Rozhodnutie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/33/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116205944
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116205944.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu: Z.. I. E., advokát, so sídlom
I. X/A, G., IČO XX XXX XXX, proti žalovanej: Y. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. G. X., J. O., zastúpenej
advokátkou O.. L. T. X..S.., N. XX, G. - V., IČO XX XXX XXX., o zaplatenie 1 520,34 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 24C/89/2016-77 zo dňa 18. októbra
2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 24C/89/2016-77 zo dňa 18. októbra 2018, uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 520,34 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 22.09.2014 do
zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi voči žalovanej
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Rozhodnutie zdôvodnil zistením, že dňa 16.9.2014 bola
v podateľni Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. 27C/230/2014 zapísaná žaloba o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy, kde žalobcom bola terajšia žalovaná, zastúpená advokátom, ktorý je v tomto konaní
žalobcom. Plná moc žalobcovi zo strany žalovanej bola udelená dňa 10.9.2014 a zrušená podaním zo
dňa 19.11.2014, ktoré bolo doručené súdu dňa 4.12.2014. Uvedené konanie nie je doposiaľ ukončené.
Medzi stranami nebolo sporné, že došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o poskytnutí právnej služby. Sporným
zostala kvalita poskytnutých služieb a výška odmeny za tieto služby.

1.2 Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 494,
§ 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, § 13a ods. 1 písm.
a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. Ústnu zmluvu o poskytnutí právnej služby posúdil súd prvej inštancie ako
platnú, nakoľko ani jedna zo strán takúto zmluvu nenamietala. Žalovaná potvrdila aj vykonanie úkonov
právnej služby, za ktoré si žalobca nárokuje odmenu, avšak spochybnila kvalitu ich vykonania, keď
tvrdila, že žaloba spísaná žalobcom v konaní sp. zn. 27C/230/2014 trpela vadou spočívajúcou v absencii
naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že
žaloba nebola zamietnutá z tohto dôvodu, pričom v tomto konaní mu neprislúcha hodnotiť relevantnosť
žaloby. Súd konštatoval, že žalobca na základe ústnej zmluvy poskytol žalovanej právne služby, a to v
rozsahu dvoch úkonov, ktoré si na základe dohody vyúčtoval a za ktoré žalovaná žalobcovi nezaplatila.
Z uvedeného dôvodu súd považoval žalobu za dôvodnú.

1.3 K námietke žalovanej, že žalobcovi patrila odmena podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. vo výške jednej trinástiny výpočtového základu za jeden úkon právnej

služby (čo predstavovalo v roku 2014 sumu 61,84 eur), a nie 733,37 eur za jeden úkon právnej služby,
ako si účtoval žalobca, súd prvej inštancie odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 119/2012, v ktorom ústavný súd uviedol, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je
predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto suma považuje za základ pre tarifnú
odmenu advokáta. S ohľadom na skutočnosť, že citovaný právny predpis rozlišuje situácie, kedy je
predmet právneho úkonu, o ktorého platnosti je vedené súdne konanie, peniazmi oceniteľný a kedy nie
je, nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy,
nemožno tento predmet peniazmi oceniť. Je teda potrebné v každom konkrétnom prípade skúmať, či
možno predmet právneho úkonu oceniť. Predmetom daného konania (neplatnosť prevodnej zmluvy)
bola vec nehnuteľná, ktorá je peniazmi oceniteľná, v dôsledku čoho nebolo možné vychádzať z tarifnej
hodnoty podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Obdobne rozhodol Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I.
ÚS 176/2017. Z uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca si správne uplatnil výšku tarifnej
odmeny, keď za základ hodnoty právneho úkonu považoval sumu 150 000,- eur, ktorá bola kúpnou
cenou predmetných nehnuteľností. Hodnota právnej služby tak vyplýva priamo z kúpnej zmluvy zo dňa
10.8.2013, ktorá bola súčasťou spisu sp. zn. 27C/230/2014. Tarifná odmena za jeden úkon právnej
služby tak predstavuje 725,33 eur a režijný paušál za rok 2014 vo výške 8,04 eur, čo pri dvoch úkonoch
právnej služby predstavuje spolu 1 466,74 eur.

1.4 Pokiaľ žalovaná namietala aj sumu 53,60 eur ako náhradu za stratu času, pričom tvrdila, že
žaloba nebola resp. nemala (nemusela) byť podaná na súde osobne a žalobca mohol využiť prepravnú
službu N. K., súd prvej inštancie poznamenal, že ani samotná žalovaná nenamietala, že by osobné
podanie žaloby na súde bolo v rozpore s ich dohodou o poskytnutí právnej služby. Žalobca teda mal
právo nevyužiť prepravné služby N. K., ak medzi stranami neexistovala iná osobitá dohoda, resp.
nebol mu zo strany mandanta udelený iný príkaz alebo pokyn. Žiadna zo strán neprodukovala žiaden
dôkaz a ani netvrdila, že by takáto dohoda, resp. takýto príkaz či zákaz mal existovať. Z uvedeného
dôvodu súd prvej inštancie nezistil pochybenie zo strany žalobcu, ak doručil preukázateľne žalobu
na súde osobne (čo vyplýva z podacieho razítka podateľne Okresného súdu Trenčín na rovnopise
žaloby v spise sp. zn. 27C/230/2014). Súd skontroloval vzdialenosť medzi Bratislavou a Trenčínom na
verejne dostupnej stránke www.mapy-mapy.info.sk , z ktorej vyplýva,
že vzdialenosť medzi mestami je 127 km, pričom cesta trvá 1 hod a 23 minút, čo predstavuje pri ceste
Bratislava - Trenčín - Bratislava až 6 začatých polhodín, pričom žalobca si uplatnil náhradu za stratu
času len za 4 polhodiny po 13,40 eur. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie považoval žalobu
za dôvodnú čo do nároku ako aj výšky, priznal žalobcovi uplatnený nárok v plnom rozsahu. Nakoľko
žalovaná bola v omeškaní s peňažným plnením, súd priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania
odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry. Výrok o náhrade trov konania zdôvodnil súd prvej inštancie
ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2.1 Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnila
tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalovaná uviedla, že prvoinštančný
súd nariadil pojednávanie na 2.7.2018, pričom predvolanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené
dňa 29.5.2018. Žalobca e-mailom z 29.6.2018 oznámil skončenie právneho zastupovania svojej osoby
advokátskou kanceláriou S. N., ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a požiadal o jeho odročenie.
Dôvodom neúčasti boli „neodkladné pracovné povinnosti a rokovania, ktoré musím absolvovať z titulu
mojej pracovnej funkcie s ohľadom na nástup plánovanej dovolenky dňa 5.7.2018“. Právny zástupca
žalovanej na toto podanie žalobcu reagoval podaním, v ktorom upozornil na právny názor Ústavného
súdu SR vyjadrený v uznesení I. ÚS 68/98 a poukázal na to, že žalobca nepreukázal prekážky, ktoré
mu mali brániť v účasti na pojednávaní, dokonca ich ani nešpecifikoval, a ospravedlnil sa neskoro,
preto navrhol, aby súd pojednával v neprítomnosti žalobcu. Za preukázanie dôležitých prekážok účasti
na pojednávaní, nemožno podľa zástupcu žalovanej považovať list z 19.6.2018 podpísaný riaditeľom
leteckého útvaru Ministerstva vnútra SR, podľa ktorého mal byť riaditeľ leteckého útvaru dňa 2.7.2018 na
pracovnej ceste v Lotyšsku, a preto je účasť jeho zástupcu - žalobcu - na leteckom útvare nevyhnutná,
bez akéhokoľvek preukázania uvedenie pracovnej cesty riaditeľa a najmä vystavenie listu tri dni pred

pojednávaním. Súd napriek tomu pojednávanie odročil a tým podľa žalovanej extrémne zvýhodnil
žalobcu a znevýhodnil žalovanú, ktorá sa spolu so svojim právnym zástupcom na termín pojednávania
2.7.2018 dostavila. Ak by bol súd rešpektoval procesné predpisy, bol by právny zástupca žalovanej
navrhol rozsudok pre zmeškanie, na vydanie ktorého boli splnené všetky podmienky, nebyť odročenia
pojednávania.

2.2 Ďalšou procesnou chybou súdu prvej inštancie, bola podľa žalovanej úplná absencia poučenia
podľa § 292 CSP, keďže spor medzi advokátom a klientom, ktorý je fyzickou osobou nepodnikateľom,
je spotrebiteľským sporom. Okrem toho zo žaloby vôbec nevyplývalo, akú žalobu a proti komu podal
žalobca, zo žaloby vyplývala iba hodnota sporu 150 000,- €, počet úkonov právnej služby a výška
cestovných náhrad. Až z priloženej žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vyplýva, že žalobca ako
právny zástupca žalovanej podal žalobu proti spoločnosti H. G.. a domáhal sa v nej určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy. Zo žiadneho podania žalobcu nevyplýva žalobcom tvrdená hodnota sporu 150 000,- €.
Ide iba o tvrdenie bez akéhokoľvek dôkazu. Pri dôslednom rešpektovaní procesných predpisov, by súd
musel žalobu zamietnuť pre nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Súd však namiesto
toho vykonal dokazovanie nad rámec návrhov strán, a to oboznámením spisu 27C/230/2014. Ak by
obstaranie a vykonanie takého dôkazu bolo v prospech žalovanej ako spotrebiteľa, alebo by aspoň
nebolo v jej neprospech, bolo by možné takýto postup súdu považovať za legálny. V danom prípade ale
súd podľa žalovanej prekročil svoju právomoc.

2.3 Žalovaná v odvolaní upozornila aj na to, že nie je zrejmé, prečo sa súd prvej inštancie stotožnil so
žalobcovým tvrdením ohľadom hodnoty sporu 150 000,- €. Nevyplýva to z odôvodnenia rozsudku a ani
zo žiadneho skutkového zistenia. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., žalovaná zdôraznila, že nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
119/2012 a I. ÚS 176/2017, ktorými argumentoval súd prvej inštancie, sa vzťahujú na iný skutkový stav.
V náleze I. ÚS 119/2012 ústavný súd vyhovel sťažnosti týkajúcej sa priznanej náhrady trov konania pri
žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a z nálezu I. ÚS
176/2017 vyplýva zjavná neúspešnosť žaloby podanej žalobcom ako advokátom zastupujúcim žalovanú,
pričom išlo o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy k nehnuteľnostiam. Žalovaná poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 18/2008, podľa ktorého „nemožno opomínať skutočnosť, že
predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu, v tomto prípade kúpnej zmluvy, je posúdenie,
či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť
objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia, treba preto v prípadoch sporov
o určenie platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu, vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11
ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.“ Citovala aj z uznesenia Ústavného súdu SR III. ÚS 510/2015, podľa
ktorého v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby „išlo o konanie, ktorého predmet nemožno
oceniť peniazmi“.

2.4 Nesprávne je podľa žalovanej aj skutkové zistenie o účelnosti cesty žalobcu z Bratislavy do Trenčína
dňa 16.9.2014. Súd nad rámec svojich právomocí zistil, že v tento deň žalobca ako advokát osobne
do podateľne podal žalobu proti spoločnosti H. G. Podľa tvrdenia žalobcu, v tento deň zároveň podal
na katastrálnom odbore Okresného úradu Trenčín oznam o začatí konania na Okresnom súde Trenčín.
Všetky tieto úkony sa podľa žalovanej dali urobiť poštou.

2.5 Napokon žalovaná namietala, že s ohľadom na zjavne zle formulovaný petit žaloby vo veci
27C/230/2014, sa mal súd prvej inštancie zaoberať aj odbornou starostlivosťou, ktorú žalobca ako
advokát vynaložil pri poskytovaní právnych služieb (s odkazom na § 18 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii). Keďže súd (podľa žalovanej v rozpore s procesnými predpismi) zistil, že o žalobe vo veci
27C/230/2014 dosiaľ nebolo rozhodnuté, je potrebné posudzovať prejudiciálne odbornú starostlivosť
žalobcu. Navyše v čase, keď už žalobca ako advokát žalovanú nezastupoval, došlo v konaní pod sp. zn.
27C/230/2014 k zmene petitu tak, že petit už neznie, aby súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy, ale aby
určil, že nehnuteľnosti sú vo výlučnom vlastníctve žalovanej (v konaní 27C/230/2014 žalobkyne).

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, na základe odvolania žalovanej, preskúmal vec podľa § 379
a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie ju nepoučil správne o jej procesných právach ako
spotrebiteľa, odvolací súd zo súdneho spisu zistil, že dňa 2.2.2018 bolo žalovanej doručené spolu so
žalobou a platobným rozkazom aj poučenie o procesných právach (založené v spise na č. l. 33-35;
doručenka na č. l. 32), ktorého súčasťou bolo aj poučenie spotrebiteľa o právach podľa § 291 ods. 1, §
292, § 295, § 296 a § 299 ods. 1 CSP. Okrem toho žalovaná bola poučená o práve zvoliť si advokáta
alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci podľa § 160 ods. 2 CSP a už od prvého úkonu (odpor proti
platobnému rozkazu) bola zastúpená advokátom, teda poučovacia povinnosť súdu voči nej podľa § 160
ods. 3 písm. b) CSP neexistovala.

6. K námietke žalovanej, ktorá sa týkala procesného postupu súdu prvej inštancie - odročenia
pojednávania nariadeného na 2.7.2018 o 13.45 hod., odvolací súd zistil, že žalobca e-mailom z
29.6.2018 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu neodkladných pracovných povinností a
rokovaní, ktoré musí absolvovať z titulu jeho pracovnej funkcie (ako zástupca riaditeľa Leteckého útvaru
Ministerstva vnútra SR) s ohľadom na nástup na plánovanú dovolenku dňa 5.7.2018, súčasne požiadal
o odročenie pojednávania a uviedol, že nesúhlasí s účasťou svojho právneho zástupcu na pojednávaní
bez jeho prítomnosti a že v krátkom čase doručí súdu aj dohodu o ukončení zastupovania dovtedajším
právnym zástupcom. Tento e-mail žalobca zaslal na vedomie aj advokátovi žalovanej. Ten reagoval e-
mailom, v ktorom navrhol, aby súd skúmal, či žalobca preukázal dôvody odročenia pojednávania a či ide
o vážne dôvody. Žalobca v ten istý deň (29.6.2018) doručil súdu potvrdenie, v ktorom riaditeľ Leteckého
útvaru Ministerstva vnútra SR uviedol, že vzhľadom na jeho neprítomnosť na pracovisku dňa 2.7.2018
z dôvodu služobnej cesty, je prítomnosť jeho zástupcu - žalobcu - na Leteckom útvare Ministerstva
vnútra SR nevyhnutná. Podľa úradného záznamu založeného v spise (č. l. 66), bolo dňa 2.7.2018 obom
právnym zástupcom oznámené, že pojednávanie bude odročené.

7. Podľa § 183 ods. 1 CSP, pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana
alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno
spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Zákon nešpecifikuje, čo je možné považovať
za dôležité dôvody na odročenie pojednávania. Je pravdou, že pracovné povinnosti vo všeobecnosti
nemožno považovať za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania - účasť na súdnom pojednávaní, na
ktoré je zamestnanec predvolaný, predstavuje podľa § 136 a nasl. Zákonníka práce prekážku v práci,
počas ktorej má zamestnanec nárok na poskytnutie pracovného voľna (podobné ustanovenia obsahuje
aj zákon o štátnej službe a ostatné podobné predpisy). Na druhej strane však vo vzťahu k manažérom a
vedúcim pracovníkom, je možné dôvodne predpokladať nižšiu mieru zastupiteľnosti, preto postup súdu
prvej inštancie, ktorý považoval dôvody uvedené žalobcom v tomto prípade za dôležité a vyhovel jeho
žiadosti o odročenie pojednávania, nemožno označiť ako arbitrárny, vymykajúci sa miere voľnej úvahy,
ktorú súdu poskytuje ustanovenie § 183 ods. 1 CSP.

8. Okrem toho je potrebné prihliadať aj na to, že v tomto prípade bolo pojednávanie nariadené na
deň 2.7.2018, pričom súdy vo všeobecnosti benevolentnejšie pristupujú k žiadostiam o odročenie
pojednávania v čase letných prázdnin a dovoleniek. To platí aj pokiaľ ide o včasnosť oznámenia dôvodu
na odročenie pojednávania - súd prvej inštancie nezisťoval, kedy sa žalobca dozvedel o ním uvádzanom
dôvode na odročenie pojednávania, avšak vzhľadom na dovolenkové obdobie a na to, že potvrdenie
riaditeľa Leteckého útvaru Ministerstva vnútra SR, ktoré žalobca súdu predložil (na nepriamu výzvu
žalovaného), bolo vystavené dňa 29.6.2018, nemožno implicitný záver súdu prvej inštancie o včasnosti
oznámenia dôvodov žalobcom považovať za nesprávny. O porušenie práva na spravodlivý proces by
išlo vtedy, ak by súd pristupoval odlišne k podobným procesným návrhom (v tomto prípade žiadostiam
o odročenie pojednávania) jednotlivých strán - v preskúmavanej veci však o takúto situáciu nešlo.

9. Pokiaľ ide o možnosť zastúpenia strany na pojednávaní, z formulácie § 183 ods. 2 druhej vety
CSP možno výkladom a contrario vyvodiť, že pokiaľ strana ukončila svoje zastupovanie advokátom
a nesúhlasí so zastúpením inou osobou, môže súd od nej požadovať zastúpenie až na „ďalšom
pojednávaní“, teda nie na prvom pojednávaní, aj to len pokiaľ dôvodom odročenia prvého pojednávania
bol nepriaznivý zdravotný stav strany. Na prvom pojednávaní teda nemožno od strany spravodlivo
žiadať, aby sa nechala zastúpiť, ak žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.

10. Aj keď, ako uviedla žalovaná v odvolaní, žalobca v žalobe neuviedol, akú konkrétnu žalobu a proti
komu za žalovanú podal, neznamená to, že žaloba obsahovala vady alebo bola neurčitá. V žalobe bolo

jasne uvedené, že jej predmetom je nárok na zaplatenie dvoch úkonov právnej služby (špecifikovaných
v žalobe slovami „1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. vypracovanie a podanie žaloby o
neplatnosť kúpnej zmluvy“) a náhrada za stratu času za 4 polhodiny cesty zo sídla žalobcu na Okresný
úrad Trenčín a späť. Takéto vyjadrenie nároku v žalobe v spojení s pripojenými listinami (žaloba - návrh
na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy s podacou pečiatkou Okresného súdu Trenčín a s potvrdením
Okresného súdu Trenčín o podaní návrhu na začatie konania; žiadosť o vyznačenie začatia súdneho
konania s podacou pečiatkou katastrálneho odboru Okresného úradu Trenčín; faktúra s vyúčtovaním
úkonov právnej služby vrátane náhrady za stratu času), je možné považovať za dostatočné.

11. Neobstojí ani námietka žalovanej, že hodnota sporu 150 000,- eur spočívala výlučne na tvrdení
žalobcu a nevyplývala zo žiadnych dôkazov. Je síce pravda, že žalobca nepredložil samotnú kúpnu
zmluvu, o ktorej neplatnosť v konaní sp. zn. 27C/230/2014 išlo, avšak v žalobe - návrhu na určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy s podacou pečiatkou Okresného súdu Trenčín (ktorú žalobca priložil ako
listinný dôkaz k žalobe v tu preskúmavanej veci), bola uvedená „kúpna cena za spoluvlastnícky podiel
k nehnuteľnosti, a to 150 000,- eur“, pričom žalovaná tvrdenie žalobcu, vyplývajúce aj z tohto listinného
dôkazu relevantným spôsobom (§ 151 CSP) nespochybnila. Z toho vyplýva, že aj keď súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie oboznámením spisu 27C/230/2014 nad rámec návrhov strán, nešlo o
také procesné pochybenie, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie alebo porušenie práva
na spravodlivý proces, keďže oboznámením spisu 27C/230/2014 súd prvej inštancie nezistil žiadne iné
skutkové okolnosti než tie, ktoré už v konaní boli zistené (z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaná relevantným
spôsobom nepoprela).

12. K základnej vecnej námietke žalovanej, týkajúcej sa hodnoty sporu, odvolací súd uvádza, že si je
vedomý skutočnosti, že staršia judikatúra bola v otázke oceniteľnosti alebo neoceniteľnosti predmetu
konania o neplatnosť zmlúv nejednotná. Je pravdou, že v jednom z nálezov Ústavného súdu SR, ktorými
argumentoval súd prvej inštancie (sp. zn. I. ÚS 119/2012), nešlo o neplatnosť zmluvy, ale o určenie
vlastníckeho práva, čo nie je skutkovo celkom totožné s tu preskúmavanou vecou, avšak v druhom z nich
(sp. zn. I. ÚS 176/2017), bola predmetom konania pred všeobecnými súdmi neplatnosť zmlúv o prevode
nehnuteľností. Ústavný súd v uvedenom náleze nepovažoval za protiústavné určenie tarifnej odmeny
z hodnoty nehnuteľností podľa § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pričom
uviedol, že „nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti
zmluvy, nemožno tento predmet peniazmi oceniť. Je potrebné v každom konkrétnom prípade skúmať,
či možno predmet právneho úkonu (t. j. plnenie) oceniť a v závislosti na tom stanoviť aj výšku náhrady
trov konania. Predmetom daného konania (neplatnosť prevodnej zmluvy) bola vec nehnuteľná, ktorá je
peniazmi oceniteľná, v dôsledku čoho nebolo možné vychádzať z tarifnej hodnoty podľa § 11 ods. 1 písm.
a) vyhlášky tak, ako to žiadal sťažovateľ. Ak súd rozhodne o neplatnosti právneho úkonu, okresný úrad
vyznačí stav pred týmto právnym úkonom [§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)]; preto tento druh žaloby je
svojím spôsobom žalobou o určenie vlastníckeho práva, ktorého predmet je vždy oceniteľný peniazmi.“ S
týmto názorom sa stotožnil v tu preskúmavanej veci súd prvej inštancie a stotožňuje sa s ním aj odvolací
súd. O tom, že nejde o ojedinelý právny názor, svedčí aj rozhodnutie iného senátu Ústavného súdu SR
(sp. zn. III. ÚS 325/2009), ktorý takisto prezentoval názor, že je potrebné „vysporiadať sa so skutočným
obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v
tomto konaní. V bežných sporoch (občianskoprávnych alebo obchodných) môže aj rozhodnutie súdu o
určení práva (napr. neplatnosti právneho úkonu) v okolnostiach prípadu mať konkrétne materiálne účinky
pre účastníkov (priamym dôsledkom je v konečnom dôsledku zväčšenie alebo zmenšenie ich majetku)
a pri splnení podmienky, že zistenie ceny tohto práva nie je spojené s nepomernými ťažkosťami, súdy
oprávnene v týchto prípadoch vychádzajú pri rozhodovaní o náhrade trov konania z ustanovenia § 10
ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky.“ Pokiaľ žalovaná citovala uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 510/2015, odvolací súd pripomína, že tam bolo predmetom ústavnej sťažnosti konanie o určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby, teda nie o určenie neplatnosti zmluvy.

13. V otázke správnosti alebo nesprávnosti žalobcom formulovaného petitu žaloby vo veci 27C/230/2014
(žalovanou namietaného nedostatku naliehavého právneho záujmu), súd prvej inštancie správne
poukázal na to, že žaloba vo veci 27C/230/2014 nebola zamietnutá, pričom je potrebné dodať, že z
dôvodu zmeny petitu po ukončení zastupovania žalovanej žalobcom už ani vo vzťahu k pôvodnému
petitu zamietnutá nebude a samotná skutočnosť, že žalovaná - v konaní 27C/230/2014 žalobkyňa -
zmenila žalobu, nepreukazuje nesprávnosť pôvodného petitu. Neexistuje ani iné rozhodnutie, z ktorého

by vyplývala nedostatočná odborná starostlivosť či nesprávnosť postupu žalobcu ako advokáta (napr.
disciplinárne rozhodnutie proti advokátovi). Tak ako v každom súdnom konaní o odmene za služby, aj tu
(v konaní o odmene za advokátske služby) môže žalovaná strana vznášať námietky týkajúce sa kvality
resp. nekvality poskytnutej služby. K tomu odvolací súd uvádza, že žalobu vo veci 27C/230/2014, je
potrebné vnímať v kontexte vtedajších procesných predpisov a vtedajšej judikatúry. Naliehavý právny
záujem mohol byť daný tým, že - ako bolo uvedené vyššie v rámci citácie z nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 176/2017 - podľa § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ak súd rozhodne o neplatnosti
právneho úkonu, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom (pokiaľ pred rozhodnutím súdu
resp. pred zapísaním poznámky o súdnom konaní), preto nebolo možné a priori označiť žalobu o určenie
neplatnosti prevodnej zmluvy za nesprávnu.

14. S vyššie uvedeným úzko súvisí aj posúdenie poslednej námietky žalovanej, týkajúcej sa
(ne)účelnosti cesty žalobcu zo svojho sídla (v Bratislave) do Trenčína, kde žalobca (ako vyplýva z
listín priložených k žalobe) podal na súde žalobu vo veci 27C/230/2014 a v ten istý deň podal na
katastrálnom odbore okresného úradu oznámenie o podaní žaloby. Okrem toho, že - ako správne
uviedol súd prvej inštancie - žalovaná nepreukázala písomný ani ústny pokyn žalobcovi ako advokátovi
(mandatárovi), zakazujúci osobné podanie žaloby, je možné poukázať aj na to, že pre zachovanie
vykonateľnosti prípadného rozsudku o neplatnosti kúpnej zmluvy (aby bolo možné na základe takéhoto
rozsudku dosiahnuť vyznačenie pôvodného právneho stavu v katastri nehnuteľností), bolo veľmi dôležité
čo najskoršie podanie oznámenia o súdnom konaní do katastra nehnuteľností, čo bolo možné dosiahnuť
len pri osobnom podaní žaloby na súde a následnej okamžitej návšteve katastra s potvrdením súdu o
podaní žaloby. Aj z tohto pohľadu nie je možné osobné vycestovanie žalobcu do Trenčína považovať
za neúčelné.

15. Pokiaľ ide o trovy konania pred súdom prvej inštancie, žalovaná neuviedla konkrétny odvolací dôvod
a ani svoje odvolanie v tejto časti nijako nezdôvodnila. Odvolací súd výrok o trovách ako súvisiaci výrok
preskúmal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne aplikoval
ustanovenia § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, pričom správne dospel k záveru, že žalobca bol v konaní
pred súdom prvej inštancie plne úspešný, preto má voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

17. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto by mal v súlade s ustanoveniami § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnej odvolateľke (žalovanej) nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalobca však bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy odvolacieho konania
mu nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 2. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.