Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. január 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/3/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109234570
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8109234570.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Márie Kupkovej v právnej veci žalobcu H. O., nar. XX.X.XXXX, bytom
K. B. XX, W., zastúpeného Mgr. U. O., bytom K. B. XX, W., proti žalovanému LIAZ, s.r.o., Košická 20,
Prešov, zastúpenému JUDr. Kvetoslavou Draganovskou, advokátkou so sídlom v Prešove, Jarková č.
2, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní účastníkov proti rozsudku Okresného
súdu Prešov z 24.11.2011 č.k. 12 C 266/09-182 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o vylúčení veci na samostatné konanie.

Odmieta odvolanie proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 16.11.2009 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. V
prevyšujúcej časti žalobný nárok o určenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom
rozhodne o všetkých trovách konania.

V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd poukázal na to, že v danom prípade skúmal včasnosť
uplatnenia nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 77 Zákonníka
práce, pretože žalobca bol povinný v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť,
podať určovaciu žalobu na súd. Dňom skončenia pracovného pomeru mal byť deň 17.11.2009 a
žaloba bola podaná dňa 22.12.2009, čo znamená, že bola podaná v zákonnej lehote. Zdôraznil, že
podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou
a ďalších finančných nárokov a v priebehu konania dňa 3.11.2011 žalobca trval aj na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Zdôraznil, že žalobca sa
pôvodnou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov, ktoré označil
ako odstupné a odchodné, následne na výzvu súdu ohľadom špecifikácie týchto nárokov žalobca
uvádzal v podaní z 2.3.2010 predbežnú kalkuláciu v súlade s § 76 Zákonníka práce, ktorú neskôr
na dotaz súdu o odstránenie vád tohto podania žiadal žalobca prostredníctvom zástupkyne na ňu
neprihliadať. Návrhom na zmenu petitu prednesom zástupkyňou žalobcu na pojednávaní konanom
dňa 3.11.2011 sa žalobca spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť, domáhal
určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná a pracovný pomer ďalej trvá s tým, aby
žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi mzdu za obdobie od 17.11.2009 do 30.11.2011
a do budúcna. Vykonaným dokazovaním mal prvostupňový súd za preukázané, že účastníci konania
neplatne uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru. V danom prípade bola preukázaná jedna

zo skutočností, ktorá spôsobila neplatnosť predmetnej dohody. V tejto súvislosti súd prvého stupňa
poukázal na ustanovenie § 34 Občianskeho zákonníka a § 17 Zákonníka práce. Zdôraznil, že na platnosť
zmluvy z hľadiska jej obsahu je nevyhnutné, aby obsahovala podstatné náležitosti, bez ktorých vzniknúť
nemôže. Podstatnými náležitosťami dohody o skončení pracovného pomeru sú vzájomný súhlasný
prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia. Dokazovanie preukázalo, že
medzi účastníkmi nedošlo k účinnému uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru, nakoľko
na strane žalobcu nebola daná vôľa smerujúca k uzatvoreniu tejto dohody. Žalobcovi miestom výkonu
práce bola prevádzka žalovaného vo B. S., pričom administratívne oddelenie sa nachádza v sídle
žalovaného v Prešove. Listiny týkajúce sa organizačnej jednotky boli doručované prostredníctvom pani
B., zamestnankyne žalovaného, nachádzajúcej sa v prevádzke vo B. S., ktorá však tieto len preberala
odovzdávala vodičom vozidiel odchádzajúcich do V. a naopak preberala poštu určenú pre zamestnancov
vo B. S., ktorým ju odovzdávala. Žalobca mal podľa tvrdenia žalovaného prostredníctvom nej doručovať
dohodu o skončení pracovného pomeru, prípadne návrh dohody, čo žalobca poprel, zdôrazňoval, že
nikdy dohodu nepodpísal, nedal ani návrh tejto dohody, pričom svedkyňa pani P. jednoznačne uvádzala,
že dohoda, resp. jej návrh, mala byť žalovanému doručovaná prostredníctvom vodiča spoločnosti,
teda prostredníctvom pani B. zo strany žalobcu. Naopak žalobcovi bola prostredníctvom pani B. dňa
23.11.2009 odovzdaná dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorá bola už opatrená jeho podpisom,
ako aj podpisom štatutárneho zástupcu, s ktorou on nikdy nesúhlasil. V zhode s tvrdením žalobcu
vyplynulo, že podpis na predmetnej dohode nie je skutočným podpisom žalobcu. Na základe týchto
skutočností dospel súd prvého stupňa k záveru, že dohoda o skončení pracovného pomeru medzi
účastníkmi nie je platná s tým, že v časti žalobného nároku na určenie náhrady mzdy vylúčil túto časť
žaloby prvostupňový súd na samostatné konanie, nakoľko dokazovanie týkajúce sa tejto časti žaloby
presahuje rámec dokazovania v konaní o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru.

Proti tomuto rozsudku, pokiaľ ide o výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol v tejto časti rozsudok zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
Zdôrazňuje, že Zákonník práce pri skončení pracovného pomeru dohodou podľa § 60 nevylučuje, že
dohoda o skončení pracovného pomeru je platná aj v prípade, že nemá písomnú formu. V zmysle
tohto konkrétneho ustanovenia žalovaný bol v právnej pozícii akceptanta jemu doručeného návrhu na
skončenie pracovného pomeru dohodou, čo potvrdili predvolaní svedkovia. Takže prijatím návrhu bol
žalovaný viazaný, tento návrh prijal, akceptoval a následne odoslal prijatie zamestnancovi, žalobcovi.
Nebolo povinnosťou žalovaného skúmať, či porovnávať podpis na predloženej dohode. Teda proces
smerujúci k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru bol naplnený jednak prijatím návrhu,
ktorý bol adresovaný žalovanému a jeho následnou akceptáciou nastali právne účinky spojené so
skončením pracovného pomeru k dohodnutému dňu. V rámci techniky vzniku zmluvy, či dohody medzi
účastníkmi, na základe doručeného návrhu, akceptáciou návrhu žalovaným a jeho odoslaním došlo
k vzájomnému súhlasnému prejavu vôle účastníkov skončiť pracovný pomer k 17.11.2009. Z toho
dôvodu nie je možné považovať za správne odôvodnenie prvostupňového súdu, že na strane žalobcu
nebola, či neexistovala vôľa smerujúca k uzatvoreniu tejto dohody. Doručenie návrhu, jeho akceptácia
a odoslanie prijatia návrhu žalobcovi nie je sporné, ani sám žalobca nepopiera, že dohodu prevzal.
Faktické správanie sa žalobcu po prevzatí dohody potvrdzuje, že bol si vedomý skončenia pracovného
pomeru, čo potvrdil predvolaný svedok Ing. O.. Tento uviedol, že žalobca jemu aj ostatným kolegom
oznámil, že končí pracovný pomer u žalovaného, pričom vypratával svoje osobné veci. Nasledujúce
pracovné dni sa žalobca do práce nedostavil, jeho korešpondencia so žalovaným len potvrdzuje jeho
vedomosť o skončení pracovného pomeru najneskôr ku koncu decembra 2009. Žalobca sa domáhal
v tomto konaní aj nárokov ako odstupné, odchodné a podobne. Túto skutočnosť potvrdzuje aj jeho
žaloba. Z toho vyplýva, že žalobca nebol nespokojný so skončením pracovného pomeru, ale s formou
jeho skončenia, teda dohodou, čo potvrdzujú uplatňované peňažné nároky. Peňažné nároky, ktoré s
poučením súdu na každom pojednávaní neustále menil ako odstupné a odchodné, len potvrdzujú,
ži si bol vedomý skončenia pracovného pomeru, ale požadoval iný dôvod. Pri skončení pracovného
pomeru teda žalobca nekonal v žiadnom omyle, či nevýhodných podmienkach, čím nemôže byť právny
úkon neplatný. Dôležitá je rozhodujúca právna skutočnosť, aby si účastníci dohodli skončenie tak, aby
nevznikli pochybnosti o dni, kedy sa má pracovný pomer skončiť. Tu treba zdôrazniť, že faktickým
konaním žalobcu po akceptácii dohody zo strany žalovaného došlo ku skončeniu pracovného pomeru
17.11.2009 a v takom prípade sa nevyžadovala ani písomná dohoda. V zmysle Občianskeho zákonníka
omyl v pohnútke nerobí neplatným právny úkon. Toto v konaní žalovaný zdôrazňoval, avšak súd prvého
stupňa jeho námietku nevyhodnotil, čo považuje za nedostatočné zistenie skutkového stavu. Pokiaľ

ide o odôvodnenie rozhodnutia, že na strane žalobcu neexistovala vôľa smerujúca k uzavretiu dohody,
čo potvrdzuje vypracovaný znalecký posudok, opäť žalovaný považuje za nesprávne a nedostatočné
zistenie stavu veci. Znalec mal rôzne listiny, ktoré žalobca v rámci pracovného vzťahu podpísal,
podpisy na predložených listinách sú rôzne s odlišnými znakmi, čo vylučuje možnosť objektívneho
určenia, na ktorom doklade je pravý podpis žalobcu. Znalec neurčil, na ktorých listinách overených
podpisom žalobcu je jeho autentický podpis. Znalec nevylúčil autentickosť podpisu na dohode, ale súd
nedostatočne zistil a preveril stav veci, keď nezisťoval, na ktorých listinách je autentický podpis žalobcu,
ktorý by umožnil porovnať pravosť podpisu na dohode. V zmysle týchto dôvodov navrhol podanému
odvolaniu vyhovieť.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie, v ktorom sa rozhodne
o všetkých trovách konania, podal odvolanie aj žalobca. Nesúhlasí s takýmto postupom súdu prvého
stupňa a poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Žalobca na výzvu súdu, čo
požaduje v rámci zmeny návrhu a či si uplatňuje aj nároky z pôvodného návrhu, a to návrhu na vyslovenie
neplatnosti právneho úkonu, žalobca sa počas pojednávania 17.9.2010 vzdal nárokov, ktoré si pôvodne
uplatňoval z 2. marca 2010 v odpovedi na výzvu, a to konkrétnej výšky žiadanej priznať žalobcovi
ako odstupné a odchodné a nemajetkovej ujmy v tomto konaní. Svoje vyhlásenie ešte pred vypočutím
konateľa Q. I. urobil v dobrej vôli s očakávaním, že počas pojednávania dôjde medzi nimi k dohode.
Žalobca očakával, že žalovaný prizná pochybenie v neprijatí mimosúdnej dohody a neplatné skončenie
pracovného pomeru dohodou zo strany žalobcu, na čo bol pripravený, by ihneď nasledovalo späťvzatie
žaloby. Napriek možnosti osobného stretnutia a vzájomnej dohody žalovaný o uvedené neprejavil
záujem. Preto žalobca navrhuje priznať požadované nároky, tak ako sú uvedené v doplnení a v súlade
s platnou legislatívou. Navrhuje zohľadniť zmeny návrhu v nárokoch žalobcu zo dňa 12.9.2010 a jeho
doplnenia zo 17.9.2010 tak, ako boli súdu prvého stupňa doručené. Žiada, aby bolo rozhodnuté, že
žalobcovi sa uznáva podaná zmena návrhu z 12.9.2010 a to v znení doplnku zo 17.9.2010. Žiada priznať
celú požadovanú náhradu mzdy a odvodovú povinnosť žalovaného, tak ako je to uvedené v predbežnej
kalkulácii doručenej súdu prvého stupňa dňa 7.11.2011, a to z dôvodu neplatného skončenia pracovného
pomeru dohodou - podvodom, cieleným a zištným falšovaním podpisu žalobcu zo strany žalovaného.

Žalobca sa taktiež vyjadril k odvolaniu žalovaného, pokiaľ ide o vec samú. Má za to, že podaním
odvolania sa zo strany žalovaného jedná o prieťahy v konaní. Súdom a znalcom zistený a potvrdený
skutkový stav veci, že zo strany žalovaného došlo k falšovaniu podpisu na dohode o ukončení
pracovného pomeru je zrejmé. Žalovaný v odvolaní uvádza nepravdivé, ničím nepodložené dôkazy v
rozpore s právnymi normami a výpoveďami svedkov. Navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalovaného
neakceptoval, nakoľko toto považuje za nedôvodné a zavádzajúce. Právna úprava o ukončení
pracovného pomeru je daná výlučne písomnou formou a dobromyseľnosť tohto úkonu sa jednoznačne
potvrdzuje vlastnoručnými podpismi zúčastnených strán. Podpis na dohode o ukončení pracovného
pomeru nie je jeho podpisom ako dlhoročného zamestnanca. V tejto časti preto navrhol rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásada vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p.
spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie pokiaľ ide o vec samú nie je dôvodné. Súd prvého stupňa totiž v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe ktorého vec správne právne posúdil a následne
o nároku žalobcu aj správne rozhodol.

Podľa § 60 ods. 1,2 Zákonníka práce v znení platnom k 16.11.2009, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec
dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode
musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa
pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.

Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 18 Zákonníka práce, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je
uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto
právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene, alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;
môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť.

Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe
zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k
určitému dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru sa posudzuje podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného
pomeru má smerovať ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Samotný návrh na skončenie
pracovného pomeru je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorý z hľadiska požiadaviek
zákona musí spĺňať všetky právne náležitosti platného právneho úkonu.

Je zrejmé, že žalobca pracoval u žalovaného ako samostatný technológ a to na základe pracovnej
zmluvy pôvodne uzatvorenej dňa 31.8.2000. Dňa 16.11.2009 mali účastníci písomne uzatvoriť dohodu o
skončení pracovného pomeru bez uvedenia ďalších dôvodov. Štatutárny zástupca žalovaného potvrdil,
že dohodu podpísal, a to potom, čo mu bola táto listina predložená po podpísaní žalobcom.

V konaní ustanovený znalec z odboru písmoznalectva v podanom znaleckom posudku č. 242/2011
ustálil, že na základe rozdielnych znakov, ktoré zistil porovnaním sporného podpisu na dohode o
skončení pracovného pomeru a porovnávacích podpisov žalobcu, nie je možné potvrdiť pravosť
sporného podpisu, ktorý sa nachádza na písomnosti Dohoda o skončení pracovného pomeru zo
16.11.2009. Je teda nesporné, že žalobca nepodpísal túto dohodu, čím nebolo preukázané, že by medzi
účastníkmi došlo k účinnému uzatvoreniu danej zmluvy, keďže u žalobcu neexistovala vôľa smerujúca
k jej uzatvoreniu.

Je pravdou, že Zákonník práce vyžaduje síce písomnú formu dohody o skončení pracovného pomeru,
jej nedodržanie v nadväznosti na § 17 Zákonníka práce však nespája s právnym následkom neplatnosti
právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru teda môže byť platnou. Ako však
už bolo vyššie uvádzané, žalovaný v konaní argumentoval, že je tu písomná dohoda účastníkov o
skončení pracovného pomeru, ktorú štatutárny zástupca na znak súhlasu s jej obsahom aj podpísal.
Pravosť podpisu žalobcu na tejto dohode sa však v konaní nepotvrdila a už samotná táto okolnosť
výrazným spôsobom spochybňuje argumentáciu žalovaného, že napriek tomu bolo vôľou účastníkov
skončiť dohodou pracovný pomer žalobcu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalobca bol ešte dňa 16.11.2009 práceneschopným
a ukončenie práceneschopnosti následne svojmu zamestnávateľovi prostredníctvom zamestnankyne
Viery Vargovej riadne oznámil. K okolnostiam tvrdeného ukončenia pracovného pomeru žalobcu
dohodou sa v konaní vypočutí svedkovia vyjadriť nevedeli a ani jednoznačne nepotvrdili, že by žalobca
oznámil, že u žalovaného v zmysle dohody končí svoj pracovný pomer.

Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd s právnym názorom vysloveným v preskúmavanom rozsudku
prvostupňového súdu stotožnil a poukazujúc na prezentované dôvody, rozsudok okrem výroku o
vylúčení veci na samostatné konanie potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 219 O.s.p.

Súd prvého stupňa ostávajúcu časť nároku žalobcu, ktorá sa týka mzdových náležitostí, vylúčil na
samostatné konanie podľa § 112 O.s.p., pričom v tomto smere nepochybne ide o rozhodnutie, ktorým
sa upravuje vedenie konania.

Okruh týchto rozhodnutí zákon stanovuje len všeobecne a spravidla pôjde o tie rozhodnutia, ktoré
nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Súd nie je takýmito rozhodnutiami viazaný a môže ich zmeniť
bez toho, aby sa na to vyžadovalo podanie odvolania niektorým z účastníkov konania. Občiansky súdny
poriadok však v ustanovení § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa upravuje
vedenie konania, nepripúšťa. Z tohto dôvodu bolo potrebné odvolanie žalobcu proti tejto časti rozsudku
súdu prvého stupňa odmietnuť postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí o veci (§ 151 ods.
1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.