Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. december 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/20/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318201834
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8318201834.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobkyne Mgr. G. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. I
XXX/X, XXX XX R. nad Q., právne zastúpená D.. Petrom Gdovinom, advokátom, Kalininova 675, 066 01
Humenné, proti žalovanej Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova
2, 811 02 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 9C/22/2018-71 zo dňa 10. októbra 2018 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konania v časti o zaplatení úroku z omeškania.

Žalobkyni vo vzťahu k žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Zastavuje konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.731,57 eur
od 02.02.2018 do 29.03.2018.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 2.731,57 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 2.731,57 eur od 30.03.2018 do zaplatenia, v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku

III. Žalobkyni priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100% proti žalovanej.“

2. Rozhodnutie okrem iného právne odôvodnil podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 412/2012 Z. z., (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“),

ustanovenia § 517 ods.1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 a §
151, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), § 3
odsek 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyni spolu s manželom I.K. dňa 08.09.2016
uznesením vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru Národnej kriminálnej agentúry, Národnej

protikorupčnej jednotky, Expozitúry Východ, ČVS: PPZ-919/NKA-PK-VY-2015 vzniesol obvinenie za
zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1, ods. 3
Trestného zákona a za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, na
tom skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniupodal poškodený v zákonnej lehote dňa 26.09.2016 sťažnosť, ktorú tiež riadne odôvodnil. Prokurátorka
Úradu špeciálnej prokuratúry uznesením, sp.zn. VII/2 Gv 23/16/10000-22 zo dňa 18.11.12016 podanú
sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú. Následne po

vykonaní rozsiahleho dokazovania prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry uznesením sp.zn. VII/2
Gv 23/16/10000-40 zo dňa 14.11.2017 trestné stíhanie obvineného podľa § 215 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku zastavila, lebo je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. Predmetné uznesenie
o zastavení trestného stíhania sa tak stalo právoplatným a vykonateľným dňa 26.11.2017. K uplatneniu
práva na náhradu škody môže dôjsť až v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k

oslobodeniu spod obžaloby takto obvinenej a následne obžalovanej osoby. Žalobkyňa prostredníctvom
svojho právneho zástupcu v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. dňa 13.02.2018 na Generálnu
prokuratúru SR písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Generálna
prokuratúra SR listom zo dňa 29.03.2018 oznámila, že uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí
a to z dôvodu, že trestné stíhanie voči žalobkyni bolo zákonné a legitímne a len vzhľadom na zmenenú
dôkaznú situáciu došlo k zastaveniu trestného stíhania. Poškodená sa musela proti vznesenému

obvineniu účinne brániť zvolením si kvalifikovaného právneho zástupcu, čím jej vznikla škoda vo forme
uhradených trov obhajoby. Žalobkyňa faktúru vo výške 2.731,57 Eur uhradila v hotovosti svojmu
právnemu zástupcovi dňa 01.02.2018. V zmysle § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. si preto poškodená
uplatnila náhradu škody vo forme náhrady účelne vynaložených nákladov a trov konania v súvislosti s jej
právnym zastupovaním a obhajobou v uvedenej trestnej veci v celkovej výške 2.731,57 eur. Poškodená

si uplatnila aj zákonom stanovený úrok z omeškania a to odo dňa, keď jej škoda vznikla, t.j. odo dňa
uhradenia právneho zastúpenia. Pred začatím pojednávania dňa 10.10.2018 vzala žalobkyňa žalobu
v časti úrokov z omeškania od 02.02.2018 do 29.03.2018 späť, preto súd v tejto časti konanie podľa
ustanovenia § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 C.s.p. zastavil. Podľa súdu prvej inštancie boli splnené
podmienky vzniku nároku na náhradu škody žalobkyne voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť. Súd považoval žalobu
za dôvodnú, preto v celom rozsahu jej vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni škodu titulom
zaplatenia trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 2.731,57 eur.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná. Navrhla, aby napadnutý výrok

rozsudku zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie
odôvodnila na základe vykonaných dôkazov nesprávnymi skutkovými zisteniami a napriek námietkam
zo strany žalovanej nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci žalovaná namietala nasledovným: V súlade so zásadou prezumpcie správnosti
rozhodnutí súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za

vznik škody nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej
moci v trestnom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto
právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, resp. nemajetkovej ujmy je viazaný rozhodnutím
tohto orgánu. Extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce

judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie
spod obžaloby, ale uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nesprávny úradný
postup a za nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného
stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp.

obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti každej jednej trestnej veci. S poukazom na
rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike /sťažnosť č. 57404/08 z 20.júna 2013/,
ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej
osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. Skutočnosť, že bol
sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obvinenia, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie

bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba
splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou, sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré treba splniť, aby
mohla byť osoba trestne stíhaná. V prejednávanej trestnej veci boli v čase vydania uznesenia o začatí
trestného stíhania vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobkyni splnené všetky
zákonné predpoklady. V čase vydania uznesenia existovala vo fáze prípravného konania vykonaného

dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobkyňou, ktorá sa však v
trestnom konaní napokon nepotvrdila. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi orgánmi
činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v ust. §
2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia, podľa zákona ako aj podľa citovanéhorozsudku ESĽP, postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že
na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento trestný čin bol spáchaný
určitou osobou, pričom preukázanie viny žalovaného je až vecou dokazovania pred súdom /viď nález ÚS

SR zn. II.ÚS 163/2013 z 13.11.2013/. V predmetnom civilnom konaní tak podľa žalovanej nemohla byť
a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku v súvislosti s vydaním
nezákonného rozhodnutia, keďže žiadne z rozhodnutí orgánu verejnej moci nebolo príslušným orgánom
pre nezákonnosť zrušené v priebehu vedenia trestného konania. V danom prípade sa predpokladá
objektívna zodpovednosť za vzniknutú škodu. Súd v prejednávanej veci nezistil, aby žalovaný vydal

nezákonné rozhodnutie alebo, žeby nesprávne úradne postupoval, a teda, aby žalovaná porušila svoje
povinnosti ako jeden z predpokladov naplnenia vzniku objektívnej zodpovednosti za škodu. Z týchto
dôvodov na základe vykonaného dokazovania a následného právneho zhodnotenia veci mal súd prvej
inštancie dospieť k záveru, že neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa ust. § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. a z toho dôvodu mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a to aj ohľadne trov
právneho zastúpenia.

5. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Napadnutý rozsudok považuje za zákonný a vecne správny,
vydaný na základe rozsiahleho dokazovania a správne právne odôvodnený. K vyjadreniu žalovanej,
že z doterajšej súdnej judikatúry vyplýva, že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovedá, že každá majetková, prípadne nemajetková

ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu voči občanovi bola riadne odčinená a
nahradená. Má za to, že v zmysle § 193 C.s.p. je súd viazaný rozhodnutím príslušného orgánu, resp.
súdu o tom, či bol spáchaný trestný čin a o tom kto ho spáchal. Extenzívnym výkladom tohto ustanovenia
je možné vyvodiť, že súd je tiež viazaný právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, resp. uznesením
o zastavení trestného stíhania. Vo svojom vyjadrení poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súd SR

sp. zn. 1Cdo 53/93 podľa ktorého „ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až 4
zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v
súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca

ustanovený alebo si ho zvolil sám.“ Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo 15/2009 „ Pri
posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení

trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia.“ Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení uviedla, že z tohto pohľadu je irelevantné, že
vyšetrovateľ PZ na základe získaných a zákonne vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobkyňa
spáchala trestný čin a vydal uznesenie o vznesení obvinenia. Úlohou súdu nie je preto posudzovať
jednotlivé fázy trestného stíhania a hodnotiť dôkazy získané v jeho priebehu, ale zamerať sa na konečný

výsledok trestného konania a na základe toho posúdiť, či uznesenie vyšetrovateľa PZ, ktorým vzniesol
obvinenie žalobkyni bolo zákonným rozhodnutím z pohľadu zodpovednosti štátu za náhradu škody.

6. Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení uviedla, že v tomto konaní si uplatňuje iba účelne vynaložené
trovy a náklady súvisiace s jej obhajobou v danej trestnej veci. Z uvedeného je preto zrejmá príčinná

súvislosť vzniku škody u žalobkyne s vydaným nezákonným rozhodnutím, nakoľko pokiaľ by predmetné
uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané, nevznikla by žalobkyni škoda vo forme účelne
vynaložených nákladov na jej obhajobu, ktorým došlo k zmenšeniu jej majetku, resp. k výdavkom, ktoré
by inak nebola nútená vynaložiť.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivéodôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k
odvolacím námietkam uvádza (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

10. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaná namieta, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný

právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací
dôvod nie je naplnený.

11. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací
súd uvádza nasledovné:

12.Podľaustanovenia§3odsek1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázapodmienokustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa odseku 2, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa ustanovenia § 5 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní.

14. Podľa ustanovenia § 6 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa odseku 2, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa
nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky č. VII/2 Gv 23/16/1000-40 zo dňa 14.11.2017 bolo zastavené trestné stíhanie
žalobkyne z dôvodu, „pretože je nepochybné, že skutok nespáchala obvinená.“ Z obsahu spisu ďalej
vyplýva, že Generálna prokuratúra listom zo dňa 29.3.2018 odmietla žiadosť žalobkyne o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.2.2018.

15. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 30. marca
2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010, v zmysle ktorého cit.:

„V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto

zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
Rozhodovaniesúdovpodľatohtozákonasaustálilomedziinýmnanázore,žeten,protikomubolotrestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969

Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to
nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb.
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má ajvtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (viď bližšie R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov,
ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.,

zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z..

Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa
nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní
porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného

orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému

orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).“

16. V prejednávanej veci je významné tiež Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 18. augusta 2010 sp.
zn. 4M Cdo 15/2009, v zmysle ktorého cit.:
„Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v

zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre
správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z
doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z
hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach

s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do
úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom
bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska

výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade
uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno
lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie
tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa

ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky

rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia.“

16. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (Porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo
53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší

výsledok trestného konania.17. V tomto konaní súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z.z.
a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím.

18. Ako odvolaciu námietku žalovaná udáva nesplnenie zákonných podmienok pre úspešné uplatnenie
náhrady škody. Odvolateľka uvádza, že je potrebné kumulatívne splnenie podmienok - existencia
nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť.

19. Z Trestného poriadku vyplýva, že policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia ak je dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Predmetným uznesením sa spolu rozhodlo
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pričom konanie nebolo skončené odsudzujúcim
rozsudkom,alezastavenímtrestnéhostíhaniapretožejenepochybné,žeskutoknespáchalaobvinená.Z
dikciezákonač.514/2003Z.z.akoajzosúdnejjudikatúryjednoznačnevyplýva,žepredmetnéuznesenie
je nezákonným rozhodnutím.

20. Je nepochybné, že v trestnom konaní, v ktorom mala žalobkyňa postavenie obvineného bol daný
dôvod na obhajobu, a preto sa žalobkyňa dala zastúpiť advokátom v trestnom konaní na základe
plnomocenstva. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť vo vzťahu k obhajcovi
a vyfakturované náklady na obhajobu mu uhradila. V súvislosti s úhradou trov obhajoby, tým na strane

žalobkyne došlo k zmenšeniu majetku. Na strane žalobkyne teda vznikla škoda, ktorá bola v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného vyplýva, že žaloba žalobkyne je dôvodná, a preto
správne postupoval súd prvej inštancie, ak žalobe vyhovel.

21. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako poškodená splnila podmienky na

úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody. Proti nezákonnému rozhodnutiu podala riadny
opravný prostriedok (sťažnosť zo dňa 26.09.2016), ktorý Uznesením č. VII/2 Gv 23/16/1000-22 zo
dňa 18.11.2016 Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zamietol ako nedôvodné. Až
Uznesením č. VII/2 Gv 23/16/1000-40 zo dňa 14.11.2017 bolo trestné stíhanie zastavené. Po zrušení
nezákonného rozhodnutia žalobkyňa následne podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o

náhradu škody u žalovanej.

22. So zreteľom na uvedené odvolací súd v zmysle § 387 odsek 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok v
celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania § 396 odsek 1 C.s.p. rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255
odsek 1 C.s.p. v spojení s stanovením § 262 odsek 2 C.s.p. tak ako uviedol vo výroku.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).