Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/80/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318204944
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8318204944.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom v Žiline, na ul. Hodžovej č. 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému Y. Y., nar. X.XX.XXXX,
bývajúcemu v T., na ul. E. č. XXX/XX, o zaplatenie sumy 4.128,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 11Csp/17/2018-64 zo dňa 19.3.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o splatnosti prisúdenej pohľadávky, vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.019 eur, úroky z omeškania vo výške 2,31 eur a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
3.019 eur od 01.11.2018 do zaplatenia, to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 130 eur pod
následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal vo vzťahu k
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 46,24 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 22.06.2016

uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške
5.000eur.Tentosažalovanýzaviazalsplácaťv96splátkachpo78,67eurmesačne.Zároveňsažalovaný
zaviazal platiť poplatok za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 3,89 eur mesačne. Zo strany
žalobcu došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého úveru ku dňu 22.10.2018. Žalovaný v prospech
žalobcu uhradil sumu 1.981,01 eur.

3. V zmluve o úvere absentujú údaje požadované ust. § 9 ods. 2 písm. f), k) a l) zákona č. 129/2010 Z.z.

v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne
ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

4. Zmluva neobsahuje povinný údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o termíne konečnej
splatnostiúverupodľaust.§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnomvčaseuzatvorenia
zmluvy. Gramatickým výkladom tohto ustanovenia súd dospel k záveru, že je potrebné rozlišovať pojem
„doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti úveru“. V danom prípade sa nejedná o

totožné pojmy. Ustanovenie uvedené v obchodných podmienkach, že „pôžička sa poskytuje na dobu
do dňa jej konečnej splatnosti uvedeného v zmluve o úvere“, je neurčité a nezrozumiteľné. Stanovenie
obligatórnej náležitosti zmluvy znamená presné a jasné vymedzenie obsahovej informácie, nie nutnosť
spotrebiteľa odvodzovať takýto údaj pred podpisom zmluvy. Pod pojmom doba je potrebné rozumieťdlhší časový úsek, obdobie, ktoré je ohraničené začiatkom a koncom. Ak zákonodarca určil, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí obsahovať ako podstatnú náležitosť dobu trvania zmluvy, bolo povinnosťou
veriteľa takúto dobu trvania zmluvy v zmluve uviesť. Pojem „počet anuitných splátok“, ktorý v zmluve o

spotrebiteľskom úvere je numeratívne vyjadrený číslom 96, nie je možné stotožňovať s pojmom „doba
trvania zmluvy“.

5. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy zmluva
o spotrebiteľskou úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve o spotrebiteľskom
úvere nebola výška RPMN uvedená správne, pretože vo výške splátky, ktorú bol žalovaný povinný
platiť, nebola zohľadnená výška poistného plnenia. Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z.
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové

služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné ak spotrebiteľ musí navyše
uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho
získal za ponúkaných podmienok. Do výpočtu RPMN je potrebné zahrnúť aj náklady na doplnkovú
službu súvisiacu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to poplatok za poistenie schopnosti splácať
úver, nakoľko súd nemal za preukázané, aby žalovaný mal možnosť voľby zmluvu podpísať bez takejto

doplnkovej služby. Uzavretá zmluva nenasvedčuje, že by žalovaný ako spotrebiteľ nemusel uzavrieť
zmluvu o poistení a dostal by úver za rovnakých podmienok, pretože v zmluve nie je osobitne uvedená
možnosť dohodnúť si úver aj bez poistenia, pričom ani so žiadosti o poskytnutie úveru nevyplýva
možnosť poistenie schopnosti splácať úver odmietnuť.

6. Pri výške úveru 5.000 eur a 96 mesačných splátkach vo výške 82,56 eur (výška splátky s poistením) a
poplatku za poskytnutie úveru vo výške 250 eur mala byť RPMN vo výške 14,95 %. V zmluve je uvedená
RPMN vo výške 13,32 %. V zmluve je tak uvedená nižšia RPMN ako by mala byť, čo je nepochybne
v neprospech spotrebiteľa. Žalobca nepreukázal, že uzavretie poistnej zmluvy nebolo podmienkou
získania úveru žalovaným a súd v tomto smere aplikoval ustanovenie § 54 OZ, podľa ktorého v

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

7. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia
zmluvy bola aj výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet
a termín splátok sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine,

ako aj k úrokom a iným poplatkom. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru
predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby
zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. V zmluve
je uvedený iba počet splátok, výška mesačnej splátky, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky
ku 20. dňu kalendárneho mesiaca, termín splatnosti 1. anuitnej splátky, čo znamená, že nie je splnená

požiadavka, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov.

8. Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie
ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch

súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uviesť údaje o výške úrokov, a to nielen percentuálnym vyjadrením, a to priamo v zmluve
so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k
transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku.

9. Súd poukázal na ustálenú súdnu prax Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého pre všetky
spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať
splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy
sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje
tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice

zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci
C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť
vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je
bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec smernice.Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak
vo svojej vnútroštátnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté,

čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by
použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu
nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. V takomto prípade
dochádza ku kolízii obsahového znenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a Smernice Rady 93/13/
EHS, ktoré má za následok sprísnenú požiadavku slovenského zákonodarcu na uvedenie členenia

splátok spotrebiteľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne na istinu, úroky a poplatky.
Priama aplikácia ustanovení smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy,
ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Priama aplikácia
ustanovenia smernice však nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej
osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok.
Ak by súd vykladal vnútroštátne právo eurokonformne, pridržiaval sa obsahového znenia smernice a

od dodávateľa nevyžadoval členenie splátky na istinu, úroky a poplatky, upustil by tak od zákonnej
požiadavky, čo by malo za následok výklad vnútroštátneho práva contra legem a prekročenie limitov
uplatnenia nepriameho účinku smernice, pričom takýto postup je neprípustný.“

10. Podľa názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutiach vydaných vo

veciach vedených pod sp. zn. 3Cdo/146/2017, 4Cdo/211/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017 a
4Cdo/65/2018 ustanovenie zákona, ktoré hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov je potrebné vykladať eurokonformne tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke, teda k istine, úrokom a iným poplatkom osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

11. Pri existencii protichodných názorov súdov vyššej inštancie súd konajúci v tejto veci sa priklonil k
záverom, ku ktorým dospel Krajský súd v Prešove a ktorý odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
vo veci 3 Cdo/146/2017 ustálil tak, že „princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok
na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem,

a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu
splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.“ K tomu je potrebné ešte dodať, že dve rôzne zákonné
formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zákona o spotrebiteľských úveroch, nemôžu smerovať k
jednému výkladu.

12. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, žalovaný bol na istine úveru
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur, ktorá mu bola poskytnutá. Zo strany žalovaného boli
uhradené finančné prostriedky vo výške 1.981,01 eur a teda nesplatená časť úveru je vo výške 3.019
eur. S prihliadnutím na uvedené prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.019 eur, úroky z omeškania vo výške 2,31 eur a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.019

eur od 01.11.2018 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. Žalovanému bolo v súlade s ust. § 232 ods. 3 a ods. 4 CSP umožnené s ohľadom na jeho príjmové
možnosti preukázané z ústneho vyjadrenia žalovaného a s prihliadnutím na legitímne očakávanie
veriteľa o úhrade dlhu v primeranej dobe, splácať uloženú povinnosť v mesačných splátkach po 130 eur.

14. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP.

15. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o splatnosti prisúdenej pohľadávky, proti výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej

lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené
a žalovaný zaviazaný uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň požadoval
priznať náhradu trov konania vo výške zaplateného súdneho poplatku. Ako dôvod uviedol, že v zmysle
bodu 1.2 úverovej zmluvy klient sa zaväzuje, že úver bude uhradený do 96 mesiacov odo dňa podpisu
zmluvy (toto je doba trvania zmluvy), pričom banka vykoná poslednú splátku v deň uvedený v bode 1.2,

t.j. 20.06.2024 (toto je termín konečnej splatnosti).

16. V zmluve sa nachádzajú všetky predpoklady použité na výpočet RPMN a týmito predpokladmi sú
výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba,anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru, dátum zmluvy. Zákon nepožadoval a ani v súčasnosti
nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady
prevýpočetRPMNšpeciálnevzmluveoznačovaťakopredpokladyprevýpočetRPMN.Zákonstanovuje,

že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo žalobca splnil. Zmyslom zákona nie je bezúčelný
formalizmus alebo vynucovanie náležitosti zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Účelom je
dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa, aby bol schopný posúdiť rozsah svojho záväzku. V
tomto smere všetky náležitosti uvedené v zmluve boli dostatočné.

17. Správny a v súlade so zákonom je výpočet RPMN uvedený v zmluve. Odôvodnenie rozsudku
len odkazom na kalkulačku zverejnenú na internete je nepresvedčivé. Nie je možné považovať súdne
rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, jasné a určité, ak zamieta nárok, avšak svoj názor súd
nepodložil riadnou argumentáciou.

18. Celkové náklady spotrebiteľa zodpovedajú násobku počtu splátok (96) a výšky splátok (78,67 eur)

a súčtu s poplatkom za poskytnutie úveru (250 eur), t.j. 7.802,32 eur. Uvedené je v súlade s ust. § 2
písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého poistenie
sa zarátava do celkových nákladov iba vtedy, ak spotrebiteľ musel poistnú zmluvu uzavrieť. Žalobca
poskytuje úvery aj bez poistenia, a to za rovnakých podmienok ako s poistením, teda poistné nebolo
povinné a teda správne nemalo byť započítané do celkových nákladov spotrebiteľa. Povinnosť uzavrieť

poistenie úveru nevyplýva zo zmluvy, ani žiadneho iného dokumentu banky, nakoľko daná povinnosť
neexistuje. Je len na rozhodnutí dlžníka, či poistenie uzavrie alebo nie.

19. Zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky v bode 1.2. V tabuľke zmluvy
sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje a tak žiadny spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti

o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať. V tejto súvislosti odkázal na ustálenú súdnu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne splnenia náležitostí podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z. a to konkrétne vo veciach žalobcu, v ktorých posudzoval obdobné úverové
zmluvy ako je zmluva, z ktorej vyplýva nárok uplatnený v tomto konaní.

20. Vo veci sa nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možnosti žalovaného uhradiť dlžnú
pohľadávku. Zákon explicitne podmieňuje alternáciu dĺžky paričnej lehoty odôvodnenosťou prípadu,
teda súd nemôže určiť dlhšiu lehotu bez relevantných skutkových tvrdení podložených zodpovedajúcimi
dôkazmi. Z vykonaného dokazovania vo veci súd nemohol adekvátnym spôsobom posúdiť komplexné
pomery žalovaného. Posúdenie finančných možností žalovaného pre účely úhrady dlžnej pohľadávky

by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde
jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu
rozhodnutia. Pri tomto posúdení vymožiteľnosti pohľadávky a voľby vhodného spôsobu jej vymoženia
nebuderozhodujúciibapredpokladanýmesačnýpríjemžalovaného,alejehocelkovémajetkovépomery.

21. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku
preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

22. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

23. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2

písm. k) zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

24. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN, je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický
výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriťsprávnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť
do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaje o

ročnejpercentuálnejmierenákladovuvedenejvzmluvemoholposúdiťsprávnosťtejtonáležitostizmluvy.

25. V zmluve je taktiež nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí žalovaný zaplatiť. Do čiastky
7.802,32 eur žalobca bez akýchkoľvek pochybností nezahrnul poplatok za poistenie schopnosti splácať
úver vo výške 3,89 eur mesačne. Tento poplatok pri počte splátok 96 predstavuje sumu 373,44 eur.

26. Z uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22.06.2016 (č.l. 5-6 spisu) a ani zo žiadosti
o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 22.06.2016 (č.l. 7 spisu) nevyplýva možnosť spotrebiteľa
odmietnuť poistenie schopnosti splácať úver. Podľa predtlačených formulárov zmluvy a žiadosti
spotrebiteľ si mohol zvoliť iba súbor poistenia bez akejkoľvek zmienky o možnosti poistenie odmietnuť.
Takto vopred naformulované poistenie schopnosti splácať úver nemožno hodnotiť inak ako jednu z

podmienok uzatvorenia zmluvy o úvere.

27. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Vychádzajúc z tohto základného výkladového pravidla, ak zo zmluvy o úvere jednoznačne

nevyplýva,žedojednanépoistenienemalocharakterdoplnkovejslužby,ktorúmuselspotrebiteľuzavrieť,
je potrebné vychádzať z toho, že išlo o náklady na doplnkové služby, ktoré bolo potrebné zohľadniť pri
celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

28. V zmysle ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy

celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady
vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do
celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa
podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho

získanie za ponúkaných podmienok.

29. Vychádzajúc z výšky mesačnej splátky 82,56 eur vrátane poistného a počte splátok 96 celková
čiastka, ktorú musel žalovaný zaplatiť po pripočítaní poplatku za poskytnutie úveru vo výške 250 eur,
predstavovalasumu8.175,76eur.Idetedaosumuvyššiuvporovnanísosumou7.802,32euruvádzanou

v zmluve o úvere. Ak žalobca pri výpočte RPMN nezohľadnil všetky náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je
závislý od správne uvedených celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
Navyše, ako už bolo skôr konštatované, v zmluve o úvere nie je správne uvedená ani celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať celkovú

čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je nepochybné, že v zmluve musí byť táto čiastka uvedená
správne. S nesprávne uvedenou ročnou percentuálnou mierou nákladov v neprospech spotrebiteľa a
s nesprávne uvedenou celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je spojená sankcia v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v súlade s ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

30. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru. Žalobcom
uvádzaný dátum 20.06.2024 síce predstavuje termín konečnej splatnosti, avšak okrem tejto náležitosti v

zmluve o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné uvádzať i dobu trvania zmluvy. Nemožno dobu trvania
zmluvy nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných splátkach, ako to bolo v prípade
danej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy, akú dlhú dobu má úver splácať,
veď práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia. Výška, počet a termín splátok sú ďalšou
povinnou náležitosťou zmluvy, a to podľa ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom

v čase uzatvorenia zmluvy. Zákonodarca teda nemohol mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy
počet splátok. Aj podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere sú povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v čl. 10 ods. 2 a
medzi nimi pod písmenom h) sa uvádza výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a pod písmenomc) dĺžka trvania zmluvy o úvere. Vychádzajúc z tejto smernice teda výška, počet a frekvencia splátok
nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy, keďže výška, počet a frekvencia splátok sa uvádza pri ďalšej
náležitosti zmluvy.

31. Správny je záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný

a bez poplatkov.

32. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

33. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť

národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného

záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej

transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre

členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky

tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

34. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj

otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto

smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

35. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátkyiných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

36. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú

istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

37. Čo sa týka tvrdenia o možnosti eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s týmto sa stotožniť nedá. Pri
problematike nesúladu vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa
len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte zákazu odchýlenia sa od

znenia smernice pri jej implementovaní, čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48).
Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. možno zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom
zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Pri zistení, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od znenia
smernice, stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo
nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou alebo omylom. Skutočnosť, či

odchýlenie sa od smernice bolo úmyslom zákonodarcu alebo nie, nie je pre posudzovanie prípustnosti
nepriameho účinku smernice, teda eurokonformného výkladu zákona relevantná. Relevantná je otázka,
či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie.

38. V tomto konkrétnom prípade je zjavné, že smernica bola implementovaná vadne. Zákonodarca

implementoval požiadavku smernice odchýlne od smernice, pričom toto odchýlne jazykové vyjadrenie
pochádza jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č.
258/2001 Z.z. V dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 279/2017
Z.z., ktorým zákonodarca zosúladil s účinnosťou od 01.05.2018 sporné ustanovenie so smernicou,
zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010

Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou“.

39. Slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nebolo použité po prvýkrát zákonom č.
129/2010 Z.z., ale v zákone č. 258/2001 Z.z.

40. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba
uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak
veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z
jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej
a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona
č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval Smernicu 2008/48, potvrdená aj Najvyšším súdom Slovenskej
republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde

zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak
je to možné. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne novelizované zákonom č.
568/2007 Z.z. a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa presúva z písm.
a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca teda slovo

„sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné
s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť
využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského
úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb.41. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere pôvodne vyjadrené v ustanovení §
4 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle

ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Následne zákonodarca pristúpil k novelizácii tohto
ustanovenia prijatím zákona č. 279/2017 Z.z. a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil

zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle tejto novelizácie zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Zuvedenéhonepochybnevyplýva,žezákonodarcaslovami„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokov
a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru a slovami „frekvencia splátok“

mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jej vnútorného členenia.

42. Ďalšou okolnosťou potvrdzujúcou záver o nesprávnej transpozícii Smernice 2008/48 je to, že zákon
č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.

Tiež s neuvedením tejto náležitosti sa spájala sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľskéhoúveru.SúdnydvorEurópskejúnievužskôrspomínanejveciC-42/15vyslovilpodstatnú
vec, podľa ktorej článok 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za

zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie adresy veriteľa, na ktorej môže
spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, rozhodne nie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah
záväzku spotrebiteľa. Ak aj s neuvedením tejto náležitosti vnútroštátny predpis spája sankciu v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti, tento nedostatok nemožno napraviť ani eurokonformným výkladom. V

tejto súvislosti je potrebné len dodať, že neuvedenie adresy veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, nebolo dôvodom určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru, ale slúžilo len ako ďalší príklad nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho práva.

43. Správnym je i rozhodnutie o splatnosti pohľadávky priznanej žalobcovi.

44. Podľa ustanovenia § 232 ods. 2, ods. 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je
vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je 3 dni
a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

45. V prejednávanej veci pomery na strane žalovaného boli zisťované na pojednávaní konanom dňa
19.03.2019, ktorého sa žalobca nezúčastnil. Žalovaný prestal splácať úver z dôvodu, lebo dosahoval
nízkypríjem,zktoréhomuselsplácaťajďalšiepôžičkyvY.bankevovýške85eurmesačneavoL.banke
vo výške 50 eur mesačne. Dňa 04.03.2019 preto uzatvoril novú pracovnú zmluvu so spoločnosťou B. -
R. T.. T.., kde jeho mzda by sa mohla pohybovať okolo sumy 1.000 - 1.200 eur mesačne. K ďalším svojim

pomerom žalovaný uviedol, že vyživovaciu povinnosť nemá a žije v byte so svojou matkou, pričom za
byt mesačne uhrádzajú sumu 250 eur. Tieto skutkové tvrdenia žalovaného žalobca nepoprel, a preto
sa v súlade s ust. § 151 ods. 1 CSP považovali za nesporné. Za takejto situácie súd prvej inštancie
správne postupoval, ak žalovanému uložil povinnosť splácať žalobcovu pohľadávku v splátkach po 130
eur mesačne. Zároveň žalobca má možnosť v súlade s ust. § 232 ods. 4 CSP požadovať zaplatenie

celej pohľadávky v prípade omeškania žalovaného s úhradou čo i len 1 splátky.

46. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok vo výroku
o splatnosti prisúdenej pohľadávky, vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o
trovách konania ako vecne správny potvrdil.

47. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.48. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).