Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. september 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/572/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912216228
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7912216228.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 3 481,18 €, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku 14C/206/2012-42 z 24.3.2015 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom I/ Žalobu zamietol, II/ Žalovanej nepriznal náhradu

trov konania a III Návrh žalobkyne na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len SD EÚ) o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1.rade - Slovenská
republika(ďalejlenSR),zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSlovenskejrepublikyvkonanívedenom
na Okresnom súde (ďalej len OS) Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, zamietol.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobným návrhom z 21.9.2012, doručeným
mu 27.9.2012, domáhala a čím svoju žalobu odôvodnila. Ďalej uviedol: OS Trebišov Uznesením
14C/137/2012-8 z 9.10.2012 rozhodol o spojení vecí špecifikovaných v rozhodnutí na spoločné konanie,

ktoré bolo ďalej vedené pod 14C/137/2012. Uznesením 14C/137/2012-13 z 9.12.2014 rozhodol o
vylúčení vecí špecifikovaných v rozhodnutí na samostatné konanie, z dôvodu, že odpadol dôvod, pre
ktoré veci spojil na spoločné konanie; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15.12.2014. Žalobkyňa v
tejto svojej žalobe namietala zaujatosť sudcov OS Trebišov, pričom o tejto námietke bolo rozhodnuté
uznesením Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 2NcC/72/2012-15 tak, že sudkyňa OS Trebišov
JUDr. Monika Koščová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na OS Trebišov
pod 14C/137/2012. Rozhodnutie bolo doručené zástupcovi žalobkyne, doručenka sa nachádza v

sp. 14C/137/2012 /spis t. č. sa nachádza na Najvyššom súde (ďalej len NS) SR/. Žalovaná vo
svojom vyjadrení z 23.1.2015 uviedla, že z dôvodu nepreukázania podmienok, ktoré sú potrebné
pre priznanie náhrady škody podľa zák.č.514/03 Z. z. považuje žalobu za právne neopodstatnenú
a žiada aby ju zamietol. Na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 24.3.2015, na ktoré sa však
nedostavila žalobkyňa, ani jej zástupca a ani žalovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť ospravedlnila
a nepožiadala o odročenie pojednávania, trvala na doručených písomných vyjadreniach. Žalobkyňa
mu zaslala 19.3.2015 návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady

nestrannosti súdu a sudcu. Tento návrh vyhodnotil podľa § 119 ods.1 O. s. p. ako neobsahujúci
dôležitý dôvod a zároveň ako nedôvodný a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie
pojednávania a vec prejednal podľa § 101 ods.2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov konania. V žiadosti
žalobkyňa poukázala na § 15 O. s. p. s tým, že už v žalobe označila skutočnosti, pre ktoré má byťvylúčený sudca poverený systémom súdneho manažmentu prejednaním a rozhodnutím veci. Uviedla,
že jej do dnešného dňa nebolo doručené rozhodnutie KS o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov OS
Trebišov. Trvala na tom, aby jej toto rozhodnutie bolo doručené a v prípade, že KS rozhodne, že

sudcovia OS Trebišov z prejednania veci vylúčení nie sú, má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu
brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podaním sťažnosti na Ústavný súd
(ďalej len ÚS) SR, pretože týmto postupom dôjde k porušeniu jej základných práv a slobôd. V tejto
nadväznostipoukázalnato,žeonámietkezaujatostivočiOSbolorozhodnutéuznesenímKSvKošiciach
2NcC/72/2012-15 z 22.10.2012, ktoré zástupca žalobkyne prevzal tak, že zákonná sudkyňa nie je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nakoľko neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré
by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu a ani žalobkyňa nevzniesla konkrétne voči tomuto
sudcovi námietku zaujatosti, a v nadväznosti na skutočnosť, že tvrdenie žalobkyne o nedoručení
rozhodnutia o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov OS Trebišov nie je pravdivé, považoval podanie
žalobkyne na zrušenie termínu pojednávania za nedôvodné a vec prejednal podľa § 101 ods.2 O. s.
p., ktoré umožňuje vec prejednať v neprítomnosti účastníkov konania. Žalobkyňa mu zaslala 19.3.2015

návrh na prerušenie konania z dôvodu, že pred OS Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie
o náhradu škody pre porušenie práva EÚ, ktorého sa mal - podľa žalobného návrhu - dopustiť OS
Prešov v exekučnom konaní vedenom proti nej na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v
ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi
schválenými z dôvodu transpozície smerníc EÚ zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom

trhu. Uviedla, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok v uvedenom konaní má zásadný význam,
nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody ma fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu
exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu (ďalej len
titul), ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Z uvedeného dôvodu ho žiadala, aby
podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. rozhodol o prerušení konania. Citoval znenie § 109 ods.2 písm. c)

O. s. p. V predmetnom prípade nedal podnet na konanie, v ktorom sa rieši predbežná (prejudiciálna)
otázka a dospel k záveru, že v prejudiciálnom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre
jeho rozhodnutie, v prejednávanej veci možno riadne pokračovať v konaní bez jeho prerušenia, lebo
formulovaná prejudiciálna otázka nie je pre túto vec, z hľadiska jej právneho odôvodnenia, významná.
Z uvedeného dôvodu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o

prejudiciálnej otázke, zamietol /výrok III/. Vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s obsahom listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením sa s „pripojený“ spisom OS Trebišov 10Er/1261/2012
a zistil tento skutkový stav, konkrétne reprodukoval ďalšie časti žaloby, reprodukoval podstatnú časť
písomného vyjadrenia žalovanej z 23.1.2015 k žalobe a uviedol, čo bolo zistené z pripojeného spisu OS
Trebišov 10Er/1261/2012. Citoval znenie § 3,§ 4 ods.1 písm. a),§ 9 ods.1,2 (účinného do 31.12.2012

a od 1.1.2013),§ 17 ods.1-4,§ 19 ods.1 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom a § 41 ods.2 písm. d),§ 44 ods.1,2 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti, platného a účinného do 17.1.2013 (ďalej len EP). Touto žalobou
sa žalobkyňa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej jej ňou tvrdeným nesprávnym
úradným postupom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania v tomto konaní,
bolo jeho povinnosťou sa vysporiadať s touto námietkou premlčania. Z obsahu podania žalovanej
z 23.1.2015 je zrejmé, že vznáša námietky premlčania voči všetkým nárokom, ku ktorým došlo k
uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred 23.4.2009 (t.j. 3 roky
predo dňom, kedy jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Prvé nároky na

predbežné prerokovanie jej boli doručené 23.4.2012. Z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 19.7.2012, t.j. až po dni
23.4.2009 a preto vznesená námietka premlčania nie je dôvodná. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej,
že v tomto prípade ide o predčasne uplatnený nárok na súde, poukázal na to, že je pravdou, že
žaloba v tejto veci bola uňho podaná 27.9.2012 a predbežné prerokovania nárokov u nej boli podané

23.4.2012, teda pred uplynutím zák. stanovenej lehoty 6 mesiacov na prerokovanie týchto nárokov
(§ 16 ods.4 zák.č.514/03 Z. z.), avšak konanie na súde prebiehalo odo dňa podania žaloby, t.j. od
27.9. „012“ aj naďalej a rozhodol vo veci 24.3.2015, teda po uplynutí zák. stanovenej 6 mesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody za situácie, z ktorej je zrejmé - vyplýva
to z vyjadrenia žalovanej z 23.1.2015 -, že nemieni týmto nárokom žalobkyne vyhovieť a to tak, že

žalobu zamietol. Preto v predmetnej veci nejde o žalobu, ktorú by v čase jeho rozhodovania bolo
možné považovať za predčasne podanú. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák.č.514/03
Z. z. sa vyžaduje, aby boli kumulatívne splnené tieto podmienky: 1. nesprávny úradný postup, resp.
nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnymúradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, uviedol, že
§ 9 ods.2 zák.č.514/03 Z. z., účinného v čase posudzovania návrhu žalobkyne na zmenu exekútora,
kedy ešte neplatilo súčasné znenie § 9 ods.2 zák.č.514/03 Z. z., ktoré bolo do zák. zavedené až s

účinnosťou od 1.1.2013, v tomto rozhodnom čase neobsahovalo, ako je zrejme z uvedenej citácie tohto
znenia, čo možno považovať za nesprávny úradný postup, to však neznamená, že nemôže podporne
na výklad tohto pojmu použiť právne významné okolnosti uvedené v § 9 ods.2 zák.č.514/03 Z. z.,
účinného od 1.1.2013 a to v kontexte skúmania, ktoré musí vykonať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu v rámci danom mu § 9 ods.1 zák.č.514/03 Z. z., účinného v čase, keď mal vzniknúť

zodpovednostný vzťah medzi účastníčkami konania v preskúmanej exekučnej veci. Vychádzajúc z tohto
mal po vykonanom dokazovaní za to, že nebola preukázaná prvá podmienka zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup súdu. Poukázal na to, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, garantované v čl.48 ods.2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať ÚS. Z exekučného spisu
je zrejmé, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 21.5.2012 bola súdu

doručená 19.7.2012, ktorý o nej rozhodol 31.7.2012; táto bola zamietnutá. Čo sa týka nesprávneho
úradného postupu „spočívajúcom“ v rozhodnutí o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia exekútorovi,
v tomto smere sa stotožnil s vyjadrením žalovanej, ktorá uviedla, že pojem nesprávny úradný postup
nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie
právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu

štátneho orgánu, ktorý, či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí,
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom na
účely zák.č.514/03 Z. z. Žalobkyňa namietala popísaný postup súdu, ktorý sa nepochybne prejavil vo
vydanom rozhodnutí, t.j. v tom, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola uznesením

zamietnutá. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto - podľa
jeho názoru - vylúčená. Čo sa týka nesprávneho úradného postupu špecifikovaného ako nevydanie
rozhodnutia v zák. ustanovenej lehote (teda rozhodnutie o návrhu po 15 dňovej lehote), z dikcie cit.
§ 44 ods.2 EP (účinného od 17.1.2013) vyplýva, že o žiadosti exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodne súd do 15 dní odo dňa doručenia tejto žiadosti, avšak ako vyplýva z

§ 44 ods.2 EP to neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zák. a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na
to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného

konania od doručenia žiadosti exekútora o udelenie poverenia do vydania poverenia na vykonanie
exekúcie,vzhľadomnavykonanéúkonysmerujúcekposúdeniuzákonnostivedenejexekúcieniejetakej
povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práva žalobkyne
na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v „zákonnom“ stanovenej dobe
v spojení s porušením jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného čl.48

ods.2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pri potrebe materiálneho prieskumu súladu
titulu - rozhodcovského rozsudku so zák. je 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie veľmi problematickým činiteľom a práve preto zák. nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navyše v predmetnom prípade konštatoval, že

súd o návrhu rozhodol 31.7.2012, teda v lehote 15 dní. Na základe takto zisteného stavu mal za to,
že exekučný súd konal v rámci zák. a tak ako mu to ukladá zák. Zároveň nebolo zistené a ani mu
to žalobkyňa nepreukázala, aby v tejto exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo ÚS SR, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Po tomto zhodnotení

mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania toho, že v tomto prípade
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým by jej bola spôsobená škoda. Pokiaľ ide o škodu,
žalobkyňa v tomto konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadne výšky škody a ani výšky nemajetkovej
ujmy, ktorá jej - podľa jej tvrdenia - vznikla nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa v tomto konaní
vôbec neprodukovala dôkazy, ktoré by vznik škody a jej výšku preukazovali, škodu uplatnila len vo výške

uplatnenejistinysprísl.zexekučnéhokonania.Takistoanineprodukovalažiadnedôkazyohľadnevzniku
nemajetkovej ujmy a nevidel dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vyjadrenej percentom
z uplatňovanej istiny s prísl. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú
ujmu sa z dôvodu hospodárnosti konania ani nezaoberal, keď žalobkyňa nepreukázala základ nároku- vznik škody. Zároveň nevyhovel žiadosti žalobkyne o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom (ďalej
len ZP), pretože za situácie, keď nebol preukázaný prvý z atribútov podmienok zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup a keďže všetky

podmienky zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne, za takejto situácie by vykonanie
prípadné odročenie pojednávania za účelom dokazovania ZP bolo nehospodárne. Napokon žalobkyňa
nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi príp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou,
keďnepreukázalaexistenciuatribútov:nesprávnyúradnýpostupavznikškody.Zdôvodunepreukázania
základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, žalobu zamietol. Nakoľko bola žalovaná v tomto konaní úspešná vznikol jej podľa
§ 142 ods.1 O. s. p. (jeho znenie citoval). Pretože si žalovaná v tomto konaní uplatnila náhradu trov
konania, avšak ich nevyčíslila v zák. stanovenej lehote a z obsahu spisu nie je zrejmé, aby jej nejaké
trovy vznikli, o jej nároku rozhodol tak, že jej náhradu trov konania nepriznal /výrok II/.
3. Žalobkyňa proti rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto o d v o l a n i e z dôvodu, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O.
s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca [§ 205
ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm.

h) O. s. p.]; d) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, e) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p.
preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s.

p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením
formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.
3) Riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec
prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred súdom. 4) Citovala

znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že KS nevzhliadol
v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“, že v jej očiach a objektívne
v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem

dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor vyslovil KS v Trnave,
napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil
všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a
rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež

v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS
v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v odôvodnení rozhodnutia
uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou ÚS SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP)
v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je
tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.US 345/09). Základné

právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1
Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). (I.ÚS 27/98). Osobitne je nutné uviesť, že
nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy
SR (III.ÚS 16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter

alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku
zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti
spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz:
Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s
vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor „z“ rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a

ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie svojho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym „pojednávaní“, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné
uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo anebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7) Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c)

O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol
vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu
rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej práva na súdnu ochranu, osobitne

maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné! 8)
Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne
aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej neprítomnosti meritórne rozhodol.
V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu na pojednávaní, avšak na

takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9) Nemala sa možnosť vyjadriť
k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. 10) V konkrétnostiach,

napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov
a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný
moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému

exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby súd mohol konštatovať, že v
príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment
skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). 11) Koncepcia
spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia
mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa

oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť
súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli
v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby jej umožnil s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. 13) Ako strana
konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmto dôkazom

a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach,
o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti
boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké

oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto
skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS.
(Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). K skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k
podanej žalobe, mal jej súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj „právny“ otázkam,
nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody
a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórny

súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych
okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex
offo (upozorňuje, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám), zistil, že „exituje“ okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo
všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne

vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná
právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho
základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojejžaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k
nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997,
ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však

neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto
skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS.
(Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala,

že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a
nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek výzve súdu a
doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou (žalobkyňou) tvrdený
skutkovýstav.2)Namiestotoho,súdbeznariadeniapojednávaniadoplnilskutkovýzákladdokazovaním,
ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. K oboznámeniu
sa so ZP č.1/2014 o výške vzniknutej škody (Uvedená argumentácia nie je súčasťou odvolania proti

rozsudku o žalobe označenej ako ISTINA RS). 1) Predložila ako dôkaz o vzniku škody ZP č.1/2014,
ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným ZP je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na ňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie
jej majetku a to v posudku určenej výške. 2) Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že
nepreukázala, že by jej postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že

bližšie nešpecifikovala jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia
omeškania exekučného súdu, nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o
jej vzniku, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým ZP. Zo
ZP totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli ňou vynaložené v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. Súčasťou ZP sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného

súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových „nákladov“, „nákladov“ na tlač, nákladov
na úpravu informačného systému, „nákladov“ na poštovné a „nákladov“ na telekomunikačné služby. 3)
Nemožno sa napokon nevyjadriť ku skutočnosti, že predložila ZP až po roku a pol od podania žaloby na
súde. V tejto súvislosti dáva do pozornosti samotný ZP, z ktorého vyplýva, že zadala jeho vypracovanie
ešte l.3.2013. Vypracovanie ZP je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to

aj s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov, že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto
skutočnosť je objektívnou skutočnosťou, ktorú nevie ovplyvniť. Uvedená zložitosť veci predstavuje aj
zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou,
ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie
premlčacích dôb bola nútená svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedela výšku škody

určiť len odhadom, a nebol priestor na získanie ZP. 4) V konaní tak boli preukázané všetky zákonné
podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného
postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné
rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. K
návrhu na prerušenie konania 1) Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu

pojednávaniu jej návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke,
ktorou je rozhodnutie o porušení jej práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na ÚS SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 2) Na podporu uvedeného tvrdenia poukázala na judikatúru KS
(mutatis mutandis Rozsudok KS v Žiline 9Co/174/2014; citovala, čo v ňom na str.3 uvádza). S poukazom

na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na
opätovné prejednanie. Prílohy: - uznesenie KS NR 25NcC/275/2012 z 19.10.2012, uznesenie KS TT
9NcC/48/2012 z 22.10.2012, uznesenie KS PO 2NcC/40/2012 z 18.10.2012.
4. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie.
5. Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.6. K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací treba uviesť:
7. Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumel taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré

mu O. s. p. priznával a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
8. Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, mohol súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
9. Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovoval inak, súd nariadil na prejednanie veci samej

pojednávanie, na ktoré predvolal účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť bola potrebná.
10. Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa muselo účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na
prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa malo pojednávanie konať.
11. Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní
bol riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.

12. Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo
byť známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných
práv podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami
KS v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS 293/2013-10 z

29.5.2013, I.ÚS 311/2013-10 z 29.5.2013, III.ÚS 351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS 508/2013-8 z
15.8.2013 atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala
žiaden dôvod predpokladať, že k tomu nedôjde aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu KS v Košiciach
2NcC/72/2015-15 z 22.10.2012, ktorým sudkyňa JUDr. M. Koščová nebola vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tejto veci. Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť o veci samej.

13.Vyjadrenie žalovanej z 23.1.2015 (č.l.17-25) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 26.2.2015
(doručenka pri č.l.27) a tiež bolo oboznámené na pojednávaní 24.3.2015.
14. Právny názor žalobkyne, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov
a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný
moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému

exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie), resp. aby súd mohol konštatovať, že v
príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment
skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia), nemá oporu v
§ 44 ods.2 druhá a tretia veta zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012), podľa ktorého ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne, a teda ani v súdnej praxi.

15. Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní
z 24.3.2015 (č.l.39-41), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.
16. Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad
akúkoľvek pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom

spise.
17. Žalovaná sa - ako už bolo uvedené - vo veci na výzvu súdu vyjadrila k doručenej žalobe, preto súd
nemal dôvod rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.
18. Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a interpretáciou odôvodnenia napadnutého

rozsudku možno zistiť, že súd sa v podstate stotožnil so skutkovými tvrdeniami a právnymi názormi
žalovanej, uvedenými v jej vyjadrení k žalobe a osvojil si ich.
19. Skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný iba, čo sa týka dátumu, kedy k
jednotlivej udalosti (rozhodnutiu) došlo, a účastníkov konania, preto súdu nemožno vyčítať, že odôvodnil
svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich

rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobkyňa a žalovaná, teda že, vytvára odôvodnenia rozsudkov
formulárovým spôsobom, lebo taký postup je racionálny, keďže i žalobkyňa postupuje pri vytváraní
svojich žalôb a iných podaní spôsobom, ktorý označila za formulárový.20. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
21. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

22. Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech vo veci, preto nemá právo na náhradu jeho trov a
žalovanej žiadne trovy nevznikli.
23. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.