Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. december 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/92/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118205755
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118205755.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Gabriely

Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej, v spore žalobcu: M. Z., H.. X.X.XXXX, C. E. X, XXX XX
S., zastúpená JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35792752,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04
Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie 2.106,62 eura, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/95/2018-79 zo dňa 20.06.2019, takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok prvoinštančného súdu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 50 eur v lehote 3

dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením prvoinštančného súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a ž 3, § 53 ods. 5, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Zistil, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 24 Csp 44/2016-35 zo dňa 4.4.2017 v právnej veci
žalobkyne Dariny Mihálikovej, nar. 6.2.1957 proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. súd

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.106,62 eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia,
pričom zároveň priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 9.3.2018. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co
147/2017-64 zo dňa 15.2.2018 bol vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a žalobkyni
priznaný voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Uviedol, že úverová zmluva pôvodne uzavretá medzi stranami sporu dňa 30.10.2007 je spotrebiteľskou
zmluvou s poukazom na § 52 a násl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Žalovaný zneužil svoje

postavenie tým, že do zmluvy nezahrnul všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.
Bol právoplatne zaviazaný vydaním bezdôvodného obohatenia, čoho sa v inom konaní musela domáhať
žalobkyňa žalobou. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemábyť na jednej strane len odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá byť ani
nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu.
Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, súd viazaný právnym názorom a pokynmi odvolacieho

súdu v uznesení č.k. 17Co/25/2019-57 považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia
sumu 1.000 eur, a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovanej do práva žalobkyne. Ak by žalobkyňa
pôvodné konanie neiniciovala, jej reálna strata by predstavovala 2.106,62 eura, pričom poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co 53/2016 zo dňa 04.10.2016, podľa ktorého minimálna
výška primeraného finančného zadosťučinenia by mala byť nad 50 % sumy, o ktorú chcel dodávateľ

spotrebiteľa pripraviť. Nárok žalobkyne nemôže byť premlčaný (i keď pôvodný spotrebiteľský vzťah
vznikol ešte v roku 2007), pretože o bezdôvodnom obohatení bolo právoplatne v prospech žalobkyne
rozhodnuté až dňom 09.03.2018, teda je nutné od tohto momentu počítať plynutie premlčacej lehoty,
pričom žaloba bola doručená súdu 24.05.2018, teda nie mimo rámec 3-ročnej premlčacej lehoty.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa 255 ods. 1, 2 CSP.

3. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal jeho
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť, čo odôvodnil tým, že súd neuviedol na základe čoho posúdil
splnenie podmienok pre záver, že došlo k vzniku nároku na finančné zadosťučinenie. Z rozsudku
nevyplýva označenie porušeného práva alebo povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa. Účelom finančného zadosťučinenia bolo priznať spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil

alebo neuznal nejaké spotrebiteľské právo. Z obsahu rozsudku nevyplýva ani to, aké skutkové okolnosti
odôvodňujú posúdenie nároku a z akých dôkazov vyplývajú. Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný
aj čo do výšky finančného zadosťučinenia. V tomto smere súd neuviedol žiadne odôvodnenie. Aj keď
výška primeraného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu, táto úvaha nemôže byť ani svojvoľná a ani
nepreskúmateľná. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové

konanie, event. rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

4. Vo veci rozsudkom č.k. 16Csp 95/2018-34 zo dňa 27.11.2018 prvoinštančný súd o nároku žalobkyne
rozhodol. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a odvolací súd vo vyhovujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania uznesením č.k. 17Co 25/2019-57 zo dňa 9.4.2019 prvoinštančný rozsudok zrušil a

vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Predmetom odvolacieho prieskumu je v poradí druhé prvoinštančné rozhodnutie č.k. 16Csp 95/2018-79
zo dňa 20.6.2019. Preto bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 390 CSP rozhodnúť vo veci aj
napriek nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci prvoinštančným súdom.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP na nariadenom pojednávaní podľa
§ 385 CSP a zistil, že rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je správne a je potrebné ho zmeniť.

6. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorým je Slovenská republika viazaná. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia je tou časťou, v ktorej súd
vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon stanovuje

zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP) tak, aby z neho bola
zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť, spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z
pohľaduprávaneúspešnejstranynamietaťkonkrétneskutkovéaleboprávnezáverysúdupriuplatňovaní
opravných prostriedkov. Je nevyhnutné, aby text odôvodnenia nebol len popisný a formálny, ale aby
naopak obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom si neodporujú.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
akoajodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutiaauplatnenýmiodvolacíminámietkami,odvolacísúdzistil,
že napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v zmysle §
220 ods. 2 CSP, lebo výška priznanej náhrady primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1000
eur nie je preskúmateľná.

Odvolací súd nespochybňuje základ nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle
ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V tejto časti odvolací súd nepovažoval
uplatnené námietky vznesené žalovaným za dôvodné. Je nesporné, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 24Csp 44/2016-35 zo dňa 04.04.2017 žalobkyňa úspešne uplatnila svojnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.106,62 eura. Z jeho odôvodnenia v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co 147/2017-64 zo dňa 15.02.2018 je zrejmé, že
sporové strany uzatvorili zmluvu o úvere neplatne. Zmluva o úvere neobsahovala dojednanie úroku

ale len odmenu za poskytnutie revolvingu vo výške 26.637 Sk. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu
3.367,99 eura namiesto poskytnutej sumy 1.261,37 eura (rozdiel 2,106,62 eura). Z obsahu odôvodnenia
priznanejvýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavšakniejezrejmé,zakýchdôkazovazistených
skutkových okolností súd vychádzal pri posudzovaní rozsahu nároku žalobkyne hoci mu vec bola už raz
vrátená z rovnakého dôvodu.

Súd prvej inštancie ani po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie okrem poukazu na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co 53/2019 nijako bližšie nešpecifikoval a nekonkretizoval
skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok na polovicu z uplatnenej sumy.
V tejto časti preto odvolací súd považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný.

7. Podľa ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Podľa ust. § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak po a) rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a po b)
ak odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na

ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie

porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

8. V súvislosti s výkladom samotného pojmu úspešné uplatnenie práva zo strany spotrebiteľa sa
poukázalo na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Obdo/45/2012, zo dňa 24.06.2013, podľa ktorého pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek

problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje
záujem spotrebiteľa.

9. Z hľadiska výšky priznávaného primeraného finančného zadosťučinenia musí odôvodnenie priznanej
výšky byť presvedčivé, lebo výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri stanovení
výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane žalobcu
ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu
jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho

prostriedku ochrany.
Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých k
porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia
práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové
okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na
porušenie práv žalobcu zo strany žalovanej, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na
súde, ako aj s ohľadom na výšku nedôvodne požadovanej sumy žalovanou je priznanie finančného
zadosťučinenia plne dôvodné. Žalobkyňa na základe neplatne uzatvorenej zmluvy o úvere uhradila
žalovanej sumu 2.106,62.- eura, ktorú mu nebola povinná uhradiť. Tým žalobkyňa musel iniciovať

súdne konania na ochranu svojich spotrebiteľských práv, pričom samotné súdne konanie je stresujúcim
faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa však svoj nárok na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila len svojou úspešnosťou v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa neuviedla, a to ani v priebehu odvolacieho konania, či konaniežalovaného a následné vymáhanie bezdôvodného obohatenia súdnou cestou viedlo k vzniku aj iných
negatívnych dôsledkov v súkromnom a spoločenskom živote. Takýmito negatívnymi dôsledkami resp.
nepriaznivým okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovanej je

napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo
psychická záťaž a pod. Ako už odvolací súd viac krát uviedol, nie sú pochybnosti o tom, že spotrebiteľské
práva žalobkyne boli porušené a tak jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie, to však
neznamená, že jej patrí v takej výške ako sama požadovala alebo v sume minimálne jednej polovice
sumy, o ktorú by bez iniciovania súdneho konania prišla. Takýto ničím neodôvodnený názor neobstojí,

pretože pri určení výšky treba prihliadať na všetky okolností prípadu. Bolo povinnosťou žalobkyne
aspoň tvrdiť vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku, ako
ho pociťovala a prežívala, teda svoj nárok individualizovať.
V žalobe výšku nároku na primerané finančné zadosťučinenie odôvodnila výškou bezdôvodného
obohatenia žalovaného na jej úkor a aj na pojednávaniach zástupca žalobkyne iný argument neuviedol a
neuviedol ho ani odvolaciemu súdu. Preto odvolací súd ako jediný dôvod pri úvahe o výške uplatneného

nároku vychádzal len z hroziacej ujmy na strane žalobkyne, kde žalovaný by sa bezdôvodne obohatil na
jej úkor, ak by svoj nárok nebránila súdnou cestou. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací
súd je toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 50,- eur, ktorá
zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov.

Žalobkyňa neuviedla, ako situácia, že žalovanému uhrádzala bezdôvodne sumu 2.106,62 eura vplývala
na jej pocity, prežívanie, či konanie žalovaného malo na jej sociálnu situáciu vplyv a či absencia sumy
2.106,62 eur mala na jej finančnú bezpečnosť vážne dôsledky. Odvolací súd preto pri úvahe o výške
nároku ako jediný argument zohľadnil okolnosť, že žalobkyňa sa vydania bezdôvodného obohatenia
musela domáhať na súde. Preto považoval za primeranú výšku 50 eur. V prevyšujúcej časti ako

nedôvodnú súd žalobu zamietol (čo do sumy 950 eur).

10. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP. Hoci v súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil
Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) neobsahuje ust. § 142 ods. 3 OSP, zásadu úspechu vo veci

treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). Rovnaký
názor vyslovil Krajský súd v Trnave v rozsudku č.k. 10Co 191/2017 zo dňa 13.12.2017, v ktorom uviedol,
že “zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahysúdualeboodznaleckéhoposudku.Nejdeoprocesneneúspešnéhožalobcu,akmubolapriznaná
aspoň časť uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znalečnej činnosti.“ Žalobkyňu treba považovať
za plne úspešnú, keď mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia
vyplývajúca z tohto z jeho procesného úkonu závisela výlučne od úvahy súdu. V predmetnom konaní
výška priznaného finančného zadosťučinenia závisela nepochybne od úvahy súdu. Hoci bola výška
finančného zadosťučinenia odvolacím súdom znížená, žalobkyňa bola v konaní úspešná čo sa týka

nároku na jeho priznanie (čo do základu), a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd 1. inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262
ods. 2 CSP)

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.