Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. december 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoKR/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113216033
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2113216033.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobkyne: V. U., rod. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XX, A., zastúpená advokátom: JUDr. Roman Hošovský, Mikulášska 1/a, 811 01 Bratislava,
proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, Sladovnícka 13, Trnava, správca úpadcu Trnavské
automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 00 009 199,
o vylúčenie majetku zo súpisu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
36Cbi/11/2018-217 zo dňa 17.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyni súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vylúčil zo súpisy všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody,
š. p. v likvidácii nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX, k. ú. A., parc. č. 8673/3 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1838 m2 a parc. č. 8673/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 942 m2 a
žalobkyni priznal voči úpadcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhala

vylúčenia predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty žalovaného úpadcu. Argumentovala tým,
že nehnuteľnosti nadobudla darovacou zmluvou zo dňa 19.03.2012 od syna D. U., ktorý ich kúpil
od JUDr. Dušana Pohoveja, správcu konkurznej podstaty Trnavských automobilových závodov, a.s.
v likvidácii, Trnava. Na majetok Trnavských automobilových závodov, š.p. v likvidácii Trnava ale bol
vyhlásený uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 25K/2/2007-70 dňa 12.09.2007 konkurz a žalovaný
dňa 11.12.2012 vyzval žalobkyňu podľa § 78 zák. č. 7/2005 Z.z. na preukázanie vlastníctva k týmto
nehnuteľnostiam, keď podľa tvrdenia žalovaného neprešli do vlastníctva TAZ a.s., pretože neboli

zahrnuté do privatizačného projektu o prechode majetku z vlastníctva TAZ, š.p. na Fond národného
majetku SR. Uvedený prevod je tak neplatný a absolútne neplatnými sú aj všetky nasledujúce právne
úkony a prevody, preto podľa žalovaného žalobkyňa ani jej syn nemohli nadobudnúť vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam a správca TAZ, š.p. v likvidácii ich zaradil do súpisu majetku úpadcu s
poznámkou, že ide o sporný zápis. Na základe týchto skutočností sa žalobkyňa vylučovacou žalobou
domáha vylúčenia nehnuteľností zo súpisu a poukázala na to, že pri uzatvorení zmluvy medzi jej synom
a TAZ a.s. Trnava konal syn v dobrej viere a bol dobromyseľný v tom, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré

kupuje sú vo vlastníctve TAZ a.s., správca TAZ, a.s, ktorý ich predával, je oprávnený s týmto majetkom
nakladať. Nehnuteľnosti sa predávali verejnou súťažou, ponuky boli zverejnené v tlači a na dostupných
verejných miestach. V katastri nehnuteľností boli vedené ako vlastníctvo TAZ, a.s v likvidáciia, z toho
dôvodu i zapísané do konkurznej podstaty TAZ a.s. Trnava v likvidácii ako predávajúceho, pričomkupujúci D. U. o privatizačnom projekte nemal žiadnu vedomosť. Pri nadobudnutí nehnuteľnosti bol
dobromyseľným predchodcom žalobkyne a vlastníctvo k nim žalobkyňa riadne nadobudla. Na podporu
svojho tvrdenia poukázala na právnu úpravu uvedenú v ust. § 93 ods. 3 zák. č. 7/2005, podľa ktorej

jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníctva je i prevod od úpadcu, ktorý nebol vlastníkom kúpenej
veci nevlastníka, ako výnimku so zásady nemo plus iuris a teda syn žalobkyne nadobudol nehnuteľnosti
v súlade so zákonom.

3. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam a súpisovým zložkám právnymi predchodcami žalobkyne sú absolútne neplatné,
pretože už spoločnosť TAZ a.s. v likvidácii ako právny predchodca odvodzovala svoje domnelé
vlastníctvo od úpadcu. Žalovaný poukázal na chronológiu úkonov, ktoré sa týkali sporných nehnuteľností
a vychádzali z rozhodnutia č. 329/92 o schválení privatizačného projektu úpadcu podľa zák. č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Okrem toho uviedol, že nehnuteľnosti nemohla
žalobkyňa nadobudnúť ani vydržaním, pretože nedošlo k uplynutiu 10 ročnej vydržacej lehoty a domnelé

vlastníctvo nadobudla darovacou zmluvou v roku 2012 od svojho právneho predchodcu , ktorý domnelé
vlastníctva nadobudol v roku 2006 od TAZ a.s. v likvidácii, za ktorú v právnych vzťahoch vystupoval
správca Dušan Pohovej, u ktorého nebola dobromyseľná držba nehnuteľnosti, keďže medzi úpadcom
a spoločnosťou TAZ a.s. v likvidácii sa vedie na Okresnom súde Trnava konanie o určenie vlastníckeho
práva aj k sporným nehnuteľnostiam. JUDr. Dušan Pohovej ako správca úpadcu TAZ a.s. v likvidácii

rozpredával nehnuteľnosti, ktoré v čase predaja boli predmetom súdnych konaní, čím bolo vlastnícke
právo TAZ a.s. v likvidácii spochybnené, preto nemožno do oprávnenej držby žalobcu započítať držbu
právneho predchodcu TAZ a.s. v likvidácii.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 36Cbi/16/2013-72 zo dňa

14.05.2014, ktorý bol rozhodnutím odvolacieho súdu č.k. 21CoKR/16/2014-113 zo dňa 24.11.2015 v
časti zamietnutej žaloby potvrdený. V dovolacom konaní NS SR uznesením č. k. 5Obdo/43/2016-149
zo dňa 29.11.2016 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd
uznesením č.k. 21CoKR/1/2017-173 zo dňa 29.03.2018 zrušil rozsudok prvoinštančného súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení dal do pozornosti súdu uznesenie Ústavného súdu

SR vydané pod sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 s tým, aby pri rozhodovaní súd vychádzal zo
zásad a princípov, ktoré vyslovil v uvedenom rozhodnutí Ústavný súd SR.

5. Žalovaný v stanovisku podanom v rámci vyjadrenia k veci poukázal na to, že okrem uznesenia ÚS
SR I.ÚS 549/2015 bolo vydané Ústavným súdom SR i uznesenie sp. zn. I.ÚS 239/2016-14 zo dňa

20.04.2016, v ktorom ten istý senát Ústavného súdu SR zastáva opačný názor k otázke možnosti
nadobudnúť nehnuteľnosť od nevlastníka. Podľa neho sa takýto nadobúdateľ nemôže stať vlastníkom
a ÚS SR zdôraznil, že dobrá viera nového nadobúdateľa od nevlastníka je rozhodná iba v otázke
oprávnenej držby, z čoho vyplýva, že Ústavný súd SR rozhodol odlišne pri posudzovaní otázky
nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka a otázky dobrej viery. V takom prípade, pri použití testu

proporcionality, priznáva vyššiu právnu ochranu nadobúdateľovi nehnuteľnosti od nevlastníka v dobrej
viere, že tieto nehnuteľnosti nadobúda od vlastníka, v inom prípade sa ale na dobrú vieru neprihliada. K
uvedenému poukázal žalovaný i na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa 27.02.2013, podľa
ktorého princíp ochrany dobrej viery nového vlastníka môže prelomiť princíp ochrany práv a pôvodného
vlastníka iba výnimočne, ak je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nový vlastník je dobromyseľný,

pričom je potrebné vziať do úvahy, že i NS SR zdôrazňuje, že dobrá viera nového nadobúdateľa musí
byť hodnotená veľmi prísne.

6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, vypočul strany sporu, oboznámil sa s listinnými
dôkazmiaustálilskutkovýiprávnystav.Súdzistil,žepredmetomzápisunaLVč.XXXXsúparc.č.8673/2

a8673/3,priktorýchjezapísanápoznámka:P23/02-nanehnuteľnostiparc.č.8673/3,8522/20,8522/21,
8380/1- športový areál- č.k. 68Cbi/10/00, návrh na vydanie predbežného opatrenia zákazu nakladania s
nehnuteľnosťami. Podané na KS Bratislava 30.1.2002, žalobca TAZ, š.p. v likvidácii, Trnava, Paulínska
20, žalovaný TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84- v-z- 422/06, v.z. 1463/09, -3690/14, -4180/14,
-4491/14, -7739/14“ a „Z 1991/02: na parc. č. 8673/3, 8522/20, 8522/21- admin. budova VVZ- OS Trnava

13C 279/99-65 - Uznesenie- predbežné opatrenie zo dňa 14.12.1999- zákaz nakladania s nehnuteľ.,
žalobca TAZ š.p. v likvidácii, Uznesenie OS Trnava 13C279/99-176 právoplat. 31.10.2001- prerušenie
konanie do právopl. ukončenia veci č.k. 3K 105/99- v.z. 4486/02, v.z. 1463/09“. Kúpnou zmluvou zo dňa
24.10.2006, ktorú uzatvoril JUDr. Dušan Pohovej ako správca konkurznej podstaty TAZ, a.s. v likvidáciiako predávajúci a D. U. ako kupujúci podľa § 588 a nasl. Obč. zák. kupujúci nadobudol nehnuteľnosti vo
výlučnom vlastníctve predávajúceho a to parc. č. 8673/5 vo výmere 942 m2 - zastavané plochy (dvor),
ktorá bola vytvorená z parc. č. 8673/2 vo výmere 2544 m2 zapísaná na LV č. XXXX Správy

katastra Trnava za kúpnu cenu 440.000 Sk a parc. č. 8673/3 vo výmere 1838 m2 - zastavané plochy a
nádvoria zapísaná na LV č. XXXX Správy katastra Trnava za kúpnu cenu 857.600 Sk.

7. Základom súdneho rozhodnutia zostalo posúdenie, či žalobkyňa svoje právo vylúčiť zapísaný majetok

zo súpisu úpadcu uplatňuje dôvodne. Žalobkyňa vlastníctvo k týmto pozemkom nadobudla darovacou
zmluvou uzatvorenou s D. U., ktorý je jej synom dňa 19.03.2012, ktorý tieto nehnuteľnosti kúpil od
správcu JUDr. Dušana Pohoveja úpadcu TAZ a.s. v likvidácii.

8. Prvoinštančný súd z hľadiska právneho posúdenia poukázal na právnu úpravu uvedenú v § 1, § 2,
§132, § 37 Obč. zák. v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 78 ods. 2, 3 zák. č. 7/2005 Z.z. a § 27 ods. 2

zák. č. 328/1991 Zb., ktorý bol platný a účinný v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa 15.02.2000 s tým,
že procesne postupoval podľa čl. 8 C.s.p. a § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 C.s.p.

9. Súd zdôraznil, že pri rozhodnutí o veci vzal do úvahy právny názor ÚS SR uvedený v uznesení
č. I.ÚS/549/2015 zo dňa 16.03.2016 a názor odvolacieho súdu. Rozhodnutie o privatizácii podľa zák.

č. 192/1991 Zb. je síce rozhodnutím štátu, ale nie ako nositeľa verejnej moci, ale ako dovtedajšieho
vlastníkaprivatizovanéhomajetku,ktorérozhodnutiealenepodliehažiadnejkontrolnejprávomocisúdov.
Ak uvedený majetok od štátu prostredníctvom FNM SR získala spoločnosť TAZ, a.s., ktorá v rámci
speňažovania ho previedla na kupujúceho D. U. a tento neskôr na žalobkyňu darovacou zmluvou, je
potrebné právnemu predchodcovi žalobkyne ako i žalobkyni poskytnúť ústavou garantovanú právnu

ochranu vlastníckeho práva, ak by sa prípadne i zistilo, že predmetné nehnuteľnosti právny predchodca
žalobkyne nadobudol pri prevode od nevlastníka. Prvoinštančný súd dal do pozornosti, že i keď
Občiansky zákonník explicitne neupravuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bez výnimky
tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu automaticky znamená neplatnosť zmluvy o

prevode. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, ak ho nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
tiež ochrana, v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore
s poňatím materiálneho právneho štátu. K tomuto názoru poukázal súd i na nálezu Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. III.ÚS 247/14 z 28.1.2016, v zmysle ktorého treba poskytnúť ústavnoprávnu
ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi, ktorý svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným

v katastri nehnuteľností odvodzoval od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne
neplatným. Nevyhnutým predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú je súd povinný dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne
okolnosti každého prípadu. Ak takáto osoba bola v dobrej viere, zakladá sa tým poskytnutie ochrany
jej vlastníckemu právu. Ústavný súd SR nepredpísal, k akým zisteniam má súd v konaní po náležitom

preskúmaní dobrej viery dospieť, ale je nesporné, že musí dobrú vieru nadobúdateľa skúmať a na ňu
pri meritórnom rozhodnutí prihliadať.

10. V súvislosti s vyššie uvedeným prvoinštančný súd skúmal dobrú vieru a dobromyseľnosť u
obdarovanej pri nadobudnutí daných nehnuteľností do vlastníctva a zameral sa

na konkrétne skutkové okolnosti tohto prípadu. Nevyhnutným predpokladom pre originárny spôsob
nadobudnutia vlastníctva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú súd posudzoval práve vzhľadom na
individuálne okolnosti prípadu a vzniknutú situáciu. Pre konanie označil súd za rozhodujúce preukázanie
platného nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyňou, ktorá ich nadobudla darovacou zmluvou od
darcuD.U.,ktorývyhlásil,žejeichvýlučnýmvlastníkom. Včasedarovaniabolinehnuteľnostivedenéna

LV. č. XXXX z ktorého je preukázané, že ako ich výlučný vlastník je vedený D. U., ktoré ich nadobudol
na základe kúpnych zmlúv v roku 2006. Na predmetnom LV č. XXXX nie je zapísaná žiadna poznámka,
resp. záznam, ktorým by mohlo byť spochybňované vlastnícke právo darcu k daným nehnuteľnostiam, z
čoho súd ustálil, že žalobkyňa bola dobromyseľná v tom, že získava nehnuteľnosti od vlastníka a
súd nezistil absolútne žiadnu skutočnosť, ktorá by objektívne mohla spochybňovať túto jej dobrú vieru.

Žalobkyňa nebola schopná nijako sa dozvedieť o okolnostiach prevodu nehnuteľnosti od prípadného
nevlastníka a tak pri poskytnutí ústavnoprávnej ochrany mal súd za to, že žalobkyňa platne nadobudla
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom daného konania.11. Súd prvej inštancie posudzoval nielen skutočnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností
žalobkyňou, ale sa zameral i na konkrétne okolnosťami nadobudnutia nehnuteľností darcom D.
U.. Súd prvej inštancie konštatoval, že v posudzovanej veci nebolo bez pochybností zistené ani

preukázané, že by predávajúca TAZ a.s. v likvidácii nebola vlastníkom prevádzaných nehnuteľností , a
ak by aj vlastníkom nebola, je rozhodujúce skúmať dobrú vieru a dobromyseľnosť kupujúceho D. U. pri
nadobúdaní daných nehnuteľností do vlastníctva a práve k tomu vziať do úvahy individuálne skutkové
okolnosti.

12. Žalovaný dobromyseľnosť žalobkyne a jej právneho predchodcu spochybňoval odkazom na
existenciu poznámky a záznamov na LV č. XXXX. K tejto námietke prvoinštančný súd po oboznámení
sa s výpisom LV č. XXXX zistil, že pôvodne boli na ňom vedené nehnuteľnosti parc. č. 8673/2, (z
ktorej bola vytvorená parc. č. 8673/5) a parc. č. 8673/3. Na tomto liste vlastníctva sú zapísané
poznámky, ako je uvedené v odseku 6. tohto rozhodnutia, ale zo samotného textu, obsahu poznámky
a záznamu nemožno dospieť k pochybnostiam o dobromyseľnosti právneho predchodcu

žalobkyne D. U. pri nadobúdaní daných nehnuteľností. Prvoinštančný súd uviedol, že z textu poznámky
„P2 3/02“ vôbec nie je zrejmé, aké prípadné súdne konanie vo veci samej by malo prebiehať na
súde, čo by malo byť predmetom tohto konania, či ide napr. o určenie vlastníctva prevádzaných
(evidovaných) nehnuteľností a pod.. Z poznámky „P2 3/02“ vyplýva len že ide o „návrh“ na vydanie
predbežného opatrenia, nie rozhodnutie o predbežnom opatrení a už vôbec nie rozhodnutie vo veci

samej. Z poznámky nevyplýva ako bol návrh súdom posúdený, či mu bolo ako dôvodnému vyhovené
alebo nie. Zo záznamu „Z 1991/02“ síce vyplýva, že bol uložený predbežným opatrením zákaz nakladať
s nehnuteľnosťou, tak zo znenia poznámky nemožno zistiť, či sa predbežné opatrenie dotýka len
„admin. budovy“ na parc. č. 8673/3 (a ďalších) alebo aj samotnej parcely. Parc. č. 8673/3 bola kúpnou
zmluvou z roku 2006 prevedená, katastrom bol tento prevod schválený, tak je zrejmé, že obmedzenie

predbežným opatrením sa predmetnej parcely ani nedotýkalo. Poznámka na liste vlastníctva má len
informatívny charakter, nezakazuje a neobmedzuje dispozíciu vlastníka evidovaného a zapísaného na
liste vlastníctva si nehnuteľnosťami a aj z tohto dôvodu (žiadneho zákonného obmedzenia - plomby )
sa práve právny predchodca žalobkyne D. U. mohol len dobromyseľne domnievať, že vlastnícke právo
predávajúceho TAZ a.s. v likvidácii nie je nikým spochybnené. Naviac predmetná poznámka a zápis

súvisia iba s parc. č. 8673/3 a nie parc. č. 8673/5 (resp. v tom čase parc. č. 8673/2).
Súd akceptoval i námietku žalobkyne, ktorá poukázala na to, že stav nehnuteľností evidovaný na
pôvodnom list vlastníctva č. 6035 je značne neprehľadný, nezrozumiteľný, poznámka ako i záznam
sú najprv zapísané, následne čiastočne preškrtnuté ako zrušené, potom je tam poznámka „PLATÍ“
čo všetko preukazuje ťažkú orientáciu zaevidovaného stavu. Súd k posudzovaniu dobromyseľnosti

zdôraznil, že právny predchodca žalobkyne D. U. nehnuteľnosti nadobúdal od úpadcu zastúpeného
pri právnom úkone osobitým subjektom - správcom konkurznej podstaty predávajúceho úpadcu JUDr.
Dušanom Pohovejom, u ktorého sa predpokladá náležitá odbornosť, starostlivosť a kvalifikovanosť pri
predaji, speňažovaní prevádzaných nehnuteľností (majetku úpadcu) a o prevode nehnuteľností bolo
rozhodnuté naviac aj opatrením Krajského súdu v Bratislave ako konkurzného súdu dozorujúceho súlad

konkurzného konania (teda aj prevodu, speňažovania majetku úpadcu). Konkurzný súd odporučil predaj
nehnuteľností majúc za to, že úpadca je skutočným vlastníkom predávaných nehnuteľností. Súd tak
všetky vyššie uvedené osobitosti a špecifické okolnosti daného prípadu vzal do úvahy a dospel k záveru,
že nespochybňujú dobrú vieru právneho predchodcu žalobkyne v to, že nadobúda nehnuteľnosti od
vlastníka, ktorého vlastníctvo nebolo v čase prevodu spochybňované.

13. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko i k rozhodovacej praxi a k právnym názorom, ktoré vyslovili
vo svojich rozhodnutiach Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR a ktorými žalovaný argumentoval.
Prvoinštančný súd zdôraznil, že v danej veci nerozhodol v rozpore s rozhodovacou praxou a právnym
názorom súdov, pretože dobromyseľnosť nadobudnutého vlastníctva od nevlastníka posudzoval v tomto

konkrétnom za preukázania individuálnych skutočností dôsledne a prísne ako výnimku, nie pravidlo,
pričom rešpektoval i zásadu „nemo plus iuris“, od ktorej sa možno výnimočne odkloniť, ako je tomu v
tomto prípade. Zdôraznil, že v tejto problematike došlo k určitému posunu i v rámci doterajšej judikatúry
Ústavného súdu SR s prihliadnutím na zásadu ochrany osoby, ktorá urobila právny úkon s dôverou
v určitý skutkový stav, ktorý má strana prezentovaný stranou druhou, navyše s prihliadnutím najmä

na údaje zverejnené štátom v príslušnej evidencii, ktorú zastrešuje k tomu príslušný orgán verejnej
moci (kataster nehnuteľnosti, súd a pod.). Kľúčovým prejavom princípu právnej istoty, ktorý sa odvíja
od princípov právneho štátu je i princíp dobrej viery, ktorým sa chráni účastník súkromnoprávnych
vzťahov a v takom prípade nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť poskytnutá širšia ochrana,pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť svojim vlastníctvom istý, čo je v rozpore s chápaním
materiálneho právneho štátu.

14. Žalovaný opakovane označoval konanie žalobkyne a jej právneho predchodcu za nedobromyseľné
a to v súvislosti s predávajúcou TAZ a.s. v likvidácii, ktorá spoločnosť konala prostredníctvom správcu
a ktorý v tom čase mal vedomosť o tom, že je spochybňované vlastníctvo daného majetku a vedú sa
súdne spory. Súd uviedol, že skúmanie posudzovanie dobromyseľnosti konania správcu
JUDr. Dušana Pohoveja pri predaji majetku nie je absolútne relevantné a malo by význam iba pri

posudzovaní vydržaním, pri ktorom by sa posudzovalo plynutie zákonnej vydržacej doby a
oprávnenosť držby všetkými nadobúdateľmi. V priebehu konania žalobkyňa nadobudnutie vlastníctva
vydržaním už nepreukazovala a tvrdila, že ako dobromyseľná obdarovaná nadobudla vlastnícke právo
k spornému majetku platne na základe darovacej zmluvy. Pre uvedené tvrdenie sa už súd podmienkami
vydržania nezaoberal a nezaoberal sa z tohto dôvodu ani aplikáciou § 93 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z..
Žalovaný vylučoval možnú dobromyseľnosť i s poukazom na blízky príbuzenský vzťah žalobkyne ako

matky darcu D. U., ale k tomu neuviedol žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by mal blízky príbuzenský
vzťah vzbudzovať pochybnosti o dobromyseľnosti žalobkyne pri nadobúdaní nehnuteľností od syna
ako darcu. Súd uviedol, že blízky príbuzenský vzťah sám o sebe bez ďalšieho žiadne pochybnosti o
dobromyseľnosti obdarovanej nevzbudzuje a žalobkyňa priznala, že od darcu bola stručne informovaná,
že nehnuteľnosti nadobudol kúpou, o proces privatizácie sa vôbec nezaujímala. Súd tak v závere

odôvodnenia rozhodnutia skonštatoval, že žalobkyňa v konaní uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju
zaťažovalo keď dostatočne hodnoverne preukázala existenciu vlastníckeho práva, ktoré vylučuje
zapísanie majetku do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu a tak súd sporné nehnuteľnosti zo súpisu
vylúčil.

15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. a procesne plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a
uložil úpadcovi povinnosť ich žalobkyni zaplatiť s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd až
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p. ).

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie (č.l. 231) a žiadal,
aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolateľ síce v odvolaní uvádza, že odvolaním napáda rozhodnutie Okresného
súdu Žilina, ale odvolací súd vzhľadom na ostatné uvedené označenia má za to, že ide o rozhodnutie

Okresného súdu Trnava.

17. Odvolacie argumenty odvolávajúci sa žalovaný označil poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ C.s.p. a zdôraznil, že žalobkyňu nemožno považovať za dobromyseľnú s prihliadnutím na
to, že nehnuteľnosti nadobudla na základe darovacej zmluvy, ktorú uzatvorila so synom, teda išlo o

prevod vlastníckeho práva medzi blízkymi osobami. Žalobkyňa žije so synom v spoločnej domácnosti
a pri prevode nehnuteľnosti medzi blízkymi osobami je potrebné posúdiť takýto prevod veľmi prísne,
ako vyplýva i z judikatúry Ústavného súdu SR. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS
549/2015 vyplýva, že dobromyseľný nadobúdateľ požíva väčšiu ochranu svojich práv oproti nedbalému
vlastníkovi, príp. ak dobromyseľný nadobúdateľ nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec

opustila vlastníkovi sféru a dostala sa na list vlastnícka prevodcu. Žalobkyňa ako blízka osoba s D.
U. ale mala objektívnu možnosť sa dozvedieť o tom, ako opustila vec vlastníkovu sféru, pričom i
Ústavný súd SR pracuje s možnosťou sa nejako dozvedieť, teda nezakladá rozhodnutie na tom, že
sa skutočne musel o týchto skutočnostiach dozvedieť. Pre uvedené rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia. D. U. nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pretože u

neho absentuje dobromyseľnosť, keďže v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv boli na LV č. XXXX zapísané
poznámky, ktoré sa týkali sporných nehnuteľností a informovali o zákaze nakladanie s nimi a tiež o
prebiehajúcom konaní o určenie vlastníckeho práva. Z týchto poznámok je zrejmé, že sa týkajúce
vecných práv k nehnuteľnostiam a je z nich možno usúdiť, že po podaní návrhu na vydanie predbežného
opatrenia si subjekt bude uplatňovať právo prostredníctvom žaloby. Podľa zák. č. 162/1995 Z.z. o

katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam účinnom v čase zápisu
predmetnej poznámky bola situácia riešená § 38 ods. 1 a 3 cit. Zák. a z poznámky týkajúcej sa návrhu
na vydanie predbežného opatrenia muselo byť nielen JUDr. Dušanovi Pohovejovi, ale aj D. U. zrejmé,
že úpadca už na súde inicioval konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ku ktorým malvlastnícke právo nadobudnúť kupujúci. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať za správny právny
názor konajúceho súdu, podľa ktorého nie je možné mať pochybnosti o dobromyseľnosti D. U., a že z
poznámky nie je zrejmé, o aké súdne konanie by sa malo jednať. Odvolateľ má za to, že konajúci súd

nepostupoval pri rozhodnutí o veci s prihliadnutím na na prísny výklad dobrej viery, ako bol viazaný a
ktorý je uvedený i v uznesení ÚS SR a je uvádzaný i v rozhodnutiach NS SR. Žalovaný si je vedomý, že
vo svojom vyjadrení zo dňa 23.07.2018 odkazuje na rozhodnutia NS SR, ktoré boli vydané pred vydaním
uznesenia ÚS SR, ktoré prvoinštančný súd použil, ale nimi chcel zdôrazniť a poukázať na rozhodovaciu
prax NS SR, aká bola pred vydaním predmetného nálezu. Okrem toho dáva do pozornosti i rozhodnutie

NS SR, ktoré bolo vydané po vydaní nálezu a to sp. zn. 3Cdo/223/2016 zo dňa 21.01.2017, v ktorom
vychádzal NS SR zo svojich predchádzajúcich rozhodnutí a v nich vyslovenom právnom názore, podľa
ktorého platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol a nemohol ho preto ďalej ani
platne previesť. Odvolateľ má za to, že konajúci súd musí reflektovať aj žalovaným uvádzanú judikatúru
vyšších súdnych inštancií, pretože nález nebol vydaný v tomto konaní a v predmetnej veci nebolo

vydané doteraz žiadne zjednocujúce stanovisko NS SR, pričom právne názory jednotlivých senátov NS
SR sa názorovo rozchádzajú.

18. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 19.11.2018 (č.l. 238) žiadala rozhodnutie ako vecne
správne potvrdiť s tým, že zo strany žalovaného nie sú uvedené v odvolaní žiadne nové skutočnosti,

ktoré neuvádzal aj v priebehu konania, a ktoré by mohla znamenať zmenu rozhodnutia. Poukázala na
svoje doterajšie vyjadrenia k samotnému prevodu nehnuteľnosti, ktoré nadobudla darovacou zmluvou
s tým, že údaje na LV č. XXXX sú vo vzťahu k nadobúdateľovi irelevantné, pretože i keby ich mal
jej právny predchodca k dispozícii, nebol by sa mohol v nich orientovať. Poukázala na situáciu, za
akej nadobúdal nehnuteľnosti jej syn a množstvo ďalších nadobúdateľov predmetných a podobných

nehnuteľností a považuje za otázne, či si mal dať urobiť pred nadobudnutím týchto nehnuteľností právnu
analýzu vecných práv k týmto nehnuteľnostiam a k osobám prevodcu a pod. Na uzatvorenie zmlúv o
prevode dotknutých nehnuteľnosti dal súhlas konkurzný súd, ktorý má záväzný charakter. Odvolateľom
poukazovanie na ust. zák. č. 162/1995 Z.z. a vyhl. č. 79/1996 Z.z. je nenáležité, pretože sa týkajú
žaloby o určenie vlastníckeho práva a nie návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Okrem toho

poukázala na postup žalovaného, ktorý pri viacerých prípadoch a takmer identických sporoch, uzatvoril
so žalobcami požadujúcimi vylúčenie zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu TAZ š.p. v likvidácii zmier,
uznal ich dobromyseľné nadobudnutie, a nevysvetlil „dvojaký meter“ pri posudzovaní dobromyseľnosti
pri ostatých nadobúdateľoch.

19. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného bola zo strany žalovaného podaná odvolacia
replika zo dňa 18.12.2018 (č.l. 253), ktorou zotrval na tvrdení, že žalobcu nemožno považovať za
dobromyseľnéhodržiteľaprávepreprevodvlastníckehoprávamedziblízkymiosobami,keďkonajúcisúd
nesprávne právne otázku dobrej viery posúdil, nedostatočne sa zaoberal práve sprísneným posúdením
veci v otázke dobrej viery. Zdôraznil, že ani Ústavný súd SR nedospel v podobných veciach k ustáleniu

rozhodovacej praxe, keď tým istý senát v rovnakom časovom období posúdil zásadu „nemo plus iuris“
ako relevantnú na právne posúdenie vlastníckych práv a v inom prípade ju za relevantnú nepovažuje.
ÚS SR priznáva silnejšie právne postavenie nadobúdateľovi vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od
nevlastníka len na základe dobrej viery, čo ale nemá žiadnu oporu v hmotnom práve podľa platného
Občianskeho zákonníka.

20. Na odvolaciu repliku žalovaného žalobkyňa oznámila, že odvolaciu dupliku nepodáva.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§379 a § 380
C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávaní (§385 ods.1 C.s.p.) keď dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

22. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej
tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Verejného vyhlásenia
rozsudku pred odvolacím súdom sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne.23.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.),
odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§

380 ods.2 C.s.p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní a
ktoré odvolací súd podradil pod ust. § 365 ods.1 písm. f/,h/ C.s.p.

24. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov

v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil
po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny
a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom,
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové

zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich
hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

25. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods.1 písm h/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci znamená, že pri právnom posúdení, ktoré

je činnosťou súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo
skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu,
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho
nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. Podľa § 387 C.s.p.
(1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
(3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní.

27. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený s
poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, zistené rozhodujúce skutočnosti a na prijaté závery.
Súdprvejinštancie vysvetlil,zakýchskutkovýchzistenívychádzal,akúprávnunormuavakýchdôvodov

aplikoval a ako ju interpretoval. Podľa názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie odpoveď na
všetky rozhodujúce argumenty podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, pričom nie je úlohou súdu
zaoberať sa všetkými námietkami, ktoré v priebehu konania účastníci uplatnia a dať na ne odpoveď. Súd
sa zaoberá len skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci kľúčové (ÚS SR sp. zn. II.US 410/06).
Čo je kľúčové pre rozhodnutie vo veci určuje súd a nie účastník konania.

28. V odvolaní žalovaný opakovane tak, ako i v konaní pred súdom prvej inštancie uvádza, že žalobkyňa
nemôžebyťpovažovanázadobromyseľnúdržiteľa,pretožesajednalooprevodmedziblízkymiosobami
a dobromyseľnosť absentuje i u D. U., pretože poznámka zapísaná na LV č. XXXX v čase uzatvorenia
kúpnych zmlúv informovala o zákaze nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na tomto liste vlastníctva

a o prebiehajúcom konaní o určenie vlastníckeho práva.

29. Odvolací súd k tejto argumentácii odvolateľa, ktorý akcentuje na prevod medzi blízkymi osobami,
pretože žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti od svojho syna poukazuje práve na rozhodnutie Ústavneho
súdu SR I.ÚS 549/2015, ktoré je označované za posun v judikatúre pri zaujatí postoja k otázke „nemo

plus iuris“. Uvedeným rozhodnutím ústavný súd zdôraznil, že i všeobecné súdy majú povinnosť pri
rozhodovaní zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti tak, aby sa dosiahlo spravodlivé
vyriešenie veci.30. Významnou skutočnosťou, ktorá v tomto prípade i podľa názoru odvolacieho súdu musí byť vzatá
do úvahy je nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam privatizáciou štátneho majetku podľa zák.
č. 92/1991 Zb., kedy štát nevystupuje ako nositeľ verejnej moci, ale ako vlastník majetku, ktorý len

mení jeho správu. Právny predchodca žalobkyne sporné nehnuteľnosti získal kúpnymi zmluvami od
akciovej spoločnosti, ktorá ich v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného
súdu predala. Pri tomto prevode ústavný súd zdôrazňuje práve potrebu poskytnúť ochranu vlastníckeho
práva tejto osobe i v prípade, ak by sa neskôr zistilo, že nehnuteľnosti prevádzal nevlastník. Týmto je
vyvrátené tvrdenie žalovaného, že právny predchodca žalobkyne D. U. nenadobudol vlastnícke právo

dobromyseľne. Právny predchodca žalobkyne tak nehnuteľnosti nadobudol dobromyseľne a tak nie je
relevantné sa ďalej zaoberať a skúmať dobromyseľnosť medzi žalobkyňou a jej právnym predchodcom.

31. K uvedenému je potrebné uviesť, že ani list vlastníctva č. XXXX (č.l. 49) nemožno označiť za
dokument, z ktorého by bolo možné nadobudnúť o pôvode vlastníctva seriózne informácie. Poznámky,
ktoré sú na ňom uvedené sú zmätočné, nejasné a nemožno ich vyhodnotiť ako informácie, ktoré

by mali oslabiť dobromyseľnosť nadobúdateľa. Odvolací súd pri tomto názore vzal do úvahy, že
kataster nehnuteľností nie je založený na takých zásadách, ktoré by umožňovali konať v jeho plnú
dôveru a bez pochybností o jeho obsahu, vzhľadom na vyvratiteľnú domnienku, čím takýto zápis
neplní základnú funkciu, ktorá sa od neho očakáva. Uvedené znamená, že argumentácia žalovaného
spojená so zápismi a poznámkami na liste vlastníctva nezakladá opodstatnenosť odvolania. K tomuto

odvolací súd poukazuje práve na okolnosti prevodu nehnuteľností, ktoré vychádzajú z aktu verejnej
moci a pri striktnom pridŕžaní sa princípu nemo plus iuris by v tomto prípade znamenali exemplárnu
nespravodlivosť.

32. V náleze I. ÚS 549/2015 -33 sa ústavný súd zaoberá dobromyseľnosťou len z hľadiska

nadobudnutia nehnuteľností od nevlastníka s dôrazom na individuálne okolnosti prípadu a najmä s
prihliadnutím na to, že pri nadobudnutí nehnuteľností konal nadobúdateľ v dobrej viere v konštitutívny
aktštátu(odsek17.uzneseniaÚSSR sp.zn.I.549/2015).Ústavnýsúdvrozhodnutízdôraznil,žepresun
správy majetku štátu zo štátneho podniku na akciovú spoločnosť nemožno sankcionovať absolútnou
neplatnosťou pre rozpor so zásadou nemo plus iuris, a ako ďalej uviedol ústavný súd, štátne organizácie

mali k veciam vo vlastníctve štátu iba právo hospodárenia a nie subjektívne vlastnícke právo, ktoré by
museli prevádzať scudzovacími zmluvami podľa Občianskeho zákonníka.(ods.12 nálezu).

32. Odvolateľ argumentujeajodkazomnasvojevyjadreniepodané vrámciprvoinštančnéhokonaniazo
dňa 23.08.2018 (odvolateľ mal zrejme na mysli podanie zo dňa 23.07.2018-č.l.205) v ktorom sa venoval

rozhodnutiam Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd ale odkaz na vyjadrenie, ktoré
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie strana sporu podala nepovažuje za odvolací dôvod.
Nad rámec uvedeného dáva odvolací súd do pozornosti odvolateľa, že uznesenie ÚS SR sp. zn. I.
ÚS 239/2016 zo dňa 20.04.2016 sa zaoberá otázkou nadobudnutia vlastníctva vydržaním v spojení s
dobromyseľnosťou a vychádza z inej skutkovej okolnosti, než je tomu v rozhodnutí I. ÚS 549/2015-33.

Rozhodnutia Najvyššie súdu SR, ktoré odvolateľ označil v odvolaní sp. zn. 3 Cdo 144/2010, sp. zn.
5 M Cdo 12/2011 boli vydané pred vydaním uznesenia ÚS SR sp. zn. 549/2015 a rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3 Cdo 223/2016, ktoré bolo vydané po náleze ÚS SR sp. zn. 549/2015 tiež vychádza z inej
skutkovej podstaty než je tomu v tomto konaní. Podľa odvolacieho súdu ale uvedené rozhodnutia NS SR
nepopierajú správnosť právneho názoru vyjadreného v tomto rozhodnutí v spojení práve s nálezom ÚS

SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 a nepovyšujú všeobecne dobromyseľnosť nad zásadu nemo plus iuris..

33.Odvolacie dôvody, na ktoré poukazoval žalovaný odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

34.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).