Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2018

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/207/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316208480
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2018:2316208480.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: Reality Centrum, s.r.o., so sídlom 917 01 trnava, Ulica Teodora Tekela 6482/10, IČO: 46 623
060, zast.: JUDr. Andrej Kučera, advokát so sídlom 920 01 Hlohovec, SNP 6, IČO: 42 299 047, proti
žalovaným: 1./ Y. M., nar. XX. X. XXXX, 2./ P. M., rod. W., nar. XX. X. XXXX, obaja trvale bytom XXX XX
S. XXX, obaja zast.: JUDr. Roman Jurík, advokát so sídlom 940 71 Nové Zámky, Jazerná 19, IČO: 40
353 729, o zaplatenie 32 000,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1./ a 2./ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 24 000,- eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 14. 5. 2016 do zaplatenia, a to všetko do

5-tich mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalobcovi voči žalovaným v 1./ a 2./ rade náhradu trov konania vo výške 50 %, o ktorej
výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou zo dňa 12. 5. 2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie
sumy 32 000,- eur spoločne a nerozdielne z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.

2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 17. 7. 2014 uzatvoril žalobca ako veriteľ, v tom čase
podnikajúci pod obchodným menom Profi Finance s.r.o., so žalovanými ako dlžníkmi Zmluvu o pôžičke,
na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným pôžičku v celkovej sume 32 000,- eur s úrokom vo výške
1 % mesačne s konečnou splatnosťou pôžičky dňa 17. 7. 2015. Uvedenú pôžičku poskytol žalobca
žalovaným v zmysle článku III Zmluvy o pôžičke nasledovným spôsobom:

a/ prvú časť pôžičky vo výške 15 000,- eur poukázal žalobca priamo na účet spoločnosti Financ partners
s. r. o., so sídlom Mostová 381, 958 04 Partizánske, IČO: 36 783 323, na č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, VS:
564114 na splatenie záväzku žalovaných zo zmluvy o úvere č. 564/2014 uzatvorenej dňa 24. 1. 2014;

b/ druhú časť pôžičky vo výške 946,76 eura poukázal žalobca priamo na účet súdneho exekútora
JUDr. Dagmar Kováčovej, so sídlom exekútorského úradu Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, na č.
ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: 25112013 na vyplatenie exekúcie vedenej voči žalovaným pod EX

2511/2013;c/ tretiu časť pôžičky vo výške 16 053,24 eura poukázal žalobca priamo na účet žalovaných na č. ú.:
XXXXXXXXXX/XXXX, a to v troch častiach, vložením hotovosti na uvedený účet a to dňa 17. 7. 2014 vo
výške 8 053,24 eura, neskôr dňa 17. 7. 2014 vo výške 5 000,- eur a dňa 18. 7. 2014 vo výške 3 000,- eur.

3. Na tunajšom súde prebiehalo konanie, kde Okresný súd Galanta rozhodol dňa 10. 3. 2016 pod č. k.
15C/457/2015 - 70 čiastočným rozsudkom, právoplatným dňa 15. 4. 2016, ktorým určil, že hore uvedená
Zmluva o pôžičke je neplatná. Vzhľadom k tomu, že žalobca plnil v prospech žalovaných vo výške 32
000,- eur na základe Zmluvy o pôžičke, ktorú súd neskôr určil za neplatnú, preukázateľne a nesporne

poskytol žalovaným finančné plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, a tak na strane žalovaných
došlo k získaniu majetkového prospechu na základe plnenia z neplatného právneho úkonu, čomu
zodpovedá povinnosť žalovaných vydať toto plnenie žalobcovi. Žalovaní si svoju povinnosť nesplnili.
Okrem istiny 32 000,- eur si žalobca uplatnil žalobou aj nárok na úroky z omeškania podľa § 517 ods.
2 OZ od 13. 5. 2016, t. j. deň po podaní žaloby.

4. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili tak, že poukázali na nesplnenie povinnosti žalobcu posudzovať s
odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaných splácať úver v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je zrejmé, že žalobca schopnosť žalovaných splácať úver nielen,
že neskúmal s odbornou starostlivosťou, ale neskúmal ju vôbec. Sankciu za takéto konanie veriteľa
upravuje § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Ak veriteľ poskytujúci spotrebiteľský úver platne

uzatvorí zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale neposúdi s odbornou starostlivosťou schopnosť dlžníka
splácať spotrebiteľský úver, nemá v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. právo vyžadovať od
spotrebiteľa splatenie úveru jednorazovo. Ak teda spotrebiteľovi patrí právna ochrana proti veriteľovi,
ktorý si nesplnil povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť jeho schopnosť splácať úver, ale inak
s ním dohodol úverovú zmluvu platne, je úplne v rozpore s logickým argumentom a fortiori a minori

ad maius, ale aj s účelom zákona, odňať takúto zákonnú ochranu spotrebiteľovi v prípade, ako je
tento, teda keď veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť dlžníkov splácať úver, zjavne
povinnosť posúdiť schopnosť dlžníkov splácať úver porušil hrubo, a navyše neplatnosť úverovej zmluvy
zavinil.Žalobcaporušilzákonnielenuzavretímdotknutejspotrebiteľskejzmluvyospotrebiteľskomúvere,
ale porušoval zákon aj v tom, že poskytoval spotrebiteľské úvery, hoci nebol zapísaný vo vtedajšom

registri veriteľov vedenom Národnou bankou Slovenska, teda podnikal nelegálne (register veriteľov v
stave ku dňu 31. 8. 2015 dostupný online na ). Nemôže požívať súdnu ochranu
konanie subjektu, v právnom vzťahu navyše so silnejším postavením, ktorý flagrantne porušoval zákon
nelegálnym podnikaním v oblasti spotrebiteľských úverov, vo vzťahu k žalovaným im ľsťou predložil
na podpis neplatnú, zjavne úžernícku úverovú zmluvu, s podlým cieľom zmocniť sa ich nehnuteľností

najmenej šesťnásobne hodnotnejších v porovnaní s poskytnutým plnením (plnenie 16 053,40 eur,
hodnota založených nehnuteľností, ktoré sa mali dražiť podľa znaleckého posudku 99 000 eur). Nebyť
(dodatočnej) bdelosti žalovaných, dnes by už nielenže nemali nehnuteľnosti, ale, keďže do týchto
nehnuteľností patrí aj rodinný dom, v ktorom bývajú, a ktorý predstavuje ich jediné obydlie, ľstivým
zavinením žalobcu by už dnes obydlie nemali. Ide o mimoriadne podlé konanie žalobcu, v extrémnom

rozpore s dobrými mravmi.

5. Strana žalovaných ďalej uviedla, že nespochybňuje poskytnutie prvej a druhej časti pôžičky (bod 2.
tohto odôvodnenia, písm. a/, b/), avšak tretia časť pôžičky bola poskytnutá len vo výške 8053,24 eura
a nie vo výške 16 053,40 eura. Je teda pravda, že bol poskytnutý úver vo výške 24 000,- eur. Súdu

predložili, v originály k nahliadnutiu a následne kópie do spisu, výbery z účtu žalovaného 1/ a poukázali
na to, že žalobca vložil na účet žalovaných dňa 17. 7. 2014 sumu 8053,24 eura. Z účtu bola dňa 17. 7.
2014 o 15,18 hod. vybratá suma 5000,- eur a následne bola táto suma opäť vložená na účet žalovaných,
toho istého dňa o 15,21 hod. Toto sa zopakovalo aj dňa 18. 7. 2014, keď žalovaní v Trnave vybrali z účtu
o 11,55 hod. sumu 3000,- eur, a táto suma bola žalobcom následne vložená na účet žalovaných o 11,57

hod. Poukázali na to, že správanie žalobcu bolo od samého začiatku v rozpore s dobrými mravmi, bolo
porušenímvšetkýchspotrebiteľskýchzákonov.Vprvomradevtomsmere,žežalobcanijakýmspôsobom
si neoveril, či dlžníci budú schopní splácať úver, a napriek tomu im tento úver poskytol. Zotrvali na tom,
že sa jedná o vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľských vzťahov, a preto je potrebné žalovaným poskytnúť
primeranú ochranu. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, vyplýva, že nie je možné požadovať splatenie úveru v

celosti, pokiaľ si žalobca neoveril bonitu spotrebiteľa. Je pravda, že aj žalovaní boli nezodpovední, keď
si tento úver brali, avšak k ich konaniu ich doviedla chudoba, v ktorej sa ocitli. Žalobca sa od začiatku
snažil získať nehnuteľnosť žalovaných, ktorá mala mať podľa znaleckého posudku hodnotu cca 100
000,- eur, a túto sa snažil získať za poskytnutý úver. Napriek tomu, že žalobca poskytol žalovaným úver24 000,- eur, žiadali žalobu zamietnuť práve s poukazom na čl. 5 CSP a § 3 ods. 1 OZ. Považujú celú
žalobu a postup žalobcu za šikanózny.

6. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od

ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,
resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a
jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od
tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so

stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

8. Súd dáva stranám do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa nimi navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú

povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). K žalobe je potrebné doložiť všetky

listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na
dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení,
a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy
rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné
prihliadať.

10. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP,
podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie
stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné

na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.
Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je

určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané
(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe
dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (Uznesenie NS SR sp. zn.
4Cdo13/2009z24.2.2010).Abystranamohlasplniťsvojuzákonnúpovinnosťoznačiťpotrebnédôkazy,
musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie

skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbecnetvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu

ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma
zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena (pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z
27. 7. 2009).

11. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi (najmä bankové výpisy a rozsudok
Okresného súdu Galanta, č. k. 15C/457/2015 - 70 zo dňa 10. 3. 2016) v ňom založených a zistil
nasledovný skutkový a právny stav veci:

12. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.

13. Je nesporné, že strany dňa 17. 7. 2014 uzatvorili (žalobca ako veriteľ, žalovaní ako dlžníci) Zmluvu
o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky v celkovej sume 32 000,- eur s úrokom vo výške 1
% mesačne s konečnou splatnosťou pôžičky dňa 17. 7. 2015. Okresný súd Galanta rozhodol dňa 10. 3.
2016 pod č. k. 15C/457/2015 - 70 čiastočným rozsudkom, právoplatným dňa 15. 4. 2016, ktorým určil,

že uvedená Zmluva o pôžičke je neplatná.

14. Finančné plnenie mal žalobca poskytnúť žalovaným nasledovným spôsobom:
a/ prvú časť pôžičky vo výške 15 000,- eur poukázal žalobca priamo na účet spoločnosti Financ partners
s. r. o., na splatenie záväzku žalovaných zo zmluvy o úvere č. 564/2014 uzatvorenej dňa 24. 1. 2014;

b/ druhú časť pôžičky vo výške 946,76 eura poukázal žalobca priamo na účet súdneho exekútora na
vyplatenie exekúcie vedenej voči žalovaným pod EX 2511/2013;
c/ tretiu časť pôžičky vo výške 16 053,24 eura poukázal žalobca priamo na účet žalovaných na č. ú.:
XXXXXXXXXX/XXXX, a to v troch častiach, vložením hotovosti na uvedený účet a to dňa 17. 7. 2014 vo
výške 8 053,24 eura, neskôr dňa 17. 7. 2014 vo výške 5 000,- eur a dňa 18. 7. 2014 vo výške 3 000,- eur.

15. Žalovaní potvrdili poskytnutie finančných prostriedkov v prvej a druhej časti spolu vo výške 15 946,76
eura (15 000,- eur + 946,76 eura); spochybnili však poskytnutie tretej časti, pričom potvrdili, že reálne im
bola poskytnutá finančná sumu vo výške 8053,24 eura, suma ďalších 8000,- eur im poskytnutá nebola,
tá bola vybratá z účtu tak, že žalobca vložil na účet žalovaných dňa 17. 7. 2014 sumu 8053,24 eura. Z

účtu bola dňa 17. 7. 2014 o 15,18 hod. vybratá suma 5000,- eur a následne bola táto suma opäť vložená
na účet žalovaných, toho istého dňa o 15,21 hod. Toto sa zopakovalo aj dňa 18. 7. 2014, keď žalovaní
v Trnave vybrali z účtu o 11,55 hod. sumu 3000,- eur, a táto suma bola žalobcom následne vložená
na účet žalovaných o 11,57 hod. Uvedené tvrdenie o výberoch a vkladoch finančných prostriedkov na
účet žalovaných potvrdili originály výpisov. Sporným tak zostalo poskytnutie finančných prostriedkov

vo výške 8000,- eur, nakoľko žalovaní potvrdili poskytnutie financií vo výške 24 000,- eur. Žalovaní
tak celkom logicky poukázali na minimálne divné vklady a výbery zo strany žalobcu, pričom žalobca
nijakým spôsobom a k spokojnosti strán a súdu túto situáciu nijako nevysvetlil, neprodukoval dôkazy
na preukázanie toho, že vložil na účet žalovaných reálnych 16 053,24 eura. Mohol to preukázať napr.
tým, že by preukázal, že vyberal zo svojho účtu v uvedené dni túto sumu, ktorú následne vložil na

účet žalovaných, pričom skutočnosť o vkladoch a výberoch s niekoľko minútovým odstupom je vskutku
podivná a vnáša do veci nejasnosti. Súd preto mal vážne pochybnosti o vložení sumy 8000,- eur na
účet žalovaných.

16. Podľa § 151 ods. 1 CSP, Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú

za nesporné.

Podľa § 34 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), Právny úkon je prejav vôle smerujúci
najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú.

Podľa § 39 OZ, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.17. Podľa § 39 OZ sa jedná o absolútnu neplatnosť. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je
charakteristické , že
- pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku,

- nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem,
nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej
ochrany,
- určenieabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonuvsúdnomkonanípredpokladánaliehavýprávnyzáujem
na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť,

- sa na ňu prihliada aj bez námietky, t. j. z úradnej povinnosti (ex offo),
- ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že
nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno od takého
právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť,
- nie je časovo obmedzená, aj keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady,
inštitút vydržania, kde aj absolútne neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis,

- zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).

18. Rozsudok Okresného súdu Galanta, č. k. 15C/457/2015 - 70 zo dňa 10. 3. 2016, právoplatný dňa 15.
4. 2016 určil, že Zmluva o pôžičke zo dňa 17. 7. 2014 je neplatná. Z odôvodnenia uvedeného v bode 17.
potom vyplýva, že žalobca, ako poskytovateľ financií v prospech žalovaných 1/ a 2/ má nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, nakoľko nastal stav, že právny úkon je neplatný a neplatnosť právneho
pôsobíextunc.Súdjetohonázoru,ževdanomprípadesanejednáospotrebiteľskývzťah,pretožepodľa
§ 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. V danom prípade neexistuje žiaden právny úkon, ktorý by bol platne medzi
stranami uzatvorený. Ani uvedený vzťah nemožno považovať za spotrebiteľský, nakoľko medzi stranami

nevznikol žiaden vzťah založený nejakým právnym úkonom. Žalobca poskytol žalovaným finančné
prostriedky a tieto si vymáha bezúročne, t. j. bez získania prostriedkov za účelom dosiahnutia zisku,
ktorý je predpokladom podnikateľskej činnosti. Vzhľadom k tomu sú potom argumentácie právneho
zástupcu žalovaných ohľadne ochrany spotrebiteľa bezpredmetné. Aj argument žalovaných, že žalobca
poskytoval pôžičky, hoci nebol zapísaný v registri veriteľov naopak svedčí o tom, že veriteľ teda nemohol

konať ako dodávateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a teda aj to svedčí o závere, že sa nejedná
o spotrebiteľský vzťah. Ďalej, ak by Zmluva o pôžičke bola uzatvorená platne, žalovaní by pôžičku
splatili pri riadnom plnení najneskôr do 17. 7. 2015. Teda argument o tom, že pôžičku alebo bezdôvodné
obohatenie nie sú žalovaní povinní splatiť naraz neobstojí, nakoľko žaloba bola podaná dňa 12. 5. 2016,
t. j. v čase, kedy pôžička či bezdôvodné obohatenie mali byť už splatené.

19. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 457 OZ, Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

20. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto

sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v §
451 ods. 2 konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Bezdôvodné obohatenie je teda
zamerané len na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. V odseku 1 je vyjadrená všeobecná
zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom
vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový

vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi
tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to
zákon výslovne neustanovuje. Ustanovenie odseku 2 vymedzuje pojem bezdôvodné obohatenie. Zákon
uvádzaštyriformybezdôvodnéhoobohatenia,pričomvprípademajetkovýprospechbolzískanýplnením
z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy.

21. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vymedzená vo všeobecnosti v § 451 ods. 1 a v § 456
je v ustanovení § 457 konkretizovaná. Ide o dve formy získania bezdôvodného obohatenia, a to o
bezdôvodné obohatenie získané 1. neplatnou zmluvou alebo 2. zrušenou zmluvou.22. Pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy, treba skúmať, či zmluva je vôbec neplatná a ak áno, z akého dôvodu.
V danom prípade existuje právoplatné rozhodnutie súdu, ktorý vo svojom rozsudku určil, že Zmluva o

pôžičke zo dňa 17. 7. 2014 je neplatná (bod 18. tohto odôvodnenia).

23. Z neplatnej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal.
Táto povinnosť je vzájomná, pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia
toho, čo navzájom dostali. Ak k takejto dohode nedôjde, účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo dostal,

v prvý deň po tom, čo ho druhý účastník o vrátenie požiadal (pozri § 563). Podľa § 457 je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo dostal.

24. V prejednávanom prípade sa jednoznačne jedná o vydanie bezdôvodného obohatenia ktoré vzniklo
plnením z neplatného právneho úkonu - Zmluvy o pôžičke zo dňa 17. 7. 2014. K účinkom neplatnosti
právneho úkonu pozri odôvodnenie uvedené v bode 17. K plneniu z titulu bezdôvodného obohatenia

došlo zo strany žalobcu v prospech žalovaných od 17. 7. 2014 do 18. 7. 2014.

25. V zmysle § 151 ods. 1 CSP súd nedokazoval poskytnutie financií v prvých dvoch splátkach - 15 000,-
eur a 946,76 eura, nakoľko toto ani jedna strana nespochybnila. Žalovaní však spochybnili výšku tretej
splátky poskytnutých financií, pričom uviedli, že v skutočnosti im žalobca poskytol 8053,24 eura a nie

16 053,24 eura, t. j. o 8000,- eur menej, ako žalobca uviedol v žalobe.

26. Po vykonanom dokazovaní mal súd pochybnosti o poskytnutí sumy 16 053,24 eura, túto pochybnosť
sa žalobcovi nepodarilo nijako odstrániť, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Keďže žalobca
uviedol, že poskytol žalovaným sumu 16 053,24 eura, bolo na ňom, toto tvrdenie aj riadne preukázal.

Súd sa stotožnil so žalovanými v tom, že je prinajmenšom podivné, akým spôsobom boli financie
vkladané na účet žalovaného 1/, túto pochybnosť žalobca nijako hodnoverne nevysvetlil, preto súd
zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 24 000,- eur (15 000,- eur + 946,76 eura + 8053,24 eura) z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia a v časti 8000,- eur aj s príslušenstvom žalobu zamietol. Žalovaní
potvrdili poskytnutie financií zo strany žalobcu v celkovej výške 24 000,- eur. Súd však nemohol brať

do úvahy argumentáciu, pre ktorú žalovaní žiadali žalobu zamietnuť, nakoľko bola nedôvodná, účelová,
v snahe vyhnúť sa splneniu povinnosti. Pokiaľ žalovaní poukazovali na konanie žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi, súd je toho názoru, že žalovaní taktiež nepostupovali v súlade s dobrými mravmi,
ak žiadali od žalobcu poskytnutie finančných prostriedkov, dokonca podpísali zmluvu (aj keď neskôr
vyhlásenú za neplatnú), hoci si museli byť vedomí toho, že financie nevrátia, nakoľko, ako uviedli, boli

na hranici chudoby. Súd pri rozhodovaní o platnosti zmluvy neposkytol právnu ochranu žalobcovi pre
jeho správanie, v tomto konaní súd nemôže nad limit chrániť nezodpovedné správanie žalovaných, ktoré
rovnako považuje za rozporné s dobrými mravmi.

27. Súd zároveň zaviazal žalovaných aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej

sumy od 14. 5. 2016 do zaplatenia. Žalobca pôvodne žiadal priznať úroky z omeškania od 13. 5. 2016
s poukazom, že žaloba bola podaná dňa 12. 5. 2016 a preto od 13. 5. 2016 sú žalovaní v omeškaní a
sú povinní zaplatiť aj príslušenstvo pohľadávky.

28. Podľa § 563 OZ, Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v

rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

29. Splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve alebo určená právnym predpisom, prípadne
rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 563 sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol určený žiadnym z
uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas splnenia nebol

dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí
zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní
výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej výzve dlžníkovi.

30. V danom prípade za výzvu na plnenie je možné, podľa ustálenej judikatúry, považovať doručenie

žaloby na súd. Nasledujúci deň je potom dlžník povinný plniť a ak tak neurobí, dostáva sa ďalším dňom
do omeškania. Žaloba bola doručená na súd dňa 12. 5. 2016 a tak dňa 13. 5. 2016 (piatok) boli žalovaní
povinní plniť. Keďže sa tak nestalo, odo dňa 14. 5. 2016 sa dostali do omeškania.31. Podľa § 517 ods. 2 OZ, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

32. Keďže sa žalovaní dostali do omeškania dňom 14. 5. 2016, súd priznal žalobcovi aj nárok na
zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % p.a., nakoľko základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola určená vo výške 0 %
p.a., potom výška úrokov z omeškania je 5 % p.a. Súd žalobu zamietol v časti jedného dňa uplatnených
úrokov z omeškania s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie v bodoch 27. až 30.

33. Súd rozhodol o povinnosti žalovaných vydať bezdôvodné obohatenie v lehote 5-tich mesiacov od
právoplatnosti tohto rozsudku, nakoľko sa jedná o vysokú sumu, pričom by bolo nereálne a najmä
nevykonateľné zviazať ich na plnenie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd považuje uvedenú lehotu
za primeranú, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou si budú musieť žalovaní opätovne finančné

prostriedky požičať. Vzhľadom k tomu súd považuje takúto lehotu za reálnu a vzhľadom na okolnosti
celého prípadu aj za spravodlivú.

34. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.
V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo

veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.
Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj
žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna
2011,sp.zn.8Sžo215/2010).Súdprirozhodovaníotrováchkonaniapodľa§255ods.2CSPurčípomer

úspechu a neúspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní úspešný vo výške 75 % (24 000,- eur / 32 000,-
eur x 100) a neúspešný vo výške 25 % (čo predstavuje úspech žalovaných). Po pomernom rozdelení
trov konania, t. j. po odpočítaní úspechu a neúspechu žalobcu, potom prináleží žalobcovi náhrada trov
konania vo výške 50 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa
§ 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.