Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/117/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118210757
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118210757.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusedusenátuJUDr.MartinaBaranaačlenovsenátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andrea Radomského v právnej veci žalobcu: I. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. I. C. č. XX, W., právne zastúpeného Mgr. Petrom Troščákom, advokátom, so sídlom Hlavná
č. 50 v Prešove, proti žalovanej Slovenskej republike, Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova
č. 2, Bratislava, náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa
07.06.2019, č. k. 20C/40/2018 - 73, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v II. výroku.

II. Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 11 935,09 eura s prísl., pričom uplatnený
nárok odôvodnil tým, že uznesením Obvodného oddelenia PZ D. D. zo dňa 08.08.2016 bolo voči
žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania, ktorého sa mal dopustiť viacerými
skutkamivočivtedajšejmanželketak,akojetovymedzenévskutkovejvetetohtouznesenia.Uznesením
Okresnej prokuratúry C. zo dňa 13.09.2016 bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia
zamietnutá, ako nedôvodná. Následne dňa 24.02.2017 bola zo strany Okresnej prokuratúry C. podaná
na Okresný súd Prešov obžaloba vedená pod sp.zn. 3Pv/461/16/7707 zo dňa 17.02.2016. Uznesením

Okresného súdu Prešov 41P/17/2017 zo dňa 25.05.2018 bolo podľa ust. § 280 ods. 2 Tesného poriadku
rozhodnuté tak, že tresnú vec žalobcu na ktorého bola podaná obžaloba Okresnej prokuratúry Prešov
postúpil Okresnému úradu C. Pretože vo veci nejde o trestný čin, ale žalované skutky by mal tento
orgán prejednať ako priestupok. Proti tomuto uzneseniu Okresná prokuratúra Prešov nepodala sťažnosť
a preto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.05.2018. Z tohto dôvodu žalobcovi vznikol nárok
na náhradu trov trestného konania vo výške 1 935,09 eura. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur z titulu nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia. Tento nárok bol žalobcom v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
uplatnený na príslušnom orgáne na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Dňa 10.09.2018 bolo žalobcovi doručené upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky v ktorom uviedla, že uplatnený nárok na náhradu škody nebude Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky uspokojený.

2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom

rozhodol, cit.:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3.435,09 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 1.935,09 eura od 11.9.2018 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

I. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4, § 25 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj podľa § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania bol nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením.
Súd vychádzal z predpokladu, že ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
čo sa prejavilo buď zastavením trestného stíhania, postúpením veci na prejednanie priestupku, alebo

oslobodením obvineného spod obžaloby, má to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania pre nezákonnosť. Akceptácia názoru, že zodpovednosť štátu za škodu by bola
daná iba v prípade zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť, by bola výkladom
formalistickým,reštriktívnymaústavnenekonformným,nakoľkoužsamotnétrestnéstíhaniejespôsobilé
vyvolávať vznik majetkovej škody i nemateriálnej ujmy. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené

alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších predpokladov zásadne právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Žalovaná zastúpená Generálnou
prokuratúrouSRjepasívnelegitimovanávsporepodľa§9ods.1zákona,pretožepredmetnáškodabola
spôsobená v trestnom konaní a je v príčinnej súvislosti s Uznesením Obvodného oddelenia PZ D. D. zo
dňa 8. 8. 2016, sp. zn. X.: B.-XXX/VS-PO-XXXX, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin

nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1) ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Uznesenie o vznesení
obvinenia je uznesením predbežnej povahy, reflektuje na dosiahnutý zákonom predvídaný stupeň
pravdepodobnosti spáchania trestného činu určitou osobou. Uvedené rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré
výrazne zasahuje do súkromného, pracovného a spoločenského života obvineného, preto obvinený
musí mať nárok na náhradu materiálnej ujmy spôsobenej mu trestným stíhaním, ktoré neviedlo k

právoplatnému odsúdeniu. Nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia sa odvodzuje zo skutočnosti,
že obvinenie nebolo preukázané, aj keď samotné uznesenie o vznesení obvinenia mohlo byť z hľadiska
trestného konania aktom zákonným. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby
každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi /fyzickej
osobe/, bola nahradená. Systematickým a logickým /extenzívnym/ výkladom je nevyhnutné dospieť k

záveru, že rozhodnutie o postúpení veci na prejednanie priestupku má rovnaké dôsledky ako zrušenie
obvinenia pre nezákonnosť, ak k nemu došlo preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným
sa nepotvrdil. Pri takomto výsledku trestného stíhania je potrebné vychádzať z toho, že občan čin
nespáchal a teda nemalo byť proti nemu vznesené obvinenie. Neposudzuje sa pritom správnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, rozhodujúci je výsledok trestného

stíhania. Nie je namieste lipnúť na formálnom zrušení /zmene/ tvrdeného nezákonného rozhodnutia,
ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Reštriktívny výklad zákona by bol v rozpore
so zmyslom a účelom tohto právneho predpisu a v rozpore so všeobecným princípom spravodlivosti.
Škoda,ktorávzniklažalobcovispočívavovznikutrovobhajobyvtrestnomkonanípovzneseníobvinenia.
Vykonanýmdokazovanímbolopreukázané,žeobhajcažalobcuúkonyvtrestnomkonaníriadnevykonal,

žalovaná tieto úkony ani po pripojení trestného spisu nespochybnila a tieto boli vyčíslené v súlade s
advokátskou tarifou. Obhajca vystavil žalobcovi faktúru za vykonané úkony a tento ju zaplatil. Žalobcovi
by nevznikli náklady na trovy obhajoby, pokiaľ by proti nemu nebolo vznesené obvinenie. Vzniknutá
škoda je teda v priamej príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia voči žalobcovi. Vzhľadom na
uvedené súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.935,09 eura, ako škodu spočívajúcu vo vzniku trov

obhajoby v trestnom konaní po vznesení obvinenia. Súd mal za preukázané, že žalobca splnil zákonom
požadovanú podmienku a pred podaním žaloby požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku
a žalobcovi bolo doručené upovedomenie, že uplatnený nárok nebude uspokojený. Nasledujúci deň sa
žalovaná dostala, pokiaľ ide o náhradu škody, do omeškania, a preto súd priznal žalobcovi zákonný úrok
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.935,09 eura od 11.09.2018 do zaplatenia.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil taktiež tým, že žalobca okrem náhrady škody
požadoval aj nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,-eur. Ako vyplýva z ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.
z., priznanie nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy pri konštatovaní porušenia práva (nezákonnéhorozhodnutia / nesprávneho úradného postupu), ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením pre poškodeného, pričom zásah tejto intenzity musí žalobca preukázať.
Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu

v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Jej výšku určuje súd úvahou s prihliadnutím na závažnosť
spôsobenej ujmy, vychádzajúc predovšetkým z kritérií uvedených v ust. § 17 ods.3 zákona č. 514/2003
Z.z. Vykonaným dokazovaním k uplatnenému nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu súd dospel k
záveru, že u žalobcu nie je dostatočným zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva, pretože
došlo k závažnejším následkom v jeho živote. Žalobca bol bezúhonným občanom. Bolo preukázané,

že trestné stíhanie malo negatívny dopad na psychický stav žalobcu, ktorý sa zmenil, uzavrel sa a
ťažko túto situáciu zvládal. Dochádzalo k hádkam v jeho partnerskom vzťahu. Súd vzal do úvahy dĺžku
trestného konania (takmer 2 roky) a povahu trestnej veci (nebezpečné vyhrážanie bývalej manželke).
Na strane druhej, súd prihliadol na skutočnosť, že počas trestného stíhania osobná sloboda žalobcu
nebola obmedzená. Dopad trestného stíhania nenarušil jeho vzťahy s kamarátmi a ani s rodinou, ktorá
ho podporovala. Žalobca zároveň požadoval priznať aj 5 % úrok z omeškania zo sumy 10.000,- eur

(nemajetkovej ujmy). Súd zamietol požadované úroky z omeškania, nakoľko povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia. Až
uplynutím určenej lehoty splnenia sa žalovaná dostane do omeškania (pozri rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 14.03.2012, sp. zn. 6Cdo 185/2011).

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a to z dôvodu, že výška priznaného nároku závisela
výlučne na posúdení súdu.

7. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhol aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu

prvej inštancie vo výroku II. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 8 500 eur do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku a zároveň aby mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania.
V podanom odvolaní žalobca uviedol, že podáva toto odvolanie čo do výroku II., ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá. S rozsudkom súdu prvej inštancie je v prevažnej miere spokojný.
Namieta však, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatneným v žalobe vo výške 10 000 eur mu

bol priznaný len vo výške 1 500 eur, pričom túto výšku považuje za neprimerane nízku so zreteľom na
okolnosti danej veci. Poukázal na ust. § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom okolnosťami
za ktorých nemajetkovej ujme došlo sú nepochybne okolnosti začatia trestného stíhania a vznesenia
obvinenia žalobcovi, ako aj vedenie trestného stíhania orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom
až do právoplatného skončenia tohto trestného konania. Podstata problému vyplýva z nezákonného

stavu, ktorý spočíva v tom, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané predčasne a bez zistenia
skutkového stavu potrebného pre vznesenie obvinenia v zmysle ust. § 206 Trestného poriadku. Pri
vydaní uznesenia o znesení obvinenia sa vychádzalo len z tvrdení poškodenej N. H. bez toho aby
došlo k vykonaniu znaleckého dokazovania v oblasti psychológie, na zistenie či N. H. nemá tendenciu
klamať, vymýšľať si a zavádzať, aby tak poškodila žalobcovi. Aj z dôvodu, že v rámci podania trestného

oznámenia sa na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 30P/21/2016 viedlo konanie o rozvod manželstva,
v ktorom poškodená N. H. okrem iného chcela dosiahnuť značné obmedzenie resp. zákaz styku
žalobcu s maloletým synom I.. Zo správ SMS poškodenej N. H. je podľa žalobcu zrejmé, že trestné
oznámenie na žalobcu nepodala z dôvodu, že tento sa mal dopustiť trestnej činnosti voči nej, ale preto
aby si zabezpečila postavenie v konaní o rozvod manželstva a získala bezplatné bývanie. Žalobca v

naznačenom smere poukázal nato, že N. H. v trestnom konaní v rámci jej výsluchu dňa 25.07.2016
obvinila žalobcu nielen z nebezpečného vyhrážania, ale aj znásilnenia, pričom o oboch obvineniach boli
vedené samostatné trestné konania, kde v prvom prípade došlo k zneseniu obvinenia len na základe
tvrdení N. H. a ešte pred znaleckým dokazovaním. V druhom prípade nedošlo k zneseniu obvinenia len
na základe tvrdení N. H. a vykonalo sa znalecké dokazovanie, ktorým sa zistilo, že N. H. má tendenciu

klamať, že chce poškodiť žalobcovi a že existuje podozrenie že bola nahovorená inou osobou ako
nepravdivo má vypovedať. Možno teda podľa názoru žalobcu konštatovať, že za prakticky totožných
okolností postupovali orgány činné v trestnom konaní rôzne. V druhom prípade úplne opačne, ako v
prvom prípade a obvinenie nevzniesli a vyčkali na výsledky znaleckého dokazovania. Práve v takomto
vyššie opísanom, zjavne nezákonnom a až šikanóznom konaní orgánov činných trestnom konaní,

spočívajú okolnosti za ktorých došlo k nemajetkovej ujme na strane žalobcu, pričom tieto okolnosti majú
bezprostredný vplyv nato, aby došlo k určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu
oproti bežnému rozsahu. Práve súdne rozhodnutia vyšších súdov vo vzťahu k nemajetkovej ujme,
ktoré by mohli byť až precedentného charakteru v súvislosti zo zvýšenou výškou priznanej náhradynemajetkovej ujmy, by mohli pôsobiť na najvyšších predstaviteľov zainteresovaných štátnych orgánov,
ako je polícia a prokuratúra tak, aby títo netolerovali zjavne nezákonné postupy a zneužívanie moci
a porušovateľov aj riadne trestali. Tým by došlo k vytvoreniu akejsi prevencie do budúcnosti, aby

nedochádzalo k zjavne nezákonnému a šikanóznemu trestnému stíhaniu jednotlivcov.

8. Podanému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne vyjadril dňa 10.07.2019 pričom uviedol, že
rozsudok súdu prvej inštancie pokiaľ sa týka výroku II., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol je
vecne správny a zákonný. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy v sumy 1 500 eur považuje žalovaná za

dostatočnú a primeranú vzhľadom k okolnostiam danej veci.

9. Voči vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa žalobca v rámci repliky vyjadril písomným podaním
zo dňa 22.07.2019 v ktorom uviedol, že vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu je s obsahového
hľadiska v rovine všeobecných tvrdení o správnosti napadnutého rozsudku pričom neobsahuje žiadnu
skutkovú a právnu argumentáciu na podporu správnosti napadnutého rozsudku. Žalobca naďalej zotrval

na svojom vyjadrení, že priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 500 eur považuje za
neprimerane nízku so zreteľom na okolnosti danej veci. Zároveň poukázal na skutočnosť, že poukazuje
na konštantnú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach a poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/156/2017 zo dňa 09.11.2017 s tým, že
citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predkladá žalobca v prílohe svojej repliky. Z

tohto uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že v danom prípade bola fyzickej osobe žalobcovi priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10 000 eur pričom trestné stíhanie tejto fyzickej osoby prebiehalo 3
roky. To je síce o rok dlhšie, ako v prípade žalobcu, ale s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako
zjavne nezákonné a šikanózne trestné stíhanie žalobcu je nepochybné, že závažnosť vzniknutej ujmy
a najmä okolnosti za ktorých k nej došlo sú v prípade žalobcu omnoho viac výraznejšie a vypuklejšie.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.
§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP vzhľadom na čas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich s ust. § 397 a nasledujúce CSP bez nariadenia

pojednávania (§ 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje na
ust. § 387 ods. 2 CSP.

12. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam odvolací súd
uvádza nasledovné. Plne sa stotožňuje s konštatáciou súdu prvej inštancie v odstavci č. 41 rozhodnutia
zaoberajúcim sa priznanou výškou nemajetkovej ujmy. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo
preukázané, že trestné stíhanie malo negatívny dopad na psychický stav žalobcu. Z tohto dôvodu
dochádzalo aj k hádkam v jeho novom partnerskom vzťahu, avšak nie k tak závažným, aby tento

vzťah dlhodobo ohrozovali. Rovnako možno konštatovať, že osobná sloboda žalobcu obmedzená
nebola. Dopad na psychický stav žalobcu taktiež nebol na natoľko závažný, aby tento pretrvával aj po
skončení trestného konania. Nebolo taktiež preukázané žiadne narušenie sociálnych väzieb žalobcu
so svojím okolím, ani narušenie vzťahov s kamarátmi, rodinných väzieb ši už z užšou alebo širšou
rodinou. Rodina nakoniec žalobcu v rámci prebiehajúceho trestného konania podporovala. Nedošlo

ani k rozpadu partnerského vzťahu žalobcu a prebiehajúce trestné konanie nemalo ani žiaden vplyv
na jeho profesionálny život, v rámci pracovného alebo iného pomeru. Z tohto dôvodu je odvolací súd
toho názoru, že súdom prvej inštancie priznaná nemajetková ujma v peniazoch vo výške 1 500 eur je
adekvátna a dostačujúca. V rámci prebiehajúceho trestného konania došlo k negatívnym následkom na
život samotného žalobcu, iba v rozsahu ako sú opísané v rozhodnutí súdu prvej inštancie resp. tak ako

ich v tomto odseku aj konštatuje a uzatvára odvolací súd.

13. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že okrem výdavkov
žalobcu na trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, je potrebné priznať aj nemajetkovú ujmu vpeniazoch a túto aj priznal v adekvátnej výške 1 500 eur, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti nepriznania nemajetkovej ujmy ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP spojení s ust. § 255
CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaná napriek tomu, že v odvolacom konaní bola
úspešná jej žiadne odvolacie trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd konštatuje, že v rámci princípu
hospodárnosti konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania ani úspešnej žalovanej.

15. Toto rozhodnutie prijal sená Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).