Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/23/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314205688
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314205688.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. Q. F., nar. XX.XX.XXXX, adresa
W., O. XXXX/X a 2. I. Q., nar. XX.X.XXXX, adresa W., E.. U. XXXX/X, obaja zastúpení advokátkou:
JUDr. Eva Kákošová, so sídlom Snina, Partizánska 1057, proti žalovanému: Miroslav Kubla, s miestom
podnikania Sereď, Jesenského 114/52, IČO: 43 281 702, zastúpenému splnomocnencom: JUDr. Q.

I., nar. XX.X.XXXX, adresa W., K. XX/XX, o zaplatenie 1.867,59 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/190/2014-150 zo dňa 25.10.2016, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi 1. sumu vo výške 932,78 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 16.5.2013
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhou výrokovou vetou zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi 2. sumu vo výške 934,81 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne od
1.12.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, treťou výrokovou vetou rozhodol o
náhrade trov konania tak, že žalobcom 1. a 2. priznal náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o
výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 261 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, § 407 ods. 3, § 428 ods.
2, § 536 ods. 1 a 2, § 538, § 550, § 554, § 560 ods. 1 až 4, § 562 ods. 1 až 3 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka (ďalej tiež len „OBZ“), § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobcovia
sa voči žalovanému každý domáhali zaplatenia ceny diela na základe s ním ústne uzavretej zmluvy

o dielo, keď zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že žalobcovia pracovali na akcii „CARLA, SVITAVY,
ROHATEC“ pre spoločnosť SP Železobeton, s.r.o., Kuřim v Českej republike. Pretože žalovaný v odpore
nepoprel, že by neuzatvoril so žalobcami ústnu zmluvu o dielo a toto tvrdenie začal popierať až neskôr,
súd prvej inštancie jeho konanie vyhodnotil ako účelové a vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovia
uzatvorili so žalovaným ústnu zmluvu o dielo, nakoľko zo žiadnych iných dôkazov nevyplýva, že by
žalobcovia zmluvu o dielo uzatvorili priamo s konateľom spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., Kuřim. Z

vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný mal uzatvorenú zmluvu so spoločnosťou SP
Železobeton,s.r.o.navykonaniedielaažalobcoviavykonávalidielosubdodávateľsky,nazákladezmluvy
uzatvorenej so žalovaným, keď takýto postup je bežnou praxou. Prvoinštančný súd záväzkový vzťah
medzi žalovaným a SP Železobeton, s.r.o. neriešil, pretože ten podľa neho nie je predmetom konania.
Aj zo vzájomne vystavovaných faktúr mal za preukázané, že strany mali medzi sebou záväzkový vzťah
tak, ako to žalobcovia tvrdili na pojednávaniach.3. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal z toho, že na základe vykonaných prác žalobca 1. vystavil
žalovanému dňa 10.5.2013 faktúru č. 4/2013 so splatnosťou 15.5.2013 na sumu 45.658,- CZK. Žalobca
2. vystavil žalovanému dňa 10.5.2013 faktúru č. 4/2013 so splatnosťou 15.5.2013 na sumu 26.000,-

CZK a dňa 15.11.2013 faktúru č. 5/2013 so splatnosťou 30.11.2013 na sumu 13.014,- CZK. Žalovaný
uhradil žalobcovi 1. zo sumy 45.658,- CZK sumu 9.930,- CZK, a to dňa 12.6.2013 a 9.930,- CZK dňa
13.6.2013 vkladom hotovosti na jeho účet, t. j. spolu 19.860,- CZK, a teda neuhradil mu sumu 25.798,-
CZK. Žalobcovi 2. uhradil žalovaný zo sumy 26.000,- CZK (faktúra 4/2013) sumu 9.930,- CZK, a to dňa
12.6.2013 a 3.230,- CZK dňa 25.7.2013 vkladom hotovosti na jeho účet, t. j. spolu 13.130,- CZK, a teda

neuhradil mu sumu 12.840,- CZK. Sumu 13.014,- CZK z faktúry 5/2013 mu neuhradil ani čiastočne.
Žalovaný tak neuhradil žalobcovi 2. celkovo 25.854,- CZK. Prvoinštančný súd použil konverzný kurz
platnývdeňsplatnostifaktúr,nazákladečohodospelkzáveru,žežalovanémuzostávazaplatiťžalobcovi
1. sumu 982,93 Eur a žalobcovi 2. sumu 963,59 Eur, avšak podľa § 16 ods. 1 a 2 Civilného sporového
poriadku, priznal žalobcom len toľko, koľko si uplatnili žalobou.

4. Súd prvej inštancie podľa výpisov zo živnostenských registrov zistil, že strany mali oprávnenie na
vykonávaniepráctak,akopopísalivžalobe.Zvyjadrenížalobcovadoloženýchvzájomnýchfaktúrmedzi
stranami a výpisov z účtov mal za preukázané, že po vykonaných prácach, strany voči spoločnosti SP
Železobeton, s.r.o. fakturovali práce vždy v mene jedného z nich (žalobca 1. alebo žalobca 2. alebo
žalovaný za všetkých troch) a následne si medzi sebou prefakturovali práce tak, ako ich ten-ktorý z nich

vykonal (teda napr. ak voči SP Železobeton fakturoval práce za všetkých troch žalovaný, žalovanému
boli tieto práce uhradené a žalobca 1. a žalobca 2. vystavili faktúry žalovanému a ten im ich následne
uhradil). Uvedené skutkovo tvrdili žalobcovia od podania žaloby, najskôr to žalovaný potvrdil, neskôr
to poprel, čo prvoinštančný súd vyhodnotil účelovo. Aj pri posledných žalovaných faktúrach - práce
fakturoval žalovaný, žalobcovia ich prefakturovali žalovanému, no ten už tieto faktúry neuhradil, resp.

uhradil čiastočne. Pokiaľ ide o žalovaným namietané vady diela, súd prvej inštancie mal za to, že túto
skutočnosť žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal. Právny vzťah medzi stranami posúdil súd prvej
inštancie ako obchodnoprávny, keďže dielo bolo vykonávané živnostníkmi - všetky strany konali na
základe živnostenského oprávnenia v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

5. Súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrenia žalobcu 1., že so žalobcom 2. začali vykonávať práce už v
novembri 2012. Žalobca 1. uvádzal, že ním vykonávané práce boli niekoľkokrát mesačne kontrolované,
prácu vždy kontroloval a preberal statik, túto riadne zaznamenával do stavebného denníka a preberal ju
po častiach tak, ako bola vyhotovovaná. Na konci každého mesiaca žalovaný vypočítal cenu žalobcami
vykonaného diela, pričom boli dohodnutí tak, že cena bola dohodnutá na kilá a práce naviac sa účtovali

na hodiny, preto žalovaný na konci každého mesiaca vypočítal cenu diela a takto určenú sumu mu potom
žalobca 1. fakturoval. Žalovaný nikdy ústne ani písomne neoznámil žalobcovi 1. či žalobcovi 2. vady
diela. Podľa žalobcu 2. dohoda medzi nimi tromi bola taká, že každý mesiac bude fakturovať vykonané
prácelenjedenznichzavšetkýchtroch,atopriamospoločnostiSPŽelezobetón,s.r.o.Kuřim anásledne
medzi sebou si tieto faktúry prefakturovali za práce, ktoré vykonal každý z nich. Žalovaný potvrdil, že na

konci mesiaca on vždy vypočítal cenu diela tak, ako to uviedli žalobcovia a túto cenu si potom vzájomne
vyfakturovali. Rovnako potvrdil, že on osobne u žalobcov nikdy nereklamoval vady diela. Všetky strany
naopätovnýdotazsúduopätovnepotvrdili,žebolobežnoupraxou,žekaždýmesiacfakturovalvykonané
práce jeden z nich u spol. SP Železobeton a následne si medzi sebou prefakturovali vykonané práce.
Uvedené podľa súdu prvej inštancie vyplynulo aj z predložených faktúr. Súd prvej inštancie dôvodil,

že neuveril čestnému prehláseniu p. W. predloženého žalovaným, nakoľko bolo vyhotovené po začatí
konania, tvrdenia tam uvedené nie sú ničím podložené a toto prehlásenie nie je dôkazom o tom, že
žalobcami vykonané dielo malo vady, aké vady a či tieto boli žalobcom oznámené. Z rovnakých dôvodov
súd neuveril ani čestným prehláseniam p. X. V. a p. Y. S., ktorí neboli v zmluvnom vzťahu so žalobcami,
preto dielo nemohli ani reklamovať a žalobcov nevyplácali, podľa súdu sa jedná o účelové tvrdenia.

Ich prehlásenia sú však podľa prvoinštančného súdu jasným dôkazom o tom, že ako uvedení páni, tak
aj žalobcovia pracovali pre SP Železobeton, s.r.o. len subdodávateľsky, ktorú skutočnosť sa žalovaný
snažil poprieť. V danom prípade čas plnenia dohodnutý nebol, nakoľko sa jednalo o dlhodobejšie práce,
no žalobca 1. prestal práce vykonávať v marci 2013 a žalobca 2. v apríli 2013, a to z dôvodu, že konateľ
p. W. im oznámil, že nemá peniaze na ich vyplatenie, preto ak majú záujem, môžu odísť. Žalobcovia

túto možnosť využili. Súd aj tu uveril žalobcom, nakoľko počas celého konania sa ukázalo vo svetle
vykonaného dokazovania, že žalobcovia hovorili pravdu. Navyše žalobcovia neboli platení vopred, ale
až za už vykonané práce, teda fakturovali len na základe podkladov žalovaného a len tú prácu, ktorú
už vykonali. Žalovaný nepreukázal, že by odchodom žalobcov z pracoviska vznikla nejaká škoda čižalovanému, alebo spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., pokiaľ by vznikla, bolo by to predmetom súdneho
konania, alebo by aspoň žalobcovia boli vyzvaní na zaplatenie náhrady škody, ani táto skutočnosť však
nebola preukázaná.

6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia začali na akcii
„CARLA, SVITAVY, ROHATEC“ pracovať v novembri 2012 subdodávateľsky pre spol. SP Železobeton,
s.r.o., na základe ústnej zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným podľa Obchodného zákonníka.
Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne údajných vád diela, avšak nesplnil si povinnosť zaplatiť

žalobcom vykonané práce a tieto uhradil len čiastočne. Čiastočným plnením záväzku (§ 407 ods. 3 OBZ)
žalovaný uznal aj zvyšok dlhu. Aj keď žalovaný ani čiastočne neplnil v prospech žalobcu 2. z faktúry č.
5/2013, nič to nemení na jeho povinnosti túto faktúru zaplatiť. Ak žalovaný tvrdí, že mu neboli doručené
žalované faktúry, je podľa súdu otázne, prečo a na základe čoho čiastočne plnil. Prvoinštančný súd
bol toho názoru, že tvrdenia žalovaného sú tendenčné a účelové v snahe vyhnúť sa splneniu svojej
povinnosti. Pretože si žalovaný nesplnil žalovanú povinnosť, súd ho zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy.

Zároveň priznal žalobcom aj úroky z omeškania podľa príslušných ustanovení OBZ. Súd prvej inštancie
žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď na podklade vykonaného dokazovania uveril žalobcom, pretože
správanie žalovaného počas konania nasvedčovalo pravdivosti tvrdení žalobcov, žalovaný účelovo
predlžoval konanie, tvrdil, že má záujem o uzatvorenie mimosúdnej dohody, pričom však žalobcov vôbec
nekontaktoval, vyhýbal sa mimosúdnym rokovaniam, nepredkladal súdu požadované listinné dôkazy,

teda pri celkovom hodnotení jeho postupu počas konania súd nemal za to, že by žalovaný jednal
korektne.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 a 2 CSP tak, že v spore v celom rozsahu úspešným žalobcom 1. a 2. priznal náhradu trov konania vo

výške 100% s tým, že o jej výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v celom rozsahu odvolanie z dôvodov,
že rozsudok je založený výlučne na nepravdivých a zavádzajúcich tvrdeniach žalobcov bez reálneho
posúdeniaskutkovéhostavu,čonásledneviedlosúdknesprávnemuprávnemuposúdeniuveci.Uviedol,

že žalobcovia sa žalobou voči nemu domáhali zaplatenia ceny diela, ktoré údajne vykonali riadne a
včas, pričom im ho žalovaný mal zaplatiť len čiastočne. Žalovaný však tvrdí, že so žalobcami vykonával
práce na stavbách „Carla, Svitavy, Rohatec“ v Českej republike, pričom ako dodávatelia vystupovali
v rovnakom postavení voči objednávateľovi - spoločnosti SP Železobeton s.r.o., so sídlom v Kuřime,
Česká republika. V polovici mesiaca marec 2013 sa žalobcovia z neznámych dôvodov rozhodli, že

nebudú pokračovať v prácach vykonávaných pre SP Železobeton s.r.o., a teda dielo nedokončia a z
miesta vykonávania prác odišli. Konateľ spoločnosti SP Železobeton žalobcov upozornil, že ak dielo
nedokončia, tak im bude pomerne znížená odmena za vykonanie diela. Napriek upozorneniu žalobcovia
práce,t.j.dielonedokončiliazmiestavýkonuprácodišli.Vnasledujúcomobdobížalovanéhoopakovane
kontaktovali a žiadali o zaplatenie odmeny. Následne im SP Železobeton s.r.o. zaplatil pomernú časť

odmeny,t.j.časťzodpovedajúcunedokončenémudielu,ktorédočasusvojhoodchoduvykonali.Konateľ
SP Železobeton s.r.o. p. W. dal žalovanému príslušnú sumu peňazí a požiadal ho, aby ju vložil na účet
žalobcom, čo žalovaný aj vykonal a pokladal vec za vybavenú. Napriek tomu žalobcovia neprestávali s
obťažovaním žalovaného a žiadali od neho doplatenie odmeny za celý mesiac, hoci dielo nedokončili.
Žalovaný ich odkázal na konateľa spoločnosti SP Železobeton ako objednávateľa, no žalobcovia podali

na súd žalobu proti žalovanému ako dlžníkovi.

9. Žalovaný ďalej v odvolaní argumentoval tým, že ak sa už žalobcovia chceli domáhať svojej údajne
nevyplatenej odmeny, ktorá im však bola vyplatená vo výške prislúchajúcej stavu diela v akom ho
nedokončili, žalovaným mala byť iná osoba, t. j. objednávateľ diela a nie žalovaný, ktorý je voči

objednávateľovi v rovnakom postavení ako žalobcovia. V uvedenom vzťahu, t. j. pri úhrade odmeny
za vykonané dielo, žalovaný vystupoval iba ako sprostredkovateľ, nie ako objednávateľ diela. Preto sú
pochybnosti o správnosti účastníkov konania na strane žalovaného. Žalovaný poukazoval na to, že súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že „vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovia uzatvorili so
žalovaným ústnu zmluvu o dielo. Zo žiadnych iných dôkazov nevyplýva, že by žalobcovia zmluvu o dielo

uzatvorili priamo s konateľom spoločnosti SP Železobeton s.r.o.,“ avšak ďalej v odôvodnení uvádza,
že: „ aj zo vzájomne vystavovaných faktúr vyplýva, že strany mali medzi sebou záväzkový vzťah..,“
čo v konečnom dôsledku znamená, že ak si strany mali vzájomne vystavovať faktúry, musel byť určitý
celkový objednávateľ, a teda zmluvu o dielo s týmto objednávateľom uzatvárali aj žalobcovia. Pokiaľ súdprvej inštancie uvádza, že žalobcom neboli vytknuté žiadne vady diela, pre ktoré by ich odmena mohla
byť krátená, žalovaný uvádza, že išlo o ústne uzavretú zmluvu o dielo, rovnako ústne boli žalobcovia
upozornení na fakt, že ak dielo nedokončia, ich nárok na odmenu bude zodpovedajúci stavu diela, v

akom ho opustili. Upozornení na túto skutočnosť boli žalobcovia jednak pred tým ako dielo opustili ako
aj opakovane potom, čo už dielo nevykonávali. Pri tomto upozornení boli prítomní okrem žalovaného, p.
W. - konateľ SP Železobeton, s.r.o., p. X. V. a p. Y. S.. Žalobcovia svoje dielo v zmysle ust. § 548 ods. 1
OBZ nedokončili, t. j. dielo nevykonali, a teda nárok na zaplatenie celej ceny nemohol existovať.

10. Žalovaný tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie spochybnil čestné prehlásenie p. W. ako
aj p. V. a p. S. a nezobral ich pri svojom rozhodovaní do úvahy, avšak zároveň tieto čestné prehlásenia
p. V. a p. S. bral ako podklad pri tvrdení, že „ako uvedení páni, tak aj žalobcovia pracovali pre SP
Železobeton s.r.o. len subdodávateľsky,“ čo je však v rozpore s tvrdeniami súdu, že „dohoda medzi
nimi bola taká, že každý mesiac bude fakturovať vykonané práce len jeden z nich za všetkých troch
a to priamo spoločnosti SP Železobeton s.r.o...“ Z toho je podľa žalovaného zrejmé, že žalovaný a

žalobcovia boli voči objednávateľovi SP Železobeton v rovnakom postavení ako zhotovitelia. Preto
je nepravdivé tvrdenie prvoinštančného súdu, že „žalobcovia na akcii Carla, Svitavy, Rohatec začali
pracovať v novembri 2012 subdodávateľsky pre spol. SP Železobeton s.r.o., na základe ústnej zmluvy o
dielo uzatvorenej so žalovaným podľa Obchodného zákonníka.“ Rovnako je potom nesprávne aj právne
posúdenie súdu, podľa ktorého zhotoviteľ (žalovaný) môže dielo vykonať sám, alebo prostredníctvom

svojich zhotoviteľov (žalobcovia), keďže je zrejmé, že žalovaný mal identické postavenie voči SP
Železobeton s.r.o. ako žalobcovia. Prvoinštančný súd prisúdil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcom
za vykonané dielo, pričom nezobral do úvahy uvádzané rovnaké postavenie oboch strán voči SP
Železobeton s.r.o., ani čestné prehlásenie konateľa SP Železobeton s.r.o., v ktorom jasne deklaruje,
že svoju povinnosť zaplatiť za vykonané nedokončené dielo žalobcom splnil, a teda ďalší nárok je

nedôvodný.

11. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal, že nie je možné aplikovať ustanovenie § 407 ods.
3 OBZ, t. j. uznanie dlhu, ak dlžník dlh čiastočne splní, pretože v danej veci nejde o žiadny dlh,
nakoľko všetky oprávnené nároky žalobcov boli naplnené ešte pred podaním žaloby. V danej situácii

išlo o sprostredkované plnenie za objednávateľa, z ktorého v žiadnom prípade nemožno usudzovať,
že týmto plnením dlžník uznáva žalobcami vyfabulovaný záväzok, resp. jeho zvyšok, pretože žiadny
neexistoval, ani nebol preukázaný. Súd stanovil povinnosť žalovaného uhradiť faktúru žalobcovi 2., a
to i napriek tomu, že ju žalovaný neplnil ani len čiastočne. Žalovaný dôvodil, že faktúra je jednostranne
vyhotovený dokument, ktorý nezakladá právny vzťah ani povinnosť, pokiaľ právny vzťah nevznikol pred

jej vyhotovením spôsobom definovaným právnym poriadkom. Podľa tvrdenia súdu, ak by ktokoľvek
vystavil faktúru druhej osobe, táto je povinná faktúru uhradiť bez ohľadu na to, či medzi týmito osobami
existuje záväzkovo-právny vzťah, alebo nie. Žalovaný namieta fiktívnosť týchto faktúr, ktoré mu ani
nikdy doručené neboli a najmä ich nedôvodnosť, keďže vystavením faktúry ešte nevzniká povinnosť
plniť podľa jej rozsahu, pretože ako taká sama o sebe nie je právnym titulom na zaplatenie. Žalobcovia

v priebehu konania ničím nepreukázali vznik nároku v rozsahu žalovanej výšky, tiež nepreukázali, že
ústnou zmluvou, ktorej existenciu tiež nepreukázali, pričom ich vzájomné svedectvo treba považovať za
účelové, si dojednali také podmienky, na základe ktorých by im pri ich riadnom dodržaní vznikol nárok na
zaplatenie v požadovanej sumy, a teda že skutočne zrealizovali na diele práce, ktorých cena zodpovedá
žalovanému nároku. Žalovaný poukazoval na to, že strany si rozdeľovali iba tie peniaze, ktoré im zaplatil

objednávateľ, na základe nimi realizovaného diela (skutočne odvedených prác), čo potvrdil aj samotný
objednávateľ, ktorého súd vo veci ani nevypočul. Žalovaný pritom žalobcom vyplatil peniaze, ktoré on
sám dostal od objednávateľa v súlade s § 549 ods. 1 OBZ, podľa ktorého ak sa strany po uzavretí zmluvy
dohodnú na obmedzení rozsahu diela a ak nedojednajú jeho dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ
povinný zaplatiť len cenu primerane zníženú.

12. Žalovaný vzhľadom na uvedené skutočnosti a zrejmé rozpory v odôvodnení napadnutého rozsudku
mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd
tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím sú dané odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo

všetkých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

13. Žalobcovia 1. a 2. odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne
nevyjadrili.14. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok (ďalej len OSP), rešpektujúc pritom ust. § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, podľa
ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti, ale tiež i to, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v

dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného

dokazovania a ním realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe
žalobcov 1. a 2. v celom rozsahu vyhovel.

17. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na skutkovom závere, že žalobcovia 1. a 2. pracovali
na akcii „CARLA, SVITAVY, ROHATEC“ subdodávateľsky pre spoločnosť SP Železobeton, s.r.o., Kuřim,

Česká republika na základe ústnej zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným podľa Obchodného
zákonníka, pričom žalovaný si nesplnil povinnosť zaplatiť žalobcom cenu za vykonané práce, keď
tieto uhradil len čiastočne, čím však uznal zároveň aj zvyšok dlhu, preto je žalobcom povinný zaplatiť
uplatnené dlžné sumy.

18. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie, že
žalobcovia 1. a 2. mali s ním uzatvorené ústne zmluvy o dielo, naopak trval na tom, že všetci traja
vystupovali v rovnakom postavení ako dodávatelia voči objednávateľovi - spoločnosti SP Železobeton,
s.r.o., ďalej že po predčasnom ukončení prác žalobcami na diele, zaplatila spoločnosť SP Železobeton
s.r.o. žalobcom 1. a 2. pomernú časť odmeny, zodpovedajúcu nedokončenému dielu, ktoré do

času svojho odchodu vykonali a ktorá im bola od spoločnosti SP Železobeton s. r. o. vyplatená
prostredníctvom neho. Namietal teda svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, keď žalovaným by
podľa neho mal byť objednávateľ diela. Ohľadom nesprávnych skutkových záverov súdu prvej inštancie,
žalovaný predovšetkým poukazoval na konkrétne rozpory v odôvodnení napadnutého rozsudku (viď
odseky 10., 11. a 12.), ďalej na nesprávne vyhodnotenie predložených čestných prehlásení p. W.,

konateľa spoločnosti SP Železobeton, s.r.o. a spolupracovníkov p. V. a p. S., keď súd prvej inštancie
tieto čestné prehlásenia na jednej strane spochybnil, no zároveň ich bral ako relevantné pre svoj záver,
že žalobcovia pracovali pre SP Železobeton s. r. o. len subdodávateľsky. Tiež poukazoval na nesprávne
právne posúdenie veci podľa ust. § 407 ods. 3 OBZ, keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že
svojim čiastočným plnením svoj dlh voči žalobcom uznal a namietal, že faktúra sama o sebe nie je

právnym titulom na zaplatenie, je to jednostranne vyhotovený dokument, ktorý nezakladá právny vzťah
ani povinnosť. Podľa žalovaného žalobcovia 1. a 2. nielen že nepreukázali vznik svojho nároku, ale ani
jeho výšku, teda že skutočne zrealizovali na diele práce, ktorých cena zodpovedá žalovanému nároku.
Žalovaný teda v odvolaní namietal predovšetkým rozpornosť záverov súdu prvej inštancie, nesprávne
vyhodnotenie jednotlivých dôkazov s následkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavnéhosúduSR
implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je
nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdupriuplatňovaníprípadnýchopravnýchprostriedkov.Civilnýsporovýporiadokupravujevustanovení

§ 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby
z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

20. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa

vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie

tohto odklonu.

21. V odôvodnení je teda po opísaní skutkového stavu potrebné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov
boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Obsahom hodnotenia
dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý

nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú, alebo sa vyučujú. Súd tiež uvedie, ktoré dôkazy
neboli vykonané a z akého dôvodu. V prípade rozporov musí súd odôvodniť, prečo konkrétny dôkaz
považuje za vierohodný a iný nie. Pritom treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia
dôkazov v čl. 15 základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou
nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v

procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a
dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu.
Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní
najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

22. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď
na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,
či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá
požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov

smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sa súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej
strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).

23.Právneposúdenievecijepotomčinnosťou,priktorejsúdpodriadizistenýskutkovýstavpodpríslušnú
právnu normu. V odôvodnení súd odcituje túto právnu normu a vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení
odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto normu interpretuje.

24. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju

povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky
vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil.
Predovšetkým z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývajú zásadné rozpory v jeho skutkových
záveroch, ako aj arbitrárnosť pri hodnotení vykonaných dôkazov.

25. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný nepoprel v odpore voči vydanému platobnému
rozkazu (v čase podania ktorého bol platný a účinný procesný kódex Občiansky súdny poriadok, a
teda nebolo možné aplikovať ustanovenia § 151 CSP o nepopretí skutkových tvrdení protistrany), že
by neuzatvoril so žalobcami ústnu zmluvu o dielo, čo začal popierať až neskôr, ktoré konanie mal súd
prvej inštancie za účelové, a z toho mal za preukázané, že žalobcovia uzatvorili so žalovaným ústnu

zmluvu o dielo, nakoľko zo žiadnych iných dôkazov podľa súdu nevyplýva, že by žalobcovia zmluvu o
dielo uzatvorili priamo s konateľom spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., Kuřim. Z odporu žalovaného zo
dňa 3.4.2014 však vyplýva, že žalovaný sa k otázke, s kým mali žalobcovia uzavretú zmluvu o dielo
nevyjadroval, uviedol len toľko, že za skutočne vykonanú časť diela im bolo riadne zaplatené. Súdprvej inštancie ďalej konkrétne neuviedol, ktoré dôkazy bral do úvahy pri vyvodení svojho záveru, že
žalobcovia neuzavreli zmluvu o dielo priamo so spoločnosťou SP Železobeton s.r.o. Pritom z tvrdení
žalovaného a predložených čestných prehlásení V. W., konateľa spoločnosti SP Železobeton s. r. o., ako

aj čestných prehlásení X. V. a Y. S., tiež z faktúr predložených žalobcami ako príloha k podaniu zo dňa
24.11.2015 vyplýva skôr opak, teda že tak žalobcovia, ako aj žalovaný, mohli byť v rovnakom zmluvnom
postavenívočispoločnostiSPŽelezobetons.r.o.Prvoinštančnýsúdprihodnoteníčestnýchprehláseníp.
W. a p. V. a S. uviedol, že im „neuveril,“ nakoľko tvrdenia tam uvedené nie sú ničím podložené. Tento svoj
záver však súd prvej inštancie bližšie nerozviedol. Ak p. W. je konateľom spoločnosti SP Železobeton

s.r.o., pre ktorú spoločnosť ako objednávateľa mali byť práce vykonávané, vyjadrenie konateľa tejto
spoločnosti o existujúcich zmluvných vzťahoch medzi žalobcami, žalovaným a touto spoločnosťou, je
jedným zo zásadných dôkazných prostriedkov v predmetnej veci. Čestným prehláseniam p. V. p. S. súd
prvej inštancie „neuveril“ preto, lebo neboli v zmluvnom vzťahu so žalobcami. Tomuto záveru súdu prvej
inštancie však odporujú skutkové tvrdenia žalobcov 1. a 2. v ich písomnom podaní zo dňa 10.3.2016
(č. l. 127 spisu), ktoré súd prvej inštancie pravdepodobne nevzal do úvahy a z ktorého vyplýva, že

minimálne p. V. vystavoval faktúry za vykonané práce voči žalobcovi 1., teda s ním v zmluvnom vzťahu
pravdepodobne bol. Súd prvej inštancie však čestné prehlásenia p. W., p. V. a p. S., vyhodnotil tak, že
sú naopak jasným dôkazom o tom, že ako uvedení páni, tak aj žalobcovia pracovali pre spoločnosť SP
Železobeton s.r.o. subdodávateľsky. Znamená to, že súd prvej inštancie pri hodnotení týchto dôkazov
postupoval arbitrárne, vyhodnotil ich jednostranne, pričom sa náležite nezaoberal ich relevantnosťou a

ich vzájomnými súvislosťami.

26. Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobcovia pracovali subdodávateľsky pre spoločnosť
SP Železobeton, s.r.o. na základe ústnej zmluvy o dielo, zaťažil tiež vadou neurčitosti, a teda
nepreskúmateľnosti, keď v odôvodnení viackrát použitý pojem „subdodávateľstvo“ žiadnym spôsobom

nevysvetlil a neozrejmil, ako si sám tento pojem vykladá a aké konkrétne skutkové zistenia použitiu
tohto pojmu v danej veci zodpovedajú - teda kto, s kým, bol v akom konkrétnom vzťahu, na základe
akého právneho titulu. Pokiaľ súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobcovia vykonávali dielo
subdodávateľsky na základe zmluvy so žalovaným oprel o zdôvodnenie, že „takýto postup je bežnou
praxou“, jeho záver je znova arbitrárny, pretože súd nemôže svoje zásadné skutkové závery zakladať

na tom, čo je podľa neho v praxi bežné, ale len na zistených okolnostiach konkrétneho prípadu.

27. Napriek tomu, že mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že po vykonaných prácach,
strany voči spoločnosti SP Železobeton, s.r.o. fakturovali práce vždy v mene jedného z nich, t. j. žalobca
1. alebo žalobca 2. alebo žalovaný za všetkých troch a následne si medzi sebou prefakturovali práce

tak, ako ich ten-ktorý z nich vykonal, prvoinštančný súd sa vôbec nevenoval skutočnosti, na základe
akého právneho titulu, vystavovali žalobcovia 1. a 2. faktúry spoločnosti SP Železobeton, s.r.o., ak s
ňou podľa súdu neboli v žiadnom zmluvnom vzťahu. Z žalobcami predložených faktúr a výpisov z účtov
pritom vyplýva, že títo nielen že spoločnosti SP Železobeton s. r. o. vystavovali faktúry, ale že spoločnosť
SP Železobeton s. r. o. poukazovala v niektorých mesiacoch platby priamo na účty žalobcu 1. a žalobcu

2. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ani výpoveď žalobcu 2. na pojednávaní dňa 15.1.2015, kedy tento
uviedol, že na vykonávanie prác ho oslovil žalobca 1. (nie žalovaný), ktorý mu uviedol aj pracovné
a finančné podmienky. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vo vzájomných súvislostiach náležite
nevyhodnotil.

28. Súd prvej inštancie neodôvodnil ani svoj záver o tom, že posledné práce v mesiacoch marec a apríl
2013 mal za všetkých troch fakturovať spoločnosti SP Železobeton s.r.o. práve žalovaný a nie niektorý
so žalobcov 1. alebo 2. Súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal pri svojich záveroch z konštantných
vyjadrení žalobcov 1. a 2, avšak ich vyjadrenia, že každý mesiac bude fakturovať vykonané práce len
jeden z nich za všetkých troch, náležite právne neposúdil, nakoľko sa s následkami takéhoto postupu

fakturácie žalobcov a žalovaného voči spoločnosti SP Železobeton s.r.o. vôbec nezaoberal. Hodnotenie
výpovedí žalobcov 1. a 2. súdom prvej inštancie tiež vykazuje znaky svojvôle, keď prvoinštančný súd
založilsvojezáverynatom,žežalobcomuveril,lebopočasceléhokonaniasaukázaložehovorilipravdu,
na druhej strane žalovaný podľa súdu účelovo predlžoval konanie a nekonal korektne. Z obsahu spisu
pritom vyplýva, že pojednávania boli v predmetnej veci odročované aj z dôvodov na strane žalobcov a

skutočnosť, že strany nedospeli k uzavretiu zmieru (na čo prvoinštančný súd poukazoval), nemôže byť
daná na vrub žalovaného, najmä ak tento nárok žalobcov v celom rozsahu popiera.29. Súd pri svojom rozhodovaní nemôže vychádzať zo svojich subjektívnych pocitov, ale len z objektívne
zisteného stavu veci. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej.

Rozhodnutie súdu musí byť logické a zrozumiteľné a má v odôvodnení poskytnúť dostatočné,
jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho
posúdenia veci. Takémuto odôvodneniu rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá, pretože súd
prvej inštancie vychádzal najmä z toho, čomu uveril a čomu neuveril, kto podľa neho hovorí pravdu
a kto klame, resp. správanie ktorej zo sporových strán zodpovedá jeho predstavám o korektnom

vedení sporu. Vzhľadom na uvedené, boli argumenty žalovaného v podanom odvolaní poukazujúce na
nekonzistentnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie a rozporuplnosť jeho záverov dôvodné.

30. Odvolací súd má tiež za to, že súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil ani svoj myšlienkový
postup, prečo na posúdenie nároku žalobcov aplikoval ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ, podľa ktorého ak
dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať,

že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Súd prvej inštancie neuviedol, prečo je toto ustanovenie
použiteľné v danom prípade a ako dospel k záveru, že žalobcami požadované ceny za nimi vykonané
dielo zodpovedajú druhu a rozsahu nimi vykonaných prác, resp. že žalobcovia adekvátne vykonali
svoje vyúčtovanie. Žalovaný totiž správne namietal vo svojom odvolaní, že vystavená faktúra nie je
dôkazom o existencii nároku na zaplatenie sumy v nej uvedenej. Je to iba jednostranný účtovný doklad.

Žalovaný pritom nielen v odvolaní, ale aj v priebehu konania spochybňoval nárok žalobcov na zaplatenie
uvedených súm, nakoľko mal za to, že spoločnosť SP Železobeton s.r.o. jeho prostredníctvom zaplatila
žalobcom 1. a 2. skutočnú hodnotu prác, ktoré na diele do jeho opustenia vykonali. Žalovaný teda
okremsvojejpasívnejlegitimácierobilspornouajvýškuuplatnenéhonároku,ktorouskutočnosťousasúd
prvej inštancie vôbec nezaoberal. Rovnako súd náležite právne nezdôvodnil svoj záver o tom, že dielo

vykonané žalobcami nemalo žiadne vady, keď obrana žalovaného spočívala najmä v tom, že žalobcovia
1. a 2. dielo riadne nedokončili. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade súd prvej inštancie
vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo veci urobil iba formalistický výklad použitých zákonných
ustanovení.

31. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

32. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

33. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

34. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

35. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez

rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.36. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

37.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

38. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických

a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

39. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil

aplikované právne posúdenie veci a ktorého rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v prijatých
skutkových záveroch sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu s použitím
ust. § 389 ods. 1 písm. b) OSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

40. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a
prevecrelevantnédôkazy,skutkovýstavnásledneopätovnekomplexnevyhodnotiť,nazistený skutkový
stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a predovšetkým pri opätovnom posúdení

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného prihliadať na prax zavedenú medzi stranami a spoločnosťou SP
Železobeton, s. r. o., z ktorej možno vyvodiť, aká bola dohoda a zmluvný vzťah medzi jej jednotlivými
stranami a podľa prijatého záveru následne prípadne tiež posúdiť, či žalobcom 1. a 2. za nimi skutočne
vykonané práce dosiaľ nebolo riadne zaplatené, vzhľadom na rozsah nimi vykonaného diela, potom vo
veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3,

4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane
náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

41. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).