Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/305/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316207961
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316207961.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.
Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: J. A., rod. O., nar. X. X. XXXX,
trvale bytom K., M. C. A. X, zast.: JUDr. Martinom Kubovičom, LLM, MSc, advokátom so sídlom 926 01
Sereď, M. R. Štefánika 3080/4, proti žalovaným: 1. P. R., nar. XX. X. XXXX, 2. M. R. C., rod. C., nar. XX.
XX. XXXX, obaja trvale bytom XXX XX A., I. XXXX/X, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 19. apríla 2018 č. k. 17C/197/2016-127, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1 a 2 priznal voči žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 140, § 129 ods.

1, § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že dňa 15. 10. 1971 Odbor
výstavby MsNV v Seredi pod č. 5583/1971-Výst. v zmysle § 18 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom
poriadku a podľa § 45 vyhl. č.. 144/1955 Ú.v. vyvlastňovacím rozhodnutím pre účely zabezpečenia
stavebných pozemkov, vhodných pre pridelenie do osobného užívania za účelom výstavby rodinných
domov, podľa smerného územného plánu mesta Sereď, vyvlastnil v prospech žiadateľa C. P. (manžela
E. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely č. 36/1 a 36/2 k. ú. V. Čepeň a to nasledovne:

podiel 1/56 parcely š. 36/1 dv. č. 909 o výmere 243 m2 a podiel 1/56 parcely š. 36/2 dv. č. 909 o
výmere 243 m2 k. ú. V. Y., vedený v SG Galanta LV č. XXX, EN č. 171, 254, vlastnícky patriaci Q. O.,
bytom na neznámom mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá činila 714,- Kčs, p. C. P. zaplatil
do pokladne MsNV v Seredi. V odôvodnení je uvedení, že šetrením sa nepodarilo zistiť pobyt Q. O..
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 11. 1971. Účinky vydržania podľa ustanovenia § 135a
OZ (v znení do 1. januára 1992) môžu nastať vzhľadom na ustanovenie § 507a ods. 3 OZ (zákon č.

131/1982 Zb.) najskôr od 1. apríla 1984. Toto ustanovenie umožňuje, aby do vydržacej doby uvedenej
v ustanovení § 135a ods. 1 OZ bolo možné započítať aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny
predchodca za podmienok ustanovených v § 135a ods. 1 a 2 OZ mal vec v nepretržitej oprávnenej
držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu pred účinnosťou novely
Občianskeho zákonníka (zákon č. 131/1982 Zb.). Týmto ustanovením sa tiež sledovalo poskytnutie
ochrany tomu, kto popiera vydržanie a je v právnom vzťahu k oprávnenému držiteľovi, aby od 1. apríla

1983do1.apríla1984moholurobiťprávneopatrenienaprerušenieplynutiavydržacejdoby(R50/1985).
C. P. tak splnil podmienky vydržania k sporným parcelám v celom ich rozsahu ku dňu 1. 4. 1984.
Z citovaného ustanovenia § 134 ods. 1 OZ v spojení s § 129 ods. 1 OZ vyplýva, že nevyhnutnou
podmienkou daného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je predovšetkým existencia právneho
dôvodu (titulu), z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať
a byť v dobrej viere, že je vlastníkom určitej veci. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je, aby

oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol
počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je oprávneným držiteľom. Z dokazovaniavyplynulo, že p. P. bol oprávneným - dobromyseľným držiteľom a nehnuteľnosti nerušene užíval
on a jeho právni nástupcovia nerušenie do r. 2016. Žalobca nikdy predtým nevyzval p. P. či jeho
právnych nástupcov na vydanie nehnuteľností. Čo sa týka dobromyseľnosti, súd poukazuje na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 3. 2016. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa
od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej
viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť
istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R

14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia
vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Nevyhnutným predpokladom pre tento
orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné
súdypovinnédôsledneposúdiťsohľadomnaindividuálneokolnostikaždéhoprípadu.Potomužzistenie,
že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Aj s ohľadom na
dátum úmrtia Q. O. (XX. XX. XXXX) je nutné skonštatovať, že to na dobromyseľnosti a nerušenom

užívaní nehnuteľností C. P. a neskôr jeho právnych nástupcov nič nemení. Potom v čase uzatvorenia
Kúpnej zmluvy zo dňa 19. 9. 2014, ktorú uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci -
Q. C., E. P. a M. W. ako predávajúci, predávajúci nemali povinnosť ponúknuť nehnuteľnosti na predaj
žalobcovi z titulu zákonného predkupného práva, pretože žalobca nebol podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností. Z vykonaného dokazovania potom jednoznačne vyplýva, že C. P. nadobudol vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 vydržaním najneskôr k 1. 4. 1984 (tento riadne a nerušene svoje
vlastnícke právo vykonával od 8. 11. 1971 až do roku 2016), predtým vlastnícky patriaci Q. O., z čoho
jednoznačne vyplýva, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 k
celku dedením. O nároku žalovaných na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V
sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá

mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje
porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Keďže žalovaní
bolí v konaní plne úspešní, súd im priznal právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania proti
neúspešnej strane - žalobcovi. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením
podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa prostredníctvom advokáta, navrhujúc, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, uplatňujúc
odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) C.s.p. Rozsudok súdu prvej inštancie
je skutkovo a právne nesprávny, je svojvoľný a arbitrárny, odôvodnenie rozsudku nemá podklad v

zistení skutkového stavu, odôvodnenie rozsudku je v rozpore so zákonom, bez právnej vety, nemá
podklad v ustálenej judikatúre. Súd uvádza skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli
účastníkmi prednesené, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli
z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia súdu boli výsledkom logických rozporov pri
hodnotení dôkazov. Zákonné ustanovenie § 220 CSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava") vykladať a uplatňovať tak, že
rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Argumenty žalobcu nielen
že súd nevyhodnotil v zmysle C.s.p, ale ani ich vôbec nespomenul. Ak súd v odôvodnení nereaguje
na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je
potrebnétentonedostatokpovažovaťzaprejavarbitrárnostiasvojvoľnosti.Takakotovyplývazustálenej

judikatúry Ústavného súdu SR, za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovat' aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd
vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi. V danom prípade konštatovaním súdu, že žalobkyňa nemohla
nadobudnúť vlastníctvo predtým vlastnícky patriaci Q. O. k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 k celku

dedením, nakoľko podľa názoru súdu neb. C. P. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v podiele
1 /56 vydržaním najneskôr k 1.4. 1984, držby sa mal ujať na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č.
5583/1971 právoplatné dňa 08.11.1971, a teda žalobca nebol oprávnený z predkupného práva, nakoľko
v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol podielový spoluvlastník došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl" .

3. Súd vec nesprávne právne posúdil, nechal sa zviesť zmätočnou obranou svedkyne p. P. ako osoby
povinnej z predkupného práva. Skutkové okolnosti tvrdené svedkyňou p. P., z ktorých ako právna
nástupkyňa po jej neb. manž. C. P. odvodzuje svoje nároky na vlastnícke právo k spoluvlastníckemupodielu po Q. O. aktuálne patriaci žalobkyne, a to, že predmetný podiel 1/56 na dotknutých
nehnuteľnostiach jezastavaný jej rodinným domom a že tento podiel užívali s neb. manž. ako svoj
vlastný,nebolivkonanípreukázané,resp.neuniesladôkaznébremeno.Obsahspisuneposkytuježiadny

podklad pre to, aby sa na daný prípad vo veci nároku neb. C. P., resp. jeho právnej nástupkyne svedkyne
p. P. uplatnil právny inštitút vydržania. Súd splnenie podmienok vydržania spoluvlastníckeho dielu 1/56
po Q. O., aktuálne patriaci žalobkyne nebohým C. P. odvodil len na základe jednej zmätočnej písomnej
a ústnej výpovede svedkyne P., ktorá sama sebe mala potvrdiť údajnú dobromyseľnosť a užívanie a
ešte k tomu skúmať dobromyseľnosť mŕtvej osoby. Súd síce v odôvodnení cituje ustanovenia súvisiace

s vydržaním, avšak neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom aplikujúc uvedené zákonné zásady
na daný prípad. Hlavným účelom inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobo faktický stav so
stavom právnym. Z výsluchov svedkov a aj zo strany žalovaných riadne vyplynulo, že ako podielovú
spoluvlastníčku riadne evidovali Q. O., s obsahom listu vlastníctva boli riadne oboznámení a zároveň
podotkli, že dotknuté nehnuteľnosti dlhé roky užíva p. P., ktorému ponúkli ich spoluvlastnícke podiely /
spolu 55/56 / na predaj, k dohode však neprišlo, následne ich odkúpili žalovaní. Najskôr pán P.

iniciatívne doručil súdu svoje písomné svedectvo, o ktorom žalobkyňa nevedela, následne po zvážení
sama žalobkyňa navrhla ako dôkaz písomné svedectvo pána P., ktoré následne predložila spolu s
prílohami, pričom súd odmietol vykonať tento dôkaz, v ktorom je presne popísané, že neb. pán P.
nemohol predmetné pozemky užívať (s prílohami sú tam geometrický plán, listy vlastníctva, fotografie).
Odmietnutím vykonania dôkazu písomného svedectva pána P. spolu s priloženými prílohami súd svojím

postupom žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom a porušil právo žalobkyne na spravodlivý súdny
proces, taktiež súd neodôvodnil, prečo tento kľúčový dôkaz spolu s prílohami odmietol vykonať.

4. Súd prvej inštancie uveril tvrdeniam svedkyne p. P. a považoval ich za pravdivé bez ohľadu na to,
že žalobkyňa predkladala súdu dôkazy, ktoré tvrdenia a nároky svedkyne P. vyvracajú. Súd však tieto

dôkazy žalobkyne - písomne svedectvo p. P. podložené listinnými dôkazmi odmietol, aj napriek tomu, že
bolo súdu vysvetlené, že týmto dôkazom sa objasní skutkový stav v potrebnom rozsahu a teda tvrdenia
svedkynep.P.,ktorýmsúdpriznávavierohodnosťapravdivosť,sarelevantnýmiúradnýmiajsúkromnými
listinnými dôkazmi vyvrátia. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6

Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdvsebezahŕňajúajprávonarovnosťzbraní,kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia. Dané písomné svedectvo sa skladá z písanej časti - stanovisko p.
P. a prílohy. Tak ako aj zo stanoviska p. P., tak aj z príloh je nespochybniteľne preukázané, že dotknuté
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX nachádzajúcich sa v kat.úz. V. Y., obec A., okres W. a to: -
parc.reg ."E" č. 36/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 131 m2 parc. reg. "E" č. 36/2 - zastavané

plochy a nádvoria o výmere 133m2 tvoria neoddeliteľný celok s podnikateľským areálom vo vlastníctve
p. P.. Časť dotknutých parciel je aj zastavaná jeho prevádzkovou budovou súp. č. 1622/31, ktorú postavili
Reštaurácie n.p. Galanta. Dotknuté nehnuteľnosti sú riadne oddelené od susednej nehnuteľnosti vo
vlastníctve rodiny P. /LV č. XXX / plotom, ktorý ešte v 70- rokoch vybudovala práve rodina P.. V
prílohe daného písomného svedectva sú doložené úradne listiny ako geometrické plány z rôznych

rokov, vytyčovací protokol a taktiež aktuálna katastrálna mapa a fotodokumentácia, ktoré potvrdzujú,
že dotknuté nehnuteľnosti užívala od roku 1970 organizácia Reštaurácie n.p. Galanta a od roku 1991
p. P. odkúpil predmetný areál s prevádzkovou budovou 1622/31, t.č. Potraviny. Pôvodní spoluvlastníci
dotknutých parciel riadne nezakročili proti stavbe v dobe jej realizácie - mimochodom boli účastníkmi
stavebného konania, zo strany pôvodných spoluvlastníkov nebol v užívaní nijako obmedzovaný ani p. P.,

až do nástupu žalovaných. Ako podporný dôkaz treba uviesť aj skutočnosť, že žalovaní aktuálne žalujú
p. P. o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania ich spoluvlastníckeho podielu 55/56 na
dotknutých nehnuteľnostiach a žiadajú súd, aby mu súd uložil povinnosť zdržať sa užívania dotknutých
parciel. Vzhľadom na túto skutočnosť u žalovaných možno konštatovať špekulatívny úmysel pri kúpe
spoluvlastníckeho podielu 55/56 na dotknutých nehnuteľnostiach. Ako je zrejmé, žalovaným bolo od

začiatku okrem iného zrejmé, že dotknuté pozemky sú zastavané budovou p. P. a že cez dotknuté
pozemky prechádzajú inžinierske siete k jeho stavbe a taktiež legálny prístup k severnej časti budovy a
teda vedeli, že dotknuté pozemky nebudú môcť v budúcnosti užívať ako bežný iný pozemok. Je zrejmé,
že spoluvlastnícky podiel 55/56 na dotknutých parcelách kúpili iba z dôvodov majetkového prospechu,
ktorý chcú získať od vlastníka stavby. Nemožno, aby právna nástupkyňa pána P. svedkyňa P. si sama

sebe potvrdila údajné užívanie a údajnú dobromyseľnost' svojho právneho predchodcu. V prípade, ak
by sa domáhala určenia vlastníckeho práva, musela by svoje tvrdenia preukázať.5. Nakoľko platí zápis v katastri, pokiaľ sa nepreukáže opak, dôkazné bremeno bolo na žalovaných, aby
preukázali vlastnícke právo akejkoľvek tretej osoby. Na konštatovanie, že niekto nadobudol vlastnícke
právo vydržaním nepostačuje jedna svedecká výpoveď právnej nástupkyne pána P., ale vyžaduje sa

vzhľadom na citovanú judikatúru rozsiahlejšie dokazovanie, pričom naviac svedecká výpoveď pani P.
bola zmätočná, keďže raz uvádzala, že predmetné pozemky užíva p. P. a následne potom uvádzala,
že predmetné pozemky sú pod jej stavbou. Dom vo vlastníctve rod. P. / LV č. XXX/ leží na parcele reg.
C č. 210. Je teda nesporné. že neb. C. P. a následne jeho právni nástupcovia spoluvlastnícky podiel
1/56 vlastnícky patriaci žalobkvne / dedenie po neb. Q. O. ku dňu smrti 1964 / neužívali a nikdy sa ani

sami nepokladali za vlastníkov tohto dielu. Ako ďalší podporný argument svedčí list zo dňa 20.02.2007,
ktorý písal neb. p. P. " Uvedený pozemok som riadne odkúpil v roku 1969 / mal tým na mysli 27/56 na
dotknutých nehnuteľnostiach /, čo môžem preukázať aj kúpnou zmluvou ..... pozemok mi bol v roku 1970
odobratý n.p. Reštaurácie - Sereď. Neskôr tento pozemok prevzal do nájmu podnikateľ M. P., ktorý je aj
v súčasnosti jeho užívateľom..." V liste zo dňa 16.10.2014 svedkyňa p. P. uvádza: "združené pozemky
pred Potravinami patria pánovi P. a pani O.,, list, ktorý napísala svedkyňa P. p. P., kde uvádza: "To že

ste našiel dediča po O. môže zmeniť rozhodnutie o predaji parciel. Ja už parcely nevlastním. Ja osobne
som Vám písala, že by Vám pomohlo, keby ste našiel dediča O., len ten má nárok na predkupné právo
a zmeniť to. Ja som to zmeniť nemohla, lebo som parcely predala R. dobrovoľne...a dodám len jedno
dedič O. má nárok na predkupné právo." Žalobkyňa je vedená na Mestskom úrade v Seredi, správa daní
ako daňovníčka za diel 1/56 ako právna nástupkyňa po daňovníčke Q. O.. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu

vec patrí, a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa
dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (viď R 8/1991). Nakoľko
svedkyňa p. P. odvodňuje nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 k celku /
vlastnícky patriaci právnym nástupcom - dedičom Q. O. už od roku 1964 /jej nebohým manželom p. P. na
základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č. 5583/1971 zo dňa 15.10.1971, právoplatné dňa 08.11.1971,

je zrejmé, že dané vyvlastňovacie rozhodnutie môže mať väzbu aj na posúdenie splnenia zákonných
predpokladov oprávnenej držby a dobromyseľnosti. Vyvlastňovacie rozhodnutie č. 5583/1971 zo dňa
15.10.1971, právoplatné dňa 08.11.1971 na základe ktorého sa mal neb. manžel svedkyne p. P. p. C. P.
ujať držby je nulitným právnym aktom. Je nesporné, že dané vyvlastňovacie rozhodnutie, ako správny
aktnemalozákonnénáležitosti,konaniesavroku1971viedlosúčastníkom/Q.O./,ktorázomrelavroku

1964 a v čase vyvlastňovacieho konania už nemala právnu subjektivitu. Účastníkom konania naopak
neboli jej právni nástupcovia, pričom ani skutočnosť doručenia tohto rozhodnutia nebola preukázaná.
Je nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto vyvlastnenie
vykonal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola
predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaného, nemohli nastať právne

účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Vyvlastňovacie konanie nemohlo mať dopad na
zmenu vlastníckeho režimu k nehnuteľnosti. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 107/2008 ...„ Na
základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva a to
bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný." Ďalej neb. C. P. v roku 1969
uzatváral kúpnu zmluvu s bratmi Q. O. / C., B. a Y. /a nedá sa uveriť, že by sa ich neinformoval na ich

sestru. C. P. nepochybne mal vedomosti, že Q. O. zomrela a teda orgán rozhodujúci o vyvlastnení mal
povinnosť dať podnet na prejednanie dedičstva, resp. osloviť dedičov. Taktiež žalobkyňa predložila súdu
Čestné vyhlásenie p. Q. O. zo Sládkovičova / dcéra B. O., neter Q. O. /, ktorá prehlásila, že ako rodina
mali informácie o Q. O. a nikto sa u nich neinformoval. Teda aj z tohto dôvodu nemohol byť neb. C. P.
dobromyseľný. Vzhľadom na všeobecne / aj v oblasti súkromného práva / uznávanú zásadu ignorantia

iuris non excusat / neznalosť zákona neospravedlňuje/, vyplýva zo samej podstaty práva, právny omyl
vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v
tej danej dobe, je neospravedlniteľný. Neobstojí teda ani tvrdenie súdu, že neb. C. P. nemal právnické
vzdelanie. Je teda nesporné, že neb. C. P. nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spoluvlastníckemu
podielu 1/56 na dotknutých nehnuteľnostiach vydržaním najneskôr k 1.4. 1984.

6. Základnou otázkou, ktorú súd musel v tomto konaní vyriešiť bolo posúdenie, či bolo porušené
predkupné právo právnych nástupcov po poručiteľke Q. O.. Poukazujúc na judikát R 32/2011 v
konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patri do dedičstva po poručiteľovi,
ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu

vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv
na rozhodnutie súdu. Odvolávajúc sa na právny názor Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 386/2012
zo dňa 27.08.2014 dedičstvo sa nadobúda ku dňu smrti poručiteľa a teda týmto okamihom dňom
14.11.1964 (nie rozhodnutím o dedičstve). Je nesporné, že Q. O., zomr. XX.XX.XXXX, bola ku dňusmrti spoluvlastníčkou 1/56 na dotknutých nehnuteľnostiach. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 6 Cdo 386/2012v prípade predkupného práva v zmysle § 140 OZ smrťou spoluvlastníka
prechádza jeho spoluvlastnícky podiel na dedičov, ktorí sa zo zákona stavajú nositeľmi predkupného

práva, sa preto dedičia stavajú aj nositeľmi predkupného práva. Na uvedených záveroch nič nemení ani
skutočnosť, že dedičia neboli zapísaní v Katastri nehnuteľností na LV ako spoluvlastníci nehnuteľnosti.
Zápis do Katastra nehnuteľností sa totiž v takomto prípade uskutočňuje formou záznamu, ktorý má iba
deklaratórnu povahu (nim nedochádza k vzniku, zmene alebo k zániku práva) ". Právnu argumentáciu
povinných spoluvlastníkov, že o žiadnych dedičov nevedeli a nebolo komu ponúknuť predkupné právo,

že sa vypytovali v rodine, či niekto nepozná jej dedičov, považuje odvolateľka za nesprávnu, nemajúcu
oporu v zákone. Nenáležitá je aj argumentácia žalovaných v tom, že nebolo porušené predkupné právo,
lebo nemali v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vedomosť o spoluvlastníctve právnych nástupcov Q.
O. k nehnuteľnostiam, ked' nesprávne vedomosť o (ne) existencii ich spoluvlastníctva spájali žalovaní
len s neúplným údajom nachádzajúcim sa v príslušnom liste vlastníctva v Katastri nehnuteľností.
Poukazujúc na rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp.zn. 8 Co 22/2012 potvrdene Najvyšším súdom

SR sp.zn. 6 Cdo 386 /2012 skutočnosť, či v čase uzavretia kúpnych zmlúv (ne) boli v Katastri
nehnuteľnosti na L,X. zapísaní všetci podieloví spoluvlastníci, resp. či žalovaný 1/ mal vedomosť o
ďalších spoluvlastníkov považoval vzhľadom na zásadu, podľa ktorej dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa, za právne irelevantnú. Niet pochybností o tom, že povinní spoluvlastníci ako aj sami žalovaní
mali pred uzatvoreným kúpnej zmluvy vedomosť o výške podielov, ktoré vlastnili, resp. ktoré kupovali.

To znamená, že povinní spoluvlastníci vedeli, že spolu nevlastnia celú nehnuteľnosť, ale len 55/56 v
pomere k celku a teda, že existuje ďalší spoluvlastník v podiele 1/56 k celku.

7. Poručiteľka Q. O. bola riadne uvedená na LV č. XXX. Keďže právny úkon, ktorým spoluvlastník
vykonáva prevod svojho podielu na inú osobu, má závažne právne následky (mení sa osoba

spoluvlastníka), nepostačuje, aby povinní spoluvlastníci svoju (ne) vedomosť o právnych nástupcoch
po Q. O. zdôvodňovali len poukazom na údaj uvedený v Katastri nehnuteľností, ktorý je neúplný.
Mohol a mal okruh dedičov zisťovať aj iným, jemu dostupným spôsobom, nemôže sa bez ďalšieho
odvolávať len na neúplný údaj v Katastri nehnuteľností a z neho vyvodzovať nemožnosť splnenia si
svojej ponukovej povinnosti. Pred uzavretím právneho úkonu mali povinní spoluvlastníci ako aj žalovaní

bezpochyby možnosť zistiť adresu Q. O., kto je právnym nástupcom ďalšieho spoluvlastníka Q. O.,
napr. z pozemkovo knižnej vložky č. XXX, ktorá sa odvoláva na spis nachádzajúci sa na Okresnom
súde Galanta a následne dopytom na Okresnom súde Galanta . Napokon mali možnosť zistiť bližšie
informácie o neb. Q. O., resp. o jej právnych nástupcoch aj z rodinných kruhov O., nakoľko v obci
Sládkovičovo žije neter neb. Q. O. pani Q. O. / dcéra neb. B. O. - brat neb. Q. O. /. Čestné vyhlásenie

p. Q. O., o tom, že sa u nich neinformovali na neb. Q. O. a že ako rodina mali bližšie informácie o
neb. Q. O., žalobca doložil do spisu. Týmto sú zároveň vyvrátené tvrdenia povinných spoluvlastníkov
a aj žalovaných, že aj napriek snahe, sa im žiadne informácie o Q. O., resp. jej právneho nástupcu
nepodarilo nájsť. Túto skutočnosť a aj dôkaz žalobcu však súd v odôvodnení neuviedol. Súd v tejto veci
potvrdil, že niet pochýb, že zákonné predkupné právo nebolo realizované. Odvolateľka poukázala na

nároky vyplývajúce z porušenia zákonného predkupného práva podielového spoluvlastníka, Občiansky
zákonník v § 603 ods. 3 stanovuje pri porušení predkupného práva primárne (všeobecné) pravidlo,
ktorým je oprávnenému (v danom prípade žalobkyňa) daná možnosť domáhať sa od nadobúdateľa (v
danom prípade žalovaní) ponúknutia veci na kúpu. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp.
zn. 25 Co/579/2014, podľa ktorého pokiaľ sa oprávnený v zmysle § 603 ods. 3 OZ bude domáhať toho,

aby mu vec bola ponúknutá na kúpu, na základe výzvy oprávneného spoluvlastníka, ktorého predkupné
právo bolo porušené, vzniká nadobúdateľovi povinnosť ponúknuť mu vec na kúpu za podmienok, za
ktorých mu bola vec pôvodne ponúknutá - teda i za tú istú kúpnu cenu povinnou osobou (§ 605 a §
606 Občianskeho zákonníka ). Ak nadobúdateľ túto povinnosť nesplní, môže sa oprávnený domáhať na
súde, aby prejav jeho vôle v tomto smere bol nahradený súdnym rozhodnutím vydaným podľa § 161 ods.

3O.s.p.Žalovaníbolilistomzodňa05.04.2016vyzvanížalobkyňoukponúknutiuveci/spoluvlastníckeho
podielu 55/56 k celku na dotknutých nehnuteľnostiach LV č. XXX / na kúpu, teda na mimosúdne
vyriešenie veci. Žalovaní na výzvu reagovali cestou ich právneho zástupcu listom zo dňa 19.04.2016
negatívne. Je potrebné zdôrazniť, že p. P. a ani jej právnv predchodca jej neb. Manžel C. P. sa nijakým
spôsobomnepodieľalinazmenezápisovichvlastníckehoprávavkatastrinehnuteľnostíaurčeniasvojho

vlastníckeho práva, dokonca predmetný diel 1/56 nebol ani prejednávaný v dedičskom konaní po neb.
C. P. sp.zn. 23D/119/2009 Dnot 208/2009, a teda aj jeho nároku sa začala p. P. domáhať až teraz.V
danej veci je treba považovať žalobkyňu za osobu, ktorá bola dotknutá vo svojich právach a ktorej
prináleží právo ochrany vyplývajúce z ustanovenia § 140 OZ. Žalobkyňa ako existujúci vlastník a akonositeľ silnejšieho práva nemôže byť svojho vlastníckeho práva zbavená. Právni nástupcovia neb. C. P.
sa priamo určenia vlastníckeho práva k podielu 1/56 dotknutých nehnuteľností súdnou cestou domáhať
ani nemôžu, nakoľko by sa tým obchádzalo prejednanie dedičstva po Q. O. a taktiež by sa preskočilo

dedičské konanie po neb. C. P.. V tejto súvislosti poukazujem na rozhodnutie Európskeho súdu, ktorý
viackrát uviedol že: „v demokratickej spoločnosti, ktorá sa hlási k princípom právneho štátu, žiadne
rozhodnutie, ktoré je svojvoľné, nemožno nikdy považovať za zákonné." Tento princíp je nevyhnutné
uplatňovať aj v danom prípade, nakoľko nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmuazapodmienok,ktoréustanovujezákon,nakoľkozásahdovlastníckehoprávamusíokreminého

spĺňať požiadavku právnej istoty a zákonnosti. Je neprípustné, aby práva neb. C. P., resp. jeho právnych
nástupcov, ktorých splnenie podmienok vydržania / ako dobromyseľnosť, užívanie veci a nepretržitosť
vydržacej doby / bolo vyvrátené, boli povýšené nad ochranu skutočne existujúceho vlastníctva a tým
odobrať existujúcemu vlastníkovi, ústavou garantované právo domáhať sa ochrany svojho vlastníctva.

8. Žalovaní 1 až 3 odvolací návrh nepodali, v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhli

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.
Poukázali na to, že V rozhodujúcom čase, tj. v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy (19.09.2014) žalobkyňa
nebola podielovou spoluvlastníčkou, teda nebola oprávnená z predkupného práva. Práva nemôžu
fungovať spätne - retroaktivita. V tom čase bola podielovou spoluvlastníčkou zapísanou na LV č. XXX
pani Q. O. bez uvedenia bližšej adresy, ktorá bola oprávnená z predkupného práva. Žalobkyňa teda

nie je osoba, ktorá by sa mohla dovolávať nahradenia prejavu vôle z dôvodu porušenia predkupného
práva. Napriek tomu, že v tom čase aktívne pátrali po Q. O., nepodarilo sa zistiť jej bližšiu adresu,
nepodarilo sa nájsť ani osobu, ktorá by mohla byť jej právnym nástupcom, a tak neexistovala osoba,
voči ktorej by bolo možné reálne uplatniť zákonné predkupne právo. Chceli postupovať zákonne, tak aby
boli splnené všetky predpoklady na riadne odkúpenie nehnuteľnosti. Informácie hľadali na : Msú Sereď -

matrika , Farský úrad Sereď, Správa cintorína Sereď, SG - katastrálny odbor Galanta, Msú Sládkovičovo
- matrika. Q. O. zomrela v roku 1964, ale od tej doby až do roku 2016 sa k dedičstvu po pozostalej
neprihlásil žiadny dedič. Žalovaní predložili súdu rozhodujúce dôkazy, a to vyvlastňovacie rozhodnutie z
roku 1971, ktorým pán C. P. nadobudol predmetnú 1/56 spoluvlastníckeho podielu z parciel 36/1 a 36/2
k. ú. V. Y. do svojho vlastníctva. Pán C. P. na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia za

vyvlastnený podiel zaplatil finančnú náhradu vo výške 714 Kčs do súdneho depozitu a považoval vec
za uzavretú a vysporiadanú aj na katastrálnom úrade. Od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia
manželia P. nerušene užívali nehnuteľnosť ako svoju vlastnú, pričom ich nikdy nikto nekontaktoval a
nenárokoval si vlastnícke práva. Je potrebné chrániť dobromyseľnosť pána C. P. pri nadobúdaní a
užívaní vyvlastneného podielu. Po dobu troch rokov bolo vyvlastňovacie rozhodnutie vyvesené na tabuli

k verejnému nahliadnutiu. V tom čase žili zákonní dediči po Q. O., dcéra poručiteľky, Q. C., rozvedená a
bezdetná, dedičstvo odmietla a syn poručiteľky, Z. O., ktorý v pôvodnom dedičskom konaní nadobudol
dedičstvo po poručiteľke. V pôvodnom dedičskom konaní (bolo vedené v Prahe) po poručiteľke Q. O.
nebolo zahrnuté dedičstvo 1/56 z parciel 36/1 a 36/2 k. ú. V. Y.. Je teda zrejmé, že Z. nikdy neprejavoval
záujem o tento majetok. V skutočnosti toto dedičstvo predstavuje 4,7 m2 betónovej plochy slúžiacej

výlučne na parkovanie. Znovuobjavený majetok poručiteľky predstavuje finančnú hodnotu majetku 1,88
EUR. Syn poručiteľky, Z. O., nikdy toto vyvlastňovacie rozhodnutie nenapadol, teda sa necítil byť
ukrivdený. Mal na to dostatočne dlhý čas, zomrel 21 rokov po vydaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (v
roku 1992).

9. V roku 2014 žalovaní nehnuteľnosť nadobudli do svojho vlastníctva a riadne vyplatili. Kúpna zmluva
bola uzatvorená formou notárskej zápisnice pod číslom N429/2014 zo dňa 19.09.2014. V roku 2016,
teda 52 rokov po smrti svojej právnej predchodkyne, sa nečakane prihlásila o svoje dedičstvo žalobkyňa,
ktorá sa nikdy predtým o svoje dedičstvo nezaujímala. Žalobkyňa sa pri vybavovaní Osvedčenia o
dedičstve, ktoré vykonal JUDr. Michal Irsák, dala zastupovať pánom M. P.. Žalobkyňa bola písomne

informovaná o existencii vyvlastňovacieho rozhodnutia manželkou C. P. (list pani P. je súčasťou súdneho
spisu). Žalobkyňa úmyselne zamlčala túto skutočnosť pred notárom. Notár JUDr. Michal Irsák potvrdil,
že nemal žiadne vedomosti o vyvlastňovacom rozhodnutí a nevedel, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo
vydané Okresným úradom v Galante z dôvodu výstavby rodinného domu C. P., a že predmetná parcela
je zastavaná rodinným domom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že pri uplatnení

si nároku žalobkyne na dedičstvo po zosnulej Q. O. došlo k pochybeniu. Tento právny úkon prebehol
v rozpore so zákonom, preto predmetné Osvedčenie o dedičstve považujú žalovaní za nulitný právny
úkon. „Nikto nemôže previesť na inú osobu viac práv ako má on sám." „Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva." Podľa žalovaných do tohto prípadu vmanévroval žalobkyňupán M. P., ktorý už v roku 2014 podal žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy sp. zn. 15C/374/2014.
Keďže sa parcely nedajú využívať ako úrodná pôda alebo oddychové miesto ale len ako parkovacie
miesto, je zrejmé, že žalobkyňa ich nechce kúpiť pre svoju vlastnú potrebu, ale má špekulatívny záujem

ichkúpiťanásledneodpredaťsoziskompánoviM.P..JednásatutedaozáujmypánaP.aniežalobkyne.
Pán M. P. sporné parcely 36/1 a 36/2 k.ú. V. Y. užíva od roku 1991 až do dnešného dňa bez akéhokoľvek
právneho titulu a bezdôvodne sa tak obohacuje. Robí tak aj napriek tomu, že v súčasnosti sú vlastníkmi
sporných parciel žalovaní, o veľkosti podielu 55/56 v pomere k celku. Pán P. v minulosti nemal záujem
o ich kúpu, to že má záujem dnes nie je dôvodom aby súd nahradil prejav vôle. S poukazom na

uvedenépovažujúpodanýnávrhvcelomrozsahuzanedôvodný,neoprávnenýazavadzajúci.Žalobkyňa
na podanie predmetného návrhu nie je aktívne vecne legitimovaná, nie je ohrozený naliehavý právny
záujem žalobkyne. Za skutočného vlastníka sporných nehnuteľností žalovaní považujú pána C. P. na
základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1971. Pán C. P. splnil podmienky vydržania
k sporným parcelám v celom ich rozsahu najneskôr ku dňu 01.04.1984, z čoho jednoznačne vyplýva,
že žalobkyňa nemohla nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 v pomere k celku

dedením. Následne predávajúci nemali povinnosť ponúknuť nehnuteľnosť na predaj žalobkyni z titulu
zákonného predkupného práva, pretože žalobkyňa nebola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností.
Navrhujú, aby súd pri rozhodovaní bral do úvahy hore uvedené skutočnosti a prihliadal na veľkosť
spoluvlastníckych podielov (žalovaní vlastnia 55/56 v pomere k celku) a tiež prihliadal na účelné využitie
sporných nehnuteľností.

10. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a napadnuté rozhodnutie je
potrebné ako vecne nesprávne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Predmetom konania je žalobkyňou uplatnený nárok na nahradenie prejavu vôle z dôvodu porušenia
jej predkupného práva, keď je podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností zapísaných na
LV č. XXX v k.ú. V. Y. s podielom 1/56, pričom zvyšní podieloví spoluvlastníci pri predaji svojich podielov

vo výške 55/56 žalovaným nerešpektovali jej predkupné právo.

13. Súd prvej inštancie sa dopustil zásadného právneho pochybenia, keď v rámci skúmania aktívnej
vecnej legitimácie žalobkyne dospel k záveru, že žalobkyňa nie je vlastníčkou podielu 1/56 na
predmetných nehnuteľnostiach, nakoľko vlastnícke právo k nim nadobudol vydržaním C. P. najneskôr

k 01.04.1984. Predmetom sporu bol uplatnený nárok na nahradenie prejavu vôle z dôvodu porušenia
predkupného práva, ktorého sa môže domáhať dotknutý spoluvlastník. Súd je v takomto konaní povinný
zisťovať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, t.j. či je spoluvlastníkom a následne, či došlo k porušeniu
jeho zákonného predkupného práva. Pri otázke preukazovania vlastníckeho práva súd vychádza z jeho
zápisu v katastri nehnuteľností, ktorým je súd viazaný. Hodnovernosť tohto zápisu platí, pokiaľ nie je

preukázaný opak, a to najmä v spore o určenie vlastníckeho práva, v ktorom sa v prípade spornosti
vlastníckeho práva určí, kto je vlastníkom spornej nehnuteľnosti a na základe takéhoto určenia možno
dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.

14. V prejednávanom spore nešlo o spornosť vlastníckeho práva žalobkyne, hoci žalovaní v rámci

svojej procesnej obrany poukázali na to, že spoluvlastnícky podiel 1/56 žalobkyni nepatrí, nakoľko
patrí neb. C. P. (manželovi bývalej spoluvlastníčky, od ktorej žalovaní nadobudli svoj spoluvlastnícky
podiel). Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď začal riešiť spornosť vlastníckeho práva k
tomuto spoluvlastníckemu podielu, bez toho, že by sa dotknutý spoluvlastník (v danom prípade právni
nástupcovia po neb. C. P.) domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva. O. nástupkyňa po neb. C.

P., jeho manželka E. P. bola vypočutá len ako svedkyňa, súd na základe jej výpovede a na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1971 dospel k záveru, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
(podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P. najneskôr k 01.04.1984. Takýto záver súdu nemôže mať
žiaden dopad na zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, keď podkladom pre zmenu zápisuv katastri nehnuteľností nie je taký rozsudok, v ktorom sa otázka vlastníckeho práva posudzovala len
ako predbežná otázka. Takýto záver súdu zároveň znamená popretie vlastníckeho práva žalobkyne,
bez toho, že by dotknutý vlastník sporoval jej vlastnícke právo. Aby súd mohol dospieť k záveru, že

vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P., bolo by to možné
len v spore, ktorého predmetom bude určenie vlastníckeho práva a ktorého sporovou stranou na strane
žalobcu bude ten, kto popiera vlastníckeho právo aktuálne zapísanej vlastníčky J. A., preukazujúc, že
vlastnícke právo svedčí jemu, resp. jeho právnemu predchodcovi. Súd prvej inštancie tak dospel k vecne
nesprávnemu záveru, že žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, keďže

táto otázka vôbec nebola predmetom sporu.

15. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nesprávny právny názor o neexistencii
vlastníckeho práva žalobkyne, je potrebné takýto postup súdu považovať za odmietnutie spravodlivosti,
čo je v rozpore s čl. 46 ods.1 Ústavy SR, so základnými princípmi CSP a tiež s článkom 6 Dohovoru o
ľudských právach a základných slobodách. Poukazujúc pritom per analogiam na nález Ústavného súdu

SR sp.zn. II ÚS 137/08, podľa ktorého nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu v
zmysle, že tento nie je daný, znamená vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany a teda popretie
samej podstaty základného práva na súdnu ochranu, čo vyplýva zo skutočnosti, že súd rozhodne o
žalobe bez skúmania jej podstaty (analogicky v prejednávanom spore súd rozhodol o zamietnutí žaloby
z porušenia predkupného práva bez toho, aby sa zaoberal porušením predkupného práva).

16. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

17. Súd prvej inštancie svojím postupom flagrantne porušil základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia ani len neuviedol, nieto ešte aj vyhodnotil, rozsiahlu
skutkovú a právnu argumentáciu žalobkyne, ktorá vo vzťahu k predmetu sporu bola relevantná. Súd
prvejinštancienijakoneodôvodnil,prečozamietolnávrhžalobkynenadoplneniedokazovaniapísomným

svedectvom M. P. a priloženými listinným dôkazmi, ktoré sa týkali sporných nehnuteľností a s ohľadom
najmä na to, že sa jedná o parcely registra „E", mohli zásadne prispieť k posúdeniu skutočnej polohy
týchto parciel. O to viac, ak súd prvej inštancie vyhodnocoval užívanie týchto nehnuteľností, pričom už
len zo samotného vyjadrenia žalovaných a svedkyne E. P. vyplývala zmätočnosť a rozporuplnosť, keď
na jednej strane tvrdili, že sporné parcely sa nachádzajú pod rodinným domom E. P., na druhej strane

tvrdili, že sporné parcely užíva M. P.. Súd prvej inštancie tieto skutkové rozpory nijako nevyhodnotil.

18. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na
rozhodnutie. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so
zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za

prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp.
zn. II. ÚS 410/2006).

19. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,

ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

20. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať arozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

21. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporového poriadku. Závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné, v odôvodnení rozsudku nie

sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú
nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave. Súd musí potrebné
údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového
stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje.

Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Napadnuté
rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným
spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných skutkových okolností boli preukázané a ktoré nie. Z celkového
kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia
dôvodov zamietnutia žaloby, keď súd prvej inštancie vychádzal len z argumentácie žalovaných.

Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal podrobnou argumentáciou žalobkyne, z ktorej vyplynulo
relevantné vyvrátenie splnenia podmienok vydržania v prospech neb. C. P. a preukázanie porušenia
predkupného práva žalobkyne. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie len na vecne nesprávnom
a nedostatočne odôvodnenom závere o neexistencii vlastníckeho práva žalobkyne, pričom sa absolútne
v preskúmavanom rozsudku nezaoberal princípom všeobecnej spravodlivosti pri strete dotknutých práv

žalobkyne a žalovaných. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené stranám, aby
uskutočňovali procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nemožno
tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. V odôvodnení súd odcituje právnu normu a
v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto normy.
Táto náležitosť odôvodnenia rozsudku tiež absentuje, keďže súd prvej inštancie v preskúmavanom
rozsudku sa dostatočne nevyjadril k interpretácii právnych noriem aplikovaných na daný prípad. Pokiaľ
nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda

akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje zoznam
čiastkových skutkových zistení, a to bez vytvorenia záveru o celkovom skutkovom stave (ktorý má vo
svojom súhrne predstavovať skutkovú situáciu predvídanú hypotézou právnej normy) a odôvodnenia
vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt,
že vadou zmätočnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý neobsahuje
zdôvodnenie vzájomnej koherencie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, jeho

odôvodnenie nie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky
právne a skutkové otázky a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom
na prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

24. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že

nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej
inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípudvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie

(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie
NS SR sp.zn. 7 Cdo 157/2011).

25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

vrátane závislého výroku o náhrade trov konania s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového
poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť
správnosť ďalších relevantných právnych otázok, okrem tej základnej o neexistencii vlastníckeho práva

žalobkyne, ani prípadné ďalšie vady prvoinštančného konania, pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť
aotvoriťsúduprvejinštancieprocesnýpriestorprevydanienovéhorozhodnutia,ktorénebudepostihnuté
zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity
súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko
úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej

náročnýmdoplnenímalebozopakovanímdokazovania,čovylučovaloprípadnérozhodnutieodvolacieho
súdu s konečnou platnosťou.

27. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa §
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť

dôvodnosť či nedôvodnosť žalobkyňou požadovaného nahradenia prejavu vôle, s ohľadom na všetky
okolnosti prípadu. Súd je pritom povinný vychádzať zo zápisu vlastníckeho práva žalobkyne, pokiaľ
nebude relevantným spôsobom preukázaný opak. V otázke porušenia predkupného práva je potrebné
zohľadniť závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 386/2012, v prípade
odklonu od týchto záverov je nevyhnutné takýto odklon podrobne odôvodniť. Výsledky vykonaného

dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia
dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191
ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie
argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť

aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu
práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné
náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

28. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku

bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom
práva sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

29. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

30. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.