Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 3. jún 2019

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 13C/39/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618205775
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šulaj
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2019:6618205775.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom v spore žalobcov: 1/ K. R., Y. XX.XX.XXXX, L.
E. C. XXX/X, XXX XX J., štátna občianka SR, 2/ Ľ. L., Y. XX.XX.XXXX, L. E. J. XX/X, XXX XX J.Č.,
štátny občan SR, 3/ N. V., Y. XX.XX.XXXX, L. E. R.B. XXX, XXX XX R., štátna občianka SR, 4/ N. L.,
Y. XX.XX.XXXX, L. E. Š. N..B.. Š. XXXX/XX, XXX XX V., štátna občianka SR, všetci v zastúpení Mgr.
Ľudovít Paulovič, advokát, so sídlom M. Rázusa 19, 984 01 Lučenec, IČO: 45 021 996 proti žalovaným:

1/ N. Z., Y. XX.XX.XXXX, L. E. I. XX, XXX XX J.Č., štátny občan SR, 2/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s.,
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánkova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, v zastúpení
JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37 928 422,
v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.000,- Eur, v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného žalovaného povinnosť plniť druhému
žalovanému zaniká.

II. Žaloba žalobkyne 1/ v časti o zaplatenie sumy 17.000,- Eur sa z a m i e t a .

III. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej
sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.

IV. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 7.000,- Eur, v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného žalovaného povinnosť plniť druhému
žalovanému zaniká.

V. Žaloba žalobcu 2/ v časti o zaplatenie sumy 18.000,- Eur sa z a m i e t a .

VI. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í nahradiť žalobcovi 2/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej

sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.

VII. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 4.000,- Eur, v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného žalovaného povinnosť plniť druhému
žalovanému zaniká.

VIII. Žaloba žalobkyne 3/ v časti o zaplatenie sumy 11.000,- Eur sa z a m i e t a .

IX. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í nahradiť žalobkyni 3/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej
sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.

X. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 6.000,- Eur, v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného žalovaného povinnosť plniť druhému

žalovanému zaniká.XI. Žaloba žalobkyne 4/ v časti o zaplatenie sumy 9.000,- Eur sa z a m i e t a .

XII. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í nahradiť žalobkyni 4/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej
sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobouzodňa31.12.2018sažalobcovia1/až4/domáhaliodžalovaných1/,2/náhradynemajetkovej
ujmy, pričom uviedli, že rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 20.03.2018, právoplatným dňa
20.03.2018, č.k.: 2T/162/2017 - 322 bol žalovaný 1/ uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149

ods. 1, Tr. zákona, ktorého sa dopustil tým, že dňa 31.12.2016 v čase asi o 09.00 hod. v obci Halič na
ceste č. 111/2661 po ulici Mieru viedol osobné motorové vozidlo zn.: VW Polo, EČ: LC:XXXAO v smere
od obce Praha na Lučenec, pričom sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej
premávke, dostatočne nesledoval pohyb chodkyne A. L. prechádzajúcej cez vozovku súvislou chôdzou
mimo prechodu pre chodcov, ktorú pravou prednou časťou vozidla zachytil, pričom chodkyňa A. L.

utrpela pri nehode mnohopočetné rozsiahle zranenia lebky, mozgu a krčnej chrbtice, ktorým zraneniam
dňa XX.XX.XXXX v NsP Lučenec podľahla.

2. Úmrtím neb. A. L. došlo k závažnému zásahu do práva žalobcov 1/ až 4/ na ochranu osobnosti v
zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda do emocionálnej sféry pozostalých žalobcov 1/ až

4/, pričom ujma, ktorá im bola týmto zásahom spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá a
bude ich sprevádzať celý život.

3. V dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ stratili žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ svoju matku,
žalobkyňa 3/ svoju sestru a žalobkyňa 4/ svoju starú matku, a teda navždy stratili možnosť rozvíjať

citové a rodinné väzby so svojou najbližšou rodinou, čím utrpeli žalobcovia 1/ až 4/ bez akýchkoľvek
pochybností veľkú citovú ujmu.

4. Neočakávaným, šokujúcim a náhlym úmrtím neb. A. L. nepochybne došlo k tak závažnému zásahu
do práv na ochranu osobnosti pozostalých žalobcov 1/ až 4/ spočívajúcom v zásadnom, nezvratnom a

trvalom obmedzení ich súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže byť namieste.

5. Keďže v § 13 ods. 2 OZ sú vymenované zásahy do osobnosti zakladajúce právo na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne, a teda môže ním byt' aj iný ako tam uvedený

zásah, máme za to, že tragická smrť neb. A. L. v dôsledku dopravnej nehody zapríčinenej žalovaným
1/ bezpochyby je takýmto závažným zásahom do práva na ochranu osobnosti odôvodňujúcim priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

6. Motorové vozidlo, ktoré v čase dopravnej nehody viedol žalovaný 1/ bolo povinne zmluvne poistené

u žalovaného 2/, a to Poistnou zmluvou č. XXXXXXXXXX.

7. Povinnosť nahradiť spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu má teda nielen žalovaný 1/ ale aj žalovaný
2/ ako poisťovateľ. Pozostalí žalobcovia 1/ až 4/ majú pritom podľa § 15 Zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobené prevádzkou motorového vozidla a

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“) právo domáhať sa náhrady priamo aj
proti žalovanému 2/ ako poisťovateľovi.

8. Žalobcovia 1/ až 4/ sú toho názoru, že žalovaný nárok, nemajetková ujma, spočívajúca v
neoprávnenom zásahu do osobnostných práv blízkej osoby pozostalej po obeti dopravnej nehody, je

predmetom povinného zmluvného poistenia, ako jeho rozsah ustanovuje § 4 ods. 2 zákona o PZP. Zákon
o PZP pritom ustanovuje, že poistený má právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodeným škodu
na zdraví a náklady pri usmrtení.9. Za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považujeme pre žalobkyňu 1/ sumu
25.000,-€, pre žalobcu 2/ sumu 25.000,-€, pre žalobkyňu 3/ sumu 15.000,-€, pre žalobkyňu 4/ sumu
15.000,-€.

10. V súvislosti s uplatnenou výškou náhrady nemajetkovej žalobcovia 1/ až 4/ poukazujú jednak na
závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá ujma je nenapraviteľná a bude sprevádzať pozostalých žalobcov 1/
až 4/ po celý zvyšok jej života, a jednak aj na samotné okolnosti prípadu a to najmä hrubé porušenie
viacerýchdôležitýchpovinnostížalovaným1/,ktoréviedliktragickejdopravnejnehodeazapríčinilistratu

najbližšej osoby pre pozostalých žalobcov 1/ až 4/.

11. Žalovaný 1/ sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 25.01.2019, v ktorom uviedol, že žalobu
neuznáva v celom rozsahu. Žalobcovia sa žalobou domáhajú od žalovaných náhrady nemajetkovej
ujmy, ku ktorej malo prísť v dôsledku usmrtenia nebohej A. L. pri dopravnej nehode zo dňa 31.12.2016.
Je pravdou, že bol účastníkom tejto dopravnej nehody, nakoľko v čase vzniku predmetnej dopravnej

nehody šoféroval vozidlo, ktoré zachytilo neb. A. L., ktorá v tom čase prechádzala cez vozovku mimo
priechoduprechodcov,aktoránásledkomtejtonehodyvnemocnicipodľahla.Zatentoskutokboluznaný
za vinného Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 2T/162/2017, a bol mu uložený trest. Nakoľko v
trestnomkonaníbolopreukázané,ženeboháA..L.savýraznýmspôsobompodieľalanavznikusamotnej
dopravnej nehody, a to tým, že sama porušovala pravidlá cestnej premávky prechádzaním cez vozovku

mimo priechod pre chodcov, je toho názoru, že aj samotné konanie nebohej je nutné zohľadniť pri
posudzovaní nároku žalobcov na prípadnú nemajetkovú ujmu. V trestnom konaní bolo preukázané, že
chodkyňa mohla zrážke zabrániť, ak by brala ohľad na prichádzajúce vozidlo a nevošla by do jazdnej
dráhy mimo priechod pre chodcov. žalovaný uviedol, že aj samotný trestný súd pri rozhodovaní o jeho
vine a treste prihliadol na vyššie uvedené skutočnosti spoluzavinenia samotnej poškodenej neb. A. L..

Žalovaný zastáva názor, že žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu, že nie sú dané podmienky na
aplikáciu § 13 ods. 2 OZ, nakoľko žalobcovia v žalobe žiadnym spôsobom neuviedli, akej nemajetkovej
ujmy sa im malo dostať v dôsledku úmrtia neb. A.. L.. Žalobcovia len všeobecne v žalobe uviedli, že
im mala vzniknúť nemajetková ujma, pričom žiadnym spôsobom nepreukázali tieto svoje tvrdenia. Zo
žaloby nie je zrejmé, či žalobcovia žili s nebohou A.. L. v spoločnej domácnosti, či boli odkázaní na výživu

od nej a podobne. Z uvedeného dôvodu preto namieta žalobcami uplatnený nárok a z dôvodu opatrnosti
namieta aj výšku uplatneného nároku. V prípade, ak bude mať súd žalobu žalobcov za dôvodnú, žiada
aby súd prihliadol na vážnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k tejto dopravnej nehode.
V prípade ochrany osobnosti podľa § 13 OZ je potrebné aplikovať sankcie tak, ako ich uvádza zákon, a
náhradunemajetkovejujmyvpeniazochjemožnépriznaťlenvtedy,akaplikáciapodľa§13ods.1OZnie

jemožná.Priochraneosobnostipodľa§13OZbymalsúdaplikovaťsankcietak,akoichprinemajetkovej
ujme pripúšťa zákon, a aby sa súd riadil aj zásadou primeranosti. Zásada primeranosti hovorí o tom, že
sankcie pri nemajetkovej ujme možno použiť len v poradí, v akom ich uvádza zákon a bez ohľadu na
to, akej sankcie sa domáhajú dotknuté osoby. Z tohto dôvodu súd, ktorý rozhoduje o prísnejšej sankcii,
musí podrobne a zrozumiteľne zdôvodniť, prečo neuložil niektorú z miernejších sankcií. V tomto smere

poukazuje na rozhodnutie NS ČR z 14.11.2007, sp. zn. 30Cdo/332/2007, ktoré okrem iného hovorí,
že požadovaná sankcia za nemajetkovú ujmu musí zodpovedať aj obsahu neoprávneného zásahu.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by mala byť až krajným a výnimočným riešením a pri aplikovaní
§ 13 ods. 2 OZ musí mať súd za preukázané, že sú tu okolnosti dosvedčujúce, že v konkrétnom prípade
nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých

následkov vzniknutých žalobcom. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že nárok žalobcov na priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je dôvodný a je potrebné, aby bola prípadná nemajetková ujma
žalobcov v konaní riadne preukázaná. V opačnom prípade navrhuje súdu žalobu v celosti zamietnuť.
Zároveň ale súhlasí so žalobcami, že v zmysle § 4 ods. 2 zákona o PZP je prípadná nemajetková ujma
krytá z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda na zdraví

nebohej A. L.. V čase vzniku dopravnej nehody malo vozidlo V., ktoré uvedeného dňa šoféroval, a ktorým
bola spôsobená škoda na zdraví nebohej, riadne uzatvorené povinné zmluvné poistenie u žalovanej 2/,
a preto prípadný súdom priznaný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by mala
v plnom rozsahu hradiť len žalovaná 2/ ako poisťovateľ predmetného vozidla. V tomto smere navrhuje,
aby žalovaná 2/ predložila do konania Poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX/XXXXXXXXXX k vozidlu s

ŠPZ: V., platnú ku dňu 31.12.2016. V tomto smere poukazuje na judikát Najvyššieho súdu uverejnený v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod číslom R 61/2019, a to rozsudok NS SR z 31.07.2017
pod sp. zn. 6MCdo 1/2016, podľa ktorého bolo jednoznačne Najvyšším súdom SR konštatované, že
škodou v zmysle zákona o PZP je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných právpozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, a preto v sporoch
o náhradu nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Týmto rozhodnutím bola odstránená
nejednotnosť súdov pri posudzovaní, či v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy je poisťovňa v zmysle

zákona o PZP pasívne legitimovaná.

12. Žalovaný 2/ sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 21.01.2019, v ktorom uviedol, že
uplatnený nárok žalobcov voči žalovanému 2/ neuznáva v celom rozsahu a považuje ho za neoprávnený
a bez právneho základu. Žalobou sa žalobcovia domáhajú zaplatenia sumy vo výške 85.000,- € z

titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im mala byť spôsobená zavineným konaním žalovaného 1/,
ktorý dňa 31.12.2016 spôsobil dopravnú nehodu, dôsledku ktorej došlo sprostredkovane k zásahu
do osobnostných práv žalobcov. Vzhľadom na skutočnosť, že vozidlo, ktoré viedol žalovaný 1/, a
ktorým bola spôsobená nehoda, bolo u žalovaného 2/ poistené podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
uplatnili si žalobcovia nárok aj priamo voči žalovanému 2/. Čo do otázky pasívnej vecnej legitimácie

poisťovateľov je potrebné poukázať na rozhodnutie ÚS zo dňa 20.01.2011, IV. ÚS 60/2010 v ktorom
uvádza: „Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 06. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor
konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v
skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. (...) K odchylnej judikatúre všeobecných súdov a k jej
zjednocovaniu sa už ústavný súd opakovane vyslovil (IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 209/2010), keď uviedol,
že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry

v § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo
príslušným kolégiom najvyššieho súdu.“. K tomuto viď Uznesenie NS SR z 05.12.2013, sp.zn. 3
Cdo 18/2013, v zmysle ktorého „Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia

najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale
vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu
silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi
jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Nemožno prehliadať podstatný rozdiel

medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím,
ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom
najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované
rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň

zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí
viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec
prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky) môže odkloniť či odchýliť od
názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“
názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie. 19 3 Cdo 18/2013 O „prekonaní“ (relevantnom

zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí možno hovoriť iba
vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (§ 21 ods.
3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov). Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ vo vyššie
uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod pre jeho nezohľadnenie.“.

Vo svetle vyššie uvedeného si potom dovoľujeme súd upozorniť na publikovaný Rozsudok NS SR
z 26.09.2013, sp. zn. 3 Cdo 176/2012, zverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 9/2014 pod
číslom 127, t.j. R 127/2014, v ktorom NS SR uvádza: „treba mať ma zreteli to, že režim ochrany
osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených
osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu

osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Platná
právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito inštitútmi je pojmová aj obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoréje úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je
právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu,
ale len relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a

náhradou škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa
vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a
preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej
úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany
zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009).“. Obdobne potom poukazujeme aj na Uznesenie
ÚS I. ÚS 137/07 z 23. augusta 2007, v ktorom sa ÚS v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou
všeobecných súdov, ktoré dôvodili, že „Keďže zákon o zodpovednosti štátu (v našom prípade Zákon o
PZP, pozn. Žalovaného v 2. rade) bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady,
je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a
škodu chápať vo všeobecnosti ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne

vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
(...) Keďže v zmysle uvedených skutočností štát nezodpovedá za nemajetkovú ujmu, žaloba musela
byť zamietnutá.“ A ďalej „Podľa názoru krajského súdu škoda (ako kategória občianskeho práva) sa v
ustálenej súdnej praxi chápe ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného
a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je (ak nedochádza k naturálnej

reštitúcii) napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, pričom skutočnou
škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca
majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu.
Z takto vymedzeného a chápaného pojmu škody, resp. skutočnej škody vyplýva, že za škodu, resp.
skutočnú škodu nemožno považovať aj ujmu vzniknutú pôsobením na telesnú a psychickú integritu

poškodeného, s výnimkou prípadov, kedy možno podľa výslovného ustanovenia zákona poskytnúť i tzv.
materiálnu satisfakciu (peňažné zadosťučinenie). Takto podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode
na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
Podľa § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a

aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo zadosťučinenie dostačujúce najmä pre
to, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon podľa § 442 ods. 2 Občianskeho
zákonníka pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma
v peniazoch. Najmä toto posledné ustanovenie je dostatočným argumentom pre záver, že za škodu,

resp. skutočnú škodu nemožno považovať aj nemajetkovú ujmu oceniteľnú peniazmi, lebo ak by to
tak bolo, potom by ustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo nadbytočné (obdobne ako
je tomu pri § 16 OZ, pozn. Žalovaného v 2. rade), keďže nemajetkovú ujmu v peniazoch by bolo
možné uhrádzať už podľa § 442 ods. 1.“. Keďže od roku 2001 nedošlo k žiadnej zmene relevantnej
vnútroštátnej právnej úpravy, nie je absolútne legitímny dôvod na zmenu výkladu príslušných zákonných

ustanovení a ad hoc rozširovanie účelu Zákona o PZP a jeho cieľov oproti tým, ktoré boli celkom
jednoznačne a nesporne zamýšľané a stanovené samotným zákonodarcom. Opačný postup potom nie
je možné vyhodnotiť inak, ako snahu „zhojiť“ nečinnosť zákonodarcu priamou aplikáciou smerníc EÚ.
S poukazom na argumentáciu žalovaného 2/ k otázke jeho pasívnej vecnej legitimácie v predmetnom
konaní (jej absencie) žalovaný 2/ si dovoľuje uviesť, že v prípade, ak by aj teoreticky pripustili, že

pod pojem škody na zdraví podľa Zákona o PZP by bolo možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu
pozostalých, bolo by zo strany súdu nevyhnutné dôsledne sa zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti
za škodu, t.j. protiprávnosťou konania, vznikom škody v dôsledku protiprávneho konania, a príčinnou
súvislosťou medzi nimi, a to vo vzťahu k žalovanému 2/, a v kontexte celého Zákona o PZP, ktorý je
ako celok koncipovaný na náhradu výlučne škodových nárokov. K otázke príčinnej súvislosti pritom

NS SR v Rozsudku z 29.03.2007 sp.zn. 3 Cdo 32/2007 uviedol, že „Ani vzťah príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom (v našom prípade poistnou udalosťou, pozn.
žalovaného 2/) a škodou zákon č. 58/1969 Zb. (v našom prípade Zákon o PZP, pozn. žalovaného 2/)
nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou,
ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nieje rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá
je už sama následkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná

(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.“ (mutatis mutandis Rozsudok NS SR z 30.07.2009 sp.zn. 1 Cdo
129/2008, Rozsudok NS SR z 30.06.2010 sp.zn. 5 Cdo 126/2009, Rozsudok NS SR z 31.07.2012 sp.zn.
6 Cdo 89/2011, Uznesenie NS SR z 23.04.2014 sp.zn. 6 MCdo 7/2013 atď.). V tejto súvislosti potom
žalovaný 2/ poukazuje na Rozsudok NS SR z 30. januára 2007, sp. zn. 2 Cdo/73/2006, uverejnený v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 61/2008, v zmysle

ktorého, „príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcov a protiprávnym konaním žalovaného
nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama o sebe následkom protiprávneho
konania žalovaného. O takýto prípad ide aj vtedy, ak poškodenie zdravia žalobcov bolo výsledkom ich
reakcie na smrteľný úraz ich syna.“ (rovnako napr. R 7/1979). Uvedený princíp je obdobne premietnutý
aj priamo v § 5 ods. 1 písm. h) Zákona o PZP, v zmysle ktorého „poistiteľ nenahradí za poisteného

škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou.“.
Vzhľadom na skutočnosť, že poistnou udalosťou je Dopravná nehoda, a zásah do osobnostných práv
žalobcov mal nastať sprostredkovane v dôsledku reakcie na následky tejto dopravnej nehody, neexistuje
vo vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou
ako takou v zmysle § 5 ods. 1 písm. h) Zákona o PZP, a vo vzťahu k žalovanému 2/. Aj toto je opäť

len jedným z mnohých mement toho, že úmyslom a cieľom zákonodarcu pri koncipovaní Zákona o PZP
nebolokrytieinýchakovýlučneškodovýchnárokov.Vkonečnomdôsledkunapodporuvyššieuvedených
záverov žalovaný 2/ poukazuje na Rozsudok ESD zo dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14 Lazar, v ktorom
ESD v otázke ujmy pozostalých súvisiacej s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, túto opakovane a
na viacerých miestach označuje ako „nepriame následky tejto nehody“, pričom „škodu (priamu, pozn.

žalovaného 2/) predstavuje ujma na zdraví s následkom smrti dcéry pána Lazara. Ujmu, ktorú utrpeli
jej rodinní príslušníci, treba ako takú považovať za nepriame následky nehody.“. Z vyššie uvedených
dôvodov preto má za to, že aj v prípade teoretického akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví
je možné extenzívnym výkladom zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poistiteľ, priamo
zo Zákona o PZP de facto aj de iure oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú

ujmu), a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, kde Žalobcovia sú
vo výsledku až sekundárnou obeťou dopravnej nehody. Žalovaný 2/ považuje za absurdné, aby sa tak
pri výklade „škody“ všeobecne aplikovali „čerešničky“ a súdy ich bez ďalšieho nekriticky akceptovali, ale
je potom potrebné k týmto nárokom ako k škode pristupovať v celku a so všetkými, nie len pre žalobcov
vo všeobecnosti pozitívnymi dopadmi. Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú právnu argumentáciu, s

poukazom na v súčasnosti platný a účinný Zákon o PZP, OZ, teóriu práva ako aj relevantnú judikatúru,
máme za to, že voči žalovanému 2/ je žaloba podaná neoprávnene a bez právneho základu, nakoľko
žalovaný 2/ nie je podľa Zákona o PZP pasívne legitimovaný vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy, a
keby aj bol, nie je povinný takéto nároky hradiť z titulu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou
udalosťou. Vo svetle týchto skutočností preto navrhuje, aby súd žalobu voči žalovanému 2/ zamietol.

13. Písomným podaním zo dňa 08.02.2019 sa žalovaný 1/ vyjadril k vyjadreniu žalovaného 2/, pričom
uviedol, že žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení poukazuje na mnohé rozhodnutia súdov SR, podľa
ktorých nie je možné nemajetkovú ujmu žalobcov zahrnúť pod krytie zákona o PZP. S názorom
žalovaného 2/ rozhodne nesúhlasí. Žalovaný 2 / ďalej poukazuje na rozdielnu rozhodovaciu prax

ohľadne posudzovania nemajetkovej ujmy ako škody podľa zákona o PZP. Je pravdou, že rozhodovacia
prax slovenských súdov pri posudzovaní, či je možné nemajetkovú ujmu posudzovať ako škodu v
zmysle zákona o PZP, bola donedávna nejednotná, avšak v poslednom čase sa judikatúra vyvíja len
jedným smerom, a to, že nemajetková ujma je škodou v zmysle zákona o PZP, a preto poisťovne sú
pasívne legitimované na konanie o takýchto nárokoch. Opätovne poukazuje na rozsudok NSSR, sp. zn.

6MCdo/1/2016 z 31.07.2017, z ktorého vyplýva, že škodou pre účely zákona o PZP je aj nemajetková
ujma spôsobená zásahom do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, a že v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.
Z uvedeného dôvodu nesúhlasí s vyjadrením žalovaného 2/ ovylúčení nemajetkovej ujmy z krytia škôd v zmysle zákona o PZP a má za to, že žalovaný 2/ je
pasívnelegitimovanýnatotokonanie.Účelompoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s prevádzkou motorového

vozidla. Ak usmrtenie pri dopravnej nehode vyvolá nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu,
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
zodpovednosť krytá systémom povinného zmluvného poistenia. Za predpokladu, že by platil výklad
pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona (gramatický výklad), teda ak by náhrada nemajetkovej
ujmy nemala byť krytá systémom povinného zmluvného poistenia, prinášalo by to značné majetkové

riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto majetkovú ujmu. Takéto dôsledky sú nežiaduce, a preto
je potrebné použiť rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona o PZP tak, že do neho patrí aj
náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je
krytá systémom povinného zmluvného poistenia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno
opomínať ich účel, pričom platí, že súd nie je viazaný doslovným znením zákona. Súd sa od doslovného
znenia zákona musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku systematická súvislosť a

pod. Z uvedeného dôvodu považuje argumentáciu žalovaného 2/ za už neaktuálnu s úmyslom vyhnúť
sa prípadnému plneniu z povinného zmluvného poistenia. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že
žalovaný 2/ je pasívne legitimovaný na konanie o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobcom,
a navrhuje súdu v prípade, ak bude mať žalobu žalobcov za dôvodnú, aby na úhradu zaviazal len
žalovaného 2/. Žalobu žiada voči nemu zamietnuť. Žalovaný na pojednávaniach súdu sa pozostalým

po nebohej A. L. ospravedlnil, vysvetlil dôvody, pre ktoré tak neučinil v trestnom konaní, pričom uviedol,
že na poslednom pojednávaní v trestnej veci vyjadril ľútosť, ospravedlnil sa, ale príslušníci rodiny, ktorí
sú stranami sporu tam neboli.

14. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcov K. R., Ľ. L., N. V. a N. L., výsluchom svedkov

Q. L., K. R.B., N. E. a I. V., prečítaním úmrtného listu č.l. 9, rodných listov č.l. 10-13, lustrácia v registri
poisťovateľov EČV č.l. 14, z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 2T/162/2017 rozsudok
č.k. 2T/162/2017-322, záver Znaleckého posudku súdneho znalca Ing. Z. R. pod č. 8/2017 a zistil tento
skutkový stav:

15. Z úmrtného listu zo dňa 04.01.2017 (č.l. 9) je zrejmé, že A. L., rod. S. zomrela dňa XX.XX.XXXX.

16. Z rodného listu K. L. (č.l. 10) je zrejmé, že jej matkou bola neb. A. L..

17. Z rodného listu Ľ. L.A. (č.l. 1) je zrejmé, že jeho matkou bola neb. A. L..

18. Z rodného listu N. S. (č.l. 11) je zrejmé, že sa narodila 01.05.1949 rodičom - otcovi L. S. a matke R. Z..

19. Z rodného listu N. L. (č.l. 12) je zrejmé, že sa narodila 14.01.2000 rodičom - otcovi K. L. a matke N. E..

20. Žalobkyňa 1/ K. R. na pojednávaní dňa 08.04.2019 uviedla, že celá situácia je pre ňu ťaživá čo i len
si spomenúť na ňu, pretože udalosť sa odohrala na Silvestra, keď sa celá rodina tešila, že sa stretne,
pripravovalo sa silvestrovské posedenie, za týmto účelom pricestovala jej dcéra z Talianska a taktiež
syn, ktorý mal v čase nehody 12 rokov a bol si so starou mamou veľmi blízky sa na to tešil. Uviedla,
že poškodená A. L. bola samostatná, aktívna, sama sa vedela o seba postarať, starala sa o políčko v

záhrade, chodila si sama nakupovať, s menovanou bola fakticky v každodennom kontakte, poškodená
jej zvykla pomáhať aj v podnikateľskej činnosti, keďže žalobkyňa prevádzkovala obchod v obci Halič.
V kontakte s poškodenou bola v tak osobnom alebo telefonickom, fakticky každodenne, buď chodila
poškodená ku nej alebo naopak, ona navštevovala poškodenú. Žalobkyňa sa vyjadrila taktiež k vzťahu
žalobcu 2/ Ľ. L., ktorý je jej bratom k poškodenej A.V. L. (matke), tento vzťah hodnotila ako veľmi dobrý,

celá rodina dobre vychádzala, žila družne, navzájom sa navštevovala. Celú situáciu žalobkyňa doteraz
znáša ťažko, pretože prišla o človeka, ktorý bol dovtedy samostatný, s ktorým bola v denno-dennom
kontakte a preto jej veľmi chýba. Rodinné stretnutia od tragického úmrtia poškodenej nie sú také ako
zvykli bývať, pretože sa nesú v spomienkach a taktiež ich frekvencia už nie je tak častá. Miesto nehody
má denno-denne na očiach, aj keď sa ho snažia obchádzať, chodia inými cestami. Žalobkyňa rovnako

dobre hodnotila aj vzťah poškodenej A. L. k sestre N. V. (žalobkyni v 3.rade), pretože s touto bola ako z
dvoch ešte žijúcich súrodencov v blízkom kontakte, navštevovali sa, telefonovali si, príležitostne zvykla
poškodená aj u sestry N. V. prespávať. Kontakty boli pravidelné pri príležitosti rodinných jubileí a rovnako
tomu bola aj vo vzťahu k žalobkyni v 4. rade, ktorá je dcérou už zosnulého brata. Poškodená sa snažilažalobkyni v 4. rade ako vnučke vynahradiť stratu otca, uviedla, že síce neboli v každodennom kontakte,
ale stretávali sa pri príležitosti rodinných osláv, chodili spolu na hrob otca N. L. a syna A. L..

21. Žalobca 2/ Ľ. L. na pojednávaní dňa 08.04.2019 uviedol, že vzťah k tragicky zosnulou matkou A. L.
bol veľmi dobrý. Vrátila sa ešte do detských čias, uviedol, že rodičia nežili v harmonickom manželstve,
lebo otec obľuboval alkohol, čo bol aj dôvod dramatického rozvodu medzi rodičmi. Po rozvode žalobca
mohol mať okolo 20 rokov sa riešila otázka bývania matky, pretože žalobca žil v Haliči, sestra (žalobkyňa
v 1. rade) si postavila dom taktiež v Haliči a tretí brat sa odsťahoval do Lučenca, tento spočiatku žil s

mamou,potomsaosamostatnil,mamažilasamaapretoznovavyvstalaotázkapočase,kdebudemama
bývať, preto sa rozhodlo, že sa jej zakúpil jednoizbový byť v Haliči, kde bola v pravidelnom kontakte
tak s ním, ako aj s jeho sestrou (žalobkyňou v 1.rade) a jej rodinou. Osobitne veľmi dobrý vzťah bol
so žalobkyňou v 1.rade a jej synom, pretože to bol posledný vnuk a na toho sa doslova mama tešila,
bola s ním každodennom kontakte, starala sa o neho. Žalobca v 2.rade z tohto dôvodu sa stretával
najmä s matkou počas víkendov, v piatok ju zvykol zobrať, išli do záhrady, grilovalo sa niečo, zvykla prísť

rodina sestry, R., taktiež neter N. L., ešte vtedy so žijúcim otcom a jeho partnerkou. Taktiež keď mama
mala zdravotné problémy, pretože mala problémy so srdcom, absolvovala operáciu a bol jej zavedený
kardiostimulátor, tak jej poskytovali pomoc v čase keď sa vrátila z operácie, starali sa o ňu, napriek
tomu, že ona bola a snažila sa byť aktívna. Pravidelne chodili na kontroly do kardiocentra ešte aj s jeho
exmanželkou,kdesacestouzvyklizastaviťvKorytárkachusestryN.V.,resp. nahrobochsvojichrodičov

v Hriňovej. Vo vzťahu poškodenej A. L. a jej sestry N. V. žalobca uviedol, že vzťah bol dobrý, sestry boli
v kontakte, rovnako aj vo vzťahu k N. L., teda žalobkyni v 4.rade, tento vzťah bol veľmi dobrý najmä po
smrti otca, ale aj z dôvodu, že neter nebola v kontakte so svojím starým otcom, toto chcela všetko A. L.
vynahradiť nie finančne, pretože mala nízky dôchodok, ale skôr tým stretávaním sa, prázdninami a pod.

22. Žalobkyňa 3/ N. V. na pojednávaní 08.04.2019 uviedla, že so sestrou mala veľmi dobrý vzťah od
malička, pretože vyrastali samy s mamou, otec im zomrel, keď ona mala štyri roky a sestra dvanásť.
Takže od malička mali k sebe veľmi blízko a tento vzťah sa prenášal celým im životom či už od počiatku
keď mali deti a následne keď mali vnukov. Navštevovali sa, či už sestra chodila za ňou do Korytárok,
alebo ona sa zastavila v Haliči. Ešte predtým keď žila sestra s exmanželom v Dáľovciach, tak chodili

na návštevy tam. Žalobkyňa vedela, že poškodená sa tešila z najmladšieho vnuka, tešila sa z toho, že
už má pravnúčika, nakoľko syn Ľ. L. je už starým otcom. Stretávali sa na rodinných oslavách, či to už
bolo počnúc svadbami, narodeninami a pod., zvykli si telefonovať a rozprávať sa o prakticky všetkých
veciach. Telefonovali si aj trikrát do týždňa a tak raz do mesiaca sa aj stretávali, pretože buď deti doviezli
poškodenú ku nej alebo niekedy zvykla aj prespať alebo na oplátku ju odviezli do Haliče. Smrť sestry

ju zronila, pamätá si, že to bolo na Silvestra, pripravovala sa na silvestrovský večer, keď je zavolal
synovec, že sestra umrela. Od vtedy jej veľmi chýba a dala za ňu slúžiť aj omšu, rovnako aj na druhé
výročie jej smrti a pravidelne chodí na jej hrob, keď je Pamiatka všetkých svätých, tak tam bola. Rovnako
sa zastaví cestou do Haliče, kde chodí navštíviť rodinu a pravidelne sa zastavuje aj na cintoríne. Ešte
po samotnej nehode mala také nutkanie, že jej zavolá, pretože nevedela nejako pochopiť, že sestra

už nežije a myslela si, že predsa len ona ešte žiť musí. Vo vzťahu k žalobcom uviedla, že poškodená
zbožňovala svoje deti, svojich vnukov, ako aj pravnukov a vzťah s nimi mala veľmi dobrý, dokonca aj s
exmanželkou žalovaného v 2.rade Ľ. L., teda svojou bývalou nevestou.

23. Žalobkyňa 4/ N. L. na pojednávaní 06.05.2019 uviedla, že so starou mamou A. L. mala veľmi

dobrý vzťah už od detstva, pravidelne sa navštevovali, či už keď stará mama chodila do Lučenca, alebo
ona so svojou mamou a otcom ešte keď žil chodili za starou mamou, navštevovali sa pri príležitostí
menín, narodenín, stretávali sa keď bol jarmok v Haliči pravidelne. Keďže jej mama chodila za prácou do
Rakúska v dvojtýždenných turnusoch, tak prakticky každé dva týždne chodili starú mamu navštevovať
a starká ich zvykla aj volať, chodili na obedy ku nej, potom sa zvykli zastaviť u žalobkyne v 1.rade K.

R., zvykli chodiť aj na cintorín spoločne a pod. O tom ako sa konkrétne o tragickom zosnutí starej
mamy dozvedela žalobkyňa uviedla, že si na to už nespomína, pretože dosť bola vtedy vo veľkom šoku,
vie, že volala teta K. (žalobkyňa v 1.rade) jej mame a telefonicky sa dozvedeli o tom, išli následne do
nemocnice, kde sa túto správu o tragickom zosnutí dozvedeli, vtedy sa necítila veľmi dobre, prakticky
to celé preplakala a tú stratu pociťuje stále, o to viac, že keď jej zomrel predtým otec, tak o to viac.

24. Svedkyňa Q. L. na pojednávaní 06.05.2019 uviedla, že je exmanželkou žalobcu v 2.rade Ľ. L., s
rodinou však vychádza, aj s exmanželom, stále dobre, nejaké vážnejšie konflikty v rodine žiadne neboli,
pretože bývalá svokra A. L. bola skôr ten typ, že keď jej aj niekto chcel pomôcť, tak ona urobila toskôr, len aby druhých nezaťažovala svojimi problémami. Svokra ich v letných mesiacoch navštevovala
každodenne, zvykla prísť buď ku nim alebo k žalobkyni v 1.rade K. R., exšvagrinej. Stretnutia v lete
prebiehali fakticky každodenne, v zime sa stretávali podľa počasia. Vo vzťahu k žalobkyni v 3.rade N.

V. uviedla, že so sestrou vychádzala A. L. veľmi dobre, stretnutia boli príležitostné, keď išli na hroby, tak
sa zvykli zastaviť u pani V. v Korytárkach. Rovnako dobrý vzťah bol aj so žalobkyňou v 4.rade N. L.,
exsvokra sa zvykla zastaviť v Lučenci u rodiny žalobkyne v 4.rade. Po smrti matky sa exmanžel s tým
ťažko vyrovnával, stal sa zamĺkvym a podľa jej názoru doteraz sa s tým ani nevyrovnal.

25. Svedok K. R., manžel žalobkyne v 1.rade, na pojednávaní dňa 06.05.2019 uviedol, že vzťahy v
manželkinej rodine hodnotí ako veľmi dobré, manželka s mamou vychádzala veľmi dobre, bola s ňou
v pravidelnom, každodennom kontakte, buď chodila svokra k nim alebo manželka chodila následne k
nej poupratovať jej a pod. Svokra pomáhala manželke aj v obchode, chodila do obchodu rada a pre
nich to bola veľká pomoc. Vzťahy so žalobcom v 2.rade, švagrom Ľ. L., boli rovnaké, stretávali sa a
chodili na rôzne opekačky, guľáše, švagor pomáhal mame vždy keď mohol, napr. pomáhal je v záhrade

a pod. Rovnako zvykli chodiť aj k svokrinej sestre pani N. V. keď chodili na chatu na Látkach, tak sa
tam zvykli zastaviť, bývalú svokru zobrali, nechali ju u sestry a následne cestou späť ju vzali domov. Z
jeho pohľadu sa so smrťou mamy manželka ťažko vyrovnávala, stále mamu spomína a stále sa musí
nejakým spôsobom s tým vyrovnať.

26. Svedkyňa N. E. na pojednávaní dňa 06.05.2019 uviedla, že žalobkyňa v 4.rade je jej dcérou, nakoľko
jej životný partner, otec žalobkyne v 4.rade bol synom zosnulej A. L.. Vzťahy v rodine Tomanovej
hodnotila svedkyňa ako veľmi dobré. Pani A. L. mala veľmi dobré vzťahy so všetkými deťmi, či už so
žalobkyňou v 1.rade, žalobcom v 2.rade, tak so svojou sestrou ako aj s vnučkou N.. Osobitne dobrý
vzťah mala s rodinou žalobkyne v 1.rade a o to intenzívnejšie, že keď sa narodilo druhé dieťa žalobkyni

v 1.rade, tak o maloletého C. sa starala ako stará mama, čím sa ich vzťah ešte zintenzívnil. Pravidelne
navštevovala aj syna Ľ. L., Ľ. ich pozýval na víkendy, organizoval rôzne grilovačky a pod. Taktiež vo
vzťahu k žalobkyni v 4.rade, dcére N. L., bol vzťah veľmi dobrý, navštevovali sa pravidelne, chodili so
starkou, následne sa zvykli stretnúť aj u žalobkyne v 1.rade, resp. žalobcu v 2.rade. Vzťah s Monikou
sa ešte zintenzívnil po smrti jej otca, kedy pravidelne, najmä potom ako svedkyňa začala pracovať v

Rakúsku v dvojtýždenných turnusoch sa následne aj so starou mamou stretávali, chodili ju navštevovať,
chodili spolu na cintorín a ten vzťah sa ešte zintenzívnil. O tragickom odchode pani A. L. sa svedkyňa
dozvedela telefonicky od bývalej švagrinej Q. L. a následne žalobkyne v 1.rade. Poobliekali sa s dcérou
N., išli ešte do nemocnice, kde predtým svedkyňa pracovala, mala preto tam dobré vzťahy, v prvom
momente ju chcel personál aj pustiť za pani L., následne však lekár to zakázal z dôvodu jej stavu a z

dôvodu, že poškodená A. L. už v priebehu návštevy zosnula. Dcéra N. L. zostala v šoku, zostali ešte
v nemocnici asi hodinu, celé to dcéra preplakala. Svedkyňa uviedla, že vo vzťahu k ostatným členom
rodiny, znášali to všetko zle, veľmi ťažko, najmä žalobca v 2.rade Ľ. L., ktorý sa pohoršoval na tým, že
bola vec medializovaná, že nikto nebral na pozostalých ohľad a dokonca sa to rozoberala na Facebook-
u. Osobitne ťažko to dcéra N. znášala, pretože 14. januára má narodeniny, 31. decembra sa nehoda

stala a nejaké tri dni pred nehodou sa ešte so starou mamou rozprávala o tom aké budú oslavy, že by
starká mala prísť a pod.

27. Svedok I. V. na pojednávaní dňa 06.05.2019 uviedol, že je synom žalobkyne v 3.rade N. V., pričom
vzťahy v rodine zosnulej A. L. hodnotí ako veľmi dobré, či už sa jednalo o vzťahy pani A. L. k jej deťom,

ako aj vzťah k sestre N. V.. Smrť pani A. L. bola pre všetkých šokom a každý sa s tým nejako vyrovnával.
Žalobkyňa v 3.rade (matka svedka) často sestru spomína, boli v telefonickom kontakte, chodia pani A. L.
na hrob a taktiež keď oslavovala žalobkyňa v 3.rade 70-tiny, tak keby jej sestra A. L. bola medzi živými,
tak určite by na tejto oslave nechýbala.

28. Rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 2T/162/2017-322 zo dňa 20.03.2018 bol žalovaný v 1.
rade v postavení obžalovaného uznaný za vinného, že dňa 31.12.2016 v čase asi o 09:00 hod. v obci
Halič na cesta III/266 po ulici Mieru viedol osobné motorové vozidlo zn. VW Polo, EČ: V.-XX A., v smere
od obce Praha na Lučenec, pričom sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej
premávke, dostatočne nesledoval pohyb chodkyne A. L., následkom čoho začalo vozidlo brzdiť až 1,2

sek. pred zrážkou s ňou, čo bolo o 6,1 sek. neskôr, ako mohol túto chodkyňu prvýkrát spozorovať
vo vzdialenosti cca 96,4 m pred vozidlom a 9,5 m vpravo od miesta zrážky, teda na pohyb chodkyne
prechádzajúcej cez vozovku súvislou chôdzou, mimo priechodu pre chodcov, reagoval oneskorene, v
dôsledku čoho túto zachytil s vozidlom v pravom jazdnom pruhu, v smere svojej jazdy a to pravouprednou časťou vozidla, pričom pri nehode utrpela chodkyňa A. L. mnohopočetné rozsiahle zranenie
lebky, mozgu, krčnej chrbtice, ktoré viedli k zlyhaniu životne dôležitých centier mozgu v dôsledku jeho
pomliaždenia, opuchu s podpolebnicovým krvácaním, pri súčasnej zlomenine krčnej chrbtice a kosti

panvy, ktorým zraneniam táto dňa 31.12.2016 o 14.51 hod. v NsP Lučenec podľahla a takým konaním
obžalovaný porušil ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), e) zákona č. 8/2009 Z.z. o
cestnej premávke v znení neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, tým spáchal
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. Za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v
trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov a zároveň trest

zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na 2 roky a 6 mesiacov. Rozsudok sa stal právoplatným
20.03.2018.

29. Zo Znaleckého posudku č. 8/2017 súdneho znalca Ing. Z. R.Q. vyplýva, že z technického hľadiska
príčinou dopravnej nehody z pohľadu vyvolania kolízneho stavu ako aj možnosti zabránenia dopravnej
nehode bola zlá technika jazdy vodiča VW Polo, pretože riadeniu vozidla nevenoval dostatočnú

pozornosť a na chodkyňu reagoval oneskorene, minimálne o 2,6 sek. Na príčine dopravnej nehody z
pohľadu zabránenia dopravnej nehody sa podieľal aj nesprávny spôsob prechádzania chodkyne cez
cestu, ktorým vodiča vozidla VW Polo obmedzila. Z predložených podkladov neboli zistené žiadne
také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné preukázať, že rýchlosť vozidla VW Polo bola
neprimeranározhľadovýmpodmienkam.Ztechnickéhohľadiskajepretomožnékonštatovať,žerýchlosť

osobného vozidla VW Polo pred nehodou bola primeraná rozhľadovým podmienkam. Vodič osobného
motorového vozidla VW Polo na vzniknutú situáciu, teda v čase keď mohol chodkyňu spozorovať
reagoval oneskorene, a to minimálne o 2,6 sek., na chodkyňu reagoval správne, a to tak, že strhol
riadenie doľava a začal svoje vozidlo brzdiť. Znalec zároveň konštatuje, že chodkyňa A.. L. mohla
dopravnej nehode zabrániť takým spôsobom, že by cestu prechádzala v zmysle pravidiel cestnej

premávky, čiže by vodiča vozidla VW Polo neobmedzila pri prechádzaní cez cestu mimo prechodu pre
chodcov (v vzdialenosti cca 25 m od neho).

30. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

31. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

32. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

33.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

34. Podľa § 16 OZ, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu,
zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

35.Podľa§415OZ,každýjepovinnýpočínaťsitak,abynedochádzalokuškodámnazdraví,namajetku,
na prírode a životnom prostredí.

36. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

37. Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

38. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.

39. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len„zákona o PZP“), poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

40. Podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa

písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

41. Podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je

oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.

42. Podľa § 5 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
účinného ku dňu 4.7.2016, vodič motorového vozidla kategórie Ps 11) s najväčšou konštrukčnou

rýchlosťou prevyšujúcou 45 km.h-1 a vodič motorového vozidla kategórie L 12) je počas jazdy povinný
vhodným spôsobom chrániť si zrak najmä okuliarmi alebo ochranným štítom, ak sa tým nezníži
bezpečnosť jazdy, najmä v hmle, pri snežení alebo v daždi; je tiež povinný počas jazdy oboma rukami
držať riadidlá s výnimkou prípadu, keď dáva znamenie podľa tohto zákona. Vodič motorového vozidla
kategórie Ps s najväčšou konštrukčnou rýchlosťou prevyšujúcou 45 km.h-1 a vodič motorového vozidla

kategórie L a jeho spolujazdec sú tiež povinní počas jazdy používať na hlave riadne upevnenú ochrannú
prilbu určenú pre motocyklistov; to neplatí pre vodiča vozidla vybaveného bezpečnostnou kabínou alebo
ochranným bezpečnostným rámom, ktoré je vybavené bezpečnostnými pásmi, a jeho spolujazdca.

43. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, pri prechádzaní cez cestu je chodec povinný prednostne použiť priechod pre chodcov, nadchod
alebo podchod. Na priechode pre chodcov sa chodí vpravo. Chodec nesmie vstupovať na vozovku,
ak prichádza vozidlo s právom prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza na vozovke, musí takémuto
vozidlu bez meškania uvoľniť priestor na prejazd. Chodec je povinný umožniť električke plynulý prejazd.

44. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, chodci, ktorí prechádzajú cez priechod pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov
prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. To platí aj voči
vodičom odbočujúcim na cestu, cez ktorú chodci prechádzajú. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, a
to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel

nemôže cez vozovku bezpečne prejsť. Iným účastníkom cestnej premávky ako chodcom je používanie
priechodu pre chodcov zakázané, ak v § 55a ods. 2 nie je ustanovené inak.

45. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, mimo priechodu pre chodcov sa smie cez vozovku prechádzať len kolmo na jej os. Chodci

smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť
jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy.

46. Podľa § 53 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva,

a len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať. To platí na priechode
pre chodcov i mimo neho. Chodec nesmie prekonávať zábradlie ani iné zábrany.

47. V konaní bolo nesporným, že rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 2T/162/2017-322 zo dňa
20.03.2018 bol žalovaný v 1. rade právoplatne odsúdený na tom skutkovom základe, že dňa 31.12.2016

v čase asi o 09:00 hod. v obci Halič na cesta III/266 po ulici Mieru viedol osobné motorové vozidlo zn.
VW Polo, EČ: V.-XX A., v smere od obce Praha na Lučenec, pričom sa plne nevenoval vedeniu vozidla
a nesledoval situáciu v cestnej premávke, dostatočne nesledoval pohyb chodkyne A. L., následkom
čoho začalo vozidlo brzdiť až 1,2 sek. pred zrážkou s ňou, čo bolo o 6,1 sek. neskôr, ako mohol tútochodkyňuprvýkrátspozorovaťvovzdialenosticca96,4mpredvozidloma9,5mvpravoodmiestazrážky,
teda na pohyb chodkyne prechádzajúcej cez vozovku súvislou chôdzou, mimo priechodu pre chodcov,
reagoval oneskorene, v dôsledku čoho túto zachytil s vozidlom v pravom jazdnom pruhu, v smere svojej

jazdy a to pravou prednou časťou vozidla, pričom pri nehode utrpela chodkyňa A. L. mnohopočetné
rozsiahle zranenie lebky, mozgu, krčnej chrbtice, ktoré viedli k zlyhaniu životne dôležitých centier mozgu
v dôsledku jeho pomliaždenia, opuchu s podpolebnicovým krvácaním, pri súčasnej zlomenine krčnej
chrbtice a kosti panvy, ktorým zraneniam táto dňa 31.12.2016 o 14.51 hod. v NsP Lučenec podľahla a
takým konaním obžalovaný porušil ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), e) zákona č.

8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť,
tým spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. Za to bol odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov a
zároveň trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na 2 roky a 6 mesiacov. Rozsudok sa stal
právoplatným 20.03.2018.

48. Nesporným bolo taktiež, že žalovaný bol vodičom a prevádzkovateľom predmetného motorového
vozidla, ktoré bolo poistené poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla u žalovaného v 2.rade.

49. Z vykonaného dokazovania je zrejmé a medzi stranami ani nebolo sporným, že žalobcovia v 1.,

2., 3. a 4. rade sú blízkymi príbuznými poškodenej A. L. vo vzťahu dieťa - rodič, vnuk - starý rodič,
resp. súrodeneckom. Svedecké výpovede ani výpovede strán neboli zo strany žalovaných namietané
vo vzťahu k skutočnostiam, ktorými žalobcovia svoj intenzívny vzťah k zosnulej A. L. preukazovali.

K aktívnej vecnej legitimácii žalobcov:

50. Žalobcovia sú nesporne fyzickými osobami v postavení blízkych príbuzných, ktorí sú v zmysle vyššie
uvedených zákonných ustanovení oprávnenými domáhať sa voči neoprávneným zásahom do ich práva
na ochranu osobnosti v zmysle § 11, 13 a 16 OZ ako pozostalé osoby po poškodenej A. L..

K pasívnej vecnej legitimácii žalovaných 1/, 2/ a pojmu škoda:

51. Žalovaný v 1.rade ako právoplatne odsúdená osoba, ktorá spôsobila zavineným porušením
povinnosti pri vedení motorového vozidla smrť poškodenej A. L. je v spore o ochranu práv žalobcov 1/
až 4/ osobou, ktorá je pasívne vecne legitimovaná, t.j. osobou jednak zodpovednou, ako aj povinnou v
zmysel vyššie uvedených zákonných ustanovení vo vzťahu k právu žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá konaním žalovaným 1/ žalobcom vznikla. Konanie žalovaného 1/ naplnilo všetky pojmové

znaky škody, a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody medzi ktorú je potrebné zahrnúť aj náhradu
nemajetkovejškodytak,akotobudeuvedenénižšie,pričomkvznikutejtoškodyprišlovpriamejpríčinnej
súvislosti s konaním žalovaného 1/, t.j. porušením jeho povinnosti pri vedení motorového vozidla a
následným spôsobením nehody, pri ktorej došlo k úmrtiu poškodenej A. L..

52. Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu).
Je preto potrebné vykladať termín škoda v § 4 ods. 2 písm. a) aj ako nemateriálnu škodu na zdraví.
Nemali by byť pochybnosti, že strata života najbližšieho príbuzného je spojená s negatívnym dopadom v
emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére príbuzných a na ich psychické zdravie. Je plne opodstatnený
záver, že v takýchto situáciách vzniká ujma (škoda) aj v psychickej rovine dotknutých osôb.

53. Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada nemajetkovej
ujmy za stratu života je upravená v inej časti kódexu Prvá časť druhá hlava ako náhrada škody (šiesta
časťdruháhlava).Povinnépoisteniemusíkryťakúkoľvekškodu(ujmu)takmateriálnu,akonemateriálnu.
Platná právna úprava obsahuje takúto náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý

v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení
neskorších predpisov) s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane
osobnosti upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

54. Škodou (ujmou) sa podľa európskeho práva rozumie aj nemateriálna škoda. Dôležitý je

eurokonformný výklad zákona, aby nebol popretý zmysel a účinok smernice o poistení. Cieľom Smernice
Rady 90/232/EHS zo dňa 14.05.1990 je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým
spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli.
Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorovýchvozidiel nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok Súdneho dvora C-537/03,
body 27 a 28).

55. Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov je
zrejmé, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Je potrebné vychádzať
z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na
zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode. Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej smernice nie je presnejšie vymedzený,

nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa
uplatniteľného vnútroštátneho práva, žeby sa mali vylúčiť z tohto pojmu (bod 58 rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-22/12).

56. Nakoľko rozsudok Súdneho dvora C-22/2012 zo dňa 24. 10. 2010, ktorej predmetom bol návrh na
začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove

z 8. novembra 2011 vyriešil otázku (ne)súladu vnútroštátnej normy s právom únie a podal výklad
komunitárneho práva - smerníc uvedených vo výroku rozsudku tak, že sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v

spore vo veci samej, súd v súlade s imperatívom neaplikácie vnútroštátnej právnej normy odporujúcej
právu ES neaplikoval ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. upravujúceho rozsah zodpovednosti, práve pre
jeho rozpor s komunitárnym právom a posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v 2/ rade tak, že ju
zaviazal na plnenie.

57. Súd ďalej v tejto súvislosti poukazuje na Smernicu Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 5. 1990 a je
bez pochybností zrejmé, že cieľom spomínanej smernice je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel
umožňovalo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie
za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z
prevádzky motorových vozidiel nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok

Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28).

58. Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej smernice nie je presnejšie vymedzený, nič
nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa
uplatniteľného vnútroštátneho práva, žeby sa mali vylúčiť z tohto pojmu (bod 58 rozsudku Súdneho

dvora EÚ C-22/12). Keďže zodpovednosť poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje,
že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré
odkazujú uvedené smernice(bod 57 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).Ak vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej

ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Účastníkom tohto
poistného vzťahu je žalovaný (poisťovňa) v 2/ rade a z toho vyplýva dôvodnosť jej pasívnej legitimácie
v prebiehajúcom konaní. Treba zdôrazniť, že únijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje.
Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju
vnútroštátne právo priznáva.

59. Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov
je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný právny
predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z
extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na

zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode.

60.Akvnútroštátneprávoumožňujerodinnýmpríslušníkomobetedopravnejnehodypožadovaťnáhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.

Účastníkom tohto poistného vzťahu je žalovaný (poisťovňa) v 2/ rade a z toho vyplýva dôvodnosť jej
pasívnej legitimácie v prebiehajúcom konaní. Treba zdôrazniť, že únijné právo vzťahy ohľadne náhrady
škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej
ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva.61. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri

prevádzke dopravných prostriedkov je vysoké a nie je opodstatnené obmedzovať poistné plnenie a
prenášať ho na osoby, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sú povinne zmluvne poistené,
vrátane vodičov (porov. NS SR 3Cdo 228/2012).

62. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššie súdu SR, ktoré sa konalo 9. októbra 2018

bolo schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky aj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo publikované v zbierke č.
8/2018 pod č. R 61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového

vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V uvedenom rozhodnutí
dovolací súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať
z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície
smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce
nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu
na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek
ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú.

63. Právny názor, vyjadrený v judikáte R 61/2018 je potrebné aplikovať aj na daný prípad. Už v
niektorých rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/2015, 3 Cdo 223/2016) vyjadril právny názor,
podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikuje aj
do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba

nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry
nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny

judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.

64. Vyššie uvedenej interpretácii pojmu škodu v zmysle § 442 OZ korešponduje právny názor vyslovený
Ústavným súdom SR v Náleze zo dňa 05.12.2018 pod sp. zn. II.ÚS 695/2017, právna veta: „Občiansky
zákonní v § 442 pojem „škoda“ síce priamo nedefinuje, ale vymedzuje ju nepriamo, a to tým spôsobom,

že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk), pričom na § 442 nadväzujú
ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré ďalej konkretizujú povahu nárokov na náhradu škody
arozsahichnáhrady.Vtejtosúvislostijepredovšetkýmrelevantnéznenie§444Občianskehozákonníka,
z obsahu ktorého vyplýva, že pri škode na zdraví jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a
sťaženie spoločenského uplatnenia, teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného charakteru, čo

signalizuje, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti s používaním pojmu „škoda“ nerobí
žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky
zákonník nie je konzistentný pri používaní pojmov škoda a ujma, nemožno z tejto skutočnosti robiť
ďalekosiahle závery v tom smere, že škodou je v zmysel občianskoprávnej úpravy len hmotná
(materiálna) ujma. Z uvedeného potom vyplýva, že Občiansky zákonník významovo s pojmom škoda

nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach danej veci znamená, že z právnej úpravy obsiahnutej
v Občianskom zákonníku ani z právnej úpravy obsiahnutej v zákona č. 381/2001 Z.z. nevyplýva nič, čo
by bránilo takej interpretácii pojmu „škoda“, ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú,
ako aj škodu nemajetkovú.“

65. Pri posúdení otázky pasívnej legitimácie žalovaného v II. rade, súd v danom prípade vychádzal
z ustálenej rozhodovacej praxe, za ktorú treba považovať aj rozhodnutie z 31.7.2017, sp. zn.
6MCdo/1/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2018 pod
č. R 61/2018 v znení právnej vety: Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnompoistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení, je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu
do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody, spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. V uvedenom rozhodnutí
Najvyšší súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda, pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať
z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície
smerníc EÚ, ktoré boli nahradené toho času platnou Smernicou Európskeho parlamentu a rady
2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje
pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku,
resp. používa slovné spojenie utrpenie, ujmy, alebo škody, či používa pojmy akákoľvek ujma, alebo
škoda, alebo akákoľvek škoda, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu, ako majetkovú a aj
nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú. K rovnakému záveru na
základe právneho názoru vysloveného v rozsudku sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.7.2017 dospel Najvyšší

súdajvďalšíchrozhodnutiachatosp.zn.2Cdo/33/2017,sp.zn.6Cdo/143/2017,sp.zn.6Cdo/206/2017,
sp. zn. 6Cdo/80/2018, sp. zn. 8Cdo/6/2018 a sp. zn. 8Cdo/177/2018. K rovnakému právnemu názoru
dospel taktiež aj Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach a to sp. zn. I. ÚS 474/2016, sp. zn. III. ÚS
646/2015, sp. zn. I. ÚS 206/2015 a sp. zn. III. ÚS 666/2016. Na základe vyššie uvedeného súd považuje
rozhodnutia Najvyššieho súdu a Ústavného súdu za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v

riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete
dopravnej nehody, spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Na základe vyššie uvedeného, je podľa
názoru súdu žalovaná v 2. rade pasívne legitimovaná z dôvodu, že náhrada nemajetkovej ujmy je
predmetom poistného krytia v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.

66. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žaloba bola žalobcami v 1. až 4. rade podaná čo
do základu dôvodne. Z rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 2T/162/2017-322 zo dňa 20.03.2018
vyplýva, že k usmrteniu rodinného príslušníka žalobcov poškodenej A. L. došlo pri dopravnej nehode
dňa 31.12.2016, pričom dopravnú nehodu zavinil žalovaný v 1. rade porušením zákonných povinností,
v dôsledku nevenovaniu sa plne vedeniu vozidla a nesledovaniu situácie v cestnej premávke, keď

dostatočne nesledoval pohyb chodkyne A. L., následkom čoho začal vozidlo brzdiť až 1,2 sek. pred
zrážkou s ňou, čo bolo o 6,1 sek. neskôr ako mohol chodkyňu prvýkrát spozorovať vo vzdialenosti cca
96,4 m pred vozidlom a 9,5 m vpravo od miesta zrážky. Súd ďalej zo znaleckého posudku v trestnom
konaní mal preukázané, že poškodená prechádzala cez vozovku mimo vyznačeného prechodu pre
chodcov. Žalovaný 1/ bol vodičom motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. u žalovaného v

2/ na základe uzatvorenej zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a táto poistná udalosť bola nahlásená u spoločnosti žalovaného 2/. V
danom prípade sú dospel k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného 1/ do
súkromia žalobcov chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je rodinný
život žalobcov. Žalovaný v 1/ porušením svojej zákonom uloženej povinnosti pri riadení motorového

vozidla spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel rodinný príslušník žalobcov, zasiahol do ich práva
na rodinný život a na rozvíjanie ďalších rodinných väzieb, čím spôsobil značnú citovú ujmu. Strata
rodinného príslušníka je neodvrátiteľnou ujmou pre žalobcov, ako rodinných príslušníkov zomrelého,
takže v danom prípade súd má za to, že primeraným zadosťučinením je náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že žalovaný 1/ svojim

konanímzasiaholneoprávnenedoosobnostnýchprávžalobcovtakýmspôsobomastakýminásledkami,
pri ktorých je nepostačujúce zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalobcom
v dôsledku toho patrí náhrada spôsobenej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o výške
nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na to, že tragická smrť matky a starej matky, resp. sestry je pre
pozostalých mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv a v tej súvislosti je potrebné zohľadniť,

ako sa žalobcovia v 1. až 4.rade so smrťou príbuzného vyrovnali a aké dôsledky spôsobilo násilné
pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny.

67. Medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy, vytvorené
v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť

k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie zahŕňa aj
právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti,
aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov
predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromie a rodinný život fyzickej osoby.68. Pri určení celkovej výšky priznaného plnenia súd prvého stupňa skonštatoval, že je nepochybné, že
žiadne finančné plnenie nedokáže zmierniť trápenie a žiaľ osôb dotknutých smrťou im blízkeho človeka.

K primeranosti súd uvádza, že akákoľvek uplatnená výška náhrady škody (ujmy) nemôže ani zďaleka
pokrývať skutočnú citovú ujmu, ktorá vznikla žalobcom stratou ich príbuznej, nakoľko táto je v peňažnej
forme nemerateľná.

69. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade porušil dopravné predpisy v dôsledku

čoho došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zahynula matka, stará matka a sestra žalobcov. Tým došlo
k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život. Pri predmetnej dopravnej
nehode zahynul najbližší príbuzný žalobcov a jeho úmrtie je pre nich nepochybne traumatizujúce.

70. Súd k výške náhrady škody poukazuje na vec Vitalijs Drozdovs/Baltikums AAS Súdneho dvora,v
ktorom sa spomína neprípustnosť administratívneho poistného limitu pod 1 milión Eur v jednom

prípade(C-277/12 Vitalijs Drozdovs/Baltikums AAS).

71. Je ďalej potrebné zdôrazniť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná
voľnou úvahou, vždy však s prihliadnutím na zákonné kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí

zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a
trvanie. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu,
rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú.

72. Pri úvahe o výške tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil súd najmä to, že
žalobcovia v 1. a 2. rade stratili v jednom okamihu matku, s ktorou tvorili harmonickú rodinu, boli s ňou
v každodennom kontakte, vzájomne si pomáhali a a v dôsledku násilného úmrtia došlo k nezvratnému
ukončeniu tohto spolužitia. Rovnako u žalobcov v 3. a 4. rade, žalobkyňa 4/ stratila v jednom okamihu
starú mamu, čo bolo o to bolestivejšie, že už predtým umrel jej otec zo strany rodiny L. (syn poškodenej

A. L.). Žalovaná v 3.rade, ako to vyplynulo z dokazovania, bola v intenzívnom kontakte so sestrou
A. L., ktorá jej zostala ako jediná príbuzná so súrodencov, keďže bližší kontakt s druhou ešte žijúcou
sestrou v Českej republike neudržiava. Na druhej strane súd vzal zreteľ pri určovaní výšky, aj na to, že
v čase úmrtia mala poškodená 75 rokov, čo korešponduje priemernej výške dožitia žien v Slovenskej
republike, avšak bola naďalej aktívna, samostatná a nebola odkázaná pomocou na iné osoby, bola teda

v plnej sile primeranej jej veku pomáhať svojim príbuzným, byť s nimi v kontakte a týmto spôsobom ich
spoločnýrodinnýživotstmeľovaťaobohacovať. Osobitneužalobkynev1.radesastrataprejavilanielen
prerušením kontaktu, ale aj tým, že v dôsledku tragického úmrtia matky musela prerušiť podnikateľskú
činnosť, keďže už nemala osobu, ktorá by jej príležitostne pomáhala tak, ako to robila poškodená A. L..

73. Súd zhodnotil, že v dôsledku smrti starej matky došlo taktiež k zásahu do citového rodinného života
žalobkyne 4/, ktorá je do budúcna ochudobnená o prežívanie budúceho rodinného života a táto po
smrti blízkej osoby, vzhľadom na veľmi dobré vzťahy pociťovala intenzívnu stratu blízkej osoby, a to
aj s poukazom na to, že žalobkyňa 4/ žije už len so svojou matkou N. E., keďže otec žalobkyne 4/
(syn poškodenej A. L.) je už nežijúcim. Tragickým úmrtím starej matky došlo k nezvratnej deštrukcii

rodinných vzťahov. V dôsledku nečakanej smrti starej matky žalobkyňa 4/ prežíva pocit smútku a stratila
možnosť viesť s ňou ďalší súkromný život a tým je ochudobnená o sféru prirodzených vzťahov s jedným
z najbližších rodinných príslušníkov.

74. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy u žalobcov v 1/, 2/ súd prihliadol na okolnosť, že tragická

smrť matky je pre dieťa mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv bez ohľadu na vek, a teda
u žalobcov v 1/, 2/ došlo k nesmierne vážnej ujme, spočívajúcej v strate rodiča, čím sú do budúcna
ochudobnení o rodinný život, ako aj ochudobnený po citovej stránke, ide o stratu nezvrátiteľnú a do
budúcna už so zomrelou matkou nebudú môcť prežívať rodinný život. Súd mal preukázané vzťahy medzi
žalobcamiv1/až4/anebohouA.L.tak,akotovyplynulozichvlastnýchprednesov,akoajzosvedeckých

výpovedí, boli mimoriadne dobré.

75. Súd dospel k záveru, že protiprávnym konaním žalovaného 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii
medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a tým k zásahu do ichosobnostných práv. U žalobcov 1/, 2/ k väčšiemu, nakoľko stratili matku a vzniknutá trauma v živote
žalobcov 1/, 2/ je fakticky neodstrániteľná. Podľa názoru súdu je trauma žalobkyne 1/ vyššia oproti
traume žalobcu 2/, aj keď si je súd vedomý toho, že subjektívne pocity smútku, beznádeje a straty

nie je možné vyjadriť finančným ekvivalentom, avšak žalobkyňa 1/ bola v intenzívnejšom kontakte s
poškodenou, ktorá jej pomáhala či už v obchode, ako aj s výchovou maloletého syna. Preto za primerané
zadosťučinenie žalobkyne 1/ 8.000,- Eur u žalobcu 2/ 7.000,- Eur. Žalobkyni 1/, ktorá je v rovnakom
postavení ako žalobca 2/ súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške z dôvodu, že jej
vzťah k poškodenej bol preukázateľne intenzívnejšieho charakteru s poukazom na každodenný kontakt,

pomoc pri výchove maloletého syna, ako aj pomoc pri podnikaní. Vo vzťahu k žalobkyni 3/ má súd za
to, že bol preukázaný vzťah medzi súrodencami spočívajúci v pravidelnom telefonickom a osobnom
kontakte, pričom tragické úmrtie A. L. nepochybne vyvolalo traumu u žalobkyne v 3. rade. Vzťahy medzi
žalobkyňou v 3. rade a poškodenou A. L. je možné hodnotiť ako dobré, rodinné a súrodenecké vzťahy,
ktoré však nedosiahli intenzitu vzťahov medzi rodičom a dieťaťom tak, ako je to u žalobcov 1/, 2/.
Žalobkyňa v 4.rade ako vnučka poškodenej A. L. nepochybne s menovanou mala dobrý vzťah, ktorý

sa odrážal v pravidelnom kontakte či už osobnom alebo telefonickom a tento sa ešte zintenzívnil po
smrti jej otca, keďže stará mama A. L. bola najbližšou žijúcou príbuznou s otcovej strany, keďže so
starým otcom kontakty neudržiavala. Pocity smútku z bezprostrednej straty a následné správanie sa
žalobkyne v 4.rade po tragickej udalosti boli popísané samotou žalobkyňou, ako aj svedkyňou N. E.,
pričom ich výpovede žalovanými namietané neboli. Z uvedeného dôvodu, aj s poukazom na to, že

žalobkyňa v 4.rade je mladou osobou a v čase smrti starej mamy mala iba 16 rokov, čo ju nepochybne
poznačilo, avšak na druhej strane s touto udalosťou sa do budúcna môže vzhľadom na plynutie času
lepšie vysporiadať. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd priznal žalobkyni 3/ sumu 4.000,- Eur a
žalobkyni 4/ sumu 6.000,- Eur.

76. Súd okrem toho, že vzal do úvahy negatívny dopad následkov dopravnej nehody, smrti blízkeho
príbuzného na rodinný život celej rodiny aj z hľadiska citovej traumy všetkých žalobcov, ako aj negatívny
dopad na ich život s tým, že súd prihliadal pri určení výšky nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov
v 1. až 4. rade aj na správanie žalovaného v 1. rade po dopravnej nehode, keď z vykonaného
dokazovania vyplynulo, síce že žalovaný v 1. rade sa bezprostredne po nehode neospravedlnil, učinil až

na pojednávaní v trestnej veci pred vyhlásením rozhodnutia, zároveň sa však opakovane ospravedlnil v
predmetnom sporovom konaní, svoje konanie pred žalobcami oľutoval. Pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že zosnulá A. L. v čase dopravnej nehody porušila zákonné
ustanovenie § 53 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona č. 8/2009 Z.z., keď prechádzala ako chodkyňa vozovku mimo
vyznačeného prechodu pre chodcov.

77. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadal aj na pomery žalovaného v 1. rade, ktorý však
svoje majetkové pomery nijakým spôsobom nepreukazoval, na neprimeranosť výšky odškodnenia ani
na nedostatok finančných prostriedkov na ich úhradu a ani výšku uplatneného práva nenamietal.

78.Súdnadruhejstraneprihliadolinapomerynastranežalovanéhov2.rade,ktorýmjepoisťovňa,ktorá
vznik udalosti nijakým spôsobom nezavinila, nebola na nej účastná a je subjektom odlišným od pôvodcu
zásahu do osobnostných práv žalobcov (vodiča motorového vozidla). Žalovaný v 2. rade je silným a
stabilnýmsubjektom,pôsobiacimvoblastipoisťovníctvaodroku1994(od1.1.1994),ktoréhopredmetom
činnosti je okrem iného vykonávanie činnosti samostatného finančného agenta v sektore: 1.prijímania

vkladov, 2. poskytovania úverov a spotrebiteľských úverov. Hodnota základného imania spoločnosti
žalovaného v 2. rade predstavuje podľa výpisu z Obchodného registra 13 944 000 €. Žalovaný v 2. rade
tak dlhoročne poskytuje služby v oblasti poistenia majetku, životného poistenia, neživotného poistenia a
je jedným z niekoľkých subjektov v oblasti poisťovníctva na slovenskom finančnom trhu. Výška priznanej
náhradynemajetkovejujmytakniejevzhľadomnapomeryžalovanéhov2.radeneprimeranáanepôsobí

likvidačne.

79. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia
a keďže súd priznal žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 8.000,- €, žalobcovi 2/ nemajetkovú ujmu
vo výške 7.000,- €, žalobkyni 3/ nemajetkovú ujmu vo výške 4.000,- € a žalobkyni 4/ nemajetkovú ujmu

vo výške 6.000,- €. Súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol z vyššie uvádzaných dôvodov.

80. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy u žalobcov v 1. až 4. rade súd vychádzal aj z právoplatných
rozhodnutí súdov SR, pričom súd poukazuje na právoplatný rozsudok Krajského súdu Košice, č.k.9Co/462/2016 zo dňa 21.9.2017, právoplatný rozsudok Krajského súdu Nitra, č.k. 7Co/286/2017 zo dňa
21.6.2018, právoplatný rozsudok Krajského súdu Trenčín č.k.17Co/322/2017 zo dňa 26.7.2018, pričom
súd tu poukazuje, že vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach prebiehalo konanie ohľadne náhrady

nemajetkovej ujmy a v týchto rozhodnutiach bola priznaná nemajetková ujma pre rodičov zosnulého pri
dopravnej nehode, t.j. otcovi 15 000,- €, matke 15 000,- € a súrodencovi 10 000,- €, pričom sa jednalo o
prípady tragického úmrtia dieťaťa rodičom a následnej straty väzieb medzi rodičmi a zosnulým dieťaťom,
resp. medzi jeho súrodencami. Tu súd poukazuje, že súd rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia s poukazom aj na vyššie uvedené rozhodnutia súdov

SR v obdobných veciach, ako aj s poukazom na okolnosti, na ktoré prihliadal pri určovaní nemajetkovej
ujmy tak u detí nebohej, ako aj sestry nebohej a vnučky nebohej a na závažnosť vzniknutej ujmy.

81. Pokiaľ sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali toho, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade
na zaplatenie nemajetkovej ujmy, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
druhého žalovaného, súd takémuto návrhu vyhovel. V prípade plurality zodpovedných subjektov na

náhradu nemajetkovej ujmy, ak poškodení majú nárok na náhradu jednak voči zodpovednému subjektu
vodičovi dopravného prostriedku a zároveň na totožné plnenia súčasne nárok z iného právneho dôvodu,
v tomto prípade podľa § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení nemožno uložiť povinnosť
žalovaným plniť spoločne a nerozdielne, ale toto je možné uložiť len tak, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, čo súd vo svojom rozhodnutí

aj urobil. Ustanovenie § 15 Zákona č. 381/2001 Z.z. umožňuje uplatniť na súde nárok voči škodcovi
na náhradu škody, ako aj voči poisťovni, pričom treba zdôrazniť, že ide o dva samostatné nároky
poškodeného proti dvom subjektom, ale voči každému z nich z iného právneho dôvodu. Z tohto dôvodu
súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

82. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

83. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

84. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

85. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

86.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

87. Žalobcovia 1/ až 4/ boli v konaní úspešní, napriek tomu, že súd im priznal len časť uplatneného

práva, keďže výška nemajetkovej ujmy závisela od jeho úvahy. Vzhľadom k uvedenému súd priznal
žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorá bude počítaná zo základu, ktorým
je rozsudkom priznaná suma. Zamietnutie žaloby v časti podľa názoru súdu nemá vplyv na úspešnosť
žalobcov v konaní v rozsahu akom im súd právo priznal. O výške náhrady trov konania súd rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984
37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno

meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným

skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.
Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať
späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť odprávoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení
odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.