jednotlivých úhrad, ktoré
by bezdôvodné obohatenie mali tvoriť. Namietal tiež, nezákonnosť záverov súdu o tom, že nedošlo k

dohode o RPMN. Uviedol, že z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súd dospel
k záveru tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN, pretože žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru žiadny návrh na RPMN neobsahuje, uvádza sa len údaj o predpokladanej RPMN. Na základe
uvedenéhotvrdil,žesúdprvejinštancienesprávneposúdilotázkuzmluvnéhovzťahuažesúdsanijakým
spôsobom nevysporiadal s argumentom o tom, že RPMN sa nedojednáva a teda nemôže ísť o dôvod,

pre ktorý by nedošlo k vzniku či už zmluvy alebo dohody o RPMN. Ďalej namietal aj výrok o úroku z
omeškania, pretože v uvedený deň úroková sadzba nebola 8% ale 5%, a tiež nie je uvedený postup
súdu zdôvodňujúci rozhodnutie o úrokovej sadzbe, preto je rozsudok nepreskúmateľný. Navrhol, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu
100% trov právneho zastúpenia, pričom si uplatnil nárok na náhradu trov za odvolacie konanie a trovy

právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

7. K odvolaniu sa žalobca vyjadril tak, že podľa jeho názoru sa súd jednoznačne vysporiadal so všetkými
podstatnými námietkami žalovaného a jednotlivé dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy. Poukázal na to,
že o všetkých relevantných skutočnostiach týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia sa preukázateľne

dozvedel až po právoplatnosti citovaného rozsudku, preto subjektívne premlčacia doba na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v predmetnej veci neuplynula. Vo svojom vyjadrení ďalej
citoval aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. a uviedol, že z nich zreteľne vyplýva, že údaj o RPMN
v sebe subsumuje aj úroky, a teda RPMN musí byť vždy vyššia ako ročná úroková sadzba, ale nikdy
nemôže byť na nižšej úrovni, pretože by išlo o logický právny a ekonomický nezmysel. Uviedol, že z

platobnej histórie vyplýva, že žalovaný si hneď po poskytnutí úveru stiahol akýsi spracovateľský poplatok
vo výške 215,75 Eur. Poukázal na to, že používanie množstva neprijateľných zmluvných podmienok
nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvoduminimálnesnepriamymúmyslomzískaťmajetkovýprospechopísanýmipraktikami.Spoukazom
na uvedené považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, a preto navrhol, aby

ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalovaný sa vyjadril tak, že schválenie úveru s inými parametrami ako je uvedené v bode 5.
nie je takou zmenou, výhradou či doplnením, ktoré by spĺňalo predpoklady pre aplikáciu § 44 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluvné strany si výslovne dohodli spôsob konštituovania ich

zmluvného vzťahu, pričom ich zmluvnú slobodu a zmluvnú voľnosť nemožno dodatočne nahrádzať.
Ďalej poprel tvrdenia o nesúlade výšky RPMN, pretože samotný údaj o RPMN sa dohodnúť objektívne
nedá, čo vyplýva v prvom rade z právnej úpravy a tiež aj zo súdnej praxe. Uviedol, že záväzkový vzťah z
bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca v konaní domáhal a domáha, nevznikol pred 31.01.2013,
a preto použitie predpisov nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. do uvedeného dátumu v prejednávanej

veci nie je správny. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, eventuálne
rozsudok zrušil a vrátil vec na nové konanie.

9. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súduv Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je čiastočne dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým
zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že porušením práva
na spravodlivý proces je nesprávny procesný postup súdu, ktorý spočíva predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, a tento postup sa tak vymyká zákonnému i ústavnému

procesnoprávnemu rámcu. Uvedené konanie tak napĺňa aj porušenie ústavne zaručených procesných
práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Pod uvedený pojem možno subsumovať prípady
práva na verejné prejednanie veci, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutia, zachovanie rovnosti strán, relevantné konanie
súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so

zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). V predmetnom prípade má odvolací súd za to,
že uvedená námietka naplnená nebola.

13. Odvolateľ ďalej namietal i nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa neho zakladá inú vadu konania.
Tu odvolací súd uvádza, že prípadnú nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pod odvolací

dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. - porušenie práva na spravodlivý proces, a nie pod
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K
nepreskúmateľnostirozsudkuodvolacísúduvádza,žeibatakérozhodnutiejenepreskúmateľné,ktorého

právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery
v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Odvolací súd má
za to, že došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky, a to vo vzťahu k priznanej výške úrokovej sadzby
z omeškania.

14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svojenárokyalebosabrániprotiichuplatneniu,prípadneštádiacivilnéhoprocesu.Odvolacísúduvádza,
že táto odvolacia námietka bola naplnená len v časti, týkajúcej sa dátumu, od ktorého patril žalobcovi
zákonný úrok z omeškania z dlžných súm.

15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverovvyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). K naplneniu ani
tejto odvolacej námietky nedošlo.

16. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

17. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

18. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

19. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou,
kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

20. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie potom správne pristúpil k súdnej kontrole
spotrebiteľskej formulárovej zmluvy.

21. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Jednou z
podstatných náležitostí Zmluvy o revolvingovom úvere je uvedenie RPMN a predpokladov pre jeho
výpočet. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento
údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady

sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných
produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho.
Zároveň uvedenie všetkých predpokladov výpočtu RPMN umožňuje tak spotrebiteľovi ako aj súdu zistiť,
na základe čoho dospel veriteľ (dodávateľ) k výsledku o konečnej výške RPMN, a či je výpočet RPMN
správny, nakoľko aj nesprávne uvedenie RPMN zo strany dodávateľa (veriteľa) je klamaním spotrebiteľa

a hľadí sa na neho, akoby RPMN nebolo uvedené (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
20Co/230/2014 zo dňa 19.11.2015).

22. Z bodu 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere vyplýva,
že žalobca žiadal o poskytnutie revolvingového úveru za určitých konkrétnych podmienok uvedených

v bode 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, pričom žalobcom bola žiadosť podpísaná
dňa 10.09.2011. Žalovaný však schválil úver s podmienkami špecifikovanými v bode 6. Žiadosti o
poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere, pričom žalovaným bola uvedená
zmluva podpísaná dňa 13.09.2011.

23. Predmetný bod 6. tohto formulára obsahuje údaje o žalovaným schválenom revolvingovom úvere,
kde je na rozdiel od žiadosti žalobcu uvedené RPMN za úver uvedené v inej výške, ako bolo požadované
žalobcom. Predpokladaná RPMN za úver je v časti bodu 5. uvedená vo výške 70,01% a v časti 6. je
uvedená vo výške 69,95%.

24. Predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh zmluvy musí byť
prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný a určitý. Včasné vyhlásenie
osobou, ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Ide o
jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v jeho celomrozsahu (obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Forma tohto včasného vyhlásenia nie
je predpísaná, okrem prípadov, keď ju určuje zákon alebo dohoda účastníkov. Platným prijatím návrhu
na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné

podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh
adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty).
Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka a konštatuje, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcovi bol predostretý nový návrh
na uzavretie zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a to bez toho, aby žalobcom došlo k prijatiu tohto
novéhonávrhu.Akžalovanýmalvúmysleposkytnúťžalobcoviúvernazákladepodmienokinýchakoboli
uvedené v žiadosti žalobcu o poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej
by boli jeho nové podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov čl. 6 zmlúv označeného
ako „údaje o schválenom revolvingovom úvere“.

26. Odvolací súd uvádza, že proces uzatvárania zmlúv je možné rozdeliť na fázu návrhu a na fázu jeho
akceptácie, ale stále musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný
v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a
mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie

zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy.

27. Ak teda žalovaný v časti 6. Údaje o schválenom revolvingovom úvere a uviedol iné údaje ako
údaje uvedené v časti 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, išlo o nový návrh, ktorý mal
žalobca prijať. Žalovaný teda nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj. V

žiadosti žalobcu bol údaj týkajúci sa RPMN vo výške 70,01%, pričom v zmysle údajov o schválení úveru
žalovaným RPMN predstavovala výšku 69,95%. V tejto súvislosti neobstojí argument žalovaného, že
RPMN nemôže byť predmetom dohody a že jeho výpočet je konkrétne určený, jeho výška však musí
byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V
opačnomprípadebysaminuloúčinkuustanovenie§9ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských

úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v
potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase
jeho vzniku. Údaj o RPMN preto nemôže byť zmenený jednostranným úkonom zo strany žalovaného.
Žalovanému nič nebránilo, aby svoj nový návrh (už obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku
RPMN a výšku RPMN po poskytnutí revolvingu) na uzavretie zmluvy predostrel žalobcovi za účelom

písomného vyjadrenia súhlasu žalobcu s takýmto novým návrhom.

28. K písomnému prijatiu nového návrhu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka zo strany
žalobcu nedošlo, a preto ani zmluva o revolvingovom úvere platne vzniknúť nemohla. Z uvedeného teda
možno konštatovať, že k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo a súd prvej inštancie tak správne uzavrel,

že predmetná zmluva medzi stranami sporu uzavretá nebola, a teda žalobca má nárok na vrátenie
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo preplatením istiny revolvingového úveru (viď bod 26. v spojení
s bodom 28. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).

29. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa premlčania a plynutia premlčacej doby, odvolací súd

uvádza, že oprávnená osoba sa môže domáhať svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia len
vrámciplynutiatakobjektívnej,akoajsubjektívnejpremlčacejdoby.Vprípadeakdôjdekuplynutiujednej
z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo
k jeho premlčaniu. V predmetnom prípade súd prvej inštancie správne aplikoval na predmetný prípad
dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorú správne v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka

počítal od doby, kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení, t.j. po právoplatnosti rozsudku
súdu prvej inštancie sp. zn. 9Csp/60/2018 zo dňa 17.10.2018.

30. Vo vzťahu k objektívnej lehote sa odvolací súd stotožňuje s aplikovaním 10-ročnej premlčacej
doby na predmetný prípad. Je potrebné uviesť, že žalovaný minimálne vedel, že uvedením rozdielnej

hodnoty RPMN v bode 5. a v bode 6. priamo v spotrebiteľskej zmluve nastane zákonom predpokladaná
sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobcu) žiadať úroky a ďalšie poplatky
a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv.
nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získaniebezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový
prospech. V takýchto prípadoch teda zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s
desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo. V predmetnom

prípade k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného prvýkrát došlo preplatením istiny úveru,
t.j. dňa 14.10.2013, preto od uvedeného dátumu je potrebné počítať plynutie zákonnej desaťročnej
objektívnej premlčacej doby. Z uvedeného tak vyplýva, že táto by uplynula dňa 14.10.2023, pričom
žaloba v predmetnej veci bola podaná na súd dňa 17.12.2018, teda aj v rámci plynutia objektívnej
premlčacej doby.

31. Na základe vyššie uvedeného tak možno dospieť k totožnému záveru, k akému dospel aj súd prvej
inštancie, t.j. o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania.

32. K námietke žalovaného týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti úroku z omeškania
odvolací súd poukazuje na vyššie cit. ust. § 517 ods. 1, 2, § 563 v spojení s § 3 nariadenia vlády č.

87/1995 Z. z., kedy žalovaný bol povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie z priznanej sumy.
Za kvalifikovanú výzvu na zaplatenie adresovanú žalovanému možno považovať až doručenie žaloby
žalovanému. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému bola žaloba doručená dňa 24.01.2019 (doručenka
za č.l. 16). Z uvedeného tak vyplýva, že prvým dňom, kedy bol žalovaný povinný splniť svoj dlh bol deň
25.01.2019, avšak k splneniu dlhu z jeho strany nedošlo, preto sa nasledujúci deň, t.j. 26.01.2019, dostal

do omeškania s plnením dlhu, teda až od uvedeného dňa možno žalobcovi priznať aj požadované úroky
z omeškania z požadovaného nároku.

33. Vo vzťahu k 8% úroku z omeškania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni
úrok z omeškania v uvedenej výške od 24.01.2019, avšak v uvedenom období bola sadzba zákonných

úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch vo výške 5,00%. Žalobca síce žiadal priznať úrok
z omeškania vo výške 8% od 20.04.2017, avšak aj v tomto období bola sadzba zákonných úrokov z
omeškania v občianskoprávnych vzťahoch vo výške 5,00%. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal
do omeškania s plnením dlhu až dňa 26.01.2019, kedy bola sadzba zákonných úrokov z omeškania v
občianskoprávnych vzťahoch vo výške 5,00%, nie 8%, preto aj v tejto časti bolo potrebné rozhodnutie

súdu prvej inštancie zmeniť a v časti zaplatenia úroku z omeškania prevyšujúceho 5% žalobu zamietnuť
zamietol (tzn. vo výške 3%).

34. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými

odvolacími námietkami odvolateľa, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

35. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II. a vo výroku I. v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 3.185,80 Eur
ako vecne správne potvrdil a vo zvyšnej časti výroku I., ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie

8% ročného úroku z omeškania od 24.01.2019 do zaplatenia v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, ako je
uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.

36. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p., § 262
ods. 1, 2 C.s.p., tak, že žalobca bol v konaní neúspešný len v nepatrnej časti týkajúcej sa obdobia

priznania nároku na úrok z omeškania. Fakticky plne neúspešným bol žalovaný, preto súd priznal nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v plnom rozsahu žalobcovi. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).