Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/84/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203341
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2118203341.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr.DašaKontríkováaJUDr.MagdalénaKrajčovičová,vprávnejvecižalobcu:Z.Y.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom O. XXXX/XX, G., zastúpený: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, Železničná 4/A, Hlohovec, proti
žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s., IČO: 36 234 176, Teplická 7434/147, Piešťany, zastúpený:
Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., IČO: 47 234 679, Piaristická 707/25, 911 01

Trenčín, o zaplatenie 1.209,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 31. januára 2019, č. k. 21Csp/53/2018-63, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
1.209,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.209,72 eur od 11.04.2018

do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca
má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3 § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 107
ods. 1, 2, § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 489, § 788 ods. 1, 2, § 791 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka
(ďalej iba „OZ"), § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), g), § 9 ods. 2, § 11 ods.
1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník
uzavreli dňa 11.12.2012 zmluvu o úvere č. 4212053399, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému
bezúčelový úver vo výške 1.600 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach vo
výške 51,88 eur, ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 25,69 %, priemerná hodnota RPMN
19,37 %, RPMN bola uvedená vo výške od 31,3 % do 32,8 %, celková čiastka splatná spotrebiteľom
bola uvedená vo výške 2.993,40 eur, lehota splatnosti bola 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to

do 15. dňa v poslednom mesiaci, poplatok za vedenie účtu vo výške 1,99 eur, poistenie výdavkov
- balíček Plus: klient označením balíčku Plus súhlasí s tým, aby bol poistníkom poistený pre prípad
dlhodobej pracovnej neschopnosti a ďalej pre prípad invalidity alebo smrti následkom úrazu. Úhrada za
poistenie Plus je 1,99 eur (3,98 % z pravidelnej mesačnej splátky úveru bez poistenia).Podľa výpisov
z účtu žalobcu a poštových poukážok na č. l. 11-23 žalobca uhradil žalovanému sumu 2.809,72 eur,
ktorá suma nebola v konaní sporná. Žalobca dňa 05.04.2018 vyzval e-mailom žalovaného na vydanie

bezdôvodného obohatenia v lehote do 10.04.2018, výzva bola žalovanému doručená dňa 18.12.2017.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Predmetnú zmluvu o
úveresúdposúdilakozmluvuspotrebiteľskú,nakoľkožalovanýakoprávnickáosobakonalpriuzatváraní
a plnení zmluvy v rámci predmetu svojho podnikania a žalobca ako spotrebiteľ takto nekonal. Súd ustálil,
že na predmetnú zmluvu sa okrem § 497 a nasl. Obchodného zákonníka vzťahuje i zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch") ako aj ustanovenia

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce režim spotrebiteľských zmlúv v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy. Súd preto úverovú zmluvu podrobil kontrole, či obsahuje všetky náležitostivyžadované ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z úverovej zmluvy mal súd preukázané,
že predmetná zmluva o úvere zo dňa 11.12.2012 neobsahuje údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), j),
k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, teda údaj o: f) dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a

termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď lehota splatnosti je určená len ako 60 mesiacov
po poskytnutí úveru do 15. dňa v poslednom mesiaci, čo nemožno považovať za súladné s vyššie
citovaným ustanovením a údaj o dobe trvania zmluvy neobsahuje zmluva vôbec. Zmyslom § 9 ods. 2
písm. f) Zákon o spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný
o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru,
pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré
rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy" a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru". Je
neprípustné, aby si sám spotrebiteľ musel matematickými výpočtami odvodiť dátum konečnej splatnosti
úveru, resp. doby trvania úveru. Zmluva neobsahuje ani celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
keď suma uvedená v zmluve je uvedená v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa, t.j. vo výške

2.993,40 eur, pričom správna výška je 3.112,80 eur (ako 60 mesačných splátok po 51,88 eur), nakoľko
žalovaný bol povinný v zmysle § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úverov do celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, zahrnúť aj poplatok za vedenie účtu, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 1,99
eur. Ďalej chýba v zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) a to ročná percentuálna
miera nákladov, nakoľko v zmluve sa nachádza nejednoznačný údaj od 31,3 % do 32,8 %, pričom ročná

percentuálna miera nákladov musí byť uvedená jednoznačne, nie v podobe percentuálneho rozpätia.
Zákon o spotrebiteľských zmluvách nielenže vyžaduje jediné číslo ako údaj o celkových nákladoch v
percentuálnom vyjadrení, dokonca rieši zaokrúhľovanie na jedno desatinné miesto. Žalovaný tvrdil, že
presná výška RPMN bola žalobcovi oznámená po poskytnutí úveru (t.j. po uzatvorení zmluvy), čo je
však rovnako porušením zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko takáto úprava už nevie spätne

napraviť nedostatok už podpísanej úverovej zmluvy (v ktorej tento údaj nebol uvedený jednoznačne
a teda sa spotrebiteľ v čase jej podpisu nevedel oboznámiť s jej presnou výškou). Nakoniec chýba v
zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Nedodržanie

uvedených podstatných náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), Zákona o spotrebiteľských
úveroch spôsobuje, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na
ustanovenie § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Účelom zavedenia uvedených náležitostí
zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch,
kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti tak, aby si mohol spotrebiteľ už na

začiatkuurobiťobrazodĺžketrvaniaúveruatýmzvoliťajnajvhodnejšiuvoľbumedziviacerýmiúverovými
produktmi. Vzhľadom na uvedené súd považoval poskytnutý úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 Zákona
o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca čerpal úver vo výške 1.600 eur a
žalovanému uhradil sumu 2.809,72 eur, preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.209,72
eur (2.809,72 eur - 1.600 eur), ktorú sumu žalovaný prijal bez právneho dôvodu a o ktorú sumu sa

žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.

2. Žalovaný poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 týkajúce
sa výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, k čomu súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15

(Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2016, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2
písm. h), a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Súdny
dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak,
že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtoSmernice,danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je
potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez
poplatkov.3. V danom prípade je konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však
neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.

Vnútroštátny súd musí skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami
v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú

o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských
úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je
možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok,

jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contralegem. Súd preto dospel k záveru, že napriek
poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o
spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo
i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, je úver potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov.

4. Žalobca ďalej namietal, že poistenie mu bolo nanútené, zmluva je formulárová a krížik pri poistení
zaškrtol žalovaný elektronicky, preto takéto vyhlásenie nie je možné považovať za platne uzavreté. V
zmluve o spotrebiteľskom úvere v časti poistenie výdavkov, ktorá nebola individuálne dojednaná sa
uvádza len zvolený súbor poistenia balíček Plus, podľa ktorého: klient označením balíčku Plus súhlasí

s tým, aby bol poistníkom poistený pre prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti a ďalej pre prípad
invalidity alebo smrti následkom úrazu. Úhrada za poistenie Plus je 1,99 eur (3,98 % z pravidelnej
mesačnej splátky úveru bez poistenia). Zo zmluvy a jej spoločných ustanovení nie je možné vyvodiť
záver, že bola uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými náležitosťami v zmysle
§ 788 ods. 2 Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného, splatnosť poistného,

stanovenie, či ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom, či sa oprávnená osoba
bude podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv a povinností zmluvných
strán, výška odkupnej hodnoty) a nie je ani zrejmé, kto je poistiteľ z poistnej zmluvy. Predovšetkým pre
poistnú zmluvu je v zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná písomná forma a žalovaný
žiadnu písomnú poistnú zmluvu so základnými náležitosťami (tzv. zákonné minimum) súdu nepredložil,

preto je uvedená poistná zmluva absolútne neplatná.

5. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, vzhľadom k uvedenému bolo
potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou možného premlčania nároku. V
konaní sa uplatňuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy, o

ktorú mal žalobca úver preplatiť a tak poskytnúť žalovanému finančné prostriedky, na ktoré tento nemal
nárok), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe
podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

6. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom

môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre
plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodujúce,
kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nestačí pritom len možnosť sa
uvedené dozvedieť, ale kedy sa tak skutočne stalo. Súd podporne poukazuje na uznesenie Krajského
súduvBanskejBystricisp.zn.17Co/301/2011zodňa04.07.2012,podľaktorého„subjektívnapremlčacia

doba môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby. Pre plynutie
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení
a kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa mohol o vzniku
bezdôvodného obohatenia dozvedieť skôr." Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/256/2010 zo dňa
28.09.2011uviedol,že„počiatoksubjektívnejpremlčacejdobyprávanavydanieplneniazbezdôvodného

obohatenia sa neviaže k dátumu splatnosti, ako je to pri začiatku všeobecnej premlčacej doby podľa §
101 Občianskeho zákonníka, ale k inej skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho
úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil".7. Žalobca v konaní tvrdil, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, sa
dozvedel dňa 05.04.2018, kedy bola spisovaná výzva na vrátenie bezdôvodného obohatenia, teda v
deň porady s právnym zástupcom a dňa 16.04.2018 bola žaloba doručená tunajšiemu súdu. Nakoľko

žalovaný nepreukázal, že by sa žalobca o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jeho úkor obohatil, preukázateľne dozvedel už skôr, dospel súd k záveru, že žalobca sa najskôr
dňa 05.04.2018, teda v deň porady s právnym zástupcom, kedy bola spisovaná výzva na vrátenie
bezdôvodného obohatenia, zistil, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil a práve odvtedy
začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na podanie žaloby. Keďže žaloba v konaní bola

podaná na súde dňa 16.04.2018, bola podaná v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

8. Pretože subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej, súd ďalej skúmal, či bola žaloba
podaná v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného
obohatenia, v tomto prípade by malo ísť o splátky, ktorými žalobca ako dlžník zaplatil viac, ako len

vrátil prijaté plnenie istiny úveru. Trojročná objektívnu premlčaciu dobu začala v zmysle § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou žalovaný mal získať bezdôvodné
obohatenie. V konaní bolo nesporné, že žalobca zaplatil sumu 1.600 eur k 16.7.2015. Počnúc dátumom
tejto splátky sa žalovaný prijímaním plnenia na úver, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, začal
bezdôvodne obohacovať. Z toho dôvodu žalobca všetky ďalšie úhrady na poskytnutý úver vo výške

1.209,72 eur zaplatil žalovanému bez právneho dôvodu. Žaloba bola súdu doručená dňa 16.04.2018,
preto ku dňu podania žaloby na súd 3-ročná objektívna premlčacia doba ešte neuplynula

9. Žalobca si uplatnil i úrok z omeškania, ktorý mu súd priznal v uplatnenej výške 5 % ročne zo
sumy 1.209,72 eur od 11.04.2018 do zaplatenia a to z dôvodu, že výzva na zaplatenie dlžnej sumy

bola žalovanému doručená dňa 05.04.2018, žalobca v nej určil žalovanému lehotu na plnenie do
10.04.2018, žalovaný dlžnú sumu v uvedenej lehote žalobcovi nezaplatil, preto sa nasledujúcim dňom
t.j. dňa 11.04.2018 dostal do omeškania. Súd mal preukázanú výšku úrokovej sadzby ku dňu omeškania
11.04.2018, ktorá bola vo výške 0,00 % zverejnená na webovej stránke D., t. j. 0,00 % + 5 bodov spolu
výška 5,00 % ročne.

10. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie dôvodil ust. §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že napriek rozhodnutiu prvoinštančného súdu zastáva názor,
že žalovaná suma je premlčaná v celom rozsahu a zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a to z nasledovných dôvodov. Pri výpočte RPMN
zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných prostriedkov. Na

základe žalovanej úverovej zmluvy bol klientovi poskytnutý bezúčelový úver vyplatený na bežný účet
žalobcu. Prvoinštančný súd len deklaratívne konštatuje, že hodnota RPMN je v úverovej zmluve
uvedená nesprávne, absolútne však neuviedol výpočet ani odôvodnenie, na základe ktorého k danému
záverudospel.Pokiaľvýpočetrealizovalprostredníctvominternetovýchkalkulačiek,jepotrebnýmuviesť,
že tieto obsahujú len políčka na základné údaje bez zohľadnenia akýchkoľvek špecifík jednotlivých

poskytnutých úverov, na základe čoho vznikajú odchýlky.

12. Žalovaný zastáva názor, že internetové kalkulačky majú len informatívny charakter (uvedené aj
priamo na internetovej stránke), ktorý nie je možné považovať za hodnoverný dôkaz preukazujúci
nesprávnu hodnotu RPMN, nakoľko tieto portály nie sú kompetentné a smerodajné na vyhodnocovanie

správnosti výpočtu RPMN. Jediným oprávneným orgánom, ktorý vzhľadom na zložitosť samotného
výpočtu RPMN môže uskutočňovať kontrolu RPMN je Národná banka Slovenska ako kontrolný orgán
nebankových subjektov.

13. Dátum čerpania úveru pri uzatváraní úverovej zmluvy teda nebol úplne jasný, bol obmedzenýlehotou

poskytnutou na komplementáciu zmluvy a overenie údajov uvádzaných klientom. Žalovaným žalobcovi
pre vrátenie podpísanej zmluvy. Táto lehota udávala limitné hodnoty dátumu čerpania. Tým boli
obmedzené aj limitné hodnoty intervalu medzi dátumom prvého čerpania a dátumom každej splátky,
ktoré žalovaný ako veriteľ z dôvodu proklientského prístupu a čo najväčšej transparentnosti použilpre výpočet limitných hodnôt RPMN uvedených v zmluve v rozmedzí od 31,3 % do 32,8 %. Zákon
o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby úverová zmluva obsahovala údaj o RPMN vypočítaný na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy, pričom neuvádza, akým konkrétnym spôsobom

má byť údaj o RPMN vyjadrený, teda či má byť výsledok výpočtu napr. vyjadrený vo forme jedného
konkrétneho čísla, alebo môže byť vyjadrený, ak je daný dôvod pre takéto jeho vyjadrenie, i vo forme
určitého rozpätia ohraničeného minimálnou hodnotou RPMN a jeho maximálnou hodnotou (tak ako
to bolo vyjadrené aj v predmetnej úverovej zmluve).Keďže pravidlá pre výpočet RPMN ustanovené
zákonom o spotrebiteľských úveroch aj smernicou nedávajú iné kritérium, má žalovaný za to, že

postupoval v súlade so zákonom aj smernicou a ich cieľom a poskytol žalobcovi úplné a najpresnejšie
informácie v požadovanej zrozumiteľnej a stručnej podobe. Tá žalobcovi umožnila porovnanie úveru
ponúkaného žalovaným s akoukoľvek ďalšou ponukou na trhu.

14. Z týchto dôvodov sa žalovaný domnieva, že nemôže ísť o ten istý prípad ako je uvedenie
nesprávneho údaja v neprospech spotrebiteľa alebo jeho úplné neuvedenie, ktoré vnútroštátna úprava

podľa §11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionuje tým, že sa spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Takáto sankcia by nemohla byť považovaná za primeranú, keď
žalobca mohol riadne posúdiť rozsah svojich budúcich záväzkov. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje
na uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10. Aj v zmysle rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, sa vyžaduje v prípade sankcionovania bezúročnosťou a

bezpoplatkovosťou zmluvy uplatňovanie princípu primeranosti. Aj táto požiadavka by mala byť kritériom
pre eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. V zmysle bodu 72 rozsudku Súdneho dvora EÚ zo
dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15: „Za primerané by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto
vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky
v prípade neuvedenia niektorých náležitostí spomedzi náležitostí upravených v článku 10 ods. 2

smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho
záväzku,..." V zmysle bodu 73 rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15: „...je
potrebné odpovedať na siedmu otázku tak, že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle,
ženebránitomu,abyčlenskýštátvosvojejvnútroštátnejprávnejúpravestanovil,ževprípade,akzmluva
o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude

považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku."

15. Z hodnoty RPMN uvedenej v úverovej zmluve od 31,3 % do 32,8 % je žalobcovi ako spotrebiteľovi
jednoznačne jasné a zrejmé, v akej výške sú náklady v zmluve zahrnuté, preto má žalovaný za to,

že uvedená náležitosť úverovej zmluvy je splnená v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010
Z. z. V danom prípade mal spotrebiteľ - žalobca v čase, keď sa rozhodoval, či uzatvorí so žalovaným
predmetnú zmluvu o úvere jasnú informáciu, že RPMN spojená s úverom je najmenej vo výške 31,3
% a najviac vo výške 32,8, %, t.j. v rozmedzí maximálne 1,5 %. Na základe uvedeného mal možnosť
rozhodnúť sa, či zmluvu o úvere s RPMN vo výške maximálne 32,8 % uzatvorí, alebo nie. Uvedené

rozpätie, žiadnym spôsobom žalobcu nezavádza. Žalovaný preto považuje takto uvedenú hodnotu
RPMN za dostatočne určitú, ktorá poskytla žalobcovi kvalifikované a objektívne porovnanie úrovne
jednotlivých spotrebiteľských úverov ponúkaných na trhu. Obdobný názor uviedol vo svojom rozsudku
zo dňa 05.09.2018 aj Okresný súd Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 19Csp/9/2018. Žalovaný
v súvislosti s náležitosťou RPMN uvedenou v úverovej zmluve v rozpätí od - do dáva do pozornosti aj

skutočnosť, že Krajským súdom v Trnave v rámci konania vedeného pod sp. zn. 26Co/78/2018 mala byť
predložená prejudiciálna otázka Súdnemu dvoru EÚ v znení, či čl. 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48/
ES sa má vykladať tak, že túto náležitosť spĺňa zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa RPMN
uvádza určitým rozmedzím hodnôt (od - do), alebo či vyžaduje určenie RPMN len jedným konkrétnym
údajom, pričom rozhodnutie Súdneho dvora bude aplikovateľné aj na prípad tejto žalovanej úverovej

zmluvy.

16. Náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
je v úverovej zmluve uvedená výlučne v súlade so znením zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy a v súlade so znením Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá stotožňuje pojem výšku,
počet a frekvenciu splátok s pojmom výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Čo
je potvrdené aj v zmysle vyššie uvedeného Rozsudku. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukazuje
aj na novú legislatívnu úpravu, ktorú uvádza vo svojom Uznesení zo dňa 22.02.2018 aj Najvyšší súd SRv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/146/2017. Obdobný bol aj názor Okresného súdu Michalovce v
konaní vedenom pod sp. zn. 19Csp/9/2018. S uvedenom rozhodovacou praxou sa stotožnil aj Okresný
súd Košice II zo dňa 23.11.2018 sp. zn. 10C/32/2018.

17. V úverovej zmluve č. 4212053399 je uvedená tak doba trvania zmluvy ako aj termín konečnej
splatnosti. Doba trvania je stanovená počtom splátok - 60 mesačných splátok. Z čoho musí byť aj
priemernému spotrebiteľovi s ukončeným základným vzdelaním nepochybne zrejmé a jasné, že zmluva
bude trvať 60 mesiacov, doba trvania je teda jednoznačne stanovená. Z dátumu konečnej splatnosti

uvedenej v úverovej zmluve je žalobcovi taktiež jednoznačne zrejmé, kedy nastane konečná splatnosť
úveru, preto má žalovaný za to, že uvedená náležitosť úverovej zmluvy je splnená v zmysle § 9 ods. 2
písm. f). Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukazuje aj na novú legislatívnu úpravu, ktorú reflektuje
v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 15.01.2018 aj Okresný súd Rimavská Sobota v konaní sp. zn.
10Csp/90/2017. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Brezno zo dňa
19.09.2017 sp. zn. 4C/40/2014. A tiež rozsudok Okresného súdu Poprad, zo dňa 21.11.2017,sp. zn.

17Csp/158/2017. Vzhľadom na to, že úver bol poskytnutý na dobu 60 mesiacov je ľahko zistiteľné, a to
aj priemerným spotrebiteľom, že dátum konečnej splatnosti úveru je 15.10.2018. Uvedené vyplýva aj zo
splátkového kalendára predloženého žalobkyňou (č. l.13). Takto uvedený termín konečnej splatnosti je
možné bez akýchkoľvek ďalších ťažkostí a prekážok zistiť čo súd dáva do pozornosti aj v súvislosti s
rozhodnutím Európskeho súdu pod č. C-42/15 vo veci HomeCredit c/a Bíróová. Uvedenie konečného

termínu splatnosti súd preto považoval za zákonné nevyvolávajúce dôvod bezodplatnosti a bezúročnosti
pôžičky."

18. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 22.11.2011,
č. k. IV. ÚS 499/2011-25, ktorým súd vyslovil názor, že jedným z princípov právneho štátu je aj

zachovávanie istoty pri rovnakom posudzovaní totožných otázok v obdobných prípadoch. Aj z novely
zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 zreteľne vyplýva spôsob, akým sa majú konajúce
súdy vysporiadavať s posudzovaním jednotlivých náležitostí spotrebiteľských úverových zmlúv. Je
preto nekorektným a nezákonným sankcionovať veriteľov bezúročnosťou a bez poplatnosťou úveru na
základe výkladu, ktorý je v rozpore so samotným znením zákona o spotrebiteľských úveroch.

19. Žalovaný sa opakovane podporne bráni voči uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia námietkou premlčania v zmysle ust. § 100 ods. 1) v spojitosti s ods. 2) Občianskeho
zákonníka o premlčaní majetkových práv žalobcu. Ohľadne plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej
doby žalovaný uvádza, že za jej začiatok možno považovať práve deň, kedy sa vykonali prvýkrát úhrady

bez domnelého právneho dôvodu, keďže skutkové okolnosti boli žalobcovi známe. Žalobca vedel, že
plní zo zmluvného vzťahu, vedel koľko plní a komu plní, keďže pri posudzovaní subjektívnej doby
sa nevyžaduje mať znalosť právneho posúdenia veci, ale mať znalosť skutkových okolností vzťahu
z ktorého sa žiada bezdôvodné obohatenie vydať (obdobne RoNS SR, sp. zn. 1 Cdo 67/2011 a
uznesenie NS SR z 10.1.2018 sp. zn. 3Cdo/169/2017). Žalobca uhradil sumu požičanej istiny vo výške

1.600 eur splátkou splatnou dňa 16.07.2015. S ohľadom na vyššie uvedené nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniajepodátume16.07.2017premlčanývsubjektívnejpremlčacejlehote.(žaloba
bola podaná dňa 16.04.2018).

20. Pri určení počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty žalovaný poukazuje na rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/216/2016, kde uviedol, „Okresný súd nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia zamietol pre premlčanie s poukazom na to, že v danom prípade došlo
k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby pred podaním žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia
premlčacej doby spájal s kontaktom s občianskym združením na ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie
námietkynedôvodné.Prezačiatokplynutia2-ročnejsubjektívnejpremlčacejdobyjerozhodujúciokamih,

kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie
také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie
znalosťtakýchokolností,zktorýchmožnozodpovednosťzabezdôvodnéobohatenievyvodiť,nieznalosť
právnej kvalifikácie. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,

sú uvedené priamo v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.).
Vedomosť žalobcu ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné
spájať s touto skutočnosťou, t.j. s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho
nemôže ospravedlňovať to, že o tomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnejpremlčacej lehoty na okamih kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal
dozvedieť o tom, že úver poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa
žalovaný mal na jeho úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z

účelu a právneho významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia
doba na vydanie bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania
prvej splátky a následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky." A
tiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/315/2017. Obdobné je aj rozhodnutie Okresného
súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5Csp/30/2017. Rovnaký právny názor vyslovil vo svojom rozsudku zo

dňa 17.10.2018 aj Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 29Csp/7/2017. V danom prípade
teda nemôže byť na úkor žalovaného (v tom zmysle, že subjektívna premlčacia doba začne plynúť až
odvtedy, keď sa žalobca poradil s advokátom...), že žalobca sa nezaujímal o ochranu a výkon svojich
práv od začiatku vzniku zmluvného vzťahu , keď už vtedy mu boli známe všetky skutkové okolnosti
(náležitosti zmlúv, ktoré sa v priebehu trvania zmluvného vzťahu nemenili) a z ktorých bolo možné usúdiť
získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor."

21. Žalobca v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval ako spotrebiteľ - teda slabšia strana.
Postavenie slabšej strany však neznamená, že tejto bude poskytnutá bezbrehá ochrana voči
dodávateľoviakostranesilnejšej,bezohľadunaplatnéprávo.Uspotrebiteľaakosubjektutýchtovzťahov
sa vychádza z definície priemerného spotrebiteľa, teda spotrebiteľa, ktorý má primerané množstvo

informácií a je v rozumnej miere pozorný a obozretný, a to s ohľadom na jeho sociálne a kultúrne
faktory a jazykové schopnosti. Od spotrebiteľa sa teda vyžaduje určitá miera pozornosti, ktorá má svoj
obraz napríklad v tom, že spotrebiteľ musí vykonať určité kontrolné zisťovania, aký tovar vlastne kupuje,
alebo akú zmluvu uzatvára. Európsky súdny dvor dokonca deklaroval, že sa celkovo vychádza z takého
spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je na hranici demencie, ale ktorý je schopný sa slobodne

rozhodnúť (C-315/92). Súd tiež uvádza, že pri hľadisku priemerného spotrebiteľa je nutné vychádzať z
konkrétneho typu vzťahu, na ktorý sa aplikuje.

22. Z uvedených dôvodov preto žalovaný navrhuje, aby Krajský súd prihliadol na nevyhnutnosť
eurokonformného výkladu právnych noriem, na vznesenú námietku premlčania a rozhodnutie

Okresného súdu Trnava zo dňa 31.01.2019 sp. zn. 21Csp/53/2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalovanému náhradu
trov prvostupňového i odvolacieho konania.

23. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaný v odvolaní označil vzorec pre

výpočet RPMN s argumentáciou o tom, že by mala byť spotrebiteľovi zrejmá hodnota RPMN, žalovaný
však sám správnu, jednoznačnú hodnotu neuvádza, a súčasne rozporuje internetové kalkulačky pre
výpočet RPMN. K vyššie uvedeným záverom žalovaného je potrebné uviesť, že žalovaný nijako
neoznačil dátum čerpania úveru, pričom ako odborne spôsobilá osoba, ktorá svoj úverový produkt
spotrebiteľovi ponúkla, nepochybne pozná všetky parametre produktu v čase, keď spotrebiteľ k ponuke

j pristupoval. Už v predzmluvnej fáze je povinnosťou veriteľa poskytnúť spotrebiteľovi primerané
informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom, ktoré si spotrebiteľ môže vopred posúdiť, a
to v záujme čo najväčšej transparentnosti a pre spotrebiteľa jednoduchej porovnateľnosti rôznych ponúk
úverov; Smernica 2008/48/ES a rovnako zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úverochapôžičkáchprespotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„ZSÚ"),ukladá

veriteľovi povinnosť, aby prostredníctvom formulára poskytol v dostatočnom časovom predstihu opis
hlavných vlastností úverového produktu spolu s dobou, počas ktorej je veriteľ viazaný informáciami
poskytovanými pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dobu viazanosti je potrebné uviesť
konkrétnou dátumovou špecifikáciou, a tiež s poukazom na (príloha č. II. bod 4. smernice 2008/48/ES)
to „Akým spôsobom a kedy dostane peniaze"(č. II. bod 2. smernice 2008/48/ES).

24. RPMN pre spotrebiteľa jednoznačne predstavuje jeden z najdôležitejších údajov, pretože znamená
pre spotrebiteľa možnosť jednoduchým porovnaním spotrebiteľských úverov zistiť ich výhodnosť a
skutočnú cenu spotrebiteľského úveru (resp. náklady spojené s úverom pre spotrebiteľa). Najvýhodnejší
je ten spotrebiteľský úver, ktorý má najnižšiu hodnotu RPMN (pri porovnateľných parametroch úveru).

Samotnýmzmyslomaúčelomúpravyspotrebiteľskýchúverovjepritomdosiahnuťpravdivéinformovanie
spotrebiteľa o poskytnutom úvere, a to v čase uzatvorenia zmluvy (resp. aj pred jej uzatvorením) a preto
i výklad a aplikácia ustanovení ZSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona (viď napríklad
KS Trnava sp. zn.: 10Co/457/2015, KS Žilina sp. zn.: 9Co/570/2015,Žilina sp. zn.: 7Co/694/2015,7Co/16/2016, KS Trenčín sp. zn.: 5Co/265/2015). Obligatórna požiadavka na uvedenie predpokladov
použitých pre výpočet RPMN vyplýva aj zo smernice 2008/48/ES, konkrétne z jej článku 10 ods. 2
písm. g). Povinné uvedenie všetkých predpokladov výpočtu RPMN umožňuje spotrebiteľovi zistiť, na

základe čoho dospel veriteľ k výsledku o konečnej výške RPMN, nepostačuje dokonca ani len uvedenie
správnej výšky RPMN (požiadavka ZSÚ je plne v súlade so smernicou 2008/48/ES a čl. 10 ods. 2
písm. g/). Výsledkom výpočtu RPMN by malo byť vždy jedno číslo, ktoré je kladným riešením rovnice,
pretože spotrebiteľ vždy zaplatí viac peňažných prostriedkov ako čerpá, pričom za správne je potrebné
považovať to, ktoré je väčšie alebo rovné úrokovej sadzbe (úroková sadzba spotrebiteľského úveru

zohľadňujúca výšku výpožičnej úrokovej sadzby a frekvencie splácania) a logicky zodpovedá i výške a
dobe splatnosti ďalších poplatkov (pozri bližšie VACEK, L. Zákon o spotřebitelskémú věru. Komentář.
Praha:Wolters Kluwer, a.s., 2015. 132 str.). S poukazom na poznámku pod písm. d) ZSÚ v prílohe č. 2,
výsledok výpočtu (RPMN) sa vyjadruje s presnosťou aspoň na jedno desatinné miesto. Ak sa hodnota
číslice na nasledujúcom desatinnom mieste rovná alebo je väčšia ako 5, číslica na danom desatinnom
mieste sa zvýši o jeden.

25. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že smernica 2008/48/ES (zhodne ZSÚ) nie len že vyžaduje jediné
číslo, ako údaj o celkových nákladoch v percentuálnom vyjadrení, dokonca európsky zákonodarca
zašiel v úprave tak ďaleko, že považuje za potrebné vyriešiť zaokrúhľovanie na jedno desatinné miesto
(teda, aby bol splnený cieľ právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa a spotrebiteľ bol riadne informovaný

o obsahu svojho záväzku už pri podpise Zmluvy). V danom prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje údaj o RPMN (resp. obsahuje tento údaj nezákonným spôsobom), potom by sa na
takúto zmluvu mala uplatniť sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Pokiaľ žalovaný uvádza,
že rozpätie RPMN predstavovalo „maximálne 1,5 %" s tým, že žalobca nebol informačne zavádzaný,
je potrebné uviesť, že akékoľvek rozpätie skrýva v sebe náklady spotrebiteľa na úver, ktoré sú

netransparentné; je pritom bez právneho významu, či ide o rozdiel nepatrný alebo nie. V tejto súvislosti je
potrebné upozorniť na to, že ide o úverový produkt uzatváraný podnikateľom so spotrebiteľmi vo veľkom
rozsahu, a teda aj nepatrná odchýlka v prípade tisícok úverov pre podnikateľa znamená podstatné
finančné prilepšenie (získané v rozpore so zákonom). Napokon možno uzavrieť, že Krajský súd Trnava
v konaní pod sp. zn. 26Co/78/2018 predložil SD EÚ prejudiciálnu otázku v znení, či čl. 10 ods. 2 písm.

g) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že túto náležitosť spĺňa zmluva o spotrebiteľskom úvere, v
ktorejsaRPMNuvádzaurčitýmrozmedzímhodnôt(od-do),alebočivyžadujeurčenieRPMNlenjedným
konkrétnym údajom. Je však potrebné dodať v tejto súvislosti i to, že Krajský súd neprijal argumentáciu
žalovaného o tom, že okolnosť, že dátum čerpania úveru nie je jasný, ešte neznamená, že netreba
uviesť jednu hodnotu RPMN.

26. Žalobca v súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. aj rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 HomeCredit Slovakia, a.s. a Klára Biróová poukazuje na existenciu
ustálenej judikatúry SD EÚ pokiaľ ide o otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami
(v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ), kedy v zásade platí zákaz horizontálneho

priameho účinku. Aplikáciou nepriameho účinku smernice nemôže dôjsť k výkladu contralegem, proti
princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu" len
kamortizačnejtabuľkeakopovinnejnáležitostizmluvyalenvovzťahukistine.Prejednávanávecsavšak
netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom

hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet RPMN. Tak explicitne
presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu eurokonformného výkladu
nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval,
aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 odsek 2

ZoSÚ a žalobca nenachádza dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania
napadnutého rozsudku platný a účinný. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné
praktiky, ak by nedošlo k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2
smernice 2008/48/ES). Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti,
okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem

iného v § 9 odsek 2 písm. k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťamizmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu
bolo aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a
termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine,

ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak
výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. Žalobca poukazuje
aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015. Žalobca rovnako poukazuje aj na
väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove v zmysle obsahu ktorého,
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné pravidlo")
obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov
a poplatkov. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom Krajského súdu v Prešove v
konaní pod sp. zn. 22Co/20/2018 zo dňa 27.3.2018, a v ktorom sa odvolací súd odklonil od rozhodnutia
NajvyššiehosúduSRvovecisp.zn.3Cdo/146/2017zodňa22.02.2018austálil,žeprincípprávnejistoty
prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok

smernice nemožno použiť contralegem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou
súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov. Záverom odvolací
súd dodal, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa 27.3.2018 bola podaná
prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

27. Žalovaný tvrdí, že uvedením údaju v Zmluve o tom, že doba trvania Zmluvy a termín konečnej
splatnosti je vymedzená počtom mesiacov 60, čím má byť priemernému spotrebiteľovi zrejmé a
jednoznačné jasné kedy m nastať konečná splatnosť úveru. Žalobca v prvom rade uvádza, že žalovaný v
priebehuceléhokonanianielenženeuviedolkonkrétnymdátumom,kedymalanastaťkonečnásplatnosť
spotrebiteľského úveru, rovnako neuviedol ani základný údaj o poskytnutí sumy úveru, ktorý bol kľúčový

v zmysle počiatku plynutia lehoty splátok. Pokiaľ žalovaný označil termín „priemerného spotrebiteľa" je
potrebné uviesť predovšetkým to, že aj keby sme pojem mali aplikovať na uvedený prípad, žiadny právny
predpisaninavnútroštátnejaniúnijnejúrovninedefinujeresp.bližšienešpecifikuje,kritéria„priemerného
spotrebiteľa pri poskytovaní finančných služieb". Totiž je zrejmé, že oblasť ochrany spotrebiteľa je široká
s osobitými aspektmi, ktorá je zjavná i aplikáciou predpisu na konkrétny spotrebiteľsko - dodávateľský

vzťah. Inak povedané, iné kritériá by mal spĺňať priemerný spotrebiteľ pri kúpe bežného tovaru v
bežnom živote a iné priemerný spotrebiteľ pri využívaní finančných služieb, kde dôležitú zohráva úroveň
právneho vedomia spotrebiteľa a jeho finančná gramotnosť. Podľa ust. §9 ods. 2 písm. f) obligatórnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného údaj o konečnej splatnosti úveru. Zo Zmluvy
je zrejmé len to, že bolo na ľubovôli žalovaného, ku ktorému dňu úver poskytne. V čase podpisu Zmluvy

žalobca disponoval iba údajmi uvedenými v tejto Zmluve, z ktorej však nie je možné zistiť korektný údaj
o tom, kedy bude úver poskytnutý, na ktorý dátum (poskytnutia) sa viaže nezrozumiteľne a ťažkopádne
formulované znenie o splatnosti prvej splátky.

28. Pokiaľ teda Zmluva údaj o konečnej splatnosti neobsahuje, nemožno mať za to, že tento nedostatok

možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa, ktorá by viedla k určeniu splatnosti
spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v zmluve dostupných údajov. Napríklad
aj "...Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby
spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým
realizovať najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi..."(porovnaj

aj rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č. 16Co 315/2012). Je zrejmé, že termín konečnej
splatnosti i termín prvej splátky bol viazaný len na vôľu žalovaného, kedy prostriedky poskytne.
Tento údaj nebol známy v čase keď žalobca podpisoval Zmluvu, preto nebola splnená požiadavka
informovanosti spotrebiteľa. Je zrejmé, že termín konečnej splatnosti a doba trvania Zmluvy v Zmluve
úplne absentuje a nie je možné zo Zmluvy uvedené ani zistiť. Nie je konformné so zmyslom a účelom

sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aby spotrebiteľ
musel zo zmluvy vyvodzovať odpočtom počtu mesiacov viažucim sa na poskytnutie úveru, kedy dôjde
ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom a aká je doba trvania zmluvy.
Rozhodnutie Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/219/2017 zo dňa 26.09.2017. Žalobca poukazuje,
že i rozhodovacia stabilne rozhoduje vo vzťahu k takto uvádzanej podstatnej náležitosti v zmluvách

ktoré koncipoval žalovaný napr.: Krajský súd Nitra sp. zn.: 5Co/403/2015 zo dňa 11.05.2016, Krajský
súd Trenčín sp. zn.: 6Co/86/2017 zo dňa 25.04.2017, KS Nitra Spisová značka: 5Co/403/2015 zo dňa
11.05.2016, KS Banská Bystrica Sp. zn. 16Co/782/2015 zo dňa 12.01.2017, KS Banská Bystrica sp.zn. 16Co/103/2015 zo dňa 18.02.2016, KS Banská Bystrica sp. zn. 16Co/178/2015 zo dňa 18. 02. 2016
a ďalšie.

29. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v obsahu odvolania k premlčaniu neprináša nové skutočnosti ani
dôkazy o svojom tvrdení, žalobca v sumáre poukáže (aj v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa)
prečo je tvrdenie žalovaného úplne nesprávne a nepreukázané. V predmetnej veci bola uzatvorená
Zmluva, v rámci obsahu ktorej bolo dojednané, že žalobca bol povinný plniť na Zmluvu mesačne vo
výške splátky 51,88 eur. V obsahu tejto úhrady boli zahrnuté plnenia na - úrok, istinu a poplatku za

vedenie úverového účtu. Žalobca si nemohol žiadnym relevantným spôsobom vypočítať okamih kedy
plniť nemusí vzhľadom na zmätočnosť obsahu splátky. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalovaného o
tom, že splátkou splatnou dňa 16.07.2015 bola uhradená istina úveru vo výške 1.600 eur je absolútne
nesprávne a nelogické tvrdenie.
a) Totiž, zo Zmluvy splatnosť splátky ku dňu 16.07.2015 nevyplýva.
b) Pokiaľ ide o prepočet, tak je zrejmé, že keďže výška splátky bola 51,88 eur. Súčinom výšky splátky a

počtu splátok dospejeme k záveru, že (31 splátok po 51,88 eur = 1.608,28 eur, ktorá suma predstavuje
celkovú výšku úveru - istinu), keďže splatnosť prvej splátky pravdepodobne nastala v januári 2013 (ide
o predpoklad keďže Zmluva bola uzatvorená 11.12.2012), potom splatnosť istiny pri sumárnej splátke
51,88 eur nastala v júli 2015. Čo je však zásadné a podstatné nejde o splatenie istiny, ale len sumy, ktorá
v sebe zahŕňa splátku tak úroku, istiny, poplatku za vedenie úverového účtu. Na základe uvedeného

je zrejmé, že k tvrdenému dňu v žiadnom prípade nebola splatená istina podľa Zmluvy a rovnako je
zrejmé, že sa žalobca nemal ako dozvedieť kedy istinu splnil - splní, čo napokon nie je zrejmé až
doteraz. Záver súdu, že žaloba v konaní bola podaná na súde dňa 16.04.2018, bola podaná v rámci
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, je v plnom rozsahu správny v súlade s rozhodovacou praxou,
na ktorú aj súd pre podporu svojich záverov poukázal (napr. Najvyšší súd SR vo veci pod sp. zn.: 4

Cdo 256/2010 zo dňa 28. 09. 2011) tiež priebehu konania a vykonaných dôkazov. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu
potvrdil ako vecne správny a súčasne zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania žalobcu
vo výške 100 %.

30. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti
(§ 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru,

že odvolanie žalovaného je dôvodné.

31. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu1.209,72 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.209,72 eur od
11.04.2018 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného zo zmluvy o úvere

uzavretej medzi žalovaným a žalobcom dňa 11.12.2012.

32. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý žalobe v celom rozsahu vyhovel a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

33. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o spotrebiteľskom
úvere absentuje náležitosť, a to že zmluva neobsahuje v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. f) dobu trvania
zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, písm. g) celkovú výšku a konkrétnu menu
spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, ako aj písm. j) ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v

čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zák. č. 129/2010 Z. z.

34. Odvolací súd poukazuje na to, že interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou
tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva,
čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom

prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a
významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem
je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Pre výklad právneho
predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako tovyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa
pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy.

35. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 (v odseku 20) v spojení s § 9 zákona o spotrebiteľských
úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte
pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe
ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť
pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť

na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané
informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ
môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií
pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za
následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre

dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie.

36. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru odvolací súd má za to, že termín (konečnej splatnosti)
nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť podľa odvolacieho súdu zásadne
vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok,

resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy. Dikcia zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby termín
konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený určito, jasne, zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve
o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej zmluvy pojem „doba trvania úveru" a termín „konečná
splatnosť" vôbec neuvádza, pričom doba trvania úveru a konečná splatnosť sú dva rozdielne pojmy.
Navyše aj keď Zmluva obsahuje pojem lehota splatnosti ako údaj je uvedené 60 mesiacov po poskytnutí

úveru, a to do 15 dňa v poslednom mesiaci. Z obsahu zmluvy však jasne nie je vyjadrené, ktorý je to
deň, kedy má byť úver poskytnutý, preto aj z toho dôvodu je údaj termín konečnej splatnosti nejasný
a nezrozumiteľný.

37. Aj keď len na základe absencie údaja o termíne konečnej splatnosti úveru je zmluva v zmysle vyššie

uvedeného bezúročná a bez poplatkov, pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje i so záverom
súdu prvej inštancie, že výška RPMN (ako údaj vyžadovaný podľa § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010
Z. z.) v zmluve nezodpovedá zákonným náležitostiam. RPMN má byť uvedené jednoznačne a určito. V
tomto smere nemožno ako odôvodnenie takejto absencie jednoznačnej RPMN akceptovať poznámku v
úverovej zmluve, že výška RPMN je závislá na dni poskytnutia úveru. Takáto poznámka totiž ignoruje

súvislosť § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. s ďalšími ustanoveniami uvedeného zákona. Už
zo samotného § 9 ods. 2 písm. j) totiž vyplýva, že RPMN sa má uviesť na základe údajov platných ku
dňu uzavretia zmluvy. Ďalej časť II prílohy č. 2 cit. zákona obsahuje viacero predpokladov, za ktorých
sa má RPMN vyčísliť aj pri úveroch, pri ktorých presný dátum jeho poskytnutia nie je uvedený. Napr.
podľa písm. a) tejto časti, ak zmluva umožňuje čerpať úver ľubovoľne, považuje sa za vyčerpaný v plnej

výške okamihom uzavretia zmluvy. Podobne písm. c) tejto časti upravuje spôsob výpočtu RPMN pre
prípad ľubovoľného čerpania s obmedzeniami. Z uvedených ustanovení tak vyplýva, že zákonodarca si
bol vedomý ťažkostí, ktoré vznikajú pri vyčíslení RPMN pri úveroch čerpaných vo vopred neurčený deň.
Napriek tomu však požiadavku na jej uvedenie v § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. ustanovil,
a práve preto v uvedených ustanoveniach prílohy upravil postupy na prekonanie týchto ťažkostí. Preto

poznámka v zmluve o nemožnosti určenia presnej RPMN je nesprávna.

38. Súd prvej inštancie správne konštatoval aj tú skutočnosť, že do celkovej čiastky splatnej
spotrebiteľom mal byť zahrnutý aj poplatok za vedenie účtu. Preto údaj uvedený v zmluve ako celková
čiastka splatná spotrebiteľom vo výške 2.993,40 eur je nesprávna, v neprospech spotrebiteľa, preto je

možné konštatovať aj absenciu náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z.

39. Pokiaľ ide o ďalšiu náležitosť zmluvy a to podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, tu odvolací súd uzatvára,
že odvolacia námietka žalovaného bola dôvodná.

40. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica")
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadneporadie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

41. Európsky súdny dvor v rozsudku z 09.11.2016 vo veci C 42/15 HomeCredit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h)

stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i) Smernice a článku
10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek
počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom
Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.

PokiaľideozmluvypatriacedopôsobnostiSmernice,členskéštátybynemaliukladaťzmluvnýmstranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky

bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

42. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ sa uvádza, že predložený návrh zákona „je

svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského
právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci
vnútorného trhu Spoločenstva". V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ sa konštatuje,
že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom

rozsahu.

43. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 ZoSÚ sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany spotrebiteľa v
zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch
a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku,

menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť
zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si
povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).

44. Cit. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva
článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky
vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia" (článok
10 ods. 2 písm. h) Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia". Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý

zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ, bolo transponovať Smernicu v celom
rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice.

45. V rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 v obdobnej veci eurokonformným

výkladom predmetného ustanovenia ZoSÚ, ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný,
dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach
(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚuvádza pojmy „výška", alebo „počet" či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je za použitia
eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje.

46. Je pravdou, že do vydania uznesenia NS SR z 22.02.2018 č. k. 3Cdo 146/2017 odvolací súd
prezentoval vo svojich rozhodnutiach právny názor, ktorý uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
v súvislosti s výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. Bolo však nevyhnutné, v záujme
právnej istoty prispôsobiť sa rozhodovacej praxi prevažujúcej časti senátov NS SR, ktorí prezentujú

odlišný výklad uvedeného ustanovenia zákona tak, ako ho uvádza žalovaný vo svojom odvolaní.

47. S poukazom na právne a teoretické východiská, s odkazom na aktuálnu judikatúru, podľa názoru
odvolacieho súdu potom predmetná úverová zmluva obsahuje obligatórnu náležitosti v zmysle § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nakoľko však záver
súdu prvej inštancie v tom, že náležitosť zmluvy nie je v súlade s § 9 ods. 2 písm. f), j) a g) je správny,

táto náležitosť nie je v zmluve uvedená dostatočným spôsobom, uvedené spôsobuje bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru, takže záver súdu prvej inštancie ohľadne povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi
rozdiel medzi poskytnutou sumou žalobcom a sumou, ktorú mal uhradiť je správny.

48. Žalovaný však v predmetnej veci vzniesol námietku premlčania, keď súd prvej inštancie uzavrel,

že nárok žalobcu nie je premlčaný. Poukázal pritom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2010 zo
dňa 28.09.2011.

49. Základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli

po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky

premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci
súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia a pod. (por. rozsudok

NS SR sp. zn. 3Cdo 145/2007 z 24.10.2005).

50.Vprípadepremlčaniaprávapribezdôvodnomobohateníjevustanovení§107ods.1,2Občianskeho
zákonníka stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Subjektívna
premlčacia doba je dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná, keď bezdôvodné obohatenie

vzniklo z neúmyselného konania (z nedbanlivosti) alebo desaťročná, ak bezdôvodné obohatenie
bolo spôsobené úmyselne. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým subjektívna premlčacia doba
plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik
bezdôvodnéhoobohateniaato,ktosanajehoúkorbezdôvodneobohatil,priobjektívnejpremlčacejdobe
je pre začiatok jej plynutia rozhodujúci deň, kedy skutočne (fakticky) došlo k získaniu bezdôvodného

obohatenia. Obe premlčacie doby sú nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí
priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a
subjektívnejpremlčacejdobyvšakplatízásada,želehotasosubjektívnestanovenýmzačiatkomnemôže
skončiť neskôr ako lehota s objektívne stanoveným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou.

51. Žalobca argumentoval tým, že pokiaľ žalovaný ako profesionál v oblasti poskytovania úverov
považuje svoje zmluvy, ktoré sám vytváral, za súladné so zákonom, nie je možné, aby spotrebiteľ mal
mať vedomosť o tom, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, čo je okolnosťou podstatnou na vznik
bezdôvodného obohatenia. Rozhodujúcim okamihom pre vznik subjektívnej vedomosti je kedy žalobca
zistil, že na Zmluvu plniť nemal, nie že plnil.

52. S uvedenou argumentáciou sa však odvolací súd nestotožňuje. Najvyšší súd ČR v rozsudku z
9.12.2009 sp. zn. 28 Cdo 3166/2009 dospel k záveru: „Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby pre vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný deň, keď sa oprávnenýskutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Vyžaduje sa skutočná (preukázaná) vedomosť oprávneného a teda nestačí, že mal možnosť sa
potrebné skutočnosti dozvedieť aj skôr." Touto vedomosťou pritom ustanovenie § 107 ods. 1 OZ

nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie vyvodiť (obdobne aj napr. rozhodnutie NS ČR zo dňa 29.3.2007, sp. zn.
528/2006, rozhodnutie NS ČR zo dňa 27.3.2007, sp. zn. 33 Odo 306/2005. Obdobne aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 67/2011, uverejnené v Zo súdnej praxe č. 3/2013
pod publikačným č. 22/2013, sp. zn. 5Cdo 121/2009, uverejnené v ASPI, sp. zn. 3Cdo 169/2017,

uverejnené na web stránke najvyššieho súdu, tiež sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22.5.2019).

53. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, avšak doteraz zistený
skutkový stav je nepostačujúci pre rozhodnutie vo veci, bolo dôvodným rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie.

54. Odvolaciemu súdu z vyššie uvedených dôvodov neostávalo iné, než v záujme zachovania
práva účastníkov konania na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci
vykonávanie základného dokazovania, dostatočné právne posúdenie veci a vypracovanie rozhodnutia
s odôvodnením zodpovedajúcim úprave v § 220 ods. 2 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona, vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

55. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie za účelom zistenia
úhrad jednotlivých splátok po tom, ako došlo k zaplateniu poskytnutého úveru vo výške 1.600 eur a
s prihliadnutím na vyššie uvedený právny názor posúdiť začiatok plynutia premlčacej doby u každej

takejto uhradenej sumy, ktorou už žalobca plnil nad rozsah zmluvy. S prihliadnutím na začiatok plynutia
subjektívnej lehoty posúdi následne v ktorých prípadoch splátok (to je v akej výške) (je) nie je žalovaný
nárok premlčaný a až následne vo veci rozhodne.

56. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením

skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo uplatňovanej

pohľadávky.

57. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 CSP).

58. Uvedené rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).