Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817205047
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817205047.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.

Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu Y.., nar. XX.XX.XXXX, bytom
O. XXX/X, I., zastúpeného advokátskou kanceláriou A. a partneri, s. r. o., so sídlom J. X/A, I., T. XX
XXX XXX, proti žalovanému O. R. A., s.r.o., so sídlom O. XX, K. XX, T. XX XXX XXX, zastúpenému
Q. kanceláriou B.. Q. R., s.r.o., so sídlom C. XX, K., T. XX XXX XXX, o zaplatenie 411,34 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. januára
2019 č. k. 11Csp/49/2017-139 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi

sumu 411,34 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 411,34 eur od 26.4.2017 do
zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 411,34 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 411,34 eur od
1.8.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobcovi
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil skutkovým

zistením, že žalovaný ako veriteľ uzavrel so žalobcom ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere
zo dňa 14.11.2014, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru žalobcovi vo výške 1 500 eur, ktorý bol
splatný v 42 mesačných splátkach po 81,99 eur, pričom celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť,
bola v zmluve uvedená vo výške 2 142,06 eur, RPMN za úver 26,07 %, ročná úroková sadzba
úveru 18,08 %, priemerná RPMN za úver 44,06 %. V ďalšej časti zmluvy bolo uvedené poskytnutie
revolvingu vo výške 1 500 eur. V ten istý deň (14.11.2014) žalovaný a žalobca uzavreli aj dohodu o
poskytovaní služieb, ktorej predmetom bola úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb k

uzavretej zmluve o revolvingovom úvere. Žalovaný skutočne poskytol žalobcovi na základe uvedenej
zmluvy o revolvingovom úvere sumu 1 350 eur (keďže úverový limit bol síce 1 500 eur, avšak súčasne s
poskytnutím úveru žalovaný zrazil poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150 eur). Na žiadosť žalobcu
o predčasné splnenie úveru žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 18.3.2015, že spolu má uhradiť
sumu 1 433,33 eur. Z listín o zaplatení splátok žalobcom vyplýva, že žalobca zaplatil na účet žalovaného
dňa 16.1.2015 sumu 81,99 eur, dňa 14.12.2014 sumu 81,99 eur, dňa 16.3.2015 sumu 81,99 eur a dňa
23.3.2015 sumu 1 433,38 eur. Žalobca uvádzal, že zaplatil o jednu splátku viac v sume 81,99 eur, pričom

doklad o zaplatení tejto splátky súdu nepreukázal, avšak žalovaný túto splátku nenamietal, preto súd
vychádzal zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu, že žalobca uhradil celkom sumu 1 761,34 eur.1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 1 ods. 1, ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, ods.
2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, §

107 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. K námietke premlčania, vznesenej
žalovaným, uviedol, že žalobca dňa 23.3.2015 uhradil na účet žalovaného sumu 1 433,38 eur, a
tým (v tento deň) zaplatil žalovanému viac ako mal zaplatiť (spolu zaplatil 1 761,34 eur, hoci mu bol
poskytnutý úver len do sumy 1 350 eur). Týmto dňom začala podľa súdu prvej inštancie plynúť nielen
objektívna, ale aj subjektívna premlčacia doba podľa § 107 Občianskeho zákonníka, keďže práve

týmto dňom (23.3.2015) žalobca mal vedomosť, že zaplatil viac ako mal žalovanému vrátiť. Ku dňu
podania žaloby (20.3.2017) teda neuplynula ani objektívna, ani subjektívna premlčacia doba. Následne
súd prvej inštancie konštatoval, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje termín
konečnej splatnosti. Určenie konečnej splatnosti úveru uvedením počtu mesiacov 42 od poskytnutia
úveru je neurčitý a je v rozpore s účelom právnej normy, ktorou je ochrana spotrebiteľa a jeho náležité
informovanie o podstatných náležitostiach zmluvy. V zmluve nie je uvedená ani doba trvania zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že povinnosťou veriteľa bolo uvedenie
konkrétneho rozpisu splátky na splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov v eurách, pričom
ak žalovaný ako veriteľ v zmluve neuviedol tento rozpis, nie je možné to považovať za uvedenie
podstatnej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na absenciu
uvedených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere považoval súd prvej inštancie poskytnutý úver za

bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, preto bol žalobca ako dlžník
povinný žalovanému ako veriteľovi vrátiť len to, čo mu skutočne požičal, t. j. sumu 1 350 eur. Žalobca
však zaplatil žalovanému sumu 1 761,34 eur. Rozdiel týchto súm (411,34 eur) je žalovaný povinný vrátiť
ako prijaté plnenie bez právneho dôvodu, teda bezdôvodné obohatenie.

1.3 Priznanieúrokovzomeškaniasúdprvejinštanciezdôvodniltým,žežalovanýsadostaldoomeškania
s plnením peňažného dlhu, preto je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného
dlhu od 1.8.2016, nakoľko žalobca vyzýval žalovaného listom zo dňa 1.7.2016 (predsporovou výzvou
na urovnanie sporu), avšak žalovaný na to nereagoval. Výrok o trovách konania zdôvodnil súd prvej

inštancie odkazom na ustanovenie § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Protitomutorozsudkupodalvčasodvolaniežalovanýanavrhol,abyodvolacísúdrozsudokzmeniltak,
že žalobcu v celom rozsahu zamietne. Z obsahu odvolania je zrejmé, že odvolateľ namieta nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, konkrétne považuje za nesprávny (nezákonný) záver

prijatý súdom prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Podľa žalovaného
nemožno náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a následky ich neuvedenia vykladať iba na základe
zákona, ale aj únijného práva, pričom z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vyplývajú
dve dôležité pravidlá pre výklad vnútroštátneho zákona, a to že členský štát nemôže zavádzať iné
náležitosti zmluvy než určuje smernica 2008/48/ES a že členský štát nemôže zavádzať bezúročnosť

úveru v iných prípadoch, než tých, keď neuvedenie náležitosti môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
zistiť rozsah svojho záväzku. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nerešpektoval povinnosť vykladať
vnútroštátne právo v zhode s právom EÚ. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ únijné právo nepozná,
čo napokon viedlo k zmene zákona č. 129/2010 Z. z. a táto náležitosť bola vypustená práve z
dôvodu dodržiavania únijného práva. Pri aplikácii znenia zákona pred spomenutou novelou je potrebné

zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu
konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v
podobe bezúročnosti. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru pritom bola v
posudzovanom zmluvnom vzťahu podľa žalovaného splnená jednak určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, a jednak aj spôsobom vyplývajúcim z

článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v
oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy,
z článku 9 ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Žalovaný
v odvolaní namietal aj priznanie úroku z omeškania od 1.8.2016 a tvrdil, že v uvedený deň žiadne
omeškanie nevzniklo. Výzva zo dňa 1.7.2016 nie je výzvou na splnenie dlhu. Ak súd právne zdôvodnil

priznané plnenie ako bezdôvodné obohatenie, potom časom splnenia záväzku by bol prvý deň potom,
kedy žalobca požiadal o plnenie a žalovaný by bol v omeškaní s plnením až odvtedy, keď ho nesplní v
deň nasledujúci po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal.3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny. Na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje absencia
čo i len jednej obligatórnej náležitosti, čo v danom prípade naplnené bolo. Termín konečnej splatnosti

musí byť v zmluve uvedený konkrétnym dátumom, pričom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
ide o obligatórnu náležitosť, ktorej neuvedenie do zmluvy (v čase jej uzatvorenia) predstavovalo dôvod
na uplatnenie fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Zároveň má žalobca za to, že neuvedenie
tejto náležitosti je spôsobilé spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, pretože
spotrebiteľ nevie, dokedy má povinnosť platiť úroky za poskytnuté finančné prostriedky a odkedy už

iba úrok z omeškania. Oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je súčasťou zmluvy, ale ide iba o
jednostranné oznámenie zmluvnej strany. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského
štátu je v sporoch medzi jednotlivcami priamy účinok smernice v zásade vylúčený, preto vnútroštátne
súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať
eurokonformne. Takýto výklad však nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by išlo o výklad
contra legem. Ani skutočnosť, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola od 1.5.2018

novelizovaná,nemôžepodľažalobcuspochybniťzáverysúduprvejinštancie,pretoževčaseuzatvorenia
zmluvy zákon explicitne vyžadoval uvedenie termínu konečnej splatnosti a okrem toho dve rôzne
zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy (do 1.5.2018 a po uvedenom dátume)
nemôžu smerovať k jednému výkladu. Správny je podľa žalobcu aj záver súdu prvej inštancie, že
zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy. Pokiaľ žalovaný odkazuje na zmluvné dojednania,

žalobca uviedol, že tieto nie sú podpísané žalobcom a je otázne, či bol vôbec s nimi oboznámený.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a to sa vzťahuje aj na všetky jej náležitosti,
preto súčasťou zmluvy nemôže byť údaj o dobe trvania zmluvy, pokiaľ sa nachádza v dokumente,
o ktorom zmluvná strana (spotrebiteľ) nemal vedomosť a nebol s ním ani oboznámený. K priznaniu
úroku z omeškania od 1.8.2016 žalobca uviedol, že žalovaný nepopiera doručenie výzvy na mimosúdne

urovnanie z 1.7.2016, preto je jednoznačné, že k výzve na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo,
pričomžalobcapožadovalúrokzomeškaniaažpojednommesiaciodtejtopredsporovejvýzvy.Pokiaľby
odvolacísúddospelkrovnakémuzáveruakožalovaný,žalobcaspoukazomnarozhodnutieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 1 Cdo 210/2005 uviedol, že výzvou bola tiež samotná žaloba. Napokon žalobca
zdôraznil, že súd prvej inštancie dôvod bezúročnosti zistil aj s poukazom na absenciu náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Okrem toho žalovaný poskytol žalobcovi úver iba vo výške
1 350,- eur, a nie schválenú výšku úveru 1 500,- eur, čo je ďalší dôvod bezúročnosti úveru, nakoľko
poskytnutie krátenej výšky istiny má za následok nesprávny výpočet RPMN ako aj celkových nákladov
na úver, resp. zmluva v takom prípade obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške istiny. Teda aj keby
bolo odvolanie žalovaného dôvodné, podľa žalobcu nemôže byť rozsudok súdu prvej inštancie zrušený,

pretože úver je bezúročný a bez poplatkov aj z iných dôvodov.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 379 a §
380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je
potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP s výnimkou stanovenia dátumu, od ktorého

vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania - v tejto časti odvolací súd považoval za potrebné rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť podľa § 388 v spojení s § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Z dôvodu jednoznačnosti
vyjadrenia povinnosti žalovaného považoval odvolací súd za vhodné formulovať celý výrok rozsudku
nanovo (teda výrok rozsudku odvolacieho súdu má formu zmeňujúcu napadnutý rozsudok napriek tomu,
že vo vzťahu k istine ide podľa obsahu o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie).

5. K požiadavke žalovaného na eurokonformný výklad zákona odvolací súd uvádza, že smernice
EÚ v zásade nemajú priamy účinok vo vzťahoch medzi jednotlivcami (fyzickými a právnickými
osobami) navzájom (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-152/84 Marshall, C-91/92 Faccini Dori,
C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). V sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi týkajúcich sa bezúročnosti a
bezpoplatkovostispotrebiteľskýchúverovideoprávnevzťahymedzijednotlivcami,tedapriamaaplikácia

ustanovení smerníc EÚ v týchto vzťahoch nie je možná (a už vôbec nie v neprospech spotrebiteľa).
Aj v týchto vzťahoch však musia súdy pri aplikácii vnútroštátneho práva brať do úvahy smernice EÚ
ako výkladové pravidlo (tzv. nepriamy účinok smerníc, resp. eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva). Súd teda musí pri aplikácii vnútroštátneho práva použiť také výkladové metódy, uznávané
vnútroštátnym právom, ktoré umožnia vyložiť vnútroštátne právo spôsobom, ktorý povedie k výsledku

požadovanému smernicou. Eurokonformný výklad má však obmedzenia, ktoré definoval vo svojich
rozhodnutiach Súdny dvor EÚ. V prvom rade musí ísť o výkladové metódy, ktoré umožňuje vnútroštátne
právo. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní
ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotoua zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem
(rozsudky C-212/04 Adeneler, C-105/03 Pupino, C-268/06 Impact, C-12/08 Mono Car Styling).

6. V prípade požiadavky, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bol uvádzaný rozpis započítania
jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. aj v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy (14.11.2014)
umožňovalo taký gramatický a logický výklad, podľa ktorého má zmluva obsahovať výšku splátok,
pričom v tejto splátke majú byť už zahrnuté okrem istiny aj úroky a poplatky, avšak nevyžaduje sa,

aby boli osobitne vyčíslené splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (porov. aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová a následný rozsudok z 5.9.2019 vo veci C-331/18
TE c/a Pohotovosť s.r.o. je potrebné práve takýto výklad (eurokonformný výklad) aplikovať aj na zmluvy
uzatvorené pred novelizáciou zákona o spotrebiteľských úveroch účinnou od 1.5.2018.

7. Pokiaľ však ide o termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, t. j. k 14.11.2014), odvolací súd
zastáva názor, že eurokonformný výklad v tom zmysle, že by termín konečnej splatnosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere vôbec nemusel byť uvedený, by bol výkladom contra legem, a teda takýto výklad
nie je prípustný. Na druhej strane však rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia

c/a Klára Bíróová záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ktorá bola do slovenského práva implementovaná
zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok priamo konkrétnym dátumom (a to isté zrejme platí aj
o termíne konečnej splatnosti úveru), avšak len „pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi

bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok“. To znamená, že v zmluve buď musia
byť uvedené presné dátumy splatnosti jednotlivých splátok a dátum konečnej splatnosti úveru, alebo
musia byť tieto údaje s istotou zistiteľné z iných ustanovení zmluvy (napr. ak je určený deň splatnosti
jednotlivých splátok uvedením dňa v mesiaci, ako aj dátum prvej splátky a počet splátok, je z toho ľahko
zistiteľný dátum poslednej splátky, a teda aj dátum konečnej splatnosti úveru). V preskúmavanej veci súd

prvej inštancie správne zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nespĺňa ani jedno z týchto
dvoch kritérií pre termíny splatnosti splátok a termín konečnej splatnosti úveru. Zmluva totiž neobsahuje
ani konkrétne dátumy splátok a dátum konečnej splatnosti, ale ani iné údaje, z ktorých by sa tieto termíny
dali vypočítať.

8. Odvolací súd nezdieľa názor, že pre určenie termínu konečnej splatnosti postačuje, ak je konečná
splatnosť úveru uvedená v oznámení veriteľa o schválení úveru, resp. ak je v zmluvných dojednaniach
uvedené, že splatnosť splátky je medzi 1. a 15. dňom v mesiaci a že úver má byť splácaný 42
mesiacov. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
v citovanom ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem

iného obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Pre prípad absencie tejto náležitosti
zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11
ods. 1 písm. b/). Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej
splatnosti neobsahuje. Zákon vyžaduje údaj o konečnej splatnosti úveru ako náležitosť zmluvy, nie
ako jednostranné oznámenie veriteľa. Preto nepostačuje, že konečná splatnosť úveru bola uvedená v

oznámení veriteľa (žalovaného) odoslanom spotrebiteľovi (žalobcovi). Takéto oznámenie síce môže byť
považované za súčasť zmluvy (môže formálne predstavovať akceptáciu návrhu zmluvy, podpísaného
spotrebiteľom), avšak len v takom rozsahu, v akom sú údaje v tomto oznámení totožné s údajmi
uvedenými v návrhu zmluvy (žiadosti spotrebiteľa o úver). Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru
sa však v návrhu zmluvy, podpísanom žalobcom ako spotrebiteľom, nenachádzal a bol žalobcovi iba

jednostranne oznámený, takéto oznámenie teda nespĺňalo požiadavku ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z.z. Oznámenie o schválení úveru, pokiaľ obsahuje také údaje, ktoré v čase podpisu
zmluvy spotrebiteľom neboli uvedené v zmluve, je potrebné považovať za nový návrh zmluvy, avšak
keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje písomnú formu, takýto nový návrh zmluvy by musel byť
podpísaný (odsúhlasený) aj spotrebiteľom, čo v tomto prípade nebolo preukázané.

9. Pokiaľ žalovaný v odvolaní odkazoval na článok 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní (ktoré majú
povahu všeobecných obchodných podmienok, teda nie sú podpísané zmluvnými stranami - pozn.
odvolaciehosúdu),podľaktoréhotermínomkonečnejsplatnostiúverujedeňsplatnostiposlednejsplátkyúveru, takýto odkaz (aj keby bol súčasťou zmluvy resp. zmluvných podmienok podpísaných oboma
zmluvnými stranami) by spĺňal kritériá jednoznačnej identifikácie termínu konečnej splatnosti úveru
vtedy, ak by boli v zmluve uvedené termíny splatnosti jednotlivých splátok. Táto náležitosť však v zmluve

takisto absentuje. Ak žalovaný tvrdil, že určenie termínu konečnej splatnosti je možné aj spôsobom
vyplývajúcim z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých - ako žalovaný uviedol - „dátum
splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej
splatnosti“, odvolací súd uvádza, že odkaz na oznámenie o schválení úveru sa v článku 4 ods. 4.5
tzv. zmluvných dojednaní nenachádza. Aj keby však takýto odkaz v zmluve alebo vo všeobecných

obchodných podmienkach bol uvedený, oznámenie o schválení úveru nemožno považovať za súčasť
zmluvy už preto, že bolo jednostranne spísané žalovaným až po podpise zmluvy žalobcom (ako bolo
uvedené vyššie, v bode 8).

10. Odvolacísúdeštepoznamenáva,ževbode2.1tzv.zmluvnýchdojednaní(všeobecnýchobchodných
podmienok) je uvedený pomerne komplikovaný spôsob určenia termínu splatnosti jednotlivých splátok,

pričom však konečné určenie termínu splatnosti prvej splátky, a tým aj termínu splatnosti všetkých
ostatných splátok, je aj tak ponechané na vôli žalovaného (v rozmedzí od 32 do 48 dní odo dňa
poskytnutia úveru), čo je neakceptovateľné. Spotrebiteľ má právo už v čase podpisu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vedieť (alebo mať možnosť presne vypočítať z údajov uvedených v zmluve)
dátumy splatnosti jednotlivých splátok a dátum konečnej splatnosti úveru.

11. Odvolací súd teda po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav (že v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným,
chýbal údaj o termíne konečnej splatnosti úveru) a vec správne právne posúdil, keď aplikujúc
ustanovenie§11ods.1písm.b)vspojenís§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy) považoval poskytnutý spotrebiteľský

úver za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru postačuje naplnenie jednej z podmienok uvedených v zákone č.
129/2010 Z. z., nebolo potrebné, aby sa odvolací súd podrobnejšie zaoberal otázkou, či bola v zmluve
uvedená doba trvania zmluvy.

12. Vo vzťahu k úroku z omeškania odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, kedy bola
výzva žalobcu z 1.7.2016 doručená žalovanému (hoci žalovaný jej doručenie nepoprel), okrem toho však
samotnú výzvu z 1.7.2016 nemožno považovať za výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia (resp.
za výzvu na zaplatenie akéhokoľvek peňažného plnenia) - výzva obsahuje len výpočet nedostatkov
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a argumentáciu o neplatnosti dohody o poskytnutí služieb,

absentuje v nej však jednoznačné vyčíslenie nároku žalobcu voči žalovanému. Vo výzve žalobca žiada
žalovaného o návrh ďalšieho postupu v tejto veci (pričom vyčíslenie preplatku alebo nedoplatku žiada od
žalovaného) bez toho, aby on sám (žalobca) konkrétne uviedol, aká je jeho predstava o urovnaní sporu.
Nejde teda o výzvu na zaplatenie sumy, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Preto odvolací
súd považoval za konkrétnu výzvu na zaplatenie až žalobu, ktorá bola žalovanému doručená súdom

prvej inštancie dňa 24.4.2017. V nasledujúci dňa (25.4.2017) mal žalovaný možnosť dobrovoľne uhradiť
žalované plnenie a od ďalšieho dňa (26.4.2017) sa dostal do omeškania. Preto odvolací súd zmenil
dátum, od ktorého má žalovaný platiť úrok z omeškania, na 26.4.2017. Výška úroku z omeškania nebola
v odvolaní namietaná a odvolací súd ju považoval za správnu (5 % ročne, čo zodpovedá ustanoveniu
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.).

13. Vzhľadom na čiastočnú zmenu rozsudku súdu prvej inštancie (hoci len v časti úroku z omeškania)
odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 CSP rozhodol aj o trovách celého konania (vrátane konania na
súde prvej inštancie). Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu istiny a tiež v úroku z omeškania
za obdobie od 26.4.2017 do zaplatenia; neúspešný bol len v rozsahu úroku z omeškania za obdobie od

1.8.2016 do 25.4.2017 (čo v číselnom vyjadrení predstavuje zhruba 15 eur). Tento čiastočný neúspech
žalobcu len v časti príslušenstva považoval odvolací súd za neúspech len v nepatrnom rozsahu, teda
žalobcupovažovalvzásadezaplneúspešného,pretoaplikujúcustanovenie§255ods.1CSP (vspojení
s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP) priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením

po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).