Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. november 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/340/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717211993
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717211993.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobkyne: X. R., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom XXX XX Q., Q. XXX, právne zastúpenej L. F.. N. E., L. Z. XXX XX C., S. V. XX, proti
žalovaným I/ IRON ART, a. s., so sídlom Hontianske Tesáre 171, IČO: 31 698 484, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Aequitas, s. r. o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Dolná 19, IČO: 36 628
841 a II/ UNIOS, s. r. o., so sídlom 960 01 Zvolen, Jesenského 3630, IČO: 36 042731, o určenie
spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen sp. zn. 14C/47/2017 zo dňa 26. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovanému I/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

III. Žalovanému II/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol voči žalovaným I/, II/, rozhodol, že žalovaný
I/ má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovaný II/ má voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala
voči žalovaným I/, II/ určenia, že je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXX/XXXXX-tinách
na nehnuteľnostiach vedených Okresným úradom Zvolen, katastrálny odbor, zapísaných na LV č. XXXX
v kat. úz. Z., pozemkov parcely registra „C“ parc. č. XXXX/X o výmere XX m2, ostatné plochy, parcely
registra „C“ parc. č. XXXX/XX o výmere XXX m2, trvalé trávne porasty (ďalej len „pozemky“). Žalobu
odôvodnila tým, že podľa zápisu v katastri nehnuteľností žalovaný I/ je zapísaný ako výlučný vlastník v
X/X-ine predmetných pozemkov na základe kúpnej zmluvy o vklade, ktoré bolo rozhodnuté rozhodnutím
W Tvrdila, že žalovaný II/ vlastnícke právo k pozemkom nadobudol na základe notárskej zápisnice
spísanej na Notárskom úrade F.. L. X. vo C. č. S S ktorou bolo osvedčené vyhlásenie žalovaného II/
o vydržaní týchto pozemkov. V zmysle notárskej zápisnice pozemky vznikli odčlenením od pôvodných
parciel registra „E“ parc. č. XXXX/X a parc. č. XXX/X zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. Z.. Tieto
pozemky sú urbárskymi pozemkami a až do júna XXXX bola vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o
veľkosti XXX/XXXXX-tinách aj na uvedených pozemkoch, keď tento spoluvlastnícky podiel k pozemkom
nadobudla dedením v roku XXXX, a teda bola ich spoluvlastníčkou aj v čase spísania notárskej zápisnice
a zápisu žalovaného II/ ako výlučného vlastníka pozemkov do katastra nehnuteľností. Žalovanému II/
nedala súhlas s vydržaním vlastníckeho práva a na jeho strane absentuje objektívna dobromyseľnosť
potrebná na vydržanie vlastníckeho práva.

2. Žalovaný I/ v konaní namietal, že žalobkyňa na požadovanom určení nemá naliehavý právny záujem
preto, že nepreukázala, že je vlastníkom resp. spoluvlastníkom sporných nehnuteľností.

3. Okresný súd mal v konaní nesporne zistené, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú vo
výlučnom vlastníctve žalovaného I/ spoločnosti IRON ART, a. s., so sídlom v A. N. v celosti, ktorý je
zapísaný ako výlučný vlastník v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, kat. úz. Z.. Sporné nehnuteľnosti
vznikli odčlenením z pôvodných parciel parc. č. KNC XXXX/X a parc. č. Z. XXX/X, ktorých žalobkyňa bola
spoluvlastníčkou v podiele XXX/XXXXX-tinách. Tento podiel nadobudla osvedčením o dedičstve č. U zo
dňa XX. XX. XXXX, právoplatného dňa XX. XX. XXXX v spojení s opravným osvedčením o dedičstve U
zo dňa XX. XX. XXXX, právoplatného dňa XX. XX. XXXX. Z notárskej zápisnice č. S S zo dňa XX. XX.
XXXX vyplýva, že vyhlásením o vydržaní bolo dotknuté spoluvlastníctvo žalobkyne k časti pôvodných
parciel KNC XXXX/X a Z. XXX/X. Spoluvlastníctvo k týmto častiam pôvodných parciel je sporné a
žalobkyňa bola osvedčením o vydržaní dotknutá vo svojom spoluvlastníckom práve, za aktuálneho
stavu existuje stav objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu, ktorý nemožno iným právnym
prostriedkom než určovacou žalobou odstrániť. Preto súd dospel k právnemu názoru, že žalobkyňa má
naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

4. Námietku žalovaných I/ a II/ ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v konaní
súd nepovažoval za dôvodnú (viď body XX až XX dôvodov napadnutého rozsudku), keď zistil, že
kúpnou zmluvou č. W žalobkyňa na svojho syna F. R. nepreviedla spoluvlastnícky podiel k sporným
pozemkom parc. č. CKN XXXX/X a parc. č. G. XXXX/XX, ktoré vznikli reálnym odčlenením od pôvodných
pozemkov parc. č. G. XXXX/X a O. XXX/X na základe geometrického plánu z roku XXXX, pretože
spoluvlastnícky podiel k sporným pozemkom bol už v roku XXXX dotknutý vyhlásením žalovaného II/
o vydržaní tohto spoluvlastníckeho podielu k týmto pozemkom osvedčeným notárskou zápisnicou zo
dňa XX. XX. XXXX. Žalobkyňa v roku XXXX nebola oprávnená nakladať so spoluvlastníckym podielom
k sporným pozemkom, pretože jej spoluvlastnícke právo bolo dotknuté iným vlastníckym titulom, a to
vydržaním.

5. Okresný súd ďalej v konaní skúmal, či pri vydržaní spoluvlastníckeho práva k sporným pozemkom
bola splnená podmienka dobromyseľnosti žalovaného II/. Žalovaný II/ odvodzoval dobromyseľnosť od
pôvodných užívateľov sporných pozemkov J., W.., C., ktorý bol neskôr premenovaný na V. a od ďalšieho
užívateľa Z., keď medzi stranami sporu nebolo sporné, že títo a neskôr i žalovaný II/ sporné pozemky
užívali najmenej od roku XXXX, kedy stavebníkom J., W., C. bola postavená chata, ku ktorej sú priľahlé
tieto pozemky a boli určené na spoločné užívanie s touto chatou ako priľahlý areál. Žalovaný II/ chatu
podľa tvrdení kúpil od predávajúceho Z. v roku XXXX, stavebníkom G. bol J. V. vo C. tak, ako to vyplýva
z rozhodnutia o prípustnosti stavby rekreačnej chaty v kat. úz. Z. na parc. č. XXX zo dňa XX.
XX. XXXX č. W..-XXXX/XXX/X-XXXX. Žalovaný II/ nepredložil v konaní dôkaz o nadobudnutí rekreačnej
chaty od predávajúceho Z. z roku XXXX, kedy sám vstúpil do užívania rekreačnej chaty a priľahlých, a
teda aj sporných pozemkov, ani kúpnu zmluvu, ktorou Z. mal nadobudnúť rekreačnú chatu od štátneho
podniku, ktoré zmluvy museli mať nevyhnutne písomnú formu. Vykonaným dokazovaním okresný súd
zistil, že písomná zmluva o prevode nehnuteľností dokladovaná nebola a nebola tvrdená ani ústna
zmluva a žalovaný II/ nepredložil žiaden právny titul, príp. aj neplatný, z ktorého by mohol on, resp. jeho
právni predchodcovia vyvodiť, že boli oprávnenými držiteľmi sporných pozemkov. Samotné dlhodobé
užívanie nehnuteľností a ani ich len samotné nerušené užívanie pre dobromyseľnosť nepostačuje.
Napriek uvedeným záverom však súd žalobe nevyhovel a žalobu zamietol na základe nasledovne
uvedeného skutkového a právneho stavu veci:

6. Súčasným vlastníkom sporných pozemkov je žalovaný I/, ktorý nadobudol sporný spoluvlastnícky
podiel od žalovaného II/ kúpnou zmluvou č. W zo dňa XX. XX. XXXX s účinkami vkladu vlastníckeho
práva dňa XX. XX. XXXX. Okrem tohto sporného spoluvlastníckeho podielu nadobudol zvyšné podiely
do výlučného vlastníctva v celosti, pričom nadobudol aj ďalšie pozemky a rekreačnú chatu súpisné
číslo XXX v Z., s ktorou sú sporné pozemky aj dlhodobo využívané ako priľahlé ako jeden športový
areál pri rekreačnej chate. Nakoľko vydržanie ako nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k sporným
pozemkom podľa zákona (žalovaným II/) nemôže obstáť, žalovaný II/ na žalovaného I/ kúpnou zmluvou
zo dňa XX. XX. XXXX č. W v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu k sporným pozemkom tieto
previedol neplatne podľa § 39 OZ, keďže žalovaný II/ previedol na žalovaného I/ viacej práv, než
sám mal, keďže nie je vlastníkom, resp. nebol vlastníkom spoluvlastníckeho podielu k sporným
nehnuteľnostiam. Z nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015, okrem iného, však vyplýva, že „aj

keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania,
nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky
k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu
v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové
interpretačné závery pre lepší vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá
robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Princíp dobrej
viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej
istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si
nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho
štátu (porovnaj aj R14/2009). Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa
tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jej spochybňovaní treťou osobou“. Okresný súd
tiež uviedol, že Ústavný súd zvýraznil, že „z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí sa
postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej
kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej
viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. že
nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum
z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má však niesť nedbalý vlastník
než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní“. Vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu okresný súd mal za
to, že žalovanému I/ je v záujme spravodlivého usporiadania veci ako dobromyseľnému nadobúdateľovi
potrebné poskytnúť ochranu. Prihliadol pritom na to, že žalovaný I/ nadobudol spoluvlastnícky podiel
k spoluvlastníckym pozemkom na základe kúpnej zmluvy od žalovaného II/, ktorá zmluva podliehala
správnemu (katastrálnemu) konaniu, keď príslušný správny orgán, teda katastrálny úrad, sa zaoberal
náležitosťami kúpnej zmluvy pri rozhodovaní o jej vklade a zisťoval, či žalovaný II/ je vlastníkom sporných
pozemkov, kúpnu zmluvu odvkladoval pri preukázaní vlastníctva žalovaného II/ k sporným pozemkom a
žalovaný I/ bol tak v dobrej viere v rozhodnutie štátu, ktorým nadobudol vlastnícke právo od žalovaného
II/, že je po právnom základe správne. Uviedol tiež, že žalobkyňa v konaní neprodukovala žiadne
dôkazy, ako sa zaujímala o vlastníctvo k sporným pozemkom, hoci tieto pôvodne patrili do spoločnej
nehnuteľnosti pozemkového spoločenstva. Okresný súd napokon žalobu zamietol voči žalovanému II/
aj z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie z dôvodu, že žalovaný II/ nie je vlastníkom ani
spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, nie je účastníkom právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide a
požadované určenie nemôže ovplyvniť jeho právne postavenie. Požadované určenie môže ovplyvniť
len právne postavenie žalovaného I/, v ktorý je v katastri nehnuteľností zapísané ako výlučný vlastník
sporných pozemkov v celosti.

7. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 137 písm. c), § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 185 ods. 1,
2, § 154 CSP, ďalej podľa § 129, § 130, § 132 ods. 1 až 3 OZ, § 39, § 41, § 133 ods. 2, § 868 OZ, ďalej
podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods. 8, § 13 ods. 1, 2 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách
v znení neskorších predpisov. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady
úspechu vo veci.

8. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP)
odvolanie žalobkyňa. Odvolanie podala z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, d/ a h/ CSP). Nestotožnila sa s názorom súdu, ktorý konštatoval, že
bolo potrebné poskytnúť ochranu dobromyseľnému vlastníkovi a jej žalobu zamietnuť. Všetky námietky,
ktoré strany v konaní vzniesli, súd vyhodnotil ako nedôvodné, t. j. uviedol, že žalobkyňa je aktívne
legitimovanou na podanie žaloby, preukázala naliehavý právny záujem, no napriek tomu žalobu zamietol.
Navyše dôvod, pre ktorý došlo k zamietnutiu jej žaloby, neuviedol, resp. uviedol len toľko, že bolo
potrebné prihliadnuť na dobromyseľnosť žalovaného I/ a poskytnúť mu ochranu v jej prípade však

mal súd prihliadnuť najmä na právo vlastníka pozemku, resp. spoluvlastníckeho podielu, a nie na
dobromyseľnosť nadobúdateľa. Súdom prvej inštancie uvedený nález Ústavného súdu kladie dôraz pri
pomýšľaní na prípadné „prelomenie zásady nemo plus iuris“ na okolnosti každého jednotlivého prípadu,
pričom pri všetkých takýchto súdnych rozhodnutiach boli okolnosti celkom iné, ako v jej prípade, a
to najmä z pohľadu nedbalosti skutočného vlastníka nehnuteľností, ktorý mal vedomosť o prevodnom
akte, ktorým sa nehnuteľnosť dostala z jeho dispozície aspoň vo forme evidenčného charakteru.
Ona však ako členka urbárskeho spoločenstva nemala a nemohla žiadnu vedomosť, že žalovaný
spoluvlastnícky podiel jej bol odňatý z vlastníctva, naviac nezákonným spôsobom, akým bola notárska
zápisnica o vydržaní a spôsobom, ktorý odporuje dobrým mravom. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že
bola nedbalou vlastníčkou, považuje za čisto alibistické. Ona nemala ako vedieť, že niekto jej vlastnícke
právo narušil. Prvostupňový súd rozhodol nesprávne aj vo vzťahu k aktuálnej a ustálenej judikatúre.
K otázke riešenej v odvolaní sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo/223/2016, ktorý nález
Ústavného súdu SR vo svojom rozhodnutí neguje. NS SR vyslovene uvádza, že pokiaľ zápis v katastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Teda uvádza,
že ani súčasnou judikatúrou nebola zásada „nemo plus iuris“ prekonaná. Podľa najvyššieho súdu za
vlastníka je považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Pokiaľ súd poukázal
aj na tú skutočnosť, že predmetné pozemky sú užívané žalovaným I/ ako areál s rekreačnou chatou a
pokiaľ by žalobe vyhovel súd, žalovaný I/ by bol nútený pristúpiť k zrušeniu a vyporiadaniu podielového
spoluvlastníctva k sporným pozemkom, čím by vznikol ďalší súdny spor, uviedla, že súd podľa jej názoru
nad rámec skúmal, čo by bolo nutné urobiť v budúcnosti. Konajúci súd rozhodol mimoriadne nesprávne
a nespravodlivo a žiadala preto rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo
zmeniť a žalobe vyhovieť.

9. Žalovaný I/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že žalobkyňa v odvolaní neuvádza inú
vadu, ktorou má podľa jej názoru konanie trpieť. Z obsahu odvolania žalobkyne je zrejmé, že táto napáda
závery súdu o tom, že žalobkyňa bola nedbalým vlastníkom, závery súdu o dobromyseľnosti žalovaného
I/ a právny záver súd prvej inštancie, ktorý poskytol ochranu žalovanému I/ ako dobromyseľnému
nadobúdateľovi sporných nehnuteľností. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní pomerne rozsiahlo argumentuje
skutočnosťou, že sa nemala ako dozvedieť o tom, že žalovaný II/ nadobudol vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam pred F. XXXX, kedy žalobkyňa previedla spoluvlastnícke právo k spoločným
nehnuteľnostiam na svojho syna F. R., uviedol, že žalobkyňa opomína skutočnosť, že do júna XXXX
bola členom Q. - Y. V. Z. a valné zhromaždenie pozemkového spoločenstva dňa 16. 02. 2008
udelilo uznesením výboru pozemkového spoločenstva súhlas s vydaním notárskeho osvedčenia o
nadobudnutí vlastníctva pozemkov v kat. úz. Z. pre žalovaného II/ a splnomocnilo členov výberu
pozemkového spoločenstva na udelenie takéhoto súhlasu. Žalobkyňa pritom ako členka pozemkového
spoločenstva musela mať najneskôr od roku 2008 vedomosť o udelení takéhoto súhlasu a o usporiadaní
vlastníckych vzťahov k sporným pozemkom. Napriek uvedenému však až do roku 2017 nepodala
žalobu o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia a nedomáhala sa ochrany svojho
vlastníctva ani iným spôsobom. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie skutkovo správne vyhodnotil
dobromyseľnosť žalovaného I/ pri nadobúdaní vlastníckeho práva, kedy tento konal v dobrej viere
zápis v katastri nehnuteľností. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/223/2016 vychádzalo
z diametrálne odlišného skutkového stavu, kedy bol žalobca zbavený vlastníckeho práva k pozemku v
súvislosti so spáchaním trestného činu, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Zároveň Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/223/2016 nereagoval na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ale na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010, ktorým sa
Ústavný súd SR k otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných
nadobúdateľov vyjadril odlišne od rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015. Rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 pritom nie je ojedinelým rozhodnutím. V tomto smere
žalovaný I/ poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016, v zmysle ktorého
taktiež vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, ako aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/15/2017, v zmysle ktorého princíp dobrej viery vo všeobecnosti
chrániacich účastníkov súkromnoprávnych vzťahov predstavuje jeden z prejavov ústavného princípu
právnej istoty. Táto ochrana vlastníckeho práva ďalších dobromyseľných nadobúdateľov je zakotvená
v § 124 OZ a je zaručená aj Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 ods. 1) a vyplýva aj z článku 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Opačná interpretácia, podľa ktorej dodatočným odpadnutím
právneho dôvodu, na základe ktorého nadobudol vlastníctvo ktorýkoľvek z predchodcov vlastníka, stráca
vlastnícke právo aj posledný (aktuálny) vlastník, by podľa odvolacieho súdu znamenala narušenie

konceptu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Žalovaný I/ považuje rozhodnutie súdu prvej
inštancie za vecne správne a žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť.

10. Krajský súd ako súd odvolací odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 ods. 1CSP) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP)
a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne z tých istých dôvodov
potvrdil.

11. Úvodom odvolací súd podotýka, že pokiaľ žalobkyňa požiadala v odvolaní o upovedomení o mieste
a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd jej vyhovel tým, že miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle Ministerstva
spravodlivosti. Povinnosť strane oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými
prostriedkami zaťažuje súd len v tom prípade, ak o to strana požiada. Žalobkyňa však oznámenie miesta
a času verejného oznámenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami nepožiadala.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku. Pri rozhodovaní
okresný súd vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a vyvodil z neho správne právne
závery. Okresný súd správne priznal ochranu žalovanému I/ ako dobromyseľnému nadobúdateľovi
pred ochranou nedbalého vlastníka. Pokiaľ žalobkyňa v konaní namietala, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/223/2016 zaujal opačný právny záver, odvolací súd sa stotožňuje
s názorom žalovaného I/ uvedenom v písomnom vyjadrení k odvolaniu, že toto rozhodnutie vychádza
z odlišného skutkového stavu, kedy bol žalobca zbavený vlastníckeho práva k pozemku v súvislosti so
spáchaním trestného činu a najvyšší súd v tomto rozhodnutí nereagoval na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 (ktorým sa priznáva ochrana dobromyseľnému nadobúdateľovi pred ochranou
pôvodného vlastníka - pozn. odvolacieho súdu), ale na rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 50/2010, ktorým sa
Ústavný súd SR k otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných
nadobúdateľov vyjadril odlišne od rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015. Žalovaný
I/ správne vo vyjadrení k odvolaniu poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
151/2016, v zmysle ktorého platí, že: „Ústavný súd Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.
Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ
však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než
nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila
vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu o zákonom určenom správnom (katastrálnom)
konaní.“ Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/15/2017, na ktoré taktiež správne
poukázal žalovaný I/ v písomnom vyjadrení „Podľa odvolacieho súdu žalovaný I/, ako „tretí“ nadobúdateľ
nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 12. 2009 užíval nehnuteľnosti ako dobromyseľný
vlastník, t. j. v dobrej viere, že nehnuteľnosti vlastní. K tomuto odvolací súd uviedol, že princíp
dobrej viery, vo všeobecnosti chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, predstavuje jeden z
prejavov ústavného princípu právnej istoty. Táto ochrana vlastníckeho práva ďalších dobromyseľných
nadobúdateľov je zakotvená v § 124 Občianskeho zákonníka a je zaručená aj Ústavou Slovenskej
republiky (článok 20 ods. 1) a vyplýva aj z článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Opačná
interpretácia, podľa ktorej dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého nadobudol
vlastníctvo ktorýkoľvek z predchodcov vlastníka, stráca vlastnícke právo aj posledný (aktuálny) vlastník,
by podľa odvolacieho súdu znamenalo narušenie konceptu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv.
Odvolací súd zároveň zdôraznil, že ochrana vlastníckeho práva je podporená aj judikatúrou Ústavného
súdu.“

13. S vyššie uvedenými závermi, či už Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sa odvolací súd v súdenej veci v celom rozsahu stotožňuje, rozhodnutie súdu prvej
inštancie je s nimi plne v súlade, a preto odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie plne rešpektuje ustálenú súdnu prax a je v zhode s aktuálnou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR.

14. Žalovaný I/ bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, a preto odvolací súd žalobkyni uložil
povinnosť nahradiť žalovanému I/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovanému II/
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP,
pričom o nároku na náhradu odvolacieho konania rozhodol v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§
262 ods. 1 CSP) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 4. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.