Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/332/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717208704
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717208704.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.
Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti
žalovanému M. F., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom M. D. XXX, XXX XX M. D., o

zaplatenie 1.950,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 10Csp/108/2017-76 z 13. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) a vo výroku
o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.950,17 Eur,
úroky 1.589,29 Eur a úrok vo výške 24,90 % ročne zo sumy 1.950,17 Eur od 01. 06. 2017 do zaplatenia
maximálne však do sumy 708,06 Eur, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.950,17 Eur od
01. 06. 2017 do zaplatenia a bankové poplatky vo výške 3,32 Eur, to všetko v pravidelných mesačných

splátkach po 50,- Eur, pričom prvá splátka bude splatná k poslednému dňu kalendárneho mesiaca,
v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť a ďalšie splátky budú splatné vždy k poslednému dňu
príslušného kalendárneho mesiaca s tým, že ak žalovaný nezaplatí čo i len jednu splátku riadne a včas,
stáva sa splatným celý dlh (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) a žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (tretí výrok).

2. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že pokiaľ medzi Poštovou bankou, a. s. a
žalovaným bola uzavretá úverová zmluva majúca charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere (a súčasne
aj spotrebiteľskej zmluvy), na základe žalobcom predložených dôkazov považoval za dôvodný nárok v
rozsahu dlžnej istiny úveru vo výške 1.950,17 Eur, keďže úver bol poskytnutý vo výške 2.000,- Eur a na
istinu bola uhradená suma 49,83 Eur. Okresný súd tiež priznal nárok na riadny úrok vyčíslený žalobcom
na sumu 1.589,29 Eur, pričom ak si následne žalobca uplatnil aj nárok na zmluvný úrok vo výške 24,9 %

ročne zo sumy 1.950,17 Eur od 01. 06. 2017 do zaplatenia, tento bol síce dôvodný, ale s obmedzením
len do sumy maximálne 708,06 Eur, preto vo zvyšku žalobu zamietol. Okresný súd v tomto smere
uviedol, že žalobca ako veriteľ využil svoje právo a v dôsledku omeškania dlžníka vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru, čím mu vznikol nárok na vrátenie celej dlžnej sumy okamžite bez ohľadu na pôvodne
dojednanú splatnosť a zároveň nárok na zaplatenie úroku v celkovej dohodnutej sume počítanej až do
pôvodne dojednanej doby splatnosti úveru. Stotožnil sa s názorom, že by bol neudržateľným výklad,

v zmysle ktorého by po zosplatnení úveru mal veriteľ nárok iba na vrátenie nesplatenej časti istiny a
riadneho úroku vypočítaného k dátumu zosplatnenia úveru, lebo by to znamenalo neoprávnenú a ničímneodôvodniteľnúvýhodudlžníkanaúkorveriteľa,alenadruhejstraneokresnýsúdzastalnázor,ževýška
odplaty veriteľa dojednaná formou riadneho úroku z úveru, pokiaľ ide o jej celkovú výšku má byť určená
pri vzniku tohto úverového vzťahu a odplata takto určená nemá narastať z dôvodu omeškania dlžníka

s úhradou dlhu, resp. jednotlivých splátok. Okresný súd poznamenal, že ak by žalobca odvodzoval svoj
nárok na zaplatenie riadneho úroku z úveru bez časového obmedzenia až do zaplatenia istiny aj nad
rámec pôvodne dojednanej sumy, od ustanovenia bodu 6.9 obchodných podmienok tvoriacich súčasť
predmetnej zmluvy o úvere, toto zmluvné dojednanie sa netýka predmetu plnenia, či ceny plnenia,
pričom po jeho posúdení dospel okresný súd k záveru, že ide o zmluvné dojednanie spôsobujúce značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa.

3. Okresný súd tiež zamietol žalobu v časti, v ktorej žalobca žiadal úhradu bankových poplatkov v sume
39,46 Eur, lebo tieto žalobca nijako nešpecifikoval. Okresný súd vychádzal z priloženého sadzobníka a
ustálil, že nárok na úhradu bankových poplatkov by mal predstavovať 13,28 Eur (4 x 3,32 Eur), od ktorej
sumy odpočítal sumu 9,96 Eur, ktorá už bola z uhradených splátok započítaná na tieto poplatky a preto

prisúdil žalobcovi len sumu 3,32 Eur. Postupoval tak z dôvodu, že do vyhlásenia rozhodnutia žalobca
ako dôkaz predložil len upozornenie - výzvu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 22. 12. 2014 a výzvu
na úhradu z 08. 01. 2015, ale neboli predložené žiadne upomienky, či už 1. alebo 2. upomienka, ktoré
mali byť žalovanému zasielané a ktoré mali byť v zmysle sadzobníka spoplatňované sumou 9,96 Eur či
24,90 Eur, teda tieto nároky považoval za nepreukázané.

4. Po právnej stránke okresný súd vec posúdil (rozsiahlo na stranách 6 až 9 rozsudku citujúc)
ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 506 Obchodného zákonníka, ďalej § 565, §
53 ods. 9, § 52 ods. 1, § 52 ods. 2, § 52 ods. 2, 3 a 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 53
ods. 1 OZ v znení účinnom do 31. 05. 2014 a tiež v § 53 ods. 2, § 53 ods. 3, 4 a 5, § 54 ods. 1, 2 OZ v

znení účinnom do 31. 05., resp. do 12. 06. 2014, tiež § 41 OZ, § 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Zb., § 1 ods. 1, § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. a) až y) zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a napokon § 232 ods. 3 a 4 CSP.

5. Výrok o náhrade trov konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vychádzajúc z pomeru úspechu žalobcu, ktorý bol neúspešný iba
v minimálnom rozsahu a preto mu voči žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie (ešte pôvodný) žalobca napádajúc jeho zamietajúci
(druhý) výrok. Žiadal rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, alternatívne žiadal zmeniť rozsudok tak, že žalobe bude aj v tejto časti vyhovené.

7. V odvolaní argumentoval, že mu patrí nárok na zmluvné úroky aj po zosplatnení úveru, pretože
nepriznaním tohto nároku sa zvýhodňuje protiprávne konanie žalovaného ako spotrebiteľa. Takáto
ochrana nielenže je neprimeraná, ale popiera všetky zásady civilného konania, predovšetkým

rovnosť strán. Poukázal v prvom rade na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
29Cdo/2906/2000 tvrdiac, že povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky
odstúpením od zmluvy nezaniká, menia sa výlučne len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú
povinnosť splniť. Dlžník naďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok určených v zmluve,
ale na požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Ústavný súd SR vykladá pojem

zosplatnenia zánikom pôvodného záväzku, na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Podľa
žalobcu je takýto výklad úplne nesprávny, lebo zosplatnenie spôsobí len jedinú zmenu záväzku, a to
v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. V ďalšom poukázal na ust. § 565 OZ
a komentár k nemu dodávajúc, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť rôznymi
synonymami a v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. V zmysle § 516 OZ

sa pri kumulatívnej novácii jedná o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu spočívajúcu v
zániku určitých doterajších vzájomných práv a povinností a v ich nahradení novo dohodnutými, vedľa
už existujúcich. Preto doterajší záväzkový vzťah nezaniká a právnym dôsledkom zmeneného záväzku
je jednak pôvodná právna skutočnosť, ktorá spôsobila jeho vznik, ako aj dohoda strán o zmene jeho
obsahu. Zmena záväzku sa spravidla týka miesta či spôsobu plnenia, splatnosti, a pod. S odkazom na

ust. § 35 ods. 2 OZ argumentoval, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je prejavom vôle veriteľa
smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti zaplatiť celý
dlh jednorázovo v stanovený termín. Z tohto žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok
dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach a preto výklad zákona, k akému dospel prvoinštančnýsúd, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, teda aj čo do zmluvného
úroku, sa neopiera o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenie zákona o zmene záväzku a ustanovenia
zákona o zmluvách o úvere.

8. Podľa neho je okresným súdom prezentovaná koncepcia absurdná a stavia veriteľa v porovnaní
s dlžníkom do obzvlášť nevýhodného postavenia, keď veriteľ nemá k dispozícii vlastné finančné
prostriedky z úveru, lebo ich dlžník nezaplatil a za toto obmedzenie ani nemôže poberať dohodnutý
zákonný úrok. Poukázal na ust. § 497 Obchodného zákonníka zvýrazňujúc tú jeho časť, podľa ktorej

sa dlžník zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky majúc na mysli to, že v tomto
ustanovení sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti. Takisto v ust. § 2 písm.
d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, sa spotrebiteľ zaväzuje v prípade zmluvy o
spotrebiteľskom úvere poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa,
a teda aj táto dikcia definuje aký záväzok vyplýva žalovanej z uzatvorenej zmluvy o úvere, t. j. vrátiť
veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky a celkové náklady spojené so spotrebiteľským

úverom.

9. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný zostáva stále dlžný a je teda správny ten
záver, že jeho záväzok dosiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka, nemožno hovoriť
o zániku akcesorického zmluvného úroku. S odkazom na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka

ďalej zvýraznil, že veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru,
lebo z tohto ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že veriteľ nemá v prípade zosplatnenia úveru
nárok na zmluvný úrok. Následne § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka upravuje, že omeškanie dlžníka
so splnením peňažného záväzku má za následok vznik práva veriteľa, ktorý si splnil svoje zákonné
a zmluvné povinnosti, požadovať zo zaplatenej sumy úroky z omeškania bez potreby osobitného

upozornenia. Podobne záver okresného súdu nevyplýva ani z § 565 OZ. Zosplatnenie úveru je právom
veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu porušenia povinnosti dlžníkom a teda ak
platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho
splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti splátky (zosplatnenie úveru)
povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy, zanikla. Veriteľ zosplatnením

síce získava právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, ale neodpadá tým jeho obmedzenie
práva na dispozíciu s istinou úveru, lebo takémuto odpadnutiu obmedzenia dôjde až celkovým splatením
úveru. V prípade nepoctivého dlžníka by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol hneď po čerpaní úveru
pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, spôsobiť tým predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak
plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami, bol by viazaný iba

na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzby.

10. Ďalej namietal, že okresný súd nevzal do úvahy, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka
len istiny úveru, zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Ani sankčný úrok nie je
kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru, zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie

finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako
podnikateľskej činnosti veriteľa. Ak pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade
omeškania dlžníka s úhradou, je možné od neho požadovať zmluvný úrok aj úroky z omeškania, vzniká
otázka, z akého dôvodu sa zrazu javí vzťah medzi zmluvným úrokom a zákonným úrokom z omeškania
iný. Ide o totožné právne aj skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Okresný súd

odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať
prospech z vlastného protiprávneho konania. Napokon poukázal na prístup Najvyššieho súdu ČR k
tejto problematike menujúc rozhodnutia, podľa ktorých nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru bol
veriteľompriznanýatiežpoukázalnarozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43Co/1/2018
a sp. zn. 17Co/122/2017, na podporu svojho argumentu, že veriteľ má nárok na dohodnuté úroky aj po

predčasnom zosplatnení úveru.

11.Vovzťahuknepriznaniužalovanýchbankovýchpoplatkovnamietal,žežalovanývzmysleustanovení
uzavretej zmluvy podpisom potvrdil, že sa oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami,
obchodnými podmienkami, a tiež sadzobníkom poplatkov, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy.

Účtované poplatky nie sú skryté sankcie, nezvyšujú neprimerane jeho príjem, lebo predstavujú
primerané sumy, ktoré ním museli byť vynaložené z dôvodu, že žalovaný odmietol plniť riadne. Poukázal
na bod 6.2 obchodných podmienok a na svoju zákonnú povinnosť upozorniť spotrebiteľa a zaslať mu
minimálne 2 listy v zmysle § 53 ods. 9 OZ a nie je teda správny názor, že výdavky na plnenie si zákonnejpovinnosti by mohol v plnej miere znášať on. Ak by žalovaný plnil svoj dlh podľa zmluvy, k nutnosti
uhradiť poplatky by nedošlo. Poplatok za upomienku nie je sankciou, tou je úrok z omeškania, poplatky
za upomienky predstavujú náklady spojené so sústavným sledovaním porušovania zmluvy, prípravou,

odoslaním a kontrolou. Je oprávnený poberať poplatok za upomienku, pokiaľ o tomto poplatku a jeho
výške bol pri uzatvorení zmluvy spotrebiteľ informovaný, čo sa stalo tým, že sadzobník poplatkov bol
súčasťou zmluvy o úvere a bolo toto naplnené. Existencia poplatku za upomienky ani Najvyšší súd
neklasifikuje ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ani ju nedefinuje ako sankciu za porušenie zmluvnej
povinnosti, kde poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/3/2009. Ďalej poukázal

na ust. § 121 ods. 3 OZ a uvádzal, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom a náklady spojené s
uplatnením pohľadávky Občiansky zákonník bližšie nešpecifikuje a tak platí, že je možné si ich dohodnúť
rôzne vo forme paušálnej náhrady. Druh úkonu ako aj výška poplatku boli žalovanému presne známe v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere, lebo boli riadne uvedené v sadzobníku poplatkov.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako

vecne správne. Podľa neho správne okresný súd rozhodol, keď zamietol žalobu v časti riadneho
zmluvného úroku za obdobie po zosplatnení a takisto bolo správne zamietnutie žaloby ohľadne nároku
na úhradu bankových poplatkov.

13. Žalobca v replike uviedol, že je v porovnaní so žalovaným v nevýhodnom postavení. Nielenže nemá

k dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru, keďže ich dlžník nezaplatil, ale ani za toto obdobie
nemôže poberať dohodnutý zmluvný úrok. Poukázal na rozhodnutie tunajšieho krajského súdu sp. zn.
43Co/1/2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/22/2018 na podporu svojho názoru
na úroky z úveru aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru.

14. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario
s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom (druhom)
výroku a v závislom (treťom) výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne
správny.

15. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu

odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie je vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (a tiež vo
výroku o trovách konania) vecne správne a vychádza z náležite prevedeného dokazovania. Odvolací
súd na rozdiel od okresného súdu z ďalej uvedených dôvodov síce nezdieľa názor, že veriteľ má nárok
na dojednané úroky z úveru po jeho predčasnom zosplatnení až do doby pôvodne určenej splatnosti, na
ktoré bolo vrátenie úveru s úrokmi dohodnuté (a v ktorom rozsahu okresný súd priznal žalobcovi nárok

na dojednané úroky po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru), nič to ale nemení na skutočnosti, že
ohľadne tohto plnenia rozsudok (jeho prvý výrok) okresného súdu nadobudol právoplatnosť a preto sa
ním už zaoberať v odvolacom konaní nemožno.

17. Z procesného hľadiska musí odvolací súd ešte uviesť, že v priebehu odvolacieho konania doručil

pôvodný žalobca (Poštová banka, a. s.) návrh na zmenu subjektov na jeho strane, podľa ktorého ako
postupca uzatvoril dňa 06. 08. 2018 s obchodnou spoločnosťou R Collectors s. r. o. ako postupníkom
zmluvu o postúpení pohľadávok, v zmysle ktorej došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky na menovanú
spoločnosť ako nového veriteľa. Nakoľko potom boli splnené všetky obligatórne podmienky vyplývajúce
z ust. § 80 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd pripustil zmenu žalobcu uznesením č. k. 12Co/332/2018-143 zo

dňa 03. 10. 2019 a na základe toho už konal so spoločnosťou R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297 ako s novým (aktuálnym) žalobcom.

18. K odvolacím námietkam odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že mu je z rozhodovacej činnosti
známa rozdielna prax prvoinštančných aj odvolacích súdov týkajúca sa rozhodovania o nárokoch na

úroky z úveru za čas po splatnosti pohľadávky do vrátenia úveru. V rozhodovacej praxi sa možno
stretnúť s názorom, že úroky z úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu, ale aj s opačnými
rozhodnutiami vyjadrujúcimi názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v
spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (a do tejto kategóriepatria aj žalobcom označené súdne rozhodnutia). Z uvedených dôvodov v situácii, kedy neexistuje
ustálenározhodovaciapraxnajvyššíchsúdnychautorítvotázkenárokuveriteľanaúrokypopredčasnom
zosplatnení spotrebiteľského úveru, prikláňa sa odvolací súd k názoru, že úroky zo spotrebiteľského

úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu a nie aj následne prípadne až do faktického vrátenia
poskytnutých peňažných prostriedkov. Čiže v tomto odvolací súd dáva za pravdu okresnému súdu,
ktorý vo zvyšnej časti žalobu zamietol, pretože z ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
upravujúcich úverovú zmluvu nevyplýva explicitne presný okamih, do ktorého je dlžník povinný platiť
dojednaný úrok v prípade vzniku jeho povinnosti vrátiť poskytnutý úver predčasne pred pôvodne

dohodnutou dobou vrátenia. Ust. § 502 ods. 1 (a ani § 503 ods. 3) Obchodného zákonníka túto otázku
nerieši a neurčujú to ani ostatné ustanovenia a tak zo zákona nemožno vyvodiť, že dohodnutý úrok
z úveru je dlžník povinný ex lege platiť až do faktického vrátenia prostriedkov ako tým argumentoval
žalobca.

19. Predmetom a rámcom odvolacieho konania bolo teda zodpovedanie otázky, či je z hľadiska

posúdenia dôvodnosti uplatnených úrokov z poskytnutého spotrebiteľského úveru možné a nutné
aplikovať na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka,
predovšetkým ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, ktorých aplikácie sa odvolateľ
dovoláva. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka má potom
zásadný vplyv na posúdenie aj nároku veriteľa na úroky z úveru po predčasnom zosplatnení úveru a po

vzniku omeškania dlžníka s vrátením sumy poskytnutého úveru.

20. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo

dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

21. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorý síce zhodne s právnym

názorom vysloveným súdom prvej inštancie nespochybňuje, že daný zmluvný vzťah so žalovaným
vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné posudzovať z hľadiska spotrebiteľského
práva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy,
avšak argumentuje, že pokiaľ ide o omeškanie dlžníka s vrátením peňažnej sumy (ktorého právne
následky sú upravené odlišne v občianskoprávnej a obchodnej úprave), treba postupovať aj podľa §

503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd uvádza, že na tento argument žalobcu nemožno
prihliadnuť, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho
zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu, ak by sa inak riadili normami
obchodného práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy

o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred
neprijateľnými zmluvným podmienkami, ale aj na posúdenie všetkých iných právne relevantných
skutočností z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, i keď ide o absolútny obchod v zmysle
Obchodného zákonníka. Preto je nevyhnutná už len aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka aj pri
posúdení danosti a zákonnosti žalobcom uplatneného nároku na úroky po zosplatnení úveru. Význam

inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v
ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ, spočíva v zabezpečení zvýšenej miery ochrany práv
spotrebiteľa.

22. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas

nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,
má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto
podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku

z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

23. Podľa ustanovenia § 9 ods. 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom
a účinnom v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok,poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o
spotrebiteľskom úvere alebo jej prílohách.

24. Relevantné z hľadiska posúdenia správnosti úvahy prvoinštančného súdu je zodpovedanie otázky,
či bol správny záver, že veriteľ si po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol žalovaný ako dlžník
v zmysle zmluvných dojednaní povinný dovtedy uhrádzať v splátkach, môže voči dlžníkovi uplatňovať
popri istine súčasne úroky, ako aj úroky z omeškania, ak sa dlžník preukázateľne dostal do omeškania
so splnením svojho dlhu (v dôsledku čoho aj veriteľ pristúpil k svojmu jednostrannému právnemu

úkonu). V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ písomne vyhlásil predčasnú/
mimoriadnu splatnosť žalovanému poskytnutého úveru v dôsledku nesplácania úveru riadne a včas v
dohodnutých splátkach a že bola žalovanému poskytnutá dodatočná lehota na zaplatenie celého dlhu,
pričom jej márnym uplynutím sa žalovaný dostal do omeškania. V nadväznosti na uvedené je potom
následne nutné vychádzať z citovaného ustanovenia § 517 ods. 1 OZ, ktorý pre prípad omeškania
dlžníka plniť peňažný záväzok riadne a včas, poskytuje veriteľovi právo od zmluvy odstúpiť, pričom z

ustanovenia § 517 ods. 2 OZ jednoznačne vyplýva, že dochádza aj k modifikácii peňažného nároku
veriteľa, pretože zákon ustanovuje, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania, ak nie je podľa OZ povinný platiť
poplatok z omeškania.

25. Odvolací súd poznamenáva, že z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti celého úveru je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom
plnenie je nutné chápať do momentu zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného
peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných
prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy

za omeškanie dlžníka a to úrok z omeškania, pokiaľ nie je podľa OZ oprávnený požadovať od dlžníka
poplatok z omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je vykonávacím predpisom
limitovaná a nezávisí tak od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody s dlžníkom. Z dikcie uvedeného
zákonného ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 OZ tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po zosplatnení
celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať okrem

zákonom prípustných sankčných prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy. Súd prvej
inštancie tak vecne správne druhým výrokom rozsudku zamietol zvyšnú časť žaloby, a to čo do
nároku uplatneného žalobcom na zaplatenie úroku vo výške 24,90 % ročne zo sumy 1.950,17 Eur
od 01. 06. 2017 do zaplatenia, pokiaľ tento nárok prevyšuje sumu 708,06 Eur (keď ohľadne takto
maximálne priznaného úroku sa stal rozsudok okresného súdu právoplatným) a to z dôvodu, že v

dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru prináleží veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok
z omeškania a nie už samotný úrok z úveru, pretože dlžník sa dostal do omeškania a nastupuje tak režim
platenia úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ. Takýto záver je logický, pretože z
podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré poskytol
veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti dlhu. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo ku

dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru a jednak úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi a to v neprospech spotrebiteľa. Nie je
pritom rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo skôr, ak veriteľ využil
právo požadovať splatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej splátky podľa ustanovenia § 565 OZ.
Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. Nemožno sa preto stotožniť s

argumentáciou žalobcu, podľa ktorej má veriteľ právo na zmluvné úroky aj počas doby, v ktorej je dlžník
v omeškaní s vrátením úveru, pretože aj počas tejto doby veriteľ nemá možnosť so svojimi peňažnými
prostriedkami nakladať a dlžník by mal mať povinnosť kompenzovať veriteľa za celý čas, ktorý istinu
skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi. Sankciou za omeškanie dlžníka a jeho motiváciou
čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od

okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania. Zo zákona (§ 565 OZ) spotrebiteľovi
stratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku a to naraz,
teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti
vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. Zákon pritom otázku splatnosti zvyšku
pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši. Je preto nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 563

OZ a túto pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti
veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Nakoľko pôvodný zmluvný vzťah, a tým aj vzájomné práva
a povinnosti z neho vyplývajúce, sa zásadným spôsobom menia momentom vyhlásenia predčasnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, práve týmto okamihom nastupuje nová povinnosť spotrebiteľa a právevtomtookamihusazastavujezmluvnedohodnutápovinnosťspotrebiteľaplatiťriadnedohodnutéúrokya
spotrebiteľ je povinný vrátiť veriteľovi popri nesplatenej istine len tie úroky, ktoré boli splatné ku momentu
vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 517 ods. 2 OZ - zmena v obsahu záväzku).

Zmena v obsahu záväzku potom aj spôsobuje novú povinnosť dlžníka - od momentu omeškania s
vrátením celej istiny vrátane kapitalizovaného úroku k momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti celého
dlhu - platiť z takejto sumy kapitalizovaného dlhu aj úroky z omeškania v zákonnej výške. Je to povinnosť
dlžníka vyplývajúca ex lege - z ustanovenia § 517 ods. 2 OZ. Ak by veriteľ popri riadnych úrokoch
(ako ceny peňazí) od dlžníka požadoval aj úroky z omeškania z istiny, vlastne by sa istina veriteľovi

zhodnocovala duplicitne. Jedenkrát vo forme riadnych úrokov, ktoré by ako cenu peňazí požadoval
veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu včas, druhýkrát vo forme úrokov z omeškania, ktoré by veriteľ
požadoval z toho istého titulu, teda, že spotrebiteľ nevrátil celú istinu včas. Takejto požiadavke by súd
musel odoprieť ochranu okrem vyššie uvedených dôvodov aj z titulu rozporu s dobrými mravmi (§ 3
ods. 1 OZ), prípadne vzhľadom na zjavné zneužitiu práva (článok 5 CSP). Odvolací súd s poukazom na
argumentáciu uvedenú vyššie tak konštatuje, že niet zákonného ustanovenia, podľa ktorého by dlžník

mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.

26. Ak žalobca v odvolaní argumentuje ustanovením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, odhliadnuc
od toho, že na spotrebiteľský právny vzťah v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 OZ a § 54 ods. 1 OZ nie je
možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné

zdôrazniť, že táto argumentácia žalobcu by bola nesprávna aj za predpokladu aplikability Obchodného
zákonníka na nespotrebiteľský vzťah. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka je zrejmé, že toto zákonné ustanovenie upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad
predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Ustanovenie zakotvuje, že ak sa naplní hypotéza prvej
vety (dlžník je oprávnený vrátiť peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve), dlžník nebude

povinný platiť úroky pre celé úrokové obdobie dohodnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy, ale len
do obdobia, kedy peniaze vrátil. Znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka tak upravuje
výlučne splatnosť úroku len v prípade predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka v dôsledku jeho
vôle zaplatiť úver predčasne (ktorá situácia v danom spore nenastala), pričom je nevyhnutné mať na
zreteli aj skutočnosť, že Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a

2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadny úrok len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky
veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

27. Tiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere
sú vyjadrením ceny peňazí, odvolací súd poznamenáva, že tento názor nijako nespochybňuje a úrok

predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd poznamenáva, že banka, ako
veriteľ,počasprocesukontraktácieurčujesvojeúverovépodmienky,vrámciktorýchstanovujeajodplatu
za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za dané ohraničené úverové obdobie, na ktoré
sa úverový vzťah uzatvára, do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové obdobie

do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za
omeškanie s plnením dlhu veriteľa. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by
mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ a spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a
v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,

ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany
veriteľa. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa. Bol
to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku
svojímjednostrannýmadresovanýmprávnymúkonom.Predčasnézosplatnenieúverujesankčnýprávny
inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej

požičanej istiny. Podstatný rozdiel medzi výhodou splátok a stavom jednorazového zosplatenia úveru
spočívavtom,ževeriteľprirežimesplátoknemánárokaspotrebiteľnemápovinnosťvrátiťcelúpožičanú
sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej
sumy - istiny, ktorá sa iba postupne v pravidelných anuitných splátkach vracia a tento stav nedostatku
je vykompenzovaný nárokom veriteľa na úrok z požičanej istiny. Úrok preto predstavuje cenu peňazí

v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže
s touto voľne nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný
spolu s istinou v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti
splatenia úveru tak vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokovkapitalizovaných podľa splatenia úveru. Týmto právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, ktorým má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov a v dôsledku toho odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s požičanými

peniazmi, ktoré dlžník nemá právo ďalej zadržiavať a stratil režim výhody splátok. Ak teda nastal stav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne
užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom

vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by ďalej inkasoval úrok zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu
nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny
obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by boli upierané práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd by pripustením takéhoto stavu toleroval založenie hrubej nerovnováhy medzi právami a
povinnosťami dodávateľa voči spotrebiteľovi a pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na proporcionalitu

práv a povinností dlžníka a veriteľa, odvolací súd poznamenáva, že tolerovaním takéhoto stavu by
podporoval nielen hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami v neprospech spotrebiteľa, ale
aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť
stav jeho potencionálnej nečinnosti, respektíve až zneužívať stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Odobrením takéhoto stavu a to priznaním nároku veriteľa po vyvolanej

zmeneobsahuzáväzkupožadovaťoddlžníkaúrokypopriúrokochzomeškania,bysapoprelcelýzmysel
ochrany spotrebiteľa pred nekonečným nabaľovaním istiny o ďalšie a ďalšie úroky a úroky z omeškania.
Pokiaľ tak spotrebiteľ neoprávnene peňažné prostriedky zadržiava, v prípade takéhoto protiprávneho
stavu patria druhej zmluvnej strane len sankcie vymedzené v ustanovení § 517 ods. 1 a 2 OZ v spojení
s ustanovením § 3 a § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z..

28. Možno potom zhrnúť, že napadnuté rozhodnutie je v druhom výroku vecne správne pokiaľ ide o
nepriznanie úrokov z úveru vo výške 11,9 % ročne (v rozsahu prevyšujúcom sumu 708,06 Eur).

29. Rovnako je správnym aj rozhodnutie okresného súdu, ktorý z uplatnených bankových poplatkov

priznal len sumu 3,32 Eur. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí jasne uviedol, že tieto nároky priznal
lenvrozsahuichpreukázania,t.j.akbolopreukázané,žebolizostranybankyzrealizovanédvevýzvy(č.
l. 18 a 20 spisu) na úhradu dlžnej čiastky úveru a dve výzvy na predčasné splatenie úveru (tieto boli totiž
realizované tak voči aktuálnemu žalovanému ako aj voči prv označenej žalovanej 2/ ako druhej dlžníčke
zo zmluvy o úvere, proti ktorej bolo ale konanie zastavené), ktoré boli v zmysle sadzobníka poplatkov

vzťahujúceho sa k uzavretej zmluve o úvere spoplatňované sumou po 3,32 Eur, čo je spolu 13,28 Eur
(4 x 3,32 Eur) a z tejto bola už uhradená suma 9,96 Eur, tak okresný súd dôvodne priznal žalobcovi
len sumu 3,32 Eur. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že okrem uvedených výziev nebolo preukázané
vynaloženie iných nákladov zo strany banky, za ktoré mali byť účtované ďalšie bankové poplatky v
zmysle ich sadzobníka. Žalobca toto nespochybnil ani v podanom odvolaní. Okresný súd nezamietol

žalobu v tejto časti z dôvodov uvádzaných v žalobcom podanom odvolaní (že by išlo o skryté sankcie, že
by išlo o neprimerané sumy, resp. že by neboli žalovanému známe), ale kvôli tomu, že vynaloženie iných
než spomínaných poplatkov preukázané nebolo a to nespochybnil ani žalobca v odvolaní. Preto odvolací
súd aj ohľadne tejto časti žaloby potvrdil zamietajúci výrok napadnutého rozsudku okresného súdu.

30. Odvolací súd súčasne potvrdil ako vecne správny aj závislý výrok o náhrade trov prvoinštančného
konania, keďže zodpovedá ustanoveniu § 255 ods. 1 CSP a zásade procesného úspechu v konaní.
Žalovaný voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodal, preto odvolací súd, aj pokiaľ by
eventuálne zvažoval a vyhodnocoval mieru procesného úspechu a neúspechu strán sporu (nakoľko
okresný súd sčasti žalobu zamietol), nebol by oprávnený rešpektujúc čl. 16 ods. 3 CSP, rozhodnúť v

neprospech žalobcu.

31. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, zásadne by

teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil,
že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké konkrétne trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).